{"guid": "ussr:7e5ade4c-7982-4336-89d5-a8efed6474cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2026 z 11. 2. 2026", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. februára 2026, sp. zn. PL. ÚS 2/2026, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2026-02-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "pozastavuje účinnosť", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia", "nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Pozastavenie účinnosti procesnej trestnej normy", "pravna_veta": "Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať do úvahy štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov z obdobia pred napadnutou právnou úpravou, rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, ako aj k čomu smeruje návrh na pozastavenie účinnosti a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať na reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených napadnutou právnou úpravou] a taktiež na charakter základného práva, o ohrozenie ktorého ide.\nPri rozhodovaní o pozastavení účinnosti ústavný súd porovnáva právny stav bez pozastavenia a právny stav po pozastavení právneho predpisu. Z tohto pohľadu je potrebné vykonať test dôsledkov pozastavenia účinnosti, a to porovnaním (i) dôsledkov nepozastavenia účinnosti preskúmavaného právneho predpisu spolu s prípadným neskorším vyhovením návrhu v merite veci na jednej strane (ii) s dôsledkami pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu spolu s prípadným neskorším nevyhovením návrhu v merite veci na strane druhej, pričom súčasťou daného porovnania je aj zhodnotenie následkov prípadného vyhlásenia nesúladu.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že jeho východiskom (ako súdu, ktorý je zároveň aj súdom ľudskoprávnym) je tendencia podporovať menšiu trestnú represiu voči obžalovaným, k čomu môže nepriamo smerovať aj norma stanovujúca, že ak spolupracujúca osoba v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti, jej výpoveď je ex lege dôkazom, ktorý sa nesmie v konaní použiť. Napriek tomu je z hľadiska ochrany hodnoty spravodlivosti trestného procesu, ktorá je v danej veci previazaná s ľudskoprávnymi pozíciami poškodených, ale aj spolupracujúcich osôb, právne bezpečnejšie pozastaviť účinnosť takéhoto ustanovenia, ak napadnutá norma predstavuje zásah do živých konaní, ide o ustanovenie, ktoré je koncepčnou zmenou a dôsledky jeho aplikácie zároveň nie je možné v súčasnosti jasne predvídať.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7e5ade4c-7982-4336-89d5-a8efed6474cf", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.2.2026.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 2/2026-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,\nPetra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), Roberta Šorla a Martina\nVernarského o návrhu skupiny 51 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie\nkonania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. I bodu 4 a 5 a čl. II\nzákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4,\nčl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31, čl. 46 ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 3 a 4 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto\nrozhodol:\n1. Návrh prijíma na ďalšie konanie v celom rozsahu.\n2. Pozastavuje účinnosť čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú\nniektoré zákony.\n3. Návrhu na pozastavenie účinnosti vo zvyšnej časti nevyhovuje.\n4. Výrok 1 tohto uznesenia nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia\nÚstavným súdom Slovenskej republiky.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 23. decembra 2025 doručený návrh skupiny 51 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), zastúpených poslankyňou národnej rady Luciou\n\nPlavákovou (ďalej len „navrhovatelia“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade čl. I bodu 4 a 5 a čl. II zákona z 11. decembra\n2025, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov\na ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony [ktorý bol následne 27. decembra 2025 vyhlásený\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) pod č. 416/2025 Z. z. (ďalej\naj „zákon č. 416/2025 Z. z“), pozn.], s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31, čl. 46\nods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 3 a 4 a čl. 141 ods. 1 ústavy a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“).\n2. Podstatou návrhu navrhovateľov je namietaný nesúlad (i) skutkovej podstaty marenia volebnej\nkampane so slobodou prejavu a zásadou ochrany slobodnej súťaže politických síl v demokratickej\nspoločnosti; (ii) skutkovej podstaty popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne\nso slobodou prejavu; (iii) zákonom stanovenej nezákonnosti dôkazu, ktorý pochádza\nod nedôveryhodnej spolupracujúcej osoby, so základným právom na súdnu ochranu, so základným\nprávom na obhajobu, s nezávislosťou súdov a s pozitívnym záväzkom štátu stíhať trestnú činnosť.\nVýhrady navrhovateľov sa pritom okrem samotného obsahu napadnutých ustanovení zároveň\ntýkajú aj legislatívneho procesu, v ktorom boli napadnuté ustanovenia národnou radou prijaté.\n3. Navrhovatelia zároveň navrhujú, aby ústavný súd pozastavil účinnosť „minimálne“ čl. II zákona\nč. 416/2025 Z. z.\nI.1. Napadnuté ustanovenia:\n4. Podľa čl. I bodu 4 zákona č. 416/2025 Z. z. sa Trestný zákon dopĺňa tak, že za § 351 Trestného\nzákona sa vkladá § 351a, ktorý vrátane nadpisu znie:\n„§ 351a\nMarenie volebnej kampane\nKto v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom\na) poruší zákaz vykonávať činnosť na podporu alebo v neprospech politických strán a hnutí,\nkoalícií politických strán a hnutí alebo kandidátov v čase ustanovenom na volebnú kampaň,\nalebo\nb) poruší zákaz zverejňovať informácie o kandidujúcich politických stranách a hnutiach,\nkandidujúcich koalíciách politických strán a hnutí alebo kandidátoch 48 hodín predo dňom\nkonania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania,\npotrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.“\n5. Podľa čl. I bodu 5 zákona č. 416/2025 Z. z. sa Trestný zákon dopĺňa tak, že za § 417e Trestného\nzákona sa vkladá § 417f, ktorý znie:\n„§ 417f\nPopieranie mierového usporiadania po druhej svetovej vojne\nKto verejne popiera alebo spochybňuje mierové usporiadanie pomerov po druhej svetovej vojne,\nktoré vzniklo na základe právnych aktov reprezentatívnych orgánov Československej republiky\nalebo Slovenskej národnej rady, potrestá sa odňatím slobody až na šesť mesiacov.“\n6. Podľa čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. sa Trestný poriadok dopĺňa tak, že § 119 Trestného\nporiadku sa dopĺňa odsekom 6, ktorý znie:\n\n2\n\n„(6) Za dôkaz získaný prostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu, ktorý sa nesmie v konaní\npoužiť podľa odseku 5, sa považuje aj dôkaz získaný od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit a ktorá\nv akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo\nneuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti.“\n7. Podľa čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. sa Trestný poriadok dopĺňa tak, že v § 168 ods. 1\nTrestného poriadku sa na konci prvej vety pripájajú tieto slová:\n„... alebo ak dôkazy boli získané od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, pričom súd uvedie\naj hodnotenie jej dôveryhodnosti.“\n8. Napadnuté ustanovenia nadobudli v zmysle čl. VII zákona č. 416/2025 Z. z. účinnosť dňom\nvyhlásenia v zbierke zákonov, t. j. 27. decembra 2025.\nI.2. K neústavnosti legislatívneho procesu:\n9. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) 21. novembra 2025 predložila národnej rade\nvládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995\nZ. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení\nďalších zákonov v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač č. 1115), ktorý v pôvodnom, t. j.\nvládou predloženom, znení menil a dopĺňal § 212 Trestného zákona (trestný čin krádeže) o tzv.\n„horalkový paragraf“, pričom vláda národnej rade navrhla prerokovať tento vládny návrh zákona\nv skrátenom legislatívnom konaní (parlamentná tlač č. 1114).\n10. Národná rada uznesením z 9. decembra 2025 rozhodla, že predmetný vládny návrh zákona\nprerokuje v skrátenom legislatívnom konaní.\n11. Národná rada uznesením z 10. decembra 2025 rozhodla, že predmetný vládny návrh zákona\nprerokuje v druhom čítaní, a pridelila ho na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „ÚPV“).\n12. Predmetný vládny návrh zákona prerokoval ÚPV na svojom zasadnutí 11. decembra 2025\nv ranných hodinách (rokovanie od 8.00 h) a odporúčal ho národnej rade schváliť so zmenami\na s doplneniami uvedenými v prílohe uznesenia ÚPV č. 411 z 11. decembra 2025. Súčasťou týchto\ndoplnení boli o. i. aj pozmeňujúce návrhy, ktoré na rokovanie ÚPV počas jeho rokovania predložili\nposlanci R. Glück, Z. Plevíková a R. Eliáš, ktorými navrhli, aby sa vládny návrh predmetného\nzákona doplnil o napadnuté ustanovenia.\n13. Národná rada v ten istý deň, t. j. 11. decembra 2025 (o 18.23 h), schválila v II. čítaní predmetný\npozmeňujúci návrh ÚPV a následne v ten istý deň v III. čítaní (o 18.52 h) schválila predmetný\nvládny návrh zákona ako celok.\n14. Prezident Slovenskej republiky následne tento zákon podpísal 23. decembra 2025.\n15. Navrhovatelia argumentujú, že minimálne napadnuté ustanovenie čl. II. zákona č. 416/2025\nZ. z. (novela Trestného poriadku), ktoré doň bolo vložené až pozmeňujúcim a doplňujúcim\nnávrhom skrz správu ÚPV, nebolo predmetom medzirezortného pripomienkového konania, nebolo\nsúčasťou vládneho návrhu zákona (ten menil primárne Trestný zákon) a jeho schválenie vykazuje\nznámky tzv. „prílepku“ a rozporu s § 94 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\n3\n\nč. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“). Na základe tohto ustanovenia pri prerokúvaní\nnávrhu zákona nemožno podať návrh, ktorým sa mení alebo dopĺňa iný zákon, ktorý obsahovo\nnesúvisí s prerokúvaným návrhom zákona. Takto schválený text napadnutého ustanovenia čl. II\nzákona č. 416/2025 Z. z. tiež naráža na procedurálne limity § 6 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z.\no tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje, že návrh zákona nemôže\nobsahovať novelizáciu iného zákona, ktorá obsahovo nesúvisí s návrhom zákona.\n16. Navrhovatelia ďalej poukazujú na to, že ešte 10. decembra 2025 hlasovaním č. 135 o 17.14 h\no procedurálnom návrhu poslanca M. Saloňa podanom v mene troch poslaneckých klubov vládna\nparlamentná väčšina odhlasovala, že v II. čítaní so začiatkom 11. decembra 2025 o 9.00 h sa bude\npostupovať podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku a rozprava sa skráti na 12 hodín. Vzhľadom\nna rokovanie o napadnutom zákone v skrátenom legislatívnom konaní, na rozpravu k tejto zásadnej\nzmene a doplneniu mali poslankyne a poslanci priestor v II. čítaní ani nie 10 hodín. Pritom v čase,\nkeď boli na ÚPV schválené predmetné pozmeňujúce návrhy, ktoré sú predmetom návrhu\nnavrhovateľov na posúdenie súladu s ústavou, už vzhľadom na schválenú procedúru podľa § 29a\nzákona o rokovacom poriadku nebolo možné, aby sa do rozpravy zapojili ďalší poslanci\na poslankyne, ktorí nemohli v čase nahlasovania poslancov a poslankýň za jednotlivé kluby\n10. decembra 2025 vedieť, že na ÚPV bude schválená táto zásadná zmena. Možnosť doplniť\nďalších poslancov a poslankyne s organizačným oddelením parlamentu overovala predsedníčka\nklubu Progresívne Slovensko Zuzana Mesterová, pričom jej bolo potvrdené, že takéto doplnenie\nuž nie je možné. Diskusia o konečnej podobe návrhu zákona tak bola prakticky úplne znemožnená\npre mnohých poslancov a poslankyne.\n17. Navrhovatelia uvádzajú, že druhé čítanie skončilo hlasovaním o pozmeňujúcich a doplňujúcich\nnávrhoch ÚPV 11. decembra 2025 o 18.23 h. Tretie čítanie po incidente v pléne národnej rady\nskončilo po necelých 20 minútach, keďže na návrh predsedu národnej rady parlamentná koaličná\nväčšina odhlasovala ukončenie rozpravy podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku.\nHlasovaním v III. čítaní bol napadnutý zákon schválený 11. decembra 2025 o 18.52 h.\n18. Navrhovatelia sa stotožňujú s názorom ústavného súdu, že jadro legislatívneho procesu\nje v slobodnej diskusii zástupcov ľudu (sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024, bod 321). Obmedzenie\nrozpravy k dôležitej zmene v trestnoprávnych kódexoch na pár hodín predstavuje podľa\nnavrhovateľov zneužitie práva parlamentnej väčšiny na úkor demokratickej diskusie a práv\nparlamentnej opozície. Postupnými a na seba nadväzujúcimi krokmi parlamentnej koaličnej väčšiny\ndošlo podľa presvedčenia navrhovateľov pri schvaľovaní napadnutého zákona najmä v časti\npozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov ÚPV k neústavnému obmedzeniu diskusie a materiálnemu\nobmedzeniu výkonu mandátu poslancov a poslankýň parlamentnej menšiny. Parlamentná väčšina\npodľa úsudku navrhovateľov nemala záujem o štandardnú a demokratickú diskusiu o navrhovanom\nprameni práva.\n19. Podľa názoru navrhovateľov § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku nie je možné aplikovať\nv akomkoľvek čase v rámci ktorejkoľvek rozpravy, keďže toto ustanovenie slúži ako ultima ratio\nprostriedok v prípadoch, keď niekoľkotýždňovou až mesačnou obštrukciou poslanca/poslankyne\nalebo poslancov či poslankýň národnej rady je znemožnený riadny chod ústavného orgánu, teda\n\n4\n\nzákonodarného zboru, v tom smere, že by „viedla k paralýze legislatívnej činnosti alebo\nby zásadným spôsobom narušila fungovanie parlamentu“ (nález Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. Pl-ÚS 30/23, bod 127). Inak povedané, záujem na prijímaní konkrétnych zákonných opatrení\nmusí prevážiť nad právom poslancov a poslankýň využívať priestor pléna národnej rady\nna slobodný výkon mandátu v medziach zákona, hoc i parlamentnou obštrukciou [„obstrukce jsou\nsice právem parlamentní opozice... obstrukce lze označit za specifickou formu komunikace v rámci\nsvobodné soutěže politických sil (zejména směrem k veřejnosti)... Obstrukce jsou proto\n(přinejmenším do jisté míry) legálním prostředkem v politické soutěži“ (ibid., body 126 a 127)].\nV prípade schvaľovania predmetného zákona sa však parlamentná opozícia k potenciálnej\nobštrukcii v II. a III. čítaní ani len nedostala, keďže vládna väčšina v II. čítaní skrátila a následne\nv III. čítaní po necelých 20 minútach bez vystúpenia čo i len jedného poslanca alebo poslankyne\nv rozprave ukončila predčasne diskusiu o predmetnom zákone.\n20. Podľa názoru navrhovateľov tak možno v súčte opísaných krokov parlamentnej väčšiny\n(prílepok + skrátenie rozpravy + predčasné mocenské ukončenie rozpravy) hovoriť o tzv.\n„valcovaní opozície“ a porušení ústavných princípov legislatívneho procesu a práv parlamentnej\nopozície tak, ako to v nálezoch sp. zn. PL. ÚS 13/2022 a sp. zn. PL. ÚS 18/2022 definoval ústavný\nsúd. Predmetný zákon preto podľa názoru navrhovateľov nie je minimálne v časti čl. I bodov 4 a 5\na čl. II v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 31 ústavy.\n21. Nadväzujúc na uvedené, navrhovatelia zdôrazňujú, že takýto postup parlamentnej väčšiny\nvyužívajúci pokútne pripravené, predložené a schválené „prílepky“ a/alebo skrátenie rozpravy\npodľa § 29a zákona o rokovacom poriadku na niekoľko hodín v tom istom legislatívnom procese\na schválenie nočného rokovania o návrhoch zákonov, alebo ukončenie rozpravy podľa § 35 ods. 7\nzákona o rokovacom poriadku sa neudial na ťarchu práv parlamentnej opozície prvýkrát práve\npri schvaľovaní napadnutého zákona. Vládna väčšina si tento podľa právneho názoru navrhovateľov\nnezákonný a neústavný postup vyskúšala v praxi (i) v januári a vo februári 2024 pri rokovaní\no veľkej novele trestných kódexov; (ii) v júni 2024 pri schvaľovaní zákona č. 166/2024 Z. z.