Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/259/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201479 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1010201479.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík č. 27, 082 13 Prešov, IČO: 31 303 862, zastúpený advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, 042 83 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, 812 35 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 7315/2010-7.2 (55/2010-rozkl.) zo dňa 22.6.2010 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody č. 4245/2010-2.1 zo dňa 15.4.2010 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. 7315/2010-7.2 (55/2010-rozkl.) zo dňa 22.6.2010 ako i rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody č. 4245/2010-2.1 zo dňa 15.4.2010 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je p o v i n n ý do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 303,31 eur na účet jeho právnej zástupkyne vedený v M. M. , a.s., č. účtu: XXXXXXXX/XXXX . o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom určenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 7315/2010-7.2 (55/2010-rozkl.) zo dňa 22.6.2010, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 4245/2010-2.1 zo dňa 15.4.2010. Správny orgán svojim prvostupňovým rozhodnutím nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania vo veci žiadosti subjektu Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia SINÁ o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha medveďa hnedého v súlade so zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane prírody). podľa názoru žalobcu správne orgány nesprávne právne posúdili vec, ich rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Napadnutým rozhodnutím žalovaný porušil medzinárodnú zmluvu o ľudských právach, ktorá podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle zákona č. 83/1990 Zb., stanov združenia a článku 2 Aarhuského dohovoru, (ďalej len Dohovoru) je žalobca zainteresovanou verejnosťou, ktorá má mať podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru zabezpečený prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, má Aarhuský dohovor, ku ktorému Slovenská republika pristúpila dňa 6.3.2006, prednosť pred zákonmi. Uznesenie Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23.9.2005, ktorým bol vyslovený súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Dohovoru, neobsahuje konštatovanie uvedené v rozhodnutí žalovaného, podľa ktorého ide o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon. Podľa názoru žalobcu Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonmi štátu. Ak vnútroštátny zákon neumožňuje uplatňovať práva vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, došlo by k porušeniu čl. 7 odsek 5 Ústavy SR. Žalobca odvodzuje svoje právo byť účastníkom správneho konania z článku 9 ods. 3 Dohovoru. Toto postavenie mu umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobilé dosiahnuť preskúmanie správnych orgánov. Ustanovenia § 15a Správneho poriadku a § 250 OSP takéto oprávnenie zúčastnenej osobe nepriznávajú. Oprávnenia verejnosti podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru nie sú podľa žalobcu podmienené len na prípady uvedené v čl. 6. Oprávnenie žalobcu je dané tým, že sa jedná o úkony týkajúce sa životného prostredia. Žalobca poukázal na názor Najvyššieho súdu SR prezentovaný v rozsudku č. 3Sž 39/2003 a 1So 98/2004. Podľa jeho názoru, Dohovor vo svojom čl. č. 9 ods. 3 mu výslovne dáva aktívnu legitimáciu na podávanie opravných prostriedkov v konaniach týkajúcich sa životného prostredia, pričom žalovaný sa s touto námietkou riadne nevysporiadal. Na základe uvedených dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že zákonom č. 454/2007 Z. z., ktorým došlo k zmene a doplnení zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane prírody), došlo k zmene § 82 ods. 3, podľa ktorého združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmych dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou. Z procesného postavenia účastníka konania sa od 1.12.2007 občianske združenia dostali v predmetných konaniach do pozície zúčastnených osôb. Rozsah oprávnení zúčastnených osôb v správnom konaní upravuje ust. § 15a zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správneho poriadku). Prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s ust. § 82 ods. 7 zákona o ochrane prírody, oznámil žalobcovi začatie konania vo veci žiadateľa. Žalobca mu listom zo dňa 15.12.2009 oznámil svoju účasť v konaní v postavení zúčastnenej osoby. Následne ho listom zo dňa 20.12.2009 žalobca žiadal o priznanie postavenia účastníka konania. Správny orgán skúmal procesné postavenie žalobcu podľa § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o ochrane prírody ako i § 14 Správneho poriadku. Poukázal na judikát