Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/94/2005 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1005200820 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2006 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2006:1005200820.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a Mgr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Občan a demokracia, občianske združenie, IČO 30778204, so sídlom Dobrovičova 13, 811 09 Bratislava, zastúpený: Mgr. Zuzana Dlugošová, advokátka, Dobrovičova 13, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Hlboká 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, rozhodol r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Ministra zahraničných vecí SR číslo 200.050/2005- KAMI zo dňa 14.01.2005 a rozhodnutie žalovaného číslo 1761/2004-TLAČ zo dňa 02.12.2004 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 6.031.- Sk na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministra zahraničných vecí SR (ďalej len minister) č. 200.050/2005-KAMI zo dňa 14.01.2005, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Ministerstva zahraničných vecí SR (ďalej len ministerstvo) č. 1761/2004-TLAČ zo dňa 08.12.2004. Uvedeným rozhodnutím ministerstva nebolo vyhovené žiadosti žalobcu, uplatnenej v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z., o poskytnutie nasledovných informácií : „Mená všetkých zamestnancov a spolupracovníkov Ministerstva zahraničných vecí SR (spolupracujúcich s Ministerstvom zahraničných vecí SR v rámci pracovných alebo obdobných vzťahov, alebo v rámci iných foriem - napr. zmluvnej spolupráce) vo forme meno a priezvisko konkrétneho pracovníka“. Nesprístupnenie požadovaných informácií odôvodnilo ministerstvo tým, že žiadané údaje sú podľa § 3 zák. č. 482/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane osobných údajov) osobnými údajmi zamestnancov MZV SR, pričom uvedenie mena a priezviska fyzickej osoby a jej pracovného zaradenia v konkrétnej inštitúcii je dostatočne identifikovateľným znakom na odhalenie identity osoby. V odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia zo dňa 14.01.2005, ktorým minister zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie, sa uvádza, že „identifikátor príslušnosti k ministerstvu má v spojení s menom a priezviskom takú vypovedaciu schopnosť, že by bolo možné fyzickú osobu identifikovať. Identifikácia by bola navyše uľahčená tým, že Ministerstvo sídli na území Slovenskej republiky iba na jednej adrese. Sprístupnenie požadovanej informácie by znamenalo sprístupnenie osobných údajov zamestnancov ministerstva zo strany ministerstva...“. Minister tiež v uvedenom rozhodnutí uviedol, že žalobca nevymedzil v žiadosti o poskytnutie informácie účel spracovania osobných údajov v zmysle § 6 zákona o ochrane osobných údajov. Žalobca v podanej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je v rozpore s právnym poriadkom SR, pretože žalovaný pri vydávaní rozhodnutia neuplatňoval zákon o ochrane osobných údajov v súlade s Ústavou SR, ale spôsobom, ktorý zamedzuje prístup občanov k informáciám dôležitého overeného záujmu. Namietaný nesúlad účinkov aplikácie uvedeného zákona s Ústavou SR žalobca odôvodnil tým, že informácia o tom, že zamestnanec verejnej správy pracuje na určitom orgáne verejnej správy je informáciou, ktorá jednoznačne vypovedá o činnosti zamestnanca v orgáne verejnej správy a prípadne o jeho úlohách, ktoré vo verejnej správe vykonáva. Vykonávaním týchto úloh vo verejnej správe zamestnanec ovplyvňuje postavenie občanov a verejný život. V prípade informácií o tom, že zamestnanec verejnej správy pracuje na určitom orgáne verejnej správy, teda možno konštatovať, že patria skôr do verejnej sféry a nie do sféry intímnej. Prístup k týmto informáciám je podľa názoru žalobcu pre občanov potrebný za účelom, aby sa mohli účinne domáhať svojich práv a aby mohli kontaktovať pracovníkov verejnej správy zodpovedných za vec, ktorá sa bezprostredne dotýka ich práv. Dostupnosť týchto informácií má zároveň obrovský význam pre efektívne fungovanie verejnej správy a jej účinnú kontrolu. Žalobca ďalej uviedol, že obmedzenie práva na prístup k