Text rozhodnutia
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 24. septembra 2026 (*1)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 3 ods. 2 prvého pododseku tohto nariadenia – Žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná v inom členskom štáte – Článok 17 – Ustanovenie o práve vlastného uváženia – Pôsobnosť“
Vo veci C-511/25 [Prokoda] ( i ),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Nejvyšší správní soud (Najvyšší správny súd, Česká republika) zo 16. júla 2025 a doručený Súdnemu dvoru 31. júla 2025, ktorý súvisí s konaním:
Ministerstvo vnitra
proti
E. K.,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia F. Schalin, M. Gavalec a Z. Csehi,
generálny advokát: D. Spielmann,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– E. K., v zastúpení: Z. Candigliota, advokátka,
– česká vláda, v zastúpení: J. Vláčil, A. Edelmannová a L. Halajová, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: E. Garello, A. Katsimerou a M. Monfort, splnomocnené zástupkyne,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 17 ods. 1 prvého pododseku nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31) (ďalej len „nariadenie Dublin III“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Ministerstvo vnitra (Ministerstvo vnútra, Česká republika) a E. K., ruským štátnym príslušníkom, vo veci určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti E. K. o medzinárodnú ochranu.
Právny rámec
3 Nariadenie Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 50, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 109, ďalej len „nariadenie Dublin II“) bolo zrušené nariadením Dublin III. Toto druhé nariadenie, ktoré zas bolo zrušené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1351 zo 14. mája 2024 o riadení azylu a migrácie, o zmene nariadení (EÚ) 2021/1147 a (EÚ) 2021/1060 a o zrušení nariadenia (EÚ) č. 604/2013 (Ú. v. EÚ L, 2024/1351), sa uplatňuje na spor vo veci samej ratione temporis.
Nariadenie Dublin II
4 Článok 3 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin II uvádzal:
„1. Členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II [kapitole III – neoficiálny preklad] označený ako zodpovedný.
2. Bez ohľadu na ods. 1 môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to je potrebné, informuje predtým zodpovedný členský štát, členský štát, ktorý vedie konanie na určenie zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho vrátil.“
5 Kapitola III tohto nariadenia stanovovala hierarchiu kritérií na určenie zodpovedného členského štátu a definovala tieto kritériá.
6 V rámci tejto kapitoly III článok 13 uvedeného nariadenia stanovoval:
„Keď nie je možné určiť žiaden členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl na základe kritérií vymenovaných v tomto nariadení, je prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o azyl podaná, zodpovedný za jej posúdenie.“
7 Kapitola IV nariadenia Dublin II, nazvaná „Humanitárna doložka“, obsahovala jediný článok 15.
Nariadenie Dublin III
8 Podľa odôvodnenia 17 nariadenia Dublin III:
„Každý členský štát by mal mať možnosť odchýliť sa od kritérií zodpovednosti, a to najmä z humanitárnych dôvodov a dôvodov súcitu, aby sa umožnilo zlúčenie rodinných príslušníkov, príbuzných alebo iných osôb blízkych rodine, a posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú v tomto alebo v inom členskom štáte, aj keď za takéto posúdenie nie je zodpovedný podľa záväzných kritérií stanovených v tomto nariadení.“
9 Kapitola II tohto nariadenia, ktorá definovala „všeobecné zásady a záruky“, obsahovala článok 3, nazvaný „Prístup k postupu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu“, ktorý v odsekoch 1 a 2 stanovoval:
„1. Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.
2. Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.
Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie [ďalej len ‚Charta‘], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.
Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu.“
10 V kapitole III nariadenia Dublin III sa stanovovali kritériá na určenie zodpovedného členského štátu. Zahŕňala články 7 až 15.
11 Článok 17 uvedeného nariadenia s názvom „Ustanovenia o práve vlastného uváženia“ v odseku 1 prvom pododseku uvádzal:
„Odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
12 E. K., ruský štátny príslušník a člen židovskej komunity, sa narodil a bol úradne zapísaný ako osoba ženského pohlavia. Identifikuje sa ako muž a začal proces tranzície.
13 E. K. podal v Českej republike žiadosť o medzinárodnú ochranu. Rozhodnutím z 28. januára 2025 ministerstvo vnútra dospelo k záveru, že podľa článku 3 ods. 2 prvého pododseku nariadenia Dublin III je členským štátom zodpovedným za posúdenie tejto žiadosti Holandské kráľovstvo.
