Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/2/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1303897267 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2010 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2010:1303897267.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľa: R. Z., M. U. Č.. XX, M., zastúpeného JUDr. Jozefom Holíčom, advokátom V Bratislave, Lužická ul. č. 7, proti odporcovi: Železnice SR Bratislava, Klemensova č. 8, Bratislava, o mzdové nároky, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. júna 2009 č.k. 20 Cpr 61/2003-274 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.224,56 euro brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,50 % ročne zo sumy 248,30 euro za obdobie od 14.4.2009 do zaplatenia a 248,30 euro za obdobie od 14.5.2009 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol a odporcu zaviazal aj k povinnosti zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava III súdny poplatok vo výške 623,20 euro a náhradu trov štátu vo výške 48,84 euro a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania prvostupňový súd nerozhodol, keď uviedol, že o týchto rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že rozsudkom zo dňa 28.3.2007, č.k. 20Cp 61/2003-152 zamietol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede zo dňa 2.9.2002 danej mu odporcom podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce, o uloženie povinnosti odporcovi ho ďalej zamestnávať ako i povinnosti mu po skončení práceneschopnosti vyplácať náhradu mzdy v celkovej výške 367.050,- Sk s príslušenstvom; navrhovateľovi uložil ďalej povinnosť zaplatiť na účet konajúceho súdu náhradu trov štátu vo výške 1.471,50 Sk a úspešnému odporcovi nepriznal právo na náhradu rov konania. Na odvolanie navrhovateľa podané v zákonnej lehote Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 22.1.2009, č.k. 9Co 337/2007-193 v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zmenil tak, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce zo dňa 2.9.2002 je neplatné; v časti náhrady mzdy a trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom priebehu konania navrhovateľ žiadal, aby súd postupom podľa § 95 O.s.p. pripustil zmenu požadovaného peňažného nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru tak, že žiadal priznať náhradu mzdy za obdobie od: 27.5.2003 do 30.6.2003 vo výške 392,35 euro mesačne; 1.7.2003 do 30.3.2004 vo výške 416,25 euro mesačne; 1.4.2004 do 31.12.2004 vo výške 441,15 euro mesačne; 1.1.2005 do 31.1.2006 vo výške 475,50 euro mesačne; 1.2.2006 do 31.12.2006 vo výške 469,69 euro mesačne; 1.1.2007 do 31.3.2008 vo výške 488,61 euro mesačne; 1.4.2008 do 31.12.2008 vo výške 525,13 euro mesačne; 1.1.2009 do 31.1.2009 vo výške 525,13 euro mesačne; 1.2.2009 do vyhlásenia rozsudku vo výške 546,14 euro mesačne spolu s príslušenstvom uvedenom v podaní zo dňa 27.5.2009 vo výškach tak, ako sa menili podľa diskontnej sadzby. Uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného na deň 25.6.2009 v prítomnosti všetkých účastníkov súd navrhovanú zmenu žalobného návrhu v súlade s ust. § 95 O.s.p. pripustil. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal, zistil, že medzi účastníkmi bol uzavretý pracovný pomer v roku 1959. Navrhovateľ pracoval na základe Dohody o zmene pracovnej zmluvy z 15.7.1999 v zaradení vlakvedúci, organizačne bol zaradený v Mostnom obvode Bratislava (majúcom postavenie odštepného závodu ŽSR). V mzdovom dekréte zo dňa 15.1.2002 vydaného navrhovateľovi odporcom (poslednej úpravy tarifnej mzdy pred doručovaním výpovede zo dňa 2.9.2002) bol navrhovateľ vo funkcii 02.14 - železničiar vlakvedúci zaradený do 6. tarifnej triedy, ročného pásma 10 pri započítaní praxe v dĺžke 39,06 roka a bola mu priznaná tarifná mzda vo výške 11.829,- Sk mesačne. Dňa 18.7.2002 vydal výpravca v žst. Sása Všeobecný rozkaz pre vlak č. 64403 s písomným pokynom v tom smere, že: 1/ V trati Sása - Pliešovce - Zvolen nákl. st. ide ako vlak č. 64404 nasled. 