Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/281/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201486 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1010201486.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík 27, 082 13 Prešov, IČO 313 03 862, zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 7263/2010-7.2 (43/2010-rozkl.) zo dňa 22.06.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ministra životného prostredia Slovenskej republiky č.: 7263/2010-7.2 (43/2010-rozkl.) zo dňa 22.06.2010 a rozhodnutie žalovaného sp. zn. 2568/2010-2.1 zo dňa 16.04.2010 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 386,30 € na účet právnej zástupkyne žalobcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 12.08.2010 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky č.: 7263/2010-7.2 (43/2010-rozkl.) zo dňa 22.06.2010, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie žalovaného sp. zn. 2568/2010-2.1 zo dňa 16.04.2010. Týmto rozhodnutím žalobcovi nebolo priznané postavenie účastníka správneho konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia L. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého. Žalobca navrhoval rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušiť pre nesprávne právne posúdenie veci, pre nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov. Tvrdil, že vydané rozhodnutia sú v rozpore s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach - Dohovorom EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, publikovaným v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. (ďalej len Aarhuský dohovor alebo Dohovor), ktorý má podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi SR, pretože správne orgány postupom v rozpore s Dohovorom odňali žalobcovi právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Dohovoru a tiež právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR na prístup k spravodlivosti pred iným orgánom Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že dňa 23.09.2005 Národná rada SR uznesením č. 1840 vyslovila súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Aarhuskému dohovoru a zároveň rozhodla, že Dohovor je medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. Podľa článku 20 ods. 3 Dohovor nadobudol vo vzťahu k Slovenskej republike platnosť dňom 05.03.2006, čím sa stal záväzným pre vnútroštátne fyzické a právnické osoby, medzi ktoré nesporne patria aj štátne orgány. Podľa žalobcu uvedené uznesenie Národnej rady SR neobsahuje konštatovanie uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného, podľa ktorého ide o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon. Poukazujúc na vymedzenie pojmu verejnosť v článku 2 Dohovoru, ďalej na právo verejnosti na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu podľa článku 9 ods. 3 Dohovoru, ako aj na vlastné stanovy a právne postavenie občianskeho združenia v zmysle zákona č. 83/1990 Zb., žalobca tvrdil, že ako združenie podporujúce ochranu životného prostredia má právo byť účastníkom predmetného správneho konania. Dôvodil tým, že realizáciu oprávnení ustanovených v článku 9 ods. 3 Dohovoru zabezpečuje v správnom konaní len postavenie účastníka tohto konania, keďže len účastník správneho konania môže využívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobilé dosiahnuť preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vydaného v správnom konaní, v danom prípade podrobiť preskúmaniu konanie alebo opomenutie orgánov verejnej moci rozhodujúcich o udelení výnimky, a tiež umožňujúcich napadnúť rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu využitím práva účastníka správneho konania podať žalobu proti takémuto rozhodnutiu na súde. Žalobca poukazoval na rozdiely medzi postavením zúčastnenej osoby a účastníka konania a konštatoval, že zúčastnená osoba nemá v porovnaní s účastníkom správneho konania prinajmenšom právo na doručovanie rozhodnutí v správnom konaní, právo podávať proti rozhodnutiu správneho orgánu opravný prostriedok, ani právo podať proti rozhodnutiu druhostupňového správneho orgánu žalobu na súde. Tvrdil, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne dáva žalobcovi aktívnu legitimáciu na podávanie riadnych aj mimoriadnych opravných prostriedkov v konaniach o otázkach životného prostredia, pričom prístup verejnosti k správnemu i súdnemu konaniu podľa tohto článku nie je podmienený tým, aby úkony alebo opomenutia súkromných osôb a orgánov verejnej moci v oblasti životného prostredia podliehali článku 6 Dohovoru, ako je to vymedzené v článku 9 ods. 2. Podľa názoru žalobcu článok 9 ods. 3 Dohovoru dáva teda verejnosti právo napadnúť opomenutia a úkony súkromných osôb a orgánov verejnej moci v oblasti životného prostredia bez vzťahu k článku 6 ods. 1, pričom pre existenciu tohto práva je jediným určujúcim faktorom to, či sa tieto úkony alebo opomenutia týkajú životného