Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/373/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202285 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1010202285.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: T. Y., H.. XX.XX.XXXX, R. C. S. XX, D., štátny občan Čínskej ľudovej republiky, právne zastúpený: Bobák, Bollová a spol. s r.o., so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, IČO: 35855673, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p. UHCP-BA- HCP-KZ-116-004/2010 zo dňa 10.12.2010, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou tunajšiemu súdu dňa 30.12.2010 sa žalobca domáhal preskúmania postupu žalovaného ako aj jeho rozhodnutia č. UHCP-BA-HCP-KZ-116-004/2010 zo dňa 10.12.2010, ktorým bolo jeho odvolanie zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č.p. UHCP-BA-DS-AV-30-3/2010 zo dňa 3.11.2010 potvrdené. Uvedeným rozhodnutím rozhodol o vyhostení žalobcu do krajiny pôvodu Čína a o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 rokov do 3.11.2013. Žalobca uviedol, že rozhodnutie bolo odôvodnené ustanovením § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 a § 49 ods. 1 písm. e) zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), to znamená, že bol vyhostený za to, že závažne opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy, keď nebol schopný preukázať pri kontrole pobytu finančné zabezpečenie svojho pobytu najmenej vo výške životného minima na každý mesiac pobytu, resp. v prípade, že žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 19 nevedel preukázať finančné zabezpečenie pobytu najmenej vo výške päťnásobku minimálnej mzdy na každý mesiac pobytu. Žalobca v tejto súvislosti namietal, že zákon neukladá povinnosť cudzincovi, aby určenú sumu mal pri sebe, resp. v danom momente na účte. Má za to, že zákon neupravuje formy preukázania tohto finančného zabezpečenia, a teda môže byť preukázané správnym orgánom rôzne. Priestupky, ktorých sa mal žalobca dopustiť, boli riešené v blokových konaniach, a preto správny orgán nebral do úvahy hodnotu obchodného podielu žalobcu v spoločnosti SHUANGFENG s.r.o., IČO: 36 610 992 so sídlom v Bratislave (ďalej len Spoločnosť). Uviedol, že jeho obchodný podiel nemá len hodnotu vyjadrenú nominálnou výškou vkladu žalobcu do tejto spoločnosti. Taktiež poukázal na to, že správny orgán sa nezaoberal výškou zisku tejto spoločnosti, na podiel ktorého má žalobca právo a je nesporne jeho príjmom, ktorý slúži na zabezpečenie jeho pobytu. Ďalej poukázal na nezákonnosť posledného rozhodnutia vybaveného v blokovom konaní dňa 22.10.2010, kde bolo riešené priestupkové konanie z dôvodu, že účastník konania nenahlásil policajnému útvaru zmenu miesta prechodného pobytu v lehote do 3 pracovných dní odo dňa, kedy zmena nastala. V tejto súvislosti uviedol, že podal žiadosť o obnovenie povolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania, a pritom doložil aj zmluvu o nájme bytu na adrese M. K., Q. R. XXX/XX. Túto žiadosť o obnovenie povolenia podal dňa 20.10.2010, preto mu nie je známe, na základe čoho správny orgán pri vykonávaní kontroly dňa 22.10.2010 zistil skutočnosť, že žalobca nenahlásil zmenu pobytu do 3 pracovných dní odo dňa, kedy zmena nastala, keďže ku dňu vykonávania kontroly táto zmena ohlásená bola. Namietal tiež, že pri vykonávaných kontrolách nerozumel ich priebehu z dôvodov jazykovej bariéry, a preto nesúhlasí s názorom žalovaného, že keď pri spolupráci pri prejednaní priestupku a na základe pokynov správneho orgánu poskytol doklady, ktoré mali preukázať jeho finančné zabezpečenie prechodného pobytu, potom bez ďalšieho rozumel tomu, že spáchal priestupok a navyše sa nedá súhlasiť s prejavom jeho vôle s vybavením priestupku v blokovom konaní. Tým, že žalovaný neprizval do konania tlmočníka, porušil jeho základné právo zakotvené v čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, preto spätne namietal v celosti zákonnosť doterajších rozhodnutí o priestupkoch a žiada súd, aby tieto prejudiciálne posúdil ako nezákonné, a neprihliadal k