Rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-498/24 P z 3. 9. 2026

Text rozhodnutia

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (desiata komora)

z 3. septembra 2026 (*1)

„Odvolanie – Dumping – Vykonávacie nariadenie (EÚ) 2021/1100 – Dovoz určitých plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Turecku – Konečné antidumpingové clo – Nariadenie (EÚ) 2016/1036 – Porovnanie medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou – Úpravy – Článok 2 ods. 10 písm. i) – Provízie – Funkcie porovnateľné s funkciami zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu – Jeden hospodársky subjekt – Kritériá – Spôsoby dokazovania – Článok 2 ods. 10 písm. j) – Menové prepočty – Uplatniteľný výmenný kurz – Zmluva o zabezpečení proti kurzovému riziku“

Vo veci C-498/24 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 17. júla 2024,

Çolakoğlu Metalurji AŞ, so sídlom v Istanbule (Turecko),

Çolakoğlu Dış Ticaret AŞ, so sídlom v Istanbule,

v zastúpení: J. Cornelis a F. Graafsma, advocaten,

odvolateľky,

ďalší účastník konania:

Európska komisia, v zastúpení: pôvodne G. Gattinara, G. Luengo a J. Zieliński, neskôr G. Gattinara a J. Zieliński, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (desiata komora),

v zložení: sudca E. Regan, vykonávajúci funkciu predsedu desiatej komory, sudcovia D. Gratsias a B. Smulders (spravodajca),

generálny advokát: R. Norkus,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 20. novembra 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Svojím odvolaním spoločnosti Çolakoğlu Metalurji AŞ (ďalej len „CM“) a Çolakoğlu Dış Ticaret AŞ (ďalej len „ÇOTAŞ“) navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 8. mája 2024, Çolakoğlu Metalurji a Çolakoğlu Dış Ticaret/Komisia (T-630/21, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2024:304), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu o neplatnosť vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2021/1100 z 5. júla 2021, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou sa vyberá predbežné clo uložené na dovoz určitých plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Turecku (Ú. v. EÚ L 238, 2021, s. 32, ďalej len „sporné nariadenie“), v rozsahu, v akom sa toto nariadenie týkalo výrobkov vyrobených týmito podnikmi.

Právny rámec

Medzinárodné právo

2 Rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80), Rada Európskej únie schválila Dohodu o zriadení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísanú v Marrákeši 15. apríla 1994, ako aj dohody v prílohách 1 až 3 k tejto dohode, medzi ktorými sa uvádza aj Dohoda o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189, ďalej len „antidumpingová dohoda“).

3 Článok 2 antidumpingovej dohody s názvom „Vymedzenie dumpingu“ stanovuje:

„…

2.3 V prípadoch, keď neexistuje vývozná cena alebo keď príslušné úrady majú podozrenie, že vývozná cena je nespoľahlivá z dôvodu asociačného alebo kompenzačného dohovoru medzi vývozcom a dovozcom alebo treťou stranou, vývoznú cenu možno stanoviť na základe ceny, za ktorú sú dovážané výrobky po prvýkrát predané nezávislému kupujúcemu, alebo ak výrobky nie sú predané nezávislému kupujúcemu alebo nie sú predané v stave, v ktorom boli dovezené, na takom primeranom základe, aký môžu určiť úrady.

2.4 Správne [Spravodlivé – neoficiálny preklad] porovnanie sa uskutoční medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou. Toto porovnanie sa vykoná na základe rovnakých obchodných podmienok, obyčajne za podmienky ‚zo závodu‘, a s ohľadom na predaje uskutočnené, pokiaľ možno, v rovnakom období. Náležite sa zohľadnia rozdiely, ktoré ovplyvňujú cenové porovnanie vrátane rozdielov v podmienkach obchodu, zdanenia, úrovní obchodu, množstiev, fyzických vlastností a akýchkoľvek iných rozdielov, pri ktorých je zrejmé, že majú vplyv na cenovú porovnateľnosť. … V prípadoch uvedených v článku 2 ods. 3 je potrebné brať do úvahy náklady vrátane ciel a daní, ktoré vznikajú medzi dovozom a opätovným predajom, ale aj vznikajúci zisk. Ak v týchto prípadoch bolo ovplyvnené cenové porovnanie, úrady určia hodnotu na úrovni obchodu zodpovedajúcej úrovni obchodu za stanovenú vývoznú cenu, alebo budú postupovať podľa skutočností, ktoré tento odsek umožňuje použiť. Úrady oznámia dotyčným stranám, ktoré informácie sú nevyhnutné na zabezpečenie celkového porovnania [spravodlivého porovnania – neoficiálny preklad] a nebudú ich neprimerane zaťažovať pri dokazovaní.

2.4.1 Ak si cenové porovnanie podľa odseku 4 vyžaduje prepočet mien, takýto prepočet sa uskutoční pomocou výmenného kurzu v deň predaja… za predpokladu, že predaj zahraničnej meny na termínovaných trhoch je priamo spojený s príslušným predajom na vývoz a pri termínovom predaji sa použije výmenný kurz. Pohyb pri výmenných kurzoch sa nebude brať do úvahy a úrady poskytnú vývozcom najmenej 60 dní na úpravu svojich vývozných cien, aby odzrkadľovali trvajúce pohyby výmenných kurzov zaznamenané počas obdobia prešetrenia.

…“

Právo Únie

4 Článok 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1036 z 8. júna 2016 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 176, 2016, s. 21, ďalej len „základné nariadenie“), stanovuje:

„1. Antidumpingové clo možno uložiť na akýkoľvek dumpingový výrobok, ktorého prepustenie do voľného obehu v [Európskej ú]nii spôsobuje ujmu.

2. Výrobok sa považuje za dumpingový, ak je jeho vývozná cena do Únie nižšia ako porovnateľná cena podobného výrobku v bežnom obchode, stanovená pre krajinu vývozu.

…“

5 Článok 2 tohto nariadenia s názvom „Stanovenie dumpingu“ uvádza:

„A. NORMÁLNA HODNOTA

…

B. VÝVOZNÁ CENA

8. Vývozná cena je cena skutočne zaplatená alebo splatná za výrobok pri jeho vývoze z krajiny vývozu do Únie.

9. V prípadoch, keď neexistuje vývozná cena alebo keď existuje podozrenie, že vývozná cena je nespoľahlivá z dôvodu spojenia alebo kompenzačnej dohody medzi vývozcom a dovozcom alebo treťou stranou, možno vývoznú cenu vytvoriť na základe ceny, za akú sa dovážané výrobky prvýkrát predajú nezávislému kupujúcemu, alebo ak sa výrobky ďalej predajú nezávislému kupujúcemu alebo sa nepredajú v stave, v akom boli dovezené, na ľubovoľnom primeranom základe.

V týchto prípadoch sa vykoná úprava všetkých nákladov vrátane ciel a daní, ktoré vznikli medzi dovozom a ďalším predajom a nahromadeného zisku [ziskovej marže – neoficiálny preklad] s cieľom stanovenia spoľahlivej vývoznej ceny na hranici Únie.

Položky, vo vzťahu ku ktorým sa vykoná úprava, zahŕňajú položky, ktoré obvykle znáša dovozca, ale ktoré zaplatila ľubovoľná strana buď v Únii, alebo mimo nej, o ktorej vyjde najavo, že je v spojení alebo uzavrela kompenzačnú dohodu s dovozcom alebo vývozcom vrátane obvyklých nákladov na dopravu, poistenie, manipuláciu, nakladanie a pomocných nákladov, ciel, ľubovoľných antidumpingových ciel a ďalších splatných daní v dovážajúcej krajine z dôvodu dovozu alebo predaja tovaru a primeraného rozpätia na predajné, všeobecné a administratívne náklady a zisk.

C. POROVNANIE

10. Medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou sa vykonáva spravodlivé porovnanie. Toto porovnanie sa uskutoční na tej istej úrovni obchodovania a vo vzťahu k uskutočnenému predaju, pokiaľ je to možné, v rovnakom čase a s náležitým prihliadnutím na ostatné rozdiely, ktoré ovplyvňujú porovnateľnosť cien. Tam, kde normálna hodnota a vývozná cena nie sú stanovené na takomto porovnateľnom základe, prihliadne sa vo forme úprav, v každom prípade podľa podstaty veci, na rozdiely vo faktoroch, o ktorých sa tvrdí alebo sa preukáže, že ovplyvňujú ceny a cenové porovnanie. Pri vykonávaní úprav je potrebné vyhnúť sa akejkoľvek duplicite, predovšetkým pokiaľ ide o zľavy, rabaty, množstvá a úroveň obchodovania. V prípade splnenia osobitných podmienok faktory, kvôli ktorým možno vykonať úpravy, sú uvedené v tomto zozname:

…

i) Provízie

Vykoná sa úprava kvôli rozdielom v províziách zaplatených vo vzťahu k zamýšľanému predaju.

Pojem ‚provízia‘ znamená aj prirážku, ktorú dostane obchodník s výrobkom alebo s podobným výrobkom, ak je funkcia takéhoto obchodníka rovnaká, ako sú funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu.

j) Menové prepočty

Keď si cenové porovnanie vyžaduje prepočty mien, takýto prepočet sa vykoná prostredníctvom výmenného kurzu platného v deň predaja okrem prípadu, keď je predaj zahraničnej meny na termínových trhoch priamo spojený s príslušným vývozom, keď sa použije výmenný kurz budúceho predaja. Spravidla sa za dátum predaja považuje dátum faktúry, možno však použiť dátum zmluvy, nákupnej objednávky alebo potvrdenia objednávky, ak tieto vhodnejšie stanovujú vecné podmienky predaja. Na pohyb výmenných kurzov sa neprihliada a vývozcom sa poskytne 60 dní na zohľadnenie trvalého pohybu výmenných kurzov v priebehu obdobia prešetrovania.

…“

Okolnosti predchádzajúce sporu

6 Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 2 až 10 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

7 CM je spoločnosť založená podľa tureckého práva, ktorá pôsobí v oblasti výroby a vývozu plochých výrobkov valcovaných za tepla. ÇOTAŞ je s ňou prepojená obchodná a vývozná spoločnosť založená podľa tureckého práva.

8 Dňa 14. mája 2020 Európska komisia začala antidumpingové prešetrovanie týkajúce sa dovozu určitých plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Turecku do Únie (ďalej len „dotknutý výrobok“).

9 Prešetrovanie sa vzťahovalo na obdobie od 1. januára do 31. decembra 2019 (ďalej len „obdobie prešetrovania“). Preskúmanie trendov relevantných z hľadiska posúdenia ujmy sa vzťahovalo na obdobie od 1. januára 2016 do konca obdobia prešetrovania.

10 Dňa 6. januára 2021 Komisia prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) 2021/9, ktorým sa ukladá predbežné antidumpingové clo na dovoz určitých plochých výrobkov zo železa, z nelegovanej ocele alebo ostatnej legovanej ocele valcovaných za tepla s pôvodom v Turecku (Ú. v. EÚ L 3, 2021, s. 4, ďalej len „predbežné nariadenie“), čím bolo na vývoz dotknutého výrobku odvolateliek do Únie uložené predbežné antidumpingové clo vo výške 7,6 %.

11 Dňa 5. júla 2021 Komisia prijala sporné nariadenie, ktorým uložila konečné antidumpingové clo vo výške 7,3 % na dovoz dotknutého výrobku vyrábaného odvolateľkami do Únie.

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

12 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 29. septembra 2021 CM a ÇOTAŞ podali žalobu na zrušenie sporného nariadenia.

13 Na podporu svojej žaloby odvolateľky uvádzali štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia v rozsahu, v akom úprava prevyšovala vyplatenú províziu, keďže žiadna úprava nebola splatná v prípade neexistencie prijatej ziskovej marže a keďže ÇOTAŞ bola vnútorným oddelením predaja, a nie zástupcom, ktorý vykonáva prácu za províziu. Druhý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 2 ods. 10 písm. b) základného nariadenia z dôvodu požiadavky zaplatenia dovozného cla na účely vykonania úpravy podľa tohto ustanovenia. Tretí žalobný dôvod bol založený na zjavne nesprávnom posúdení Komisie založenom na jej odmietnutí vykonať mesačný alebo štvrťročný výpočet dumpingového rozpätia a na následnom porušení článku 2 ods. 10 základného nariadenia. Štvrtý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia z dôvodu, že Komisia odmietla vykonať úpravy vzhľadom na hedžing ziskov a strát.

14 Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol tieto štyri žalobné dôvody, a tým aj žalobu v celom rozsahu.

