Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/350/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202125 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1010202125.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariana Trenčana, v právnej veci žalobcu: F.. O. X., Q. XX, zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 9027/2010-2.1.2 zo dňa 27.09.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9027/2010-2.1.2 zo dňa 27.09.2010, ktorým žalovaný ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2010/00813-3/Dur zo dňa 13.07.2010, ktorým nebolo žiadateľovi priznané postavenie účastníka konania vo veci konania o pripomienkach žiadateľa (žalobcu) k dokumentu č. 2010/00351/Dur: “Zámer na vyhlásenie zón Tatranského parku“ tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V žalobe uviedol, že k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku podal pripomienky. Krajský úrad životného prostredia v Žiline však jeho pripomienky neprerokoval v lehote stanovenej v § 50 ods. 4 zák. č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej aj len ZOPK), a preto podal na súd žalobu o povinnosť správneho orgánu vo veci konať a jeho námietky prerokovať. Krajský súd v Žiline uložil správnemu orgánu, aby sa vyrovnal s tým, či je žalobca vecne legitimovaný na podanie pripomienok a v závislosti od toho prerokovať jeho pripomienky vydaním rozhodnutia v správnom konaní. Správny orgán prvého stupňa vydal dňa 13.07.2010 rozhodnutie, ktorým nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania a odvolanie žalobcu proti tomuto rozhodnutiu žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným, pričom poukázal na znenie článku 8 Aarhuského dohovoru, § 7 ods. 5 Ústavy SR a § 50 ods. 1,2,3,4,5,6 ZOPK. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že pokiaľ v § 50 ods. 3 ZOPK nie je uvedená verejnosť alebo jej členovia ako osoby oprávnené podať pripomienky, nemá žalobca právo na podanie pripomienok proti zámeru zonácie a teda ani právo na to, aby boli pripomienky prerokované v lehote podľa § 50 ods. 4 ZOPK. Poukázal ďalej na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a tiež na to, že Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom Národná rada Slovenskej republiky rozhodla, že Aarhuský dohovor zmluvou o ľudských právach je. Článok 8 Aarhuského dohovoru zaručuje žalobcovi ako členovi verejnosti pripomienkovať zámer zonácie Tatranského národného parku, pričom z čl. 8 písm. c/ tohto dohovoru vyplýva, že verejnosť má tiež právo na účinnú účasť spočívajúcu práve v možnosti podávania pripomienok a v zohľadnení týchto pripomienok v najvyššej možnej miere. Správne orgány svojimi rozhodnutiam odňali žalobcovi právo na aktívnu účasť na príprave vykonávacieho predpisu, pričom prvostupňový správny orgán mal aplikovať § 50 ods. 4 ZOPK tak, aby právo žalobcu na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov bolo zachované. Keďže tak nepostupoval, konal v rozpore s čl. 8 písm. c/ Aarhuského dohovoru a teda aj v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a § 3 Správneho poriadku. Z uvedených dôvodov navrhoval zrušiť tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že nespochybňuje charakter Aarhuského dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Poukázal na doložku prednosti, v ktorej je uvedené, že ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb a práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priamej aplikovateľnosti medzinárodnej zmluvy. Zaoberal sa tiež priamou aplikovateľnosťou medzinárodných zmlúv s poukazom na čl. 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru, ktorý predpokladá prijatie ďalších legislatívnych, resp. iných opatrení zmluvnou stranou. Citoval tiež čl. 8 Aarhuského dohovoru, z ktorého vyplýva, že strana dohovoru prijme konkrétne opatrenia na naplnenie cieľov v ňom vyjadrených. Ministerstvo životného prostredia SR považuje účinnú účasť verejnosti (tak ako to má na mysli čl. 8 Aarhuského dohovoru) pri vyhlasovaní ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny podľa zákona o ochrane prírody za zabezpečenú. Poukázal na to, že podľa § 19 ods. 1 ZOPK národný park vyhlasuje vláda SR nariadením. Medzi subjekty, ktorým ZOPK dáva právo podať písomné pripomienky k zámeru vyhlásenia chráneného územia patria podľa § 50 ods. 3 ZOPK vlastník ( správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy. Zákon teda taxatívne ustanovuje okruh aktívne vecne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok. Samotné informovanie verejnosti zabezpečuje obec, pričom prípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť obec v pripomienkovom režime podľa § 50 ods. 3,4 ZOPK. V ZOPK nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu - nariadenia vlády SR. Verejnosť uplatňuje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku, v rámci pripomienkového konania. Záverom žalovaný uviedol, že napriek tomu, že platná právna úprava verejnosť nezačleňuje do okruhu dotknutých osôb, usmernil krajské úrady životného prostredia, aby v procese prerokovania zámeru boli zohľadnené a vyhodnotené aj pripomienky verejnosti a preto aj KÚŽP v Žiline akceptoval podávanie pripomienok verejnosti a s verejnosťou (viac než 850 fyzických alebo právnických osôb) prerokovali príslušné krajské úrady životného prostredia jej pripomienky k zámeru písomnou formou. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a nasl. O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žalovaný vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Z obsahu pripojených administratívnych spisov žalovaného súd zistil, že Krajský úrad životného prostredia v Žiline listom zo dňa 10.02.2010 oznámil dotknutým obciam a orgánom štátnej správy v Žilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“ s tým, že požiadal dotknutú obec, aby podľa § 50 ods. 2 ZOPK informovala verejnosť o zámere zonácie TANAP- u vyvesením tohto zámeru na úradnej tabuli obce. Listom zo dňa 03.03.2010 podal žalobca pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón TANAP-u a keďže Krajský úrad životného prostredia v Žiline jeho pripomienky neprerokoval v lehote podľa § 50 ods. 4 ZOPK, podal žalobu na Krajský súd v Žiline, ktorý uznesením zo dňa 04.06.2010 uložil Krajskému úradu životného prostredia v Žiline povinnosť konať vo veci pripomienok žalobcu. Po tomto rozhodnutí súdu vydal Krajský úrad životného prostredia v Žiline dňa 13.07.2010 rozhodnutie Č.j. 2010/00813-3/Dur, ktorým žalobcovi nepriznal postavenie účastníka konania. Odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil napadnutým rozhodnutím zo dňa 27.09.2010. Žalovaný sa však nestotožnil s názorom krajského úradu, podľa ktorého je zámer na vyhlásenie zón tatranského parku dokumentáciou ochrany prírody a krajiny v zmysle § 54 ZOPK. Toto pochybenie prvostupňového správneho orgánu však nemalo vplyv na vecnú správnosť výrokovej časti rozhodnutia. Je nepochybné, že Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čo vyplýva aj z uznesenia NR SR č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doložky prednosti. V tejto doložke je uvedené, že ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb, čo má význam pre posúdenie priamej aplikovateľnosti tejto zmluvy. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného ohľadne zásady prednosti medzinárodnej zmluvy ako aj priamej aplikovateľnosti takejto zmluvy. Inštitút prednosti sa vzťahuje na také zmluvy, ktoré sú spôsobilé na priamu aplikáciu a priamo aplikovateľné sú zmluvy priamo zakladajúce práva a povinnosti jednotlivcom, pričom týchto subjektívnych práv sa môžu domáhať tak fyzické ako aj právnické osoby priamo bez toho, aby boli tieto zmluvy implementované do vnútroštátneho právneho predpisu. Takto priznané práva alebo uložené povinnosti musia byť stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne. Podľa čl. 3 ods. 1 Aarhuského dohovoru každá strana prijme nevyhnuté legislatívne, administratívne a iné opatrenia, vrátane opatrení na dosiahnutie súladu ustanovení tohto dohovoru týkajúcich sa informácií, účasti verejnosti a prístupu k spravodlivosti, rovnako ako aj riadne vykonávacie opatrenia s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec na vykonanie ustanovení tohto dohovoru. Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru, ktorý upravuje účasť verejnosti na príprave vykonávacích predpisov a/alebo všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov a o znenie ktorého žalobca opiera svoj nárok na prerokovanie pripomienok k zámeru, cit: „Každá strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky: a/ mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť; b/ mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne sprístupnené a c/ verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov. Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky - Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa § 50 ods. 1 ZOPK - Zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok, chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú pamiatku, chránené vtáčie územia, zóny chráneného územia alebo chránený strom je orgán ochrany prírody príslušný na ich vyhlásenie povinný písomne oznámiť vlastníkovi (správcovi, nájomcovi) pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v katastri nehnuteľností, dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy. Ak ide o chránené vtáčie územie a zóny chráneného územia, je týmto orgánom krajský úrad životného prostredia. Oznámenie zámeru obsahuje najmä základnú charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia ZOPK - Obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní. Podľa ods. 3 vyššie citovaného ustanovenia ZOPK - Vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. Podľa ods. 4 vyššie citovaného ustanovenia ZOPK - Orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal. Žalobca nenamietal porušenie čl. 8 Aarhuského dohovoru v bodoch uvedených pod písm. a/ a b/ ale namietal s poukazom na čl. 8 písm. c/ skutočnosť, že správne orgány mu nepriznaním postavenia účastníka konania odňali právo na aktívnu účasť na príprave tohto vykonávacieho predpisu. K uvedenému je treba uviesť, že vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc, ustanovuje všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa ZOPK. Podľa § 19 ods. 1 tohto zákona národný park vyhlasuje vláda SR nariadením. Samotný proces vyhlasovania národného parku alebo zón má viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty. Podľa § 50 ods. 3 ZOPK má vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh aktívne legitimovaných osôb oprávnených pripomienkovať predmetný zámer. Samotné informovanie verejnosti zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 ZOPK povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní. Z obsahu správneho spisu vyplýva, že táto povinnosť obce bola riadne splnená. Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50 ods. 3,4 ZOPK. Ako správne poukázal žalovaný, v ZOPK nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru a to i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády SR. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojitosti s čl. 9 a 10 Legislatívnych pravidiel vlády SR. Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Z uvedeného je zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány. Napriek platnej právnej úprave, o ktorú oprel svoje rozhodnutie žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán, je z obsahu spisu zrejmé, že Krajský úrad životného prostredia v Žiline akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, t.j. osôb, ktoré nie sú vlastníkmi (správcami, nájomcami) dotknutých pozemkov a s verejnosťou (viac než 850 fyzických alebo právnických osôb) prerokovali príslušné krajské úrady životného prostredia jej pripomienky zámeru písomnou formou, a to zverejneným oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na svojich úradných tabuliach, pričom oznámenie bolo zverejnené aj na webových stránkach a o zverejnenie na úradných tabuliach boli požiadané aj dotknuté obce v Žilinskom a Prešovskom kraji. Oznámenie fyzickým a právnickým osobám, ktoré ako verejnosť podali pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku o vyhodnotení ich pripomienok bolo urobené listom Krajského úradu životného prostredia v Žiline č.j.: 2010/00351-923/Dur zo dňa 23.04.2010. Z uvedeného je celkom zrejmé, že verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku a preto ani žalobca nebol ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správne orgány vec po právnej stránke správne posúdili a svoje závery aj náležite odôvodnili a keďže námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech v konaní nepriznal žalobcovi právo na ich náhradu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.