Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/251/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201880 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1009201880.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: JUDr. L. L., G. dolina č. XX, X., proti odporcovi: Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, Bratislava, o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave konanie z a s t a v u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania . o d ô v o d n e n i e : Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 18.12.2009 uplatneným podľa ustanovení piatej hlavy piatej časti O.s.p. sa navrhovateľ domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd nariadil odporcovi okamžite upustiť od nezákonného zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmeny žalobcovi vo výške navrhnutej sudcovskou radou Najvyššieho súdu SR dňa 23.03.2009 a do troch dní túto odmenu k životnému jubileu žalobcovi vyplatiť. Zároveň žiadal, aby súd v odôvodnení svojho nariaďujúceho rozsudku výslovne uviedol, že konanie odporcu nemá oporu v právnom poriadku a je voči osobe navrhovateľa diskriminačné. Návrh odôvodnil tým, že uznesením č. 12/2009 obsiahnutým v zápisnici sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.03.2009 (sp. zn. SRns 9/09) navrhla sudcovská rada priznať sudcom Najvyššieho súdu SR Y.. Y. X., Y.. P. T., Y.. X. T., Y.. N. X. a Y.. L. L. odmenu pri dosiahnutí životného jubilea 50 rokov vo výške funkčného platu a vyplatiť ju ku dňu dosiahnutia tohto veku, pričom priznanie odmien bolo odôvodnené iba dosiahnutím veku menovaných. Vyplatenie odmeny, ktoré žalobca očakával ku dňu 27.09.2009 resp. najneskôr 07.10.2009, sa však v jeho prípade nerealizovalo, pretože odporca vydal pokyn, aby schválená odmena navrhovateľovi vyplatená nebola. Ostatným vyššie menovaným sudcom Najvyššieho súdu SR boli odmeny vyplatené pri dosiahnutí ich životného jubilea. Preto navrhovateľ písomne požiadal sťažnosťou zo dňa 07.10.2009 odporcu o odstránenie tohto stavu a o urýchlené vyplatenie odmeny. Dôvody nepriznania a nevyplatenia odmeny navrhovateľovi vysvetlil odporca na mimoriadnom zasadnutí sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR dňa 30.11.2009, keď do zápisnice sudcovskej rady uviedol, že je pravdou, že zákon umožňuje priznať odmenu sudcovi pri dosiahnutí životného jubilea, ale považoval za amorálne, aby sudca, ktorý poberal viac rokov plat v priemere 202.000,- Sk mesačne, dostal uvedenú odmenu. Ako prejav nesúhlasu s takýmto prístupom odporcu k riešeniu naznačenej situácie bola navrhovateľom dňa 18.12.2009 podaná sťažnosť Súdnej rade Slovenskej republiky. Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že odporca nevyplatením odmeny navrhnutej sudcovskou radou Najvyššieho súdu SR pokračuje v diskriminačnom správaní voči osobe navrhovateľa a v tomto prípade sa dopustil priameho nezákonného zásahu voči navrhovateľovi, ktorého účinky pretrvávajú doposiaľ. Navrhovateľ uviedol, že odporca sa dôsledne neriadil ustanoveniami zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 385/2000 Z.z.) o platových pomeroch sudcov, osobitne ustanoveniami § 87 ods. 1 veta prvá a § 79 ods. 3 veta prvá a druhá tohto zákona, dostatočne nevzal do úvahy úlohu a postavenie sudcovskej rady ako základného prvku sudcovskej samosprávy pri riadení správe súdov (§ 45 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z.z. v spojení s čl. 143 ods. 3 Ústavy SR) a porušil zásadu zákonnosti zakotvenú v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Navrhovateľ pri svojom názore vychádzal zo záveru, že ak sudcovská rada navrhne odmeny konkrétnym sudcom a tieto odmeny sú neskôr konkrétnym sudcom pri dosiahnutí