Návrhy účastníkov konania na Súdnom dvore

15 Odvolateľky svojím odvolaním navrhujú, aby Súdny dvor:

– v prvom rade:

– zrušil napadnutý rozsudok,

– zrušil sporné nariadenie, ako aj

– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré im vznikli v rámci tohto odvolania, ako aj trovy konania súvisiace s konaním pred Všeobecným súdom vo veci T-630/21, a

– subsidiárne:

– vrátil vec Všeobecnému súdu a

– rozhodol, že o trovách konania na oboch stupňoch sa rozhodne neskôr.

16 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

– zamietol odvolanie a

– uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

O odvolaní

17 Odvolateľky na podporu svojho odvolania uvádzajú šesť odvolacích dôvodov. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom uplatnení článku 2 ods. 10 základného nariadenia v rozsahu, v akom Všeobecný súd potvrdil úpravu vykonanú Komisiou z dôvodu provízie, ktorú CM zaplatila spoločnosti ÇOTAŞ za vývozné služby. Na podporu svojho druhého odvolacieho dôvodu, ktorý sa skladá z troch častí, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil článok 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia a skreslil dôkazy v spise, keď konštatoval, že netvoria jeden hospodársky subjekt. Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd jednak nesprávne uplatnil na provízie uvedené v článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia domnienku uvedenú v článku 2 ods. 9 tohto nariadenia a jednak skreslil dôkazy v spise a porušil ich právo byť vypočutý. Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade článku 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia z dôvodu nezohľadnenia dátumu stanovenia výmenného kurzu v hedžingovej zmluve. Svojím piatym odvolacím dôvodom odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho výkladu záverov správy osobitnej skupiny WTO. Napokon šiesty odvolací dôvod je založený na skreslení dôkazov Všeobecným súdom, keď rozhodol, že nebolo preukázané, že zmeny výrobných nákladov ovplyvnili porovnateľnosť ceny, že výkyvy výrobných nákladov sa týkali len jedného druhu výrobku a že nerovnomerné rozdelenie predaja sa týkalo len troch druhov výrobkov.

O prvom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

18 Odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 46, 90 a 109 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil článok 2 ods. 10 základného nariadenia tým, že pripustil, že úpravu vývoznej ceny bolo možné vykonať z dôvodu, že ÇOTAȘ dostala províziu za úlohy vykonávané na účely vývozu dotknutého výrobku vyrobeného spoločnosťou CM bez toho, aby tieto úlohy mali ekvivalent pri určovaní normálnej hodnoty alebo aby bola zaplatená provízia za domáce predaje.

19 Podľa odvolateliek bola provízia, ktorú CM vyplatila spoločnosti ÇOTAȘ, vyplatená z dôvodu nepriamych všeobecných a administratívnych nákladov, a to najmä cestovných nákladov, miezd, kancelárskych nákladov a odpisov. Takéto náklady, ak by boli vynaložené spoločnosťou CM, by však neboli odpočítané od vývoznej ceny, pretože by neboli odpočítané od normálnej hodnoty. Provízia vyplatená spoločnosti ÇOTAȘ teda nepredstavuje faktor ovplyvňujúci porovnateľnosť cien a Komisia nepreukázala, že to tak bolo. Samotná skutočnosť, že sa odvoláva na existenciu faktora uvedeného v článku 2 ods. 10 základného nariadenia, akým je v prejednávanej veci zaplatenie provízie, nestačí na preukázanie toho, že tento faktor ovplyvňuje porovnateľnosť cien. Je na účastníkovi konania, ktorý žiada o úpravu na základe jedného z týchto faktorov, aby preukázal, že môže ovplyvniť porovnateľnosť cien.

20 Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

21 Na účely určenia, či bol výrobok predmetom dumpingu, článok 2 ods. 10 základného nariadenia vyžaduje, aby sa vykonalo spravodlivé porovnanie medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou. Toto porovnanie sa uskutoční na tej istej úrovni obchodovania a vo vzťahu k uskutočnenému predaju, pokiaľ je to možné, v rovnakom čase a s náležitým prihliadnutím na ostatné rozdiely, ktoré ovplyvňujú porovnateľnosť cien. Tam, kde normálnu hodnotu a vývoznú cenu nemožno takto porovnať, treba prihliadnuť vo forme úprav, v každom prípade, na rozdiely vo faktoroch, o ktorých sa tvrdí alebo sa preukáže, že ovplyvňujú ceny, a teda ich porovnateľnosť.

22 Článok 2 ods. 10 základného nariadenia tiež na ilustráciu vymenúva rôzne faktory, na základe ktorých možno vykonať úpravy, ak sú splnené osobitné podmienky.

23 Medzi týmito faktormi sa v bode i) tohto ustanovenia uvádzajú rozdiely v províziách vyplatených za posudzovaný predaj. Tieto provízie zahŕňajú aj prirážku, ktorú dostane obchodník s posudzovaným výrobkom alebo s podobným výrobkom, ak je funkcia takéhoto obchodníka rovnaká, ako sú funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu.

24 Existencia vyplatenia provízie zástupcovi pri vývoze výrobkov, na ktoré sa vzťahuje antidumpingové prešetrovanie, tak môže odôvodniť úpravu vývoznej ceny zohľadnenej pri porovnaní medzi touto cenou a normálnou hodnotou, ak sa ukáže, že toto zohľadnenie je nevyhnutné na to, aby bolo toto porovnanie spravodlivé.

25 Navyše z ustálenej judikatúry vyplýva, že dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania toho, že musia byť vykonané osobitné úpravy vymenované v článku 2 ods. 10 písm. a) až k) základného nariadenia, nesú tie subjekty, ktoré sa ich chcú dovolávať. Ak teda výrobca žiada o použitie úpravy v zásade znížením normálnej hodnoty alebo logicky zvýšením vývozných cien, tento subjekt je povinný uviesť a preukázať, že podmienky na priznanie tejto úpravy sú splnené. Naproti tomu, ak sa inštitúcie Únie domnievajú, že je potrebné použiť úpravu znížením vývoznej ceny z dôvodu, že predajná spoločnosť prepojená s výrobcom vykonáva rovnaké funkcie ako zástupca, ktorý vykonáva prácu za províziu, tieto inštitúcie sú povinné predložiť aspoň zhodujúce sa indície, ktoré preukazujú, že táto podmienka je splnená (rozsudok z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada, C-468/15 P, EU:C:2016:803, body 83 a 84, ako aj citovaná judikatúra).

26 V prejednávanej veci sa Všeobecný súd v bodoch 41, 42 a 45 napadnutého rozsudku v podstate domnieval, že vzhľadom na úvahy uvedené Komisiou v spornom nariadení existovala dohoda medzi spoločnosťami CM a ÇOTAȘ (ďalej len „dohoda medzi odvolateľkami“), na základe ktorej ÇOTAȘ mala za úlohu kontrolovať akreditívy, organizovať a zabezpečovať vybavovanie dokumentov týkajúcich sa colného konania a nakladania, pripravovať potrebné vývozné dokumenty po naložení a vykonávať postupy súvisiace s vývozom, ako je vyberanie platby za tovar. Všeobecný súd tiež konštatoval, že dohoda medzi odvolateľkami stanovovala zaplatenie provízie vo výške 1 amerického dolára (USD) (približne 0,85 eura) za tonu výrobku predávaného na vývoz spoločnosťou ÇOTAȘ. Okrem toho odvolateľky v odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania pred Všeobecným súdom vysvetlili, že ÇOTAȘ si ponecháva zisky, ktoré dosahuje z výberu tejto provízie za svoje služby sprostredkovateľa vývozu.

27 Vzhľadom na tieto skutočnosti Všeobecný súd v bodoch 46, 90 a 105 napadnutého rozsudku na jednej strane konštatoval, že úlohy vykonávané spoločnosťou ÇOTAŞ v skutočnosti zodpovedajú úlohám, ktoré obvykle vykonáva zástupca poskytujúci službu na účely vývozu výrobku vyrobeného výrobcom, a že tieto funkcie nemajú ekvivalent pri určovaní normálnej hodnoty, a na druhej strane, že vzhľadom na to, že domáce predaje dotknutého výrobku neviedli k zaplateniu uvedenej provízie, Komisia bola oprávnená vykonať úpravu na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia s cieľom zabezpečiť spravodlivé porovnanie medzi normálnou hodnotou a vývoznou cenou.

28 Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, sa teda Všeobecný súd neobmedzil na zohľadnenie samotnej existencie provízie na účely posúdenia, či Komisia preukázala potrebu vykonať úpravu vývozných cien s cieľom zabezpečiť spravodlivé porovnanie medzi týmito cenami a normálnou hodnotou v súlade s článkom 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Ako vyplýva z bodov 26 a 27 tohto rozsudku, Všeobecný súd posúdil povahu tejto provízie v jej kontexte.

29 Okrem toho vzhľadom na konštatovania skutkovej povahy pripomenuté v bodoch 26 a 27 tohto rozsudku, ktoré patria do zvrchovanej právomoci Všeobecného súdu, s výnimkou prípadného skreslenia skutkových okolností Všeobecným súdom, sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že Komisia bola oprávnená vykonať úpravu na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia s cieľom zohľadniť províziu vyplatenú spoločnosti ÇOTAȘ. Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek pripomenuté v bode 19 tohto rozsudku, podľa ktorého provízia vyplatená spoločnosti ÇOTAȘ mala pokrývať určité náklady, ktoré neboli odpočítané od normálnej hodnoty, stačí uviesť, že Všeobecný súd v rámci svojho nezávislého posúdenia skutkového stavu naopak dospel k záveru, že funkcie vykonávané spoločnosťou ÇOTAȘ, a v dôsledku toho náklady vynaložené touto spoločnosťou pri výkone jej funkcií nemajú pri určovaní normálnej hodnoty ekvivalent.

30 Tento odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť ako nedôvodný.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

31 Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd tým, že dospel k záveru, že ÇOTAȘ je zástupcom spoločnosti CM, čo odôvodňuje úpravu vývoznej ceny podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, nesprávne uplatnil toto ustanovenie a skreslil dôkazy. Podľa odvolateliek tvorili jeden hospodársky subjekt, v ktorom ÇOTAȘ vykonávala funkcie interného oddelenia povereného predajom na vývoz v rámci skupiny Çolakoğlu Metalurji.

32 V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 40 až 49 napadnutého rozsudku použil nesprávne a nové kritérium na posúdenie, či ÇOTAȘ bola zástupcom spoločnosti CM. Konkrétne, Všeobecný súd zohľadnil len existenciu dohody medzi odvolateľkami, ktorá stanovuje zaplatenie provízie, hoci z rozsudkov z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada (C-468/15 P, EU:C:2016:803); z 25. júna 2015, PT Musim Mas/Rada (T-26/12, EU:T:2015:437), a zo 14. júla 2021, Interpipe Niko Tube a Interpipe Nizhnedneprovsky Tube Rolling Plant/Komisia (T-716/19, EU:T:2021:457), vyplýva, že Všeobecný súd mal zohľadniť samotný obsah ustanovení uvedených v tejto dohode namiesto toho, aby sa obmedzil na konštatovanie ich existencie. Okrem toho vzhľadom na skutočnosť, že ÇOTAȘ si ponecháva zisky pochádzajúce z provízie vyberanej na základe uvedenej dohody, Všeobecný súd zaviedol nové kritérium, ktoré nebolo zohľadnené v skoršej judikatúre a ktoré nie je relevantné, keďže takéto ponechanie si zisku nepreukazuje existenciu odlišného záujmu alebo závislosti medzi dvoma spoločnosťami. Okrem toho zohľadnenie tejto skutočnosti je v rozpore so zásadami Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) v oblasti transferového oceňovania.

33 V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 51 až 62 napadnutého rozsudku dopustil dvoch pochybení. Po prvé Všeobecný súd tým, že v bode 59 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolateľky sa nesnažili preukázať, že úloha spoločnosti CM bola obmedzená na zásah „na papieri“, ktorý spočíval výlučne vo vystavení faktúry, nesprávne vyložil rozsudok z 25. júna 2015, PT Musim Mas/Rada (T-26/12, EU:T:2015:437), a skreslil dôkazy. Podľa odvolateliek sa Všeobecný súd nesprávne zameral na otázku, či bola úloha spoločnosti CM obmedzená na zásah „na papieri“ než na preskúmanie dôvodov účasti spoločnosti CM na predmetných vývozných predajoch. Po druhé Všeobecný súd tým, že zohľadnil len existenciu priamych vývozných predajov zo strany výrobcu namiesto toho, aby zohľadnil ich význam, uplatnil nesprávne kritérium.