nim ako k podkladom k rozhodnutiu o vyhostení. Ďalej namietal, že správny orgán nezabezpečil dôkazy, ktoré by boli dostatočným podkladom pre rozhodnutie vo veci vyhostenia cudzinca a teda neprihliadol k ustanoveniu § 57 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na majetkové práva k obchodnému podielu v spoločnosti, kde je jedným z jeho najdlhšie pôsobiacich konateľov, z čoho vyplýva jeho osobná účasť na jej obchodnom vedení a rozhodovaní, čo má pre jej prosperitu a fungovanie osobitný význam. Jeho administratívnym vyhostením došlo k narušeniu týchto obchodných vzťahov, čo by mohlo mať v konečnom dôsledku nepriaznivý vplyv na fungovanie tejto spoločnosti. Na základe týchto skutočností žiada zrušiť prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu a žiada priznať náhradu trov právneho konania. Žalovaný vo svojom písomnom stanovisku k žalobe zaslanom súdu dňa 8.2.2011 zotrval na svojich doterajších rozhodnutiach a žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca ešte dňa 22.9.2005 podal na Generálnom konzuláte Slovenskej republiky v Šanghaji žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len SR) za účelom zamestnania. Dňa 05.12.2005 bolo tejto žiadosti vyhovené a následne sa opakovali žiadosti žalobcu na udelenie prechodného pobytu na území SR, ktoré boli pravidelne obnovené až do 24.10.2010. Dňa 25.10.2010 sa žalobca dostavil na oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Dunajskej Strede aby prihlásil aj zmenu prechodného pobytu (okrem už podanej žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania, ktorú podal dňa 20.10.2010), ku ktorej doložil aj zmluvu o nájme bytu na adresu v M. K., Q. R. XXX/XX. Dňa 28.10.2010 žalobca požiadal o azyl na území SR a toto konanie doteraz rozhodnuté nebolo. Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že vykonanou lustráciou v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že žalobca sa počas pobytu na území SR opakovane dopustil priestupkov v zmysle § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov a to 21.8.2008, kedy počas kontroly vykonávanou oddelením cudzineckej polície Policajného zboru v Dunajskej Strede nevedel preukázať finančné zabezpečenie pobytu, čím sa dopustil citovaného priestupku aj s poukazom na ust. § 49 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Za tento priestupok mu bola uložená pokuta v blokovom konaní, zaplatená na mieste vo výške 5.000,- Sk. Takéhoto istého priestupku sa dopúšťal aj v dňoch 24.1.2009, z toho istého titulu mu bola uložená bloková pokuta zaplatená na mieste vo výške 100,- € dňa 30.6.2009, kde znovu nevedel preukázať finančné zabezpečenie pobytu, za čo mu bola uložená bloková pokuta zaplatená na mieste vo výške 60 €. M. 22.10.2010 žalobca nenahlásil policajnému útvaru zmenu miesta prechodného pobytu v lehote do 3 pracovných dní, čím sa znovu dopustil priestupku, v tomto prípade v zmysle § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na ust. § 49 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a za uvedený priestupok mu bola uložená bloková pokuta zaplatená na mieste vo výške 100,- €. Následne potom prvostupňový správny orgán po spísaní zápisnice o podaní vysvetlenia k jednotlivým priestupkom vydal dňa 03.11.2010 rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 zákona o pobyte cudzincov, a tiež mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 3 rokov, t.j. do 3.11.2013. Tvrdenie žalobcu, že sa citovaných priestupkov nedopustil, považuje žalovaný za účelové. Poukázal na to, že žalobca nenamietal zaplatiť pokutu, samotné blokové konanie žiadnymi právnymi prostriedkami nenapadol, preto žalovaný vychádzal z právneho stavu, že žalobca sa priestupkov dopustil. Námietku žalobcu súvisiacu s porušením čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorej by mal mať právo na tlmočníka, pred orgánmi štátnej správy alebo verejnej správy, žalovaný uviedol, že zo spisového materiálu nezistil, že by žalobca vyhlásil, že neovláda slovenský jazyk, alebo by namietal skutočnosť, že samotnému konaniu nerozumie, naopak