\no niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej situácie v Slovenskej republike (lex atentát);\n(iii) v septembri 2024 pri rokovaní a schvaľovaní tzv. konsolidačného balíčka (zákon č. 278/2024\nZ. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s ďalším zlepšovaním stavu\nverejných financií, a zákona č. 279/2024 Z. z. o dani z finančných transakcií a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov); (iv) v apríli 2025 pri rokovaní a schvaľovaní zákona č. 109/2025 Z. z., ktorým\nsa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne\nprospešné služby v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony;\n(v) v septembri 2025 pri rokovaní a schvaľovaní zákona č. 261/2025 Z. z., ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s konsolidáciou verejných financií (druhý konsolidačný\nbalík); (vi) v októbri 2025 pri schvaľovaní „balíka školských zákonov“ a (vii) v decembri\npri schvaľovaní nového zákona o Úrade na ochranu oznamovateľov, ktorý bol schválený\n12. decembra 2025.\n22. Navrhovatelia v tejto súvislosti argumentujú, že ak aj ústavný súd tento postup parlamentnej\nväčšiny svojím nálezom sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024 k súladu novely trestných kódexov\n(zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) odobril ako súladný s ústavou,\navšak ako vysoko problematický a výnimočný, tak postupom parlamentnej väčšiny pri prijímaní\n5\n\npredmetného zákona a ukončením rozpravy v III. čítaní sa stala z tohto prístupu parlamentnej\nväčšiny k právam parlamentnej opozície a slobodnej diskusii v parlamente norma a parlamentná\nväčšina je odhodlaná ju použiť (resp. v minulosti už použila) bez ohľadu na vecnosť diskusie\na zapájanie alebo obštruovanie opozície. Ide o štandardizovanie nebezpečného javu pre demokraciu\na slobodnú diskusiu v parlamente. Podľa navrhovateľov ide o zintenzívnenie dusenia slobodnej\nparlamentnej diskusie zo strany parlamentnej väčšiny, pričom už nemožno hovoriť ani o ojedinelom\nexcese parlamentnej väčšiny, ale podľa navrhovateľov ide o úmyselný, vedomý, premyslený\na opakujúci sa postup parlamentnej väčšiny a spôsob vládnutia na úkor práv opozície a slobodnej\npolitickej súťaže. Navrhovatelia považujú za preukázané, že nástrojom parlamentného vládnutia\nparlamentnej väčšiny sa stalo „valcovanie opozície“ (PL. ÚS 18/2022). V tomto smere už nie je\npodľa mienky navrhovateľov možné relativizovať tento prístup parlamentnej väčšiny názorom,\nže poslanci a poslankyne opozície mali možnosť sa zapojiť do rozpravy a diskusie o napadnutých\npredpisoch v II. a III. čítaní.\nI.3. K namietanému nesúladu čl. I bodu 4 a 5 zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného\nzákona):\n23. Vo vzťahu k samotnému obsahu napadnutých ustanovení čl. I bodu 4 a 5 zákona č. 416/2025\nZ. z., ktorými bol novelizovaný Trestný zákon doplnením nových skutkových podstát trestného\nčinu marenia volebnej kampane a trestného činu popierania mierového usporiadania po druhej\nsvetovej vojne, navrhovatelia v úvode argumentujú, že trestná politika štátu predstavuje jednu\nz najintenzívnejších foriem verejnej moci, prostredníctvom ktorej štát zasahuje do základných práv\njednotlivca, najmä do osobnej slobody a slobody prejavu. Keďže verejná moc rozhoduje o právach\na povinnostiach subjektov autoritatívne, tieto subjekty s orgánmi verejnej moci nie sú\nv rovnoprávnom postavení a obsah rozhodnutia nezávisí od vôle subjektu, štátne donútenie\nje znakom verejnej moci (ÚS ČSFR, I. ÚS 191/92). Najsilnejším a najintruzívnejším druhom\nverejnej moci je trestná moc štátu. Hoci zákonodarca disponuje pri formovaní trestnej politiky istým\npriestorom uváženia, tento priestor nie je neobmedzený. V materiálnom právnom štáte je trestná\npolitika ústavne viazaná povinnosťou rešpektovať princíp proporcionality, zákaz svojvôle,\npožiadavku racionality zvolených normatívnych prostriedkov a garancie základných práv a slobôd\n(PL. ÚS 3/2024, body 353 a 354). Taktiež je uváženie zákonodarcu pri definovaní trestnej politiky\nlimitované záväzkami vyplývajúcimi z práva Európskej únie (najmä harmonizáciou), ako aj\nz medzinárodného práva vrátane medzinárodných zmlúv stanovujúcich garancie základných práv\na slobôd. Zákonodarca je preto povinný preukázať, že kriminalizácia určitého správania sleduje\nlegitímny cieľ, je spôsobilá tento cieľ dosiahnuť a neprekračuje mieru nevyhnutnú na jeho\ndosiahnutie, pričom trestné právo nemôže byť používané ako nástroj symbolického vyjadrenia\npolitických alebo hodnotových postojov štátu. Tento ústavný rámec je osobitne prísny v situáciách,\nkeď trestnoprávna represia smeruje do oblastí, ktoré sú tradične regulované menej invazívnymi\nprávnymi prostriedkami.\n24. Navrhovatelia ďalej argumentujú, že z princípov materiálneho právneho štátu zároveň vyplýva\nzásada postavenia trestného práva ako prostriedku ultima ratio, podľa ktorej má trestné právo\nvystupovať ako krajný prostriedok ochrany spoločenských vzťahov, a to až vtedy, keď ochrana\nprostredníctvom iných právnych odvetví zlyháva alebo je zjavne nepostačujúca. Kriminalizácia\nsprávania, ktoré je už predmetom administratívnej, priestupkovej alebo civilnoprávnej regulácie,\n6\n\nsi preto vyžaduje mimoriadne presvedčivé odôvodnenie existencie kvalitatívne vyššieho stupňa\nspoločenskej nebezpečnosti. Výkon trestného práva má byť realizovaný na báze zdržanlivosti.\nAk zákonodarca bez dostatočného vysvetlenia prekračuje hranicu medzi správnoprávnou sankciou\na trestnoprávnou represiou, dochádza k oslabeniu vnútornej racionality trestného systému\na k rozostreniu rozdielu medzi trestným právom a inými sankčnými mechanizmami, čo je v rozpore\ns požiadavkami právnej istoty a predvídateľnosti práva.\n25. Podľa názoru navrhovateľov osobitnú ústavnú citlivosť nadobúda trestná politika štátu vtedy,\nkeď sa jej predmetom stáva prejav názorov, hodnotových postojov alebo historických interpretácií,\nteda sféra, ktorá spadá do jadra slobody prejavu. Sloboda prejavu nepožíva ústavnú ochranu len\nv prípade konsenzuálnych, neutrálne prijímaných alebo spoločensky konformných názorov, ale aj\nv prípade prejavov, ktoré sú kontroverzné, znepokojujúce alebo spochybňujúce dominantné\nspoločenské naratívy. Trestnoprávny zásah do tejto oblasti je preto prípustný len výnimočne a len\nza podmienky, že existuje jasne identifikovateľná a naliehavá spoločenská potreba, ktorú nemožno\nuspokojiť miernejšími prostriedkami. Ak trestná norma sankcionuje samotné popieranie alebo\nspochybňovanie určitých historických či politicko-právnych konštrukcií bez preukázania\nbezprostredného ohrozenia konkrétneho chráneného statku, vzniká vážne riziko, že trestné právo\nprestáva plniť ochrannú funkciu a začína fungovať ako nástroj presadzovania oficiálneho výkladu\ndejín alebo politickej reality, čo je v demokratickom právnom štáte neprípustné. Podľa názoru\nnavrhovateľov zavedenie nových skutkových podstát trestných činov marenia volebnej kampane\na popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne predstavuje kvalitatívne rozšírenie\ntrestnoprávnej represie do oblastí, ktoré sú svojou povahou úzko späté s výkonom politických práv\na so slobodou prejavu. Trestná politika štátu v tejto oblasti preto podlieha osobitne prísnym\nústavným limitom vyplývajúcim z princípu materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy,\nzo zásady proporcionality podľa čl. 13 ods. 4 ústavy a zo zásady zákonnosti v trestnom práve\nvyjadrenej v čl. 49 ústavy. Ústavný súd pritom vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje,\nže trestné právo nemôže byť používané ako nástroj preventívnej či symbolickej regulácie\nspoločenských javov, ale výlučne ako krajné riešenie v prípadoch, keď ochrana základných\nspoločenských hodnôt prostredníctvom menej invazívnych právnych prostriedkov zjavne zlyháva\n(napr. PL. ÚS 106/2011, bod 11).\nA. K namietanému nesúladu čl. I bodu 4 zákona č. 416/2025 Z. z. (trestný čin marenia\nvolebnej kampane) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31 a čl. 49 ústavy a čl. 10\ndohovoru:\n26. Podľa názoru navrhovateľov zavedenie skutkovej podstaty trestného činu marenia volebnej\nkampane do Trestného zákona naráža predovšetkým na princíp ultima ratio trestného práva, pričom\nsamotný zákonodarca v dôvodovej správe priznáva, že porušenie pravidiel volebnej kampane je už\ndnes sankcionované prostredníctvom správnych deliktov a priestupkov, pričom trestnoprávna\nrovina sa zavádza výlučne na základe kvalifikačného znaku „v spojení s cudzou mocou alebo\ncudzím činiteľom“. Takto formulovaný prechod zo správneho práva do trestného práva však podľa\nnázoru navrhovateľov nie je sprevádzaný presvedčivým odôvodnením, prečo by existujúce\nadministratívne sankčné mechanizmy neboli spôsobilé reagovať aj na závažnejšie formy porušenia\nvolebnej kampane vrátane tých, ktoré majú cezhraničný alebo zahraničný prvok. Trestné právo\nje týmto spôsobom použité nie ako krajné riešenie, ale ako paralelný sankčný režim, čo je v rozpore\n7\n\ns jeho ústavnou funkciou a s doktrinálnym chápaním trestného práva ako ultima ratio, na ktorom\nsa zhoduje nielen judikatúra ústavného súdu, ale aj prevažná odborná literatúra trestného práva.\nNavyše nová právna úprava trestného činu marenia volebnej kampane ignoruje spoločenskú potrebu\nzoslabenia sankčného aparátu pri regulácii porušovania princípov volebnej kampane, keďže\nsamotná Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán (ďalej len „štátna\nvolebná komisia“) len nedávno, vychádzajúc zo svojej praxe a z rozhodovacej činnosti, prijala\nuznesenie č. 23.5.1 zo 7. októbra 2025, v ktorom o. i. konštatovala, že v prípade pokút za porušenie\nvolebného moratória a moratória na zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov považuje\nza odôvodnené zníženie dolnej hranice zákonom stanovenej sadzby, keďže v aplikačnej praxi\nsa vyskytujú aj zanedbateľné porušenia, ktoré nemajú žiadny reálny vplyv na priebeh ani výsledok\nvolieb.\n27. Podľa navrhovateľov je mimoriadne problematická aj miera neurčitosti skutkovej podstaty\nmarenia volebnej kampane, ktorá vyvoláva pochybnosti o súlade s princípom nullum crimen sine\nlege certa. Trestná norma, ktorá sankcionuje „činnosť na podporu alebo v neprospech politických\nstrán, hnutí, koalícií alebo kandidátov“, preberá pojmový aparát z administratívnoprávnej úpravy\nvolebnej kampane, avšak bez toho, aby ho v trestnoprávnom kontexte ďalej spresnila. Adresát\ntrestnej normy tak nemá možnosť s dostatočnou mierou predvídateľnosti rozlíšiť medzi dovoleným\npolitickým prejavom, zakázanou volebnou kampaňou a už trestnoprávne relevantným konaním.\nÚstavný súd pritom v náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2017 z 9. januára 2019 („extrémistická novela“)\nvýslovne konštatoval, že v trestnom práve je neurčitosť právnej normy obzvlášť neprípustná,\npretože prenáša normotvornú právomoc na orgány činné v trestnom konaní a súdy, čím vytvára\npriestor pre svojvoľnú aplikáciu práva. V danom prípade práve z tohto dôvodu ústavný súd\nkonštatoval nesúlad časti tzv. extrémistickej novely s ústavou. Tento deficit určitosti je v prípade\nnapadnutého ustanovenia ešte umocnený tým, že ide o normu zasahujúcu do sféry politickej súťaže\na verejnej diskusie. Kolízia tohto napadnutého ustanovenia so slobodou prejavu a s politickým\nprejavom je pritom z ústavného hľadiska zásadná. Politický prejav patrí podľa konštantnej\njudikatúry ústavného súdu a aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k jadru\nochrany slobody prejavu a akékoľvek jeho obmedzenie musí spĺňať najprísnejšie kritériá\nproporcionality. Trestnoprávna sankcia za porušenie pravidiel volebnej kampane, ktorá sa dotýka\nsamotného vyjadrovania názorov na politické subjekty, kandidátov či voľby, predstavuje extrémne\ninvazívny zásah do demokratickej politickej diskusie. Podľa názoru navrhovateľov je riziko tzv.\n„chilling effectu“, teda odradzujúceho účinku trestnej represie na legitímnu politickú debatu,\nv tomto prípade zjavné a zákonodarca ho nijako ústavne relevantným spôsobom nevyvážil. V tejto\nsúvislosti navrhovatelia poukazujú na judikatúru ústavného súdu k slobode prejavu počas volebnej\nkampane a k slobode prejavu počas moratória (PL. ÚS 22/2017, PL. ÚS 68/2014). Vychádzajúc\nz už uvedeného, dospievajú navrhovatelia k záveru, že kým rozhodovacia prax štátnej volebnej\nkomisie a judikatúra ústavného súdu smerujú k preferovaniu slobody prejavu aj počas moratória,\ntak zákonodarca namiesto dekriminalizácie slobody prejavu počas kampane a počas volebného\nmoratória pristúpil napadnutou právnou úpravou k vráteniu sa o 20 – 30 rokov vývoja spoločnosti\nspäť, kriminalizuje slobodu prejavu patriacu a uplatňovanú aj v čase volebnej kampane a ignoruje\nústavným súdom presadzovanú teóriu tzv. živej ústavy, resp. uplatňovanie tzv. evolutívneho\nvýkladu ústavy vo vzťahu k volebnému moratóriu a slobode prejavu a práva na informácie.\n\n8\n\n28. Navrhovatelia poukazujú aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 26. mája 2021,\nv ktorom ústavný súd formuloval základné ústavné východiská posudzovania zásahov štátu\ndo slobody prejavu a práva na informácie v kontexte volebnej kampane, pričom podľa\nnavrhovateľov tieto závery majú zásadný význam aj pre posúdenie ústavnosti skutkovej podstaty\ntrestného činu marenia volebnej kampane. Ústavný súd v tomto náleze výslovne zdôraznil, že právo\nna informácie a sloboda prejavu nepredstavujú len individuálne slobody izolovaného jednotlivca,\nale tvoria nevyhnutnú súčasť samotného mechanizmu slobodnej politickej súťaže, bez ktorej\nnemožno hovoriť o skutočnom výkone aktívneho volebného práva v demokratickom právnom štáte.\nÚstavný súd v uvedenom náleze jednoznačne odmietol paternalistické chápanie úlohy štátu\nvo volebnom procese, keď konštatoval, že štát nemá ústavné oprávnenie „chrániť voliča\npred informáciami“ ani vytvárať právne bariéry, ktorých účelom by bolo eliminovať vplyv\ninformácií na rozhodovanie voliča. Naopak, ústavne akceptovateľná regulácia volebnej kampane\nsa podľa ústavného súdu môže týkať len vonkajších, objektívnych podmienok politickej súťaže, a to\ntakým spôsobom, ktorý nezasahuje do samotného jadra politického prejavu a slobodného toku\ninformácií. Z týchto ústavných téz vyplýva, že každé obmedzenie šírenia informácií v období\nvolebnej kampane predstavuje výnimku zo zásady slobody prejavu, ktorá musí byť interpretovaná\nreštriktívne a podrobená prísnemu testu proporcionality. Podľa navrhovateľov je dôležité obzvlášť\nto, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 26/2019 opakovane pracuje s premisou, že volič\nje racionálnym a autonómnym subjektom politického rozhodovania, ktorého schopnosť kriticky\nvyhodnocovať informácie nemožno spochybňovať prostredníctvom zákonodarnej fikcie. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti zdôraznil, že pluralita názorov, informácií a hodnotení je imanentnou súčasťou\ndemokratickej politickej diskusie a že štát nemôže selektívne určovať, ktoré informácie sú\npre voliča „prípustné“ a ktoré už majú byť predmetom zákazu alebo sankcie. Tento záver má podľa\nnavrhovateľov bezprostredný význam pre posúdenie ústavnosti trestného činu marenia volebnej\nkampane, pretože kriminalizácia určitej formy šírenia informácií alebo politickej komunikácie\npočas kampane ide nad rámec ústavne tolerovanej regulácie a zasahuje priamo do priestoru, ktorý\nústavný súd považuje za jadro politickej slobody. Ústavný súd zároveň v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 26/2019 výslovne upozornil na riziko tzv. „ochromujúceho účinku“ právnej regulácie, teda\nsituácie, keď samotná existencia prísnych sankcií vedie k preventívnemu umlčiavaniu legitímnych\nprejavov zo strachu z postihu. Hoci v posudzovanom prípade išlo o správnoprávne obmedzenie,\nústavný súd zdôraznil, že aj takéto zásahy musia byť formulované s maximálnou mierou\npredvídateľnosti a úzkej viazanosti na legitímny cieľ. Ak už správnoprávna regulácia nesie riziko\nneprimeraného zásahu do slobody prejavu, potom trestnoprávna sankcia spojená s hrozbou odňatia\nslobody, predstavuje z hľadiska ústavných princípov ešte výrazne intenzívnejší zásah, ktorý musí\nspĺňať najprísnejšie kritériá nevyhnutnosti a proporcionality. Z nálezu sp. zn. PL. ÚS 26/2019\nzároveň vyplýva, že ústavný súd považuje reguláciu volebnej kampane za oblasť, v ktorej majú byť\nprednostne využívané miernejšie právne prostriedky, najmä administratívne mechanizmy, a nie\nrepresívne nástroje trestného práva. Ústavný súd v tomto kontexte neformuloval žiadny záver, ktorý\nby legitimizoval prechod od správnoprávnej regulácie porušení pravidiel kampane k ich\nkriminalizácii. Naopak, z jeho argumentácie vyplýva, že trestnoprávne riešenia v tejto oblasti by\nboli v rozpore s ústavnou povahou politickej súťaže ako priestoru zvýšenej ochrany slobody\nprejavu. Podľa mienky navrhovateľov v kontexte citovanej judikatúry ústavného súdu je zavedenie\ntrestného činu marenia volebnej kampane v zjavnom napätí s doterajšou judikatúrou ústavného\nsúdu. Kriminalizácia konania, ktoré ústavný súd dlhodobo posudzuje v režime administratívneho\n9\n\npráva a ktoré považuje za súčasť dynamickej politickej komunikácie, predstavuje kvalitatívny\nposun od regulácie k represii. Takýto posun je o to problematickejší, že sa dotýka samotného jadra\npolitického prejavu a je založený na pojmoch a kategóriách, ktorých ústavne konformný výklad\nje už dnes v judikatúre spojený s interpretačnými ťažkosťami a vývojom v čase. Z hľadiska\nústavných princípov vyjadrených v judikatúre ústavného súdu preto nemožno považovať za súladné\ns ústavou, aby štát reagoval na potenciálne porušenia pravidiel volebnej kampane trestnoprávnou\nrepresiou, a to najmä v situácii, keď sám ústavný súd zdôrazňuje potrebu reštriktívneho výkladu\nmoratória, ochranu slobody politickej súťaže a odmietnutie paternalistického chápania ochrany\nvoliča. Právna úprava trestu marenia volebnej kampane tak je v rozpore nielen s princípom ultima\nratio trestného práva, ale aj s ustáleným ústavným chápaním volebnej kampane ako priestoru\nzvýšenej ochrany politického prejavu, nie ako sféry legitímnej trestnej represie. Podľa názoru\nnavrhovateľov je zrejmé, že skutková podstata trestného činu marenia volebnej kampane sa dostáva\ndo zásadného rozporu s ústavným štandardom ochrany slobody prejavu a práva na informácie,\nako bol autoritatívne vyložený ústavným súdom v náleze sp. zn. PL. ÚS 26/2019. Trestnoprávna\nkriminalizácia konania, ktoré ústavný súd dlhodobo posudzuje v rovine administratívnej regulácie\na ktoré sa dotýka samotného jadra politickej komunikácie, predstavuje ústavne neprimeraný zásah\ndo slobody prejavu a narúša samotné základy slobodnej politickej súťaže v demokratickom\nprávnom štáte.\n29. Navrhovatelia sú preto presvedčení, že napadnutá právna úprava zavádzajúca trestný čin\nmarenia volebnej kampane je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31\na čl. 49 ústavy.\n30. Pokiaľ ide o namietaný nesúlad čl. I bodu 4 zákona č. 416/2025 Z. z. s čl. 10 dohovoru,\nnavrhovatelia poukazujú na to, že ESĽP v ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že obdobie\nvolebnej kampane predstavuje čas zvýšenej, nie zníženej ochrany slobody prejavu a práva\nna informácie, keďže práve v tomto období sa realizuje samotná podstata demokratickej politickej\nsúťaže. V rozsudku Bowman v. the United Kingdom (Veľká komora, z 19. 2. 1998, sťažnosť\nč. 24839/94) ESĽP výslovne konštatoval, že šírenie politických informácií počas volebnej kampane\npatrí do jadra ochrany podľa čl. 10 dohovoru a že aj formálne neutrálne obmedzenia, ktoré majú\nlegitímny cieľ, sú protiústavné, pokiaľ v praxi výrazne obmedzujú alebo paralyzujú politickú\nkomunikáciu. ESĽP v tejto veci zdôraznil, že právo na slobodu prejavu sa v kontexte volieb\nnevzťahuje len na kandidátov či politické strany, ale aj na občanov a tretie subjekty, ktoré\nsa podieľajú na šírení informácií relevantných pre voľby, a že obmedzenia takéhoto prejavu majú\nbezprostredný dopad na právo voličov prijímať informácie. Na túto judikatúrnu líniu nadviazal\nESĽP v rozsudku TV Vest AS and Rogaland Pensjonistparti v. Norway (z 11. 12. 2008, sťažnosť\nč. 21132/05), v ktorom posudzoval zákaz politickej reklamy počas volebnej kampane. ESĽP\nv tomto rozhodnutí zdôraznil, že všeobecné a plošné obmedzenia politickej komunikácie v období\nkampane majú inherentný „odstrašujúci účinok“ (chilling effect) a môžu viesť k deformácii\npolitickej súťaže tým, že bránia menším alebo menej etablovaným politickým subjektom dostať\nsa k voličom. ESĽP pritom výslovne uviedol, že voliči majú právo prijímať politické informácie\nz rôznych zdrojov a že štát nemôže legitímne obmedzovať politický prejav počas kampane len\nz dôvodu, že považuje určitú formu komunikácie za rušivú, nežiadanú alebo potenciálne\novplyvňujúcu rozhodovanie voličov. Podľa názoru navrhovateľov z uvedených rozhodnutí ESĽP\nvyplýva jasný európsky ústavný štandard, podľa ktorého štát nesmie reagovať na riziká spojené\n10\n\ns politickou kampaňou represívnymi nástrojmi, ktoré by viedli k potláčaniu slobodnej politickej\ndiskusie. Ak už obmedzenia politického prejavu počas kampane podliehajú mimoriadne prísnemu\ntestu proporcionality aj v prípadoch správnoprávnych alebo administratívnych sankcií, potom\ntrestnoprávna kriminalizácia konania, ktoré spočíva v šírení informácií alebo politických posolstiev\npočas volebnej kampane, predstavuje zásah najvyššej intenzity. Trestný čin marenia volebnej\nkampane preto musí byť posudzovaný so zvláštnou prísnosťou, keďže hrozba trestného postihu\nje spôsobilá preventívne umlčať legitímne politické prejavy a odradiť jednotlivcov aj médiá\nod účasti na verejnej diskusii v čase, keď je táto diskusia pre demokratický proces najdôležitejšia.\nV rámci judikatúry ESĽP je zrejmé, že trestnoprávna úprava, ktorá postihuje neurčito vymedzené\nformy „marenia“ volebnej kampane, vytvára neprípustný odstrašujúci účinok na slobodu prejavu\na právo na informácie a posúva hranice regulácie politickej súťaže za rámec toho, čo je\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné.\n31. Podľa navrhovateľov tak napadnutá právna úprava zavádzajúca trestný čin marenia volebnej\nkampane je v rozpore aj s čl. 10 dohovoru, ako aj s ústavným chápaním volieb ako priestoru\notvorenej a pluralitnej diskusie, v ktorom má štát vystupovať ako garant férových podmienok,\nnie ako represívny arbiter politickej komunikácie.\nB. K namietanému nesúladu čl. I bodu 5 zákona č. 416/2025 Z. z. (trestný čin popierania\nmierového usporiadania po druhej svetovej vojne) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4\na čl. 49 ústavy a čl. 10 dohovoru:\n32. Podľa názoru navrhovateľov ešte závažnejšie ústavné pochybnosti vyvoláva zavedenie\nskutkovej podstaty trestného činu popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne\ndo Trestného zákona, keďže je vystavaná výlučne na sankcionovaní verbálneho prejavu\nspočívajúceho v „popieraní alebo spochybňovaní“ historických a právno-politických aktov.\nUž samotná formulácia skutkovej podstaty vykazuje extrémny deficit normatívnej určitosti, keďže\nnie je zrejmé, čo všetko má byť zahrnuté pod pojem „mierové usporiadanie“, ktoré konkrétne\nprávne akty ho majú tvoriť, aký je ich časový, vecný a normatívny dosah a predovšetkým aká\nintenzita kritiky, polemiky alebo historicko-právnej reinterpretácie ešte spadá do ústavne chránenej\nslobody prejavu a od ktorého momentu sa má už kvalifikovať ako trestný čin. Takto koncipovaná\nskutková podstata nie je schopná plniť základnú funkciu trestného práva v demokratickom právnom\nštáte, ktorou je umožniť adresátovi práva predvídať trestnoprávne následky svojho konania, a preto\nje v priamom rozpore so zásadou nullum crimen sine lege certa, ako ju ústavný súd vyložil najmä\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2017 z 9. januára 2019 („extrémistická novela“) ako materiálnu, nie čisto\nformálnu požiadavku legality. Hoci táto zásada od zákonodarcu nevyžaduje, aby pri formulovaní\nskutkových podstát so všetkými podrobnosťami opísal všetky ním predpokladané skutkové stavy,\nzákonodarca má povinnosť formulovať ním vydávané právne predpisy s takou vysokou mierou\nurčitosti, aká je v danom prípade možná so zreteľom na účel a osobité črty právnej úpravy,\nako aj ústavné limity (PL. ÚS 29/2005). To znamená najmä takým spôsobom, aby adresát normy\nbol schopný rozumne predpokladať, aké konanie sa od neho vyžaduje a aké konanie je zakázané,\na aby bol chránený pred prípadnou svojvôľou orgánov aplikácie práva.\n33. Podľa navrhovateľov je taktiež podstatné, že táto právna úprava nesmeruje k ochrane\nkonkrétneho individuálneho práva ani k odvráteniu bezprostredného a konkrétne\n\n11\n\nidentifikovateľného ohrozenia demokratického zriadenia, ale k ochrane určitého štátom\npreferovaného historického a politicko-právneho naratívu. Ústavný súd však v ustálenej judikatúre\nzdôrazňuje, že trestné právo v demokratickom právnom štáte nemôže slúžiť ako nástroj\nnormatívneho potvrdzovania „správnych“ hodnôt, dejinných interpretácií alebo politických\npostojov. V náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2017 ústavný súd výslovne odmietol kriminalizáciu prejavov,\nktorých spoločenská škodlivosť spočíva predovšetkým v ich symbolickom, hodnotovom alebo\nideovom obsahu, pokiaľ nie je preukázaná naliehavá spoločenská potreba takéhoto zásahu a jeho\nnevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti. Týmto nálezom ústavný súd nadviazal na úvahy\nÚstavného súdu ČSFR v náleze vo veci sp. zn. PI. ÚS 5/92, v ktorom v kontexte protiústavnosti\nformulácie extrémistického trestného činu (§ 260 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.) tento vyslovil,\nže zo zásady nullum crimen sine lege certa vyplýva požiadavka, aby skutkové znaky trestného činu\nustanovil zákon tak, aby štátne orgány, ktoré o trestnom čine rozhodujú, konali proti obvinenému\niba v prípade a spôsobom, ktorý upravuje zákon, a neprekročili medze ustanovené zákonom.\nTo znamená, že skutkové znaky trestného činu musí zákon ustanoviť s potrebnou presnosťou.\nPrezentované závery ústavného súdnictva sú plne v súlade s európskym konštitucionalizmom,\npodľa ktorého štát v otvorenej demokratickej spoločnosti nemá ústavnú legitimitu monopolizovať\nvýklad dejín ani sankcionovať odlišné historické alebo právno-politické interpretácie len preto, lebo\nsú v rozpore s oficiálnou štátnou doktrínou. ESĽP v rozhodnutiach Lehideux and Isorni v. France\na Perincek v. Switzerland opakovane zdôraznil, že diskusia o historických udalostiach a ich\nprávnych dôsledkoch patrí do jadra slobody prejavu a že aj provokatívne, znepokojujúce alebo\nmenšinové interpretácie dejín požívajú ochranu podľa čl. 10 dohovoru, pokiaľ nepredstavujú\npodnecovanie k nenávisti alebo násiliu. Trestnoprávna ochrana „historickej pravdy“ ako takej\nje preto v európskom právnom priestore výnimočná a viazaná len na extrémne situácie, ktoré\nohrozujú samotné základy demokratického poriadku, čo v prípade napadnutého ustanovenia\nzavádzajúceho trestný čin popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne nebolo ani\ntvrdené a ani preukázané.\n34. Nadväzujúc na uvedené, navrhovatelia poukazujú na závery Spolkového ústavného súdu\nNemecka, ktorý dlhodobo zdôrazňuje, že štát nemôže vystupovať ako „strážca historickej\nortodoxie“ (Hüter einer staatlich verordneten Geschichtsdeutung) a že sloboda prejavu zahŕňa\naj právo spochybňovať prevládajúce historické interpretácie, pokiaľ nejde o prejavy popierajúce\nsamotnú ľudskú dôstojnosť obetí zločinov nacizmu v zmysle § 130 Strafgesetzbuch (StGB; Trestný\nzákon), ktoré sú viazané na špecifický nemecký historický kontext a výslovne odôvodnené\nochranou základného ústavného poriadku. Osobitne výrečné sú v tomto smere závery spolkového\nústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. 1 BvR 2150/08 zo 4. novembra 2009 (tzv. rozhodnutie\n„Wunsiedel“),\nktoré\nsa\ntýkalo\nústavnosti\ntrestnoprávneho\nzákazu\nglorifikácie\nnárodnosocialistického režimu. Hoci spolkový ústavný súd v tomto mimoriadne špecifickom\nhistorickom kontexte ústavnosť obmedzenia potvrdil, urobil tak výlučne na základe výnimočných\nokolností vyplývajúcich z nemeckej ústavnej identity a výslovne zdôraznil, že ide o úzku výnimku\nz inak veľmi silnej ochrany slobody prejavu – tento špecifický zákaz (§ 130 ods. 4 StGB) bol\nprijatý ako výnimka viazaná na kontext nacistickej minulosti, čo však neznamená všeobecné\npovolenie štátu určovať „správnu“ historickú interpretáciu, práve naopak, je to úzke a striktne\ninterpretované obmedzenie, ktoré súd posudzoval s ohľadom na historicko-ústavný kontext\nNemecka. Navrhovatelia sa stotožňujú s názorom M. Payandeha [PAYANDEH, M. The Limits of\n\n12\n\nFreedom of Expression in the Wunsiedel Decision of the German Federal Constitutional Court. In:\nGerman Law Journal, Vol. 11, No. 8 (2010), s. 929 – 944.], že štát môže regulovať len vonkajšie\núčinky prejavu, nie samotné vnútorné presvedčenie alebo ideový obsah názoru a že sloboda prejavu\nnemôže byť obmedzovaná len s cieľom zabezpečiť „pokojný“ charakter verejnej diskusie. Trestné\nprávo nemôže byť legitímne nástrojom na „ukľudňovanie“ verejnej diskusie ani na potláčanie\nkontroverzných (hoci aj nepríjemných) politicko-historických postojov bez preukázania ochrany\nkonkrétnych právnych statkov.\n35. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovatelia konštatujú, že skutková podstata popierania\nmierového usporiadania po druhej svetovej vojne nesankcionuje žiadne konkrétne konanie\nsmerujúce k násiliu, diskriminácii alebo bezprostrednému ohrozeniu práv iných osôb, ale výlučne\nsamotný obsah prejavu spočívajúci v „popieraní alebo spochybňovaní“ určitého historickoprávneho usporiadania. Takto koncipovaná trestná norma sa svojou povahou blíži skôr\nk normatívnemu presadzovaniu štátom preferovanej historickej interpretácie než k ochrane\nkonkrétnych ústavných hodnôt. V tomto smere ide o kvalitatívne odlišnú situáciu než v prípade\nnemeckej úpravy, ktorá bola ústavne akceptovaná len ako reakcia na bezprecedentné zločiny\ntotalitného režimu a ako ochrana ľudskej dôstojnosti jeho obetí, nie ako všeobecný nástroj ochrany\n„historickej pravdy“. Navrhovatelia poukazujú na to, že aj širšia nemecká ústavnoprávna doktrína\nvychádza z premisy, že pri otázkach zásadného verejného významu existuje silná domnienka\nv prospech slobody prejavu, pričom Winfried Brugger v komparatívnej analýze nemeckého\na amerického práva [BRUGGER, W. Ban On or Protection of Hate Speech? Some Observations\nBased on German and American Law. In: Tulane European & Civil Law Forum, Vol. 17 (2002),\ns. 1 – 21.] výslovne uvádza, že hoci sloboda prejavu nemusí vždy automaticky prevážiť nad inými\nprávami, pri témach zásadného verejného záujmu – medzi ktoré nepochybne patrí aj hodnotenie\npovojnového právneho usporiadania – platí prezumpcia v prospech jej ochrany. Trestnoprávna\nrepresia v tejto oblasti preto môže obstáť len vtedy, ak je presvedčivo preukázané, že bez nej by\ndošlo k vážnemu a bezprostrednému narušeniu ústavného poriadku, čo však v prípade napadnutej\nprávnej úpravy zavádzajúcej trestný čin popierania mierového usporiadania po druhej svetovej\nvojne nebolo ani tvrdené a ani odôvodnené.