prostredia. Podľa žalobcu je nesporné, že konanie podľa zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len ZOPK) je konaním, ktoré sa týka životného prostredia, a to s ohľadom na definíciu životného prostredia obsiahnutú v § 2 zákona č. 17/1992 Zb. Žalobca ďalej argumentoval, že nakoľko nie žalovaný, ale Národná rada SR rozhoduje o tom, či má medzinárodná zmluva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, sú irelevantné úvahy žalovaného o tom, prečo Aarhuský dohovor v danom prípade nemožno priamo aplikovať a prečo sa žalobca nemôže domáhať pred orgánmi Slovenskej republiky práv založených týmto Dohovorom. Žalobca považoval za nesporné, že v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu o ľudských právach, pričom prednosť takejto zmluvy pred zákonmi Slovenskej republiky nemôže v skutočnosti znamenať, že pokiaľ zákony Slovenskej republiky práva zaručené Dohovorom neumožňujú realizovať, subjekty, ktorým sú tieto práva zaručené, ich nemajú právo uplatňovať. Pri prijatí takejto interpretácie by podľa žalobcu článok 7 ods. 5 Ústavy SR o zaradení medzinárodných zmlúv o ľudských právach medzi zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonmi, nemalo prakticky žiaden význam. Mal za to, že v každom konkrétnom prípade, na ktorý sa vzťahuje zmluva podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, je treba ustanovenia právnych predpisov SR vykladať tak, aby práva a slobody takýmito zmluvami priznané, mohli byť skutočne uplatňované a aplikované. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že dňom 01.12.2007 nadobudla účinnosť novela ZOPK vykonaná zákonom č. 454/2007 Z.z., ktorý priniesol zmenu procesného postavenia občianskych združení v konaniach orgánov ochrany prírody a krajiny. Kým podľa dovtedajšej právnej úpravy mali priamo zo zákona postavenie účastníka konania, nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona sa dostali do pozície zúčastnenej osoby, s právami a povinnosťami upravenými v § 15a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok). Žalovaný uviedol, že podľa doterajšej judikatúry pre všeobecnú definíciu účastníka konania v zmysle § 14 písm. a/ až c/ Správneho poriadku je spoločným znakom hmotnoprávny pomer fyzickej alebo právnickej osoby k veci, ktorá je predmetom konania. Podľa názoru žalovaného v konaní o povolenie výnimky zo zakázaných činností v rámci územnej ochrany podľa ZOPK sa nerozhoduje o právach, právom chránených záujmoch ani povinnostiach žalobcu, jeho právne postavenie sa vydaním rozhodnutia v uvedenom konaní nemení a takéto rozhodnutie sa práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu ani nedotýka. Preto v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku nemožno priznať žalobcovi postavenie účastníka predmetného správneho konania. Takéto procesné postavenie vyplývalo žalobcovi zo ZOPK len do 30.11.2007, kým nenadobudol účinnosť zákon č. 454/2007 Z.z., ktorý priznáva žalobcovi procesné postavenie zúčastnenej osoby. K tvrdeniu o práve žalobcu byť účastníkom predmetného správneho konania vyplývajúcom z Aarhuského dohovoru žalovaný uviedol, že Dohovor je s účinnosťou od 05.03.2006 nepochybne jedným z prameňov práva v slovenskom právnom poriadku. Je súčasťou jednak komunitárneho práva (z titulu rozhodnutia Rady ES zo dňa 17.02.2005 o uzavretí Dohovoru v mene Európskeho spoločenstva) a zároveň súčasťou medzinárodného práva verejného (z titulu zákonom predpísanej ratifikácie Dohovoru príslušnými orgánmi Slovenskej republiky). Kľúčovou je podľa žalovaného odpoveď na otázku priameho účinku Dohovoru v slovenskom právnom poriadku, pričom pod priamym účinkom komunitárneho práva sa v zmysle právnej teórie rozumie špecifická vlastnosť práva Európskeho spoločenstva, ktorá umožňuje jednotlivcom (fyzickým a právnickým osobám) dovolať sa práv založených komunitárnym právom bez prostredníctva akéhokoľvek vnútroštátneho právneho predpisu. Právna teória podľa žalovaného definuje kumulatívne podmienky spôsobilosti na priamy účinok nasledovne: a) ustanovenie je dostatočne jasné a presné, to znamená nesmie vzbudzovať pochybnosti o obsahu a rozsahu povinnosti členského štátu alebo jednotlivca, b) ustanovenie je nepodmienené, jeho aplikácia nepodlieha osobitným podmienkam (napr. odklad priameho účinku, existencia výhrady), c) ustanovenie je právne perfektné, jeho vykonanie alebo vyvolanie právnych účinkov nevyžadujú prijatie ďalšieho aktu (vnútroštátneho ani komunitárneho). Podľa názoru žalovaného znenie článku 9 ods. 2 a ods. 3 Dohovoru kalkuluje s vnútroštátnymi vykonávacími normami. Článok 9 ods. 3 Dohovoru sa týka všeobecného prístupu k spravodlivosti vo veciach životného prostredia, a to bez ohľadu na to, či ide o povoľovací proces podľa článku 6 (činnosti uvedené v prílohe 1 Dohovoru a posudzovanie vplyvov na prostredie). Vzťahuje sa na akékoľvek porušenie vnútroštátnych predpisov v oblasti práva životného