ich životného jubilea vyplatené (ide o prípady Y.. Y. X., Y.. P. T., Y.. X. T. a Y.. N. X.), tak nevyplatenie odmeny v prípade navrhovateľa je nutné pokladať za nezákonné a diskriminačné zo strany odporcu. Navrhovateľ ďalej uviedol, že vo veci nie je právne relevantné, že v období od 06.09.2008 do 22.06.2009 nebola funkcia predsedu Najvyššieho súdu SR obsadená, nakoľko v zmysle § 39 ods. 1 v spojení s § 43 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 757/2004 Z.z.) túto funkciu v plnom rozsahu právomocí zastupovala podpredsedníčka Najvyššieho súdu U. Y.. J. P.. T. v medziach svojej zákonnej právomoci vykonala podľa navrhovateľa schválenie a vyplatenie uvedených odmien u jednotlivých sudcov v rozsahu prerokovanom a navrhnutom v uznesení sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR č. 12/2009, to znamená rozhodla o priznaní odmien podľa § 79 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. Podľa názoru navrhovateľa v zmysle zásady kontinuity výkonu štátnej moci je každý nový funkcionár viazaný doteraz vykonanými úkonmi jeho predchodcu v danej funkcii a preto aj Y.. P. V. ako nový predseda Najvyššieho súdu SR bol úkonmi podpredsedníčky vykonanými od 23.06.2009 s výslovným uvedením dodatku, že tieto činnosti vykonáva v zastúpení predsedu Najvyššieho súdu SR, viazaný a preto nemôže odporca ich právne následky pri výkone riadenia a správy Najvyššieho súdu SR ignorovať. Ani zákon č. 385/2000 Z.z. v súlade so zásadou kontinuity štátnej moci a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR neumožňuje konať orgánu štátnej moci inak než v rozsahu a medziach stanovených zákonom a teda neumožňuje nepriznať resp. nevyplatiť už raz priznané odmeny. Vzhľadom na to odporca nepostupoval podľa názoru navrhovateľa v súlade so svojimi funkčnými povinnosťami podľa § 42 zákona č. 757/2004 Z.z. a svoju právomoc uplatňoval v rozpore so zákonom, keď výplatu odmeny splatnej ku dňu životného jubilea navrhovateľa v rozsahu navrhnutom uznesení sudcovskej rady č. 12/2009 neumožnil, čo je podľa navrhovateľa nevhodné konanie spojené so silnými diskriminačnými prvkami voči navrhovateľovi. Uvedená situácia tak založila u navrhovateľa trvajúci stav nezákonného zásahu s účinkami, ktoré pretrvávajú doposiaľ. Na základe uvedených dôvodov sa navrhovateľ domnieval, že po dosiahnutí veku 50 rokov bolo povinnosťou správy Najvyššieho súdu SR (v tom čase jeho predsedu) v dostatočnom časovom predstihu pred navrhnutým termínom výplaty odmien (júl 2009) tento návrh odmien schváliť alebo ho odmietnuť s tým, že do navrhnutej lehoty výplaty 27.9.2009 malo vedenie Najvyššieho súdu SR takéto neschválenie návrhu odmien sudcovskej rade osobne odôvodniť. Toto sa však podľa názoru navrhovateľa nestalo. Oneskorené odôvodnenie, ktoré odporca predniesol dňa 30.11.2009, nevychádza podľa mienky navrhovateľa zo zákonného stavu, je právne nepodložené a iba zdôrazňuje negatívny postoj odporcu k osobe navrhovateľa. V danej súvislosti navrhovateľ podotkol, že iní sudcovia Najvyššieho súdu SR s podobným alebo rovnakým príjmom ako on bez problémov odmenu k životnému jubileu dostali. Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že tento nebol podaný v zákonom ustanovenej 30- dňovej lehote, keďže podľa tvrdení navrhovateľa malo dôjsť k nezákonnému zásahu spočívajúcemu v nevyplatení odmeny k jeho životnému jubileu najneskôr k 07.10.2009. S poukazom na ustanovenie § 79 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z.z. zaujal odporca názor, že ratio uvedeného ustanovenia nie je úprava vzťahu medzi jednotlivými sudcami (sudcom) a predsedom súdu, ale ide o úpravu vzťahu medzi predsedom súdu a sudcovskou radou pri využití zákonných možností navrhnúť priznanie odmeny