Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/294/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009899856 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1009899856.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šramkovej a členov senátu JUDr. Jany Cisárovej a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: N.. G. N., P. B. O., J. V. Č.. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Davidom Soukeníkom, advokátom, Bratislava, Šoltésovej č. 14, proti odporcovi: OMV Slovensko, s.r.o., Bratislava, Moskovská č. 13, IČO : 00 604 381, zastúpený Mgr. Romanom Tomanom PhD., advokátom, Bratislava, AK Rudnayovo námestie č. 1, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu : Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Dostojevského rad č. 4, IČO : 00 151 700 o návrhu na zaplatenie mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 56.642,10 Eur (1.706.400,- Sk) na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 8 C 157/2002 - 490 zo dňa 3.7.2009 takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej sa p o t v r d z u j e . V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh o zaplatenie 56.642,10 Eur v celom rozsahu zamietol. Odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 15.657,64 Eur. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 265,55 Eur. Rozhodol tak z dôvodu, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že je potrebné posúdiť škodu na zdraví navrhovateľa ako škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou (§ 420a OZ), ktorú prevádzkoval vo svojom mene, na vlastný účet a na vlastné riziko Š. X.. V konaní porušenie právnej povinnosti samotného vlastníka zariadenia umývacej linky preukázané nemal, za škodu na zdraví navrhovateľa zodpovedá v danom prípade iba prevádzkovateľ Š. X.. Zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka a zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka v Občianskom zákonníku sú upravené ako všeobecná zodpovednosť. Okrem iného, rozdielom medzi týmito zodpovednosťami je, že pri zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka je štvrtý predpoklad vzniku občianskoprávnej zodpovednosti právnických a fyzických osôb - zavinenie - subjektívnej povahy, pričom pri zodpovednosti podľa § 420a Občianskeho zákonníka ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. V prípade zodpovednosti podľa § 420a Občianskeho zákonníka ide o činnosť súvisiacu s predmetom činnosti (spravidla podnikateľskej), ktorú fyzická alebo právnická osoba prevádzkou fakticky vyvíja, rozhodujúca je teda fakticita. Musí ísť o sústavne prevádzanú činnosť, ktorá je organizovaná právnickou, príp. fyzickou osobou v určitej prevádzke. Zákon v ustanovení § 420a Občianskeho zákonníka vymedzuje taxatívny výpočet, čo sa považuje za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou. Vyvolávajúcim činiteľom vzniku škody je buď sama činnosť, ktorá má prevádzkovú povahu, príp. akákoľvek vec pri tejto činnosti použitá, alebo fyzikálne, chemické či biologické vplyvy prevádzky na okolie. Ide o škodu spôsobenú nielen priamo prevádzkovateľom, prípadne osobou, ktorú prevádzkovateľ k realizácii svojej činnosti použil, ale aj samou existenciou prevádzkových zariadení, ktoré vyvíjajú škodlivý vplyv na okolie, a to bez ohľadu na to, či zariadenie je v chode alebo nie. Voda na povrchu umývacej linky nie je len fyzikálnym vplyvom prevádzky na okolie, ale vo vnútri umývacej linky je aj nevyhnutnou súčasťou samotnej prevádzky. Rovnako tak sú súčasťou prevádzky aj vodiace koľajové lišty. Preto bez ohľadu na to, či zariadenie bolo v chode alebo nie, ak došlo k úrazu v prevádzke - v priestoroch umývacej linky dôsledkom pošmyknutia sa na mokrej podlahe alebo v dôsledku zakopnutia o vyčnievajúce vodiace koľajové lišty, išlo o škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, za ktorú, bez ohľadu na zavinenie zodpovedá prevádzkovateľ. Týmto prevádzkovateľom v danom prípade nebol odporca, ale podnikateľ Š. X. (pôvodne odporca 2), ktorý nebol zamestnancom odporcu, ani nekonal pre odporcu na základe zmluvy, či na základe jednorazového príkazu, ale išlo o fyzickú osobu - podnikateľa, ktorý uskutočňoval činnosť (prevádzku) vlastným menom a na vlastné riziko. Nebola by vylúčená ani zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka samotného vlastníka umývacej linky za škodu na zdraví, ale iba za predpokladu, že ako vlastník tohto zariadenia porušil zákonom stanovenú právnu povinnosť. Porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z vlastníctva zariadenia odporcom 1) v konaní preukázané nebolo a dokonca nebolo ani len tvrdené. V odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na to, že v tzv. sporovom konaní sa vymedzenie účastníkov zakladá procesným spôsobom - o tom, kto bude v konaní vystupovať ako účastník, rozhoduje žalobca tým, koho v žalobe za účastníka označí. Skutočnosť, či takto vymedzení účastníci sú skutoční nositelia tvrdených práv a povinností vyplývajúcich z hmotnoprávnych vzťahov, je otázkou tzv. vecnej legitimácie. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného oprávnenia, alebo o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnych povinností, nie je nositeľom hmotného oprávnenia (hmotnoprávnych povinností), o ktorých v konaní ide. Otázku vecnej legitimácie posudzuje súd na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci. V prípade nedostatku vecnej legitimácie súd nie je oprávnený zasahovať do vymedzenia okruhu účastníkov, nemôže konanie pre nedostatok jeho podmienky zastaviť, ale žalobu zamietne. Ak v ďalšom konaní vystupoval na strane odporcu iba vlastník zariadenia, v prípade uplatnenia si náhrady škody na zdraví ide u tohto odporcu o nedostatok pasívnej legitimácie, pretože ten nie je nositeľom hmotnoprávnych povinností vyplývajúcich zo spôsobenej škody prevádzkovou činnosťou. Na záver súd prvého stupňa dodal, že v konaní neboli preukázané dôvody pre mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, v oboch prípadoch vo výške 80 násobku sumy zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu (bolestné: 250 bodov, sťaženie spoločenského uplatnenia: 110 bodov, spolu 360 bodov x 60,-Sk = 21.600,- Sk). Okrem toho, že dvaja súdny znalci sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa neobodovali z dôvodu, že po ustálení zdravotného stavu neboli u navrhovateľa zistené po úraze trvalé následky, v konaní nebolo preukázané, že kultúrne, športové, politické, či iné zapojenie navrhovateľa ako poškodeného pred úrazom bolo na vysokej úrovni a mimoriadne, že pre následky úrazu je poškodený takmer vyradený zo života, že jeho predpoklady k uplatneniu v spoločnosti (v živote rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania) sú takmer stratené, že nie je schopný sa sám obslúžiť a pod. Príčinná súvislosť medzi úrazom navrhovateľa a jeho postupného odchodu z politického života ako aj príčinná súvislosť medzi úrazom navrhovateľa stratou jeho zamestnania preukázaná nebola. Rovnako preukázané /napr. znaleckým posudkom/ v konaní nebolo, že navrhovateľova psychika sa po úraze zmenila, a to dokonca až do takej miery, že bola objektívne spôsobilá narušiť súkromný život navrhovateľa /strata partnera/, prípadne pracovnú, športovú či politickú oblasť života navrhovateľa. Znalecký posudok o sťažení spoločenského uplatnenia, v ktorom boli lekárom stanovené základné body, a z ktorého navrhovateľ pri uplatnení si mimoriadneho zvýšenia náhrady vychádzal, neobsahoval odporúčanie lekára na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2 vyhlášky a ani upozornenie lekára podľa § 10 ods. 1 vyhlášky. Posudok ďalej nebol potvrdený odborným oddelením zdravotníckeho zariadenia (§ 10 ods. 2 vyhlášky). Navyše, tento posudok sa vykonával v čase, kedy stav poškodeného nebolo možné považovať za ustálený. O uvedenej skutočnosti nasvedčujú ďalšie dva znalecké posudky vypracované súdnymi znalcami v priebehu súdneho konania, v ktorých sa znalci zhodli, že u navrhovateľa trvalé následky po úraze zistené neboli. V prípade mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť v konaní neboli zistené predpoklady na takéto zvýšenie, t.j. existencia takých skutočnosti, ktoré by umožňovali záver, že vytrpenú bolesť nebolo možné vyjadriť len základným odškodnením, ktoré už v podstate samo o sebe predstavuje náhradu za už vytrpenú bolesť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., priznal odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania. Trovy konania pokiaľ ide o odporcu priznal aj za právne zastúpenie, kde pri ich výpočte hodnoty právneho úkonu vychádzal z hodnoty sporu uplatneným navrhovateľom. Proti tomuto rozsudku prostredníctvom právneho zástupcu včas podal odvolanie navrhovateľ. Žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovieť a domáhal sa aj trov konania, prípadne žiadal vec zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal, ak by odvolací súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou, z dôvodu, že ide o komplikovaný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom, aby vyslovil vo výroku rozsudku, že proti rozhodnutiu je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V odôvodnení odvolania poukázal na to, že navrhovateľ dňa 15.10.2000 utrpel v dôsledku ním nezavineného konania v samoobslužnej linke na čerpacej stanici ARAL na Einsteinovej ulici v Bratislave vo vlastníctve spoločnosti ARAL SLOVAKIA, s. r. o., riadiac sa pokynmi uvedenými v samoobslužnej umývacej linke, vážny úraz pravého predlaktia spojený so silným krvácaním a šokom, spôsobený pošmyknutím a následným pádom na mokrom a šmykľavom povrchu. Žalobou zo dňa 13.9.2002 sa navrhovateľ domáhal mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 52.642,10 Eur voči odporcovi ako odporcovi 1) a voči podnikateľovi Š. X. ako odporcovi 2). Rozsudkom zo dňa 18.4.2005 súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporca (ako odporca 1)) je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 56.642,10 Eur spolu s náhradou trov konania. Žalobu voči Š. X. (odporca 2)) zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie. Táto časť rozsudku nadobudla právoplatnosť dňa 8.6.2005. Odporca (odporca 1)) podal voči rozsudku zo dňa 18.4.2005 odvolanie. Rozsudok zo dňa 18.4.2005 v napadnutej časti odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 3.7.2009 žalobu zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 15.657,64 Eur a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 265,55 Eur. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 3.7.2009 žalobu voči odporcovi zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie. Dospel k záveru, že za škodu na zdraví navrhovateľa zodpovedá prevádzkovateľ zariadenia, za ktorého označil Š. X.. Aplikácia § 420a Občianskeho zákonníka v prípade právnej zodpovednosti Š. X. a odporcu voči navrhovateľovi však nie je možná bez náležitého prihliadnutia na § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého „škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu spôsobenú svojou činnosťou podľa tohto zákona nezodpovedajú.