14 Krajský soud v Brně (Krajský súd v Brne, Česká republika), na ktorý E. K. podal žalobu, rozsudkom z 9. apríla 2025 zrušil toto rozhodnutie. Na jednej strane tento súd konštatoval, že ministerstvo vnútra dostatočne neoverilo, či holandský azylový systém obsahuje systémové chyby, ktoré môžu E. K. vystaviť riziku neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. Na druhej strane rozhodol, že toto ministerstvo dostatočne nevysvetlilo dôvody, pre ktoré nebolo potrebné uplatniť diskrečnú právomoc stanovenú v článku 17 nariadenia Dublin III.
15 Ministerstvo vnútra podalo proti tomuto rozsudku kasačnú sťažnosť na Nejvyšší správní soud (Najvyšší správny súd, Česká republika), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. Spochybňuje posúdenie v uvedenom rozsudku týkajúce sa výkonu diskrečnej právomoci stanovenej v článku 17 nariadenia Dublin III.
16 Predkladajúci vnútroštátny súd zdôrazňuje, že podľa českého práva podlieha výkon tejto diskrečnej právomoci správnym orgánom súdnemu preskúmaniu. Tento súd má pochybnosti o definovaní pôsobnosti uvedenej diskrečnej právomoci, ako je vymedzená formuláciou „odchylne od článku 3 ods. 1 [nariadenia Dublin III]“, ktorá sa nachádza v článku 17 ods. 1 prvom pododseku tohto nariadenia. Podľa neho sú možné dva protichodné výklady tohto ustanovenia.
17 Podľa prvého výkladu by sa diskrečná právomoc stanovená v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III mohla uplatniť len v prípade, ak bol zodpovedný členský štát určený na základe pravidiel uvedených v článku 3 ods. 1 tohto nariadenia, teda na základe kritérií opísaných v kapitole III tohto nariadenia. Prostredníctvom výkonu tejto diskrečnej právomoci sa teda nemožno odchýliť od určenia zodpovedného členského štátu prostredníctvom zostatkového kritéria v článku 3 ods. 2 prvého pododseku uvedeného nariadenia. Tento výklad je založený na samotnom znení článku 17 ods. 1 prvého pododseku toho istého nariadenia, najmä na formulácii „odchylne od článku 3 ods. 1 [tohto nariadenia]“.
18 Podľa druhého výkladu založeného na kontextových a teleologických argumentoch by diskrečná právomoc stanovená v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III mohla byť vykonávaná aj za predpokladu, že zodpovedný členský štát bol určený na základe článku 3 ods. 2 prvého pododseku tohto nariadenia. V prvom rade zostatkové kritérium stanovené v tomto ustanovení je neoddeliteľnou súčasťou pravidiel na určenie zodpovedného členského štátu. Ďalej, výkon diskrečnej právomoci by nebolo logické obmedziť, keďže členské štáty majú v tejto súvislosti širokú mieru voľnej úvahy. Napokon, v rámci nariadenia Dublin II bolo možné prostredníctvom výkonu diskrečnej právomoci urobiť výnimku z určenia zodpovedného členského štátu na základe zostatkového kritéria nachádzajúceho sa v článku 13 druhého uvedeného nariadenia.
19 Za týchto okolností Nejvyšší správní soud (Najvyšší správny súd) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Možno sa postupom stanoveným v článku 17 ods. 1 prvom pododseku [nariadenia Dublin III] odchýliť aj od určenia zodpovedného členského štátu podľa článku 3 ods. 2 tohto nariadenia, alebo je použitie diskrečnej právomoci vyhradené len pre situácie, keď bol zodpovedný členský štát určený podľa článku 3 ods. 1 tohto nariadenia?“
O prejudiciálnej otázke
20 Svojou jedinou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 ods. 1 prvý pododsek nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý kritériá uvedené v kapitole III tohto nariadenia neoznačujú ako zodpovedný, môže rozhodnúť o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola predložená, ak bol členský štát zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti určený na základe článku 3 ods. 2 prvého pododseku uvedeného nariadenia.
21 Predovšetkým treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III žiadosť o medzinárodnú ochranu posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je označený ako zodpovedný podľa kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia. Táto kapitola III obsahuje články 7 až 15.
