Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/285/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201518 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1010201518.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: W. N. I. M. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. demokratická republika, t.č. miesto pobytu A. policajného zaistenie pre cudzincov I., zastúpený: JUDr. Bohumír Bláha, advokát, Hurbanovo nám. č. 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Hrobáková 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.: UHCP-BA-HCP-R-113-004/2010 zo dňa 10.06.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.: UHCP-BA-HCP-R-113-004/2010 zo dňa 10.06.2010, ktorým žalovaný ako odvolací orgán odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava č.p.: MV-UHCP- RHCP-BA-TT-AV-8-8/2010 zo dňa 17.02.2010, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený a bol mu určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov, t.j. do 17.02.2015, zamietol a toto prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca sa domáhal zrušenia napadnutého druhostupňového ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože porušuje čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len Dohovor), podľa ktorého každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Poukázal na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a tiež na to, že vyhostením by bolo porušené jeho právo na rešpektovanie rodinného života a došlo by i k porušeniu ochrany práv dieťaťa, narušením zväzkov medzi dieťaťom a rodičom. Na územie SR sa dostal na základe európskeho zatýkacieho rozkazu dňa 19.12.2007, kedy bol prevzatý od belgických policajných orgánov a v čase jeho prevzatia mal žalobca trvalý pobyt vo Švédsku. Počas výkonu trestu odňatia slobody uloženého rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02.10.2001 prebehlo vo Švédsku konanie o pobyte cudzinca na území Švédska a až z rozhodnutia o odvolaní sa dozvedel, že jeho odvolanie voči rozhodnutiu o neudelení povolenia na pobyt vo Švédsku bolo zamietnuté ešte v roku 2008. Žalobca neporušil z vlastnej vôle ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, keďže na územie SR bol eskortovaný pre účely výkonu trestu a to v čase, keď mal na území Švédska trvalý pobyt. Vo Švédsku má dve deti X. ktoré sú štátne občianky Švédska, vyrastali v jednej domácnosti s otcom až do rozchodu s manželkou žalobcu a nikdy neprerušili styk. Uviedol, že viac ako 20 rokov žije v Európe a stratil akékoľvek kontakty na krajinu, ktorej štátnej občianstvo má. V trestnom konaní nebol uložený trest vyhostenia vzhľadom k tomu, že mal pobyt vo Švédsku, kde žil spolu s rodinou a administratívne vyhostenie do Konžskej demokratickej republiky považuje za zásah do rodinného života. Žalobca sa chce vrátiť k svojim deťom a poukázal na čl. 23 a 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES. Žalovaný neprihliadal na to, že rodinný príslušník občana Únie vyše 20 rokov žije na jeho území a má trvalý pobyt v krajine únie a tým vydal rozhodnutie spôsobilé zasiahnuť do ich rodinného života. Trestný čin, za ktorý bol odsúdený a za ktorý trest vykonal, sa stal pred minimálne viac ako 10 rokmi a vykonanie rozhodnutia žalovaného môže spôsobiť zásah do rodinného života. Pokiaľ súd rozhodol o podmienečnom prepustení cudzinca, vykonal tak na základe skutočností svedčiacich v prospech odsúdeného, ktoré sa týkali správania sa vo výkone trestu a ktoré sa týkajú jeho charakteru i s prihliadnutím na jeho predpokladané správanie po tom, ako opustí ústav pre výkon trestu. S poukazom na § 55 Správneho poriadku žalobca uviedol, že správny orgán zdôvodnil naliehavosť porušením zákona žalobcom spred viac ako 10 rokmi, za ktoré konanie trest vykonal a na výkon zvyšku dostal podmienečný odklad rozhodnutím súdu. Dôsledok vyplývajúci z vyhostenia môže byť zmarenie stýkania sa otca s dcérami a odlúčenie otca od dcéry neznamená len porušenie práva dieťaťa na život so svojim