34 V tretej časti uvedeného odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 66 a 67 napadnutého rozsudku nesprávne domnieval, že skutočnosť, že CM uskutočňovala všetky domáce predaje dotknutého výrobku bez účasti sprostredkujúceho obchodníka, smerovala k preukázaniu, že tento výrobca mal vnútorné oddelenie predaja a že v dôsledku toho ÇOTAȘ nemohla byť považovaná za takéto oddelenie. Podľa odvolateliek z rozsudkov z 25. júna 2015, PT Musim Mas/Rada (T-26/12, EU:T:2015:437), a z 21. februára 2024, Sinopec Chongqing SVW Chemical a i./Komisia (T-762/20, EU:T:2024:113), nevyplýva, že priame domáce predaje posudzovaného výrobku sú relevantným faktorom na posúdenie, či výrobca a s ním prepojený obchodník tvoria v rámci vývozu tohto výrobku jeden hospodársky subjekt. Generálny advokát Mengozzi vo svojich návrhoch prednesených v spojených veciach Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP (C-191/09 P a C-200/09 P, EU:C:2011:245, bod 66), poukázal na možnosť, že výrobca z tretej krajiny pôsobí na svojom domácom trhu prostredníctvom spoločnosti, ktorú hospodársky nekontroluje, zatiaľ čo svoje výrobky distribuuje do Únie prostredníctvom spoločnosti, ktorá s ním tvorí jeden hospodársky subjekt.

35 Komisia spochybňuje dôvodnosť každej časti druhého odvolacieho dôvodu.

Posúdenie Súdnym dvorom

36 Ako vyplýva z bodu 21 tohto rozsudku, článok 2 ods. 10 základného nariadenia ukladá povinnosť vykonať spravodlivé porovnanie medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou, keďže bod i) tohto ustanovenia stanovuje, že takéto porovnanie si môže vyžadovať úpravy tejto ceny a hodnoty z dôvodu rozdielov v províziách zaplatených za posudzované predaje.

37 Úprava podľa článku 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia sa však nemôže vykonať, pokiaľ výrobca so sídlom v treťom štáte a jeho pridružený distribútor, ktorý je poverený vývozom do Únie, tvoria jeden hospodársky subjekt (rozsudok z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada, C-468/15 P, EU:C:2016:803, bod 39).

38 Spravodlivé porovnanie, ktoré ukladá článok 2 ods. 10 uvedeného nariadenia, totiž musí zohľadňovať hospodársku realitu zúčastnených subjektov. Bolo teda rozhodnuté, že nič v tomto ustanovení nebráni uplatneniu pojmu „jeden hospodársky subjekt“ na konečné stanovenie vývoznej ceny na účely spravodlivého porovnania podľa uvedeného ustanovenia. Ak teda výrobca distribuuje svoje výrobky určené na vývoz do Únie prostredníctvom právne samostatnej spoločnosti, ktorú však z hospodárskeho hľadiska kontroluje, nijaký vyšší dôvod právnej alebo hospodárskej povahy nebráni tomu, aby bolo možné uznať, že tieto dva subjekty tvoria „jeden hospodársky subjekt“ (rozsudok zo 16. februára 2012, Rada a Komisia/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP, C-191/09 P a C-200/09 P, EU:C:2012:78, bod 54).

39 Inými slovami, rozdelenie výrobných a predajných činností v rámci skupiny zloženej z právne samostatných spoločností nič nemení na skutočnosti, že ide o jeden hospodársky subjekt, ktorý týmto spôsobom organizuje svoje činnosti, ktoré sú v iných prípadoch vykonávané jediným subjektom aj z právneho hľadiska. Za týchto okolností uznanie existencie jedného hospodárskeho subjektu umožňuje zabrániť tomu, aby náklady, ktoré sú zjavne zahrnuté v predajnej cene určitého výrobku, keď sa tento predaj uskutočňuje cez predajné oddelenie integrované do organizačnej štruktúry výrobcu, neboli takto zohľadnené v prípade, keď tú istú predajnú činnosť vykonáva právne samostatná spoločnosť, hoci je z hospodárskeho hľadiska kontrolovaná uvedeným výrobcom. Z toho vyplýva, že distribútora, ktorý tvorí jeden hospodársky subjekt s výrobcom so sídlom v treťom štáte, nemožno považovať za distribútora, ktorý vykonáva funkcie podobné funkciám zástupcu pracujúceho za províziu v zmysle článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia (rozsudok z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada, C-468/15 P, EU:C:2016:803, body 40 až 42, ako aj citovaná judikatúra).

40 Na účely preskúmania existencie jedného hospodárskeho subjektu medzi výrobcom a jeho distribútorom, ktorá vylučuje úpravy podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, treba zohľadniť všetky relevantné faktory umožňujúce určiť hospodársku realitu vzťahov medzi týmto výrobcom a týmto distribútorom, a najmä overiť, či uvedený výrobca hospodársky kontroluje uvedeného distribútora, pričom ho necháva vykonávať funkcie, ktoré obvykle prislúchajú vnútornému oddeleniu predaja (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 1988, Canon a i./Rada, 277/85 a 300/85, EU:C:1988:467, bod 29; z 10. marca 1992, Canon/Rada, C-171/87, EU:C:1992:106, body 9 a 10, ako aj z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada, C-468/15 P, EU:C:2016:803, bod 43).

41 Určenie existencie jedného hospodárskeho subjektu teda závisí od celkového posúdenia faktorov umožňujúcich určiť hospodársku realitu funkcií vykonávaných distribútorom vo vzťahu k výrobcovi. Toto určenie sa musí vykonať od prípadu k prípadu, bez toho, aby bolo možné vopred určiť dôležitosť faktorov, ktoré sa majú zohľadniť pri tomto celkovom posúdení.

42 Práve vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať výhrady uvádzané odvolateľkami v rôznych častiach druhého odvolacieho dôvodu.

43 V tejto súvislosti treba poznamenať, že v bodoch 37 až 73 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia v bodoch 79 až 86 sporného nariadenia, keď najprv vykonala celkové posúdenie všetkých relevantných faktorov, ktorými je dohoda medzi odvolateľkami stanovujúca zaplatenie provízií, priame predaje na vývoz prostredníctvom spoločnosti CM, priame domáce predaje spoločnosti CM, vlastníctvo 99,98 % akcií spoločnosti ÇOTAȘ spoločnosťou CM, neexistencia nákupov spoločnosťou ÇOTAȘ od neprepojených dodávateľov, ako aj sídlo spoločností CM a ÇOTAȘ v tej istej budove, a následne z týchto skutočností vyvodzuje záver, že CM a ÇOTAȘ nemožno považovať za jeden hospodársky subjekt.

44 V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nemohol vychádzať len z existencie dohody medzi odvolateľkami, ktorá stanovovala, že CM zaplatí províziu spoločnosti ÇOTAȘ.

45 V tejto súvislosti treba uviesť, že v bodoch 41 až 49 napadnutého rozsudku Všeobecný súd potvrdil relevantnosť nepriamych dôkazov zohľadnených Komisiou na účely určenia, či ÇOTAȘ možno považovať za osobu vykonávajúcu činnosti zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu. V súvislosti s týmito nepriamymi dôkazmi Všeobecný súd poukázal po prvé na dohodu medzi odvolateľkami, ktorá stanovovala vyplatenie provízie 1 USD za tonu výrobku predaného na vývoz spoločnosťou ÇOTAŞ, po druhé na skutočnosť, že ÇOTAȘ si ponechávala zisky vyplývajúce z tejto provízie, a po tretie na funkcie zverené spoločnosti ÇOTAŞ na základe dohody medzi odvolateľkami, a to kontrolovať akreditívy, organizovať a zabezpečovať vybavovanie dokumentov týkajúcich sa colného konania a nakladania, pripravovať potrebné vývozné dokumenty po naložení a vykonávať postupy súvisiace s vývozom, ako je vyberanie platby za tovar.

46 V rozsahu, v akom odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že zohľadnil len existenciu dohody uzavretej medzi odvolateľkami, ktorá stanovovala vyplatenie provízie, a nezohľadnil ustanovenia tejto dohody, ako to však urobil v rozsudkoch z 25. júna 2015, PT Musim Mas/Rada (T-26/12, EU:T:2015:437), a zo 14. júla 2021, Interpipe Niko Tube a Interpipe Nizhnedneprovsky Tube Rolling Plant/Komisia (T-716/19, EU:T:2021:457), treba konštatovať, že táto výhrada vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.

47 V bode 45 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd konštatoval, že z dohody medzi odvolateľkami vyplýva, že úlohou spoločnosti ÇOTAŞ bolo kontrolovať akreditívy, organizovať a zabezpečovať vybavovanie dokumentov týkajúcich sa colného konania a nakladania, pripravovať potrebné vývozné dokumenty po naložení a vykonávať postupy súvisiace s vývozom, ako je vyberanie platieb za tovar. Okrem toho v tom istom bode Všeobecný súd uviedol, že táto dohoda tiež stanovovala, že CM si zachováva hlavné funkcie spojené s predajom, akými sú získavanie zákazníkov a stanovovanie potrebných zmluvných a predajných podmienok s týmito zákazníkmi vrátane druhu výrobku, ceny alebo času nakládky.

48 Skutočnosť, že Všeobecný súd v bode 49 napadnutého rozsudku rozhodol, že spomedzi nepriamych dôkazov umožňujúcich domnievať sa, že ÇOTAȘ vykonávala činnosti zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu, bolo potrebné zohľadniť samotnú existenciu dohody medzi odvolateľkami, nijako neumožňuje vyvodiť, že týmto spôsobom zohľadnila irelevantný faktor, čím sa nesprávne odchýlila od judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej z rozsudku z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada (C-468/15 P, EU:C:2016:803). Posúdenie rozsahu ustanovení dohody totiž predpokladá jej existenciu, v dôsledku čoho zohľadnenie tak tejto existencie, ako aj obsahu týchto ustanovení sú relevantnými faktormi na účely overenia a prípadného konštatovania existencie jedného hospodárskeho subjektu.

49 Výhradu uvedenú v bode 46 tohto rozsudku preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

50 Okrem toho v rozsahu, v akom odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu rozhodnutie, že skutočnosť, že ÇOTAŞ si ponechávala zisk z provízie, ktorú získala na základe dohody medzi odvolateľkami, je nepriamym dôkazom toho, že táto spoločnosť vykonávala činnosti zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu, z dôvodu, že Všeobecný súd takto zaviedol kritérium, ktoré nemá žiadny základ v skoršej judikatúre a ktoré je v rozpore s medzinárodnými pravidlami v oblasti transferového oceňovania, treba túto výhradu zamietnuť ako nedôvodnú.

51 Skutočnosť, že ponechanie si zisku po prijatí provízie ešte nebolo uznané ani Súdnym dvorom, ani Všeobecným súdom ako relevantný faktor, totiž neznamená, že nejde o nepriamy dôkaz, ktorý Všeobecný súd mohol platne zohľadniť na účel konštatovania hospodárskej nezávislosti obchodníka od výrobcu. V prejednávanej veci Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, zohľadnil ako nepriamy dôkaz o takejto hospodárskej nezávislosti spoločnosti ÇOTAȘ od spoločnosti CM, a teda pri posúdení existencie alebo neexistencie jedného hospodárskeho subjektu medzi týmito podnikmi, skutočnosť, že ÇOTAȘ si ponecháva zisky pochádzajúce z provízií, ktoré dostáva od spoločnosti CM za svoje služby sprostredkovateľa vývozu.

52 Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, relevantnosť tohto nepriameho dôkazu nemožno spochybniť z dôvodu, že CM ako akcionár, ktorý vlastní 99,98 % akcií spoločnosti ÇOTAȘ, získa zisky tejto spoločnosti buď pri tom, keď táto spoločnosť vyplatí dividendy, alebo pri zrušení spoločnosti ÇOTAȘ. Okrem toho, že sa nepreukázalo, že ÇOTAȘ vypláca dividendy alebo že v prípade zrušenia sa jej zisk vráti spoločnosti CM, je totiž vyplatenie dividend alebo prevod finančných prostriedkov pri zrušení skutočnosťami irelevantnými na účely určenia, či výrobca poveruje prepojenú spoločnosť vykonávaním funkcií vnútorného oddelenia predaja v rámci organizácie tohto výrobcu.

