Text rozhodnutia
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 24. septembra 2026 (*1)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Povinnosť zamestnávateľa informovať zamestnanca o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovnoprávny vzťah – Smernica 91/533/EHS – Článok 8 ods. 1 – Ochrana práv – Rozsah tohto ustanovenia – Ochrana práv vyplývajúcich z tejto smernice – Článok 3 – Právo zamestnanca získať dokument obsahujúci informáciu o základných náležitostiach zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu“
Vo veci C-369/25,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale di Napoli (súd v Neapole, Taliansko) z 31. marca 2025 a doručený Súdnemu dvoru 3. júna 2025, ktorý súvisí s konaním:
LW
proti
Trenitalia SpA,
Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS),
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún (spravodajkyňa), sudcovia J. Passer, E. Regan, D. Gratsias a B. Smulders,
generálna advokátka T. Ćapeta,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– LW, v zastúpení: F. Riccardi a V. Riccardi, avvocati,
– Trenitalia SpA, v zastúpení: A. Abignente a G. Ronconi, avvocati,
– Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS), v zastúpení: C. D’Aloisio, E. De Rose, E. A.V. Sciplino a A. Sgroi, avvocati,
– talianska vláda, v zastúpení: S. Fiorentino, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci E. Farinelli a P. Garofoli, avvocati dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: C. Biz a S. Delaude, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 2 a 8 smernice Rady 91/533/EHS zo 14. októbra 1991 o povinnosti zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovno-právny vzťah (Ú. v. ES L 288, 1991, s. 32; Mim. vyd. 05/002, s. 3).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi LW a spoločnosťou Trenitalia SpA a Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS) [Národný inštitút sociálneho zabezpečenia (INPS), Taliansko] vo veci platenia príspevkov na sociálne zabezpečenie spoločnosťou Trenitalia inštitútu INPS, ktoré zodpovedajú mzdám poberaným LW a ktoré INPS považuje za premlčané.
Právny rámec
Právo Únie
3 Druhé, siedme, dvanáste a trináste odôvodnenie smernice 91/533 stanovovali:
„keďže… niektoré členské štáty pokladali za potrebné stanoviť formálne požiadavky na pracovno-právne vzťahy; keďže tieto ustanovenia majú za cieľ poskytnúť zamestnancom lepšiu ochranu pred možným porušením ich práv a vytvoriť väčšiu transparentnosť trhu práce;
…
keďže na úrovni spoločenstva je potrebné stanoviť všeobecnú požiadavku, aby každý pracovník dostal dokument obsahujúci informáciu o základných náležitostiach jeho zmluvy alebo pracovno-právneho vzťahu;
…
keďže členské štáty musia zamestnancom zaručiť možnosť domáhať sa práv, ktoré im poskytuje táto smernica;
keďže členské štáty… [musia] podniknúť potrebné opatrenia, aby mohli výsledky uložené touto smernicou kedykoľvek zabezpečiť.“
4 Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Povinnosť poskytnúť informácie“, stanovoval:
„1. Zamestnávateľ je povinný informovať zamestnanca, na ktorého sa vzťahuje táto smernica (ďalej len ‚zamestnanec‘), o hlavných aspektoch zmluvy alebo pracovného vzťahu.
2. Informácie uvedené v odseku 1 musia obsahovať aspoň tieto údaje:
a) označenie strán;
b) miesto výkonu práce; v prípade, že stále alebo hlavné miesto výkonu práce neexistuje, zásadu, že zamestnanec je zamestnaný na niekoľkých miestach, s uvedením zaregistrovaného sídla podniku alebo, ak je to vhodné, bydliska zamestnávateľa;
c) i) názov, funkciu, povahu alebo druh práce, na ktorú bol zamestnanec prijatý;
alebo
ii) krátku špecifikáciu alebo popis práce;
d) dátum začiatku zmluvy alebo pracovno-právneho vzťahu;
e) v prípade dočasnej zmluvy alebo pracovno-právneho vzťahu ich predpokladanú dobu trvania;
f) dĺžku platenej dovolenky, na ktorú má zamestnanec nárok, alebo, ak ju v čase poskytovania informácie nemožno stanoviť, postupy na udeľovanie a určovanie takejto dovolenky;
g) dĺžku výpovedných dôb, ktoré zamestnávateľ a zamestnanec musia dodržiavať v prípade skončenia zmluvy alebo pracovno-právneho vzťahu, alebo, ak ich v čase poskytovania informácie nemožno stanoviť, metódu určovania týchto výpovedných dôb;
h) začiatočnú základnú čiastku, ďalšie zložky a výplatné termíny odmeny za prácu, na ktorú má zamestnanec nárok;
i) dĺžku normálneho pracovného dňa alebo týždňa zamestnanca;
j) tam, kde je to vhodné;
i) kolektívne zmluvy upravujúce pracovné podmienky zamestnanca,
alebo
ii) v prípade kolektívnych zmlúv, uzavretých mimo podniku osobitnými spoločnými orgánmi alebo inštitúciami, názov príslušného orgánu alebo spoločnej inštitúcie, v rámci ktorej boli zmluvy uzavreté.