\n36. Podľa názoru navrhovateľov je napokon z pohľadu princípu ultima ratio zrejmé, že spoločenské\nkonflikty alebo politické napätia spojené so spochybňovaním povojnového usporiadania môžu\na majú byť riešené prostredníctvom politickej diskusie, historicko-vedeckého bádania,\ndiplomatických prostriedkov alebo prípadne civilnoprávnych mechanizmov ochrany osobnostných\npráv, nie však prostredníctvom trestnoprávnej represie. Použitie trestného práva v tejto oblasti\npredstavuje kvalitatívny posun smerom k represívnemu a defenzívnemu chápaniu ochrany\nhistorickej pamäti, ktoré je nezlučiteľné s materiálnym poňatím právneho štátu, pluralitou názorov\na koncepciou otvorenej spoločnosti, na ktorej je postavený moderný európsky ústavný poriadok.\n37. Navrhovatelia sú preto presvedčení, že napadnutá právna úprava zavádzajúca trestný čin\npopierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne je v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13\nods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 49 ústavy.\n38. Navrhovatelia uvádzajú, že napadnutú právnu úpravu zavádzajúcu trestný čin popierania\nmierového usporiadania po druhej svetovej vojne je potrebné čítať aj v kontexte aktuálnej\nslovenskej politickej a spoločenskej debaty o tzv. Benešových dekrétoch a o ich (ne)prípustných\n\n13\n\nsúčasných účinkoch. Z dôvodovej časti predmetného pozmeňujúceho návrhu ÚPV vyplýva,\nže zákonodarca kriminalizuje „popieranie alebo spochybňovanie povojnových dokumentov“\na opiera to o uznesenie národnej rady z roku 2007 o „nedotknuteľnosti“ povojnových dokumentov\na o nedávne vyhlásenie vlády z 26. novembra 2025 o tejto „nedotknuteľnosti“, pričom ako dôvod\nuvádza ochranu „mierovej koexistencie“ a existujúceho usporiadania vzťahov so susednými štátmi.\nV tejto legislatívnej logike však už nejde o ochranu konkrétneho individuálneho práva alebo\nbezprostredne ohrozeného právneho statku, ale o trestnoprávne „zabetónovanie“ určitého štátom\npreferovaného historicko-právneho naratívu, čo je podľa názoru navrhovateľov z hľadiska čl. 26\nústavy neprípustné. Navrhovatelia upozorňujú, že v slovenskej realite je zrejmé, že impulzom\nk tejto kriminalizácii bola práve verejná diskusia, ktorá sa rozprúdila po iniciatíve politického\nhnutia a opozičnej parlamentnej strany Progresívneho Slovenska na južnom Slovensku. Z verejne\ndostupných vyjadrení Progresívneho Slovenska vyplýva, že strana odmieta „rušenie“ dekrétov,\nale súčasne presadzuje princíp, že hoci dekréty ostávajú súčasťou právneho poriadku, na ich\nzáklade sa nemajú prijímať rozhodnutia zakladajúce nové právne skutočnosti, a túto tému viaže\nna konkrétne prípady moderných konfiškácií a sporov o vlastníctvo . V reakciách koaličných\naktérov sa však táto pozícia rámcovala ako otváranie traumy povojnového usporiadania a ako\nspoločensky nebezpečné spochybňovanie, ktoré má mať až trestnoprávne následky, pričom\nv mediálnych výstupoch sa následne explicitne objavila interpretácia, že nový trestný čin smeruje\nproti verejným výrokom o Benešových dekrétoch a má mať odstrašujúci účinok na opozíciu či\nmenšinovú verejnosť. Takto nastavený kontext je pritom pre posúdenie zásahu do slobody prejavu\nkľúčový, pretože ukazuje, že zmyslom napadnutej právnej úpravy zavádzajúcej trestný čin\npopierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne nie je neutrálne formulovaná ochrana\n„mieru“, ale reaguje na konkrétnu, aktuálnu politickú a historickú polemiku.\n39. Podľa názoru navrhovateľov je z hľadiska európskeho štandardu slobody prejavu rozhodujúce,\nže debata o Benešových dekrétoch je typickou diskusiou o veciach verejného záujmu, v ktorej má\nbyť rozsah prípustnej kritiky a polemiky najširší. Tento spor v Slovenskej republike nie je len\nakademický – aj podľa oslovených ústavných právnikov je problémom práve to, ak sa povojnové\nakty používajú ako základ pre dnešné zásahy do vlastníckeho práva a rovnosti, čo vnímajú ako\nprotiústavnú prax. Aj mimo slovenského prostredia pritom existuje dlhodobá právna diskusia o tom,\nže povojnové dekréty mali časovo viazané účinky a že v zásade nemajú slúžiť na tvorbu „nových“\nprávnych vzťahov v súčasnosti, čo sa objavuje aj v analýzach a právnych stanoviskách na úrovni\nEurópskej únie (Legal Opinion on the Benes-Decrees and the Accession of the Czech Republic to\nthe European Union. Study 15-10-2002.).\n40. Navrhovatelia namietajú, že ak trestné právo začne postihovať „popieranie alebo\nspochybňovanie“ povojnového usporiadania, nevyhnutne tým zasiahne aj do jadra legitímnej\nprávnej a historickej debaty o tom, čo je ešte prípustná kritika a čo už je trestný čin, a práve táto\nhranica je v predmetnej skutkovej podstate nastavená tak vágne, že je spôsobilá vyvolať výrazný\n„chilling effect“, teda odradiť občanov, novinárov, historikov a opozičných politikov od verejnej\npolemiky zo strachu z trestného postihu. Osobitne nebezpečné pritom je, že napadnutá právna\núprava kriminalizuje samotný obsah prejavu („popiera alebo spochybňuje“) bez požiadavky\nna akýkoľvek kvalifikačný prvok typu podnecovania nenávisti, násilia alebo bezprostredného\nohrozenia konkrétneho právneho statku. V slovenskej politickej realite, kde sa už v rovine verejnej\nkomunikácie spochybňovanie Benešových dekrétov a kritika ich uplatňovania stali predmetom\n14\n\nostrého politického konfliktu, takáto skutková podstata vytvára priestor na selektívne presadzovanie\ntrestnej represie proti konkrétnym názorovým prúdom, a tým aj na nelegitímnu penalizáciu\npolitického prejavu. Podľa presvedčenia navrhovateľov ide presne o ten typ situácie, pred ktorým\nnapr. judikatúra ESĽP dlhodobo varuje – demokratická spoločnosť potrebuje pluralitu interpretácií\naj v citlivých historických otázkach a štát nemôže riešiť politickú a historickú polemiku trestným\nprávom tým, že jednu z pozícií označí za trestnú už len preto, lebo „spochybňuje“ štátom\npreferované chápanie povojnového usporiadania.\n41. Podľa navrhovateľov tak napadnutá právna úprava zavádzajúca trestný čin popierania\nmierového usporiadania po druhej svetovej vojne je v rozpore aj s čl. 10 dohovoru. Navrhovatelia\nv tejto súvislosti poukazujú na to, že v rozsiahlej judikatúre ESĽP predstavuje sloboda prejavu\njednu z najdôležitejších a najširšie chránených základných slobôd demokratickej spoločnosti,\na preto každé trestnoprávne obmedzenie tejto slobody podlieha prísnemu posúdeniu podľa čl. 10\ndohovoru. Za zásadné považujú navrhovatelia závery ESĽP vo veci Perincek v. Switzerland (Veľká\nkomora, rozsudok z 15. 10. 2015, sťažnosť č. 27510/08), kde Veľká komora ESĽP rozhodla,\nže trestné odsúdenie za verejné popieranie historického aktu nemusí vždy predstavovať primeraný\nzásah do práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 dohovoru, ak dané výroky nepredstavujú výzvu\nk násiliu alebo nenávisti a neobsahujú prvky, ktoré by ospravedlnili obmedzenie slobody prejavu\nv demokratickej spoločnosti. V tomto prípade ESĽP uviedol, že hoci postoje sťažovateľa, ktoré\nspochybňovali uznávanú historickú interpretáciu udalostí, boli pre mnohých provokatívne, samotné\nvyjadrenia neboli také, aby sa dali považovať za podnecovanie k nenávisti alebo za postoj, ktorý by\nospravedlnil trestnoprávne postihovanie v zmysle čl. 10 dohovoru. ESĽP takto potvrdil, že diskusia\no historických otázkach – aj keď kontroverzná a citlivá – patrí do rozsahu slobody prejavu, ktorá\nje jadrom demokratickej spoločnosti, a nemala by byť ľahko podrobená trestnoprávnym sankciám.\n42. Navrhovatelia poukazujú aj na závery ESĽP vo veci Vajnai and Others v. Hungary (rozsudok\nz 27. 6. 2019, sťažnosť č. 36358/14 a ďalšie), v zmysle ktorých pri politickom prejave musí byť\nobzvlášť starostlivo posúdená naliehavá spoločenská potreba daného obmedzenia, pričom sloboda\nprejavu môže byť legitímne obmedzená, iba ak existuje jasný, naliehavý a špecifický sociálny\ndôvod na taký zásah v demokratickej spoločnosti. Podľa ESĽP bolo konanie osôb v kontexte\npokojnej politickej demonštrácie prostriedkom politického vyjadrenia, ktorý nemal bezprostredný\npotenciál vyvolať rozruch alebo ohroziť verejný poriadok tak, aby si vyžadoval trestnoprávnu\nsankciu, čím sa dotkol jadra slobody politického prejavu. Navrhovatelia uvádzajú, že citované\nrozhodnutia ESĽP vychádzajú zo skoršieho rozhodnutia ESĽP vo veci Lehideux and Isorni\nv. France (Veľká komora, rozsudok z 23. 9. 1998, sťažnosť č. 24662/94), v ktorom ESĽP dospel\nk záveru, že trestnoprávne postihovanie prejavov týkajúcich sa kontroverzných historických\nči politických otázok je prípustné len za prísnych podmienok a nie je automatické, najmä\nak neexistuje priama a aktuálna hrozba pre demokratický poriadok. ESĽP v tejto veci konštatoval,\nže hoci trestné odsúdenie bolo „predpísané zákonom“ a sledovalo legitímny cieľ, nebolo\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti, a tým porušilo právo na slobodu prejavu podľa čl. 10\ndohovoru.\n43. Podľa názoru navrhovateľov je v kontexte citovanej judikatúry ESĽP zrejmé, že trestnoprávne\nustanovenia, ktoré penalizujú popieranie mierového usporiadania po druhej svetovej vojne, majú\nzásadné riziko kolízie s týmto európskym štandardom. Trestnoprávny zákaz sankcionovať určitý\npolitický alebo historický prejav bez jasne preukázateľnej naliehavej spoločenskej potreby a bez\n15\n\ntoho, aby bolo možné tieto obmedzenia považovať za primerané a nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti, je v priamom rozpore s jadrom slobody prejavu garantovanej čl. 10 dohovoru.\nTáto sloboda zahŕňa nielen informácie, ktoré sú prijímané priaznivo alebo považované za neškodné,\nale aj také názory, ktoré môžu byť pre iných provokatívne, hanlivé či kontroverzné, pokiaľ\nnevyvolávajú bezprostredné ohrozenie verejného poriadku alebo práv iných, a preto nemôžu byť\ntrestnoprávne sankcionované bez porušenia základných princípov európskeho ochranného rámca.\n44. Podľa navrhovateľov tak napadnutá právna úprava zavádzajúca trestný čin popierania\nmierového usporiadania po druhej svetovej vojne je v rozpore aj s čl. 10 dohovoru.\nI.4. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného poriadku):\n45. Vo vzťahu k samotnému obsahu napadnutého ustanovenia čl. II zákona č. 416/2025 Z. z.,\nktorým bol novelizovaný Trestný poriadok, navrhovatelia namietajú, že zásadným spôsobom\nzasiahol do koncepcie inštitútu spolupracujúcej osoby a do ústavne garantovanej kompetencie súdu\nhodnotiť dôkazy v konkrétnom trestnom konaní. Navrhovatelia tvrdia, že hoci zákonodarca\ndeklaruje zámer zvýšiť dôveryhodnosť dokazovania a zabrániť zneužívaniu výhod poskytovaných\nspolupracujúcim osobám, zvolený normatívny prostriedok ide nad rámec ústavne prípustnej\nregulácie a narúša samotné základy spravodlivého trestného procesu v materiálnom právnom štáte.\n46. Podľa navrhovateľov napadnutá právna úprava novelizujúca Trestný poriadok predstavuje\nneprimeraný zásah do nezávislosti súdnej moci, do práva na spravodlivý proces, do schopnosti štátu\nefektívne stíhať závažnú kriminalitu a do práva na obhajobu v zmysle čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1,\nčl. 50 ods. 3 a 4 a čl. 141 ods. 1 ústavy. Zákonodarca prekročil hranicu medzi legitímnou procesnou\nreguláciou a neprípustným normatívnym nahradením súdneho hodnotenia dôkazov, čím narušil\nsamotnú rovnováhu medzi zákonodarnou a súdnou mocou v trestnom konaní.\nA. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. s čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy\nv spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy:\n47. Podľa názoru navrhovateľov je z hľadiska ústavného princípu nezávislosti súdnej moci\nproblematické, že napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (§ 119 ods. 6\nTrestného poriadku) zavádza zákonnú fikciu, podľa ktorej sa dôkaz získaný od spolupracujúcej\nosoby považuje za dôkaz získaný prostredníctvom nezákonného benefitu, ak táto osoba\nv „akomkoľvek trestnom konaní“ nevypovedala pravdivo alebo neuviedla všetky podstatné\nskutočnosti. Takto formulované ustanovenie fakticky predurčuje procesnú nepoužiteľnosť dôkazu\nbez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu a bez ohľadu na to, či výpoveď spolupracujúcej osoby\nv aktuálnom konaní je alebo nie je pravdivá, konzistentná a podporená ďalšími dôkazmi.\nZákonodarca týmto spôsobom preberá hodnotiacu funkciu, ktorá v trestnom konaní prináleží\nvýlučne nezávislému a nestrannému súdu. Ústavný súd pritom v ustálenej judikatúre opakovane\nzdôrazňuje, že zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je na zákonnej úrovni vyjadrená v § 2\nods. 12 Trestného poriadku, je zároveň imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy. Súd je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti\na posudzovať jeho vierohodnosť, relevanciu a dôkaznú silu v kontexte celého dokazovania.\nVýznam jednotlivých dôkazov bude prezentovaný až pri konečnom hodnotení celkového\ndôkazného materiálu, pri ktorom však súd nesmie postupovať svojvoľne (II. ÚS 329/2021, bod 54).\n16\n\nVoľné hodnotenie dôkazov zabezpečuje, že vykonané dôkazy budú súdom analyzované\na interpretované s maximálnou mierou objektivity a spravodlivosti, avšak podľa vlastných\nlogických úvah súdu. Navrhovatelia poukazujú na to, že ústavný súd v náleze sp. zn.\nIV. ÚS 160/2024 vo vzťahu k princípu voľného hodnotenia dôkazov o. i. dospel k záveru, že bez\nvoľného hodnotenia dôkazov by boli aj hodnoty nezávislosti a nestrannosti súdnej moci iluzórne.\n48. Navrhovatelia zdôrazňujú, že hodnotenie dôkazov je činnosťou, v ktorej je súd nezastupiteľný,\npričom práve voľné hodnotenie dôkazov je tým princípom, ktorý dáva súdnej moci demokratického\na právneho štátu kvality nezávislosti a nestrannosti, čím ju odlišuje od súdnej moci\nnedemokratických a autoritárskych režimov. Navrhovatelia podporne poukazujú na to, že aj\nÚstavný súd Českej republiky označuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov za prejav dôvery\nv súdnu moc (III. ÚS 808/22, bod 67). Podľa navrhovateľov napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1\nzákona č. 416/2025 Z. z. odníma súdom v trestnom konaní ich nezávislosť a nestrannosť\npri kľúčovej činnosti v rámci ich rozhodovania. Bez rešpektovania zásady voľného hodnotenia\ndôkazov niet nezávislej a nestrannej súdnej moci a bez nezávislej a nestrannej súdnej moci niet\ndemokratického právneho štátu. Princíp nezávislosti súdnictva, ktorého ústredným princípom\nje princíp voľného hodnotenia dôkazov, je esenciálnym princípom právneho štátu. Ak existuje\nmateriálne jadro ústavy, stoja tieto princípy v jeho úplnom strede. Ak zákonodarca ex ante vylučuje\nurčitý typ dôkazu na základe abstraktne formulovanej diskvalifikujúcej okolnosti, zbavuje súd\nmožnosti vykonať individuálne hodnotenie dôkazov a narúša princíp nezávislosti súdnej moci.\nNapadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. prikazuje neprihliadať na dôkazy,\nktoré boli inak získané zákonným spôsobom a ktorých pravdivosť je verifikovaná inými dôkazmi.\nSúdy sa tým dostanú do situácie, že hoci by v trestnom konaní aj bola zákonne získanými dôkazmi,\nktorých pravdivosť je verifikovaná inými zákonne získanými dôkazmi, preukázaná vina\nobžalovaného, budú aj zjavne a preukázane vinnú osobu musieť oslobodiť z dôvodu,\nže na podstatné dôkazy im zákonodarca zakazuje prihliadať. A naopak, čo je ešte absurdnejšie,\nv zmysle tohto ustanovenia súdy nebudú môcť prihliadať ani na vyviňujúce dôkazy. Ústavný súd\nv rozhodnutiach týkajúcich sa trestnej politiky a dokazovania opakovane konštatoval,\nže zákonodarca nemôže normatívne nahrádzať rozhodovaciu činnosť súdu, najmä nie v otázkach\nhodnotenia dôkazov a posudzovania viny.