53 Úvahy uvedené v bode 51 tohto rozsudku nemožno spochybniť ani tvrdením odvolateliek založeným na zásadách a odporúčaniach OECD v oblasti transferového oceňovania. Tieto odporúčania a zásady sa totiž týkajú výberu dane z príjmov dosiahnutých prepojenými subjektmi. Posúdenie potreby vykonať úpravu podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia však závisí nie od daňových pravidiel OECD v oblasti transferového oceňovania uplatniteľných na zisky vytvorené obchodníkom a jeho výrobcom, ale od hospodárskej reality funkcií, ktoré vykonávajú.

54 Odvolateľky napokon tvrdia, že posúdenie Všeobecného súdu v bode 46 napadnutého rozsudku preukazuje skreslenie dôkazu, ktorý predstavuje 47-stranová audítorská správa vypracovaná spoločnosťou Deloitte, ktorá sa týkala činností spoločnosti ÇOTAȘ za rok 2019 (ďalej len „audítorská správa“), ktorú predložili v prvostupňovom konaní a ktorú pripojili k svojmu odvolaniu. Vzhľadom na túto správu sa totiž Všeobecný súd nemohol domnievať, že úlohy vykonávané spoločnosťou ÇOTAȘ skutočne zodpovedajú úlohám, ktoré obvykle vykonáva zástupca poskytujúci službu na účely vývozu výrobku vyrobeného výrobcom, a že tieto funkcie nemali ekvivalent pri určovaní normálnej hodnoty. Podľa odvolateliek z audítorskej správy vyplýva, že sumy vyplatené spoločnosti ÇOTAȘ boli vyplatené ako všeobecné a administratívne náklady.

55 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že len Všeobecný súd má ako jediný právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav, ako aj zodpovedajúce dôkazy posúdiť. Posúdenie tohto skutkového stavu a týchto dôkazov teda, s výnimkou prípadu ich skreslenia, nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká môže podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 28. novembra 2024, Hengshi Egypt Fiberglass Fabrics a Jushi Egypt for Fiberglass Industry/Komisia, C-269/23 P a C-272/23 P, EU:C:2024:984, bod 131 a citovaná judikatúra).

56 Okrem toho, ak odvolateľ tvrdí, že ide o skreslenie dôkazov Všeobecným súdom, musí podľa článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať chyby v analýze, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu. Navyše podľa ustálenej judikatúry skreslenie musí zjavne vyplývať z listín založených v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 20. júna 2024, Euranimi/Komisia, C-252/23 P, EU:C:2024:538, bod 71 a citovaná judikatúra).

57 Hoci odvolateľky pripojili k svojmu odvolaniu audítorskú správu, nespresňujú, ktoré časti tejto správy mal Všeobecný súd skresliť.

58 V skutočnosti sa odvolateľky pod zámienkou údajného skreslenia uvedenej správy snažia dosiahnuť, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie tohto dôkazu, na čo Súdny dvor nemá právomoc v štádiu odvolania, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 55 tohto rozsudku. Hoci totiž zo strany 37 audítorskej správy vyplýva, že ÇOTAȘ znášala cestovné, personálne, kancelárske a amortizačné náklady, existencia takýchto nákladov neumožňuje bez vykonania nového posúdenia skutkového stavu a dôkazov spochybniť konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého z dohody medzi odvolateľkami vyplýva, že ÇOTAȘ dostávala provízie a vykonávala funkcie spočívajúce v kontrole akreditívov, organizovaní a zabezpečovaní vybavovania dokumentov týkajúcich sa colného konania a nakladania, príprave potrebných vývozných dokumentov po naložení a vykonávaní postupov súvisiacich s vývozom.

59 Výhrada odvolateliek založená na skreslení audítorskej správy sa preto musí zamietnuť ako neprípustná. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je preto potrebné v celom rozsahu zamietnuť prvú časť druhého odvolacieho dôvodu.

60 V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky uvádzajú názor, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia jednak tým, že zohľadnil len samotnú skutočnosť, že CM uskutočňovala priame predaje na vývoz, a nie ich význam, a jednak tým, že sa domnieval, že odvolateľky sa nepokúsili preukázať, že úloha spoločnosti CM pri týchto priamych predajoch sa obmedzovala na zásah „na papieri“. Všeobecný súd tým porušil judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 25. júna 2015, PT Musim Mas/Rada (T-26/12, EU:T:2015:437), a skreslil dôkazy.

61 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 51 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že existencia priamych predajov výrobcom predstavuje relevantný faktor na účely určenia, či sa obchodník, ktorý je s ním prepojený, má považovať za zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu. Existencia takýchto predajov týkajúcich sa príslušného výrobku alebo iných výrobkov je totiž nepriamym dôkazom toho, že obchodník prepojený s týmto výrobcom nevykonáva funkcie vnútorného oddelenia predaja v rámci organizácie uvedeného výrobcu. Okrem toho, čím je pomer takýchto priamych predajov významnejší, tým ťažšie možno konštatovať, že tento obchodník vykonáva takéto funkcie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada, C-468/15 P, EU:C:2016:803, bod 49).

62 V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku zastával názor, že predaje spoločnosti CM na vývoz predstavovali jeden z nepriamych dôkazov o tom, že ona sama mala plne funkčné vnútorné oddelenie predaja, a že preto sa ÇOTAȘ mala považovať za subjekt, ktorý nevykonáva túto funkciu, ale funkciu zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu. Na podporu tohto konštatovania Všeobecný súd zohľadnil skutočnosť, že hoci CM nevykonávala priame predaje dotknutého výrobku do Únie, Komisia preukázala, že z hľadiska hodnoty CM pristúpila k 5,49 % priamych predajov dotknutého výrobku do zvyšku sveta, 11 % priamych predajov ostatných výrobkov do zvyšku sveta a 5,48 % priamych predajov ostatných výrobkov do Únie. Tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého Všeobecný súd zohľadnil len existenciu týchto predajov, a nie ich význam, je preto založené na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, a preto je nedôvodné.

63 Okrem toho tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky z 10. marca 2009, Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP/Rada (T-249/06, EU:T:2009:62); z 25. júna 2015, PT Musim Mas/Rada (T-26/12, EU:T:2015:437), a z 21. februára 2024, Sinopec Chongqing SVW Chemical a i./Komisia (T-762/20, EU:T:2024:113), Všeobecný súd na základe väčšieho percenta priamych predajov výrobcu nijako nevylúčil, že obchodník môže vykonávať funkcie vnútorného oddelenia predaja, neumožňuje preukázať, že v prejednávanej veci sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď najmä z existencie priamych predajov na vývoz uskutočnených spoločnosťou CM vyvodil, že ÇOTAȘ nemohla byť považovaná za subjekt, ktorý má túto funkciu. Okrem skutočnosti, že Súdny dvor nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutkového stavu, ktorú vykonal Všeobecný súd v týchto veciach, treba totiž pripomenúť, ako vyplýva z bodu 41 tohto rozsudku, že overenie existencie jedného hospodárskeho subjektu zahŕňa celkové posúdenie všetkých relevantných faktorov. Medzi tieto faktory patria priame predaje zo strany výrobcu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci CM uskutočňuje priame predaje na vývoz, hoci len do výšky malého percenta svojho celkového obratu, je teda jedným z nepriamych dôkazov, ktoré Všeobecný súd mohol platne zohľadniť, aby dospel k záveru, že ona sama mala plne funkčné vnútorné oddelenie predaja.

64 V rozsahu, v akom odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené, keď v bode 59 napadnutého rozsudku konštatoval, že sa nepokúsili preukázať, že úloha výrobcu bola obmedzená na zásah „na papieri“ spočívajúci výlučne vo vystavení faktúry, treba konštatovať, že odvolateľky neuvádzajú, ktorý dôkaz bol takto skreslený, v dôsledku čoho túto výhradu treba zamietnuť ako neprípustnú v súlade s judikatúrou citovanou v bode 56 tohto rozsudku.

65 Odvolateľky Všeobecnému súdu tiež vytýkajú, že iba overil, či sa úloha spoločnosti CM obmedzila na zásah „na papieri“ pri priamych predajoch na vývoz. Týmto postupom Všeobecný súd porušil svoju judikatúru vychádzajúcu z rozsudku z 25. júna 2015, PT Musim Mas/Rada (T-26/12, EU:T:2015:437), v ktorom rozhodol, že rôzne dôvody môžu odôvodňovať zásah výrobcu „na papieri“, v dôsledku čoho v prejednávanej veci mal Všeobecný súd rovnako zohľadniť rôzne dôvody, ktoré mohli vysvetliť účasť spoločnosti CM na predajoch na vývoz.

66 V tejto súvislosti treba uviesť, že v bodoch 56 až 61 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého väčšina priamych predajov na vývoz uskutočnených spoločnosťou CM nepredstavuje skutočný predaj na vývoz, pretože z dôvodu právnych požiadaviek v Turecku sa tieto predaje uskutočňujú najmä zákazníkom nachádzajúcim sa v slobodnom colnom pásme v Turecku, alebo zákazníkom nachádzajúcim sa v Turecku, ale ktorí následne vyvážajú posudzované výrobky do iných tretích krajín.

67 V bode 58 napadnutého rozsudku Všeobecný súd s odkazom na svoju vlastnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku z 25. júna 2015, PT Musim Mas/Rada (T-26/12, EU:T:2015:437, bod 68), pripomenul, že už pripustil, že prepojená spoločnosť môže vykonávať funkcie vnútorného oddelenia predaja bez toho, aby sama vystavovala faktúry spojené s jej predajmi, keď tieto vystavuje samotný výrobca, ktorého zásah sa tak obmedzuje na zásah „na papieri“.

68 Všeobecný súd však v bode 59 napadnutého rozsudku zastával názor, že v prejednávanej veci sa odvolateľky nepokúsili preukázať, že úloha spoločnosti CM sa obmedzovala na takýto zásah „na papieri“. Všeobecný súd v bode 60 tohto rozsudku dodal, že dohoda medzi odvolateľkami naopak stanovovala, že CM bola zodpovedná za vyhľadávanie zákazníkov a uzatváranie zmlúv s nimi, v dôsledku čoho CM vykonávala podľa samotného znenia tejto dohody väčšinu alebo dokonca všetky funkcie, ktoré obvykle vykonáva oddelenie predaja.

69 Vzhľadom na tieto konštatovania sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol tvrdenie odvolateliek uvedené v bode 66 tohto rozsudku. Všeobecný súd totiž posúdil hospodársku realitu priamych predajov na vývoz uskutočnených spoločnosťou CM a v podstate sa domnieval, že Komisia bola oprávnená zohľadniť tieto predaje ako jeden z viacerých nepriamych dôkazov o skutočnosti, že samotná CM mala na tento účel plne funkčné vnútorné oddelenie predaja, v dôsledku čoho táto úloha nebola na rozdiel od toho, čo tvrdili odvolateľky, zverená spoločnosti ÇOTAȘ.

70 Z vyššie uvedených dôvodov preto druhá časť druhého odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá.

71 Na podporu tretej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že konštatoval, že existencia priamych predajov uskutočnených výrobcom na jeho domácom trhu je relevantným kritériom na určenie, či výrobca a obchodník tvoria jeden hospodársky subjekt poverený predajmi na vývoz.

72 V bode 67 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že skutočnosť, že CM uskutočnila všetky svoje domáce predaje bez zásahu akéhokoľvek obchodníka, smerovala k preukázaniu, ako to tvrdila Komisia, že CM má vnútorné oddelenie predaja a že v dôsledku toho ÇOTAŞ nemožno považovať za takéto oddelenie. Všeobecný súd z toho vyvodil, že ide o relevantný nepriamy dôkaz, ktorý Komisia mohla alebo dokonca musela zohľadniť na účely uplatnenia článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia.

73 V tejto súvislosti treba poznamenať, že skutočnosť, že výrobca má vnútorné oddelenie predaja pre svoje domáce predaje, je nepriamym dôkazom toho, že na tento účel nemusí využívať služby obchodníka, ktorý je s ním prepojený a s ktorým by sa mal považovať za jeden hospodársky subjekt. Okrem toho, hoci existencia takéhoto vnútorného oddelenia predaja v rámci podniku výrobcu môže výrobcovi uľahčiť zavedenie predajov na vývoz prostredníctvom tohto oddelenia, nemožno len z tejto okolnosti vyvodiť, že takýto výrobca skutočne uskutočňuje predaje na vývoz prostredníctvom svojho vnútorného oddelenia predaja.

74 Skutočnosť, že výrobca má takéto vnútorné oddelenie predaja pre domáce predaje, a okolnosť, že sám uskutočňuje priame predaje na vývoz, však môže ako celok predstavovať nepriamy dôkaz o tom, že tento výrobca a prepojený obchodník nepredstavujú jeden hospodársky subjekt, pokiaľ ide o priame predaje na vývoz.