konkrétnemu sudcovi. Z toho podľa odporcu logicky vyplýva, že obsahom predmetného ustanovenia nie je úprava prostriedkov nápravy daných zákonom sudcovi. Odporca mal zato, že sudcovia sami nemôžu navrhovať odmeny, ani sa ich domáhať, pretože na priznanie odmeny sudca nemá právny nárok. Aktívne legitimovaným subjektom v prípade konania podľa § 79 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z.z. je sudcovská rada, preto predseda súdu odôvodňuje nepriznanie odmeny sudcovskej rade a nie jednotlivým sudcom. Predseda súdu odmenu prizná tým, že vydá pokyn na jej vyplatenie sudcovi. Nevydáva žiadne rozhodnutie vo forme individuálneho správneho aktu, ktoré by sa doručovalo sudcovi a voči ktorému by sudca mohol podávať opravné prostriedky. Keďže zákon neustanovuje zákonnú legitimáciu sudcovi domáhať sa priznania odmeny, preto mu ani neupravuje žiadne prostriedky nápravy. Tvrdenie navrhovateľa o využití prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, je preto podľa odporcu zavádzajúce, s cieľom odôvodniť oneskorené podanie návrhu. Z uvedených dôvodov navrhol odporca návrh zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal postup odporcu v rozsahu dôvodov uvedených v návrhu (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že konanie je potrebné zastaviť, pretože odpadli dôvody pre ďalšie konanie. Z navrhovateľom predloženého listu predsedu sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR zo dňa 08.10.2009 vyplynulo, že sudcovská rada Najvyššieho súdu SR na svojom zasadnutí dňa 23.03.2009 uznesením č. 12/2009 v zmysle čl. 1 bod 2 a čl. 4 Kritérií na priznávanie odmien sudcom Najvyššieho súdu SR navrhla priznanie odmeny pri dosiahnutí životného jubilea 50 rokov vo výške funkčného platu aj navrhovateľovi. Oznámenie navrhovateľa o nevyplatení tejto odmeny bolo prerokované sudcovskou radou dňa 08.10.2009 s tým, že toto oznámenie bolo zaslané predsedovi Najvyššieho súdu SR, aby v zmysle § 79 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z.z. nepriznanie odmeny navrhovateľovi v sudcovskej rade odôvodnil. Podľa zápisnice z rokovania sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009 odporca na rokovaní odôvodnil nepriznanie odmeny k životnému jubileu navrhovateľovi tým, že je pravdou, že zákon umožňuje priznať odmenu sudcovi pri dosiahnutí životného jubilea, považoval však za amorálne, aby sudca, ktorý poberal viac rokov plat v priemere 202.000,- Sk mesačne, dostal uvedenú odmenu. Uznesením č. 72/2009 sudcovská rada Najvyššieho súdu SR uvedené odôvodnenie vzala na vedomie. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. sudcovi možno priznať odmenu a) pri dosiahnutí veku 50 rokov, b) za mimoriadne výsledky dosiahnuté pri včasnom, riadnom a plynulom prejednávaní a vybavovaní pridelených vecí vrátane výsledkov dosiahnutých počas dočasného pridelenia, c) za splnenie osobitne významnej úlohy nad rozsah povinností vyplývajúcich mu z § 30, d) za mimoriadne výsledky dosiahnuté pri riadnom a včasnom plnení povinností orgánu riadenia a správy súdov, e) za splnenie mimoriadnej úlohy alebo osobitne významnej úlohy pri výkone stáže podľa § 13. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z.z. o priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. a), b) alebo c) rozhodne predseda súdu na návrh sudcovskej rady alebo aj bez takéhoto návrhu po predchádzajúcom prerokovaní v sudcovskej rade. Nevyhovenie návrhu na priznanie odmeny predseda súdu v sudcovskej rade odôvodní. Podľa § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa ods. 2 pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. Podľa ods. 3 dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Podľa § 2a ods. 2 