\n49. Podľa názoru navrhovateľov je navyše z hľadiska trestnoprocesnej teórie neudržateľná\npredstava, že osoba, ktorá v minulosti v inom trestnom konaní vypovedala nepravdivo alebo\nneúplne, je automaticky nespôsobilá podať pravdivú a relevantnú výpoveď v neskoršom konaní.\nPráve pri spolupracujúcich osobách, ktoré sa často nachádzajú v existenčnom ohrození, pod tlakom\norganizovanej kriminality alebo v dynamickej procesnej situácii, nie je výnimočné, že ich výpovede\nsa vyvíjajú, spresňujú alebo korigujú. Trestné právo s týmto fenoménom dlhodobo pracuje\na odpoveďou naň nikdy nebola automatická diskvalifikácia dôkazu, ale zvýšené nároky na jeho\npreverenie a verifikáciu prostredníctvom iných dôkazných prostriedkov, čo súdy robia v každom\nkonaní, v ktorom sa vykonáva tento typ dôkazu. Práve túto úlohu má (a v demokratickom\na právnom štáte musí) plniť jedine a výlučne súd, nie zákonodarca prostredníctvom paušálnej\nprocesnej sankcie.\n50. Navrhovatelia poukazujú na to, že podľa názoru ústavného súdu sa nezávislosť súdnej moci\ndefinuje ako oddelenie od iných štátnych orgánov, čo znamená, že výkonná moc a ani legislatívna\nmoc nesmú do rozhodovacích procesov súdov zasahovať (PL. ÚS 52/99), čo musí platiť aj pri\n17\n\ntvorbe trestnej politiky štátu a konštruovaní pravidiel trestného procesu. Napadnutým ustanovením\nzákonodarca súdom túto úlohu odníma, čím ich zbavuje podstatnej časti ich nezávislosti\na nestrannosti a namiesto nich hodnotí dôkazy paušálne sám. Tým sa toto napadnuté ustanovenie\ndostáva aj do rozporu s čl. 141 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdnictvo v Slovenskej republike\nvykonávajú (výlučne) nezávislé a nestranné súdy, pričom následkom aplikácie tohto ustanovenia\nv trestnom konaní by sa situácia zmenila tak, že trestné súdnictvo budú vykonávať súdy, ktoré\nuž nebudú úplne nezávislé a nestranné, pretože práve tú činnosť, v ktorej sú nezávislé a nestranné\nsúdy nezastupiteľné (hodnotenie dôkazov), bude vykonávať vo významnej miere namiesto súdov\nzákonodarca.\nB. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. s pozitívnym záväzkom stíhať\ntrestnú činnosť podľa čl. 1 ods. 1 ústavy:\n51. Podľa navrhovateľov je zásadným problémom napadnutej úpravy aj jej potenciál mariť\nvyšetrovanie a trestné stíhanie závažnej, organizovanej a korupčnej kriminality. Trestné právo plní\nviaceré spoločenské funkcie, najmä ochrannú a regulačnú, pričom schopnosť naplnenia týchto\nfunkcií je determinovaná účinnosťou procesných nástrojov na ich presadenie, pričom\nústavnoprávne garantovaná fungujúca trestná zákonnosť je súčasťou materiálneho právneho štátu\n(PL. ÚS 29/2005, s. 118). Skúsenosti vnútroštátnej aj medzinárodnej trestnoprávnej praxe pritom\njednoznačne ukazujú, že rozloženie sofistikovaných zločineckých štruktúr je vo veľkej miere\n(a vo väčšine prípadov úplne) závislé od spolupracujúcich osôb, ktoré majú vnútorné informácie\no fungovaní skupiny, hierarchii, finančných tokoch a rozhodovacích mechanizmoch (ku ktorým iné,\nspoločensky a morálne bezúhonné osoby prístup logicky nemajú). Ak zákonodarca vytvára právnu\núpravu, ktorá retrospektívne diskvalifikuje takúto osobu na základe jej správania v inom konaní,\nvysiela tým signál, že spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní je právne neistá\na potenciálne márna. Takýto „odstrašujúci účinok“ (chilling effect) je z hľadiska efektívnosti\ntrestného stíhania mimoriadne nebezpečný a v konečnom dôsledku ohrozuje schopnosť štátu plniť\njeho pozitívny záväzok účinne stíhať závažnú, najmä organizovanú kriminalitu každého druhu\nvrátane násilnej a vysoko nebezpečnej.\n52. V tejto súvislosti navrhovatelia poukazujú na to, že aj judikatúra ESĽP opakovane potvrdzuje,\nže použitie výpovedí spolupracujúcich osôb alebo kajúcnikov samo osebe nie je v rozpore s právom\nna spravodlivý proces, pokiaľ sú tieto výpovede podrobené prísnemu súdnemu hodnoteniu\na sú podporené ďalšími dôkazmi. ESĽP v rozhodnutiach ako Doorson v. Netherlands (z 26. 3. 1996,\nsťažnosť č. 20524/92) či Al-Khawaja and Tahery v. United Kingdom (z 15. 12. 2011, sťažnosť\nč. 26766/05 a č. 22228/06) zdôraznil, že kľúčovou úlohou súdu je posúdiť spoľahlivosť\na dôveryhodnosť takýchto výpovedí v konkrétnom prípade, nie ich apriórne vylúčiť na základe\nzákonnej fikcie. Navrhovatelia osobitne poukazujú na to, že napriek viacerým rozhodnutiam ESĽP\nproti Slovenskej republike ani v jednom z prípadov ESĽP nespochybnil trestnoprávny inštitút\nspolupracujúcej osoby a jeho využívanie v trestnom konaní (porov. Mucha v. Slovensko,\nč. 63703/19, rozhodnutie z 25. 11. 2021; Vasaráb a Paulus v. Slovensko, č. 28081/19 a 29664/19,\nrozhodnutie z 15. 12. 2022, Erik Adamčo v. Slovensko, č. 19990/20, rozhodnutie z 1. 6. 2023,\nAdamčo v. Slovensko, č. 45084/14, rozsudok z 12. 11. 2019).\n\n18\n\n53. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovatelia zdôrazňujú, že inštitút spolupracujúcej osoby je\nzaložený na procesnom riziku, ktoré má byť vyvažované dôsledným dokazovaním, nie jeho\nnormatívnym potlačením. Inak povedané, riešením na elimináciu alebo minimalizáciu rizík\nvyplývajúcich z používania dôkazov produkovaných spolupracujúcimi osobami musí v právnom\nštáte byť viac a detailnejšieho dokazovania, nie menej dokazovania (prípadne žiadne dokazovanie).\n54. Za osobitne problematické navrhovatelia považujú aj použitie formulácie „v akomkoľvek\ntrestnom konaní“, ktorá otvára priestor pre extrémne široký a retrospektívny zásah do dokazovania.\nTakáto formulácia nerešpektuje zásadu proporcionality a právnej istoty, keďže umožňuje\ndiskvalifikovať dôkaz na základe procesného správania spolupracujúcej osoby v úplne odlišnom\nskutkovom, časovom a procesnom kontexte, ako aj v úplne inom procesnom postavení, s ktorým\nsa spájajú odlišné zákonné požiadavky na kvalitu a pravdivosť výpovede (svedok vs. obvinený,\npovinnosť hovoriť pravdu a nič úmyselne nezamlčať vs. právo na svoju obhajobu aj klamať,\nprípadne úplne odoprieť vypovedať). Navrhovatelia poukazujú na to, že ústavný súd v judikatúre\ntýkajúcej sa zásady právnej istoty opakovane uvádza, že právna norma musí byť formulovaná tak,\naby jej adresáti mohli predvídať jej následky. V danom prípade však ani orgány činné v trestnom\nkonaní, ani súd nemajú reálnu možnosť predvídať, či a kedy sa určitý dôkaz stane procesne\nnepoužiteľným.\nC. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. s právom na obhajobu podľa čl. 50\nods. 3 a 4 ústavy:\n55. Napadnutá novelizácia Trestného poriadku podľa navrhovateľov naráža aj na ústavné právo\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy. Ústavné právo na obhajobu zahŕňa nielen právo mať\nobhajcu a právo vyjadrovať sa k dôkazom, ale aj právo zvoliť si stratégiu obhajoby vrátane práva\nnevypovedať alebo vypovedať spôsobom, ktorý sleduje vlastnú procesnú ochranu obvineného.\nV tomto zmysle je právo na obhajobu úzko obsahovo prepojené so zásadou prezumpcie neviny\n(čl. 50 ods. 2 ústavy, § 2 ods. 4 Trestného poriadku). Súčasťou tohto práva je aj zásada nemo\ntenetur se ipsum accusare, ktorá chráni obvineného pred tým, aby bol nútený aktívne prispievať\nk vlastnému usvedčeniu, čo taktiež napĺňa podstatu prezumpcie neviny (PL. ÚS 17/2023, bod 52).\nZ ustálenej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že právo na obhajobu nemožno redukovať\nna formálne procesné oprávnenia, ale ide o materiálne právo, ktorého podstatou je možnosť\nobvineného slobodne a bez represívnych následkov uplatniť obhajovaciu stratégiu podľa vlastného\nuváženia. Výkon ústavného práva nemôže byť spätne sankcionovaný ani nepriamo prostredníctvom\nprocesných následkov, ktoré by odrádzali jeho adresátov od jeho uplatnenia. Ak by zákonodarca\npripustil, aby výkon práva na obhajobu v jednej procesnej situácii viedol k negatívnym následkom\nv inom konaní, právo na obhajobu by sa stalo iluzórnym.\n56. Podľa názoru navrhovateľov práve k takémuto protiústavnému efektu však napadnutá\nnovelizácia Trestného poriadku smeruje, keďže viaže procesnú nepoužiteľnosť dôkazu\nna skutočnosť, že osoba „v akomkoľvek trestnom konaní“ nevypovedala pravdivo o podstatných\nskutočnostiach alebo neuviedla všetky podstatné skutočnosti. Takto formulovaná norma nerozlišuje\nmedzi situáciou, keď osoba vedome klame ako svedok, a situáciou, keď obvinený využije svoje\nústavné právo nevypovedať, prípadne zvoliť obhajovaciu stratégiu založenú na selektívnej výpovedi\nalebo popieraní skutku. Výsledkom je, že výkon ústavného práva na obhajobu je spätne\n\n19\n\npenalizovaný tým, že neskoršia spolupráca tej istej osoby s orgánmi činnými v trestnom konaní\nje diskvalifikovaná ako dôkazný zdroj, a to aj vo veciach žiadnym spôsobom nesúvisiacich s vecou,\nv ktorej daná osoba vypovedala nepravdivo alebo neúplne. Okrem toho napadnutá právna úprava\nvôbec nerozlišuje ani to, či k neuvedeniu určitých skutočností v predchádzajúcej výpovedi došlo\númyselne alebo neúmyselne, či dokonca v dôsledku oslabenia pamäťovej stopy. Navyše napadnutá\nnovelizácia Trestného poriadku za okolností v nej uvedených vylučuje z dôkaznej použiteľnosti\ndokonca aj výpoveď obvineného prezentovanú na jeho vlastnú obhajobu, čo je úplne nezlučiteľné\ns právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy.\n57. Navrhovatelia zároveň z ústavnoprávneho hľadiska považujú za obzvlášť závažné, že napadnutá\nnovelizácia Trestného poriadku pracuje s retrospektívnym účinkom. Totiž osoba, ktorá v čase\npôvodného konania uplatnila svoje ústavné právo na obhajobu a nemohla predvídať, že sa\nv budúcnosti stane spolupracujúcou osobou, je spätne (a navždy) postihnutá za to, že toto právo\nvyužila. Takýto spätný dopad je nezlučiteľný so zásadou právnej istoty a s požiadavkou\npredvídateľnosti práva, ktoré ústavný súd považuje za integrálnu súčasť princípu právneho štátu.\nÚstavné práva majú byť vykonateľné bez kalkulácie budúcich sankcií, inak sa menia\nna podmienené privilégium.\n58. Podľa navrhovateľov napadnutá novelizácia Trestného poriadku zároveň vytvára\nneakceptovateľný paradox v trestnom konaní. Na jednej strane právny poriadok garantuje,\nže obvinený má právo mlčať, klamať a zvoliť si akúkoľvek obhajovaciu stratégiu bez hrozby\nsankcie. Na druhej strane však rovnaký právny poriadok stanovuje, že ak sa tá istá osoba neskôr\nrozhodne spolupracovať so štátom a prispieť k objasneniu závažnej kriminality, jej výpoveď bude\nprocesne znehodnotená práve preto, lebo v minulosti svoje ústavné právo využila. Takýto rozpor\nnie je možné preklenúť výkladom, ale predstavuje systémovú chybu zákonnej úpravy. Z pohľadu\nmateriálneho právneho štátu je preto neudržateľné, aby zákonodarca zaviedol mechanizmus, ktorý\nfakticky podmieňuje plnohodnotné využitie inštitútu spolupracujúcej osoby tým, že sa jednotlivec\nv minulosti vzdal svojho práva na obhajobu. Ústavné práva však nie sú predmetom výmeny\nani procesného obchodu, nemožno požadovať, aby sa obvinený vzdal svojich práv dnes, aby\nsi zachoval procesné možnosti zajtra.\n59. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovatelia sumarizujú, že napadnutý čl. II zákona č. 416/2025\nZ. z. je v rozpore s čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy, keďže vytvára neprípustnú sankciu za výkon práva\nna obhajobu, narúša zásadu nemo tenetur se ipsum accusare a odrádza obvinených od slobodného\na efektívneho uplatňovania ich ústavných práv. Takáto právna úprava neoslabuje len postavenie\nspolupracujúcich osôb, ale podkopáva samotné základy spravodlivého trestného procesu\nv demokratickom právnom štáte.\nD. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. so závermi ústavného súdu\nv náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 („asperačná zásada“):\n60. Navrhovatelia poukazujú na to, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nz 28. novembra 2012 („asperačná zásada“) výslovne konštatoval, že hoci zákonodarca má široký\npriestor pri formovaní trestnej politiky štátu, tento priestor nie je neobmedzený a končí tam,\nkde zákonná úprava odníma súdu možnosť individuálne posúdiť konkrétny prípad a rozhodnúť\nna základe všetkých relevantných okolností. Podstatou protiústavnosti asperačnej zásady nebolo to,\n20\n\nže zákonodarca sprísnil trestnú represiu ako takú, ale to, že ustanovil automatizmus, ktorý nútil\nsúdy uplatniť sprísnený následok bez ohľadu na to, či je v konkrétnom prípade nevyhnutný,\nprimeraný a spravodlivý. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že požiadavka proporcionality\na individualizácie nie je technickou procesnou zásadou, ale esenciálnou súčasťou materiálneho\nprávneho štátu.\n61. Tento základný ústavný záver je podľa názoru navrhovateľov plne prenositeľný aj na napadnutú\nnovelu Trestného poriadku, keďže rovnako ako v prípade asperačnej zásady aj tu zákonodarca\nzavádza paušálnu, abstraktnú a automatickú diskvalifikáciu, tentoraz nie v oblasti ukladania trestu,\nale v oblasti hodnotenia dôkazov a procesnej použiteľnosti výpovede spolupracujúcej osoby.\nUstanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku je postavené na normatívnom predpoklade, že osoba,\nktorá niekedy v inom trestnom konaní nevypovedala pravdivo alebo úplne, je ako zdroj dôkazu\napriórne nedôveryhodná aj v inom, neskoršom a vecne nesúvisiacom konaní. Takýto predpoklad má\nrovnakú povahu ako predpoklad kritizovaný v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 – ide\no zákonodarcom konštruovanú fikciu, ktorá nahrádza (a vylučuje) individuálne posúdenie súdom.\n62. Navrhovatelia taktiež poukazujú na to, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011\nopakovane zdôraznil, že nezávislosť súdu nie je samoúčelná, ale je nevyhnutným predpokladom\nochrany základných práv jednotlivca. Táto nezávislosť sa neprejavuje len v rozhodovaní o vine\na treste v úzkom zmysle, ale aj v rozhodovaní o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, ako budú\nhodnotené a akú dôkaznú silu im súd prizná. Ak zákonodarca prostredníctvom procesnej normy\nvylúči dôkaz bez ohľadu na jeho obsah, kontext a prepojenie s ostatnými dôkazmi, zasahuje tým\ndo jadra rozhodovacej činnosti súdu rovnako intenzívne, ako keby mu prikazoval uložiť konkrétny\ndruh alebo výmeru trestu. Z pohľadu materiálneho právneho štátu je pritom obzvlášť problematické,\nže napadnutá úprava nerozlišuje medzi nepravdivou výpoveďou motivovanou napríklad snahou\nuniknúť represii v skoršom štádiu trestného stíhania a neskoršou pravdivou spoluprácou, ktorá\nmôže viesť k objasneniu rozsiahlej organizovanej kriminality.\n63. Navrhovatelia uvádzajú, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 výslovne odmietol\nlegislatívne riešenia, ktoré dopadajú aj na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi sledovaným\ncieľom a zvoleným normatívnym prostriedkom absentuje. Presne takáto situácia nastáva aj\nv prípade napadnutej novelizácie Trestného poriadku – cieľom má byť zvýšenie dôveryhodnosti\ndokazovania, avšak zvolený prostriedok súčasne podkopáva samotnú schopnosť štátu odhaľovať\na dokazovať najzávažnejšie formy kriminality, pri ktorých sú výpovede spolupracujúcich osôb často\nnenahraditeľné.\n64. Navrhovatelia za rovnako významný považujú aj ďalší ústavný moment z nálezu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011, a to zákaz prenášania zodpovednosti za neprimerané zákonné nastavenie na súd\nprostredníctvom korekčných výnimiek. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 jasne\nkonštatoval, že existencia mimoriadnych korekčných mechanizmov nemôže legitimizovať\nsystémovo chybnú právnu úpravu. Analogicky nemožno akceptovať argument, že súd môže\ndôveryhodnosť spolupracujúcej osoby „aspoň hodnotiť“ podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku,\nak jej výpoveď bola zákonom už predtým diskvalifikovaná ako dôkaz získaný prostredníctvom\nnezákonného benefitu. Takýto postup robí zo súdu iba formálneho hodnotiteľa dôkazu, ktorý však\nuž nemá reálnu možnosť ovplyvniť jeho procesný osud.