spolupracoval so správnym orgánom a pokuty v každom jednom prípade zaplatil. K námietke ohľadom väzieb s krajinou pôvodu žalovaný uviedol, že žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 3.11.2010 uviedol, že v Číne pre neho súrodenci stavajú dom a neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by prekážali jeho vyhosteniu. Taktiež nesúhlasil s námietkou týkajúcou sa obchodného podielu spoločnosti a túto má za účelovú. Uviedol, že žalobca sa opakovane dopúšťal porušovania cudzineckého režimu tým, že neplnil svoje povinnosti mu dané zákonom v zmysle § 49 o pobyte cudzincov a nič nebráni podľa názoru žalovaného žalobcovi, aby si svoje majetkové práva uplatňoval aj v zastúpení, pričom jeho podiely na zisku spoločnosti môžu byť vyplácané aj do domovského štátu. Je toho názoru, že prvostupňový orgán ako aj druhostupňový orgán postupovali v súlade so zákonom, ich rozhodnutia vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu a na vec aplikovali správny právny predpis. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní a v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) tak, že žaloba nieje dôvodná. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu do 5 rokov najmenej však na 1 rok, ak iným spôsobom závažne poruší, alebo opakovane porušuje všeobecne záväzné právne predpisy. Podľa § 49 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov je cudzinec povinný preukázať pri kontrole pobytu finančné zabezpečenie pobytu. Podľa § 49 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je cudzinec povolením na pobyt povinný hlásiť policajnému útvaru zmenu miesta prechodného pobytu alebo trvalého pobytu v lehote do 3 pracovných dní, odo dňa keď zmena nastala. Podľa § 76 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov priestupku sa dopustí ten, kto poruší povinnosť ustanovenú v § 23 ods. 4, § 43 ods. 5, § 43 ods. 6, § 44 ods. 1, § 45 ods. 3, § 45d ods. 2, § 46 ods. 9, § 49 ods. 1 - 3, § 69. Z administratívneho spisu bolo súdu preukázané, že prvostupňový správny orgán začal konanie o uložení administratívneho vyhostenia a určenia zákazu vstupu na základe skutočností, že účastník konania sa dopustil priestupkov v dňoch 21.8.2008, 24.1.2009, 30.6.2009 a 22.10.2010. Pri spáchaní priestupkov v roku 2008 a 2009 účastník konania nepreukázal pri kontrole pobytu finančné zabezpečenie pobytu, o čom svedčia aj správy o výsledku fyzickej a administratívnej kontroly finančných prostriedkov s priloženými dokladmi o finančnom zabezpečení (výpisy z účtov), ktoré pri kontrole predložil účastník konania. Dňa 22.10.2010 sa žalobca dopustil priestupku tým, že nenahlásil policajnému útvaru zmenu miesta prechodného pobytu v lehote do 3 pracovných dní odo dňa, kedy zmena nastala. Uvedené priestupky správny orgán prejednal v blokovom konaní, pričom jednotlivé blokové pokuty účastník konania na mieste zaplatil. O tom svedčia aj doložené správy o výsledku fyzickej a administratívnej kontroly finančných prostriedkov za jednotlivé obdobia, kedy je popísaný skutok, či na základe doložených dokladov žalobcom spĺňal alebo nespĺňal povinnosti cudzinca v zmysle ust. § 49 písm. e) zákona č. 48/2002 Z.z. a výpis z účtu majiteľa - žalobcu. Z fotokópií založených do administratívneho spisu vyplýva, že dňa 22.10.2010 žalobca bol rovnako zaťažený blokovou pokutou vo výške 100,- EUR a s týmto blokovým konaním na podpis súhlasu žalobca súhlasil, keď blokovú pokutu podpísal. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 3.11.2010, ktoré bolo zamerané predovšetkým na jeho vyjadrenie týkajúce sa k opakovaným porušeniam všeobecne záväzných právnych predpisov, a takisto k začatiu správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia, žalobca na otázky správneho orgánu uviedol, že slovenský jazyk v dostatočnej miere neovláda, preto žiada vo veci tlmočníka a súhlasil, aby pri spísaní zápisnice bola prítomná tlmočníčka Mgr. Andrea Vlčková. Žalobca uviedol, že si pamätá, že dostal jednotlivé vyššie menované pokuty, ale už si nepamätal, za ktoré skutky. Uviedol, že v Dunajskej