NSS ČR č. 3 Ao 2/2007-42, podľa ktorého dohoda nie je priamo použiteľná a nedá sa uplatniť zásada jej prednosti pred zákonmi. V zmysle rozhodnutí NS SR č. Sž-o-NS 114/03 a 7 Sž 169/02 postavenie účastníka konania možno priznať len subjektom - nositeľom práva k veci, ktorá je predmetom konania. Vystupovanie žalobcu vo všeobecnom verejnom práve nemôže byť podľa žalovaného základom pre vznik postavenia účastníka konkrétneho správneho konania. Žalobcovo postavenie sa po vydaní rozhodnutia nezmení a je zrejmé, že rozhodnutím v správnom konaní nie sú dotknuté žiadne jeho práva alebo právom chránené záujmy a povinnosti. Žalobcovi nepriznáva postavenie účastníka konania ani osobitný predpis. V predmetnom konaní je žalobca z uvedených dôvodov len zúčastnenou osobou s právami a povinnosťami upravenými v ust. § 3 ods. 2, § 15a ods. 1 a ods. 2, § 23 ods. 1, § 31 ods. 1 a ods. 2, § 33 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku. Žalobca svoje postavenie odvodzuje od priamej aplikácie čl. 9 ods. 3 Dohovoru, avšak jeho citácia prezentovaná v žalobe nie je presná a neobsahuje podstatnú časť - ...“ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe obšírne zaoberal priamym účinkom Dohovoru, ktorého podmienkou je, aby takáto medzinárodná norma bola dostatočne jasná a presná, nepodmienená a právne perfektná. Z textu čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru vyplýva, že je v ňom daná podmienka prijatia, resp. existencie vnútroštátnych noriem a preto nemôžu mať priamy právny účinok vo vnútroštátnom práve. Z čl. 3 ods. 1 Dohovoru ďalej vyplýva, že sa jedná o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon a z doložky prednosti je zrejmé že Dohovor neobsahuje priamu a dostatočne presnú úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. V danom prípade nemožno medzinárodnú zmluvu aplikovať priamo, pretože nie je z uvedených dôvodov spôsobilá na priame použitie pre rozhodnutie vo veci. Poukazovanie na porušenie práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR v danom prípade takisto neobstojí, pretože takéto právo v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR (č. III ÚS 93/2008 a III ÚS 102/2008) prislúcha len fyzickým osobám. V článku 9 ods. 2 Dohovoru sa jedná o záväzok štátu s úpravou vlastných pravidiel regulácie. Žalobca má v zmysle uvedeného postavenie mimovládnej organizácie zaujímajúcej sa o rozhodovací proces v zmysle čl. 9 ods. 2 čo však neznamená, že s týmto postavením je možné automaticky spájať aj postavenie účastníka konania podľa slovenského právneho poriadku. Článok 9 ods. 3 Dohovoru sa týka všeobecného prístupu k spravodlivosti vo veciach životného prostredia bez ohľadu na to či ide o povoľovací proces podľa čl. 6 na činnosti uvedené v prílohe č. I. Jedná sa o zabezpečenie mechanizmov na preskúmanie vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa životného prostredia, avšak nezakladá priamo právo na účasť v rozhodovacom procese. Právo na účasť na rozhodovacom procese či už vo forme zúčastnenej osoby alebo účastníka konania zabezpečuje čl. 6 pri konkrétnych činnostiach uvedených v prílohe I. dohovoru, alebo ak ide o činnosti, ktoré podliehajú posudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa vnútroštátnych predpisov. Článok 9 ods. 2, ods. 3 Dohovoru neobsahuje základné kumulatívne podmienky nevyhnutné na jeho priamu aplikáciu. Žalobcovi na základe uvedeného nevyplýva priame oprávnenie podať žalobu, avšak môže využiť iné nástroje, napr. mimoriadne opravné prostriedky (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu prokurátora). Žalovaný je povinný postupovať v správnom konaní na základe zákona - Správneho poriadku. Dohovor, z ktorého žalobca odvodzuje svoje právo nie je dostatočne konkrétny a jednoznačný na jeho priame uplatnenie a žalovaný nemôže postupovať nad rámec vnútroštátneho zákona. Žalobca vo svojej žalobe ako príklad uviedol judikáty v ktorých sa rozhodovalo o právach fyzických osôb - nesporných účastníkov konania vyplývajúcich z priamo aplikovateľného Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách. Aahurský dohovor takýto účinok nemá. Na základe uvedených dôvodov žalovaný postupoval v súlade Ústavou SR a aplikovateľnými právnymi predpismi. Odôvodnenia oboch rozhodnutí zodpovedajú skutkovým zisteniam z čoho vyplýva ich preskúmateľnosť. Žalovaný žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 OSP) bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 OSP preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k rozhodnutiu jednomyseľne odsúhlasenému všetkými členmi senátu. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 29.1.2010 bola Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky, odboru ochrany prírody doručená žiadosť subjektu Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovnícke združenie SINÁ, so sídlom v Lazisku, Svätý Kríž 161 o povolenie výnimky v súlade so zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane prírody) za účelom odstrelu jedného kusu medveďa hnedého o hmotnosti do 150kg v poľovnom revíri SINÁ. Listom zo dňa 1.2.2010 informoval správny orgán žalobcu o začatí správneho konania o predmetnej výnimke. Žalobca listom doručeným žalovanému dňa 10.2.2010 oznámil svoju účasť v konaní. Listom zo dňa 18.3.2010 správny orgán žalobcu oboznámil s podkladmi rozhodnutia a vyzval ho, aby sa v lehote 7 dní vyjadril k podkladom rozhodnutia. Listom zo dňa 31.3.2010 žalobca oznámil správnemu orgánu, že nesúhlasí s udelením výnimky na usmrtenie jedného jedinca chráneného druhu medveďa hnedého v rámci regulačného lovu v roku 2010 na základe žiadosti poľovníckeho združenia SINÁ a žiadal, aby mu bolo v predmetnom konaní priznané postavenie účastníka konania. Rozhodnutím č. 4245/2010-2.1 zo dňa 15.4.2010 prvostupňový správny orgán v predmetnej správnej veci nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na novelu zákona o ochrane prírody účinnú od 1.12.2007, ktorou došlo k zmene ust. § 82 ods. 3, podľa ktorého žalobcovi prislúcha v predmetnom konaní postavenie zúčastnenej osoby s rozsahom oprávnení priznaných správnym poriadkom. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na svoj názor prezentovaný vo vyššie popísanom vyjadrení k žalobe. Žalobca podal voči predmetnému rozhodnutiu v zákonom určenej lehote rozklad, v ktorom uvádzal námietky opakujúce sa aj v podanej žalobe. Žalovaný následne rozhodnutím zo dňa 14.6.2010 zamietol návrh na prerušenie správneho konania a dňa 22.6.2010 vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým rozklad žalobcu voči rozhodnutiu, ktorým mu nebolo priznané postavenie účastníka konania zamietol a potvrdil rozhodnutie č. 4245/2010-2.1 zo dňa 15.4.2010. Vzhľadom na okolnosť, že žalobca podal množstvo žalôb na súdy Slovenskej republiky v ktorých sa domáhal prístupu do konaní týkajúcich sa životného prostredia ako účastník konania (t.j. v obdobných veciach), uznesením sp. zn. 5Sžp/41/2009 zo dňa 22. júna 2009, Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na možný komunitárny rozmer súdneho prieskumu prebiehajúce konania prerušil a postupom podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie. Súdny dvor Európskej únie položené otázky prijal na ďalšie konanie a svoj názor na ne zaslal Najvyššiemu súdu prostredníctvom rozsudku č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 tak, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“ Podľa právneho výkladu najvyššieho súdu v rozsudkoch týkajúcich sa obdobných vecí, základná otázka, ktorá bola v prebiehajúcom konaní pred najvyšším súdom odvolaním predložená, je, či s pozíciou žalobcu ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia v správnom konaní vzhľadom na predmet uvedeného konania sa spája aj právo na súdnu ochranu alebo je postačujúca ochrana poskytovaná predpismi správneho práva. Riešenie tejto otázky je späté s procesným postavením uvedeného občianskeho združenia, najmä v správnom konaní. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z toho, že teória správneho práva popri postavení zúčastnenej osoby vymedzuje prostredníctvom § 14 Správneho poriadku až štyri odlišné vnútroštátne definície účastníka správneho konania. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať (1. definícia) alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté (2. definícia); účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak (3. definícia). Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (4. definícia). Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených definícií a na základe ustálenia procesnej situácie dospel k záveru, že žalobcovi slovenský právny poriadok prostredníctvom § 250 OSP priznáva právo na súdnu ochranu formou súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu. Poukázal na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze č. k. II. US 197/2010-52 z 13.01.2011, podľa ktorého tento potvrdzuje záver najvyššieho súdu, že bez ohľadu na procesné označenie osoby v konaní je základným kritériom pre posúdenie účastníctva predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Ďalej v prejednávanej veci je nepochybné, že jadrom sporu medzi žalobcom a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé životné prostredie (bližšie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V súvislosti s týmto najvyšší súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj vymedzenie pojmu účastníctvo z pohľadu medzinárodnoprávneho, ktorý najmä predurčuje článok 2 písm. a/ Odporúčania (2004) 20 Výboru ministrov Rady Európy o súdnom prieskume správnych úkonov a článok 7 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 2 písm. a/ (s označením Prístup k súdnemu prieskumu): a/ súdny prieskum by mal byť dostupný prinajmenej fyzickým