Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/357/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202199 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1010202199.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: PARASECO, s.r.o., IČO: 43 820 883, Zámocká 30, Bratislava, zastúpený: JUDr. Juraj Žucha, advokát, Vysoká 19, Bratislava, proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č: I/222/15837-100444/2010/992895-r zo dňa 23.09.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č: I/222/15837-1000444/2010/992895-r zo dňa 23.09.2010 a dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava I č. 600/232/126409/10/Rok zo dňa 14.06.2010 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 451,79 eur na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: I/222/15837-100444/2010/992895-r zo dňa 23.09.2010, ktorým žalovaný ako odvolací orgán na základe odvolania žalobcu potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I č. 600/232/126409/10/Rok zo dňa 14.06.2010, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume 645.905,- eur. Žalobca sa domáhal zrušenia druhostupňového ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe uviedol, že po vydaní prvostupňového rozhodnutia predložil dôkazy, ktoré v zmysle dodatočného platobného výmeru bránili prvostupňovému orgánu, aby priznal nadmerný odpočet DPH. Žalovaný nedostatočným zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci ukrátil žalobcu na jeho právach. Poukázal na to, že dňa 10.01.2007 bola podpísaná dohoda o spoločnom postupe na vytvorení vynálezu medzi pôvodcami L. X., B. Q. a prihlasovateľom PAYTEC MOBILE a.s.. Dňa 05.02.2008 bola podpísaná dohoda o prevode práva na vynález medzi prevodcom PAYTEC MOBILE a.s. a nadobúdateľom Columbus Consulting Ltd. Dňa 07.05.2008 bola podpísaná dohoda v prevode práva na vynález medzi prevodcom Z. B. a nadobúdateľom Columbus Consulting Ltd. Dňa 09.05.2008 spoločnosť Columbus Consulting Ltd. podala patentovú prihlášku PCT/IB2008/051870 a jej podaním vzniklo dňa 09.05.2008 právo prednosti z medzinárodnej patentovej prihlášky. Dňa 02.12.2008 bola podpísaná zmluva o prevode práva prednosti z medzinárodnej patentovej prihlášky medzi prevodcom Columbus Consulting Ltd. a nadobúdateľom HUN SERVIS, s.r.o. Dňa 17.03.2009 bola podpísaná zmluva o prevode práva prednosti z medzinárodnej patentovej prihlášky medzi HUN SERVIS, s.r.o. a nadobúdateľom PARASECO s.r.o.. Dňa 22.11.2009 Branislav Panák ako 3. pôvodca vynálezu podpísal vyhlásenie o podieľaní sa na vytvorení vynálezu a písomné vyhlásenie o postúpení všetkých práv z vynálezu na Columbus Consulting Ltd. Zdaniteľné plnenie vzniklo na základe záväzkového vzťahu - zmluvy o prevode práva prednosti z medzinárodnej prihlášky uzatvorenej dňa 17.03.2009 medzi spoločnosťami HUN SERVIS, s.r.o. a žalobcom, pričom predmetom tejto zmluvy bol prevod práv týkajúcich sa vynálezu „Systém rýchleho a bezpečného prenosu a spracovania dátových správ s komunikačným terminálom a spôsob uskutočňovania bezpečného prenosu dátových správ“, a to konkrétne práv týkajúcich sa podanej patentovej prihlášky na tento vynález. Súčasťou tejto dohody bolo aj postúpenie práv z rámcovej zmluvy o využívaní systému Paytec na uskutočnenie bezhotovostného platobného styku uzatvorenej v Caxias do Sul, Brazília dňa 10.09.2008. Poukázal na § 2 zákona o správe daní, pričom prvostupňový správny orgán nepriznal nadmerný odpočet dane najmä z dôvodu spochybňovania vzniku práva prednosti v zmysle § 36 zákona č. 435/2001 Z.z. patentového zákona, resp. spochybňovania prebiehajúceho patentového konania z medzinárodnej patentovej prihlášky a spochybňovania platnosti jednotlivých zmlúv o prevode práva prednosti. Podľa názoru žalobcu tento predložil všetky dôkazy, ktoré správne orgány riadne nevykonali, pričom boli splnené všetky hmotnoprávne náležitosti na uznanie nadmerného odpočtu v zmysle § 49 a § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Správne orgány nie sú príslušné posudzovať nielen platnosť jednotlivých zmlúv ale ani patent, právo prednosti z patentu a vôbec celé patentové konanie. Žalobca poukázal na vyjadrenie k protokolu, odvolanie proti platobnému výmeru a doplnenie tohto odvolania a tiež poukázal na výklad ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 7Sž 124/01, 7Sž 131/01. Poukázal na to, že samotný správca dane na strane 14 a 23 protokolu konštatuje, že dňa 25.02.2010 zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, pričom získané informácie využije v prípadnom ďalšom konaní. Toto samotné konštatovanie správneho orgánu spochybňuje základnú zásadu daňového konania, t.j. zásadu materiálnej pravdy, aby bol obsah rozhodnutia správcu dane v súlade so skutočným stavom veci. Správca dane je povinný zistiť všetky okolnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie. Prvostupňový správny orgán naťahoval daňové konanie napriek súčinnosti žalobcu, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a tiež nedôvodne selektoval dôkazy pri ich hodnotení a tak sa dopustil nezákonného postupu voči žalobcovi. Podľa žalobcu žalovaný účelovo spochybňoval zmluvy súvisiace s prevodom práva prednosti z medzinárodnej patentovej prihlášky narážajúc na fakt, že dochádza k zhode medzi jednotlivými ustanoveniami zmluvy, počas kontroly boli uvádzané a dokladované rôzne skutočnosti o odmenách, vyjadril názor, že právny zástupca žalobcu dokladal v rámci daňového konania postupne všetky vyjadrenia a písomnosti, tento je personálne prepojený vo všetkých subjektoch a komunikoval s patentovým zástupcom, znalcami, vyjadroval sa k medzinárodnej rešerši a jej zaradenia do kategórie X. Týmito tvrdeniami žalovaný