“. Môže teda ísť o pracovníkov alebo členov právnickej alebo fyzickej osoby alebo o činnosť osôb, ktoré vykonávajú činnosť pre právnickú osobu na základe iného zmluvného vzťahu. Medzi ňou a právnickou alebo fyzickou osobou je vnútorný vzťah k činnosti vykonávanej týmito právnickými alebo fyzickými osobami vyvíjajúcimi napr. podnikateľskú činnosť. Ak však konanie takejto použitej osoby, ktorá spôsobila škodu, nemožno považovať za činnosť právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ide o vybočenie z tejto činnosti a v takomto prípade je daná priama zodpovednosť tejto použitej osoby. Zastáva právny názor, na základe ktorého v prípade právneho vzťahu medzi odporcom a Š. X. sa jedná práve o zodpovednostný vzťah v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tvrdeniu súdu prvého stupňa, že Š. X. prevádzkoval čerpaciu stanicu ARAL na Einsteinovej ulici v Bratislave vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, odporujú viaceré zmluvné dojednania Zmluvy o prenájme. Zo znenia Zmluvy o prenájme je zrejmé, že odporca nebol len prenajímateľom priestorov čerpacej stanice ARAL na Einsteinovej ulici v Bratislave, odporca v týchto priestoroch vykonával vo svojom mene podnikateľskú činnosť. Akákoľvek cieľavedomá činnosť akýchkoľvek osôb v priestoroch tejto čerpacej stanice bola zároveň vnímaná navonok ako súčasť jedného celku, a to ako činnosť odporcu. V priebehu konania zároveň nebola preukázaná, že by konaním Š. X. týkajúcim sa prevádzky čerpacej stanice ako i samoobslužnej umývacej linky došlo k excesu, ktorý by zakladal priamo zodpovednosť Š. X.. Na základe bodu 19 Zmluvy o prenájme Š. X. ako „partner má právo pri miestnej propagácii predmetnej čerpacej stanice a v písomnom styku vystupovať ako zmluvný partner Aralu, resp. byť v dobre viditeľnej forme a veľkosti písma ako taký uvedený.“. Z používania pojmu „partner“ v písomnom styku nie je možné vyvodiť, že Š. X. je prevádzkovateľom zodpovedným v zmysle všeobecných záväzných právnych predpisov. Navrhovateľ v čase podania žaloby nemal možnosť posúdiť obsah zmluvných dojednaní medzi odporcom a Š. X.. Zastáva právny názor, že ustanovenia Zmluvy o prenájme, na základe ktorých „partner preberá zodpovednosť za prevádzku umývacej linky i za ochranu podzemných vôd“ predstavujú zmluvné dojednania, na základe ktorých Š. X. vymedzuje svoju zodpovednosť len voči odporcovi. Takéto zmluvné vymedzenie zodpovednosti však nie je záväzné a určujúce pre tretie osoby. Túto skutočnosť jednoznačne preukazuje nielen následne uzavretá poistná zmluva medzi odporcom a spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa a. s., ale i samotná vôľa odporcu a Š. X., ktorú viackrát výslovne prejavili. Viazanosť súdu rozsudkom znamená, že súd už nemôže rozhodnúť inak, než rozhodol, nemôže teda sám vyhlásený rozsudok zmeniť alebo zrušiť, ani keby po vyhlásení rozsudku dospel k názoru, že je rozsudkom neoprávnený. Tento dôležitý procesnoprávny účinok si vyžaduje právna istota a autorita súdneho rozhodnutia. Žaloba voči Š. X. bola v celom rozsahu zamietnutá právoplatným výrokom rozsudku zo dňa 18.4.2005. Podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa boli v odôvodnení uvádzané skutočnosti, na základe ktorých „bolo preukázané, že odporca v 1. rade je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla na zdraví navrhovateľa, pretože táto jeho zodpovednosť vyplýva zo zmluvy medzi odporcami, z jednotlivých poistných zmlúv uzatvorených s vedľajším účastníkom a tiež zhodných tvrdení účastníkov. Z týchto dôvodov možno jednoznačne povedať, že odporca v 2. rade v predmetnom spore nie je pasívne legitimovaný, teda neexistuje u neho hmotnoprávny vzťah s navrhovateľom, ktorý by zakladal zodpovednosť odporcu v 2. rade a právo navrhovateľa žiadať od neho náhradu za škodu na zdraví.“. Súd prvého stupňa právoplatnou časťou rozsudku zo dňa 18.4.2005 vyriešil otázku zodpovednostného vzťahu medzi navrhovateľom, odporcom a Š.O. X., ktorá nebola v čase vzniku úrazu navrhovateľovi jednoznačne známa. Pasívna (vecná) legitimácia Š. X. zanikla v dôsledku právoplatného rozhodnutia súdu. Zastávajú názor, že rozsudkom zo dňa 3.7.2009, v ktorom prvostupňový súd žalobu voči odporcovi v celom rozsahu zamietol, súd prvého stupňa hrubo procesnoprávne pochybil z dôvodu porušenia § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Svoje rozhodnutie totiž odôvodnil skutočnosťou, na základe ktorej „súd posúdil škodu na zdraví navrhovateľa ako škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou (§ 420a OZ), ktorú prevádzkoval vo svojom mene, na vlastný účet a na vlastné riziko Š. X. a tým, že v konaní porušenie právnej povinnosti samotného vlastníka zariadenia umývacej linky preukázané nebolo, za škodu na zdraví navrhovateľa zodpovedá v danom prípade iba prevádzkovateľ Š. X. ... z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu súd návrh zamietol.“. Svojim rozhodnutím tak súd prvého stupňa bez akejkoľvek opory v zákone zmenil, resp. zrušil právoplatnú časť rozsudku zo dňa 18.4.2005. Napriek tomu, že súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu, zároveň vo svojom odôvodnení konštatoval, že „v konaní neboli preukázané dôvody na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.“. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal mimoriadneho zvýšenia základného bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v nadväznosti na úraz zo dňa 15.10.2000, v súlade s § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Hypotéza citovanej právnej normy predpokladá tzv. prípad hodný osobitného zreteľa. Normatívna formulácia umožňuje súdu aplikáciu ad hoc, výrazne zohľadňujúcu subjektívny prvok vo vzťahu k reálnemu sťaženiu spoločenského uplatnenia. Zdravie ako právom chránený záujem sui generis si vyžaduje zo strany konajúceho súdu obzvlášť citlivý prístup, spojený s komplexným individuálnym zhodnotením všetkých právne relevantných skutočností. Vyhláška v čase rozhodnom pre posudzovanie nároku navrhovateľa je priam archaickým predpisom, pôvodne koncipovaným za účelom odškodňovania pracovných úrazov v 60-tych rokoch minulého storočia. Svojou legislatívnou kvalitou evidentne nezodpovedá súčasným ekonomicko-sociálnym podmienkam v Slovenskej republike. Táto skutočnosť je dôvodom pre postupne zaužívanú súdnu prax, podľa ktorej za účelom preklenutia legislatívnej medzery pri odškodňovaní bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, odškodňovanie úrazov v sumách vychádzajúc z bodových hodnôt podľa vyhlášky nie je dostačujúca pre adekvátnu jednorazovú náhradu pre poškodeného. Je preto potrebné každý takýto prípad považovať za prípad hodný osobitného zreteľa. Na strane navrhovateľa sú jednoznačné dôvody a osobitosti, ktoré odôvodňujú zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky a to hlavne v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia. Navrhovateľ pracoval v združení Nová generácia. Cez toto združenie sa chcel navrhovateľ zapojiť do politického života. Bola nepriaznivo ďalšia oblasť života navrhovateľa, ktorá bola nepriaznivo ovplyvnená úrazom a tou bol partnerský život. Navrhovateľ pociťoval jeho zhoršenie, pretože návšteva spoločenských a športových akcií bola u neho v dôsledku úrazu obmedzená. Toto malo za následok rozchod navrhovateľa s priateľkou, s ktorou žil v spoločnej domácnosti viac ako 4 roky. Upozornil aj na nedostatky znaleckých posudkov, ktoré nariadil súd v konaní. Znalecký posudok T.. Y. W. č. X/XXXX neodstraňuje základné rozpory v doterajšom hodnotení bolestného navrhovateľa a stanovuje bodovú hodnotu bez bližšieho objasnenia jej jednotlivých prvkov. Nebral do úvahy osobitosti v poúrazovej rekonvalescencii, v rámci ktorej bol navrhovateľ z dôvodu pretrvávajúcich bolestí v oblasti poraneného zápästia požívať lieky na utíšenie bolesti. Znalec uviedol, že súčasný zdravotný stav nevykazuje podľa platného sadzobníka objektívne podklady na bodové ohodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale neuvádza dôvody, prečo v súčasnosti nie sú splnené podmienky pre bodové ohodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia. Posudok nesprávne posudzuje jednotlivé prvky škody na zdraví, ale hlavne neodstraňuje rozpory v bodových hodnotách doterajších posudkov. Znalecký posudok prof. T.. Y. P. S.., č. XX/XXXX neposkytuje v dostatočnom rozsahu zhodnotenie priamych následkov poranenia navrhovateľa. Znalec ohodnotil bolestné navrhovateľa 190 bodmi a v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že odporca nespĺňa podmienky pre ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. S posudkom nesúhlasí. Žiadal o vypracovanie revíznych posudkov posudzujúcich znalecké posudky, ktoré boli podkladom pre podanie žaloby. Závery znaleckých posudkov, z ktorých vychádzal navrhovateľ pri podávaní žaloby neboli žiadnym spôsobom namietané v čase ich vypracovania ani zo strany odporcu a ani zo strany spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.. Dôležité je, aby súd pri posudzovaní prípadu hodného osobitného zreteľa bral do úvahy skutočnosť, že následky úrazu ohodnocované v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia mali pre navrhovateľa osobitné nepriaznivé dôsledky v spoločenskom, súkromnom, ale hlavne v politickom živote tesne po úraze a nie s odstupom viac ako 8 rokov. Prípad hodný osobitného zreteľa na strane navrhovateľa je potrebné posúdiť s ohľadom na politické príležitosti, ktoré sa žalobcovi v čase úrazu naskytli, a ktoré boli jeho následkom zmarené. Ak by odvolací súd neprijal právnu argumentáciu, považoval za spravodlivé, aby na základe § 150 Občianskeho súdneho poriadku - bez ohľadu na spôsob rozhodnutia vo veci samej - nebol navrhovateľ zaviazaný nahradiť odporcovi trovy konania. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje skutočnosti: zmätočné rozhodnutie súdu prvého stupňa - absolútne odlišné rozhodnutia súdov toho istého stupňa, dĺžka súdneho konania, konanie navrhovateľa v dobrej viere za účelom ochrany jeho práv. V prípade, ak by odvolací súd neuznal právnu argumentáciu odôvodňujúcu na strane navrhovateľa aplikáciu § 150 Občianskeho súdneho poriadku zároveň podáva odvolanie proti výške trov konania a proti spôsobu ich výpočtu. Nestotožňoval sa so závermi súdu prvého stupňa ohľadom výpočtu trov konania podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., kde vzal za základe pre výpočet sumu 56.642,10 Eur. Poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 M Cdo 3/2008 (na pojednávaní opravil na 1 M Cdo 1/2008), rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.15 Co 293/04 a sp. zn. 5 Co 26/05, ktoré rozhodnutia odkazujú na to, že je potrebné vychádzať z § 13 ods. 6 vyhlášky, podľa ktorého ustanovenia základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna desatina výpočtového základu. Vedľajší účastník žiadal rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Poukázal na svoju záverečnú reč prednesenú pred vyhlásením rozsudku. Ak by odvolací súd prisvedčil argumentom žalobcu, že žalovaný je vecne legitimovaným v spore, sú presvedčení, že v danom prípade nie je možné žalobe vyhovieť najmä z dôvodov, že boli splnené liberačné dôvody. Prípad žalobcu v žiadnom prípade nemožno považovať za hodný osobitného zreteľa, v konaní žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že strata zamestnania žalobcu, jeho rozchod s priateľkou, koniec politickej kariéry atď. akýmkoľvek spôsobom súvisia s predmetným úrazom, zastaralosť, resp. neaktuálnosť vyhláška č. 32/1965 Zb. v žiadnom prípade nemôže ovplyvňovať rozhodnutie súdu o mimoriadnom zvýšení odškodnenia bolesti a SSU žalobcu. Domáhal sa aj trov konania. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné, žiadal ho zamietnuť a domáhal sa aj trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením, že v danej veci je daná zodpovednosť žalovaného podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predpokladom zodpovednosti právnickej, či fyzickej osoby podľa tohto ustanovenia je protiprávne spôsobenie škody tými, ktorí sú zamestnancami právnickej alebo fyzickej osoby, a ktorí plnili úlohy zadané im právnickou alebo fyzickou osobou a ku škode došlo v rámci plnení úloh právnickej alebo fyzickej osoby. Za „použité osoby“ právna teória súdna prax považuje osoby vykonávajúce činnosti pre právnickú alebo fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu zmluvy, resp. na základe mandátnej zmluvy alebo príkaznej zmluvy, to znamená, že ide o osoby, ktoré nekonajú vo svojom mene, ale v mene právnickej alebo fyzickej osoby. Dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že právny vzťah medzi žalovaným a Š. X. sa zakladal na Zmluve o nájme čerpacej stanice zo dňa 11.8.1998, ktorou bola Š.O. X. prenajatá čerpacia stanica a v Dohode o prenájme umývacej linky zo dňa 1.2.1999, v ktorej sa Š. X. a žalovaný dohodli, že Š. X. ju bude prevádzkovať vo vlastnom mene, na vlastný účet a vlastnú zodpovednosť. Š. X. mal v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi živnostenské oprávnenie na prevádzkovanie umývacej linky a teda bol podnikateľom, ktorého z hľadiska Živnostenského zákona je možné charakterizovať ako osobu, ktorá samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutie zisku a za podmienok stanovených v Živnostenskom zákone vykonáva podnikateľskú činnosť spočívajúcu v prevádzkovaní umývacej linky. Š. X. preto nie je možné považovať za „použitú“ osobu v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že rozsudok zo dňa 18.4.2005 sa stal vo vzťahu k Š. X. právoplatným, nie je možné pričítať na ťarchu žalovaného, nakoľko žalobca mal všetky právne prostriedky na to, aby „udržal“ Š. X. v predmetnom spore v pozícii žalovaného 2) a to podaním odvolania proti výroku rozsudku zo dňa 18.4.2005, ktorým súd žalobu vo vzťahu k Š. X. zamietol. Námietky smerujúce k správnosti skutkových zistení súdu a aplikáciu právnych noriem pri právnom závere súdu poukázaním na „archaickosť“ vyhlášky č. 32/1965 Zb., dôvody pre mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a nedostatky znaleckých posudkov nepovažuje za dôvodné. Vyhláška bola naposledy menená vyhláškou č. 19/1999 Z. z. s účinnosťou od 1.4.1999, ktorou došlo k zmene výšky hodnoty jedného bodu z 30,- Sk na 60,- Sk, t. j. približne 1,5 roka pred úrazom žalobcu. Z listinného dôkazu predloženého žalobcom jednoznačne vyplýva, že od spoločnosti Ark Thompson, spol. s r. o. dostal výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu zníženia stavu zamestnancov v dôsledku racionalizačných opatrení a s prihliadnutím na nepriaznivý vývoj hospodárskeho výsledku v roku 2002. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že navrhovateľova psychika sa po úraze zmenila do takej miery, že by bola objektívne spôsobilá privodiť rozchod s N.. T. X.. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi úrazom a skončením aktívneho pôsobenia v politike. Podľa znaleckého posudku zo dňa 15.1.2009, č. X/XXXX T.. Y. W., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, znalec udáva, že „odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia z pohľadu posúdenia chirurgom by som po uplynutí jedného roku po úraze vzhľadom na momentálny stav hojenia klasifikoval hodnotou 85 bodov s výhradou možnej priaznivej zmeny objektívneho stavu na základe vývoja hojenia a adaptačného procesu úrazom postihnutého predlaktia.“ Znalec neuplatnil žiadny z dôvodov pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia z dôvodu ich neexistencie. S prihliadnutím na závery znaleckého posudku znalca T.. Y. W., a znaleckého posudku zo dňa 19.10.2008, č. XX/XXXX L.. T.. Y. P., S.., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie ortopédia, je jednoznačne preukázané, že poúrazový stav žalobcu sa postupne zlepšoval. Ku dňu vyhotovenia znaleckých posudkov obaja znalci vo svojich posudkoch zhodne konštatovali že „(...)nezisťujem žiadne obmedzenia funkcie pravej hornej končatiny v zmysle trvalých následkov po úraze. Nenachádzam žiadnu objektívnu príčinu v súvislosti s prekonaným úrazom, ktorá by bránila plnohodnotnému sa zaradeniu ... do pracovného a rodinného života“ a znalecký posudok T.. Y. W. „( ...) nekonštatujem prítomnosť trvalých následkov“. Námietky žalobcu v odvolaní voči rozhodnutiu o trovách konania považuje za neopodstatnené, pretože sú v rozpore s relevantnou právnou úpravou, s konštantnou praxou súdov Slovenskej