Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/64/2008 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1507220159 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2008 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2008:1507220159.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Bakošovej a členov senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ayše Kovačev v právnej veci navrhovateľa: JUDr. Š. H., nar. X.X.XXXX,. bytom W. XX,. B., zast. advokátkou: JUDr. E. Ľ., K. X,. B., proti odporcovi: S. X P., s r. o., IČO: XX. XXX. XXX,. P. C. X,. B., zast. advokátom: JUDr. R. A., L. X/A, B., o ochranu osobnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 6. decembra 2007, č. k. 7C 239/2007 - 111, takto r o z h o d o l : Odvolací súd návrh odporcu na prerušenie konania z a m i e t a . Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti týkajúcej sa trov konania p o t v r d z u j e . Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 20.014,50 Sk k rukám advokátky do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 500.000,- Sk do troch dní a vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 11 a § 13 ods. 1, 2 Obč. zák., článkom 19 Ústavy Slovenskej republiky a vecne tým, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že odporca uverejnením článku v denníku P. J. D. dňa XX.X.XXXX, v čísle XXX, na strane X s titulkom „H.“, zasiahol do osobnostného práva navrhovateľa chráneného ust. § 11 Obč. zák. a to šírením nepravdivého údaju, hlboko urážajúcim a znevažujúcim, ktorý je v príkrom rozpore s objektívnou pravdou. Ako právne nepodstatnú skutočnosť vyhodnotil, či predmetný titulok korešponduje s obsahom článku autora alebo nie, keď i výroky kritizujúce materiál legislatívnej komisie, obsahujúce legislatívne návrhy Trestného zákona v článku uverejnené, sú tiež hrubo zavádzajúce, znevažujúce a vyplývajúce z nedostatočnej informovanosti alebo absolútneho nepochopenia danej problematiky. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, že uvedený výrok (titulok článku) predstavuje taký citeľný zásah do práva navrhovateľa na ochranu jeho osobnosti a takej intenzity tohto neoprávneného zásahu, ktorý má nepriaznivé dôsledky pre osobu navrhovateľa čo do jeho postavenia v rodine a spoločnosti tým, že sa premietol nielen do sféry jeho odborného a profesionálneho života, ale zasiahol i do sféry jeho privátnych a spoločenských vzťahov, keďže je verejným činiteľom na N. P. M. S. S. R., povolaním S., ktorého hlavnou prioritou je dbať na to, aby k porušovaniu práv občanov nedochádzalo, resp., aby tieto porušenia boli náležite potrestané. Vychádzajúc z týchto záverov navrhovateľovi priznal nemajetkovú ujmu v sume 500.000,- Sk, ktorú považoval za primeranú, zodpovedajúcu satisfakčnej a preventívnej funkcii tejto finančnej náhrady. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 149 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 3 O. s. p. a vecne úspechom navrhovateľa v konaní, ktorému priznal plnú náhradu trov, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh a z trov vzniknutých mu na právnom zastúpení. Proti tomuto rozsudku, do časti výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 500.000,- Sk a do výroku týkajúceho sa náhrady trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, navrhol ho zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Zákonná sudkyňa síce nebola z prejednávania a rozhodovania tejto veci uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.11.2007, č.k. 11NcC 44/07-100 vylúčená, avšak odvolací súd sa nezaoberal v dôvodoch svojho uznesenia námietkami odporcu, že sa sudkyňa dopustila procesných pochybení, ktoré ovplyvnili priebeh konania. Poukázal na skutočnosť, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, keďže nie je možné zistiť, na základe čoho k skutkovým zisteniam dospel. Namietol, že v prvostupňovom konaní nebola zistená žiadna ujma ktorá by navrhovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti so zverejnením titulku, navrhovateľom označovaným za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti. Uviedol, že súčasťou každého článku je titulok a preto nadpis článku „H.“ nie je možné vnímať bez jeho kontextu, v ktorom nie je popis žiadnej činnosti navrhovateľa, ktorou by vrahov chránil. Zároveň svoje odvolanie odôvodnil tým, že navrhovateľ ako predstaviteľ V. je povinný strpieť široký rámec kritiky. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 2.12.2008 navrhol v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušiť odvolacie konanie z dôvodu, že dňa 28.11.2008 podal na Ústavný súd Slovenskej republiky Ústavnú sťažnosť proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.10.2008, sp.zn. 5Nc 29/2008, ktorým boli sudcovia JUDr. M. M. a J. M. vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci, pričom Ústavný súd SR bude rozhodovať o právnej otázke, či vylúčení sudcovia sú zákonnými sudcami v odvolacom konaní v tejto prejednávanej veci. Navrhovateľ navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na skutočnosť, že ak je ako sudca a minister spravodlivosti verejnosťou vnímaný ako garant spravodlivosti, tak v prípade, ak je nazvaný ochrancom vrahov, nutne musia členovia profesnej obce voči nemu nadobudnúť ako k osobe, i ministrovi spravodlivosti, pocit nevraživosti. Dokazovanie pred súdom prvého stupňa jednoznačne preukázalo, že predmetný článok vychádza z nepravdivých údajov, keď jeho jadrom je stará pracovná verzia novelizácie trestného práva, ktorá už v čase publikovania článku aktuálnou nebola. Ďalej uviedol, že médiá v súčasnosti s čitateľmi manipulujú i formuláciou rôznych titulkov (nadpismi k článkom), ktoré vzbudzujú záujem a to i za cenu, že sa v texte článku uvádza niečo iné. Aj samotný autor článku v danom prípade potvrdil, že titulok „H.“ vymyslel sám. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., súd konanie preruší, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z dôvodov, ktorými odporca návrh na prerušenie konania zdôvodňuje, nie je možné subsumovať pod citované zákonné ustanovenia. Otázka, či sudcovia, ktorí boli z prejednávania tejto právnej veci vylúčení, nie je totiž otázkou právnou, od ktorej rozhodnutie vo veci závisí, pričom je nutné zdôrazniť, že v súlade s ust. § 52 zák.č. 38/1993 Z.z., podanie sťažnosti nemá odkladný účinok. Naviac, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8.10.2008, sp.zn. 5Nc 29/2008, ktorým rozhodol o vylúčení členov odvolacieho senátu z prejednávania a rozhodovania tejto veci, je pre odvolací súd záväzné. Odvolací súd vychádzajúc z týchto úvah, návrh odporcu na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd potom preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať úspech. Predovšetkým, nebolo možné stotožniť sa s názorom odporcu, že vo veci na prvom stupni konal vylúčený sudca. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že o vznesenej námietke zaujatosti proti vec prejednávajúcej sudkyni právoplatne rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 11NcC 44/2007-99 zo dňa 13.11.2007. Tvrdenie odporcu, že v predmetnom uznesení sa odvolací súd nezaoberal procesnými pochybeniami konajúcej sudkyne sú nielen bez právneho významu ale aj zavádzajúce, pretože z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, prečo na námietky údajných procesných pochybení odvolací súd neprihliadol (por. tretiu stranu odôvodnenia - nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu - por. ust. § 14 ods. 3 O.s.p.). Podľa § 11 Obč. zák., fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Obč. zák., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a ďalej, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák., pričom musia byť splnené oba tieto predpoklady, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu znášať súdom uloženú sankciu. Pre priznanie finančnej náhrady sa vyžaduje aj vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúci zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom tejto ujmy. Jej výšku v takomto prípade určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Obč. zák.). Správne preto súd prvého stupňa zameral svoje dokazovanie na konkrétne skutkové zistenia vyjadrujúce stupeň závažnosti nemajetkovej ujmy vzniknutej v prejednávanej veci, dopad zásahu na osobné a rodinné pomery subjektu ochrany (navrhovateľa), pracovné a spoločenské súvislosti, miestne a časové hľadiská zásahu, ako aj na všetky ostatné relevantné skutočnosti, ktorých súhrn tvorí „okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva“ (spôsob, forma, prostriedky zásahu, stupeň nepravdivosti a difamie, oblasť sféry života fyzickej osoby, do ktorej sa neoprávnene zasiahlo a pod.). Z dikcie ust. § 11 Obč. zák. zároveň vyplýva, že ide o súdnu ochranu, ktorá je osobitným inštitútom širšieho súboru prostriedkov ochrany osobnosti, ktorý je obsiahnutý v právnom poriadku Slovenskej republiky. Zároveň je i všeobecným inštitútom v tom zmysle, že pripúšťa v rovnakej miere ochranu všetkým rôznorodým a mnohotvárnym prejavom osobnosti fyzickej osoby v najrozmanitejších sférach jej života, pričom pre tieto jednotlivé oblasti neurčuje osobitné hľadiská alebo prostriedky. Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných situácií, v ktorých sa fyzická osoba môže nachádzať, zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých je nutné určité správanie považovať za zásah do osobnosti a objektívna spôsobilosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili i následky týchto zásahov a zároveň, ak súd zistí, že k týmto zásahom došlo, má právo i na primerané zadosťučinenie. Iba v prípade, ak nie je postačujúcim morálne zadosťučinenie, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba i právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ústavným rámcom ochrany osobnostných práv je čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo na ochranu mena, ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti, Ústava Slovenskej republiky zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú ochranu (čl. 46 až 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva a vzhľadom na okolnosti uplatňovania iného základného práva nepresiahol hranice primeranosti. V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti a to práve v kontexte so slobodou prejavu so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Sloboda prejavu a vyjadrenie vlastných názorov nemá charakter filozofickej kategórie, ale ako pojem ústavnoprávny pri svojej aplikácii súdmi na konkrétny skutkový stav podlieha obvyklým zásadám a pravidlám právnej interpretácie. Ústavou zaručené právo vyjadrovať svoje názory je už obsahovo obmedzené právom iných. Ak názor vybočí z medzí všeobecne uznávaných v demokratickej spoločnosti, stráca charakter korektného úsudku a ako taký sa ocitá mimo rámca ústavnej ochrany. Sloboda prejavu, vrátane práva na kritiku sú v demokratickej spoločnosti limitované. V prípade prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené medze vecné a konkrétne a je dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých východiskových podkladov a ktorá z nich zároveň logicky vyvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Ak nie sú však tieto podklady pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, potom nie je možné kritiku považovať za primeranú. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka odporcu v tom, že navrhovateľ ako verejná osoba, minister spravodlivosti a teda súčasť výkonnej moci štátu, je povinný strpieť široký rámec kritiky. V prejednávanej veci totiž o kritiku vôbec nejde. Do občianskej cti navrhovateľa bolo zasiahnuté zverejnením difamujúceho skutkového tvrdenia, resp. publikovaním neprípustného titulku „H.“, teda uvedením nepravdivej skutočnosti, týkajúcej sa navrhovateľa. Je nepochybné, že cieľom alebo úlohou titulku - nadpisu - ako upútavky, je zaujať čitateľa a osloviť ho tak, aby si samotný článok prečítal, čomu zvyčajne zodpovedá i jeho zvýraznená grafická úprava písma, ako to bolo i v prípade uverejnenia predmetného článku. Použitý výraz, čo do jeho obsahu i formy „H.“ (formulácia a spojenie), neprípustne prekročil hranicu nutnú na dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu. Je totiž nesporné, že daná expresívna charakteristika osoby navrhovateľa (resp. jeho konania - C.) zasiahla do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne rozobral podmienky a predpoklady vzniku nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák., keď z obsahu spisu vyplýva, že dostatočne zisťoval existenciu negatívnych dôsledkov dopadu zásahov, ktoré boli predmetom konania v nemateriálnej sfére navrhovateľa a tým aj dostatku vzniku samotnej nemajetkovej ujmy a čiastočne vyhovel návrhu, keď mal za preukázané, že zásah mal skutočne za následok zníženie občianskej bezúhonnosti, cti, vážnosti a dôstojnosti navrhovateľa v spoločnosti, a to v značnej miere. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, akú skutočnú kvalifikovanú ujmu u navrhovateľa zásah vyvolal, keďže ide o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia bola v priebehu prvostupňového konania preukázaná nad všetky pochybnosti. Keďže výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Obč. zák.), pri preukázanom splnení podmienok uvedených v ustanovení § 13 ods. 2 Obč. zák., treba záver súdu prvého stupňa o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v ním určenej výške považovať za vecne správny. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom od 15.10.2008, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v znení platnom a účinnom od 15.10.2008, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia (§ 11, § 13 ods. 1, 2 Obč. zák., § 120 ods.1, § 153 ods. 1 O. s. p.), rozhodol vecne správne. Pochybenie súdu prvého stupňa nebolo zistené ani v rozhodnutí o náhrade trov konania. Odvolací súd preto, v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. poukazuje, tento rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a v tomto konaní plne úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli na právnom zastúpení za jeden úkon právnej pomoci (písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu zo dňa 18.2.2008) á 16.650,- Sk podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., k tomu 19% DPH v sume 3.163,50 Sk a jeden režijný paušál á 201,- Sk, spolu v sume 20.014,50 Sk, ktorú uložil odporcovi zaplatiť k rukám advokátky (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do troch dní (§ 160 ods. 1 O. s. p.). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.