75 Vzhľadom na vyššie uvedené sa teda Všeobecný súd mohol oprávnene domnievať, že skutočnosť, že CM má vnútorné oddelenie predaja pre domáce predaje, predstavuje relevantný nepriamy dôkaz na posúdenie, či tento výrobca a ÇOTAŞ tvorili jeden hospodársky subjekt, pokiaľ ide o predaje na vývoz.

76 Tretia časť druhého odvolacieho dôvodu sa preto musí zamietnuť, v dôsledku čoho druhý odvolací dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodný.

O treťom odvolacom dôvode

O prvej časti

– Argumentácia účastníkov konania

77 Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 94 až 97 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že Komisia bola oprávnená analogicky uplatniť na provízie uvedené v článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia domnienku stanovenú v článku 2 ods. 9 tohto nariadenia, podľa ktorej existencia spojenia alebo kompenzačnej dohody medzi vývozcom a dovozcom alebo treťou stranou spôsobuje, že vývozné ceny sú nespoľahlivé, v dôsledku čoho inštitúcie môžu vytvoriť vývoznú cenu. Podľa odvolateliek, ak chce Komisia vykonať úpravu na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, nemôže predpokladať, že provízia, ktorú vyvážajúci výrobca vypláca prepojenému obchodníkovi, nebola stanovená konkurenčným spôsobom vzhľadom na prepojenie medzi týmito dvoma subjektmi, ale musí preukázať túto skutočnosť, aby mohla stanoviť výšku tejto provízie so zreteľom na primeranú ziskovú maržu.

78 Odvolateľky v tejto súvislosti uvádzajú, že článok 2 ods. 9 základného nariadenia upravuje výlučne situáciu, v ktorej sú dve strany prepojené, zatiaľ čo článok 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia sa týka provízií, ktoré môžu byť vyplatené tak prepojeným zástupcom, ako aj neprepojeným zástupcom, a preto neobsahuje domnienku, podľa ktorej transakcie medzi prepojenými spoločnosťami nie sú v zásade spoľahlivé. Okrem toho na rozdiel od úprav, ktorých cieľom je určiť vývoznú cenu zodpovedajúcu bežným obchodným podmienkam, úpravy vykonané podľa článku 2 ods. 10 uvedeného nariadenia majú za cieľ napraviť vývoznú cenu alebo normálnu hodnotu, ktoré už boli vypočítané na základe pravidiel stanovených v článku 2 ods. 1 až 9 toho istého nariadenia. Napokon Súdny dvor už rozhodol, že článok 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia neobsahuje ani najmenší odkaz na takúto domnienku, pretože uvedené ustanovenie, ktoré sa týka porovnania medzi normálnou hodnotou a vývoznou cenou, sa nezameriava na vzťah medzi vývozcom a distribútorom, ale na funkcie vykonávané distribútorom (rozsudok z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada, C-468/15 P, EU:C:2016:803, body 87 a 88). V dôsledku toho odvolateľky tvrdia, že ak sa Komisia domnieva, že výška provízie medzi výrobcom a prepojenou obchodnou spoločnosťou neodráža primeranú odmenu, nemôže to predpokladať, ale musí to preukázať.

79 Všeobecný súd preto v bodoch 98 až 102 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že odvolateľky boli dostatočne informované o povahe a výške dodatočnej úpravy, a v bodoch 103 až 106 napadnutého rozsudku, že Komisia riadne uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že výška provízie dohodnutá v dohode medzi odvolateľkami nepredstavuje primeranú odmenu. Odvolateľky sa konkrétne domnievajú, že ich právo byť vypočutý bolo porušené tým, že nemali možnosť vyvrátiť domnienku, podľa ktorej výška provízie neodrážala primeranú odmenu, hoci Komisia vychádzala len z tejto domnienky, a nepreukázala, v čom mala existencia vzťahov v rámci skupiny nevyhnutne vplyv na určenie tejto sumy.

80 Odvolateľky ešte uvádzajú, že aj keby sa domnienka uvedená v článku 2 ods. 9 základného nariadenia dala preniesť na článok 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia, z bodu 7.148 správy osobitnej skupiny WTO zo 14. novembra 2017 vo veci Spojené štáty – OCTG (Kórea) Antidumpingové opatrenia týkajúce sa určitých rúrových výrobkov pre ropné polia s pôvodom v Kórei (WT/DS 488/R) vyplýva, že orgán zodpovedný za prešetrovanie nemôže stanoviť vývoznú cenu, ak zistí existenciu spojenia, ale je povinný zohľadniť dôkazy, ktoré má k dispozícii a ktoré naznačujú, že je možné vychádzať z vývoznej ceny bez ohľadu na existenciu spojenia. V prejednávanej veci však Komisia mala k dispozícii dôkazy, podľa ktorých skutočná výška provízie predstavovala primeranú odmenu.

81 Komisia spochybňuje tvrdenia odvolateliek.

– Posúdenie Súdnym dvorom

82 V prvom rade v rozsahu, v akom odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že Komisia bola oprávnená analogicky uplatniť na provízie uvedené v článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia domnienku stanovenú v článku 2 ods. 9 tohto nariadenia, treba pripomenúť, že toto posledné uvedené ustanovenie stanovuje možnosť vytvoriť vývoznú cenu, ak sa ukáže, že táto cena nie je spoľahlivá z dôvodu existencie spojenia alebo kompenzačnej dohody medzi vývozcom a dovozcom alebo treťou stranou.

83 Existencia spojenia medzi vývozcom a dovozcom tak umožňuje Komisii predpokladať, že vývozná cena nie je spoľahlivá, a vytvoriť túto cenu s cieľom splniť požiadavku článku 2 ods. 8 uvedeného nariadenia, podľa ktorej vývozná cena musí byť cena skutočne zaplatená alebo splatná za výrobok predávaný na vývoz do Únie.

84 Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že v rámci uplatnenia článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia neexistuje žiadna domnienka, že dva prepojené podniky nepôsobia nezávisle a sú viazané kompenzačnými dohodami, a teda na to, aby inštitúcie Únie mohli vykonať úpravu podľa tohto ustanovenia, musia preukázať, že dva subjekty sú riadené nezávisle. Na tento účel sa tieto inštitúcie nemôžu opierať o domnienku stanovenú v článku 2 ods. 9 tohto nariadenia. Zatiaľ čo toto posledné uvedené ustanovenie sa týka výpočtu vývoznej ceny a predpokladá existenciu vzťahu medzi vývozcom a distribútorom, ktorý môže skresliť túto cenu, článok 2 ods. 10 písm. i) uvedeného nariadenia, ktorý sa týka porovnania medzi normálnou hodnotou a vývoznou cenou, sa zameriava nie na vzťah medzi vývozcom a distribútorom, ale na funkcie, ktoré distribútor vykonáva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada, C-468/15 P, EU:C:2016:803, body 86 až 88).

85 Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, však z tejto judikatúry Súdneho dvora nemožno vyvodiť, že keď sa preukázalo, že bolo potrebné vykonať úpravu podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, keďže obchodník prepojený s výrobcom konal ako zástupca, ktorý vykonáva prácu za províziu, nemožno sa domnievať, že spojenie medzi týmto zástupcom a výrobcom umožňuje predpokladať, že výška provízií prijatých týmto zástupcom nie je spoľahlivá, a teda že sumu provízií, ktoré sa majú odpočítať od vývoznej ceny, možno vytvoriť.

86 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku v podstate správne rozhodol, že otázka, či sa prepojený obchodník má alebo nemá považovať za vnútorné oddelenie predaja, a teda či sa uplatní článok 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, alebo nie, sa odlišuje od otázky týkajúcej sa kvantifikácie úpravy v pravom zmysle slova, keď sa preukáže, že toto ustanovenie sa uplatňuje. V rozsudku z 26. októbra 2016, PT Musim Mas/Rada (C-468/15 P, EU:C:2016:803), sa totiž Súdny dvor obmedzil na rozhodnutie o prvej otázke. Všeobecný súd preto tiež správne konštatoval, že Súdny dvor nespochybnil skutočnosť, že Komisia mohla zohľadniť vzťah medzi výrobcom a prepojeným obchodníkom pri určovaní primeranej výšky úpravy, ktorá sa má vykonať, ako v prípade úpravy, ktorú vykonala podľa článku 2 ods. 9 základného nariadenia.

87 Preto, ako Všeobecný súd správne rozhodol v bode 95 napadnutého rozsudku, zásada uvedená v článku 2 ods. 9 tohto nariadenia, podľa ktorej ak sa ukáže, že vývozná cena nie je spoľahlivá z dôvodu existencie spojenia alebo kompenzačnej dohody medzi vývozcom a dovozcom alebo treťou stranou, môže byť vývozná cena vytvorená na základe ceny, za ktorú sú dovezené výrobky prvýkrát predané nezávislému kupujúcemu, sa uplatňuje aj pri vyčíslení výšky provízií, ktoré sa majú odpočítať od vývoznej ceny, aby nebol článok 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia zbavený svojho potrebného účinku.

88 Túto úvahu nemožno spochybniť tvrdením odvolateliek, podľa ktorého provízie môžu byť vyplácané tak prepojeným zástupcom, ako aj zástupcom, ktorí nie sú prepojení s výrobcom. Domnienka, podľa ktorej suma provízií prijatých dotknutým zástupcom nie je spoľahlivá, v dôsledku čoho suma provízií, ktoré sa majú odpočítať od vývoznej ceny podľa článku 10 ods. 2 písm. i) základného nariadenia, môže byť stanovená, sa totiž uplatňuje len vtedy, ak Komisia preukáže, že tento zástupca je prepojený s výrobcom, a to analogicky podľa článku 2 ods. 9 tohto nariadenia, teda z dôvodu existencie spojenia alebo kompenzačnej dohody medzi týmito dvoma subjektmi.

89 Uplatnenie uvedenej domnienky nemožno spochybniť ani skutočnosťou, že osobitná skupina WTO vo svojej správe uvedenej v bode 80 tohto rozsudku dospela k záveru, že vzhľadom na znenie článku 2.3 antidumpingovej dohody toto ustanovenie „neumožňuje vyšetrovaciemu orgánu stanoviť vývoznú cenu vždy, keď existuje prepojenie“, a že „vyšetrovací orgán jednoducho nemôže ignorovať dôkazy, ktoré má k dispozícii a ktoré naznačujú, že sa možno opierať o vývoznú cenu napriek existencii spojenia, a následne stanoviť vývoznú cenu bez preskúmania týchto dôkazov“, keďže „vyšetrovací orgán má povinnosť správne zistiť skutkový stav a posúdiť ho nestranne a objektívne, čo znamená preskúmať relevantné dôkazy týkajúce sa otázok, ktoré mu boli predložené“.

90 Je pravda, že článok 2.3 antidumpingovej dohody zodpovedá článku 2 ods. 9 základného nariadenia a prednosť medzinárodných dohôd uzavretých Úniou pred sekundárnou právnou úpravou Únie si vyžaduje, aby sa sekundárna právna úprava vykladala v čo najväčšej miere v súlade s týmito dohodami (rozsudok z 12. mája 2022, Komisia/Hansol Paper, C-260/20 P, EU:C:2022:370, bod 82 a citovaná judikatúra).

91 Domnienka stanovená v článku 2 ods. 9 základného nariadenia je však vyvrátiteľnou domnienkou. Ak teda počas antidumpingového konania dotknutý výrobca predloží Komisii dôkazy preukazujúce, že napriek existencii spojenia vývozná cena je cena skutočne zaplatená alebo splatná za výrobok predávaný na vývoz, nie je potrebné, aby Komisia pristúpila k vytvoreniu tejto ceny. Existencia takejto domnienky preto nie je v rozpore s článkom 2.3 antidumpingovej dohody, ako ho vykladá osobitná skupina WTO vo svojej správe uvedenej v bode 80 tohto rozsudku.

92 V druhom rade odvolateľky tvrdia, že ich právo byť vypočutý bolo porušené, keďže sporné nariadenie po prvýkrát uvádza analogické uplatnenie článku 2 ods. 9 základného nariadenia pri výpočte vývoznej ceny v nadväznosti na uplatnenie článku 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia.

93 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na základe zásady dodržiavania práva účastníkov antidumpingového konania na obhajobu im musí byť v priebehu správneho konania umožnené vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti uvádzaných skutočností a okolností a k dôkazom uvádzaným Komisiou na podporu jej tvrdenia o existencii dumpingových praktík a ujmy, ktorá z nich vyplýva (rozsudok z 21. septembra 2023, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products a i./Komisia, C-478/21 P, EU:C:2023:685, bod 211, ako aj citovaná judikatúra).