menám a priezviskám pracovníkov orgánov verejnej správy (v predmetnom prípade ústredného orgánu štátnej správy) nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu záujmov uvedených v článku 26 ods. 4 ústavy SR. Žalobca tiež poukázal nato, že právo na súkromie zamestnancov verejnej správy sa vyznačuje určitými špecifikami v tom zmysle, že mnohí zo zamestnancov verejnej správy majú postavené verejných činiteľov, nakoľko sa podieľajú na plnení úloh spoločnosti a štátu a používajú pri tom právomoc, ktorá im bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená (verejný činiteľ). V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a Ústavného súdu SR právo na súkromie verejných činiteľov je oproti bežným občanom zúžené vtedy, keď vykonávajú svoje verejné funkcie, teda počas vykonávania verejných funkcií nevystupujú verejní činitelia v pozícií súkromných osôb, ale ako predstavitelia verejnej moci. Uplatňovanie zákona o ochrane osobných údajov v súvislosti so sprístupňovaním informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. spôsobom, ako to naznačuje rozhodnutie žalovaného, fakticky znemožňuje podľa názoru žalobcu verejnú kontrolu, šírenie informácií verejného záujmu a podstatne sťažuje styk a komunikáciu občanov s orgánmi verejnej správy. Podstatným znakom právneho systému na vrchole ktorého je ústava, je požiadavka súladu všetkých zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj rozhodnutí dotýkajúcich sa základných práv, s ústavou. Všetky zákony treba vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou tak, aby neboli porušené ústavné práva - teda i právo podľa článku 26 Ústavy SR - právo na informácie. Vymedzenie pojmu osobný údaj podľa zákona o ochrane osobných údajov je veľmi všeobecné, zákon konkrétne neupravuje špecifické situácie, v ktorých verejný záujem na sprístupnení informácií prevažuje nad záujmom na ochrane informácie. To však podľa názoru žalobcu neznamená, že znenie zákona je v rozpore s ústavou SR (s ústavnou úpravou práva na informácie), dôsledky aplikácie tohto zákona však vo veľmi špecifickom prípade môžu byť s ústavnou úpravou práva na informácie nezlučiteľné, môžu ústavné právo na informácie porušovať. Nesprístupnenie informácií o menách a priezviskách zamestnancov ministerstva s odvolaním sa na aplikáciu zákona o ochrane osobných údajov je podľa názoru žalobcu takou situáciou, v ktorej dochádza k porušeniu ústavného práva na informácie. Žalobca zaujal názor, že ak je zákon prípadne jeho ustanovenie v súlade s ústavou, no iba účinky jeho aplikácie v určitom špecifickom prípade sú nezlučiteľné s ústavnou úpravou základných práv a slobôd, orgány verejnej moci sú povinné vykladať a uplatňovať zákon tak, aby rozhodnutie vydané na základe tohto zákona neporušovalo ústavné práva. Ďalším dôvodom, pre ktorý je napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozpore s právnym poriadkom a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je podľa názoru žalobcu skutočnosť, že iba na základe mena a priezviska a názvu ústredného orgánu verejnej správy nie je osoba presne identifikovateľná. Z tohto dôvodu žalobcom požadované informácie nie sú osobnými údajmi v zmysle zákona o ochrane osobných údajov. Žalobca dôvodil, že opačným výkladom uvedeného zákona by mohlo byť úplne znemožnené spravodajstvo a šírenie informácií verejného záujmu a takýto výklad by bol v hrubom rozpore s mnohými ústavnými princípmi, najmä s článkom 26 Ústavy SR. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že žalobca nevymedzil účel spracovania osobných údajov v zmysle § 6 zákona o ochrane osobných údajov, žalobca podotkol, že toto ustanovenie vôbec nesúvisí s riešením otázky, či určitá informácia má alebo nemá byť povinnou osobou sprístupnená na základe zákona č. 211/2000 Z.z.. Znovu poukázal nato, že požadované informácie nie sú chránenými osobnými údajmi v zmysle zákona o ochrane osobných údajov. Z uvedených dôvodov žalobca tvrdil, že nezákonným rozhodnutím žalovaného prišlo k porušeniu jeho práva na prístup k informáciám vyplývajúceho zo zákona č. 211/2000 Z.z. a článku 26 Ústavy SR. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť, v plnom rozsahu sa pridržal dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí zo dňa 14.01.2005, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a uviedol, že nie všetkých zamestnancov a spolupracovníkov ministerstva možno subsumovať do kategórie verejný činiteľ, nakoľko zamestnanecké vzťahy na ministerstve sa spravujú jednak zákonom č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov, zákonom č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov a zákonom č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Títo zamestnanci podľa názoru žalovaného nie sú povinný strpieť zásahy do svojej osobnej (intímnej) sféry spôsobom, akého sa dožadoval žalobca a pred neoprávnenými zásahmi ich chráni zákon o ochrane osobných údajov. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktorému mu predchádzalo a dospel k záveru, že správne rozhodnutie posúdilo vec po právnej stránke nesprávne a preto podľa § 250j ods.2 O.s.p. zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že proti rozhodnutiu ministerstva zo dňa 02.12.2004 č. 1761/2004-TLAČ, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o poskytnutie „mien všetkých zamestnancov a spolupracovníkov Ministerstva zahraničných vecí SR (spolupracujúcich s Ministerstvom zahraničných vecí SR v rámci pracovných alebo obdobných vzťahov alebo v rámci iných foriem - napr. zmluvnej spolupráce) vo forme meno a priezvisko pracovníka...“ podal žalobca rozklad, v ktorom okrem iného uviedol, že osobným údajom je v zmysle definície obsiahnutej v § 3 zákona o ochrane osobných údajov údaj, ktorý možno priradiť k osobe, ktorá je na základe súboru rôznych údajov konkrétne identifikovateľná a nezameniteľná s inou osobu. Rozoznávame teda dotknutú osobu (subjekt údaja) a informáciu týkajúcu sa dotknutej osoby (osobný údaj). Táto informácia je však osobným údajom len vtedy, ak je subjekt údaja (dotknutá osoba) určený alebo určiteľný - teda ak sa dá dotknutá osoba presne a nezameniteľne identifikovať a odlíšiť od iných osôb. Osoba sa dá presne a nezameniteľne identifikovať a odlíšiť od iných osôb spravidla na základe súboru údajov tvoriacich meno, priezvisko, bydlisko a rodné číslo, prípadne meno, priezvisko, bydlisko a dátum narodenia. Osobným údajom je teda napríklad informácia vo forme meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a výška majetku. Iba na základe mena a priezviska však nie je osoba presne identifikovateľná a odlíšiteľná od iných osôb. Ani súbor údajov v tvare napríklad „Ján Novák Ministerstvo zahraničných vecí SR“ nie je osobným údajom, pretože ak by aj bola táto osoba teoreticky identifikovateľná, úplne chýba samotný osobný údaj - teda informácia, ktorá sa tejto teoreticky identifikovateľnej osoby týka. V rozhodnutí zo dňa 14.02.2005 č. 200.050/2005/KAMI, ktorým bol rozklad žalobcu zamietnutý ako neodôvodnený a rozhodnutie ministerstva bolo potvrdené, minister uviedol, že žiadateľ požadoval hromadné poskytnutie osobných údajov zamestnancov ministerstva vhodný na ďalšie štatistické spracovanie, pričom nevymedzil účel tohto spracovania v zmysle § 6 zákona o ochrane osobných údajov. Cieľom zákona č. 211/2000 Z.z. nebolo vytvárať podmienky pre zber osobných informácií o zamestnancoch štátnych orgánov, ale sprístupniť verejnosti relevantné a prístupné informácie z činnosti týchto orgánov. Minister vzal do úvahy záverečné stanovisko k charakteru osobných údajov vydané Úradom na ochranu osobných údajov dňa 22.09.2003 pod číslom 5932 D 2003 ou-5670, podľa ktorého „tým, že je fyzická osoba uvedená na zozname (zamestnancov), je k jej menu a priezvisku nepriamo priradený ďalší identifikátor, ktorým je jej sociálna identita - t.j. príslušnosť k ministerstvu (zamestnávateľovi)“. Preto minister konštatoval, že identifikátor príslušnosti k ministerstvu má v spojení s menom a priezviskom takú vypovedaciu schopnosť, že by bolo možné fyzickú osobu identifikovať. Identifikácia by bola navyše uľahčená tým, že ministerstvo sídli na území SR iba na jednej adrese. Preto záverom konštatoval, že sprístupnenie požadovaných informácií by znamenalo sprístupnenie osobných údajov zamestnancov ministerstva zo strany ministerstva ako prevádzkovateľa, ktorý je v zmysle § 15 ods.1 zákona o ochrane osobných údajov povinný tieto údaje chrániť pred odcudzením, stratou, poškodením, neoprávneným prístupom, zmenou, rozširovaním. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravuje zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa tohto zákona má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1,3 cit. zák.). Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti (§ 2 ods. 1 cit. zák.). Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Jedným zo zákonom definovaných obmedzení prístupu k informáciám je obmedzenie k prístupu informáciám o osobných údajov fyzickej osoby, ktoré sú spracované v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom (zákon o ochrane osobných údajov). Tieto informácie povinná osoba sprístupňuje len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (§ 9 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z.). Definíciu pojmu osobný údaj upravuje § 3 zákona o ochrane osobných údajov, podľa ktorého osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Všeobecne použiteľným identifikátorom sa rozumie trvalý identifikačný osobný údaj dotknutej osoby, ktorý zabezpečuje jej jednoznačnosť v informačných systémoch (§ 4 ods. 1 písm. m/ zákona o ochrane osobných údajov). Údaj o tom, že fyzická osoba určená menom a priezviskom pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR nepochybne nemá povahu všeobecne použiteľného identifikátora, pretože nie je trvalým identifikačným údajom dotknutej osoby a podľa názoru súdu nie je ani takou charakteristikou alebo znakom, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne určiť identitu dotknutej osoby, či už priamo alebo nepriamo. Preto súd dospel k záveru, že meno a priezvisko fyzickej osoby, bez určenia všeobecne použiteľného identifikátora, spolu s údajom o tom, že táto osoba pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR, nie je osobným údajom používajúcim ochranu v zmysle zákona o ochrane osobných údajov. Pokiaľ teda správne orgány prvého i druhého stupňa nevyhoveli žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie v časti týkajúcej sa mien a priezvisk zamestnancov ministerstva s odvolaním sa na zákon o ochrane osobných údajov, nepostupovali v súlade s objektívnym právom. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že účinky aplikácie zákona o ochrane osobných údajov, použitej v danom prípade správnymi orgánmi, by boli nezlučiteľné s ústavnou úpravou práva na informácie. Hoci je definícia pojmu osobný údaj obsiahnutá v citovanom ustanovení § 3 zákona o ochrane osobných údajov veľmi všeobecná, nemožno toto ustanovenie vykladať spôsobom, ktorý by viedol k neprípustnému obmedzeniu ústavou zaručeného práva žalobcu, či ktorejkoľvek inej fyzickej alebo právnickej osoby, na informácie, najmä keď ide o informácie o ústrednom štátnom orgáne, ktorého činnosť má byť v demokratickom a právnom štáte pod verejnou kontrolou. Súd je toho názoru, že v danom prípade právo žalobcu na informácie požadované podľa zákona č. 211/2000 Z.z. vyplýva priamo z článku 26 ods. 1 Ústavy SR a je nadradené záujmu žalovaného na ochrane údajov o zamestnancoch verejnej správy. Na základe uvedeného je súd toho názoru, že správne rozhodnutia posúdili vec po právnej stránke nesprávne a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie ministra ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušiť. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v celkovej sume 6.031.- Sk, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu v sume 2.000,- Sk a z trov právneho zastúpenia žalobcu advokátkou za 3 úkony právnej služby podľa § 10 ods. 1 vyhlášky číslo 655/2004 Z. z. /prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby na súd, účasť na pojednávaní/, z toho 2x1.154.- Sk /z výpočtového základu 15.008.- Sk pre rok 2005/ a 1x1.260.- Sk /z výpočtového základu 16.381.- Sk pre rok 2006/, 2x150.- Sk a 1x163.- Sk paušálna náhrada miestnych telekomunikačných výdavkov. Náhradu trov konania žalobcu v sume 6.031,- Sk je žalovaný povinný v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.), uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.