porušil základné daňové zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady materiálnej pravdy ako aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Spochybňuje totiž zmluvné vzťahy, ktoré nikto z ich účastníkov nespochybňuje a považuje ich za platné. Právny zástupca žalobcu vedie minimálne od roku 2004 obchodné aktivity spočívajúce v riešení rýchleho a bezpečného prenosu a spracovania dátových správ s komunikačným terminálom, je štatutárnym orgánom spoločnosti PAYTEC MOBILE a.s., ale nemá v ňom žiadny majetkový podiel. Na spoločnosť Columbus Consulting Ltd. nemá žiadne majetkové prepojenie, pričom táto je investorom projektu, na ktorom sa podieľali AT profesionáli. Zástupca žalobcu sa tiež podieľal na rokovaniach súvisiacich s využívaním systému PAYTEC a za týmto účelom viac ako 14- krát navštívil Brazílsku republiku. Právny zástupca žalobcu nie je personálne prepojený na spoločnosť HUN SERVIS, s.r.o., žalobcu a nepopiera ani to, že sa podieľal na prípravách relevantných zmlúv v tejto veci. K spochybňovaniu faktúry č. 290100003 žalobca uviedol, že tu došlo k chybe v písaní a k nesprávnemu zaúčtovaniu. Ak by sa faktúra neopravila, žalobca by porušil zákon, keďže je povinný viesť účtovné záznamy v súlade s reálnym stavom. Záverom poukázal na zásadu spravodlivého procesu v súvislosti so spôsobom vedenia daňového konania s akcentom na selekciu ponúkaných dôkazov správnymi orgánmi. Nakoľko došlo k zdaniteľnému plneniu, t.j. došlo k platnému uzavretiu zmluvy o prevode práva prednosti z medzinárodnej prihlášky, dňa 09.05.2008 vzniklo právo prednosti z medzinárodnej patentovej prihlášky a nastali tak zákonné podmienky na nadmerný odpočet dane. Tiež poukázal na porušenie § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Žalovaný vo vyjadrení k obsahu žaloby navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúry vystavenej spoločnosťou HUN SERVIS, s.r.o., pretože žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal, že prišlo k zdaniteľnému plneniu, teda k dodaniu služby dňa 02.04.2009 tak, ako je uvedené na faktúre č. 290100003. Predloženie faktúry nezakladá právo na odpočítanie dane, keďže platiteľ musí preukázať, že skutočne prišlo k dodaniu služby. Žalovaný neposudzoval platnosť jednotlivých zmlúv, ani neposudzoval patentové konanie. Poukázal len na ich nenáväznosť a ich nepresnosti, ktoré nepreukazovali skutočnosti tak, ako tieto v nich boli uvedené. Cena za právo prednosti z medzinárodnej prihlášky mala vychádzať zo znaleckého posudku, avšak obidva znalecké posudky boli vypracované neskôr, ako bola podpísaná zmluva medzi HUN SERVIS, s.r.o. a PARASECO s.r.o.. Zmluvy boli teda vytvorené až dodatočne so spätnými dátumami. Dôkazná povinnosť na preukázanie daňovej povinnosti z faktúry, z ktorej bola uplatňovaná DPH, bola na žalobcovi, pričom správca dane hodnotil všetky dôkazy predložené žalobcom, aj tie, ktoré si sám zaobstaral. Využil aj inštitút dožiadania, vyjadrenia patentového znalca, vyjadrenia vynálezcov, ktorých oslovil aj druhý krát, keď sa vyskytli rozpory medzi ich prvým vyjadrením a následne predloženými dokladmi právnym zástupcom žalobcu. Bola dodržaná aj zákonná lehota na vykonanie kontroly, správca dane hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyzdvihol okolnosť, že JUDr. Žucha (právny zástupca žalobcu) konal vo všetkých spoločnostiach, ktoré boli zúčastnené pri vynáleze a postúpení práva prednosti, či ako štatutárny orgán alebo ako splnomocnený zástupca. On predkladal správcovi dane relevantné doklady a vyjadrenia za dodávateľov, vynálezcov a odberateľov, ktoré menili pôvodné doklady a vyjadrenia. Žalovaný nespochybnil, že prihláška na vynález bola podaná, čo je potvrdené aj patentovým znalcom. Podľa žalovaného predložené doklady, zmluvy a vyjadrenia nepreukazujú skutočnosti tak, ako ich uvádza žalobca. Žalobca si v tuzemsku uplatňoval právo na odpočítanie dane, ktoré je podmienené tým, že vznikne iba v tom prípade, keď vznikla daňová povinnosť. V danom prípade nebolo preukázané, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť. K chybe v písaní vo faktúre a k nesprávnemu zaúčtovaniu uviedol, že jediný spoločník a štatutárny orgán dodávateľa HUN SERVIS, s.r.o. L. Fekete (ktorý je od 10.08.2009 jedným z konateľov aj v spoločnosti PARASECO s.r.o.), musí vedieť, s čím obchoduje, čo je predmetom jeho činnosti. Podľa odpovede L. Feketeho uvedenej v zápisnici o ústnom pojednávaní dňa 22.07.2009 tento nevedel, čo kúpil ani čo predal a nevedel ani zdôvodniť tento obchod za niekoľko miliónov eur a jeho reálne použitie. Na otázku, aby sa vyjadril k podnikateľskému zámeru s fakturovaným patentom odpovedal: „Patent bol kúpený z dôvodu, že v tom niečo videl, dobrý obchod, má to budúcnosť“. Poukázal na § 71 ods. 2 písm. f/ zákona o DPH, že faktúra musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby. Keď platiteľ fakturuje druh tovaru alebo služby, ktorý nevlastní a nenadobudol, nemôže ísť o chybu v písaní. Ani konateľka žalobcu nenamietala zistenia správcu dane ohľadne toho, že šetrením nebolo preukázané fakturované dodanie patentu. Až dňa 24.09.2009 sa JUDr. Žucha dostavil na daňový úrad a predložil správcovi dane identickú faktúru č. 290100003 zo dňa 02.04.2009, ale so zmeneným textom s tým, že prišlo k chybe v písaní. Je zarážajúce, že štatutárne orgány dvoch spoločností, ktoré si vyfakturovali predaj patentu, nevedeli, že žiadny patent nebol udelený. Žalobca nesplnil základnú podmienku uvedenú v § 49 ods. 1 zákona o DPH. JUDr. Žuchom urobená oprava faktúry nemá oporu v žiadnom zákone, pričom v danom prípade nebolo preukázané, že prišlo k chybe v písaní. Bolo zistené, že reálne neprišlo k fakturovanému