94 V prejednávanej veci je nesporné, ako vyplýva z bodu 102 napadnutého rozsudku, že bod 84 sporného nariadenia po prvýkrát uvádza, že Komisia vykonala úpravu analogickým uplatnením článku 2 ods. 9 základného nariadenia a že táto úprava bola nastavená tak, aby sa zohľadnili funkcie, ktoré sa prepojený obchodník zaviazal vykonávať za odplatu v súlade s dohodou medzi odvolateľkami, ako aj aby odrážala primeranú odmenu za službu poskytnutú za podmienok plnej hospodárskej súťaže.

95 Ako však vyplýva z bodu 101 napadnutého rozsudku, Komisia v bode 55 predbežného nariadenia konštatovala, že „na stanovenie vývoznej ceny zo závodu uvedeného vyvážajúceho výrobcu [sa] vývozná cena upravila v súlade s článkom 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Komisia preto odpočítala od vývoznej ceny predajné, všeobecné a administratívne výdavky prepojeného obchodníka, ktorý sa nepovažoval za jeden hospodársky subjekt s vyvážajúcim výrobcom, a zisk rovnajúci sa zisku neprepojeného dovozcu v Únii stanovený na základe informácií v spise tohto prešetrovania, ako aj zistení z predchádzajúceho prešetrovania dovozov výrobkov podobných prešetrovanému výrobku.

96 Všeobecný súd tak v bode 102 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že dočasné nariadenie už informovalo odvolateľky, že úprava vývoznej ceny je odôvodnená existenciou prepojených strán. Dočasné nariadenie tiež informovalo odvolateľky o spôsobe, akým Komisia upraví vývoznú cenu, pričom spresnilo, že nezohľadní zisk prepojeného obchodníka, ale že ho vytvorí na základe iných údajov.

97 Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolateľky nemôžu platne tvrdiť, že nemali možnosť predložiť dôkaz o tom, že výška provízie odrážala primeranú odmenu. Ani spresnenie uvedené v spornom nariadení, podľa ktorého vykonaná úprava vyplývala z analogického uplatnenia článku 2 ods. 9 základného nariadenia, nezbavilo odvolateľky tejto možnosti. Ako bolo uvedené v bode 102 napadnutého rozsudku, bez toho, aby to odvolateľky v štádiu tohto odvolania spochybnili, odôvodnenie Komisie uvedené v spornom nariadení nezmenilo povahu alebo výšku vykonanej úpravy.

98 Výhradu založenú na porušení práva odvolateliek byť vypočutý preto treba zamietnuť.

O druhej časti

– Argumentácia účastníkov konania

99 V prvom rade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 112, 115, 123 a 125 napadnutého rozsudku skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené na posúdenie, keď dospel k záveru, že ÇOTAȘ poskytovala služby colného konania a nakladania. V skutočnosti táto spoločnosť neposkytuje takéto služby, ale zabezpečuje sledovanie týchto operácií a nenesie žiadne náklady priamo spojené s týmito operáciami. Vybavovanie dokumentov predložených na účely colného konania a nakladania bez znášania s tým spojených priamych nákladov, však nie je rovnocenné poskytovaniu služieb colného konania a nakladania. Z audítorskej správy jasne vyplýva, že náklady, ktoré znáša ÇOTAȘ, sa týkajú ciest, miezd, kancelárií a odpisov, ktoré nezodpovedajú nákladom spojeným s poskytovaním služieb colného konania a nakladania.

100 Všeobecný súd a Komisia nesprávne prirovnali vedľajšie alebo podporné činnosti k základným predajným funkciám, čo ohrozilo podrobnú analýzu vyžadovanú na určenie presného rozsahu činností vykonávaných spoločnosťou ÇOTAȘ a zodpovedajúcej úrovne primeraného zisku. Neprepojení dovozcovia vykonávajú oveľa viac funkcií ako ÇOTAȘ. Ako vyplýva z predchádzajúcich antidumpingových nariadení, funkcie, ktoré typicky vykonáva dovozca popri funkciách vykonávaných spoločnosťou ÇOTAȘ, spočívajú v prijímaní objednávok od neprepojených zákazníkov, v rokovaniach o kúpnych zmluvách s nezávislými kupujúcimi, v starostlivosti o dovozné konania, v preprave výrobkov nezávislým zákazníkom a v skladovaní výrobkov v Únii. ÇOTAȘ nevykonáva žiadnu z týchto funkcií.

101 V druhom rade sa odvolateľky domnievajú, že Všeobecný súd tým, že v bodoch 103 až 110 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že Komisia riadne uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že výška provízie nezodpovedala primeranej odmene, a v bodoch 116 až 131 napadnutého rozsudku, že táto inštitúcia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia pri výpočte úpravy, skreslil dôkazy v spise. Z audítorskej správy konkrétne vyplýva, že jej zisková marža za jej služby bola približne 8 % a že prevádzkový zisk sa nemal vypočítať s odkazom na hodnotu ďalších predajov, ale na základe príjmov z provízie a výdavkov vynaložených na poskytnuté služby. V tejto súvislosti odvolateľky tvrdia, že z bodu 7.129 správy osobitnej skupiny WTO zo 16. decembra 2016 vo veci Európska únia – Antidumpingové opatrenia týkajúce sa dovozov určitých mastných alkoholov s pôvodom v Indonézii (WT/DS 442/R) vyplýva, že „ak sa uskutočnil prevod finančných prostriedkov medzi dvoma prepojenými subjektmi, vyšetrovací orgán je oprávnený preskúmať, či sa skutočná hodnota nákladov líši od ich uvedenej hodnoty. Toto preskúmanie pomôže… určiť primeranú výšku úpravy, ktorá sa má vykonať“.

102 Komisia spochybňuje dôvodnosť týchto tvrdení.

– Posúdenie Súdnym dvorom

103 Ako bolo pripomenuté v bodoch 55 a 56 tohto rozsudku, len Všeobecný súd má ako jediný právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav, ako aj zodpovedajúce dôkazy posúdiť. Posúdenie tohto skutkového stavu a týchto dôkazov teda nepredstavuje, s výnimkou ich skreslenia, právnu otázku, ktorá by ako taká mohla podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom. Okrem toho, ak odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, musí presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať chyby v analýze, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu. Okrem toho skreslenie musí zjavne vyplývať z písomností obsiahnutých v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutočností a dôkazov.

104 Po prvé odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd tým, že v bode 124 napadnutého rozsudku na základe úvah uvedených v bodoch 112, 115 a 123 tohto rozsudku rozhodol, že ÇOTAŞ poskytovala služby, ako je colné konanie a nakladanie, skreslil audítorskú správu, keďže z nej vyplýva, že náklady vynaložené spoločnosťou ÇOTAŞ boli cestovné, mzdové, kancelárske náklady a odpisy, ktoré priamo nesúvisia so službami colného konania a nakladania.

105 V tejto súvislosti treba konštatovať, že odvolateľky nespresnili, ktorá časť audítorskej správy bola skreslená Všeobecným súdom a z ktorej zjavne vyplýva, že ÇOTAŞ neposkytuje služby colného konania a nakladania alebo nenesie náklady priamo spojené s týmito operáciami. Výhradu založenú na údajnom skreslení tejto správy preto treba zamietnuť ako neprípustnú.

106 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek, že Všeobecný súd skreslil audítorskú správu v rozsahu, v akom v bode 125 napadnutého rozsudku konštatoval, že zisk dosiahnutý spoločnosťou ÇOTAŞ z provízií, ktoré získala, bol 8,2 % ako percentuálny podiel z príjmov a 8,9 % ako percentuálny podiel z nákladov, z jej činností súvisiacich s predajmi spoločnosti CM na vývoz, treba konštatovať, že odvolateľky nepreukázali existenciu skreslenia tejto správy Všeobecným súdom, a v skutočnosti sa snažia dosiahnuť, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu, na ktoré nemá právomoc. Odvolateľky totiž dostatočne presne neuvádzajú, dosah ktorých častí uvedenej správy Všeobecný súd zjavne nezohľadnil.

107 Z uvedeného vyplýva, že druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť, a preto je potrebné zamietnuť tento odvolací dôvod v celom rozsahu ako nedôvodný.

O štvrtom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

108 Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 199, 200 a 204 až 207 napadnutého rozsudku porušil článok 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia tým, že sa zameral na meny, na ktoré sa vzťahuje hedžingová zmluva, a nie na dátum stanovujúci výmenný kurz v tejto zmluve.

109 Podľa odvolateliek toto ustanovenie kladie dôraz na dátum výmenného kurzu nezávisle od mien, ktorých výmenný kurz je stanovený hedžingovou zmluvou. Vyplýva to z odkazu na „dátum predaja“ uvedený v každej vete uvedeného ustanovenia. Navyše takýto odkaz na tento dátum, a nie na meny, na ktoré sa vzťahuje hedžingová zmluva, by bol z finančného hľadiska logický vzhľadom na skutočnosť, že výmenné kurzy medzi rôznymi menami sú vzájomne prepojené.

110 Odvolateľky sa teda domnievajú, že ak by sa malo prijať stanovisko, podľa ktorého operácie zabezpečenia možno zohľadniť len vtedy, ak sa transakcia týka meny faktúry a meny prepočtu použitej Komisiou, bolo by pre Komisiu príliš jednoduché vyhnúť sa povinnosti uvedenej v článku 2 ods. 10 písm. j) prvej vete základného nariadenia. Komisia by totiž mohla prepočítavať transakcie na eurá alebo iné meny, aby nemusela zohľadniť zaisťovacie transakcie medzi eurom a tureckými lírami. Výklad tohto ustanovenia by však nemal Komisii umožniť zbaviť ho potrebného účinku.

111 Komisia zastáva názor, že štvrtý odvolací dôvod je neúčinný, keďže odvolateľky nespochybňujú bod 196 napadnutého rozsudku. Tento odvolací dôvod je v každom prípade nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

112 V prvom rade Komisia nesprávne tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod je neúčinný z dôvodu, že odvolateľky nespochybnili bod 196 napadnutého rozsudku. Tento bod totiž len vysvetľuje obsah odôvodnenia 98 sporného nariadenia bez toho, aby Všeobecný súd posúdil jeho dôvodnosť, v dôsledku čoho nespochybnenie uvedeného bodu nestačí na to, aby sa tento odvolací dôvod stal neúčinným.

113 V druhom rade, pokiaľ ide o dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 199, 200 a 204 až 207 napadnutého rozsudku potvrdil prístup Komisie v spornom nariadení, podľa ktorého hedžingové zmluvy uzavreté odvolateľkami neboli relevantné pre menové prepočty vykonané touto inštitúciou s cieľom zabezpečiť spravodlivé porovnanie medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou podľa článku 2 ods. 10 základného nariadenia.

114 Konkrétnejšie, Všeobecný súd na jednej strane konštatoval, že vzhľadom na to, že predaje odvolateliek na vývoz sa uskutočnili v eurách, museli byť prepočítané na turecké líry, aby sa zabezpečilo spravodlivé porovnanie medzi nimi a domácimi predajmi, a na druhej strane, že Komisia priamo prepočítala hodnotu predajov na vývoz na turecké líry bez medziprepočtu na americké doláre. Okrem toho Všeobecný súd rozhodol, že vzhľadom na to, že predmetné hedžingové zmluvy stanovovali pokrytie v amerických dolároch tým, že sa dohodol výmenný kurz medzi eurom a americkým dolárom, tento prevod nesúvisel s prepočtom uskutočneným Komisiou, a to z eura na tureckú líniu. Všeobecný súd preto zamietol tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého bola Komisia povinná použiť výmenný kurz stanovený v hedžingových zmluvách.

115 Odvolateľky sa domnievajú, že toto posúdenie sa zakladá na nesprávnom výklade článku 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia, keďže sa týka mien, na ktoré sa vzťahuje hedžingová zmluva, a nie dátumu, ktorý stanovuje výmenný kurz v tejto zmluve, hoci je uvedený v tomto ustanovení, a porušuje jeho potrebný účinok.