2/ Medzi stanicami Sása - Pliešovce -Dobrá Niva v km 14.850 - 14.600 je pomalá jazda 10 km/hod. Doklad obsahuje podpis výpravcu zo žst. Sása. Podaním zo dňa 14.8.2002 predložil M.. F. Q. - Inšpektor bezpečnosti železničnej dopravy GR ŽSR riaditeľ Mostného obvodu Bratislava výsledok ukončenia vyšetrovania nehodovej udalosti zo dňa 18.7.2002. Uvedenú udalosť Odbor bezpečnosti a inšpekcie GR ŽSR posúdil ako udalosť kategórie C 7 - odchod vlaku Nsl 64403 bez riadnej výpravy. V protokole bolo konštatované, že nehodovú udalosť zavinil navrhovateľ v postavení vlakvedúceho a rušňovodič F. O.. Navrhovateľ porušil čl. 3 služobného predpisu D 2 tým, že nezaistil bezpečnosť dopravy v rozsahu svojich povinností, čl. 22 sl. predpisu D 2 tým, že pri výkone služby požíval alkoholické nápoje a čl. 68 sl. predpisu D 2 tým, že dal súhlas na odchod vlaku zo stanice obsadenej výpravcom bez rozkazu na odchod. V protokole bolo konštatované, že dňa 18.7.2002 po príchode pracovného vlaku do stanice Dobrá Niva bola u navrhovateľa vykonaná dychová skúška na prítomnosť alkoholu prístrojom Dräger Alcotest 7410 s výsledkom 1,16 %, opakovane po 20 minútach 1,07 %. Inšpektor železničnej dopravy GR ŽSR žiadal riaditeľa Mostného obvodu Bratislava o predloženie opatrení na zamedzenie vzniku podobného prípadu. Rozhodnutím Generálneho riaditeľstva ŽSR, Odboru bezpečnosti a inšpekcie č. 328/2002-0 170/21 zo dňa 15.8.2002 bolo uzatvorené ohrozenie bezpečnosti železničnej dopravy kategórie C 7 - odchod vlaku bez riadnej výpravy, ku ktorému došlo počas jazdy vlaku N 64403 v žst. Sása - Pliešovce dňa 18.7.2002 o 14,16 hod.; uvedené rozhodnutie bolo doručené na MO Bratislava dňa 30.8.2002.. Listom zo dňa 2.9.2002 dal odporca navrhovateľovi výpoveď podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ ZP. Vo výpovedi odporca navrhovateľovi oznámil, že udeleniu výpovede predchádzalo celé prešetrenie nehodovej udalosti zo strany Inšpektorátu železničnej dopravy, ktorého závery zamestnávateľ obdržal dňa 14.8.2002. Dňa 2.9.2002 bola výpoveď prerokovaná s odborovou organizáciou - ZV OZŽ pri MO Bratislava. Navrhovateľ bol práceneschopný v období od 23.7.2002 do 27.5.2003. Výpoveď zo dňa 2.9.2002 bola do vlastných rúk navrhovateľa doručená dňa 19.9.2002. Navrhovateľ oznámil odporcovi, že považuje výpoveď za neplatnú a žiada, aby ho zamestnávateľ i naďalej zamestnával, listom zo dňa 27.5.2003 doručeným mu dňa 27.5.2003. V období od 11.6.2003 do 4.7.2005 bol navrhovateľ vedený v evidencii nezamestnaných Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, Vazovova 7a, Bratislava, s úradom práce počas tohto obdobia riadne spolupracoval a z evidencie bol vyradený z dôvodu priznania starobného dôchodku. V období od júna 2003 do novembra 2003 poberal dávky v nezamestnanosti. Navrhovateľovi bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava s účinnosťou od 7.4.2005 priznaný predčasný starobný dôchodok, ktorý sa dosiahnutím dôchodkového veku ku dňu 7.2.2007 zmenil na starobný dôchodok. Svoje rozhodnutie po právnej stránke prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 79 ods.1, 2, § 134 ods. 1, 2, 3, § 142 ods. 3 Zákonníka práce, keď k náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 27.5.2003 do 17.3.2009 uviedol, že berúc v úvahu rozhodnutie v určovacej časti návrhu, za preukázané, že úkon odporcu smerujúci k rozviazaniu pracovného pomeru bol neplatným právnym úkonom, ktorý nemá