\n\n21\n\n65. Podľa názoru navrhovateľov sa rovnako ako pri asperačnej zásade aj pri napadnutej novelizácii\nTrestného poriadku prejavuje svojvoľný normatívny predpoklad zákonodarcu o typovej\nnebezpečnosti určitej kategórie osôb. V náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 pritom ústavný súd\nodmietol predstavu, že každý páchateľ viacčinného súbehu je automaticky natoľko nebezpečný,\nže si vyžaduje sprísnený trest. V napadnutej právnej úprave novelizujúcej Trestný poriadok zase\nzákonodarca analogicky predpokladá, že každá spolupracujúca osoba s „problematickou“\nvýpovednou minulosťou je automaticky nedôveryhodná ako dôkazný zdroj. Takýto paušalizujúci\nprístup je v priamom rozpore s individualizačnou logikou trestného procesu a s ústavnou\npožiadavkou, aby každý zásah do základných práv vrátane práva na spravodlivý proces bol\nzaložený na konkrétnych, individuálne posudzovaných okolnostiach.\n66. Vychádzajúc z uvedeného, navrhovatelia sumarizujú, že aplikácia nálezu ústavného súdu sp. zn.\nPL. ÚS 106/2011 na napadnutú novelu Trestného poriadku nie je len možná, ale metodologicky\nsprávna. Rovnako ako v prípade asperačnej zásady ide v prípade napadnutého zákona v časti\nnovelizácie Trestného poriadku o legislatívny zásah, ktorý prekračuje hranicu medzi legitímnou\ntrestnou politikou a protiústavným normatívnym automatizmom, oslabuje nezávislosť súdnej moci\na ohrozuje schopnosť trestného práva plniť jeho základnú funkciu v demokratickom právnom štáte.\nII.\nNávrh na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení\n67. Podľa názoru navrhovateľov z napadnutých ustanovení „minimálne“ čl. II zákona č. 416/2025\nZ. z. (novela Trestného poriadku) spĺňa všetky predpoklady na pozastavenie účinnosti ústavným\nsúdom. Navrhovatelia neuvádzajú žiadne dôvody na pozastavenie účinnosti čl. I napadnutého\nzákona.\n68. Navrhovatelia argumentujú, že vzhľadom na mnohé spolupracujúce osoby nadobudnutím\núčinnosti čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. dôjde v mnohých konkrétnych prípadoch k nastoleniu\nrozsiahlej právnej neistoty a sťaženiu až zmareniu vyšetrenia trestných činov (vrátane násilných\ntrestných činov, ako napr. vražda, znásilnenie, zločinecké skupiny, korupcia a pod.), ale aj trestných\nčinov dnes neobjasnených, ktorými bola spôsobená ujma na právach poškodených týkajúcich sa\nnapr. ich života, zdravia, súkromia, dôstojnosti, majetku alebo na verejnom záujme či chránenej\nhodnote. Taká situácia znamená, že osobe alebo štátu, ktorým bola spôsobená škoda alebo ujma\nna právach spáchaním trestného činu, sa oddiali a potenciálne zmarí možnosť účinne sa domáhať\nnáhrady alebo satisfakcie a nedočkajú sa spravodlivého rozhodnutia v rámci trestného konania.\nExistuje množstvo prebiehajúcich trestných konaní, v ktorých okamihom účinnosti ustanovenia\n§ 119 ods. 6 Trestného poriadku konkrétne, priamo, reálne a bezprostredne hrozí, že nutnosťou\naplikovať toto ustanovenie v súlade s jeho jasným jazykovým vyjadrením dôjde k zmareniu\nvoľného hodnotenia dôkazov, a tým aj k zmareniu nezávislého a nestranného rozhodovania\npríslušných súdov a ich zákonných sudcov. Zlyhanie štátu pri vyšetrovaní závažných trestných\nčinov môže viesť k porušeniu práv poškodených a obetí zaručených čl. 2, 3, 4 alebo čl. 8 dohovoru.\nPozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie sa vzťahuje na veľmi závažné zásahy napr.\ndo samotnej podstaty práva na súkromný život zaručeného čl. 8 dohovoru. Takými\nsú predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad prípady\ndomáceho násilia (rozhodnutie ESĽP vo veci M. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012,\n\n22\n\nč. 59968/07, § 58 a § 64), sexuálneho násilia (pohlavné zneužívanie či znásilnenie, pozri napr.\nrozsudok ESĽP vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, § 27) či fyzického násilia\nproti skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti (rozsudok ESĽP vo veci Remetin\nproti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, § 91; porovnaj aj II. ÚS 182/2017, III. ÚS 173/2018,\nIII. ÚS 71/2020, IV. ÚS 9/2021). Pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie\ndôstojnosti, súkromia a rodinného života v zmysle čl. 3 a čl. 8 dohovoru tak implikuje požiadavku\núčinných trestnoprávnych nástrojov najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej\nintegrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života.\nPozitívny záväzok štátu v tomto smere v procesnej rovine zahŕňa aj požiadavku efektivity trestného\nvyšetrovania (rozsudok ESĽP zo 4. 12. 2003 vo veci M. C. proti Bulharsku, sťažnosť č. 39272/98),\nteda obetiam trestných činov a poškodeným prislúcha subjektívne právo na účinné vyšetrovanie,\nktorého atribútmi sú dôkladnosť, rýchlosť, nezávislosť a zapojenie verejnosti (vrátane obetí\na poškodených).\n69. Navrhovatelia ďalej namietajú, že napadnuté ustanovenia boli pripravené a predložené\nna schvaľovanie národnou radou bez pripustenia potrebnej odbornej diskusie v pripomienkovom\nkonaní, v rámci ich prerokovania v parlamente došlo k opakovanému porušeniu rokovacieho\nporiadku. Zároveň predmetný zákon má byť účinný vyhlásením v zbierke zákonov bez riadnej\n(akejkoľvek) legisvakácie. Dostatočná legisvakácia je pritom nevyhnutnou podmienkou toho,\naby sa s dopadmi procesných zmien oboznámili orgány verejnej moci, ako aj verejnosť a pripravili\nsa na ich aplikáciu.\n70. Nadväzujúc na uvedené, navrhovatelia poukazujú na to, že Rada prokurátorov Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „rada prokurátorov“) v reakcii na prijatie predmetného zákona vo svojom\nvyhlásení vyjadrila „zásadný nesúhlas a hlboké znepokojenie“ nad obsahom aj spôsobom prijatia\nzmien v trestnej legislatíve, pričom upozornila na flagrantné porušovanie princípov legislatívneho\nprocesu, na priame ohrozenie ústavných garancií spravodlivého procesu a na neprimerané zásahy\ndo slobody prejavu. Legislatívny proces bol podľa rady prokurátorov degradovaný na nástroj\npresadzovania účelových zmien formou tzv. „prílepkov“, ktoré obsahovo nesúvisia s pôvodným\nnávrhom zákona. Napadnuté ustanovenie čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. novelizujúce Trestný\nporiadok v súvislosti so spolupracujúcimi osobami považuje rada prokurátorov za neústavný zásah\ndo nezávislosti súdnej moci a práva na obhajobu. Rada prokurátorov v tejto súvislosti konštatovala,\nže automatické vylúčenie výpovedí spolupracujúcich osôb na základe formálnych kritérií\npredstavuje neakceptovateľný zásah do výlučnej právomoci súdov hodnotiť dôkazy a zároveň\nvytvára neprípustnú kolíziu s právom obvineného odoprieť výpoveď, keďže využitie tohto práva\nfakticky sankcionuje zneplatnením jeho svedectva v iných konaniach.\n71. Navrhovatelia taktiež vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu čl. I bodu 4 zákona č. 416/2025\nZ. z. poukazujú na to, že rada prokurátorov zásadne odmieta kriminalizáciu porušenia volebného\nmoratória alebo pravidiel kampane novým trestným činom marenia volebnej kampane s tým,\nže porušenie administratívnych pravidiel kampane je primárne správnym deliktom, ktorý sa má\ntrestať pokutami v rámci volebných zákonov, pričom povyšovať takéto konanie na trestný čin\ns hrozbou odňatia slobody je v hrubom rozpore so zásadou ultima ratio, ktorá vyplýva z princípov\nprávneho štátu. Zavedenie tejto skutkovej podstaty zároveň vyvoláva tzv. chilling effect\n(odstrašujúci účinok), keďže hrozba trestného stíhania povedie k autocenzúre novinárov\na aktivistov, ktorí sa budú báť informovať o pozadí kandidátov a ich väzbách na zahraničie.\n23\n\n72. Navrhovatelia napokon v súvislosti s napadnutým ustanovením čl. I bodu 5 zákona č. 416/2025\nZ. z. uvádzajú, že podľa rady prokurátorov nová legislatíva obsahuje aj neprípustný zásah\ndo slobody prejavu a vedeckého bádania. Trestanie „spochybňovania“ historických aktov je podľa\nnej typické pre autoritárske režimy a nepatrí do demokratickej spoločnosti. Štát nesmie diktovať\nhistóriu. Historické udalosti vrátane povojnového usporiadania a Benešových dekrétov musia byť\npredmetom slobodnej historickej a vedeckej diskusie, nie trestnoprávnej ochrany.\n73. Navrhovatelia sú si vedomí, že podávajú návrh na pozastavenie účinnosti vo vzťahu k zákonu,\nktorý ešte nebol vyhlásený v zbierke zákonov, avšak po podpise predmetného zákona prezidentom\nSlovenskej republiky, teda k neúčinnému zákonu. V tomto ohľade však odkazujú na uznesenie\nústavného súdu č. k. PL. ÚS 3/2024-112 z 28. februára 2024 a pozastavenie účinnosti ešte\nnevyhlásenej novely Trestných kódexov z 8. februára 2024.\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n74. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná\nrada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom\n[čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému\nprerokovaniu návrhu na začatie konania, a to v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1\npísm. a) a § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\nÚčelom predbežného prerokovania návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať\nna ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).\n75. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že navrhovatelia\npodali návrh ako subjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy [pozri tiež § 74\npísm. a) zákona o ústavnom súde]. Z prílohy 1 k návrhu, v zmysle ktorej navrhovatelia podpísali\nsamotný návrh, vyplýva, že návrh na začatie konania podalo 51 poslancov národnej rady.\nPodmienka podľa čl. 130 ods. 1 ústavy, aby návrh podala najmenej pätina poslancov národnej rady,\nbola nepochybne splnená. Zároveň je skupina poslancov zastúpená povereným zástupcom,\nposlankyňou národnej rady Luciou Plavákovou.\n76. Pokiaľ ide o splnenie obsahových náležitostí návrhu na začatie konania, skupina poslancov\nv súlade s § 43 ods. 1 a § 76 zákona o ústavnom súde správne ako účastníka konania, proti ktorému\nnávrh smeruje, označila národnú radu, ktorá napadnutý zákon prijala. Vedľajším účastníkom\nkonania je ex lege vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti.\n77. Skupina poslancov navrhuje prijať na ďalšie konanie návrh na konanie o súlade ustanovení\nzákona, ktorý v čase podania návrhu ústavnému súdu už bol podpísaný prezidentom Slovenskej\nrepubliky, no ešte nebol uverejnený v zbierke zákonov. Po podaní návrhu navrhovateľov ústavnému\nsúdu bol predmetný zákon 27. decembra 2025 uverejnený v zbierke zákonov pod č. 416/2025 Z. z.\nako zákon (z 11. decembra 2025, pozn.), ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, pričom\nnapadnuté ustanovenia nadobudli účinnosť dňom vyhlásenia v zbierke zákonov.\n\n24\n\n78. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo\nmožné návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov pri predbežnom prerokovaní čo i len\nv časti odmietnuť (§ 56 ods. 2 v spojení s § 55 zákona o ústavnom súde), a preto bol tento návrh\nna začatie konania v súlade s § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde prijatý na ďalšie konanie v celom\nrozsahu (bod 1 výroku tohto uznesenia).\nIV.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia čl. II\nzákona č. 416/2025 Z. z.\nIV.1. Všeobecné východiská:\n79. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania o súlade právnych\npredpisov na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí,\nprípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva\na slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok (rovnako\n§ 78 zákona o ústavnom súde).\n80. Účelom inštitútu pozastavenia účinnosti právnych predpisov (alebo ich jednotlivých\nustanovení), ktorých súlad s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou má byť\npredmetom posúdenia v konaní podľa čl. 125 ústavy, je zaistenie účinnej a efektívnej ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) v súlade so zásadami vyplývajúcimi z princípu právneho štátu (čl. 1\nods. 1 ústavy).\n81. V záujme rešpektovania požiadaviek obsiahnutých v princípe právneho štátu je pri tomto type\nrozhodnutia potrebné zachovať primeranú rovnováhu medzi požiadavkou účinného a neodkladného\nopatrenia v prospech ochrany základných práv a slobôd alebo ochrany iného verejného záujmu\nvymedzeného v čl. 125 ods. 2 ústavy pred negatívnymi dôsledkami účinnosti právneho predpisu,\nktorého ústavnosť je sporná, na jednej strane a hodnotou právnej istoty vyplývajúcej zo záväznosti\nplatného práva, ktorého nesúlad sa namieta, princípom demokracie v čl. 1 ods. 1 ústavy (porovnaj\nuznesenie č. k. PL. ÚS 24/2019-26, bod 42) a požiadavkou rešpektovania zákonodarnej moci\n(vzhľadom na ústavný princíp deľby moci) a s ňou súvisiacej prezumpcie ústavnosti právnych\npredpisov na strane druhej (PL. ÚS 17/2014-51, PL. ÚS 8/2017-11, PL. ÚS 26/2019-77,\nPL. ÚS 3/2024-112).\n82. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu\nv nadväznosti na predbežné prerokovanie a prijatie návrhu na ďalšie konanie v rámci konania\no prieskume ústavnosti právnych predpisov je upravená priamo v texte ústavy a má ústavnú právnu\nsilu (čl. 125 ods. 2 ústavy). Dôvodom, prečo sa tak ústavodarca rozhodol, je skutočnosť,\nže pozastavenie účinnosti do istej miery konkuruje zákonodarnej právomoci národnej rady.\nUvedomujúc si túto skutočnosť, ústavný súd štandardne uvádza (napr. PL. ÚS 12/2021-79),\nže pozastavenie účinnosti zákona je vážnym zásahom do právomoci zákonodarného orgánu, a preto\nk nemu pristupuje veľmi obozretne a výnimočne. Ústavný súd súhlasí s tézou, že pozastavenie\núčinnosti nemá slúžiť neúspešným aktérom z legislatívneho procesu na odklad účinnosti zákona,\ns ktorým nesúhlasia (porov. bod 15 uznesenia sp. zn. 2 BvQ 48/00 nemeckého spolkového\nústavného súdu). Pozastavenie účinnosti musí vychádzať výlučne zo splnenia ústavných podmienok\n25\n\n(PL. ÚS 3/2024-112, PL. ÚS 19/2025-48). Z ústavnej právnej sily tohto inštitútu však zároveň\nvyplýva, že právo pozastaviť účinnosť je autonómnou a priamou ústavnou právomocou ústavného\nsúdu, ktorej výkon nesmie byť obmedzovaný, a to ani podústavnou právnou úpravou alebo\njej interpretáciou či aplikáciou v špecifických prípadoch.\n83. Článok 125 ods. 2 ústavy viaže oprávnenie ústavného súdu rozhodnúť o pozastavení účinnosti\nprávneho predpisu na existenciu jedného z troch alternatívnych predpokladov: (i) ohrozenie\nzákladných práv a slobôd, (ii) hrozba značnej hospodárskej škody alebo (iii) iný vážny\nnenapraviteľný následok, a to za predpokladu takých dôvodov, ktoré zakladajú záver o reálnom,\nbezprostrednom, konkrétnom a dostatočne intenzívnom ohrození ústavným poriadkom chránených\nzáujmov. Zároveň je zrejmé, že každý z týchto predpokladov je iný a iné musia byť aj podmienky\nich aplikácie.\n84. Ohrozenie základných práv a slobôd znamená, že ďalším uplatňovaním napadnutého právneho\npredpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia bude zúžený chránený rozsah jednotlivých základných\npráv a slobôd alebo bude výkon týchto práv a slobôd obmedzovaný (sťažovaný) neprimeranými\npodmienkami či prekážkami.\n85. Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať taktiež do úvahy\na) štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov z obdobia pred napadnutou právnou úpravou,\nb) rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, ako aj c) k čomu smeruje\nnávrh na pozastavenie účinnosti a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať\nna d) reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených\nnapadnutou právnou úpravou] a, prirodzene, aj na e) charakter základného práva, o ktorého\nohrozenie ide (porovnaj napr. uznesenia č. k. PL. ÚS 24/2019-26, PL. ÚS 3/2024-112,\nPL. ÚS 19/2025-48).