116 V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že podľa znenia článku 2 ods. 10 základného nariadenia sa medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou vykonáva spravodlivé porovnanie. Toto porovnanie sa uskutoční na tej istej úrovni obchodovania a vo vzťahu k uskutočnenému predaju, pokiaľ je to možné, v rovnakom čase a s náležitým prihliadnutím na ostatné rozdiely, ktoré ovplyvňujú porovnateľnosť cien. Tam, kde normálnu hodnotu a vývoznú cenu nemožno takto porovnať, treba prihliadnuť vo forme úprav, v každom prípade, na rozdiely vo faktoroch, o ktorých sa tvrdí alebo sa preukáže, že ovplyvňujú ceny, a teda ich porovnateľnosť.

117 Medzi faktormi, na základe ktorých možno vykonať úpravy, sa v písmene j) tohto článku 2 ods. 10 nachádza menový prepočet. Toto ustanovenie uvádza, že keď si cenové porovnanie vyžaduje prepočty mien, takýto prepočet sa vykoná prostredníctvom výmenného kurzu platného v deň predaja okrem prípadu, keď je predaj zahraničnej meny na termínových trhoch priamo spojený s príslušným vývozom, keď sa použije výmenný kurz budúceho predaja. Uvedené ustanovenie ďalej spresňuje, že spravidla sa za dátum predaja považuje dátum faktúry, možno však použiť dátum zmluvy, nákupnej objednávky alebo potvrdenia objednávky, ak tieto vhodnejšie stanovujú vecné podmienky predaja. Na pohyb výmenných kurzov sa neprihliada a vývozcom sa poskytne 60 dní na zohľadnenie trvalého pohybu výmenných kurzov v priebehu obdobia prešetrovania.

118 Ak je teda na spravodlivé porovnanie vývoznej ceny a normálnej hodnoty potrebný menový prepočet, článok 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia spresňuje spôsob, akým treba určiť výmenný kurz uplatniteľný na tento prepočet. Tento výmenný kurz musí zodpovedať výmennému kurzu platnému v čase predaja, pokiaľ nebol uvedený kurz, ktorý sa má zohľadniť pri porovnaní s normálnou hodnotou, dohodnutý pri termínovom predaji priamo súvisiacom s predajom na vývoz. Zo znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že ak je predaj zahraničnej meny na termínovom trhu priamo spojený s príslušným predajom na vývoz, použije sa výmenný kurz budúceho predaja. Uvedené ustanovenie okrem toho spresňuje, ako určiť dátum predaja, keď sa má zohľadniť, a uvádza, že pohyb výmenných kurzov sa nebude brať do úvahy.

119 Ďalej treba uviesť, že článok 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia neposkytuje nijaký údaj, pokiaľ ide o menu, na ktorú sa má vykonať prepočet, ak sa tento prepočet vyžaduje na účely vykonania spravodlivého porovnania medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou. Z toho vyplýva, že ak sa na to, aby bolo možné vykonať takéto porovnanie, vyžaduje menový prepočet, Komisia disponuje voľnou úvahou, aby určila, na ktorú menu sa budú musieť tieto ceny prepočítať. Súdne preskúmanie tejto voľnej úvahy sa musí obmedziť na overenie dodržania procesných pravidiel, vecnej správnosti zisteného skutkového stavu, na ktorom sa zakladá výber spornej meny, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia týchto skutočností alebo neexistencie zneužitia právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2024, Hengshi Egypt Fiberglass Fabrics a Jushi Egypt for Fiberglass Industry/Komisia, C-269/23 P a C-272/23 P, EU:C:2024:984, bod 125, ako aj citovanú judikatúru).

120 Napokon treba uviesť, ako Všeobecný súd správne pripomenul v bode 198 napadnutého rozsudku, že hedžingová zmluva umožňuje v čase uzavretia zmluvy zafixovať výmenný kurz, ktorý sa má uplatniť na menovú transakciu, ku ktorej dôjde v budúcnosti, a tým znížiť finančné riziko, ktorému je zmluvný partner vystavený z dôvodu nepriaznivých pohybov výmenných kurzov.

121 Hedžingová zmluva tak stanovuje výmenný kurz pre termínový predaj v zmysle článku 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia.

122 Keďže však, ako vyplýva z bodov 118 a 119 tohto rozsudku, toto ustanovenie spresňuje spôsob, akým treba určiť výmenný kurz uplatniteľný na menový prepočet na účely porovnania vývoznej ceny a normálnej hodnoty, ale neposkytuje nijaký údaj o výbere meny, na ktorú sa má tento prepočet vykonať, Komisia nemôže byť povinná na základe uvedeného ustanovenia zohľadniť meny použité v tejto hedžingovej zmluve na účely vykonania tohto porovnania, a teda ani uplatniť výmenný kurz stanovený uvedenou zmluvou len z dôvodu, že priamo súvisí s posudzovaným predajom na vývoz.

123 Na to, aby bola Komisia povinná zohľadniť výmenný kurz stanovený hedžingovou zmluvou, je potrebné nielen to, aby táto zmluva priamo súvisela s posudzovaným predajom na vývoz, ale aj to, aby mena, na ktorú sa vzťahuje uvedená zmluva, bola rovnako menou, na ktorú je potrebné podľa tejto inštitúcie prepočítať ceny, aby sa umožnilo spravodlivé porovnanie medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou. Skutočnosť, že hedžingová zmluva je priamo spojená s posudzovaným predajom na vývoz, však neposkytuje žiadnu informáciu o tom, či mena, ktorej výmenný kurz je stanovený touto zmluvou, je menou, na ktorú sa musia prepočítať vývozné ceny a normálna hodnota, aby sa zabezpečilo ich spravodlivé porovnanie v súlade s článkom 2 ods. 10 prvou vetou základného nariadenia.

124 Preto, na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, zo skutočnosti, že článok 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia kladie dôraz na dátum výmenného kurzu nezávisle od mien, ktorých výmenný kurz je stanovený zmluvou, nevyplýva, že ak vyvážajúci výrobca uzavrel hedžingovú zmluvu, Komisia má nevyhnutne povinnosť vykonať prepočet v závislosti od mien, na ktoré sa vzťahuje táto zmluva, aby sa zabezpečilo spravodlivé porovnanie medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou.

125 Okrem toho odvolateľky nesprávne tvrdia, že skutočnosť, že Komisia musí zohľadniť hedžingovú zmluvu len za podmienok uvedených v bode 123 tohto rozsudku, by viedla k tomu, že by sa tejto inštitúcii umožnilo vyhnúť sa povinnosti uvedenej v článku 2 ods. 10 písm. j) prvej vete základného nariadenia. Ako totiž bolo uvedené v bodoch 118 až 119 tohto rozsudku, táto povinnosť sa týka výlučne spôsobu určenia výmenného kurzu, ktorý treba uplatniť na účely spravodlivého porovnania, a nie výberu mien, ktoré sa majú prepočítať.

126 Okrem toho na rozdiel od toho, čo tiež tvrdia odvolateľky, tento výklad článku 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia nemá za účinok umožniť Komisii zbaviť uvedenú povinnosť všetkého potrebného účinku. Ak sa totiž táto inštitúcia domnieva, že je potrebné prepočítať ceny predaja na vývoz do inej meny, než je mena, na ktorú sa vzťahuje hedžingová zmluva priamo spojená s týmto predajom, táto inštitúcia je v zásade povinná podľa článku 2 ods. 10 písm. j) prvej vety tohto nariadenia použiť výmenný kurz platný v čase predaja.

127 Okrem toho, a čo je ešte zásadnejšie, keď Komisia vyberá menu, na ktorú považuje za vhodné prepočítať príslušné ceny, je na základe zásadnej povinnosti vyplývajúcej z článku 2 ods. 10 prvej vety tohto nariadenia povinná zabezpečiť, aby tento výber umožňoval spravodlivé porovnanie medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou. Uvedená voľba, ktorá patrí do voľnej úvahy, ktorou disponuje táto inštitúcia z dôvodu zložitosti hospodárskych a politických situácií, ktoré musí preskúmať, však naďalej podlieha preskúmaniu súdom Únie, ako vyplýva z bodu 119 tohto rozsudku.

128 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že Všeobecný súd nevykonal nesprávny výklad článku 2 ods. 10 písm. j) základného nariadenia, keď po tom, čo konštatoval, že hedžingové zmluvy uzavreté odvolateľkami stanovovali výmenný kurz medzi eurom a americkým dolárom, rozhodol, že tento kurz nie je relevantný na účel prepočtu cien predaja na vývoz vykonaného Komisiou, teda z eura na tureckú líru.

129 Štvrtý odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť ako nedôvodný.

O piatom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

130 Svojím piatym odvolacím dôvodom odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že v bode 168 napadnutého rozsudku len čiastočne citoval bod 6.123 správy osobitnej skupiny WTO vo veci USA – Antidumpingové opatrenia týkajúce sa plechov z nehrdzavejúcej ocele vo zvitkoch a listov a pásov z nehrdzavejúcej ocele s pôvodom v Kórei (WT/DS 179/R) (ďalej len „správa osobitnej skupiny vo veci USA – nehrdzavejúca oceľ“), a preto sa dopustil nesprávneho výkladu tejto správy a skreslil dôkazy v spise. Vynechaná citácia sa totiž týka presne situácie odvolateliek, ktorá je predmetom sporného nariadenia.

131 Komisia namieta neprípustnosť tohto odvolacieho dôvodu z dôvodu, že jeho cieľom je spochybniť skutkové zistenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 175, 176 a 185 napadnutého rozsudku. Okrem toho odvolateľky dostatočne neobjasnili, aký vplyv by mal údajný nesprávny výklad tohto bodu správy osobitnej skupiny vo veci USA – nehrdzavejúca oceľ – na rozhodnutie Všeobecného súdu. Napokon a v každom prípade sa Komisia domnieva, že uvedený odvolací dôvod je nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

132 Bod 168 napadnutého rozsudku, ktorého sa týka piaty odvolací dôvod, patrí medzi dôvody uvádzané na podporu rozhodnutia Všeobecného súdu zamietnuť tretí žalobný dôvod odvolateliek, ktorým odvolateľky, ako vyplýva z bodu 163 tohto rozsudku, v podstate vytýkali Komisii, že porušila článok 2 ods. 10 základného nariadenia tým, že odmietla mesačný alebo štvrťročný výpočet dumpingového rozpätia.

133 Keďže obsah článku 2.4 antidumpingovej dohody a článku 2 ods. 10 základného nariadenia sú podobné a vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora pripomenutú v bode 90 tohto rozsudku, podľa ktorej sa ustanovenia základného nariadenia, ktoré zodpovedajú antidumpingovej dohode, majú v čo najväčšej možnej miere vykladať v súlade s touto dohodou, Všeobecný súd mohol pri svojom posúdení tvrdení odvolateliek týkajúcich sa pôsobnosti tohto ustanovenia základného nariadenia platne zohľadniť správu osobitnej skupiny vo veci USA – nehrdzavejúca oceľ, a to v rozsahu, v akom sa týkala výkladu článku 2.4 antidumpingovej dohody.

134 Z toho vyplýva, že tvrdením, že Všeobecný súd v bode 168 napadnutého rozsudku vychádzal z neúplnej citácie bodu 6.123 správy osobitnej skupiny vo veci USA – nehrdzavejúca oceľ, odvolateľky Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že prijal nesprávny výklad článku 2.4 antidumpingovej dohody, a v dôsledku toho aj článku 2 ods. 10 základného nariadenia, a tým sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

135 Komisia preto nesprávne tvrdí, že tento odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako neprípustný z dôvodu, že smeruje k dosiahnutiu toho, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu, a že dostatočne nevysvetľuje výhrady odvolateliek.

136 Pokiaľ ide o výhradu odvolateliek, podľa ktorej Všeobecný súd skreslil dôkazy obsiahnuté v spise z prvostupňového konania v rozsahu, v akom sa týka posúdenia správy osobitnej skupiny vo veci USA – nehrdzavejúca oceľ – Všeobecným súdom, treba uviesť, že táto správa bola Všeobecnému súdu predložená nie ako dôkaz spornej skutočnosti, ale na podporu výkladu článku 2 antidumpingovej dohody, a v dôsledku toho článku 2 ods. 10 základného nariadenia, ktorý zastávajú odvolateľky. Preto v rámci preskúmania výhrady odvolateliek zhrnutej v bode 134 tohto rozsudku bude preskúmané, či Všeobecný súd správne posúdil uvedenú správu, a to bez obmedzenia tohto preskúmania len na otázku, či ju skreslil.

137 Naproti tomu v rozsahu, v akom sa výhrada odvolateliek založená na skreslení týka iných skutočností uvedených v spise prvostupňového konania, treba ju zamietnuť ako neprípustnú v súlade s judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v bode 56 tohto rozsudku, keďže odvolateľky nespresnili dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, ani akých pochybení v analýze sa mal dopustiť.