cit. zák. priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Podľa ods. 3 nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. Podľa § 3 ods. 1 cit. zák. každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ cit. zák. zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania. Podľa § 9 ods. 2 cit. zák. každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Podľa § 11 ods. 1 cit. zák. konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). Podľa § 250v ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Podľa ods. 2 orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený. Podľa ods. 3 návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Podľa ods. 6 súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania. Podľa ods. 7 proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Podľa ods. 8 na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Zákon č. 385/2000 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase relevantnom pre posúdenie veci umožňoval v § 79 ods. 1 písm. a/ predsedovi súdu priznať sudcovi daného súdu odmenu pri dosiahnutí veku 50 rokov. Zákon počítal s participáciou sudcovskej rady príslušného súdu na rozhodovaní predsedu súdu o tejto odmene, a to formou podania návrhu na priznanie odmeny alebo prerokovania úmyslu predsedu súdu priznať sudcovi odmenu, ak návrh na priznanie odmeny nenavrhla sudcovská rada. V prípade, že predseda súdu nevyhovel návrhu sudcovskej rady na priznanie odmeny konkrétnemu sudcovi, bol povinný v sudcovskej rade odôvodniť, prečo jej návrhu na priznanie odmeny nevyhovel. Odmenu podľa § 79 ods. 1 písm. a/ zákona č. 385/2000 Z.z. nemožno chápať inak ako výraz finančného ocenenia a poďakovania štátu sudcovi za výkon sudcovskej funkcie, osobitne za jej dlhodobý výkon. Je všeobecne známe, že až do 01.05.2011, odkedy bol inštitút odmien sudcov zo zákona č. 385/2000 Z.z. vypustený, bola odmena pri dosiahnutí veku 50 rokov vyplácaná paušálne každému sudcovi, ktorý splnil podmienku veku. Súdu nie je známa z praxe žiadna výnimka. Podľa uvedenej právnej úpravy bolo priznanie akejkoľvek odmeny sudcovi vrátane odmeny pri dosiahnutí veku 50 rokov právnou možnosťou predsedu súdu, nie právnou povinnosťou. Odporca sa preto nemýli, keď tvrdí, že navrhovateľ nemal na odmenu pri dosiahnutí veku 50 rokov právny nárok, aj keď mu jej priznanie navrhla sudcovská rada Najvyššieho súdu SR. Nakoľko o vyplatení odmeny sudcovi pri príležitosti jeho životného jubilea rozhoduje predseda súdu pôsobiaci vo funkcii v čase, kedy prichádza do úvahy splatnosť odmeny, možno konštatovať, že právomoc nariadiť nevyplatenie odmeny navrhovateľovi patrila predsedovi Najvyššieho súdu U. Y.. P. V.. Ten nebol v tejto súvislosti viazaný úkonmi zastupujúcej podpredsedníčky JUDr. J. P., pretože o priznaní odmeny navrhovateľovi nebolo vydané žiadne záväzné formálne rozhodnutie. Odporca bol len povinný nevyhovenie návrhu sudcovskej rady zdôvodniť, čo urobil na zasadnutí sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR dňa 30.11.2009. Zákon nestanovil žiadne kritériá, ktorými by sa mal predseda súdu spravovať pri odôvodňovaní nevyhovenia návrhu sudcovskej rady na priznanie odmeny konkrétnemu sudcovi. To však podľa názoru súdu neznamená, že to záviselo len na ľubovôli predsedu súdu. Ústavný poriadok Slovenskej republiky nepochybne predpokladá, že predseda súdu pri rozhodovaní pri nepriznaní odmeny sudcovi pri dosiahnutí veku 50-tych rokov (a samozrejme aj pri rozhodovaní o priznaní akéhokoľvek druhu odmeny a jej výške ktorémukoľvek sudcovi) postupuje s rozvahou, pokorou a vedomím, že ako dočasný vykonávateľ verejnej moci rozhoduje nie o svojich, ale o verejných finančných prostriedkoch. Pri rozhodovaní vo veci priznávania odmien sudcom je