3. Ak je to vhodné, informácie uvedené v odseku 2 f), g), h) a i) možno poskytnúť v podobe odkazov na zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia alebo ustanovenia štatútov, alebo na kolektívne zmluvy upravujúce tieto jednotlivé body.“
5 Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Spôsoby informovania“ znel takto:
„1. Informácie uvedené v článku 2 odseku 2 treba zamestnancovi poskytnúť najneskôr do dvoch mesiacov od začiatku zamestnania v podobe:
a) písomnej pracovnej zmluvy
a/alebo
b) menovacieho dekrétu a/alebo
a/alebo
c) jedného alebo niekoľkých písomných dokumentov, z ktorých jeden musí obsahovať prinajmenšom všetky informácie uvedené v článku 2 odseku 2 a), b), c), d), h) a i).
2. V prípade, že zamestnanec nedostane v predpísanej lehote ani jeden z dokumentov uvedených v odseku 1, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi najneskôr do dvoch mesiacov od začiatku zamestnania písomné vyhlásenie podpísané zamestnávateľom, ktoré obsahuje prinajmenšom informácie uvedené v článku 2 odseku 2.
…“
6 Článok 4 tej istej smernice, nazvaný „Zamestnanci vyslaní do cudziny“, v odseku 1 stanovoval:
„V prípade, že zamestnanec má pracovať v inej krajine alebo v iných krajinách, ako je členský štát, ktorého právo a/alebo prax upravuje jeho zmluvu alebo pracovno-právny vzťah, musí ešte pred odchodom dostať dokument/y uvedený/é v článku 3, ktorý/é musí/ia obsahovať aspoň tieto dodatočné informácie:
a) dobu zamestnania v cudzine;
b) menu, v ktorej má byť vyplácaná odmena za prácu;
c) ak je to vhodné, peňažné alebo vecné dávky spojené so zamestnaním v cudzine;
d) ak je to vhodné, podmienky návratu zamestnanca.“
7 Článok 5 smernice 91/533 s názvom „Úprava aspektov zmluvy alebo pracovno-právneho vzťahu“ v odseku 1 stanovoval:
„Akákoľvek úprava náležitostí uvedených v článkoch 2 odseku 2 a [článku] 4 odseku 1 sa musí uskutočniť v podobe písomného dokumentu, ktorý musí zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi pri najbližšej príležitosti, najneskôr však jeden mesiac po tom, ako príslušná zmena nadobudne účinnosť.“
8 Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Ochrana práv“, v odseku 1 stanovoval:
„Členské štáty zavedú do svojich vnútroštátnych právnych systémov potrebné opatrenia umožňujúce každému zamestnancovi, ktorý sa pokladá za poškodeného v dôsledku nedodržania povinností vyplývajúcich z tejto smernice, domáhať sa svojich práv súdnou cestou po prípadnom posúdení jeho veci inými príslušnými orgánmi.“
Talianske právo
Občiansky zákonník
9 Článok 2114 Codice civile (Občiansky zákonník) stanovuje:
„Osobitné zákony… stanovujú prípady a formy povinného sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci, ako aj zodpovedajúce príspevky a dávky.“
10 Podľa článku 2116 Občianskeho zákonníka:
„Na dávky uvedené v článku 2114 má nárok zamestnanec aj v prípade, že zamestnávateľ pravidelne neplatil príslušné príspevky inštitúciám sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci, pokiaľ osobitné zákony nestanovujú inak.