22 V súlade s článkom 3 ods. 2 prvým pododsekom tohto nariadenia, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v nariadení Dublin III, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola podaná.
23 Práve podľa tohto ustanovenia ministerstvo vnútra v spore vo veci samej usúdilo, že posúdenie žiadosti E. K. o medzinárodnú ochranu prináleží Holandskému kráľovstvu.
24 Na základe týchto úvodných pripomienok treba pristúpiť k výkladu článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III.
25 Podľa tohto ustanovenia „odchylne od článku 3 ods. 1 [tohto nariadenia] môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.“
26 Vzhľadom na znenie článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III by formulácia „odchylne od článku 3 ods. 1 [tohto nariadenia]“ skutočne mohla svedčiť v prospech výkladu článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia v tom zmysle, že toto ustanovenie umožňuje členským štátom odchýliť sa len od kritérií určenia zodpovedného členského štátu stanovených v kapitole III toho istého nariadenia. Uplatnenie uvedeného ustanovenia by teda bolo vylúčené za predpokladu, že zodpovedný členský štát by bol určený podľa článku 3 ods. 2 prvého pododseku nariadenia Dublin III, keďže tento článok nespadá do kapitoly III.
27 Znenie článku 17 ods. 1 tohto nariadenia však tiež stanovuje, že členský štát môže posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu „aj keď mu podľa kritérií stanovených v [uvedenom] nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie“. Toto ustanovenie tak odkazuje na všetky kritériá uvedené v tom istom nariadení, a teda aj na kritérium uvedené v článku 3 ods. 2 prvom pododseku tohto nariadenia.
28 Z toho vyplýva, že znenie článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III nie je jednoznačné.
29 Keďže znenie tohto ustanovenia samo osebe neumožňuje odpovedať na položenú otázku, treba na účely výkladu uvedeného ustanovenia zohľadniť kontext, do ktorého patrí, a cieľ, ktorý sleduje [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2021, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Účinky rozhodnutia o vyhostení),C-719/19, EU:C:2021:506, bod 70 a citovanú judikatúru]. Okrem toho vývoj ustanovenia práva Únie môže obsahovať aj relevantné prvky pre jeho výklad (rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C-583/11 P, EU:C:2013:625, bod 50).
30 Pokiaľ ide o kontext článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, treba zohľadniť systém určovania zodpovedného členského štátu vypracovaný normotvorcom Únie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je toto ustanovenie [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. februára 2017, C. K. a i., C-578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 53, ako aj z 18. apríla 2024, Minister for Justice (Ustanovenie o práve vlastného uváženia – Opravné prostriedky), C-359/22, EU:C:2024:334, body 32 a 51].
31 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 3 nariadenia Dublin III, ktorý sa nachádza v kapitole II tohto nariadenia, nazvanej „Všeobecné zásady a záruky“, definuje zásady upravujúce prístup k postupu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu.
32 Konkrétne článok 3 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje zásadu jediného posúdenia žiadosti, podľa ktorej každú žiadosť o medzinárodnú ochranu posudzuje len jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa záväzných kritérií stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia označený ako zodpovedný.
33 Článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin III sa uplatňuje subsidiárne [pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Bundesrepublik Deutschland (Dieťa utečencov narodené mimo hostiteľského štátu), C-720/20, EU:C:2022:603, bod 44] v osobitných prípadoch, ktoré identifikuje. Článok 3 ods. 2 prvý pododsek tohto nariadenia tak na jednej strane definuje zostatkové kritérium na určenie zodpovedného členského štátu v prípade, že podľa kritérií stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia nemožno určiť žiadny zodpovedný členský štát. Preto, ako už bolo uvedené v bode 22 tohto rozsudku, zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu v tomto prípade prináleží prvému členskému štátu, v ktorom bola táto žiadosť podaná. Na druhej strane sa článok 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek toho istého nariadenia týkajú prípadu, keď žiadateľ nemôže byť odovzdaný do zodpovedného členského štátu, pretože existujú závažné dôvody domnievať sa, že v tomto členskom štáte existujú systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty.