zdaniteľnému obchodu. Nebolo preukázané ani to, že dňa 02.04.2009 spoločnosti HUN SERVIS, s.r.o. vznikla daňová povinnosť z faktúry č. 290100003 s textom „Fakturujeme Vám odmenu v zmysle zmluvy o prevode práva prednosti z medzinárodnej prihlášky PCT/ IB2008/051870, patentu 1ks“. Žalovaný napokon poukázal na § 9 ods. 2, § 19 ods. 2, § 49 ods. 1 zákona o DPH. V doplnení vyjadrenia k žalobe žalovaný uviedol, že správca dane počas kontroly požiadal o medzinárodnú výmenu informácií - preverenie zmlúv, ktoré mali byť uzatvorené so spoločnosťami z Brazílie. Žalobca totiž tvrdil, že na základe zmlúv bude využitý vynález- systém bezhotovostných úhrad za tovary a služby prostredníctvom mobilného telefónu. Využitie vynálezu malo byť najskôr spustením skúšobnej prevádzky (od 01.12.2009 do 31.03.2010) a neskôr komerčnej prevádzky (od 01.07.2010 do roku 2017), v meste Caxias do Sul v Brazílii. Odpoveď na medzinárodnú žiadosť bola doručená žalovanému až v marci 2011, pričom brazílska daňová správa zistila, že neprišlo k dohode a realizácii obchodu medzi slovenskou a brazílskou spoločnosťou, ako to žalobca deklaroval počas kontroly. Zástupcovia brazílskych spoločností uviedli rozpory v zmluve, ktorá bola predložená ako návrh a rámcovou zmluvou, ktorú predložil žalobca ku kontrole. Podľa nich je nereálny aj zámer uvedený v zmluve o nainštalovaní takého množstva terminálov. Pečiatka uvedená na rámcovej zmluve nikdy neexistovala. Podľa žalovaného získané informácie preukazujú, že žalobca zavádzal správcu dane predloženými zmluvami o uzatvorenom obchode s brazílskymi spoločnosťami a nepravdivými informáciami o využití vynálezu v zahraničí. Podporným dôkazom na neoprávnený nárok na odpočítanie DPH je teda aj získaná odpoveď na medzinárodné dožiadanie, ktorá je v rozpore s tvrdením žalobcu o využití vynálezu v Brazílii, skúšobnej prevádzke a deklarovaných výnosoch. K vyjadreniu a doplneniu vyjadrenia žalovaného k žalobe žalobca poukázal na znenie § 2 ods. 1 písm. b/, § 2 ods. 2 písm. b/, § 3 ods. 1 zákona o DPH. Zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa ods. 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Poukázal aj na § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 2, § 49 ods. 1,2 písm. a/ zákona o DPH. Citoval aj ustanovenia § 10 ods. 2, § 8 ods. 5, § 34 ods. 1, 2, § 16 ods. 10 a § 7 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Podľa žalobcu počas daňovej kontroly bol žalovaným spochybňovaný vznik práva prednosti z patentovej prihlášky, žalovaný spochybňoval zmluvné vzťahy medzi prihlasovateľom patentu a vynálezcami, vyjadroval sa k neplatnosti zmlúv, spochybňoval riadne publikovanie patentovej prihlášky organizáciou WIPO, pričom je jasné, že spoločnosť Columbus Consulting Ltd. platne previedla právo prednosti z podanej patentovej prihlášky na spoločnosť HUN SERVIS, s.r.o.. Spoločnosť HUN SERVIS, s.r.o. ako majiteľ práva prednosti ešte pred uzatvorením zmluvy so žalobcom kontaktoval znaleckú spoločnosť PP CONSULT za účelom vyčíslenia všeobecnej hodnoty odčerpateľných zdrojov spoločnosti Columbus Consulting Ltd. vyplývajúcich z uzatvorenej rámcovej zmluvy zo dňa 10.09.2008, pričom objednávka bola zadaná dňa 09.03.2009. Táto spoločnosť už bola po predložení relevantných podkladov schopná podľa znaleckých výpočtov vyčísliť všeobecnú hodnotu odčerpateľných zdrojov tak, že ku dňu podpisu zmluvy dňa 17.03.2009 už mali obidve zmluvné strany vedomosť o odbornom stanovisku č. 17/2009 a o výške odčerpateľných zdrojov. Znalecká organizácia PP CONSULT poskytla na základe objednávky číslo odborného stanoviska a hodnotu odčerpateľných zdrojov, pričom hmotne bolo toto stanovisko odovzdané až dňa 19.06.2009, avšak závery zo stanoviska boli zmluvným stranám známe ešte pred podpisom zmluvy. Znalecký posudok č. 11/2009 vytvorený znalcom Ing. Editou Litvákovou nebol podkladom pre uzatvorenie zmluvy o prevode práva prednosti medzi HUN SERVIS, s.r.o. a žalobcom, ale bol urobený na výslovnú žiadosť správcu dane. Tvrdenie žalovaného, že zmluva o prevode práva prednosti zo dňa 17.03.2009 je vytvorená dodatočne, sa nezakladá na pravde. Žalobca už netrval na ústnom vypočutí svedkov - pôvodcov vynálezu, keďže žalovaný už nespochybňuje platnosť zmlúv. K tvrdeniu žalovaného o aktivitách JUDr. Žuchu žalobca uviedol, že výkon povolania advokácie by nemal byť braný ako argument proti tvrdeniam žalobcu. Právny zástupca žalobcu netajil, že je členom štatutárneho orgánu spoločnosti PAYTEC MOBILE a.s., ale nebol s ňou nikdy majetkovo prepojený a tiež nebol majetkovo prepojený na offshorovu spoločnosť Columbus Consulting Ltd., ktorá financovala aktivity spoločnosti PAYTEC MOBILE a.s. a účelom jej založenia bolo vlastnenie patentu, resp. práva prednosti. Vo vzťahu ku Columbus Consulting Ltd. a spoločnosti PARASECO s.r.o. je iba vo vzťahu advokát - klient. Spoločnosť HUN SERVIS, s.r.o. dodala finančné zdroje na krytie nevyhnutných nákladov a ubezpečila PAYTEC MOBILE a.s. resp. Columbus Consulting Ltd., že zabezpečí ďalšie zdroje pre dokončenie projektu v Brazílii. S poukazom na § 2 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona o DPH HUN SERVIS, s.r.o. dodal žalobcovi službu, ktorá je predmetom dane a to za protihodnotu v tuzemsku. Služba bola poskytnutá zdaniteľnou osobou, pričom službou sa rozumie aj prevod práv k nehmotnému majetku. Nehmotný majetok - právo prednosti vzniklo dňa 09.05.2008. HUN SERVIS, s.r.o. nadobudol právo prednosti z medzinárodnej patentovej prihlášky PCT/IB2008/051870 dňa 02.12.2008 a právo prednosti bolo prevedené na žalobcu zmluvou zo dňa 17.03.2009. Faktúra č. 290100003 bola vystavená dňa 02.04.2009 a vznikla daňová povinnosť. HUN