Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/90/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201129 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1011201129.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: H.. arch. B. P., S. XX, O., zastúpená: JUDr. Ivan Jánošík, advokát, Klincová 35, Bratislava, proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/227/9723-51070/2011/992013 zo dňa 24.05.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave konanie z a s t a v u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou na súde dňa 22.06.2011 sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/227/9723-51070/2011/992013 zo dňa 24.05.2011, ktorým žalovaný reagoval na list právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 18.03.2011. Navrhovala zrušenie tohto rozhodnutia - oznámenia žalovaného a podľa okolností aj platobného výmeru obce Dobrohošť č. 000191/2010F zo dňa 30.11.2010 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe uviedla, že bola k 01.01.2010 vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na J. č. XXX, k.ú. P. a to pozemkov parc. č.: XXX/ X,XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX a stavieb bez súpisného čísla - rozostavaných rodinných domov postavených na parc. č.: XXX/XX,XXX/XX,XXX/ XX,XXX/XX a XXX/XX. Platobným výmerom č. 000191/2010F zo dňa 30.11.2010 bola žalobkyni obcou Dobrohošť vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2010 vo výške 1.877,26 eur. Obec pritom vychádzala z toho, že všetky uvedené pozemky sú pozemkami stavebnými, hoci v skutočnosti bolo možné za stavebné pozemky považovať iba pozemky parc. č. XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX,XXX/XX a XXX/XX, na ktorých prebiehala výstavba rodinných domov a parc. č. XXX/XX, na ktorej prebiehala výstavba príjazdovej komunikácie. Všetky ostatné pozemky sú záhradami. O odvolaní proti tomuto výmeru rozhodol žalovaný oznámením zo dňa 24.05.2011 tak, že odvolanie žalobkyne zamietol z dôvodu, že toto bolo podané nepríslušnou osobou, nakoľko odvolanie v mene žalobkyne podával jej právny zástupca bez toho, aby osvedčil zastupovanie žalobkyne plnomocenstvom s riadne overeným podpisom žalobkyne. Podľa žalovaného sa JUDr. Jánošík stal právnym zástupcom žalobkyne v daňovom konaní až dňom doručenia plnej moci, na ktorej bol úradne osvedčený podpis žalobkyne zo dňa 28.01.2011 a to napriek tomu, že plná moc bola JUDr. Jánošíkovi žalobkyňou udelená už dňa 11.06.2010, avšak jej podpis na plnomocenstve nebol v tom čase úradne osvedčený. Postup a vybavenie veci formou oznámenia o zamietnutí odvolania považuje žalobkyňa za nesprávne, nespravodlivé a nezákonné a preto ho žiadala podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, e/ O.s.p. zrušiť. Uviedla, že obec Dobrohošť v roku 2010 vydala až 4 platobné výmery č. 000191/2010F, pričom voči každému z nich žalobkyňa podala odvolanie, avšak v odvolacom konaní bolo riadne rozhodnuté len o prvom a poslednom. Prvý platobný výmer zo dňa 01.01.2010 napadla žalobkyňa odvolaním, o ktorom žalovaný rozhodol tak, že výmer zrušil a vec vrátil obci Dobrohošť na ďalšie konanie. Obec Dobrohošť sa neriadila právnym názorom vysloveným žalovaným a dňa 16.06.2010 vydala totožný platobný výmer, proti ktorému podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté. Tretí platobný výmer vydala obec Dobrohošť dňa 16.06.2010 a o odvolaní žalobkyne proti tomuto výmeru taktiež nebolo dosiaľ rozhodnuté. Napokon obec Dobrohošť vydala štvrtý (totožný) platobný výmer zo dňa 30.11.2010, proti ktorému podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie zo dňa 08.12.2010, o ktorom žalovaný rozhodol oznámením zo dňa 24.05.2011. Postup obce Dobrohošť považuje žalobkyňa za nezákonný, keď v postupe správcu dane nemá žiadnu právnu istotu a nadobúda dojem, že nežije v právnom štáte, keď správny orgán voči nej vystupuje nad rámec zákona a Ústavy SR, najmä v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Poukázala aj na skutočnosť, že napriek tomu, že obec Dobrohošť vydala až 4 platobné výmery, nepodarilo sa jej odstrániť nedostatky vytýkané žalovaným. Poukázala na § 37 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. ako