138 Po týchto spresneniach, pokiaľ ide o dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že Všeobecný súd po tom, čo v bode 167 napadnutého rozsudku konštatoval, že článok 2.4 antidumpingovej dohody obsahuje ustanovenie, ktoré je čiastočne porovnateľné s ustanovením článku 2 ods. 10 základného nariadenia, v bode 168 tohto rozsudku zopakoval nasledujúcu časť správy osobitnej skupiny vo veci USA – nehrdzavejúca oceľ, týkajúcu sa výkladu tohto článku 2.4.:

„Spojené štáty v skutočnosti tvrdia, že požiadavka stanovená v článku 2.4 týkajúca sa ‚čo najbližších dátumov‘ znamená, že pri výpočte priemerov sa uprednostňujú krátke obdobia. Podľa nášho názoru však argument Spojených štátov zachádza príliš ďaleko… Nevylučujeme, že môžu existovať skutkové okolnosti, za ktorých by použitie viacerých období na výpočet priemerov mohlo byť vhodné na zabezpečenie toho, aby porovnateľnosť nebola ovplyvnená rozdielmi v dátumoch predaja v rámci období výpočtu priemerov na domácom a vonkajšom trhu….“

139 Okrem toho treba uviesť, že časť tejto správy, ktorú odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že ju nezohľadnil, je takáto:

„Konštatujeme, že ak sa kolísania normálnej hodnoty, vývoznej ceny alebo stanovenej vývoznej ceny počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje prešetrovanie, spájajú s rozdielmi v rámci uvedeného obdobia v relatívnych váhach podľa objemov predaja na domácom trhu v porovnaní s vývozným trhom, použitie vážených priemerov za celé obdobie, na ktoré sa vyšetrovanie vzťahuje, môže naznačovať existenciu dumpingovej marže, ktorá neodzrkadľuje situáciu v žiadnom okamihu tohto obdobia.“

140 Táto veta, ktorá sa v uvedenej správe nachádza bezprostredne za pasážou citovanou v bode 138 tohto rozsudku, však obsahuje iba ilustráciu skutkových okolností, za ktorých by použitie viacerých období na výpočet priemerov mohlo byť vhodné na zabezpečenie toho, aby porovnateľnosť nebola ovplyvnená rozdielmi v dátumoch domácich predajov v rámci období výpočtu priemerov na domácom a vonkajšom trhu.

141 Vypustenie uvedenej vety Všeobecným súdom teda neumožňuje dospieť k záveru, že Všeobecný súd nesprávne vyložil správu osobitnej skupiny vo veci USA – nehrdzavejúca oceľ, a preto vychádzal z nesprávneho výkladu článku 2.4 antidumpingovej dohody, ako aj článku 2 ods. 10 základného nariadenia pri posúdení tretieho žalobného dôvodu odvolateliek založeného na porušení tohto posledného uvedeného ustanovenia.

142 Ako totiž vyplýva z bodov 182 až 186 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd zohľadnil skutočnosť, že okolnosti uvedené v časti správy osobitnej skupiny vo veci USA – nehrdzavejúca oceľ, reprodukované v bode 137 tohto rozsudku, by mohli odôvodniť použitie mesačného alebo štvrťročného výpočtu dumpingového rozpätia. Po preskúmaní tvrdení predložených odvolateľkami s cieľom preukázať, že takýto výpočet bol v prejednávanej veci na mieste, však Všeobecný súd v rámci svojho nezávislého posúdenia skutkového stavu zamietol tieto tvrdenia ako nedôvodné.

143 Z vyššie uvedených dôvodov treba piaty odvolací dôvod zamietnuť ako sčasti neprípustný a čiastočne nedôvodný.

O šiestom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

144 Na podporu svojho šiesteho odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 175, 176 a 185 napadnutého rozsudku skreslil dôkazy uvedené v spise, keď dospel k záveru, že z neho nevyplýva, že zmeny výrobných nákladov mali vplyv na porovnateľnosť cien, že výkyvy výrobných nákladov sa týkali len jedného druhu výrobku a že nerovnomerné rozdelenie sa vzťahovalo len na jeden štvrťrok a len na tri z 23 výrobkov.

145 V prvom rade odvolateľky uvádzajú, že Všeobecný súd v bode 181 napadnutého rozsudku správne uviedol, že štvrťročné priemerné ceny sa odkláňali od priemerných ročných cien o 19 % na domácom trhu a o 15 % na vývoznom trhu, pričom išlo o výkyvy výrobných nákladov v rozsahu 14,5 %. Z toho vyplýva, že tvrdenie, podľa ktorého nepreukázali, že zmeny výrobných nákladov mali vplyv na porovnateľnosť cien, je založené na skreslení dôkazov.

146 V druhom rade Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď rozhodol, že kolísanie výrobných nákladov sa týkalo len jedného druhu výrobku a že nerovnomerné rozdelenie sa vzťahovalo len na tri druhy výrobkov z 23. Uvedené podrobné výkyvy výrobných nákladov sa týkali troch druhov výrobkov [alebo kontrolných čísel výrobkov (PCN)], ako jasne vyplýva z príloh A.1 a A.8, ktoré založili do spisu z prvostupňového konania. Navyše táto informácia bola poskytnutá pre tri druhy výrobkov, ktoré sa v Únii najviac predávajú. Odvolateľky tiež v prvostupňovom konaní predložili prílohu A.7, ktorá pre tieto tri druhy výrobkov spresňuje rozdelenie predaja na domácom trhu a v rámci Únie podľa štvrťrokov a uvádza, že predstavuje takmer 80 % predaja v Únii.

147 Odvolateľky sa ďalej domnievajú, že vzhľadom na ich výhrady uvedené v ich piatom a šiestom žalobnom dôvode Všeobecný súd nemohol v bodoch 186, 190 a 191 napadnutého rozsudku platne rozhodnúť, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď odmietla odchýliť sa od metódy výpočtu ročného rozpätia, a teda neporušila článok 2 ods. 10 základného nariadenia. Toto pochybenie Všeobecného súdu potvrdzuje bod 7.99 správy osobitnej skupiny WTO z 27. júla 2023 vo veci Dominikánska republika – antidumpingové opatrenia týkajúce sa roxorových oceľových tyčí (WT/DS 605/R). Okrem toho význam štvrťročných údajov v porovnaní s ročnými údajmi ilustruje aj skutočnosť, že United States Securities and Exchange Commission (Komisia Spojených štátov pre cenné papiere a obchodné operácie) vyžaduje, aby spoločnosti kótované na burze uverejňovali štvrťročné správy.

148 Komisia zastáva názor, že šiesty odvolací dôvod je neprípustný, keďže odvolateľky nepreukázali žiadne skreslenie skutkových okolností.

Posúdenie Súdnym dvorom

149 Ako vyplýva z bodu 103 tohto rozsudku, ak odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, musí presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať chyby v analýze, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu. Okrem toho skreslenie musí zjavne vyplývať z písomností obsiahnutých v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutočností a dôkazov.

150 V prvom rade odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že skreslil dôkazy, keď v bode 175 napadnutého rozsudku konštatoval, že nepreukázali, že zmeny výrobných nákladov mali vplyv na porovnateľnosť ceny, keďže v bode 181 napadnutého rozsudku konštatoval ako preukázanú skutočnosť, že štvrťročné priemerné ceny sa odchyľovali od priemerných ročných cien o 19 % na domácom trhu a o 15 % na vývoznom trhu a že Komisia nespochybnila tvrdenie odvolateliek uvedené v ich žalobe v prvostupňovom konaní, podľa ktorého sa zmeny výrobných nákladov premietali do cien predajov, a to tak domácich, ako aj v rámci Únie.

151 Touto výhradou však odvolateľky spochybňujú dôvodnosť posúdenia Všeobecného súdu bez toho, aby spresnili dôkaz, ktorý Všeobecný súd pri tejto príležitosti skreslil. V prípade neexistencie takéhoto spresnenia sa nemožno domnievať, ako vyplýva z bodu 149 tohto rozsudku, že odvolateľky z právneho hľadiska dostatočne preukázali existenciu skreslenia. Túto výhradu preto treba zamietnuť ako neprípustnú.

152 V druhom rade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bode 176 napadnutého rozsudku skreslil dôkazy, keď konštatoval, že výkyvy výrobných nákladov sa týkali len jedného druhu výrobku. Z dokumentov, ktoré odvolateľky založili do spisu konania na prvom stupni, konkrétne zo strán 40 až 42 ich prílohy A.1 a zo strany 25 ich prílohy A.8, totiž vyplýva, že podrobné výkyvy výrobných nákladov sa týkali troch druhov výrobkov.

153 V tejto súvislosti treba uviesť, že je pravda, že strany prílohy A.1 žaloby na prvom stupni uvádzané odvolateľkami obsahujú údaje týkajúce sa kolísania výrobných nákladov výrobkov s tromi odlišnými (PCN). Samotné odvolateľky však tým, že odkázali na tieto strany prílohy A.1, samy poukázali, a to tak na strane 25 prílohy A.8 ich žaloby v prvostupňovom konaní, ako aj v bode 94 tejto žaloby, na kolísanie výrobných nákladov na „dotknutý výrobok“, ktoré „môže dosahovať až 14,5 %“. Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že skreslil písomné podania odvolateliek a dôkazy, ktoré odvolateľky predložili, keď v bode 176 napadnutého rozsudku uviedol, že „v rámci prvého príkladu odvolateľky tvrdia, že v prípade jedného druhu výrobku kolísanie výrobných nákladov dosahovalo 14,5 %“.

154 V treťom rade odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd v bode 185 napadnutého rozsudku skreslil dôkazy, keď sa domnieval, že nerovnomerné rozdelenie predajov počas obdobia prešetrovania sa týkalo iba troch druhov výrobkov z 23. Odvolateľky pritom založili do spisu konania na prvom stupni prílohu C.2, ktorá je tiež prílohou A.7 k ich odvolaniu, uvádzajúcu rozdelenie domácich predajov a predajov v rámci Únie za štvrťrok pre tri druhy výrobkov, ktoré, ako to vysvetlili odvolateľky vo svojej replike v prvostupňovom konaní a ako to pripustila Komisia v bode 90 svojho vyjadrenia k odvolaniu, predstavujú takmer 80 % predajov v rámci Únie. Podľa odvolateliek, ak by Všeobecný súd neskreslil dôkazy v spise, nemohol by sa domnievať, že toto nerovnomerné rozdelenie sa vzťahovalo len na tri z 23 druhov výrobkov, čo by znamenalo pokrytie len 13 % objemu predaja počas obdobia prešetrovania, zatiaľ čo skutočné pokrytie bolo takmer 80 %.

155 V tejto súvislosti stačí konštatovať, že odvolateľky sa neodvolávajú na žiadnu chybu v analýze, ktorá zjavne vyplýva z dokumentov v spise a ktorej sa Všeobecný súd dopustil vo svojom posúdení prílohy C.2 založenej do spisu v prvostupňovom konaní. Okrem toho treba uviesť, že daná príloha nie je uvedená v bode 185 napadnutého rozsudku a že neposkytuje nijaký údaj o percentuálnom podiele predajov v rámci Únie, ktorý predstavujú tri druhy dotknutých výrobkov. Z toho vyplýva, že pod zámienkou tvrdenia o skreslení uvedenej prílohy sa odvolateľky snažia dosiahnuť, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie dôkazov, čo sa vymyká z právomoci Súdneho dvora v štádiu odvolania, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 55 tohto rozsudku. Výhradu založenú na skreslení prílohy C.2 vloženej do spisu v prvostupňovom konaní preto treba zamietnuť ako neprípustnú.

156 Z vyššie uvedených dôvodov treba šiesty odvolací dôvod zamietnuť.

157 Keďže piaty a šiesty odvolací dôvod treba zamietnuť, treba tiež zamietnuť ako neúčinnú výhradu odvolateliek, ktorá predpokladá dôvodnosť týchto odvolacích dôvodov, podľa ktorej sa Všeobecný súd v bodoch 186, 190 a 191 napadnutého rozsudku nemohol oprávnene domnievať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď odmietla odchýliť sa od metódy výpočtu ročnej marže, a teda neporušila článok 2 ods. 10 základného nariadenia.

158 Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody je preto potrebné zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

O trovách

159 Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

160 Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľky nemali úspech vo svojich odvolacích dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

1. Odvolanie sa zamieta.

2. Çolakoğlu Metalurji AŞ a Çolakoğlu Dış Ticaret AŞ znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

Podpisy

(*1) Jazyk konania: angličtina.