SERVIS, s.r.o. ako dodávateľ odborného stanoviska na základe objednávky zo dňa 09.03.2009 mal dostatočné vedomosti o využití systému PAYTEC. Poukázal na rozhodnutie NSS ČR sp. zn. 2Afs 7/2006 podľa ktorého:“ ak daňový subjekt predloží zaúčtovaný doklad - faktúru, tak jeho spochybnením prechádza dôkazné bremeno na správcu dane. Pritom nestačí len spochybnenie, ale je nevyhnutné, aby správca dane vyvrátil vierohodnosť, správnosť a úplnosť účtovníctva daňového subjektu“. Opravu faktúry vykonal žalobca a nie jeho právny zástupca, pričom ak žalobca zistil, že niektorý účtovný záznam jeho účtovníctva je nesprávny alebo nezrozumiteľný, bol povinný vykonať bez zbytočného odkladu jeho opravu. Napokon uviedol, že nie je pravdou, že neprišlo k dohode medzi spoločnosťou Columbus Consulting Ltd. a SERVICREDom dňa 10.09.2008. SERIVCRED mala záujem o modernizáciu a rozšírenie existujúceho bezhotovostného platobného styku s názvom COOPCARD. Žalobca nadobudol dňa 17.03.2009 práva a povinnosti k rámcovej zmluve zo dňa 10.09.2008 a k zmluve o spolupráci so spoločnosťou OTIMIZA zo dňa 23.10.2007. Bola uzatvorená spolupráca so spoločnosťou OTIMIZA, ktorá následne zabezpečila rokovania slovenskej strany so SERVICREDom, zabezpečila právny servis a aj prípravu predmetných zmlúv. Slovenská strana pripravila návrh rámcovej zmluvy zo dňa 10.09.2008, pričom bolo dohodnuté, že do 10.01.2010 sa uskutoční pilotná prevádzka o počte 3000 ks terminálov a následne sa spustí komerčná prevádzka s počtom 33.000 ks terminálov. Slovenská strana mala zámer nájsť investora pre tento projekt v zmysle rámcovej zmluvy zo dňa 10.09.2008 a úlohou spoločnosti SERVICRED bolo pripraviť v rámci troch brazílskych regiónov tzv. zoznam osôb objednávateľa, resp. konkrétne miesta, kde majú byť terminály umiestnené. Uviedol, že je pravdou, že k dnešnému dňu je rámcová zmluva zrušená a nedošlo k realizácii projektu PAYTEC v Brazílii, avšak podľa žalobcu žalovaný neoprávnene zadržal vyplatenie nadmerného počtu, ktorého nevyplatenie bolo pre žalobcu likvidačné a preto nemohol ďalej pokračovať v plnení si svojich záväzkov voči SERVICREDu a iným dodávateľom. Poukázal na vykonané testy systému PAYTEC v meste Caxias do Sul s úspešnosťou testovania viac ako 95%, pričom systém PAYTEC je plne funkčným systémom, čo dokazuje aj vyjadrenie DEXIA banka Slovensko a.s. zo dňa 19.07.2007. Žalobca odmietal tvrdenie o falšovaní rámcovej zmluvy zo dňa 10.09.2008. Zmluvné vzťahy medzi žalobcom a SERVICREDom boli vážne narušené personálnymi zmenami v SERVICREDe a porušením zmluvných povinností vyplývajúcich z rámcovej zmluvy zo dňa 10.09.2008 na obidvoch stranách. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., pričom boli vydané predčasne a preto ich zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy ( a to hmotnoprávne, ako aj procesné ), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky právnym štátom. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp právnej istoty napokon spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. Z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov súd zistil, že správca dane - Daňový úrad Bratislava I vykonal u žalobcu kontrolu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009, pričom protokol z kontroly č. 600/322/91914/2010/Cib zo dňa 30.04.2010 bol prerokovaný a doručený zástupcovi žalobcu dňa 08.06.2010. Následne bol vypracovaný k protokolu jeho dodatok č. 1 a po skončení kontroly vydal správca dane dňa 14.06.2010 dodatočný platobný výmer č. 600/232/126409/10/Rok, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 645.905 eur. Správca dane zistil, že žalobca si v zdaňovacom období apríl 2009 uplatnil odpočítanie dane v sume 645.905 eur z dodávateľskej faktúry č. 290100003 vyhotovenej dňa 02.04.2009 dodávateľom HUN SERVIS, s.r.o.. Správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z tejto faktúry, pričom v snahe dodržať zásadu materiálnej pravdy konal počas kontroly tak, aby úplne a presne zistil skutočný stav veci a vykonal množstvo úkonov, ktorých obsah a posúdenie uviedol v dodatočnom platobnom výmere zo dňa 14.06.2010. Správca dane využil aj inštitút dožiadania, vyjadrenia patentového znalca, vyjadrenia vynálezcov, ktorých oslovil opätovne, keď sa vyskytli rozpory medzi ich prvým vyjadrením a následne predloženými dokladmi právnym zástupcom žalobcu a napokon požiadal aj o medzinárodné informácie v súvislosti s deklarovaným použitím služby v zahraničí. Z kontrolných zistení správcu dane vyplynulo, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období odpočítal DPH na základe dodávateľskej faktúry č. FP 290100003 od dodávateľa HUN SERVIS, s.r.o., ktorý mu fakturoval za „predaj patentu“ s cenou 3.399.500 eur, z čoho DPH predstavuje sumu 645.905 eur. Faktúra bola vystavená na základe zmluvy o prevode práva prednosti z medzinárodnej prihlášky č. PCT/IB2008/051870 zo dňa 17.03.2009 uzatvorenej medzi prevodcom HUN SERVIS, s.r.o. a žalobcom ako nadobúdateľom. Správca dane správne zistil, že patent, predaj ktorého bol vyfakturovaný uvedenou faktúrou zo dňa 02.04.2009, ešte nebol udelený. V tejto súvislosti oznámil právny zástupca žalobcu, že uvedená faktúra obsahuje chybu v písaní, keď bola vystavená za predaj patentu a správne mala byť vystavená za prevod práva prednosti z medzinárodnej prihlášky a dňa 24.09.2009 predložil zmenenú faktúru č. FP 290100003 so znením, že ide o odmenu v zmysle zmluvy o prevode práva prednosti z medzinárodnej prihlášky PCT/ IB2008/051870. Správca dane dospel k záveru, že zmluva o prevode práva prednosti z medzinárodnej prihlášky bola uzatvorená za účelom nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto patentu, ktorý