Strede riadne podniká, má otvorenú prevádzku, ktorú vlastní jeho firma a má 7 ďalších zamestnancov a do tejto firmy investoval. Na území SR má iba príbuzného, ktorý je zároveň šéfom obchodnej spoločnosti, ale žiadnu bližšiu rodinu, manželku alebo dieťa nemá, je slobodný. Taktiež uviedol, že v prípade návratu do Číny mu nehrozí nič z dôvodu ohrozenia života, z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, pre politické presvedčenia alebo pre nejaké kruté či ponižujúce zaobchádzanie a nie je ohrozený na slobode. Uviedol, že jeho súrodenci, ktorí žijú v provincii Zhejiang, mu stavajú dom, ktorý ešte v tomto čase nie je ukončený. Ďalej uviedol, že má peniaze, ale všetky sú investované do spoločnosti, sú vložené do tovaru na podnikanie. Peniaze potrebné na vycestovanie má. Na záver uviedol, že sa nechce vrátiť do Číny, už si v zahraničí zvykol, k administratívnemu vyhosteniu ako i k svojmu podnikaniu ďalej nič ďalšie nedodal. Krajský súd v Bratislave z predloženého administratívneho spisu mal jednoznačne preukázané, že žalobca sa vytýkaných priestupkov dopustil, pretože pri jednotlivých kontrolách nevedel preukázať finančné zabezpečenie pobytu, t.j. finančné zabezpečenie v hotovosti, resp. uložené v bankových alebo finančných inštitúciách, ktoré operatívne cudzinec môže použiť na každodenné potreby. Podľa ust. § 25 ods. 9 zákona, finančné zabezpečenie pobytu cudzinec preukáže vo výške minimálnej mzdy (§ 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime) na každý mesiac pobytu. Cudzinec, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 19, preukáže finančné zabezpečenie pobytu najmenej vo výške päťnásobku minimálnej mzdy na každý mesiac pobytu. Neobstojí námietka žalobcu, že zo zákona nie je preukázaná forma preukázania tohto finančného zabezpečenia. Z logiky veci vyplýva, že žalobca ako cudzinec nemá byť na ťarchu spoločnosti, na každodenné životné potreby nemôže používať vklad uložený do spoločnosti, ktorým nemôže voľne disponovať v zmysle Obchodného zákonníka, a taktiež nepreukázal zisk v požadovanej výške, ktorým by mohol každodenne manipulovať v zmysle uvedených predpisov. Uloženie pokuty v blokovom konaní je individuálnym správnom aktom vydaným príslušným správnym orgánom. Rozhodnutie vydané v blokovom konaní preto musí obsahovať náležitosti uvedené v § 85 a nasl. zákona č. 372/1990 Zb. opriestupkoch a ďalšie údaje vyplývajúce z použitia bloku na ukladanie pokút. Jednou z podmienok prípustnosti vydania rozhodnutia v blokovom konaní podľa § 84 ods. 1 citovaného zákona je skutočnosť, že priestupca je ochotný pokutu zaplatiť. Ďalšou podmienkou, ktorá musí byť kumulatívne splnená je, že priestupok bol spoľahlivo zistený. V prípade,ak by dotknutá osoba nepovažovala priestupok za spoľahlivo zistený, prípadne by z iného dôvodu nebola ochotná pokutu zaplatiť, nasledovalo by riadne priestupkové konanie, ktorého súčasťou by bolo aj dokazovanie. Začatím takéhoto správneho priestupkového konania teda fakticky disponuje osoba, ktorá sa mala priestupku dopustiť. Priestupca teda buď považuje priestupok za spoľahlivo zistený, nechce sa ďalšiemu konaniu podrobiť a súhlasí so sankciou uloženou v blokovom konaní alebo priestupok nemá za preukázaný, nesúhlasí so zaplatením pokuty a využije svoje právo na začatie správneho konanie o priestupku. V predmetnej právnej veci však priestupca takéto svoje právo ani raz nevyužil. Vinníka riadne identifikoval, uviedol ktorého priestupku sa dopustil a tomuto uložil blokovú pokutu, voči ktorej nie je prípustné odvolanie. V danom prípade bolo potrebné vychádzať z prezumpcie správnosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorý postupoval v uvedenom zmysle, preto súd všetky podklady použité v napadnutom konaní mal za legitimné, a preto k nim aj prihliadol. Súd nepochybuje o tom a nebol tvrdený ani opak, že každý cudzinec pri preberaní dokladu o povolení na pobyt je poučený o svojich právach a povinnostiach, ktoré má v zmysle zákona o pobyte cudzincov rešpektovať. Žalobca uviedol, že tieto skutočnosti sú v materiáloch cudzineckej