34 Z týchto skutočností vyplýva, že ako tvrdili všetci účastníci konania a oprávnené subjekty, ktoré predložili písomné pripomienky, článok 3 nariadenia Dublin III treba považovať za článok tvoriaci súbor pravidiel upravujúcich určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Vo svojich dvoch odsekoch stanovuje základnú zásadu a zostatkové kritériá na účely tohto určenia. Tieto zostatkové kritériá sú relevantné, ak uplatnenie kritérií uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III a stanovených v kapitole III tohto nariadenia neumožňuje určiť zodpovedný členský štát, alebo ak vedie k určeniu zodpovedného členského štátu, do ktorého nemôže byť žiadateľ odovzdaný z dôvodu systémových chýb a rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty.
35 Za týchto okolností by bolo nekonzistentné v rámci výkladu článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III dospieť k záveru, že toto ustanovenie členským štátom udeľuje právomoc odchýliť sa výlučne od určenia zodpovedného členského štátu vykonaného podľa článku 3 ods. 1 tohto nariadenia, a nie od určenia na základe článku 3 ods. 2 prvého pododseku tohto nariadenia.
36 Tento výklad platí a fortiori vzhľadom na genézu článku 3 a článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III.
37 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zostatkové kritérium stanovené v článku 3 ods. 2 prvom pododseku nariadenia Dublin III sa pôvodne nachádzalo v článku 13 ods. 1 nariadenia Dublin II. Na rozdiel od tohto kritéria, ktoré je stanovené v nariadení Dublin III, kritérium stanovené v nariadení Dublin II bolo v tomto nariadení uvedené medzi kritériami na určenie zodpovedného členského štátu, ako boli stanovené v kapitole III tohto nariadenia.
38 Článok 3 ods. 1 nariadenia Dublin II, ktorý bol prevzatý do článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III, obsahoval zásadu jediného posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedným členským štátom určeným na základe kritérií uvedených v kapitole III nariadenia Dublin II. Ako vyplýva z predchádzajúceho bodu, tieto kritériá zahŕňali najmä zostatkové kritérium uvedené v článku 13 ods. 1 tohto nariadenia. Článok 3 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý zodpovedá článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, stanovoval možnosť, aby každý členský štát „bez ohľadu na ods. 1“ posúdil žiadosť o medzinárodnú ochranu, za ktorú nie je zodpovedný.
39 Nariadenie Dublin II tak svojím článkom 3 ods. 1 a 2 v spojení so svojím článkom 13 ods. 1 jednoznačne umožňovalo členským štátom rozhodnúť o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá im bola predložená, za predpokladu, ako vo veci samej, že zodpovedný členský štát bol určený na základe zostatkového kritéria uvedeného v článku 13 ods. 1 tohto nariadenia.
40 Zo strany 6 bodu 3 a zo strany 9 bodu 4 dôvodovej správy k návrhu Komisie z 3. decembra 2008 [KOM(2008) 820 v konečnom znení], ktorý viedol k prijatiu nariadenia Dublin III, pritom vyplýva, že normotvorca Únie sa týmto nariadením snažil zachovať základné zásady nariadenia Dublin II, najmä zásadu jediného posúdenia žiadosti, a v záujme jasnosti spojiť diskrečné a humanitárne ustanovenia, ktoré sa v uvedenom poradí nachádzali v článku 3 ods. 2 a článku 15 nariadenia Dublin II, do jedného ustanovenia, a to článku 17 nariadenia Dublin III. Z toho vyplýva, že normotvorca Únie sa nesnažil zmeniť pôsobnosť ustanovenia o práve vlastného uváženia, ktoré sa nachádzalo v článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin II, a následne v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III.
41 Vzhľadom na jasne prejavenú vôľu normotvorcu Únie zachovať základné zásady nariadenia Dublin II treba konštatovať, že zahrnutie formulácie „odchylne od článku 3 ods. 1 [tohto nariadenia]“ do článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III možno vysvetliť štruktúrou článku 3 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin II pripomenutou v bode 38 tohto rozsudku a ide skôr o opomenutie tohto normotvorcu vypustiť odkaz na odsek 1, než na zámer zmeniť pôsobnosť ustanovenia o práve vlastného uváženia v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III.
42 Okrem toho, pokiaľ ide o toto ustanovenie o práve vlastného uváženia, Súdny dvor už spresnil, že sa v zásade prekrýva so znením článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin II, v ktorom je upravené ustanovenie o zvrchovanosti, pričom výklad tohto ustanovenia možno tiež uplatniť na článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III (rozsudky zo 16. februára 2017, C. K. a i., C-578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 53, ako aj z 23. januára 2019, M.A. a i., C-661/17, EU:C:2019:53, bod 55).