zatiaľ ešte nebol udelený. Správca dane sa dôkladne zaoberal históriou medzinárodnej patentovej prihlášky a následných prevodov práv z tejto prihlášky, pričom svoje zistenia podrobne uviedol v 22 stranovom rozhodnutí, v ktorom vyhodnotil aj písomné svedecké výpovede L. X., Z. B. a B. Q., zaoberal sa ich rozpormi a nezrovnalosťami, pričom aplikoval príslušné ustanovenia patentového zákona č. 435/2001 Z.z. a riadne komunikoval aj s patentovým zástupcom Bc. Petrom Kubínyim. Správca dane (nesprávne) skonštatoval neplatnosť zmlúv o prevode práva prednosti z medzinárodnej prihlášky. Správca dane dospel k záveru, že žalobca porušil ustanovenia § 51 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v nadväznosti na ustanovenia § 49 ods. 1 zákona, keďže v danom prípade nebolo preukázané, že daňová povinnosť vznikla. Správca dane tiež správne preveroval hodnotu prevodu práva prednosti z medzinárodnej prihlášky a zistil, že odborné stanovisko znaleckej organizácie PP CONSULT, s.r.o. nebolo vypracované za účelom stanovenia hodnoty práva prednosti z predmetnej medzinárodnej prihlášky. Správca dane v súvislosti s budúcim využitím predmetného práva prednosti z medzinárodnej prihlášky zistil, že žalobca deklaroval budúce využitie práva prednosti z PCT prihlášky spustením skúšobnej a neskôr komerčnej prevádzky v meste Caxias do Sul v Brazílii a spustením systému bezhotovostných úhrad prostredníctvom mobilného telefónu v meste Caxias do Sul a ďalších väčších mestách Brazílskej federatívnej republiky. Správca dane sa tiež zaoberal aj žalobcom predloženým listom z Dexia banky Slovensko, a.s. zo dňa 19.07.2007, ktorá hodnotila pilotnú prevádzku služby MOBILPAY ako úspešnú s tým, že banka uvedený produkt zatiaľ nebude poskytovať svojim klientom. Táto banka na žiadosť správcu dane uviedla, že bola uzatvorená dohoda o spoločnom postupe v rámci pilotného projektu systému MOBILPAY so spoločnosťou PAYTEC MOBILE, a.s., avšak predstavenstvo tejto banky dňa 28.05.2007 schválilo ukončenie prác na projekte a neschválilo uvedenie projektu na trh. Správca dane poukázal na § 49 ods. 2 zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ. Žalobca podľa správcu dane ohľadom budúceho využitia práva prednosti z patentovej prihlášky v tuzemsku poskytol správcovi dane len všeobecné informácie bez predloženia relevantných dôkazov konkrétneho budúceho využitia vynálezu - systému bezhotovostných úhrad za tovary a služby prostredníctvom mobilného telefónu v Slovenskej republike. Budúce konkrétne vysoké ekonomické výnosy v rokoch 2010 až 2017 deklarované v teoretickej rovine v znaleckom posudku č. 11/2009, vyplývajú žalobcovi z využitia celého projektu na podnikanie v zahraničí - v Brazílii. Tieto tvrdenia žalobcu správca dane nevedel v tom čase zodpovedne potvrdiť ani vyvrátiť a preto za účelom overenia využitia vynálezu zaslal dňa 02.03.2010 žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, avšak do dňa spísania protokolu odpoveď na dožiadanie nedostal. V odvolaní proti tomuto platobnému výmeru žalobca namietal jeho nezákonnosť pre nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu, pričom správca dane postavil svoje závery na neaktuálnych informáciách ohľadom stavu PCT prihlášky, keďže medzinárodná PCT prihláška bola riadne publikovaná na webovej stránke WIPO dňa 10.06.2010, t.j. pred vydaním rozhodnutia, a to pod č. WO 2010/064079 A1. Žalobca mal zato, že prevod práva z medzinárodnej prihlášky medzi žalobcom a spoločnosťou HUN SERVIS, s.r.o. vrátane všetkých predchádzajúcich úkonov tvoriacich reťaz prevodov z pôvodcov vynálezu na ďalších nadobúdateľov boli uskutočnené platne a v súlade so zákonom. Poukázal nato, že spoločnosť Columbus Consulting Ltd. nadobudla 100% podiel na riešení. Žalobca tiež rozoberal medzinárodné a národné fázy konania o PCT prihláškach. Podľa neho nie je dôležitý výsledok národnej fázy konania o PCT prihláške, či prihlasovateľ v konečnom dôsledku nadobudne patent alebo nie, pretože to nie je predmetom zmluvy o prevode práva prednosti z medzinárodnej prihlášky a správca dane toto ani nie je kompetentný posudzovať. Už samotný fakt, že medzinárodná prihláška bola zverejnená a platiteľ dane má tak možnosť vstúpiť do národnej fázy smerujúcej k udeleniu patentu, teda k predmetnému vynálezu, je dôkazom o budúcej využiteľnosti práva prednosti z medzinárodnej prihlášky. Platiteľ má faktúru o nadobudnutí nehnuteľného majetku, riadne tento doklad zaúčtoval vo svojom účtovníctve a preukázal, že reálne došlo k zdaniteľnému obchodu. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní žalobcu tak, že prvostupňové rozhodnutie DÚ Bratislava I zo dňa 14.06.2010 potvrdil. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie (sčasti však neefektívne), a nie je možné tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. K rozsahu preskúmavacej právomoci súdu v správnom súdnictve treba uviesť, že správny súd preskúma rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, t.j. v medziach žalobných bodov, keďže v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať. Z uvedených dôvodov súd nemohol prihliadnuť na žalobné dôvody uplatnené žalobcom až vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného a k doplneniu vyjadrenia k žalobe (podanie žalobcu zo dňa 24.05.2011), keďže tieto dôvody boli uplatnené až po uplynutí lehoty na podanie žaloby. Žalobca v bodoch II a III (sčasti aj IV) opísal priebeh daňového konania a skutkový stav, pričom súd sa stotožňuje so žalobcom v tom, že správne orgány nie sú príslušné posudzovať platnosť jednotlivých zmlúv, čo napokon vytkol správcovi dane aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí (str. 8), keď