V prípadoch, keď podľa týchto ustanovení inštitúcie sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci nie sú v dôsledku nezaplatenia alebo nepravidelného platenia príspevkov povinné vyplatiť príslušné dávky v plnom rozsahu alebo ich časť, podnikateľ zodpovedá za škodu, ktorá tým zamestnancovi vznikne.“
Zákon č. 1338/62
11 Článok 13 legge n. 1338 – Disposizioni per il miglioramento dei trattamenti di pensione dell’assicurazione obbligatoria per l’invalidità, vecchiaia e i superstiti (zákon č. 1338 o ustanoveniach na zlepšenie dôchodkových dávok z povinného poistenia pre prípad invalidity, staroby a pozostalosti) z 12. augusta 1962 (GURI č. 229 z 11. septembra 1962, s. 3727), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon č. 1338/62“), stanovuje:
„… Zamestnávateľ, ktorý neplatil príspevky na povinné poistenie pre prípad invalidity, staroby a pozostalosti a ktorý ich už z dôvodu premlčania nemôže zaplatiť…, môže požiadať [INPS] o… zriadenie doživotnej pozostalostnej renty vo výške dôchodku alebo príslušnej časti dôchodku z povinného poistenia, na ktorý by mal nárok zamestnanec z dôvodu nezaplatených príspevkov.
…
Ak zamestnanec nemôže dosiahnuť, aby mu zamestnávateľ zriadil rentu podľa tohto článku, môže túto povinnosť prevziať sám, bez toho, aby tým bol dotknutý jeho nárok na náhradu vzniknutej škody…
…“
Zákon č. 335/95
12 Článok 1 ods. 6 legge n. 335 – Riforma del sistema pensionistico obbligatorio e complementare (zákon č. 335 o reforme systému povinného a doplnkového dôchodkového poistenia) z 8. augusta 1995 (GURI č. 190, zo 16. augusta 1995, riadna príloha č. 101) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon č. 335/95“) stanovuje:
„Výška ročného dôchodku v rámci všeobecného systému povinného poistenia a v rámci systémov, ktoré tento systém nahrádzajú alebo vylučujú, sa určuje podľa príspevkového systému vynásobením individuálnej výšky príspevkov konverzným koeficientom podľa priloženej tabuľky A, ktorý sa vzťahuje na vek poistenca ku dňu odchodu do dôchodku. …“
13 Článok 3 ods. 9 tohto zákona znie:
„Povinné príspevky na sociálne zabezpečenie a sociálnu pomoc sa premlčujú a nemôžu byť zaplatené po uplynutí nasledujúcich lehôt:
a) desať rokov v prípade príspevkov z Dôchodkového fondu zamestnancov… Od 1. januára 1996 sa táto lehota skracuje na päť rokov, s výnimkou prípadov podania sťažnosti zo strany zamestnanca alebo jeho pozostalých oprávnených osôb;
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
14 LW je zamestnanec, ktorý bol v máji 2003 pridelený do spoločnosti Trenitalia agentúrou dočasného zamestnávania.
15 Rozsudkom z 31. októbra 2018 Corte d’appello di Napoli (Odvolací súd Neapol, Taliansko) konštatoval, že k tomuto prideleniu došlo v rozpore s talianskou právnou úpravou, ktorou sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/104/ES z 19. novembra 2008 o dočasnej agentúrnej práci (Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 9), a v dôsledku toho uznal existenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi LW a spoločnosťou Trenitalia s účinnosťou od mája 2003.
16 V rámci výkonu tohto rozsudku táto spoločnosť začlenila LW medzi svojich zamestnancov s účinnosťou od 1. júla 2019.
17 LW na základe iného súdneho rozhodnutia tiež dosiahol, že spoločnosti Trenitalia bola uložená povinnosť zaplatiť mu 110308,13 eura ako nedoplatok na mzde.
18 Následne Trenitalia zaplatila INPS príspevky na sociálne zabezpečenie zodpovedajúce mzdám vyplateným LW za obdobie od januára 2016 do júna 2019.
19 Naopak, táto spoločnosť nezaplatila INPS príspevky na sociálne zabezpečenie zodpovedajúce mzdám vyplateným LW za obdobie od mája 2003 do decembra 2015 (ďalej len „predmetné príspevky“) z dôvodu, že ich INPS považuje za premlčané vzhľadom na päťročnú premlčaciu dobu stanovenú v článku 3 ods. 9 zákona č. 335/95.