prostredia, bez ohľadu na to, či k porušeniu zákonov došlo činnosťou alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy alebo fyzických a právnických osôb. Ide teda o možnosť verejnosti (nielen zainteresovanej verejnosti) napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti životného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej správy alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Žalovaný poukázal na ustanovenia implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru (http://www.unece.org/env/pp/acig.pdf), podľa ktorých tento záväzok môže byť splnený napr. ustanovením možnosti iniciovať správne konanie, pričom Dohovor nemá vplyv na právo zmluvných strán ustanoviť kritériá, na základe ktorých môžu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva životného prostredia. To podľa žalovaného vyplýva aj priamo z textu článku 9 ods. 3 Dohovoru, podľa ktorého „každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké...“. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že zatiaľ čo účelom článku 9 ods.2 je hlavne zabezpečiť právne mechanizmy na preskúmanie prípadného porušenia práva na účasť v rozhodovaní podľa článkov 6 až 8 Aarhuského dohovoru, zmyslom článku 9 ods. 3 je zabezpečiť právne mechanizmy na preskúmanie porušenia vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa životného prostredia, či už zo strany orgánov verejnej správy alebo fyzických alebo právnických osôb. Článok 9 ods. 2 a 3 Dohovoru však podľa žalovaného nezakladajú právo na účasť v rozhodovacom procese ako takom. Toto právo (či už vo forme „zúčastnenej osoby“ alebo „účastníka konania“ v zmysle Správneho poriadku) zabezpečuje článok 6 a to len pri konkrétnych činnostiach uvedených v prílohe 1 Dohovoru, alebo ak ide o činnosti, ktoré podliehajú posudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa vnútroštátnych predpisov. Žalovaný uviedol, že adresátom plnenia ustanovení článku 9 ods. 2 a ods. 3 Dohovoru je Slovenská republika, čo vyplýva výslovne z článku 3 ods. 1, ako aj so samotných odsekov 2 a 3 článku 9 Dohovoru. Priamy účinok týchto článkov nie je podľa žalovaného možný z dôvodu nesplnenia predpokladov na priamy účinok vo vnútroštátnom práve, a to aj napriek tomu, že Dohovor je súčasťou komunitárneho práva a súčasne aj medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi. Z predmetných článkov nevyplýva jednoznačne koncipované základné právo ani sloboda, ktoré by bolo orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné. Žalovaný mal za to, že aplikácia Aarhuského dohovoru vyžaduje prijatie potrebných vnútroštátnych právnych noriem v SR, čo zakotvuje priamo Dohovor v článku 3 ods. 1 a v článku 9 ods. 2 a 3 a je to konštatované aj v doložke prednosti k Dohovoru. Žalobca nemá v zmysle článku 9 ods. 3 Dohovoru automaticky priamy prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, nakoľko Dohovor nie je v tomto ustanovení spôsobilý na priamy účinok vo vnútroštátnom právnom poriadku, pretože pre svoju neurčitosť musí byť vykonaný vnútroštátnymi normatívnymi aktmi. Pre aplikačnú prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom musí byť naplnená podmienka, že ustanovenia medzinárodnej zmluvy musia byť priamo aplikovateľné - všeobecne sa používa pojem „self executing treaty“. Žalovaný poukázal na to, že žalobca ako člen zainteresovanej verejnosti môže využiť iné právne inštitúty a nástroje na ochranu zákonnosti ako podanie žaloby na súd, a to napríklad mimoriadne opravné prostriedky podľa Správneho poriadku - § 65 a nasl. ( podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania) alebo § 69 a nasl. (podnet na podanie protestu prokurátora). Z uvedených dôvodov navrhoval žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov vychádzali pri posudzovaní účastníctva žalobcu v predmetnom správnom konaní z neprávneho právneho posúdenia veci. Z obsahu pripojených administratívnych spisov žalovaného súd zistil, že v správnom konaní o žiadosti Poľovníckeho združenia Čertovica Brezno o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého, žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu a nepriznal mu postavenie účastníka predmetného konania. Rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný rozhodnutím č.: 7263/2010-7.2 (43/2010-rozkl.) zo dňa 22.06.2010 zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil, pričom dôvodil tým, že orgány štátnej správy sú aj pri posudzovaní otázky ohľadom účasti v správnom konaní viazané len zákonom, v tomto prípade Správnym poriadkom. Keďže Aarhuský dohovor nie je v tejto otázke dostatočne konkrétny a jednoznačný, teda nemá priamy účinok v slovenskom právnom poriadku, nemožno rozhodnutím správneho orgánu pripustiť benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec, ktorý vyplýva z vnútroštátnych predpisov. Obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa vo zvyšku v