rodičom, ale znamená i ohrozenie jej materiálneho zabezpečenia. Takéto riešenie nemôže byť v súlade s verejným záujmom a záujmom chráneným medzinárodnými dohovormi a ustanoveniami zákona o rodine, pričom poukázal na § 28 ods. 1 písm. a/, ods. 3 ako aj na zásadu 1-6 Deklarácie práv dieťaťa z 20.11.1959. Žalovaný vo vyjadrení k obsahu žaloby navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že žalobca bol dňa 17.02.2010 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu uložil Krajský súd v Bratislave, ktorý ho dňa 02.10.2001 odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov za spáchanie trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1,5 Trestného zákona a za spáchanie trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej závery podľa § 176 ods. 1,2 písm. b/ Trestného zákona. Žalobca bol dňa 19.12.2007 prevzatý od belgických policajných orgánov na základe európskeho zatýkacieho rozkazu. Žalobca nie je občanom Švédskeho kráľovstva a nemá tam ani povolený pobyt, pretože mu bolo povolenie na pobyt zrušené rozhodnutím súdu zo dňa 19.05.2008. Na základe uvedeného bol žalobca administratívne vyhostený do krajiny pôvodu z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov. Žalobca nemá na území Švédskeho kráľovstva povolený žiadny druh pobytu. Poukázal na článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, podľa ktorého má žalobca právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, no zároveň poukázal na čl. 8 ods. 2 tohto Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Žalobca opakovane pácha trestnú činnosť, keďže za trestnú činnosť bol právoplatne odsúdený tak na území Belgického kráľovstva a tiež na území SR. Pri páchaní trestného činu využíval falošnú identitu ako štátny príslušník Švédskeho kráľovstva a spáchaním trestného činu spôsobil škodu veľkého rozsahu. Žalobca sa snažil vyhýbať spravodlivosti až do času, keď bol vydaný na základe zatýkacieho rozkazu do SR. Ide o konanie s vysokým stupňom spoločenskej nebezpečnosti a aj z tohto dôvodu má prednosť bezpečnostné hľadisko pred rešpektovaním jeho súkromného života. Napriek tomu, že vo Švédsku má dve dcéry a žijú tu od svojich 28 rokov, bol mu dňa 19.05.2008 rozhodnutím švédskeho súdu jeho pobyt zrušený, pričom takýto dlhodobý pobyt v členskej krajine EÚ a tiež Schengenského priestoru nie je možné zrušiť pre bežné opomenutie či nekonanie cudzinca. Cudzincovi s vysokou mierou integrácie do spoločnosti s rodinnými a príbuzenskými väzbami v členskom štáte EÚ môže byť zrušený pobyt len zo závažných dôvodov. Žalobca nebol vyhostený za nelegálny pobyt na území SR, keďže sem bol eskortovaný pre účely výkonu trestu, ale bol vyhostený preto, že bol odsúdený za úmyselný trestný čin a zároveň mu nebol uložený trest vyhostenia. To, že uplynulo od spáchania trestného činu už 10 rokov a bolo až teraz realizované administratívne vyhostenie, je len dôsledkom toho, že sa žalobca úspešne vyhýbal nástupu výkonu trestu až do doby jeho vydania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu z Belgického kráľovstva, kde si odpykával trest za inú trestnú činnosť. Policajný útvar sa snaží chrániť verejný poriadok a vnútornú bezpečnosť na území SR, čo mu umožňuje aj zákon v § 57 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca sa po rozvode v roku 2005 už nestýkal so svojimi deťmi a finančne ich nepodporoval. Obe dcéry sú v súčasnosti už dospelé a tieto majú možnosť vycestovať za svojim otcom do Konžskej republiky, čím sa zachová právo na ich spoločný život. V roku 2008, t.j. v čase, keď boli jeho dcéry ešte mladistvé, švédsky súd rozhodol o zrušení povolenia na pobyt vo Švédskom kráľovstve, pritom tak urobil s ohľadom na integráciu žalobcu v spoločnosti v rámci Švédskeho kráľovstva a taktiež s ohľadom na obe jeho mladistvé deti. Podaním zo dňa 28.04.2011 žalobca oznámil súdu, že migračný úrad Ministerstva vnútra SR vydal dňa 15.04.2011 rozhodnutie ČAS.: MU-6-11/DS-Ž-2011, ktorým zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú a súčasne určil, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle (zákon č. 480/2002 Z.z.) je v prípade žalobcu príslušné na konanie Švédske kráľovstvo. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1T 8/01 zo dňa 02.10.2001, právoplatným dňa 27.08.2002, žalobcu odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov s výkonom trestu v druhej nápravnovýchovnej skupine a to zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom a trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery. Žalobca bol dňa 19.12.2007 prevzatý od belgických policajných orgánov na základe európskeho zatýkacieho rozkazu. Dňa 17.02.2010 bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody a toho istého dňa bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, ktorý dňa 17.02.2010 vydal rozhodnutie Č.p.: MV-UHCP-RHCP-BA-TT-AV-8-8/2010 o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), ktorým žalobcu administratívne vyhostil a zároveň určil zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov, t.j. do 17.02.2015 a určil podľa § 56 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vycestovanie do krajiny pôvodu Konžská demokratická republika alebo do ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme. Žalobcovi nebola určená lehota na vycestovanie s tým, že policajný útvar zabezpečí výkon administratívneho rozhodnutia a podľa § 55 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. O podanom odvolaní žalobcu, ktorého obsah je takmer totožný s obsahom žaloby, rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Č.p.: UHCP-BA-HCP-R-113-004/2010 zo dňa 10.06.2010 tak, že prvostupňové rozhodnutie podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje, že postup správnych orgánov ako aj napadnuté rozhodnutia sú v súlade so zákonom. Podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu na 5 rokov, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Podľa § 78 zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak. Správne orgány dôsledne postupovali v zmysle základných zásad správneho konania a rozhodli v intenciách § 3 ods. 1, 4 Správneho poriadku. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, pričom túto skutočnosť nepoprel ani žalobca, že tento bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin v trvaní 6 rokov a nebol mu uložený trest vyhostenia. Žalobca poukazoval na čl. 8 ods. 1 Dohovoru, avšak ponechal bez povšimnutia znenie čl. 8 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca opakovane pácha trestnú činnosť, keď za svoju trestnú činnosť bol odsúdený jednak na území Belgického kráľovstva ako aj na území Slovenskej republiky už spomínaným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. Pri páchaní trestného činu využíval falošnú identitu a spáchaním trestného činu spôsobil škodu veľkého rozsahu. Je tiež nesporné, že sa žalobca snažil vyhýbať nástupu na výkon trestu až do času, keď bol vydaný na základe zatýkacieho rozkazu do Slovenskej republiky z Belgického kráľovstva. Správne orgány dôvodne poukázali na bezpečnostné hľadisko, ktoré má v danom prípade prednosť pred rešpektovaním súkromného života žalobcu. Samotná skutočnosť, že bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody nie je s poukazom na všetky okolnosti prípadu relevantná pre nepoužitie § 57 ods. 1 písm. a/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov. S poukazom na páchanú trestnú činnosť žalobcom, za ktorú bol aj právoplatne odsúdený, správne orgány oprávnene v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru aplikovali § 57 ods. 1 písm. a/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov a žalobcu administratívne vyhostili z územia SR a súčasne mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov. Dôvodné nie sú ani námietky žalobcu týkajúce sa porušenie jeho práva na rodinný život s ohľadom na jeho dve dcéry X. a tiež poukaz na to, že žalovaný neprihliadal na to, že žalobca je rodinným príslušníkom občana EÚ, ktorý žije vyše 20 rokov na území únie. Správne