43 Ako však bolo uvedené v bode 39 tohto rozsudku, článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin II umožňoval každému členskému štátu rozhodnúť o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola predložená, a to aj vtedy, ak bol zodpovedný členský štát určený na základe zostatkového kritéria uvedeného v článku 13 ods. 1 tohto nariadenia.
44 Z týchto kontextuálnych skutočností vyplýva, že článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom rozhodnúť o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá im bola predložená, a v súvislosti s ktorou bol za zodpovedný členský štát určený iný členský štát podľa kritérií stanovených v tomto nariadení, a to aj vtedy, keď bol tento druhý členský štát určený na základe zostatkového kritéria stanoveného v článku 3 ods. 2 prvom pododseku uvedeného nariadenia.
45 Tento výklad potvrdzujú ciele sledované článkom 17 ods. 1 nariadenia Dublin III.
46 Podľa judikatúry Súdneho dvora má toto ustanovenie za cieľ zachovať výsady členských štátov pri výkone práva poskytnúť medzinárodnú ochranu (rozsudok z 5. júla 2018, X, C-213/17, EU:C:2018:538, bod 61 a citovaná judikatúra) tým, že umožňuje každému členskému štátu, aby v závislosti od politických, humanitárnych alebo praktických aspektov suverénne rozhodol, že sám posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, aj keď za takéto posúdenie nie je zodpovedný na základe kritérií definovaných nariadením Dublin III [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. októbra 2018, Fathi, C-56/17, EU:C:2018:803, bod 53; z 23. januára 2019, M.A. a i., C-661/17, EU:C:2019:53, bod 58, ako aj zo 16. februára 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Dieťa, ktoré ešte nebolo narodené v čase podania žiadosti o azyl), C-745/21, EU:C:2023:113, bod 50].
47 Keďže ide o fakultatívne ustanovenie, priznáva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. decembra 2013, Abdullahi, C-394/12, EU:C:2013:813, bod 57 a citovanú judikatúru). Vzhľadom na rozsah voľnej úvahy takto priznanej členským štátom, dotknutému členskému štátu prináleží, aby stanovil okolnosti, za akých chce využiť možnosť priznanú ustanovením o práve vlastného uváženia zakotveným v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III a sám preskúmať žiadosť o medzinárodnú ochranu, za ktorú nie je zodpovedný na základe kritérií definovaných v tomto nariadení [rozsudky z 23. januára 2019, M.A. a i., C-661/17, EU:C:2019:53, bod 59, ako aj z 30. novembra 2023, Ministero dell’Interno a i. (Spoločný informačný materiál – Nepriame vyhostenie alebo vrátenie), C-228/21, C-254/21, C-297/21, C-315/21 a C-328/21, EU:C:2023:934, bod 147]. Uplatnenie tejto možnosti tak nepodlieha nijakej osobitnej podmienke (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 30. mája 2013, Halaf, C-528/11, EU:C:2013:342, bod 36).
48 Vzhľadom na rozsah tejto diskrečnej právomoci a cieľ sledovaný článkom 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, ktorý spočíva v umožnení každému členskému štátu suverénne rozhodnúť o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, za posúdenie ktorej nie je zodpovedný, treba konštatovať, že pôsobnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená len na situáciu, v ktorej by bol zodpovedný členský štát určený na základe kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia.
49 Naopak, každý členský štát sa môže rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola predložená a na posúdenie ktorej bol určený zodpovedný členský štát v súlade s článkom 3 ods. 2 prvým pododsekom nariadenia Dublin III.
50 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody treba na jedinú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 17 ods. 1 prvý pododsek nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý kritériá uvedené v kapitole III tohto nariadenia neoznačujú ako zodpovedný, môže rozhodnúť o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola predložená, ak bol členský štát zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti určený na základe článku 3 ods. 2 prvého pododseku uvedeného nariadenia.
O trovách
51 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Článok 17 ods. 1 prvý pododsek nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
členský štát, ktorý kritériá uvedené v kapitole III tohto nariadenia neoznačujú ako zodpovedný, môže rozhodnúť o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola predložená, ak bol členský štát zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti určený na základe článku 3 ods. 2 prvého pododseku uvedeného nariadenia.
Podpisy
(*1) Jazyk konania: čeština.
( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.