aj na § 30 ods. 3, 7 tohto zákona. K plnomocenstvu uviedla, že týmto správca dane disponoval od júla 2010 a nikdy voči nemu nevzniesol výhrady, pričom vôľa žalobkyne je v plnomocenstve jednoznačne prejavená. Z plnomocenstva vyplýva aj poverenie advokáta na podanie odvolania voči platobnému výmeru. Napriek tomu, že k overeniu podpisu žalobkyne na plnomocenstve došlo až dňa 28.01.2011, nemožno pochybovať o jej už skôr prejavenej vôli, pričom tento nedostatok je prekážkou vedenia konania, ktorá je odstrániteľná. Poukázala tiež na § 46 ods. 5 druhá veta a § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane mal teda žalobkyňu vyzvať na odstránenie nedostatkov podania spočívajúcom v nedodržaní formy plnomocenstva. Postupom obce Dobrohošť a následne postupom žalovaného bolo žalobkyni znemožnené, aby v konaní pred nimi využila právnu pomoc svojho advokáta, keď žalovaný bez ďalšieho považoval právneho zástupcu žalobkyne za osobu nepríslušnú na podanie odvolania. Ďalej poukázala na rozporuplnosť metodického pokynu DR SR k zastupovaniu na základe plnomocenstva. Je zrejmé, že žiadny právny predpis neustanovuje plnomocenstvo ako základnú náležitosť návrhu na začatie konania pred správcom dane, pričom právna úprava dáva daňovému subjektu možnosť dať sa zastúpiť zástupcom, ktorého si zvolí a povinnosťou správneho orgánu je poskytnúť daňovému subjektu súčinnosť, aby mohol konať tak, ako si to sám praje a v prípade, že si zvolí zástupcu, ktorému udelí neperfektné plnomocenstvo, správca dane mu musí dať možnosť nápravy, inak tým popiera zásady daňového konania, právo, istotu daňového subjektu a jeho právo na právnu pomoc. Žalovaný vo vyjadrení k obsahu žaloby navrhol túto zamietnuť. Poukázal na § 47 ods. 5 písm. c/ zákona o správe daní, podľa ktorého prvostupňový správny orgán odvolanie zamietne, ak je podané osobou na to nepríslušnou. Napadnuté oznámenie zo dňa 24.05.2011 nebolo rozhodnutím žalovaného vo veci samej, ale týmto spôsobom žalovaný reagoval na list žalobkyne zo dňa 18.03.2011. Poukázal na § 9 ods. 3 prvá veta zákona o správe daní podľa ktorého sa daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo jeho opatrovník môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Žalovanému bolo dňa 17.12.2010 doručené odvolanie žalobkyne podané právnym zástupcom žalobkyne, avšak plná moc nebola súčasťou spisu. Následne správca dane oznámil žalovanému, že nedisponuje s plnou mocou s úradne overeným podpisom a vzhľadom na uvedené bolo odvolanie žalobkyne zo dňa 08.12.2010 odstúpené listom č. I/227/2682-16090/2011/992013 zo dňa 10.01.2011 na vybavenie správcovi dane, pričom žalovaný v tomto liste uviedol ustanovenia zákona o správe daní, podľa ktorých bude správca dane postupovať. Podpis žalobkyne bol úradne overený až dňa 28.01.2011 a s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf 10/2007 je možné toto plnomocenstvo akceptovať pre daňové konanie až týmto dňom. Keďže JUDr. Ivan Jánošík konal na podklade plnej moci bez úradne overeného podpisu žalobkyne, bolo odvolanie podané nepríslušnou osobou. Poukázal tiež na § 47 ods. 5 zákona o správe daní, podľa ktorého správca dane odvolanie podané nepríslušnou osobou zamietne a následne podľa § 47 ods. 6 sa zamietnutie odvolania písomne oznámi tomu, kto odvolanie podal; v takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva. Napokon žalovaný uviedol, že predmetné oznámenie zo dňa 24.05.2011 nie je rozhodnutím ale iba neformálnym aktom žalovaného, ktorým reagoval na list právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 18.03.2011. Na pojednávaní dňa 02.11.2011 právny zástupca žalobkyne oznámil, že správca dane dosiaľ nerozhodol o poslednom odvolaní proti platobnému výmeru a taktiež vôbec nerozhodol o druhom a treťom odvolaní. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že konanie je potrebné podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastaviť, nakoľko žalobkyňa sa domáha preskúmania zákonnosti takého rozhodnutia žalovaného, ktoré nepodlieha súdnemu prieskumu. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že obec Dobrohošť ako správca dane skutočne vydala 4 platobné výmery č. 000191/2010F, ktorými vyrubila žalobkyni daň z nehnuteľností na rok 2010. Tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v žalobe zodpovedajú obsahu spisu, pričom žalobkyňa skutočne dňa 11.06.2010 splnomocnila JUDr. Ivana Jánošíka okrem iného aj na zastupovanie v daňovom konaní vo veci vyrubenia dane z nehnuteľností. Právny zástupca žalobkyne oznámil dňa 16.07.2010 túto skutočnosť správcovi dane. Proti dodatočnému platobnému výmeru č. 000191/2010F zo dňa 30.11.2010 podala žalobkyňa zastúpená JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom, odvolanie datované dňa 08.12.2010, ktoré došlo správcovi dane dňa 13.12.2010. Správca dane postúpil odvolanie dňa 17.12.2010 žalovanému, ktorý listom č. I/227/2682-16090/2011-992013 zo dňa 10.01.2011 odstúpil podanie správcovi dane s názorom, že odvolanie bolo podané osobou na to nepríslušnou a preto správca dane podľa § 47 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. zamietne odvolanie a podľa § 47 ods. 6 cit. zákona zamietnutie odvolania písomne oznámi tomu, kto odvolanie podal. Na plnomocenstve zo dňa 11.06.2010 bol skutočne osvedčený podpis žalobkyne až dňa 28.01.2011. Listom zo dňa 18.03.2011 doručeným žalovanému dňa 25.03.2011 žalobkyňa zastúpená JUDr. Ivanom Jánošíkom nesúhlasila s postupom žalovaného, ktorý odstúpil odvolanie na vybavenie správcovi dane. Následným oznámením zo dňa 24.05.2011, ktorým žalovaný reagoval na list žalobkyne zo dňa 18.03.2011 žalovaný zotrval na správnosti a zákonnosti svojho postupu. Podľa čl. 142 ods. 1, veta za bodkočiarkou, Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa ustanovenia § 244 ods. 3 veta prvá O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 O.s.p. predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 248 O.s.p. súdy nepreskúmavajú a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania, d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony. Prvou podmienkou preskúmania rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby je v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., ktorý všeobecne ustanovuje, aké rozhodnutia môžu byť preskúmavané v správnom súdnictve na základe žalôb, že musí ísť o také rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Druhou podmienkou je, že musí ísť o také rozhodnutie, ktorým bola fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach, nakoľko v správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Treťou podmienkou je, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie správneho orgánu (§ 247 ods. 2 a 3 O.s.p.). To znamená, že predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je, aby pri rozhodnutí orgánu verejnej správy vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.) alebo rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré sa stalo právoplatným aj v dôsledku toho, že proti nemu príslušná procesná norma (obsiahnutá hoci v hmotnoprávnom predpise správneho práva) nepripúšťa opravný prostriedok, a preto právoplatnosť nastáva spravidla po doručení správneho rozhodnutia poslednému účastníkovi správneho konania, ak zákon neustanovuje inak (§ 247 ods. 3 O.s.p.). Štvrtou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby mohol súd v správnom súdnictve rozhodnutie správneho orgánu preskúmať, je to, že nejde o rozhodnutie, ktorého preskúmanie je vylúčené podľa § 248 O.s.p.. Okrem toho ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 O.s.p. vyžaduje, aby súd v správnom súdnictve zisťoval, či rozhodnutie orgánu verejnej správy (správneho orgánu), ktoré mu bolo príslušným spôsobom predložené na preskúmanie jeho zákonnosti, sa svojím obsahom súčasne nedotýka základných práv alebo slobôd účastníka konania, ktoré mu zaručuje Ústava SR alebo príslušná medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách. V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 248 O.s.p.). Uvedené ustanovenie je súčasne dôležitou interpretačnou pomôckou, pretože výnimky z aplikácie ústavy, i keď sú ustanovené zákonom, nie je možné vykladať extenzívne, ale reštriktívne. V prípade pochybností nie je vadou konania, ak súd reštriktívnym výkladom ustanovenia § 248 písm. a/ O.s.p. poskytol účastníkovi súdnu ochranu v súlade s čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/56/2008). Podľa ustálenej judikatúry - nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (nálezy sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/01, I. ÚS 52/02, III. ÚS 183/2003: PL ÚS 21/08, I. ÚS 354/08) a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/29/2010, ZSP 5/2011, či uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/5/2011) môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Súčasťou súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je aj prieskum postupu, ktorý predchádzal rozhodnutiu (§ 244 ods. 1,2 O.s.p.). Za postup správneho orgánu preskúmateľný v správnom súdnictve sa predovšetkým považuje jeho činnosť, ktorou správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Pod činnosťou sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem, ktoré správny orgán oprávňujú a zaväzujú na úkony v priebehu konania. Postup správneho orgánu je zákonný vtedy, ak nevybočuje z medzí týchto noriem, najmä hypotéz a dispozícií. Hoci podľa doterajšej súdnej praxe samotný postup správneho orgánu možno preskúmať iba spolu s rozhodnutím, ktoré má byť preskúmané súdom, v danom prípade treba mať za to, že napriek tomu, že v daňovom konaní nie je povinnosťou správneho orgánu vydať rozhodnutie o zamietnutí neprípustného, či oneskorene podaného odvolania, či odvolania podaného nepríslušnou osobou (§ 47 ods. 5 a 6 zákona o správe daní), oznámenie o zamietnutí odvolania vážnym spôsobom zasiahne do práv žalobkyne, nakoľko sa jej ním odníme nielen možnosť preskúmania prvostupňového správneho rozhodnutia ale aj možnosť preskúmania správneho rozhodnutia súdom v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V danom prípade je potrebné uviesť, že oznámenie o zamietnutí odvolania bez ohľadu na jeho formu, treba považovať za procesný úkon správneho orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah k jeho adresátovi (žalobkyni), a že správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, nie iba v pozícii oznamovateľa. Aj keď sa na daňové konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ani v ňom nemôžu byť vylúčené základné pravidlá obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v osobitných predpisoch ani základné princípy obsiahnuté v mnohých odporúčaniach prijatých na pôde Rady Európy (napr. Rezolúcia Výboru ministrov č. (77)31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, či Odporúčanie Výboru ministrov č. (2007)7 o dobrej verejnej správe), ktorými Rada Európy prezentuje hodnotový základ spoločný členským krajinám Rady Európy, vychádzajúci z rešpektu k ľudským práva a slobodám v oblasti rozhodovania orgánov verejnej správy. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010 a III. ÚS 283/2010), ktorá postupne speje k novoformulovaným kritériám na posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len „Dohovor“) a ktorá už naďalej nevylučuje aplikáciu Dohovoru ani pri rozhodovaní o sporoch medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku - rozsudok z 24. februára 1994, séria A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu - rozhodnutie zo 16. mája 2000 o prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku - rozhodnutie z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98). Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych záujmov jednotlivca dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu uplatnenia diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu (pozri P., M.: Tendencie aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi moci. In: Justičná revue, č. 5/2002, s. 616-635). Z uvedeného nepochybne vyplýva, že oznámenie správcu dane - obce Dobrohošť vydané podľa § 47 ods. 6 zákona o správe daní nebude možné vylúčiť zo súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.. Tomuto oznámeniu o zmietnutí odvolania podľa § 47 ods. 5 zákona o správe daní musí samozrejme predchádzať samotné zamietnutie odvolania, čo však dosiaľ správca dane zrejme neurobil. Napadnuté oznámenie žalovaného zo dňa 24.05.2011 nepredstavuje rozhodnutie, ktorým by sa založili, zmenili alebo zrušili oprávnenia a povinnosti žalobkyne a týmto oznámením ani