podstate zhoduje s vyššie opísaným písomným vyjadrením žalovaného k žalobe. Podľa § 81 ods. 1 ZOPK na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 82 ods. 3 cit. zák. (v znení účinnom do 30.04.2010) účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa ods. 2 účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku osobitný zákon môže ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len zúčastnená osoba). Podľa ods. 2 zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv. Podľa článku 1 Dohovoru každá Strana zaručí práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu. Podľa článku 2 ods. 4 Dohovoru na účely tohto dohovoru "verejnosť" znamená jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny; podľa ods. 5 "zainteresovaná verejnosť" znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia alebo sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa o rozhodovací proces. Podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru každá strana prijme nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné opatrenia vrátane opatrení na dosiahnutie súladu ustanovení tohto dohovoru týkajúcich sa informácií, účasti verejnosti a prístupu k spravodlivosti, rovnako ako aj riadne vykonávacie opatrenia s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec na vykonanie ustanovení tohto dohovoru. Podľa článku 9 ods. 2 každá strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b). Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva. Podľa článku 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. V druhovo rovnakej veci týkajúcej sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva životného prostredia SR o nepriznaní procesného postavenia účastníka správneho konania o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha podľa ZOPK Lesoochranárskemu zoskupeniu VLK Najvyšší súd SR konajúc o odvolaní žalobcu (Lesoochranárske zoskupenie VLK) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3 S 166/2008-74 zo dňa 20.01.2009 uznesením zo dňa 22.06.2009 prerušil odvolacie konanie a postupom podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie nasledovné predbežné otázky: - či je možné podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru a to najmä podľa jeho odseku 3 s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok (self - executing effect) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva, - či je možné čl. 9 Aarhuského dohovoru a to najmä jeho odseku 3 po tom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora, - ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom či je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou tak, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je možné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie. Súdny dvor Európskej únie položené otázky prijal na ďalšie konanie a svoj názor na ne zaslal Najvyššiemu súdu SR prostredníctvom rozsudku č. C-240/09 zo dňa 08.03.2011 tak, že „čl. 9 ods. 3 Dohovoru... nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9 ods. 3 Dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia“. Rozsudkom zo dňa 12.04.2011 (sp. zn. 5 Sžp/41/2009) Najvyšší súd SR zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.01.2009 č.k. 3S 166/08-74 tak, že rozhodnutie žalovaného (Ministerstva životného prostredia SR) č. 58/2008-rozkl. z 26.06.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 4238/2008-2.1/ Kd zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení uvedeného rozsudku definoval základnú otázku, ktorá mu bola v prebiehajúcom konaní odvolaním predložená a to, či sa s pozíciou žalobcu ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia v správnom konaní vzhľadom na predmet tohto konania (ochrana živočícha v rámci starostlivosti o krajinu a prírodu) spája aj právo na súdnu ochranu, alebo je postačujúca ochrana poskytovaná predpismi správneho práva. Najvyšší súd SR sa odvolal na záver Ústavného súdu SR vyslovený v náleze č.k. II. ÚS 197/2010-52 zo dňa 13.01.2011, podľa ktorého základným kritériom pre posúdenie účastníctva je predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má daná osoba zaručené v Ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy, bez ohľadu na jej procesné označenie v konaní. Poukázal tiež na ciele Aarhuského dohovoru definované predovšetkým v jeho preambule (ods. 5, 6, 7, 8, 10 a 17, čl. 1 Dohovoru), ďalšie relevantné komunitárne právo (smernica Rady 92/43/EHS z 21.05.1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, Dohovor o hodnotení vplyvu na životné prostredie presahujúceho štátnej hranice z 25.02.1991 - oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 162/2000 Z.z., smernica Rady ES z 27.06.1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie - č. 85/357/EHS), ako aj na vnútroštátnu ústavnú úpravu práva na priaznivé životné prostredie a ochranu životného prostredia, ktoré patrí v zmysle