správne uviedol, že konštatovanie o platnosti či neplatnosti k predloženým uzatvoreným zmluvám neprislúcha správcovi dane. Rovnako nie sú daňové orgány príslušné posudzovať či už patent alebo právo prednosti z patentovej prihlášky. Správne orgány však boli nesporne oprávnené poukazovať na nepresnosti, resp. nedokonalosť jednotlivých zmlúv, boli oprávnené skonštatovať ich nenáväznosť a poukázať na informácie, ktoré nepreukazovali tie skutočnosti, ktoré z nich mali vyplývať. Ako už súd uviedol, správca dane vykonal vo veci množstvo úkonov na objasnenie relevantných skutočností, medzi iným požiadal aj dvakrát o výpovede osôb, ktoré mali vytvoriť vynález. Žalobca požiadal o ich ústne vypočutie až v stanovisku k protokolu a bolo na správcovi dane, aby za účelom vysvetlenia rozporov vo vyjadreniach vynálezcov boli tieto odstránené, najlepšie pri ústnom vypočutí s prípadnou konfrontáciou. Tento postup však neznamená, že by správca dane vydal nezákonné rozhodnutie a napokon samotný žalobca v súdnom konaní už uviedol, že na ústnom vypočutí svedkov - pôvodcov vynálezu netrvá, keďže žalovaný už nespochybňuje platnosť jednotlivých zmlúv. V. všeobecne známou skutočnosťou, že už predchádzajúci zákon o dani z pridanej hodnoty č. XXX/XXXX Z.z. bol prijímaný za situácie aproximácie právnych predpisov M. republiky s právom S. spoločenstiev a to na základe čl. XX a XX S. dohody o pridružení uzatvorenej medzi S. spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a M. republikou na strane druhej (platnosť dohoda nadobudla dňa X.X.XXXX, pozri oznámenie W. č. XXX/XXXX Z.z.). V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. XXX/XXXX Z.z. o dani z pridanej hodnoty zo X. apríla XXXX, ktorý nadobudol účinnosť dňa X. mája XXXX, t.j. v ten istý deň ako nadobudla platnosť E. o pristúpení M. republiky a ostatných štátov k S. únii (pozri oznámenie W. č. XXX/XXXX Z.z.). Podľa čl. XX F. o podmienkach pristúpenia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pristúpení (čl. 1 ods. 2 zmluvy) je Slovenská republika po jej pristúpení považovaná za adresáta smerníc a rozhodnutí v zmysle bývalého článku XXX E. o S. (teraz čl. XXX E. o fungovaní S., ďalej aj len E.) a článku XXX E. o S. za predpokladu, že tieto smernice a rozhodnutia boli adresované všetkým súčasným členským štátom. S výnimkou smerníc a rozhodnutí, ktoré nadobudnú účinnosť podľa článku XXX odseku 1 a 2 E. o S. sa predpokladá, že novým členským štátom boli doručené oznámenia o takýchto smerniciach a rozhodnutiach odo dňa pristúpenia. Podľa čl. XX F. o podmienkach pristúpenia „nové členské štáty [teda aj Slovenská republika] prijmú opatrenia nevyhnutné na to, aby odo dňa pristúpenia dosiahli súlad s ustanoveniami smerníc a rozhodnutí v zmysle článku XXX E. o založení S. a článku XXX E. o založení S., pokiaľ v prílohách uvedených v článku XX alebo v ktoromkoľvek inom ustanovení tohto aktu nie je stanovená iná lehota. I. je sporné, že zákon č. XXX/XXXX Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný práve v súvislosti so vstupom M. republiky do S. únie a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy S. (v zásade smerníc S., najmä šiestej smernice L. XX/XXX/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov S. spoločenstiev a S. únie). Podľa čl. XXX tretí odstavec E. o fungovaní S. (bývalý čl. XXX E. o založení S.) je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. F. právnych predpisov M. republiky musí brať na zreteľ členstvo M. republiky v S. únii s tým, že od X. mája XXXX je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo S. prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom S. (pozri rozsudok M. dvora S. X/XX, H. v. S., E..s. XXX) a konštantnou judikatúrou M. dvora S.. B. ide o smernicu L. XXXX/XXX/ES z XX. novembra XXXX o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa X. januára XXXX (čl. XXX smernice), avšak podľa ust. XXX smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. X, článkom XX, článkom XX ods. 1 a článkom XXX a prílohou R. bod XX najneskôr do X. januára XXXX. O. orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (pozri rozsudok M. dvora S. F., C-XXX/XX, X.X.XXXX, E.. s. I-XXXX, bod XXX) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. O. ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (F., C-XXX/XX, X.X.XXXX, E.. s. I-XXXX, body XXX a XXX) teda pri predmetnej smernici od X. X. XXXX. B. ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok M. dvora S. H. F., C-XXX/XX XX.X.XXXX, E.. s. I-XXXX, bod XX), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak okrem splnenia ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (pozri rozsudok M. dvora S. L. Internationale G., C-XXX/XX, X.X.XXXX, E.. s. I-XXXX, bod XX). Keďže v predmetnom spore žalobca napáda rozhodnutie, ktoré sa týka posudzovania zdaniteľného plnenia za zdaňovacie obdobie apríl XXXX, možno smernicu L. 20XX/XXX/ES z XX. novembra XXXX o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty aplikovať, nakoľko transpozičná lehota na jej prebratie uplynula dňa X. januára XXXX (čl. XXX smernice). J. XXX písm. a) smernice L. XXXX/XXX/ES korešponduje článku XX ods. 2 a čl. XXX smernice L. XXXX/ XXX/ES korešponduje článku XX ods. 6 šiestej smernice zmenenej a doplnenej smernicou L. XX/X/S. z XX. apríla XXXX (Ú. v. ES L XXX, s. XX; W.. vyd. XX/XXX, s. XXX): „X. B. sa tovary a služby používajú na účely jeho zdaniteľných plnení, daňovník [platiteľ dane - neoficiálny preklad] má právo odpočítať nasledovné položky z dane, ktorú má zaplatiť: a) [X.] splatnú alebo zaplatenú na území štátu za tovary alebo služby, ktoré mu dodal alebo má dodať iný platiteľ dane. K problematike