nemohli byť priamo dotknuté, keďže v tomto liste len žalovaný reagoval na podanie žalobkyne a samotným odvolaním sa zaoberal už dňa 10.01.2011, keď ho listom č. I/227/2682-16090/2011/992013 odstúpil na vybavenie správcovi dane. Z obsahu administratívneho spisu ako aj na základe tvrdenia právneho zástupcu žalobkyne je zrejmé, že o odvolaní žalobkyne proti platobnému výmeru (v poradí štvrtému) za rok 2010 dosiaľ nebolo rozhodnuté a preto nie je splnený ani predpoklad postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., aby pri rozhodnutí orgánu verejnej správy išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú nadobudlo právoplatnosť. Za týchto okolností platobný výmer zo dňa 30.11.2010 nemohol nadobudnúť právoplatnosť. S poukazom na uvedené súd musel konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 24.05.2011 podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastaviť. S poukazom na skutkové okolnosti veci však nemožno neuviesť, že konanie správcu dane, ktorý v tej istej veci týkajúcej sa dane z nehnuteľností za rok 2010 vydal až 4 totožné platobné výmery, ktoré neobsahujú ani náležité odôvodnenie, pôsobí značne chaoticky a neprofesionálne. Zo spisu tiež nijako nevyplýva, ako bolo rozhodnuté o odvolaniach žalobkyne proti druhému a tretiemu platobnému výmeru. K problematike kvalifikovaného zastúpenia žalobkyne právnym zástupcom je potrebné uviesť nasledovné: Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Podľa § 2 ods. 2 zákona o správe daní správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa toto plnomocenstvo za všeobecné. V tej istej veci môže mať len jedného zástupcu. Zástupca koná osobne, ak z obsahu plnomocenstva nevyplýva, že za zástupcu môže konať aj iná osoba; na takéto konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo s úradne osvedčeným podpisom. Konanie inej osoby v rozsahu udeleného plnomocenstvom sa považuje za konanie zástupcu. Z citovaného ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o správe daní vyplýva, že daňový subjekt sa môže ale aj nemusí dať v daňovom konaní zastupovať právnym zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý potom koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Je nepochybné, že plnomocenstvo udeľované na zastupovanie v daňovom konaní má prísnejší právny režim ako má plnomocenstvo udeľované v iných správnych konaniach. Plnomocenstvo udelené na zastupovanie daňového subjektu v daňovom konaní v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o správe daní vyžaduje úradne overenie podpisu splnomocniteľa. V danom prípade mal súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu za preukázané, že správca dane vydal dňa 30.10.2010 dodatočný platobný výmer č. 000191/2010F, ktorý bol žalobkyni doručený dňa 06.12.2010. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podala žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu dňa 13.12.2010 odvolanie, ktoré obsahovalo náležitosti v zmysle § 46 ods. 4 zákona o správe daní. V spise už bolo plnomocenstvo zo dňa 11.06.2010, ktorým splnomocnila JUDr. Jánošíka aj na zastupovanie v daňovom konaní. Podpis žalobkyne na predmetnom plnomocenstve nebol úradne overený. Je nepochybné, že ustanovenie § 9 zákona o správe daní upravujúce problematiku zastupovania účastníka v daňovom konaní, korešponduje aj s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, a to pokiaľ ide o spôsobilosť účastníkov nadobúdať v daňovom konaní práva vlastnými úkonmi alebo prostredníctvom zástupcu. Z Občianskeho zákonníka je prevzaté a na podmienky daňového konania prispôsobené zákonné zastupovanie fyzických osôb, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony ako aj forma určenia zástupcu na základe písomného plnomocenstva, ktorým daňový subjekt poverí zástupcu, ktorého si zvolí, aby ho zastupoval v konaní pred daňovým orgánom. Ak má mať takéto plnomocenstvo procesné účinky voči daňovému orgánu, musí byť z neho zrejmé, že medzi zástupcom a zastúpeným došlo k dohode o zastupovaní a v akom rozsahu. V danom prípade je rozsah plnomocenstva nepochybný a jednoznačne z neho vyplýva vôľa žalobkyne sa nechať zastupovať advokátom vo veci vyrubenia dane platobným výmerom do