evidencie písomne podchytené. Z celého priebehu konania, ako aj z administratívneho spisu nevyplýva a súd nič nezistil v tejto súvislosti, že by bol býval žalobca diskriminovaný z akéhokoľvek dôvodu. Z doložených správ o vykonaných kontrolách vyplýva, že žalobca sa preukázateľne dopustil predmetných priestupkov. Súd súhlasí s názorom správneho orgánu, že otázka, kedy je naplnená podmienka opakovaného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov je na posúdení správneho orgánu, preto rozhodnutie správneho orgánu začať konanie o administratívnom vyhostení až po štvornásobnom porušení všeobecne záväzného právneho predpisu a nie po druhom či treťom porušení, je v kompetencii prvostupňového správneho orgánu. Je treba prisvedčiť správnemu orgánu tiež to, že aplikácia § 57 ods. 1 písm. b) bod 7 zákona o pobyte cudzincov je navyše fakultatívna, teda správny orgán môže, ale nemusí pristúpiť k uloženiu administratívneho vyhostenia. V danom prípade správny orgán dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, a preto nebol dôvod spochybniť jeho úvahu, že prečo vôbec pristúpil k administratívnemu vyhosteniu o určení zákazu vstupu. Keďže žalobca vo svojej žalobe neuviedol aké medzinárodné dohody, a ktoré ustanovenia týchto dohôd mali byť porušené postupom správneho orgánu, súd k nim nemohol zaujať stanovisko. V danom prípade, ohľadne námietky nepribratia tlmočníka, t.j. porušenie práva žalobcu v zmysle čl. 47 ods. 4 ústavy SR, súd sa stotožnil so žalovaným v tom zmysle, že zo žiadneho konania pred štátnymi orgánmi nevyplývalo, že by sa žalobca domáhal tlmočníka okrem prípadu, kedy vypovedal do zápisnice dňa 03.11.2010, navyše neuviedol, že absolútne neovláda slovenský jazyk, alebo, že by namietal skutočnosť, že samotným konaniam nerozumie alebo, že by bol býval požadoval pribrať tlmočníka do konania, práve naopak je treba konštatovať, že pokiaľ o to žalobca požiadal, žalovaný s nim spolupracoval a tlmočníka zabezpečil. V ostatných prípadoch žalobca zrejme poznal svoje práva a povinnosti, keďže na príkaz správneho orgánu predkladal výpisy z účtov, ktoré od neho boli požadované a takisto zaplatil pokutu, ktorá mu bola vymeraná v blokovom konaní, preto výhrady žalobcu v žalobe k tejto časti súd pokladá za nedostatočne preukázané. Čo sa týka námietky ohľadne väzieb s krajinou pôvodu, treba poukázať na to, že žalobca nijakým spôsobom ani túto skutočnosť nespochybnil, práve naopak uviedol, že súrodenci pre neho stavajú dom a že žiadna hrozba v Číne na túto tému mu nehrozí, preto z tohto uhla pohľadu návratu do domovskej krajiny nič nebránilo. Pokiaľ žalobca namietal, že jeho podnikateľské aktivity budú ohrozené konaním správneho orgánu, treba konštatovať, že žalobcovi nič nebránilo, aby postupoval v súlade so zákonom, aby dodržiaval pravidlá tam určené, preto si musel byť vedomý, že pokiaľ sa bude dopúšťať porušovania cudzineckého režimu, neplnením svojich povinností v zmysle ust. § 49 zákona o pobyte cudzincov, kedykoľvek mu hrozí, že bude z tejto krajiny vykázaný. Skutočnosť, že žalobca má majetkový podiel v spoločnosti, nie je dôvodom na upustenie od aplikácie uvedených ustanovení a v tejto súvislosti súd rovnako súhlasí s názorom žalovaného, že žalobca si môže svoje majetkové práva realizovať aj v zastúpení, pričom podiel jeho zisku na spoločnosti mu môže byť vysporiadaný - vyplácaný aj do domovského štátu. Keďže za uvedenú spoločnosť koná 7 konateľov je predpoklad, že spoločnosť bude schopná naďalej vykonávať svoju činnosť v predmete a v rozsahu, ako ju vykonával doteraz. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia a právne závery Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s konštatovaním žalovaného, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade so zákonom a v danom konaní nebola zistená taká vada, ktorá by odôvodňovala zrušenie jednotlivých rozhodnutí, preto súd žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov konania neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd SR, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.