a právnickým osobám vzhľadom na správne akty, ktoré priamo ovplyvňujú ich práva a povinnosti. Členské štáty by mali byť podporované v snahe vyzistiť, či prístup k súdnemu prieskumu by nemal byť dostupný aj združeniam či iným osobám a organizáciám oprávneným chrániť kolektívne záujmy a záujmy jednotlivých komunít. Zdôraznil aj Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16 o administratívnych konaniach, ktoré sa týkajú veľkého počtu osôb. Toto odporúčanie vyzdvihuje narastajúci počet oblastí správneho práva (najmä vo sfére výstavby veľkých technologických celkov alebo priemyselných zariadení), kde správne orgány stále čoraz viac čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane krajiny, prírody (tzn. prvkov nenahraditeľným spôsobom spojených so životným prostredím) a logicky sú preto orgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie uvedených kolektívnych rozhodnutí. Citované odporúčanie kladie jasný dôraz na úlohu združení (asociácií) zastupujúcich osoby pri ich práve na ochranu záujmov chránených právom vrátane súdneho prieskumu takýchto kolektívnych rozhodnutí správneho orgánu (viď článok I. zásada II. b/ a zásada VII. Odporúčania). Vo vzťahu k menej záväznej povahe odporúčaní Rady Európy najvyšší súd vyslovil, že síce pri svojej rozhodovacej činnosti na jednej strane posudzuje uvedené odporúčania Rady Európy ako právne akty medzinárodných organizácií, ktoré nemajú jednoznačný nariaďovací odkaz pre členské štáty, avšak na druhej strane nie je možné spochybniť ich obsah v tom zmysle, že obsahujú právne štandardy, ktorých realizácia vo vnútroštátnom právnom systéme je celkom logicky a legitímne očakávaná pre členský štát Rady Európy, pokiaľ má byť hodnotený ako právny štát. Ako posledný, avšak nemenej významný právny prameň najvyšší súd uvádza rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011, ktorý je v zmysle čl. 7 ústavy a čl. 4 Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania komunitárneho práva pre orgány členského štátu. Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa článku 4 ods. 3(pôvodne čl. 10) Zmluvy o Európskej únii podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Pre najvyšší súd bolo nepochybné, že ciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde podľa najvyššieho súdu sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1 Aarhuského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“, a preto vyzdvihol všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy. V závere predmetného rozhodnutia, na ktoré krajský súd v danom prípade poukazuje, a v zmysle ktorého rozhodol vo veci žalobcu, na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného prostredia patrí v zmysle systematiky Druhej hlavy ústavy do skupiny základných práv a slobôd. Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na priaznivé životné prostredie. Podľa článku 44 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie (a kultúrne dedičstvo). Podľa článku 44 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Vzhľadom na hore uvedené závery je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, potom celkom logické konštatovanie, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať. Krajský súd v Bratislave v intenciách uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu prezentovaného v rozhodnutí o obdobnej veci napadnuté rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách súdneho konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) za dva úkony (prevzatie a príprava zastupovania, žaloba) podľa § 11 ods. 4 vyhlášky, realizované v roku 2010 vo výške 1/6 výpočtového základu, t.j. 2 x 120,23 eur, 2 x 7,21 eur paušálna náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a 19% DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky prislúchajúca odmene a náhradám. Trovy žalobcu súčtom uvedených položiek predstavujú čiastku 303,31 eur, ktoré žalobca zaplatí na účet právnej zástupkyne žalobcu. Súd nepriznal žalobcovi náhradu za úkony: 1/ náhrada za jeden 1 úkon (návrh na prerušenie konania zo dňa 11.8.2010), pretože tento návrh bol súčasťou podanej žaloby v čase, keď už bolo známe, že bola odvolacím súdom položená prejudiciálna otázka v skutkovo totožnej veci podľa § 109 ods. 1 písm. c) a súd by preto aj bez návrhu prerušil konanie. 2/ podanie zo dňa 2.5.2011 (návrh na pokračovanie v konaní) z dôvodu, že súd aj bez návrhu pokračuje v konaní, ak odpadla prekážka, pre ktorú bolo konanie prerušené. Podľa názoru súdu tieto úkony teda neboli zástupkyňou žalobcu účelne vynaložené. Súd nepriznal ani náhradu za podania urobené elektronickými prostriedkami v sume 1,50 eur a 1,50 eur, pretože sa jedná o náklady spadajúce pod paušálne výdavky podľa § 16 ods. 3 vyhlášky. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie musí spĺňať náležitosti podľa ust. § 205 OSP. V Bratislave 14.10.2011