od počiatku žiadne právne účinky, znamená to okrem iného aj to, že pracovný pomer účastníkov na základe tohto právneho úkonu neskončil a že zamestnávateľ bol povinný zamestnancovi v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce bez ohľadu na výpoveď danú mu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce aj naďalej prideľovať prácu. Navrhovateľ oznámil odporcovi, že považuje výpoveď za neplatnú a žiada, aby ho zamestnávateľ i naďalej zamestnával listom zo dňa 27.5.2003, doručeným mu dňa 27.5.2003. Pracovný pomer navrhovateľa s odporcom sa mal podľa žalobou napadnutej výpovede zo dňa 2.9.2002 skončiť ku dňu 30.11.2002 uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby. Rozhodným obdobím pre výpočet priemerného mesačného zárobku navrhovateľa je teda obdobie predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka: júl - september 2002, v ktorom navrhovateľ pre práceneschopnosť trvajúcu v období od 23.7.2002 do 27.5.2003 nesplnil podmienku odpracovania minimálne 170 hodín alebo 22 dní. Pri výpočte pravdepodobného zárobku navrhovateľa prvostupňový súd vychádzal z výšky mzdy, ktorú by bol v rozhodnom období dosiahol a z výšky odpracovaného času, ktorý by v mesiacoch rozhodného obdobia odpracoval. Pri výpočte a určení pravdepodobného zárobku navrhovateľa prvostupňový súd postupoval takto: Hrubá mzda Odprac. hodiny Júl 2002 11.820,- Sk 172,5 August 2002 11.820,- Sk 165 September 2002 11.820,- Sk 172,5 Spolu: 35.460,- Sk 495 hodín 35.460,- Sk : 495 = 71,60 Sk brutto/1 hod. 71,60 Sk x 7,5 hod. = 537,- Sk brutto/ 1 deň 71,60 Sk x 165,22 (priem. počet prac. hodín v mesiaci pri 37,5 hod. týždennom pracovnom úväzku) = 11.829,70 Sk brutto/1 mesiac. Pri určovaní výšky mzdy, ktorú by navrhovateľ v rozhodujúcom období dosiahol, prvostupňový súd zohľadňoval výšku tarifnej mzdy určenú navrhovateľovi odporcom v mzdovom dekréte zo dňa 15.1.2002 a neprihliadol na nezaručené zložky mzdy - prémie, ktoré boli zamestnancom priznávané a vyplácané v rôznych výškach po hodnotení pracovnej výkonnosti a kvality práce zamestnanca v konkrétnom mesiaci. Na základe uvedeného prvostupňový súd priznal navrhovateľovi právo na náhradu mzdy za obdobie dvanástich mesiacov (od 27.5.2003 do 27.5.2004) vo výške 141.419,40 Sk brutto (11.829,70 Sk x 12 - 537,- Sk za deň 27.5.2003, v ktorom poberal navrhovateľ dávku nemocenského poistenia) po prepočítaní konverzným kurzom určeným NBS 1 euro = 30,126,- Sk predstavujúcej sumu 4.694,27 euro brutto (141.419,40 Sk : 30,123). Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov prvostupňový súd prihliadal na námietku odporcu vznesenú v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. V posudzovanom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ bol v období po skončení pracovného pomeru od 11.6.2003 do 4.7.2005 vedený v evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, s úradom práce riadne spolupracoval a z evidencie bol vyradený z dôvodu priznania predčasného starobného dôchodku; v období od júna 2003 do novembra 2003 mu boli vyplácané dávky v nezamestnanosti. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, mu bol s účinnosťou od 7.4.2005 priznaný predčasný starobný dôchodok, ktorý sa dosiahnutím dôchodkového veku ku dňu 7.2.2007 zmenil na starobný dôchodok. Na základe uvedených skutočností berúc v úvahu okolnosť, že do postavenia osoby, ktorá si musela hľadať nové pracovné uplatnenie, sa navrhovateľ dostal v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru zo strany odporcu, ale na druhej strane i okolnosť, že od 7.4.2005 poberal dávky predčasného starobného dôchodku, ktorý sa ku dňu 7.2.2007 zmenil na starobný dôchodok a za toto obdobie nepredložil doklady preukazujúce jeho snahu