systematiky druhej hlavy Ústavy SR do skupiny základných práv a slobôd a konštatoval, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie. To platí podľa názoru Najvyššieho súdu SR bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30.11.2007 v zmysle § 82 ods. 3 ZOPK uznaný v zmysle štvrtej definície za účastníka správneho konania a že toto postavenie stratil od 01.12.2007 na základe zákona č. 454/2007 Z.z.. Za jednoznačné považoval, že žalobca nespĺňa podmienky prvej definície účastníka, ktorým je v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany podľa ZOPK, ako aj to, že čl. 9 Aarhuského dohovoru (najmä ods. 2 a 3) neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnej právnej teórie „self- executing“. Uviedol však, že medzinárodné právne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa ústavou akceptovaného zabezpečenie práva verejnosti na životné prostredie majú v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane životného prostredia. Vzhľadom na uvedené je potom podľa názoru Najvyššieho súdu SR celkom logické konštatovanie, že Slovenská republiky okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam a pokiaľ zákonodárna alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 Ústavy SR), zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii ) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam, toto právo mu v individuálnej veci priznať. V procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je možné sa uspokojiť iba s odkazom na existujúce nepriame formy právnej ochrany (napr. procesné podania na prokuratúru Slovenskej republiky, alebo Verejného ochrancu práv), ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania (napr. žaloba prokurátora v prípade nevyhovenia jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa ZOPK aplikačne uprednostniť cieľ sledovaný čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s právnou subjektivitou obsiahnutého v § 82 ods. 3 ZOPK, ktorá sa na základe vyššie uvedených záverov javí ako nedostatočná. Iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa podľa názoru Najvyššieho súdu SR v čo najväčšej miere zohľadnia ciele čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných komunitárnym právom, za účelom, aby organizácia na ochranu životného prostredia akou žalobca nepochybne je, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom v oblasti životného prostredia. Najvyšší súd SR v uvedenej veci uznal, že si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením vyššie opísaného záveru došlo k judikatúrnemu posunu v jeho ustálenej súdnej praxi, avšak tento posun ospravedlňuje nutnosť zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané pristúpením Slovenskej republiky k Aarhuskému dohovoru s platnosťou od 05.03.2006 v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08.03.2011. Je potrebné poukázať aj na ďalší rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžp 31/2009, v ktorom súd poukázal na povinnosť eurokonformného výkladu pre národný súd a takýmto extenzívnym výkladom až na úroveň nevyvrátiteľnej domnienky priznal žalobcovi ako zúčastnenej osobe rovnaký rozsah práv ako by mal v postavení účastníka konania. Vzhľadom na druhovú totožnosť predmetu správneho konania, v ktorom sa žalobca domáhal procesného postavenia účastníka, s konaním, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil vyššie opísané právne závery, poukazuje tunajší súd pri riešení otázky účastníctva žalobcu v predmetnom správnom konaní na argumentáciu Najvyššieho súdu SR, s ktorou sa v celom rozsahu stotožňuje. Na pozadí týchto právnych záverov, ktorými sa krajský súd v záujme zjednotenia aplikačnej praxe cíti viazaný, je potrebné konštatovať, že žalovaný vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nepriznal žalobcovi právo byť účastníkom správneho konania. Preto bolo potrebné rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na nákladoch právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby v roku 2010 po 120,23 € (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/, c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie žaloby na súd), 2x 7,21 € režijný paušál, k tomu 19% DPH a za jeden úkon v roku 2011 - 1 základnej tarifnej sadzby za písomné podanie zo dňa 03.05.2011 v sume 61,75 €, režijný paušál 1x 7,41 €, 20% DPH 13,83 € (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 3 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) Súd nepriznal žalobcovi odmenu za jeden úkon právnej služby, ktorý si uplatnil v podaní z 31.08.2010 - za návrh na prerušenie konania, keďže tento návrh bol súčasťou žaloby a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. c/ v spojení s § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., rozhoduje súd aj bez návrhu. Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 386,30 €. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.