skúmania reálnosti jednotlivých zmlúv a dohôd, voči ktorým vykonali správne orgány množstvo dôkazov je potrebné poukázať na dva rozsudky M. dvora S. (predtým S.) a to rozsudok v spojených prípadoch C-XXX/XX (T. Y.), C-XXX/XX (J. S. Y.) a C-XXX/XX (Z. K. M. Y.) z XX.XX.XXXX, z ktorého vyplýva, že plnenia, ktoré nie sú samé o sebe poznačené podvodom vo vzťahu k X., predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu X, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice L. XX/XXX/EHS zo XX.XX.XXXX o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, v znení smernice L. XX/X/ES z XX.XX.XXXX, spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom. B. platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane z predaja hodnoty zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazi dodávok, ktoré sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel, alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. T. súd rozhodol v spojených veciach C-XXX/XX a C-XXX/XX F. N. zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorého vyplýva, že v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, sa má článok XX šiestej smernice XX/XXX o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu, zmenenej a doplnenej smernicou XX/X vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu, má za následok stratu práva na odpočítanie X. zaplatenú týmto platiteľom dane. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k X. alebo z iných podvodov. I., ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel, alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k X., prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočítanie tomuto platiteľovi dane. V súlade s týmito názormi je nutné mať zato, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca (v danom prípade žalobca) nevedel alebo nemohol vedieť. N. transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií v reťazci nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi udalosťami. V danom prípade teda podľa názoru súdu daňové orgány nadbytočne venovali zvýšenú pozornosť vyjadreniam samotných vynálezcov a skúmaním nepresností v jednotlivých zmluvách. X. orgány však celkom správne zamerali svoju pozornosť aj na zmluvu o prevode práva prednosti z medzinárodnej prihlášky zo dňa XX.XX.XXXX, ktorú uzavreli prevodca K. M., s.r.o. a žalobca ako nadobúdateľ, predmetom ktorej mal byť odplatný prevod práva prednosti z medzinárodnej patentovej prihlášky a na základe ktorej dodávateľ vystavil faktúru č. XXXXXXXXX. Súd v tomto ohľade nespochybňuje skutkové zistenia správnych orgánov ako ani ich správne právne posúdenie. Na tomto mieste treba uviesť, že pre posúdenie oprávnenosti nároku na odpočet X. nie je významné, či správca dane vykoná alebo nevykoná presnú typologizáciu zmluvy, na základe ktorej bolo plnené, avšak rozhodujúce je, aby daňový subjekt preukázal, že boli splnené podmienky, za ktorých možno odpočet uplatniť a vyvrátil všetky pochybnosti, ktoré vyjadril správca dane. Z judikatúry súdov tiež vyplýva, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, v danom prípade predovšetkým vzhľadom k povahe poskytovaných služieb a zabezpečovať si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. V záujme daňového subjektu teda je, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu predmetnej služby skutočne došlo, nakoľko dôkazné bremeno ohľadne faktickej realizácie služby je na jeho strane (viď napríklad rozsudok I. správneho súdu J. zo dňa XX.XX.XXXX). O. je potrebné uviesť, že právo odpočítať daň vzniká osobe, ktorá je registrovaná ako platiteľ dane. B. dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa tovaru z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia ak ide o tzv. samozdanenie, to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi ale vzniká príjemcovi tovaru alebo služby. R. o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo na vrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. B., ktoré musia byť splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. B. odpočítania vstupnej dane od dane, ktorú je platiteľ dane povinný platiť z tovarov a služieb, je použitie obstaraných tovarov a služieb na účely svojho podnikania ako platiteľ dane, pričom platiteľ môže odpočítať daň uplatnenú iným platiteľom dane (dodávateľom) v cene dodaného tovaru alebo služby. M. odpočítavania dane je založený na princípe vecného priraďovania každého prijatého tovaru alebo služby k plneniam, dodávkam, ktoré platiteľ dane uskutočňuje. E. v žalobe poukázal na to, že správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. XXX/ XXX/XXXXX/XX/Cib a č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Cib s tým, že získané informácie využije v prípadnom ďalšom konaní. G. podľa názoru žalobcu správny orgán spochybnil základnú zásadu daňového konania - zásadu materiálnej pravdy. K tomuto je potrebné uviesť, že správca dane celkom správne a dôvodne zisťoval budúce využitie práva prednosti z medzinárodnej prihlášky a preveroval deklarované budúce využitia práva prednosti tak, ako to uvádzal žalobca. M. tiež poukázal na § 49 ods. 2 zákona o X., podľa ktorého môže platiteľ odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ. Z. vysoké ekonomické výnosy v rokoch XXXX až XXXX, ktoré boli deklarované v teoretickej rovine aj v znaleckom posudku č. XX/XXXX, mali vyplývať žalobcovi z využitia projektu na podnikanie v zahraničí - v Z.. Podľa § 49 ods. 6 zákona o X. platiteľ môže odpočítať daň aj v prípade, ak tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí. M. dane sa teda relevantne zaoberal aj touto otázkou, pričom zaslal dňa XX.XX.XXXX žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č.j. XXX/XXX/ XXXXX/XX/Cib, avšak správne orgány nepočkali na žiadané informácie a preto podľa názoru súdu vo veci rozhodli predčasne. M. nie je jasné, ako správca dane využije získané informácie v ďalšom konaní (ako to uviedol na str. XX svojho rozhodnutia). Podľa § 9 ods. 2 zákona o X., dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a/ prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c/ prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d/ služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona. Podľa § 19 ods. 1 zákona o X. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. B. uplatňuje právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o X. v nadväznosti na § 51 zákona o X.. Podľa § 49 ods. 1 zákona o X. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Z judikatúry súdov vyplýva, že preukázanie dôkaznej povinnosti je podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotí daňový orgán. T. dane platiteľom sa nesporne viaže na splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 zákona o X.. V súvislosti s deklarovanou cenou (hodnotou) správca dane aj v súlade s § 49 ods. 2 zákona o X. oprávnene zisťoval a preveroval informácie ohľadne budúceho využitia práva prednosti z patentovej prihlášky a to aj už spomínanou žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií. V podaní zo dňa XX.XX.XXXX žalovaný súdu oznámil, že odpoveď na medzinárodnú žiadosť bola doručená žalovanému až v marci XXXX a túto odstúpil súdu. Podľa žalovaného brazílska daňová správa zistila, že neprišlo k dohode a realizácii obchodu medzi slovenskou a brazílskou spoločnosťou, ako bolo deklarované žalobcom počas kontroly, pričom zástupcovia brazílskej spoločnosti uviedli rozpory v zmluve, ktorá bola predložená ako návrh a rámcovou zmluvou, ktorú predložil žalobca ku kontrole. Na základe získaných informácií žalovaný uzavrel, že žalobca počas kontroly zavádzal správcu dane predloženými zmluvami a nepravdivými informáciami o využití vynálezu v zahraničí. F. prílohu tohto podania žalovaný pripojil samotnú žiadosť a zrejme odpoveď preloženú do slovenského jazyka (dňa XX.XX.XXXX). K týmto informáciám sa následne obsiahlo vyjadril aj žalobca, ktorý ich spochybnil v podaní zo dňa XX.XX.XXXX. Podľa názoru súdu sú získané informácie relevantné pre zákonné rozhodnutie správnych orgánov ohľadne žiadosti žalobcu a predtým, ako k týmto informáciám zaujme akýkoľvek názor súd, musia informácie vyhodnotiť v daňovom konaní správne orgány, pričom s týmito informáciami oboznámia žalobcu a umožnia sa mu k nim vyjadriť. Z. vyhodnotenia týchto informácií v daňovom konaní nie je možné vec komplexne právne posúdiť a keby tak urobil súd v súdnom konaní, odňal by žalobcovi možnosť konať pred správnym orgánom a preto z tohto dôvodu súd napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. K ďalším námietkam žalobcu súd uvádza, že žalovaný neporušil základné daňové zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady materiálnej pravdy a neporušil ani čl. 2 ods. 2 P. M.. M. polemika ohľadne obchodných aktivít právneho zástupcu žalobcu a jeho zastupovania či už žalobcu alebo iných spoločností a jeho majetkové prepojenie na niektoré zo spoločností v reťazci, je nepodstatná pre správne posúdenie veci. Právny zástupca žalobcu nikdy nepoprel, že sa právne podieľal na prípravách relevantných zmlúv vo veci patentu. Súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu, že by správne orgány selektovali ponúkané dôkazy. K námietke ohľadne chyby v písaní a nesprávnemu zaúčtovaniu žalobca neuviedol žiadne konkrétne ustanovenia právnych predpisov, ktoré mal žalovaný porušiť, pričom reálne argumenty uviedol až v doplnení žaloby po uplynutí doby, v ktorej ešte mohol žalobu dopĺňať. Súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. O. orgán dodávateľa K. M., s.r.o. skutočne musí vedieť, s čím obchoduje a čo je predmetom jeho činnosti. E. spisu nevyplýva, že by bol konateľ dodávateľa tak bohatý, aby urobil obchod za niekoľko miliónov eur bez toho, aby vedel reálne vysvetliť, čo kúpil, čo predal a vôbec celý obchod reálne zdôvodniť. V. odpoveď, že patent kúpil z dôvodu, že v tom niečo videl, dobrý obchod, má to budúcnosť, je prinajmenšom podozrivá a nepresvedčivá s poukazom na deklarovanú hodnotu obchodu. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové správne rozhodnutie je potrebné podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom správne orgány vyhodnotia obsah získaných informácií ohľadne deklarovaného využívania vynálezu v Z., umožnia žalobcovi sa k týmto informáciám vyjadriť, vykonajú prípadne ešte ďalšie dokazovanie, ktorého potreba podľa okolností vyvstane a opäť vo veci rozhodnú. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal voči žalovanému úspech, priznal právo na ich náhradu v celkovej sume XXX,XX eur. B. trovy konania pozostávajú z náhrady za zaplatený súdny poplatok XX eur a z trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom, ktorý vo veci vykonal 3 úkony právnej služby podľa vyhlášky č. XXX/XXXX Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd, t.j. Xx XXX,XX eur + režijný paušál Xx X,XX eur a účasť na pojednávaní - XXX,XX eur + režijný paušál X,XX eur. M. trovy zastúpenia predstavujú sumu XXX,XX eur, čo spolu s náhradou za súdny poplatok predstavuje sumu XXX,XX eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť podľa § 149 ods. 1 O.s.p. na účet právneho zástupcu žalobcu. G. rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov X:X. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to písomne, v štyroch vyhotoveniach na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.