orgány zistili, že žalobca nie je občanom Švédskeho kráľovstva a nemá na území Švédskeho kráľovstva žiadny druh pobytu, čo bolo preverené aj prostredníctvom Veľvyslanectva Švédska v Bratislave. Povolenie žalobcu na pobyt vo Švédsku mu bolo zrušené rozhodnutím súdu dňa 19.05.2008, pričom migračný úrad vo Švédsku zamietol jeho odvolanie voči rozhodnutiu o neudelení povolenia na pobyt ešte v roku 2008. Z uvedeného vyplýva, že napriek tomu, že žalobca má vo Švédsku dve dcéry a žil tu od svojich 28 rokov bol mu rozhodnutím súdu jeho pobyt zrušený, pričom takéto zrušenie pobytu nie je možné pre bežné opomenutie či nekonanie cudzinca, keďže Švédske kráľovstvo pri vstupe do EÚ muselo tiež prispôsobiť svoje právo právu EÚ. Cudzincovi s vysokou mierou integrácie do spoločnosti s rodinnými a príbuzenskými väzbami v členskom štáte EÚ môže byť zrušený pobyt len zo závažných dôvodov. Aj SR pristúpila k Schengenskej dohode zo dňa 14.06.1985 a preto nie je možné vyhostenie žalobcu do Švédskeho kráľovstva. Žalobca bol vyhostený do krajiny pôvodu alebo do ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme z dôvodu, že nie je spoľahlivo zistená štátna príslušnosť žalobcu, keďže je možné, že pri zabezpečovaní cestovného dokladu sa preukáže, že je štátnym príslušníkom Burundi, kde sa aj narodil a túto štátnu príslušnosť majú aj jeho rodičia. Žalobca však sám v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 17.02.2010 uviedol, že je štátnym príslušníkom Y. K poukazovaniu žalobcu na to, že trestný čin, za ktorý bol odsúdený, sa stal už pred viac ako 10 rokmi, treba uviesť, že skutočnosť, že až teraz bolo realizované administratívne vyhostenie je dôsledkom toho, že žalobca sa úspešne vyhýbal nástupu výkonu trestu odňatia slobody a to až do doby jeho vydania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu z Belgického kráľovstva, kde si odpykával trest za inú trestnú činnosť. Správne orgány tiež vychádzali z toho, že žalobca sa už po rozvode v roku 2005 so svojimi deťmi nestýkal, pretože bol vo väzení a finančne ich nepodporoval. Obe deti sú už v tomto čase plnoleté a preto v prípade obojstrannej potreby spoločného života s otcom majú tieto možnosť vycestovať za svojim otcom do Y. V priebehu súdneho konania žalovaný rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX rozhodol o predĺžení zaistenia, avšak podstatným pre žalobcu sa stalo rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu, ČAS.: MU-6-11/DS-Ž-2011 zo dňa 15.04.2011, ktorým Migračný úrad MV SR v konaní podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle zamietol žalobcovu žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú a zároveň určil podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle, že v prípade žalobcu je príslušné na konanie Švédske kráľovstvo. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že v súlade s čl. 19 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02.2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Dublinské nariadenie) sa odovzdanie žalobcu do Švédskeho kráľovstva uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. Tiež z neho vyplýva, že na základe vyjadrenia súhlasu na zlúčenie rodiny žalobcu a jeho dvoch dcér na území Švédskeho kráľovstva bolo dňa 24.02.2011 zahájené konanie podľa Dublinského nariadenia za účelom zlúčenia rodiny, ako aj z humanitárnych dôvodov. Partnerský úrad Švédskeho kráľovstva zaslal dňa 01.04.2011 odpoveď, kde uviedol, že podľa čl. 18 ods. 6 a 18 ods. 7 Dublinského nariadenia sa stal zodpovedným členským štátom za prevzatie menovaného, keďže neodpovedal na žiadosť o prevzatie v lehote 1 mesiaca a súhlasil tak s odovzdaním na svoje územie. Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia v medziach žalobných dôvodov dospel súd aj s prihliadnutím na rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 15.04.2011 k záveru, že žalobu je potrebnú ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech v konaní nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.