sa zamestnať, mu priznal prvostupňový súd náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov, a to od 28.5.2004 do 6.4.2005 v celkovej výške 121.519,- Sk brutto (máj 2004 za dva pracovné dni sumu 1.074,- Sk, jún až december 2004 sumu 7 x 11.829,70 Sk = 82.807,90 Sk, január až marec 2005 3 x 11.829,70 Sk = 35.489,10 Sk a za 4 pracovné dni v mesiaci apríl 2005 4 x 537,- Sk = 2.148,- Sk) po prepočítaní konverzným kurzom určeným NBS 1 euro = 30,126,- Sk predstavujúcej sumu 4.033,69 euro brutto (121.519 : 30,126). Celkove teda prvostupňový súd priznal navrhovateľovi za obdobie od 27.5.2003 do 17.3.2009 náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 8.727,96 euro brutto; v prevyšujúcej časti návrh vrátane uplatneného príslušenstva ako nedôvodný zamietol. Prvostupňový súd poukázal na to, že pri priznávaní náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľovi mu túto mohol priznať len v súlade s príslušnou hmotnoprávnou úpravou a nemohol prihliadať na navyšovanie platov zamestnancov Železníc SR (valorizáciou a pod.) v priebehu plynutia času. Prvostupňový súd zamietol i návrh v časti o priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, keď splnenie predmetného nároku je stanovené súdnym rozhodnutím, t.j. rozhodnutím o tom, že tento nárok tu je a v akej výške. Až týmto rozhodnutím nastane i jeho splatnosť a ak na jeho základe nedôjde k plneniu, až potom nastáva omeškanie s takýmto plnením a nárok na úroky z omeškania. K omeškaniu v danej veci by potom došlo až potom, keby odporca v lehote uvedenej v súdnom rozhodnutí, navrhovateľovi neplnil priznanú náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Čo sa týka náhrady mzdy z trvalého pracovného pomeru za obdobie od 18.3.2009 do rozhodnutia súdu, prvostupňový súd postupoval podľa ust. § 142 Zákonníka práce, vychádzajúc zo zásady, že po celú dobu trvania pracovného pomeru, bol odporca povinný prideľovať navrhovateľovi druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve a platiť mu za vykonanú prácu mzdu. Ak nemôže túto povinnosť splniť a nejde o prestoj, alebo o prekážku na strane zamestnanca a zamestnanec skutočne prácu nevykonáva, jedná sa o tzv. ostatné prekážky na strane zamestnávateľa, pri ktorej prináleží zamestnancovi náhrada mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Prvostupňový súd mal za to, že ak prestal odporca prideľovať navrhovateľovi prácu ( v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru) aj napriek tomu, že tento bol pripravený prácu konať, bol navrhovateľ povinný nastúpiť do práce potom, ako ho odporca k tomu vyzval a vyjadril tak ochotu mu prácu opätovne prideľovať. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 16.4.2009 odporca ponúkol navrhovateľovi výkon práce podľa druhu dohodnutého v pracovnej zmluve s predpokladom splnenia pre túto kategóriu zamestnancov určených zdravotných, odborných a psychologických podmienok. Navrhovateľ na uvedenú ponuku reagoval tak, že sa musí poradiť s právnikom a ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nepredložil zamestnávateľovi doklady preukazujúce splnenie určených podmienok k výkonu ponúknutej práce a jeho ďalšie úkony (návšteva u zamestnankyne na oddelení ľudských zdrojov smerovali výlučne k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru - výpoveď navrhovateľa v priebehu pojednávania nariadeného na deň 25.6.2009). Na základe týchto okolností prvostupňový súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 18.3.2009 do 16.4.2009, vychádzajúc s odporcom predloženej tabuľky mzdovej tarify účinnú od 1.2.2009, v ktorej bolo zamestnancom zaradeným v 6. platovej triede s dĺžkou praxe nad 30 rokov, priznaná tarifná mzda vo výške 546,16 euro mesačne. Navrhovateľovi priznal za obdobie od 18.3.2009 do 31.3.2009 náhradu mzdy vo výške 248,30 euro (546,16 euro : 22 dní = 24,83 euro x 10 dní = 248,30 euro), 1.4.2009 do 16.4.2009 náhradu mzdy vo výške 248,30 euro (546,16 euro : 22 dní = 24,83 euro x 10 dní = 248,30 euro). Prihliadajúc na odporcom určený výplatný termín (13. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca) priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 10,50 % zo sumy: 248,30 euro za obdobie od 14.4.2009 do zaplatenia, 248,30 euro za obdobie od 14.5.2009 do zaplatenia. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, keď jeho odvolanie smerovalo proti výroku o zamietnutí zvyšku návrhu, vrátane nepriznania príslušenstva. Žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vec vrátil na nové konanie, keď mal zato, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa jeho názoru prvostupňový súd nesprávne použil ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pretože predložil potvrdenie o tom, že sa uchádzal o zamestnanie od novembra 2003 do septembra 2004. Preukázal, že vo firme Štefanek sa viackrát uchádzal o zamestnanie, predložil aj kópiu potvrdenia hokejovej školy Slovan od E.. L. X., J. C. S. zo dňa 1.6.2009 a E.. Z. S. - S. zo dňa 28.5.2009 a preto neboli splnené podmienky na to, aby mu súd náhradu mzdy nad 12 mesiacov nepriznal. Uviedol, že v danom prípade došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, ako rozhodol odvolací súd, z ktorého prvostupňový súd musel vychádzať a už nemal vyhodnocovať, čo bolo predmetom - skutkom pri skončení pracovného pomeru. Po neplatnom skončení pracovného pomeru bol (v dôsledku šoku a psychických depresií) pomerne dlho práceneschopným, hľadal si zamestnanie, avšak v jeho veku pri kvalifikácii vlakvedúceho, nemal reálnu šancu zamestnať sa, nemohol sa zamestnať a odišiel do predčasného dôchodku. Tvrdenie prvostupňového súdu, že si nehľadal zamestnanie, nie je správne, keďže bol evidovaný na Úrade práce a ak by nespolupracoval a nehľadal si zamestnanie, tak by bol vyškrtnutý. Záverom uviedol, že je možné, že svoj nárok nepodriadil výpočtu primeraného zárobku v zmysle § 134 ods. 2 Zákonníka práce, pretože nezákonným postupom zamestnávateľa, ho tento a poškodil nezaradením do vyššej tarifnej triedy (oslávil 45. rok na pracovisku, dovŕšil by 60 rokov a to všetko by malo v kolektívnej zmluve odraz na odmene) a toto sa podľa jeho názoru musí zarátať do priemernej mzdy v zmysle § 134 ods. 7, § 118 ods. 5 Zákonníka práce. Z kolektívnej zmluvy za roky 2002 - 2003 prináležia zamestnancovi rôzne finančné príplatky pri jubileách a pri odchode do dôchodku, ktoré podľa jeho názoru musia byť zistené, aby nárok, ktorý je výhodnejší bol akceptovaný v zmysle § 134 ods. 5 Zákonníka práce. Teda ak by nárok podľa kolektívnej zmluvy nenavýšil súdom prvého stupňa vypočítanú hrubú mzdu a táto bola súdom prvého stupňa vypočítaná správne, tak odporca sa každým dňom nasledujúcim po výplatnom dni, ktorý je 13. deň v mesiaci, dostal do omeškania. Preto prvostupňový súd mal priznať dňom 14.10.2002 úrok z omeškania podľa vtedy platného predpisu a takto každý nasledujúci mesiac mal prvostupňový súd úrok z omeškania priznať aj vtedy, ak priznal náhradu mzdy iba za 12 mesiacov a nesprávne vyčíslenú hrubú mzdu opäť bez úroku z omeškania priznal iba za mesiace marec, apríl hoci mal aj za mesiac máj. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, ktorý žiadal odvolanie v celom rozsahu ako nedôvodné zamietnuť a rozsudok potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 30.6.2003 (ďalej len „Zákonníka práce“) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej lehote a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období. Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Podľa § 134 ods. 7 Zákonníka práce ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom období zúčtuje na výplatu mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. Zvyšná časť (časti) sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období (ďalších obdobiach). Pri určovaní pomerných častí mzdy zamestnávateľ prihliada na podiel obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období alebo v ďalších rozhodujúcich obdobiach z fondu pracovného času na príslušné obdobie. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce priznal navrhovateľovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní t.j. 27.5.2003 a vzhľadom na návrh navrhovateľa za obdobie presahujúce 12 mesiacov túto primerane znížil a priznal ju do 17.3.2009, keď správne prihliadol na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol, z akého dôvodu sa do práce nezapojil a všetky tieto skutočnosti v odôvodnení rozsudku riadne uviedol a odôvodnil. Správne prvostupňový súd zamietol v tejto časti aj návrh na priznanie úrokov z omeškania s tejto náhrady mzdy. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorý si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne neplatne zrušil pracovný pomer so zamestnancom. Tento nárok teda nie je možné považovať za opakujúcu sa dávku so splatnosťou toho - ktorého mesiaca tak, ako je tomu pri mzde za vykonanú prácu. Tento nárok treba považovať ucelený, ktorý patrí zamestnancovi k výplate v rozhodnom období (ktoré rozhodné obdobie môže byť pre nárok ako celok len jedno) odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Z vyššie citovaných ustanovení § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce potom vyplýva, že nárok na priznanie úrokov z omeškania nemôže byť zahrnutý do náhrady mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru, ktorý má špecifickú povahu sankcie pre zamestnávateľa, ako bolo uvedené, a preto nie je možné úroky z omeškania v prípade tejto sankcie priznať. Správne v zmysle § 134 ods. 3 Zákonníka práce bol určený pravdepodobný zárobok, keď prvostupňový súd riadne odôvodnil akým spôsobom dospel k zisteniu pravdepodobného zárobku navrhovateľa, keď zohľadňoval výšku tarifnej mzdy určenú navrhovateľovi odporcom v mzdovom dekréte zo dňa 15.1.2002 a neprihliadol na nezaručené zložky mzdy - prémie, ktoré boli zamestnancom priznávané a vyplácané v rôznych výškach po hodnotení pracovnej výkonnosti a kvality práce zamestnanca v konkrétnom mesiaci. Odvolací súd sa s výpočtom pravdepodobného zárobku v plnom rozsahu stotožňuje, keď z dôvodu uvedeného v napadnutom rozsudku nebol na mieste postup v zmysle § 134 ods. 7 Zákonníka práce a námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní sú potom v tomto smere právne irelevantné. Rovnako správne prvostupňový súd priznal aj náhradu mzdy a v správnej výške z trvalého pracovného pomeru v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 18.3.2009 do 16.4.2009, keď prekážky na strane zamestnávateľa trvali len do tohto dňa, lebo týmto dňom ho odporca vyzval a ponúkol navrhovateľovi výkon práce podľa druhu dohodnutého v pracovnej zmluve s predpokladom splnenia pre túto kategóriu zamestnancov určených zdravotných, odborných a psychologických podmienok. Vzhľadom na uvedené je potom námietka navrhovateľa, že mu patrila mzda ja za mesiac máj 2009 bezdôvodná. Záverom odvolací súd dodáva, že svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil, keď toto rozhodnutie má všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2, 3 Os.p. a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keď o týchto rozhodne prvostupňový súd s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.