20 LW podal na Tribunale di Napoli (súd v Neapole, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu, ktorou sa predovšetkým domáhal zaplatenia predmetných príspevkov.
21 LW tiež subsidiárne požiadal o priznanie doživotnej renty podľa článku 13 zákona č. 1338/62 a ešte subsidiárnejšie o zaplatenie náhrady škody podľa článku 2116 druhého odseku Občianskeho zákonníka.
22 Trenitalia a INPS namietali proti hlavnému návrhu LW. INPS najmä tvrdí, že pokiaľ ide o obdobia, na ktoré sa vzťahuje premlčanie podľa článku 3 ods. 9 zákona č. 335/95, je tento návrh neprípustný. Trenitalia teda nemôže zaplatiť INPS predmetné príspevky, ale môže požiadať o priznanie doživotnej renty podľa článku 13 zákona č. 1338/62.
23 Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že toto tvrdenie INPS sa zdá byť v súlade s ustálenou judikatúrou Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko).
24 Pýta sa však, či je premlčanie predmetných príspevkov v súlade so smernicou 91/533 a či by LW za predpokladu, že by to tak nebolo, mohol na základe tejto smernice dosiahnuť, aby bola spoločnosti Trenitalia uložená povinnosť zaplatiť tieto príspevky.
25 V tejto súvislosti sa predkladajúci vnútroštátny súd v prvom rade pýta, či je členský štát povinný zabezpečiť len to, aby bol odovzdaný dokument o prijatí do zamestnania stanovený v článku 3 uvedenej smernice, ktorý obsahuje informácie uvedené v článku 2 tejto smernice, alebo či je podľa tej istej smernice tiež povinný zaručiť ochranu práv, ktoré musia byť uvedené v tomto dokumente, vrátane práva na odmenu.
26 Uvedený súd sa domnieva, že ustanovenia smernice 91/533 svedčia v prospech tejto druhej možnosti. Na jednej strane sa zdá, že z dvanásteho a trinásteho odôvodnenia tejto smernice vyplýva, že jej cieľom je zaručiť práva vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré musia byť obsiahnuté v uvedenom dokumente, takže členský štát by mal prijať všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie účinnosti týchto práv. Tento výklad je podporený použitím slova „práv“ v množnom čísle a nie v jednotnom čísle v článku 8 uvedenej smernice, takže sa zdá, že jej cieľom je chrániť práva uvedené v tom istom dokumente, a nielen právo na informácie o týchto právach.
27 V druhom rade uvedený súd tvrdí, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora starobný dôchodok vyplácaný verejnoprávnym subjektom predstavuje „odloženú odmenu“, ak sa vypláca osobitnej kategórii zamestnancov a vypočítava sa na základe odmien a dĺžky trvania poistenia. Tak je to v Taliansku, keďže výška starobných dôchodkov závisí od počtu rokov, počas ktorých sa platili príspevky a súm zaplatených príspevkov, ktoré sa vypočítavajú podľa percentuálneho podielu z mesačnej odmeny poberanej v súlade s článkom 1 ods. 6 zákona č. 335/95.
28 Uvedený súd sa pýta, či by v prípade, že by sa mala prijať takáto kvalifikácia „odloženej odmeny“, jej dôsledkom by bolo, že nárok na platenie príspevkov na sociálne zabezpečenie spadá do pôsobnosti smernice 91/533.
29 V treťom a poslednom rade predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že z ustálenej judikatúry Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) vyplýva, že v talianskom práve neexistuje žaloba, ktorá by zamestnancovi umožňovala domáhať sa toho, aby bol INPS povinný napraviť svoju situáciu v oblasti príspevkov na sociálne zabezpečenie.
30 Jedinými možnosťami, ktoré má zamestnanec v situácii, o akú ide vo veci samej, sú buď požiadať zamestnávateľa o náhradu vzniknutej škody podľa článku 2116 druhého odseku Občianskeho zákonníka, alebo vstúpiť do právneho postavenia zamestnávateľa na účely zriadenia doživotnej renty podľa článku 13 zákona č. 1338/62. K takýmto krokom však môže dôjsť až v okamihu, keď zamestnanec požiada o odchod do dôchodku, teda v čase, keď sú dotknuté príspevky na sociálne zabezpečenie, ako je to v prejednávanej veci, premlčané.