\n86. Z obsahu napadnutých ustanovení je zrejmé, že posúdenie dôvodnosti pozastavenia účinnosti\nsa má týkať predpisov z odvetvia trestného práva. Ústavný súd pripomína, že trestné právo chráni\npre spoločnosť najcennejšie hodnoty a práve pre cennosť týchto hodnôt reaguje trestami, ktoré sú\nv rámci právneho poriadku najintenzívnejšími zásahmi do právneho postavenia jednotlivcov. Štát\npovažuje niektoré konania za natoľko nebezpečné, že reakciu na ne nenecháva na poškodených,\nale sám ich vyšetruje a trestá. Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že Trestný zákon zaisťuje\nochranu pred konaním, ktoré útočí proti najdôležitejším hodnotám našej spoločnosti, a v prípadoch\nkonaní tak spoločensky nebezpečných, že v nich nepostačuje uplatnenie zodpovednosti\nprostredníctvom prostriedkov iných právnych odvetví. Pasivita štátu pri ochrane elementárnych\nhodnôt pred činmi nebezpečnými pre spoločnosť by následne mohla viesť k svojvôli či svojpomoci\nobčanov a k chaosu, preto je legitimita trestnoprávnych zásahov štátu v takýchto prípadoch plne\nopodstatnená (PL. ÚS 3/2024-112).\n87. V trestnom práve sa tak odzrkadľuje konflikt základných práv a slobôd páchateľov\nprotiprávneho konania na jednej strane a účinnej ochrany fyzických osôb a právnických osôb pred\nnajzávažnejšími zásahmi do práv, ktorých povaha (život, zdravie, majetok) ich formuje do polohy\ncelospoločenských záujmov, na strane druhej. Hoci prirodzeným predmetom dominantného záujmu\nústavnosúdnej ochrany sú práva páchateľov trestnej činnosti, ústavný súd je ústavou (čl. 124\nústavy) povolaný poskytovať účinnú ochranu aj opozitnému záujmu, ktorého obsahom je ochrana\nspoločnosti pred dôsledkami trestnej činnosti a pred jej páchateľmi. Vytvorením účinného\n26\n\na efektívneho systému trestnoprávnej ochrany totiž štát v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi\nz princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) plní svoj pozitívny záväzok právnej ochrany\npred najzávažnejšími formami protiprávneho správania smerujúceho proti najdôležitejším\nhodnotám, zabezpečujúc tak dôveru fyzických osôb a právnických osôb v právny poriadok,\nich právnu istotu v tomto smere a taktiež účinnú ochranu ich základných práv a slobôd, čo sú všetko\natribúty zahrnuté v princípe právneho štátu (PL. ÚS 3/2024-112).\n88. Z uvedených dôvodov platí, že hoci štát požíva pri koncepčnom formovaní a následnom\nuplatňovaní trestnej politiky pomerne širokú mieru uváženia, táto je predsa len obmedzená\nústavnými limitmi (PL. ÚS 3/2024-112).\n89. Ústavný súd pri rozhodovaní o pozastavení účinnosti trestnoprávnych noriem vychádza zároveň\nzo skutočnosti, že trestné právo je najrazantnejším mocenským prostriedkom ochrany spoločnosti.\nZo skutočnosti, že trestné právo má veľmi zložité vnútorné súvislosti a jeho aplikácia má veľmi\nzávažné dôsledky, vyplýva, že jeho cyklické zmeny môžu mať negatívny vplyv na pozíciu\nobvinených, ako aj poškodených (porov. PL. ÚS 3/2024-112, bod 118), čo platí nielen pre trestné\nprávo hmotné, ale aj pre trestné právo procesné.\n90. Národná rada prijala 11. decembra 2025 zákon č. 416/2025 Z. z., ktorým bol novelizovaný\nTrestný zákon (čl. I) a Trestný poriadok (čl. II). V Trestnom zákone bola novelizovaná skutková\npodstata krádeže a zároveň boli doň vnesené nové skutkové podstaty marenia volebnej kampane\n(§ 351a) a popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne (§ 417f). Novela zároveň\nvniesla do Trestného poriadku nový druh nezákonného dôkazu. Navrhovatelia namietajú\nneústavnosť obidvoch nových skutkových podstát. Vyčítajú im nesúlad so slobodou prejavu\na skutkovej podstate marenia volebnej kampane navyše rozpor zo zásadou neobmedzovania\nslobodnej súťaže politických síl. Taktiež namietajú nesúlad zákonom stanovenej nezákonnosti\ndôkazu, ktorý pochádza od nedôveryhodnej spolupracujúcej osoby, s ústavne chránenou zásadou\nvoľného hodnotenia dôkazov.\n91. V rámci predbežného prerokovania preto ústavný súd na základe návrhu navrhovateľov\npristúpil k posúdeniu dôvodnosti pozastavenia účinnosti čl. II zákona č. 416/2025 Z. z.\n92. Pokiaľ ide o navrhovateľmi napadnuté ustanovenie čl. II zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým\nsa novelizuje Trestný poriadok, možno zhrnúť, že navrhovatelia namietajú neústavnosť normy,\nktorá stanovuje, že ak spolupracujúca osoba v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo\no podstatných skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti, tak\njej výpoveď je ex lege dôkazom, ktorý sa nesmie v konaní použiť (čl. II bod 1 zákona č. 416/2025\nZ. z.), ako aj neústavnosť normy stanovujúcej, že odôvodnenie rozsudku musí obsahovať\naj hodnotenie dôveryhodnosti osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, ak od nej boli získané dôkazy\n(čl. II bod 2 zákona č. 416/2025 Z. z.). Navrhovatelia vnímajú predovšetkým neústavnosť\nustanovenia o zákaze použitia dôkazu od nedôveryhodnej spolupracujúcej osoby v rozpore\ns ústavne chráneným princípom voľného hodnotenia dôkazov a s právom na obhajobu.\n93. Navrhovatelia v návrhu na pozastavenie tvrdia, že aplikáciou napadnutých ustanovení\nv trestných konaniach so spolupracujúcou osobou môže byť ohrozená právna istota poškodených,\nzvlášť tých, ktorých postavenie je osobitne chránené čl. 2, 3, 4 a 8 dohovoru. Táto aplikácia môže\nnastať kedykoľvek. Taktiež zdôrazňujú, že táto norma vzišla z pozmeňovacieho návrhu ÚPV,\n\n27\n\nnebola k nej odborná diskusia a počas prerokovania došlo k porušeniu rokovacieho poriadku\nnárodnej rady. Napokon navrhovatelia odkazujú na kritické stanovisko rady prokurátorov.\nIV.2. Posúdenie dôvodnosti pozastavenia účinnosti čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z.\n(novela Trestného poriadku):\n94. Ústavný súd považuje za užitočné najprv uviesť, že § 119 Trestného poriadku obsahoval\npôvodne od roku 2006 výlučne zákaz použitia dôkazu získaného nezákonným donútením alebo\nhrozbou takéhoto donútenia (iné typy nezákonných dôkazov sa odvodzujú výkladom Trestného\nporiadku). Ustanovenie bolo prevzaté z predchádzajúceho Trestného poriadku (zákon č. 141/1961\nZb.), do ktorého bolo vnesené novelizáciou zákonom č. 178/1990 Zb., ktorá tým transformovala\nzáväzok plynúci z Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu\nzaobchádzaniu alebo trestaniu. Novelou zákonom č. 40/2024 Z. z. bol do tejto kategórie pridaný\n(i) dôkaz získaný na základe nezákonného benefitu, teda ak štát samotný porušil zákonné\npodmienky týkajúce sa benefitu. Napadnutá novela k tomu pridala do danej skupiny ešte (ii) dôkaz\npochádzajúci od spolupracujúcej osoby, ktorá v inom trestnom konaní nevypovedala pravdivo\no podstatných skutočnostiach alebo neuviedla všetky podstatné skutočnosti.\n95. Ústavný súd už mal možnosť rozhodovať o pozastavení účinnosti ustanovení Trestného\nporiadku, teda základného predpisu z odboru trestného práva procesného. Skupina poslancov\nvo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2022 navrhla vyslovenie nesúladu právomoci generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky zrušiť právoplatné rozhodnutie v prípravnom konaní. Súčasťou podania bol aj\nnávrh na pozastavenie predmetných ustanovení. Ústavný súd návrhu uznesením č. k.\nPL. ÚS 1/2022-25 z 2. februára 2022 nevyhovel, pričom zdôraznil, že ide o úpravu ustálenú,\npretože bola súčasťou Trestného poriadku od jeho prijatia v roku 2005.\n96. Trestný poriadok, ako stanovuje jeho § 1, upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní\na súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo\npotrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva\na slobody fyzických osôb a právnických osôb.\n97. Z hľadiska ochrany ústavnosti, resp. ľudských slobôd je veľmi citlivé, aké správanie a ako\nprísne štát trestá, teda aké sú ústavné štandardy trestného práva hmotného. Uvedené potvrdzuje\npočetná judikatúra ústavného súdu (PL. ÚS 5/2017, PL. ÚS 3/2024). Nemenej ústavne významný\nje aj spôsob – proces, akým štátne autority presadzujú trestné právo. Z citovaného § 1 Trestného\nporiadku, ktorý reflektuje našu, resp. európsku právnu kultúru, vyplýva, že účelom trestného\nprocesu nie je len náležité zistenie trestných činov a prípadné potrestanie páchateľov, ale\naj samotná spravodlivosť konania ako celku (fair trial).\n98. Vykonávanie dokazovania – rekonštrukcia minulých dejov je kľúčovou časťou spravodlivého\nprocesu, pretože na jeho základe sa ustáli vina či nevina obvineného, teda samotné vyústenie\nkonania. Inštitút spolupracujúcej osoby predstavuje významný a prospešný trestno-procesný\ninštitút, ktorého účelom je zvyčajne prekonať dôkaznú núdzu pri závažnej trestnej činnosti\n(porovnaj napr. I. ÚS 67/2025, I. ÚS 245/2024). Z prehľadu vývoja § 119 Trestného poriadku\n(bod 96 odôvodnenia tohto uznesenia) vyplýva, že od rekodifikácie nebol až do nedávnych\nnovelizácii súvisiacich s postavením spolupracujúcich osôb predmetom zmien. Tieto zmeny nie sú\n28\n\nlen technické, ale, naopak, možno ich označiť ako zmeny zásadné, koncepčné, pretože Trestný\nporiadok okrem osobitnej výnimky do roku 2024 nepoznal explicitne zákonom ustanovený inštitút\ntakpovediac zakázaného svedka.\n99. Napadnutá novela Trestného poriadku neobsahuje prechodné ustanovenia. Z uvedeného možno\nodvodiť, že napadnutá norma sa má aplikovať aj na prebiehajúce trestné konania. Slovenský trestný\nproces je značne komplexný s výrazným zastúpením prípravného konania, v ktorom taktiež\nprebieha rozsiahle dokazovanie.\n100. Pri rozhodovaní o pozastavení účinnosti ústavný súd porovnáva právny stav bez jej\npozastavenia a právny stav po pozastavení účinnosti právneho predpisu, resp. stav po novele a pred\nnovelou, pričom pri posudzovaní dôvodov na pozastavenie účinnosti je v zmysle judikatúry\nústavného súdu dôležitým kritériom „(ne)napraviteľnosť“ následkov. Ústavný súd musí posudzovať\ntiež to, aké negatívne dôsledky môže vyvolať prípadné pozastavenie účinnosti napadnutých\nprávnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení. Z tohto pohľadu je potrebné\nvykonať test dôsledkov pozastavenia účinnosti, a to porovnaním (i) dôsledkov nepozastavenia\núčinnosti preskúmavaného právneho predpisu spolu s prípadným neskorším vyhovením návrhu\nv merite veci na jednej strane (ii) s dôsledkami pozastavenia účinnosti napadnutého právneho\npredpisu spolu s prípadným neskorším nevyhovením návrhu v merite veci na strane druhej, pričom\nsúčasťou daného porovnania je aj zhodnotenie následkov prípadného vyhlásenia nesúladu (porov.\nPL. ÚS 13/2012 – platy sestier, PL. ÚS 3/2024 – novela trestných kódexov).\n101. Špecifikom prerokúvanej veci je skutočnosť, že je zložité predvídať, ako budú trestné súdy\na orgány činné v trestnom konaní aplikovať napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025\nZ. z. Ústavný súd spravidla pozastavuje predpisy, pri ktorých je zrejmý právny stav\npred pozastavením ich účinnosti na jednej strane, ako aj po ich prípadnom pozastavení na strane\ndruhej vrátane následkov vyslovenia nesúladu. Napríklad pri otázkach platových (PL. ÚS 13/2012,\nPL. ÚS 8/2017) či daňových (PL. ÚS 117/2011) sú jasné ekonomické súvislosti pozastavenia alebo\npri pozastavení zásahov do súkromia sú zrejmé obidve úrovne daného práva u ohrozených osôb\n(PL. ÚS 13/2020). Avšak pri norme týkajúcej sa dokazovania, ktorá neobsahuje podrobnejšie\nkritériá aplikácie, nie je možno obdobne jasne predvídať všetky dôsledky aplikácie na prebiehajúce\nkonania a ešte náročnejšie je predvídať, aké následky na pozíciu dotknutých osôb v týchto\nkonaniach by malo neskoršie vyhlásenie protiústavnosti tohto typu normy bez jej pozastavenia.\n102. K uvedenému je potrebné dodať, že nová úprava obsahuje dve ustanovenia: Ustanovenie\no samotnej neprípustnosti dôkazu (§ 119 ods. 6 Trestného poriadku) a ustanovenie o povinnosti\nsúdu uviesť hodnotenie dôveryhodnosti osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, ak od nej boli získané\ndôkazy (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku). Z textu právnej úpravy ani za pomoci dôvodovej správy\nÚPV nie je zrejmý vzťah daných ustanovení. Ustanovenia možno čítať tak, že najskôr je potrebné\nkonštatovať, že osoba je nedôveryhodná, a potom sa stáva nezákonným svedkom alebo platí\npostupnosť opačná, prípadne sú ustanovenia nezávislé a nie sú vzájomne podmienené. Dôvodová\nspráva k predmetným ustanoveniam uvádza: «Úprava spolupracujúcich obvinených v zákone\nč. 40/2024 Z. z. sa v praxi ukázala ako nedostatočná. V praxi sa stále možno stretnúť\nso zneužívaním inštitútu spolupracujúceho obvineného (tzv. „kajúcnik“) a odsúdením osôb práve\nna základe výpovedí týchto osôb, ktoré sa ukázali ako nedôveryhodné tým, že vo svojich iných\nvýpovediach vypovedali nepravdivo, pričom súdy sa nedostatočne vysporadúvajú s hodnotením ich\n\n29\n\ndôveryhodnosti a prípadné odsúdenie takýchto kajúcnikov za trestný čin krivej výpovede a krivej\nprísahy podľa § 346 Trestného zákona je z hľadiska vedenia trestného konania pomerne\nkomplikované a zdĺhavé. V nadväznosti aj na judikatúru ESĽP (napr. vo veci Adamčo vs. Slovenská\nrepublika) sa navrhuje bližšie špecifikovať nepoužiteľnosť dôkazov získaných prostredníctvom\nposkytnutia nezákonného benefitu a vyslovene sa prikazuje súdu vysporiadať sa v odôvodnení\nrozsudku s dôveryhodnosťou spolupracujúcej osoby, ktorej bol poskytnutý benefit.»\n103. Ústavný súd sa, zohľadňujúc už uvedené, zameral na navrhovateľmi tvrdené ohrozenie\nzákladných práv a slobôd a možnú nenapraviteľnosť záťaží, ktoré by mohli vzniknúť v prípade,\nak by návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025\nZ. z. nebolo vyhovené.\n104. V prípade nevyhovenia návrhu na pozastavenie účinnosti predmetného ustanovenia by podľa\nústavného súdu bezpochyby došlo k zásahom do množstva prebiehajúcich trestných konaní\ns potenciálom ohroziť subjektívne práva poškodených, ako aj subjektívne práva samotných\nspolupracujúcich obvinených.\n105. Pokiaľ ide o práva poškodených, tieto by mohli byť ohrozené v prípade, že by sa na výpovede\nspolupracujúcich obvinených, ktoré často predstavujú jeden z hlavných dôkazných prostriedkov\nna objasňovanie závažnej trestnej činnosti, v určitých trestných konaniach neprihliadalo, v dôsledku\nvzniknutej dôkaznej núdze by došlo k právoplatnému skončeniu predmetných trestných konaní inak\nako odsúdením páchateľov. Aj ak by ústavný súd následne dospel k záveru o nesúlade predmetného\nustanovenia Trestného poriadku s ústavou, možnosť znovuotvorenia týchto právoplatne skončených\ntrestných konaní nie je jednoznačne definovateľná.\n106. Vo vzťahu k samotným spolupracujúcim osobám ako beneficientom prichádza do úvahy\npredovšetkým ohrozenie ich ústavou garantovaného práva na obhajobu, ktorého následky by bolo\nmožné iba ťažko reparovať. Všeobecná formulácia použitá v § 119 ods. 6 Trestného poriadku\n(„dôkaz získaný od osoby“) na určenie rozsahu dôkaznej neprípustnosti za tam uvedených\npodmienok evokuje predstavu, že dotknutá osoba je dôkazne diskvalifikovaná aj v trestnom konaní,\nktoré je vedené proti nej samotnej. Nemohla by teda ani byť vypočutá ako obvinený (ku skutku\nkladenému jej za vinu), čo generuje dôvodný predpoklad relevantného porušenia základného práva\nna obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, a teda aj dôvod na pozastavenie účinnosti označeného\nzákonného ustanovenia.\n107. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína ústavnú ochranu právnej istoty, v súvislosti\ns ktorou nedávno (v uznesení č. k. PL. ÚS 19/2025-48, bod 72 – Úrad na ochranu oznamovateľov)\nkonštatoval, že ak štát „pozve“ konkrétnou právnou úpravou a jej aplikáciou jednotlivca\ndo určitého ústavne chráneného postavenia, môže dané postavenie meniť, resp. meniť náhle len\nna základe adekvátneho verejného záujmu. Ústavný súd už vyslovil nesúlad právnej úpravy, ktorá\nnáhle zasiahla do subjektívnych práv (PL. ÚS 3/09 – náhlosť zákazu zisku). Vo vzťahu k dôvere\nv právny poriadok ústavný súd v právnej vete nálezu sp. zn. PL. ÚS 10/04 uviedol, že\n„zo samotného výrazu legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana\nsúkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na ktorej\nvyústenie do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou kategóriou ako právna\nistota. Štát môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa\nsúkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne\n30\n\nočakávanie ako princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu\nmateriálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu\nsú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda,\ndo ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú\nmoc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov.“.\n108. Dôvera v stálosť objektívneho práva má pritom v predmetnej veci nadštandardný význam.\nPrávny vzťah medzi štátnou mocou reprezentovanou prokuratúrou na jednej strane\na spolupracujúcim obvineným na strane druhej si totiž vyžaduje vysokú mieru dôvery zo strany\nspolupracujúceho obvineného, ak má spolupracujúci obvinený odhaľovať nielen trestnú činnosť\niných osôb, ale aj vlastnú trestnú činnosť, resp. svoj podiel na nej, čím sa fakticky a dobrovoľne\nvzdáva určitých aspektov svojho práva na obhajobu.\n109. V tejto súvislosti je podstatné, že čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. neobsahuje explicitné\nprechodné ustanovenie, ktoré by stanovovalo, či sa ním zavádzaný nový procesný režim hodnotenia\nneprípustnosti dôkazu vzťahuje aj na už spolupracujúcich obvinených. Vzhľadom na skutočnosť,\nže sa na procesné predpisy pri absencii prechodných ustanovení vzťahuje okamžitá aplikabilita\n(body 29 ‒ 30 uznesenia sp. zn. PL. ÚS 11/2024 – upomínacie konanie), možno dôvodne\npredpokladať, že takto by boli aplikované aj na doterajších spolupracujúcich obvinených. Inými\nslovami, absencia prechodného ustanovenia v znení zodpovedajúcom formulácii, že sa konanie\ndokončí podľa doterajších predpisov (alebo určitej jej modifikácii), znamená, že napadnuté\nustanovenie sa uplatní aj v už prebiehajúcich konaniach.\n110. Z uvedeného vyplýva, že spolupracujúci obvinení už nemajú priestor sa rozhodnúť, či by sa aj\nv takomto právnom rámci pôvodne rozhodli spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní.\nNie je pritom sporné, že prokuratúra sa s viacerými obvinenými na priznaní statusu\nspolupracujúceho obvineného dohodla, z čoho vyplýva, že zásah je bezprostredný a reálny,\nnie špekulatívny (m. m. bod 78 uznesenia č. k. PL. ÚS 19/2025-48 – Úrad na ochranu\noznamovateľov).\n111. Ústavný súd ako súd ľudskoprávny zdôrazňuje, že jeho východiskom je tendencia podporovať\nmenšiu trestnú represiu proti obžalovaným, k čomu nepriamo môže smerovať aj napadnuté\nustanovenie. Napriek tomu je v predmetnej veci právne bezpečnejšie z hľadiska ochrany hodnoty\nspravodlivosti trestného procesu, ktorá je previazaná s ľudskoprávnymi pozíciami poškodených, ale\naj spolupracujúcich osôb, účinnosť napadnutého ustanovenia čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z.\npozastaviť s tým, že napadnutá norma predstavuje zásah do živých konaní (reálnosť\na bezprostrednosť – bod 83 odôvodnenia tohto uznesenia) a ide o ustanovenie, ktoré je jednak\nkoncepčnou zmenou a zároveň ktorého dôsledky aplikácie nie je možno v súčasnosti jasne\npredvídať. Uvedené platí zvlášť z toho hľadiska, že v predmetnej veci je namietaná aj ústavnosť\nlegislatívneho procesu, čo môže viesť k viacnásobným zmenám daných ustanovení vrátane situácie,\nak by ústavný súd odobril ústavnosť danej normy z hľadiska ľudskoprávneho, ale nie z hľadiska\nústavných štandardov legislatívneho procesu.\n112. V už citovanom uznesení č. k. PL. ÚS 1/2022-25 o nepozastavení § 363 a nasl. Trestného\nporiadku ústavný súd (bod 32) uviedol, že kritériá, ktoré vo svojej judikatúre sformuloval ústavný\nsúd pri posudzovaní návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení, je v posudzovanom\nprípade potrebné použiť primerane faktu, že napadnuté ustanovenia upravujú inštitút, ktorý\n31\n\nje súčasťou Trestného poriadku od jeho prijatia v roku 2005. Aj keď napadnuté ustanovenia prešli\ndvoma novelami, ktorým sa ústavný súd bude venovať v rámci meritórneho prieskumu, nie je možné\nhovoriť o vzťahu, resp. strete pôvodnej či doterajšej právnej úpravy a novej právnej úpravy.\nIde o opačnú situáciu v porovnaní s prerokúvanou vecou, pretože vtedy išlo o pozastavenie\nstabilného, zavedeného inštitútu trestného procesu, zatiaľ čo tentokrát ide o nový inštitút, ktorý má\nčrty koncepčnej zmeny. Napokon je potrebné zmieniť aj uznesenie č. k. PL. ÚS 3/2024-112, ktorým\nboli pozastavené dotknuté ustanovenia § 119 ods. 5 a 6 Trestného poriadku, a následne ústavný súd\nčiastočne vyhovel návrhu na nesúlad týchto ustanovení, aj keď nie vyslovene nezákonnosť dôkazu\nzískaného na základe nezákonného benefitu.\n113. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutého ustanovenia čl. II bodu 1\nzákona č. 416/2025 Z. z. (bod 2 výroku tohto uznesenia).\nIV.3. Posúdenie dôvodnosti pozastavenia účinnosti čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z.\n(novela Trestného poriadku):\n114. Pokiaľ ide o napadnuté ustanovenie čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z., podľa ktorého\nodôvodnenie rozsudku musí obsahovať aj hodnotenie dôveryhodnosti osoby, ktorej bol poskytnutý\nbenefit, ak od nej boli získané dôkazy, ústavný súd konštatuje, že navrhovatelia sa v návrhu\nna pozastavenie účinnosti sústredili na právnu úpravu zavedenú čl. II bodom 1 zákona č. 416/2025\nZ. z., no vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. nepoukázali\nna žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by aj samostatne zakladali dôvodnosť pozastavenia\núčinnosti aj tohto napadnutého ustanovenia, pričom ani ústavný súd sám žiadnu takúto skutočnosť\nnezistil. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku bol\nsúd aj predtým (t. j. pred nadobudnutím účinnosti napadnutého ustanovenia čl. II bodu 2 zákona\nč. 416/2025 Z. z.) povinný v odôvodnení rozsudku uviesť, ktoré skutočnosti vzal za dokázané,\no ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení\nvykonaných dôkazov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu na pozastavenie účinnosti\nnapadnutého ustanovenia čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. nevyhovel (bod 3 výroku tohto\nuznesenia).\n115. Ústavný súd v záujme rýchlosti a plynulosti konania rozhodol podľa § 70 ods. 1 zákona\no ústavnom súde tak, že výrok 1 tohto uznesenia nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť\nokamihom jeho prijatia ústavným súdom (bod 4 výroku tohto uznesenia).\nIV.4. Účinky rozhodnutia:\n116. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutých\nustanovení sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie\nústavného súdu je všeobecne záväzné. Rozhodnutie o pozastavení účinnosti napadnutého zákona\nsa stane všeobecne záväzné (právoplatné) dňom jeho vyhlásenia v zbierke zákonov. Keďže ide\no novelizačné body predmetnej zákonnej úpravy, pozastavenie účinnosti sa prejaví v zmysle § 84\nods. 1 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde.\n\n32\n\n117. Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutého zákona\nzanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ak toto rozhodnutie o pozastavení účinnosti ústavný\nsúd už predtým nezruší, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.\n118. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská\nsudcovia Ivan Fiačan, Rastislav Kaššák, Ľuboš Szigeti a Robert Šorl, ktoré sa týkajú výroku\na odôvodnenia rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nPodľa čl. 125 ods. 6 ústavy sa rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutých\nprávnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení vyhlasuje spôsobom\nustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne\nzáväzné.\nV Košiciach 11. februára 2026\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n33", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "právna veta", "konanie pred ústavným súdom", "súlad-súlad právnych predpisov", "právny predpis-účinnosť", "právna istota-predvídateľnosť práva"], "pravna_veta": "Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať do úvahy štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov z obdobia pred napadnutou právnou úpravou, rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, ako aj k čomu smeruje návrh na pozastavenie účinnosti a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať na reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených napadnutou právnou úpravou] a taktiež na charakter základného práva, o ohrozenie ktorého ide.\nPri rozhodovaní o pozastavení účinnosti ústavný súd porovnáva právny stav bez pozastavenia a právny stav po pozastavení právneho predpisu. Z tohto pohľadu je potrebné vykonať test dôsledkov pozastavenia účinnosti, a to porovnaním (i) dôsledkov nepozastavenia účinnosti preskúmavaného právneho predpisu spolu s prípadným neskorším vyhovením návrhu v merite veci na jednej strane (ii) s dôsledkami pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu spolu s prípadným neskorším nevyhovením návrhu v merite veci na strane druhej, pričom súčasťou daného porovnania je aj zhodnotenie následkov prípadného vyhlásenia nesúladu.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že jeho východiskom (ako súdu, ktorý je zároveň aj súdom ľudskoprávnym) je tendencia podporovať menšiu trestnú represiu voči obžalovaným, k čomu môže nepriamo smerovať aj norma stanovujúca, že ak spolupracujúca osoba v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti, jej výpoveď je ex lege dôkazom, ktorý sa nesmie v konaní použiť. Napriek tomu je z hľadiska ochrany hodnoty spravodlivosti trestného procesu, ktorá je v danej veci previazaná s ľudskoprávnymi pozíciami poškodených, ale aj spolupracujúcich osôb, právne bezpečnejšie pozastaviť účinnosť takéhoto ustanovenia, ak napadnutá norma predstavuje zásah do živých konaní, ide o ustanovenie, ktoré je koncepčnou zmenou a dôsledky jeho aplikácie zároveň nie je možné v súčasnosti jasne predvídať.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4cd58e4a-4b8e-449b-9930-247e2a157781", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2025 z 17. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.19.2025.1"}, {"guid": "ussr:9b1e8514-e839-4caf-a06c-fc128199da14", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.67.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 67/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 67/2025 z 5. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.67.2025.2"}, {"guid": "ussr:618762b6-a8d7-44d8-8c33-0f1ee5daf1f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.160.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 160/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 160/2024 z 11. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.160.2024.1"}, {"guid": "ussr:145f4898-ddd3-4696-87fd-06feb3893071", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.245.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 245/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 245/2024 z 30. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.245.2024.2"}, {"guid": "ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841"}, {"guid": "ussr:091dfd7b-e37a-4656-a7b0-90eb4ccd0f00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.329.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 329/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/2021 z 24. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-24", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.329.2021.1"}, {"guid": "ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2022 z 13. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3312bbd4-4b8f-40ec-97bb-9af0734b9258"}, {"guid": "ussr:99166111-3a33-4b5f-9597-7b9102d98df7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.1.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2022 z 2. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-02", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.1.2022.1"}, {"guid": "ussr:4949fb95-a924-4029-a0d1-654e84c794dc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.12.2021.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2021 z 8. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.12.2021.1"}, {"guid": "ussr:e353383b-39f4-4ff3-8dc6-75fa8984bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.9.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 9/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 9/2021 z 7. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-07", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.9.2021.2"}, {"guid": "ussr:ebe45fca-7c76-41bb-aba7-30398c07aef8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.71.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 71/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 71/2020 z 18. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-18", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.71.2020.1"}, {"guid": "ussr:09f54b96-ec66-4094-bf09-0b37aeabb07d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 18. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-18", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.26.2019.1"}, {"guid": "ussr:4ae709db-7d02-4757-a814-8daf2881d04f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.5.2017.1"}, {"guid": "ussr:9b68fbe0-574f-4618-ae42-614bd1fc8653", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.173.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 173/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 173/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.173.2018.1"}, {"guid": "ussr:d320892d-a1f7-4cef-aa16-e701ebd80427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.22.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.22.2017.1"}, {"guid": "ussr:425fd445-ec6c-48d2-a938-56e56c07bb53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.8.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2017 z 10. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-10", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.8.2017.1"}, {"guid": "ussr:9b233e70-cd1f-4cf7-bf34-109180a02adf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.182.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 182/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/2017 z 15. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-15", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.182.2017.1"}, {"guid": "ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ff687f6-64d8-49a8-9504-6de6c55b08fb"}, {"guid": "ussr:61e5ddca-680c-4c98-a807-0c4d2083c308", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.68.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 68/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 68/2014 z 18. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-18", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.68.2014.1"}, {"guid": "ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 106/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f"}, {"guid": "ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-26", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ffd5bc7-7d78-42c5-aa1d-5cae02ca0395"}, {"guid": "ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 308, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}], "citovane_v": []}