predseda súdu povinný vziať do úvahy nielen zákon č. 385/2000 Z.z., ale aj pravidlá ustanovené zákonom č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon), ktorý zaväzuje dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania aj v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch, výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní, vrátane odmeňovania. Faktom je, že všetci ostatní sudcovia Najvyššieho súdu SR jubilujúci v roku 2009, ktorým sudcovská rada Najvyššieho súdu SR navrhla priznanie odmeny, túto odmenu dostali, s výnimkou navrhovateľa. Súd je tej mienky, že ani táto skutočnosť nezbavila odporcu oprávnenia nepriznať odmenu práve navrhovateľovi. Odporca bol však povinný v sudcovskej rade odôvodniť nepriznanie odmeny navrhovateľovi spôsobom, ktorý by vylučoval pochybnosti o dodržaní zásady rovnakého zaobchádzania u všetkých dotknutých sudcov Najvyššieho súdu SR v podobnom postavení. Odôvodnenie nepriznania odmeny navrhovateľovi morálnym hľadiskom vzbudzuje podľa názoru súdu oprávnené pochybnosti, či bola právna povinnosť predsedu súdu garantovať rovnaké zaobchádzanie všetkým sudcom Najvyššieho súdu SR v prípade navrhovateľa dodržaná a či nebol navrhovateľ diskriminovaný pre svoje zmýšľanie a svoje názorové postoje (nielen) k osobe odporcu. Niet totiž pochýb o tom, že plat, ktorý navrhovateľ v minulosti poberal, mu vyplýval z pozície, ktorú zastával a mal by ho každý, kto by bol v tom čase v jeho situácii. Antidiskriminačný zákon dáva každému, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, domáhať sa na súde upustenia od diskriminačného konania a napravenia protiprávneho stavu, pričom antidiskriminačný zákon ani O.s.p. nevylučuje, aby tieto práva boli uplatnené na krajskom súde návrhom podľa piatej hlavy piatej časti O.s.p. na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Ako bolo naznačené vyššie, novelizáciou zákona č. 385/2000 Z.z. bolo s účinnosťou od 01.05.2011 ustanovenie § 79 z tohto zákona vypustené, čo v praxi znamená, že od uvedeného dňa nemožno priznať a vyplatiť sudcovi žiadnu odmenu. To platí bez ohľadu na to, či navrhovateľom tvrdený zásah bol alebo nebol zo strany odporcu (v postavení orgánu verejnej správy) nezákonným (priečiacim sa antidiskriminačnému zákonu). Súd mal zato, že v dôsledku vyššie uvedenej legislatívnej zmeny odpadli dôvody na ďalšie konanie. Odpadnutie dôvodov videl súd v tom, že pokiaľ zákon č. 385/2000 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2011 neumožňuje priznať a vyplatiť sudcovi odmenu pri dosiahnutí veku 50 rokov, nie je za daného legislatívneho stavu právne možné rozhodnúť o navrhovateľom uplatnených nárokoch, teda prikázať odporcovi upustiť od zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmeny, ani ho zaviazať túto odmenu navrhovateľovi vyplatiť. Preto súd postupoval podľa § 250v ods. 6 O.s.p. a konanie vo veci zastavil. Pokiaľ ide o včasnosť podania návrhu, mal súd zato, že k navrhovateľom tvrdenému zásahu do jeho práv mohlo dôjsť až v deň, kedy sa navrhovateľ dozvedel o dôvodoch, ktoré viedli odporcu k nevyhoveniu návrhu sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR na priznanie odmeny. Začatie plynutia 30- dňovej zákonnej lehoty na podanie návrhu preto nemohlo predchádzať dňu, kedy odporca svoje rozhodnutie odôvodnil v sudcovskej rade Najvyššieho súdu SR. Nakoľko k tomu došlo až dňa 30.11.2009, považoval súd návrh doručený tunajšiemu súdu dňa 18.12.2009 za včas uplatnený. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250v ods. 6 O.s.p. tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko konanie vo veci bolo zastavané a podľa obsahu spisu žiadnemu z účastníkov trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.