31 Aby sa predišlo takémuto premlčaniu, zamestnanec by musel ešte počas trvania pracovnoprávneho vzťahu podať žalobu proti svojmu zamestnávateľovi a INPS. Aby však táto žaloba viedla k zaplateniu príspevkov na sociálne zabezpečenie INPS zo strany zamestnávateľa, bolo by potrebné, aby sa INPS stal účastníkom konania a aby toto zaplatenie požadoval.
32 Za týchto okolností sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že ak by sa starobný dôchodok považoval za „odloženú odmenu“, zamestnanec by mohol uplatniť mzdové nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu v lehote piatich rokov od jeho skončenia bez toho, aby bol povinný podať žalobu počas trvania tohto pracovnoprávneho vzťahu.
33 Za týchto okolností Tribunale di Napoli (súd v Neapole) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Spočívajú práva uvedené v článku 8 [smernice 91/533], ktorých ochranu je členský štát povinný zabezpečiť, len v práve na získanie dokumentu o prijatí do zamestnania podľa článku 2 uvedenej smernice alebo v právach, ktoré je potrebné uviesť v samotnom dokumente a, konkrétne, v odmene?
2. V prípade kladnej odpovede Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku, predstavuje budúci dôchodok žalobcu, závislý od odvedených príspevkov úmerných poberanej mzde a od počtu rokov evidencie v povinnom všeobecnom poistení, pre poistencov v súkromnom sektore za uvedených okolností odloženú odmenu podľa článku 2 [smernice 91/533]?
3. V prípade kladnej odpovede na prvé dve prejudiciálne otázky, vzťahuje sa rozsah ochrany článku 8 [smernice 91/533] aj na právo zamestnanca na platbu príspevkov na sociálne zabezpečenie, ktoré má rozhodujúci vplyv na právo na dôchodok a jeho výšku?
4. V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky, bráni článok 8 [smernice 91/533] skutočnosti, že zamestnanec je povinný počas trvania pracovnoprávneho vzťahu žalovať zamestnávateľa a [INPS] s cieľom požiadať o zaplatenie príspevkov, aby predišiel premlčaniu svojich práv, avšak tieto práva závisia od výlučnej vôle [INPS] vstúpiť do súdneho konania a požadovať zaplatenie pohľadávky, na rozdiel od situácie, ktorá nastáva pri bežnom odmeňovaní, a to aj v prípade, keď zamestnanec nemá dostatočnú ochranu pred nezákonným prepustením, čím riskuje prepustenie alebo nepokračovanie pracovnoprávneho vzťahu chráneného [smernicou 2008/104]?
5. V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce prejudiciálne otázky, aké nástroje má predkladajúci vnútroštátny súd k dispozícii a, najmä, možno zrovnoprávnenie režimu premlčania príspevkov a miezd považovať za dostatočné opatrenie na účely splnenia povinností uvedených v článku 8 [smernice 91/533]?“
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
34 Trenitalia a INPS tvrdia, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný.
35 Trenitalia sa domnieva, že spor vo veci samej predstavuje čisto vnútroštátnu situáciu a nemá žiadnu spojitosť s právom Únie. Konkrétne, položené otázky nespadajú do pôsobnosti smernice 91/533, keďže táto smernica vôbec neodkazuje na dávky sociálneho zabezpečenia ani na žaloby, ktoré možno podať na účely zaplatenia príspevkov na sociálne zabezpečenie, ktoré zamestnávateľ nezaplatil. Výklad, podľa ktorého článok 8 tejto smernice rozširuje ochranu stanovenú v oblasti pracovného práva na systém sociálnej ochrany, nemôže byť založený na ustanoveniach uvedenej smernice a ide nad rámec cieľov sledovaných touto smernicou.
36 INPS sa domnieva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, keďže z odôvodnenia tohto návrhu nevyplýva žiadny argument v prospech výkladu článkov 2 a 8 smernice 91/533, ktorý by umožnil dosiahnuť výsledok, ktorý očakáva predkladajúci vnútroštátny súd. Okrem toho sú položené otázky irelevantné a v každom prípade navrhujú vykladať tieto články 2 a 8 v zmysle, ktorý presahuje pôsobnosť tejto smernice.
37 Treba konštatovať, že námietky neprípustnosti vznesené spoločnosťou Trenitalia a INPS sú v podstate založené na tvrdeniach týkajúcich sa výkladu pôsobnosti smernice 91/533, ako aj jej článkov 2 a 8.