republiky a právne názory, z ktorých žalobca vychádza sú nesprávne. Poukázal na to, že ak zákonodarca považuje pre účely platenia súdnych poplatkov za hodnotu veci uplatnenú výšku náhrady, niet žiadneho relevantného dôvodu, pre ktorý by sa táto otázka mala v prípade rozhodovania o náhrade trov konania posudzovať inak. Poukázal tiež na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 142/06 zo dňa 16.6.2006 a sp. zn. 3 Co 542/2006, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 C 29/03 zo dňa 10.2.2005. Predmetom konania nie je samotná bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, ale konkrétne nároky, ktoré žalobca vyčíslil na konkrétnu sumu 1.706.400,- Sk. O tejto sume bolo vedené súdne konanie, vykonávané rozsiahle dokazovanie a o nej súd v konečnom dôsledku rozhodol. Navrhovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu odporcu poukázal na poistnú zmluvu uzavretú medzi odporcom a spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, zmluvný vzťah medzi odporcom a Š. X., ako aj vyjadrenia odporcu na pojednávaní dňa 12.3.2003 a 26.5.2005, kde právny zástupca odporcu uviedol : „nespochybňujem pasívnu legitimáciu svojho klienta, tak isto nespochybňujem, že došlo k úrazu v priestoroch odporcu v 1. rade „. Hypotéza § 7 ods. 3 vyhlášky predpokladá tzv. prípad hodný osobitného zreteľa. Normatívna formulácia umožňuje súdu aplikáciu ad hoc, výrazne zohľadňujúcu subjektívny prvok vo vzťahu k reálnemu sťaženiu spoločenského uplatnenia. Preklenutie výlučne generalizovaného tabuľkového hodnotiaceho systému individualizáciou odškodnenia je v tomto prípade bezvýhradne na mieste a plne v súlade s právnymi poriadkami členských štátov Európskej únie. Vyhláška je priam archaickým predpisom, práve táto skutočnosť je dôvodom pre postupne zaužívanú súdnu prax, podľa ktorej za účelom preklenutia legislatívnej medzery pri odškodňovaní bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, odškodňovanie úrazov v sumách vychádzajúcich z bodových hodnôt podľa vyhlášky nie je dostačujúce pre adekvátnu jednorazovú náhradu pre poškodeného. V trovách konania opätovne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 1/2008, ako aj na 1 M Cdo 4/2007, 2 M Cdo 3/2006, 3 M Cdo 9/2007, 5 M Cdo 2/2009, ako aj poukázal na § 150 O. s. p. tak, ako to uviedol vo svojom odvolaní. Opätovne vo svojom vyjadrení sa domáhal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie, prípadne ak sa súd nestotožní s právnou argumentáciu navrhovateľa navrhoval na vyššie uvedené skutočnosti dokazujúce komplikovaný zodpovednostný právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom, ako aj skutočností týkajúcich sa rozporných rozhodnutí súdu, aby odvolací súd pripustil dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné len v trovách konania. Navrhovateľ aj predmetom odvolacieho konania zotrval na nároku, ktorým sa domáhal mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 80 násobku, spolu 56.642,10 Eur (1.706.400,- Sk). Svoj nárok odôvodňoval aj v odvolacom konaní tým, že dňa 15.10.2000, v dôsledku ním nezavineného konania a v dôsledku nedostatočných bezpečnostných opatrení zo strany odporcu, riadiac sa pokynmi prevádzkovateľa, utrpel na čerpacej stanici ARAL na Einsteinovej ulici v samoobslužnej umývacej linke vážny úraz pravého predlaktia spojený so silným krvácaním a šokom, spôsobený pošmyknutím sa a následným pádom na mokrom a šmykľavom povrchu umývacej linky. V dôsledku úrazu musel byť neodkladne vykonaný chirurgický zákrok. Pri úraze došlo k úplnému prerušeniu ohýbačov na pravej ruke, potrhanie šliach a prerušenie naťahovača na prstoch pravej ruky. Operácia bola vykonaná v celkovej anestéze. Za dôvody mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľ považoval skutočnosti, že po celý čas až do súčasnosti je nútený požívať lieky na utíšenie bolesti a vykonávať bolestivé rehabilitačné cvičenia, že zranenia spôsobené v dôsledku úrazu zanechali trvalé následky, ktoré spočívajú najmä v obmedzení flexie a bolesti predlaktia, zápästia a prstov, že navrhovateľ má v predlaktí rozsiahlu 8 cm dlhú jazvu, evokujúcu u tretích osôb pokus o spáchanie samovraždy podrezaním si žíl, že má aj psychické problémy spôsobené traumou z úrazu, najmä pocity strachu a úzkosti pri tankovaní na čerpacích staniciach, trpí silnými bolesťami predlaktia, prstov, má i subjektívne zdravotné problémy, a to najmä nespavosť, bolesti hlavy a občasné tŕpnutie horných končatín. Ďalej argumentoval tým, že nemôže viesť plnohodnotný život tak, ako pred úrazom, pretože bol aktívnym športovcom, aktívne sa venoval volejbalu a ďalším športom, čo po úraze nie je možné. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Podľa § 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou. Podľa § 420 a ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti, b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie, c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti. Podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je: - protiprávny úkon, - spôsobenie škody a - príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o subjektívnu zodpovednosť, v prípade, keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia). V § 420 ods. 1 je vyjadrená zásada, že každý, t.j. tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. V ods. 2 je vyjadrená zásada, že pokiaľ niekto spôsobí škodu pri vykonávaní činnosti, ktorú vykonával pre inú osobu, nezodpovedá za túto škodu sám, ale za ňu zodpovedá ten, za koho túto činnosť vykonával. Vzťahuje sa to najmä na prípady, keď zamestnanec pri vykonávaní činnosti v rámci svojich pracovnoprávnych povinností spôsobí škodu tretej osobe. V takomto prípade za škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ, a to bez ohľadu na to, či je zamestnávateľ právnickou osobou alebo fyzickou osobou. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. Použitie týchto osôb sa uskutočňuje spravidla na základe pracovnoprávneho pomeru. Formulácia Občianskeho zákonníka je však taká široká, že postihuje aj prípady, keď niekto koná v prospech právnickej osoby alebo fyzickej osoby na základe iného právneho pomeru než pracovnoprávneho, hoci najčastejšie ide o vykonávanie činnosti na základe pracovnoprávneho pomeru. Skutočnosť, že zodpovednou osobou za spôsobenie škody vo vzťahu k poškodenému je právnická osoba alebo fyzická osoba, ak bola spôsobená škoda pri ich činnosti, ešte neznamená, že osoby, ktoré túto činnosť za právnickú alebo fyzickú osobu vykonávali a pritom tretej osobe spôsobili škodu, vyjdú z tejto konštrukcie bez akýchkoľvek právnych následkov. Tieto osoby však nezodpovedajú priamo poškodenému, ale ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov tým nie je dotknutá. To znamená, že zodpovedajú svojmu zamestnávateľovi, ktorý môže voči nim uplatniť pracovnoprávny regres podľa Zákonníka práce ktorého rozsah závisí od toho, či zamestnanec spôsobil škodu z nedbanlivosti alebo úmyselne. V § 420a ods. 1 je vyjadrená zásada, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou. Škodcom môže byť tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba. V prípade právnickej osoby, najmä pri obchodných spoločnostiach, nezáleží na tom, či ide o prevádzkovú činnosť, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, alebo o inú prevádzkovú činnosť. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, musí byť medzi oboma skutočnosťami príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno spočíva na poškodenom. Keďže pri škodách spôsobených prevádzkovou činnosťou nie je dôležité, či bola prevádzková činnosť povolená, alebo nie, stačí dokázať, že určitou prevádzkovou činnosťou bola spôsobená škoda. Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou ( písm. a) ), ak je spôsobená činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri tejto činnosti. Ustanovenie § 420a prichádza do úvahy ako všeobecný predpis, pokiaľ zodpovednosť nie je upravená v rámci určitej osobitnej činnosti. Zodpovednosť podľa písm. a) preto prichádza do úvahy len vtedy, ak nemožno použiť niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti. Dňa 11.8.1998 vlastník čerpacej stanice, spoločnosť ARAL Slovakia s.r.o., Bratislava uzatvorila so Š. X. ako partnerom Zmluvu o prenájme čerpacej stanice na Einsteinovej ulici v Bratislave, ktorej súčasťou bola aj umývacia linka. Podľa nájomnej zmluvy (bod 5.) partner preberá zodpovednosť za prevádzku umývacej linky. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Dňa 1.2.1999 bola medzi spoločnosťou ARAL Slovakia s.r.o., Bratislava a Š. X. ako partnerom uzavretá osobitná Dohoda o prenájme umývacej linky. Podľa dohody toto zariadenie bude partner sám prevádzkovať, pričom partner prebral zodpovednosť za prevádzku umývacej linky i za ochranu spodných vôd. Z výpisu zo zoznamu podnikateľských subjektov SR vyplýva, že Š. X., IČO: 32 114 508 s miestom podnikania Bratislava - Ružinov, Mesačná 1 (t.č. Nové záhrady VII/18) bol evidovaný ako podnikateľ v živnostenskom registri Obvodného úradu Bratislava č. XXX-XXXXX. Okrem iného, predmetom jeho podnikateľskej činnosti zapísanej v registri bola aj prevádzka autoumyvárky a prevádzkovanie čerpacej stanice - predaj pohonných hmôt. Teda v čase vzniku úrazu (15.10.2000) prevádzkoval čerpaciu stanicu vrátane umývacej linky Š. X.. Toto potvrdil pred súdom i samotný Š. X. ako aj odporca. Š. X. mal v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi živnostenské oprávnenie na prevádzkovanie umývacej linky a teda bol podnikateľom, ktorého z hľadiska Živnostenského zákona je potrebné charakterizovať ako osobu, ktorá samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutie zisku a za podmienok stanovených v Živnostenskom zákone vykonával podnikateľskú činnosť spočívajúcu v prevádzkovaní umývacej linky. Š. X. preto nie je možné považovať za „použitú“ osobu v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatuje aj správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. l, 2 O. s. p.). Vzhľadom na uvedené vyššie, keďže odvolací súd sa stotožnil s tým, že odporca nemá v konaní pasívnu legitimáciu, nepreskúmaval odvolacie dôvody dotýkajúce sa nárokov na náhradu škody. Poukazuje však na to, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľovi (ak by aj bol odporca pasívne legitimovaný) nevznikol nárok na zvýšenie náhrady škody z titulu bolestného, ale ani z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide o bolestné navrhovateľ nepreukázal v priebehu celého konania, že by bolesť spôsobená úrazom a následnou liečbou po reparácii poškodenia zdravia bola takého charakteru, intenzity a časového rozsahu, že by odôvodňovala zvýšenie tejto náhrady škody. Tvrdenie navrhovateľa, že užíval utišujúce látky proti bolesti zostali len v polohe jeho tvrdení. Nikdy za celé obdobie z tohto dôvodu neriešil prípadný stav bolesti návštevami u lekára, prípadne psychológa, alebo psychiatra. Taktiež pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že toto bolo ohodnotené následne rok po úraze. Aj zo znaleckých posudkov vypracovaných v tomto konaní bolo konštatované, že v tomto období tento nárok vznikol. Bolo však tiež preukázané, že stav pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia následne odznel a nárok na náhradu škody z tohto titulu neexistuje. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že sťaženie spoločenského uplatnenia je možné ohodnotiť až po konečnom ustálení stavu. Ak rok po úraze bolo ohodnotenie spoločenského uplatnenia ohodnotené a následne bolo preukázané, že tento stav odznel a nárok neexistuje, tak toto ohodnotenie bolo predčasné. K odvolacej námietke navrhovateľa dotýkajúcej sa rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorej navrhovateľ vyslovil názor, že rozsudkom zo dňa 3.7.2009, v ktorom prvostupňový súd žalobu voči odporcovi v celom rozsahu zamietol, súd prvého stupňa hrubo procesnoprávne pochybil z dôvodu porušenia § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a svojim rozhodnutím tak súd prvého stupňa bez akejkoľvek opory v zákone zmenil, resp. zrušil právoplatnú časť rozsudku zo dňa 18.4.2005 podotýka, že táto neobstojí a je bez akéhokoľvek právneho základu. Je nesporné, že navrhovateľ pôvodne podaným návrhom sa domáhal svojich nárokov voči dvom subjektom - spoločnosti ARAL SLOVAKIA, s. r. o. a Š.O. X. a domáhal sa, aby súd zaviazal odporcov 1) a 2) k povinnosti zaplatiť istinu 1.706.400,- Sk. Rozsudkom zo dňa 18.4.2005 rozhodol tak, že k náhrade škody zaviazal pôvodného odporcu 1) a voči odporcovi 2) návrh zamietol. Navrhovateľ voči rozsudku v časti, kde nebol úspešný, odvolanie nepodal. Odvolanie podal iba pôvodný odporca 1). Odvolací súd preto sa mohol zaoberať v odvolacom konaní preskúmania rozhodnutia už iba voči tomuto odporcovi. Zistil procesné pochybenia, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal však na to, že v posudzovanej veci by mohlo ísť o osobitný druh zodpovednosti podľa § 420a OZ, z pohľadu ktorého ustanovenia súd prvého stupňa dovtedy vec neriešil. Následne pri posudzovaní nároku na náhradu škody s prihliadnutím na uvedené zákonné ustanovenie súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca (pôvodne odporca 1)) nie je pasívne legitimovaný v predmetnom konaní. V danej veci preto nejde o porušenie § 156 ods. 4 O. s. p. (a nie ods. 3 ako nesprávne udáva navrhovateľ). Súd prvého stupňa nezmenil výrok rozsudku, ktorým bol návrh voči Š. X. zamietnutý. Taktiež nejde o porušenie citovaného ustanovenia ani voči odporcovi (pôvodne odporcovi 1)). Výrok rozsudku (zo dňa 18.4.2005), ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť náhradu škody bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Ak súd zistil skutočnosti, v zmysle ktorých dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný voči tomuto odporcovi (pôvodne odporcovi 1)), tak návrh voči nemu zamietol. Týmto rozhodnutím nezmenil výrok rozsudku voči Š. X. v rozsudku z 18.4.2005. Konštatovanie súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, kto je zodpovedný za prípadnú škodu vzniknutú navrhovateľovi nie je zmenou vyhláseného rozsudku. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa, aby súd pripustil dovolanie v predmetnom konaní, tomuto návrhu odvolací súd nevyhovel. Predmetné konanie je konaním návrhovým, preto ak sa účastník domáha prípadného pripustenia dovolania voči potvrdzujúcemu rozsudku musí aj špecifikovať otázku zásadného významu po právnej stránke. Navrhovateľ (zastúpený advokátom) tento návrh podal dvakrát, v odvolaní a vo vyjadrení k vyjadreniu odporcu. Konštatovanie, že „...vyššie uvedené skutočnosti dokazujúce komplikovaný zodpovednostný právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom, ako aj skutočností týkajúcich sa rozporných rozhodnutí súdu, aby odvolací súd pripustil dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,“ nie je možné považovať za takýto návrh. Odvolací súd preto nemal možnosť ani preskúmať, či prípadne položená otázka by spĺňala predpoklady otázky po právnej stránke zásadného významu. Pokiaľ ide o trovy konania odvolací súd v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa posúdil trovy konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. bez bližšieho odôvodnenia. Je nesporné, že navrhovateľ si uplatňoval v predmetnom konaní nárok na náhradu škody 80 násobkom zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Návrh navrhovateľa bol zamietnutý z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie. Súd prvého stupňa, ale ani odvolací súd z uvedeného dôvodu sa už (aj keď súd prvého stupňa odôvodnil, ak by pasívna legitimácia bola daná, že nárok by navrhovateľovi na náhradu škody nevznikol) nemohol zaoberať nárokom výšky náhrady škody. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé z akých ustanovení jednotlivých vyhlášok vychádzal. V tomto je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa pre výpočet trov konania prevzal tabuľku (stala sa súčasťou rozsudku), ktorú predložil právny zástupca odporcu vo svojom podaní vyčíslenia trov konania. Súd prvého stupňa bude musieť opätovne rozhodnúť o trovách konania. Pri ich rozhodnutí bude sa musieť zaoberať aj námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, ako aj stanoviskom odporcu uvedeným vo vyjadrení k odvolaniu, vyporiadať sa aj s poukázaním na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj prípadným posúdením trov konania podľa § 150 O. s. p.. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.