38 Tieto tvrdenia sa teda týkajú vecnej stránky položených otázok, a nie ich prípustnosti, takže ich treba preskúmať v rámci vecného preskúmania týchto otázok (pozri analogicky rozsudok z 12. marca 2026, Harry et Associés,C-527/24, EU:C:2026:192, bod 33, ako aj citovanú judikatúru).
39 Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
40 Svojou prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 1 smernice 91/533 vykladať v tom zmysle, že pojem „práva“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa len práva vyplývajúce z tejto smernice, ako je právo zamestnanca získať niektorý z dokumentov stanovených v článku 3 tejto smernice, alebo aj práva vyplývajúce zo zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, o ktorých musí zamestnávateľ, prostredníctvom takéhoto dokumentu, informovať zamestnanca podľa článku 2 uvedenej smernice.
41 V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že článok 2 smernice 91/533 v odseku 1 stanovuje, že zamestnávateľ je povinný informovať zamestnanca, na ktorého sa táto smernica vzťahuje, o hlavných aspektoch zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu. Informácie uvedené v tomto odseku 1 sa v súlade s odsekom 2 tohto článku 2 týkajú prinajmenšom aspektov vymenovaných v tomto odseku.
42 Okrem toho článok 3 uvedenej smernice stanovuje druhy dokumentov, prostredníctvom ktorých musí zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi informácie o skutočnostiach uvedených v článku 2 ods. 2 tej istej smernice, ako aj lehoty, v ktorých sa musia tieto informácie poskytnúť.
43 Napokon treba pripomenúť, že v súlade s článkom 8 ods. 1 smernice 91/533 členské štáty zavedú do svojich vnútroštátnych právnych systémov opatrenia umožňujúce každému zamestnancovi, ktorý sa pokladá za poškodeného v dôsledku nedodržania povinností vyplývajúcich z tejto smernice, domáhať sa svojich práv súdnou cestou po prípadnom posúdení jeho veci inými príslušnými orgánmi.
44 Podľa ustálenej judikatúry treba pri výklade ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck,292/82, EU:C:1983:335, bod 12, a zo 4. júna 2026, Landkreis Schweinfurt,C-621/24, EU:C:2026:450, bod 56).
45 V prvom rade zo znenia článku 8 ods. 1 smernice 91/533 vyplýva, že členské štáty musia zabezpečiť, aby sa „každ[ý] zamestnanec…, ktorý sa pokladá za poškodeného v dôsledku nedodržania povinností vyplývajúcich z tejto smernice“, mohol „domáhať sa svojich práv súdnou cestou“.
46 Z celkového posúdenia znenia tohto ustanovenia teda vyplýva, že členské štáty musia zabezpečiť, aby sa zamestnanci mohli súdnou cestou domáhať nie práv vyplývajúcich z ich zmluvy alebo z ich pracovnoprávneho vzťahu, ale práv, ktoré im vyplývajú z povinností poskytnúť informácie, ktoré zamestnávateľom ukladá uvedená smernica.
47 V druhom rade je takýto výklad potvrdený kontextom uvedeného ustanovenia.
48 V tejto súvislosti, pokiaľ ide o otázku, aké sú „práva“ vyplývajúce zo smernice 91/533 v zmysle jej článku 8 ods. 1, treba pripomenúť, že táto smernica zavádza, ako vyplýva z jej samotného názvu, „povinnosť zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovno-právny vzťah“, pričom siedme odôvodnenie uvedenej smernice ju kvalifikuje ako „všeobecnú požiadavku“.
49 Táto „všeobecná požiadavka“ sa skladá z viacerých konkrétnych povinností uložených zamestnávateľovi, ktoré následne priznávajú zamestnancovi konkrétne práva. Platí to najmä pre:
– povinnosť poskytnúť informácie o základných náležitostiach zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu podľa článku 2 tejto smernice,
– povinnosť poskytnúť tieto informácie prostredníctvom niektorého z dokumentov a v lehotách uvedených v článku 3 smernice 91/533,
– povinnosť informovať vyslaných zamestnancov pred ich odchodom, okrem týchto základných náležitostí, aj o ďalších dodatočných informáciách súvisiacich s ich vyslaním, ako to vyplýva z článku 4 tejto smernice,
– alebo pre povinnosť informovať zamestnancov o každej zmene uvedených základných náležitostí a dodatočných informácií v lehote a vo forme, ktoré sú uvedené v článku 5 uvedenej smernice.
50 V dôsledku toho „práva“ vyplývajúce z tej istej smernice v zmysle článku 8 ods. 1 tejto smernice treba chápať tak, že sa týkajú práv, ktoré zamestnancom vyplývajú z povinností uložených zamestnávateľom článkami smernice 91/533 uvedenými v predchádzajúcom bode, pričom predmet týchto práv je teda obmedzený na informovanie týchto zamestnancov o určitých aspektoch zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, ako aj na spôsoby tohto informovania.
51 Naopak, tento článok 8 ods. 1 sa nevzťahuje na práva vyplývajúce zo zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, ktoré sú prípadne uvedené v článku 2 ods. 2 tejto smernice.
52 Je pravda, že tento článok 2 ods. 2 obsahuje demonštratívny výpočet základných náležitostí zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, z ktorých niektoré predstavujú práva, o ktorých má zamestnanec právo byť informovaný.
53 Treba však konštatovať, že uvedené základné náležitosti sú v uvedenej smernici spomenuté len ako informácie, o ktorých má byť zamestnanec informovaný.
54 Právny režim práv zaručených zamestnancom, ktoré sú uvedené medzi tými istými základnými náležitosťami, naopak nie je stanovený tou istou smernicou, ale inými nástrojmi práva Únie alebo vnútroštátneho práva. Ako uvádza Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, potvrdzuje to článok 2 ods. 3 smernice 91/533, z ktorého vyplýva, že niektoré z informácií uvedených v tomto článku 2 ods. 2 sú upravené inými nástrojmi, vrátane kolektívnych zmlúv.
55 Z toho vyplýva, že prípadné porušenie uvedených práv zaručených zamestnancom nie je samo osebe relevantné na účely posúdenia dodržiavania tejto smernice, keďže táto smernica ukladá, pokiaľ ide o uvedené práva, len povinnosť poskytnúť informácie.
56 Výklad uvedený v bode 46 tohto rozsudku je v treťom a poslednom rade podporený aj cieľom sledovaným uvedenou smernicou, ktorý, ako vyplýva z jej druhého a siedmeho odôvodnenia, spočíva v podriadení pracovnoprávnych vzťahov formálnym požiadavkám, aby boli zamestnanci lepšie chránení pred prípadným porušovaním ich práv, ako aj v zabezpečení väčšej transparentnosti na trhu práce tým, že títo zamestnanci budú informovaní o základných náležitostiach ich zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu.
57 Účelom tejto smernice je teda v súlade s týmto cieľom stanoviť formálnu povinnosť poskytnúť informácie a povinnosť transparentnosti.
58 Je pravda, že sledovanie tohto cieľa umožňuje chrániť zamestnancov pred akýmkoľvek prípadným porušením ich práv zaručených inými nástrojmi práva Únie alebo vnútroštátneho práva, vrátane kolektívnych zmlúv, tým, že im objasní ich práva a povinnosti voči ich zamestnávateľovi.
59 Ako však vyplýva aj z bodu 54 tohto rozsudku, smernica 91/533 sa ako taká netýka povinnosti zaručiť ochranu týchto práv.
60 Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 8 ods. 1 smernice 91/533 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „práva“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje len na práva vyplývajúce z tejto smernice, ako je právo zamestnanca získať niektorý z dokumentov stanovených v jej článku 3, takže pod tento pojem nespadajú práva vyplývajúce zo zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, o ktorých musí zamestnávateľ, prostredníctvom takéhoto dokumentu, informovať zamestnanca podľa článku 2 uvedenej smernice.
O druhej až piatej otázke
61 Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú až piatu otázku.
O trovách
62 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Článok 8 ods. 1 smernice Rady 91/533/EHS zo 14. októbra 1991 o povinnosti zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovno-právny vzťah
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pojem „práva“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje len na práva vyplývajúce z tejto smernice, ako je právo zamestnanca získať niektorý z dokumentov stanovených v jej článku 3, takže pod tento pojem nespadajú práva vyplývajúce zo zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, o ktorých musí zamestnávateľ, prostredníctvom takéhoto dokumentu, informovať zamestnanca podľa článku 2 uvedenej smernice.
Podpisy
(*1) Jazyk konania: taliančina.