právoplatného skončenia veci. Ide teda nepochybne o procesné plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pre daňovým orgánom. Udelenie plnomocenstva treba odlišovať od preukázania jeho existencie. V zásade sa vyžaduje jeho preukázanie pri prvom procesnom úkone účastníka. Nedostatok procesného plnomocenstva je nedostatkom podmienky konania, ktorý možno odstrániť, pričom opatrením súdu na odstránenie nedostatku preukázania zastúpenia je spravidla výzva tomu, kto vystupuje ako splnomocnenec, prípadne účastníkovi, aby v určenej lehote predložil plnomocenstvo, alebo aby k udeleniu plnomocenstva došlo ústne do zápisnice. To platí ako v prípade, kedy plnomocenstvo nebolo v konaní predložené vôbec, tak aj v prípade, že bolo predložené s takými nedostatkami, pre ktoré ho nebolo možné považovať za platné. Nevyzvanie účastníka na odstránenie vád plnomocenstva a následné odmietnutie odvolania sa v súdnom konaní považuje za odňatie možnosti konať pred súdom. Procesné postavenie účastníka daňového konania nemôže byť v tomto smere v žiadnom prípade slabšie/horšie (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Z ustálenej judikatúry (napr. R 12/1085, či ZSP 32/2005) dokonca vyplýva, že ak ten kto vystupoval ako zástupca účastníka bez predloženia plnej moci, dodatočne v lehote stanovenej súdom alebo správnym orgánom predloží plnú moc, je tým udelený nedostatok zhojený a sú schválené aj tie úkony, ktoré boli zástupcom účastníka urobené v konaní pred podpisom plnej moci. Uvedené zásady platné pre súdne konanie ako aj pre všeobecné správne konanie musia nesporne platiť aj v konaní daňovom, nakoľko zo žiadneho ustanovenia zákona o správe daní nevyplýva, že tomu tak nie je. Podľa názoru súdu odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru bolo právne perfektné, plnomocenstvo bolo udelené skôr, ako tento úkon právny zástupca vykonal, a pokiaľ ide o vady plnej moci (chýbajúce úradné overenie), keďže sa v danom prípade jedná o plnomocenstvo procesné (nie hmotnoprávne - nejde o daňový úkon), ktorého vady je možné odstrániť v ktoromkoľvek štádiu konania, bolo povinnosťou správcu dane vyzvať žalobkyňu na doplnenie úradného overenia podpisu na plnomocenstve a odstrániť tak nedostatok tohto plnomocenstva. Vzhľadom na vyššie uvedené a nepochybnú skutočnosť, že žalobkyňa v udelenom plnomocenstve jednoznačne vymedzila rozsah plnomocestva, keď jednoznačne deklarovala svoju vôľu byť kvalifikovane právne zastúpená, bolo povinnosťou správcu dane v zmysle zásady zákonnosti (dbať na zachovanie subjektívnych práv daňového subjektu) obsiahnutej v § 2 ods. 1 zákona o správe daní, s prihliadnutím na zásadu súčinnosti podľa § 2 ods. 2 zákona o správe daní, z ktorej vyplýva povinnosť správcu dane odstraňovať všetky odstrániteľné nedostatky každého procesného podania (extenzívne § 20 ods. 9 zákona o správe daní) vyzvať žalobkyňu na doplnenie odvolania o úradné overenie podpisu a odstrániť tak tento nedostatok plnomocenstva. Týmto zákonným spôsobom však správca dane nepostupoval. Žalovaný príslušný právny predpis (§ 9 ods. 3 zákona o správe daní) aplikoval arbitrárnym spôsobom, čo viedlo v rozpore s § 2 ods. 2 zákona o správe daní k nízkej ochrane procesných práv daňového subjektu. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR vyplýva právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu Ústavou SR garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie Ústavou SR (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 148/06). Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 60/08). Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR ( súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t.j. do právoplatného rozhodnutia (k tomu pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 78/03). Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/10/2007 z 19. apríla 2007, tento rozsudok rieši skutkovo inú problematiku než ako je v preskúmavanej veci. Ušlo zrejme pozornosti žalovaného, že v tomto prípade bolo konanie zastavené z dôvodu podania odvolania neoprávnenou osobou, pretože zástupkyňa pri podaní odvolania predložila plnomocenstvo, v ktorom žalobca vymedzil jeho rozsah len pre daňovú kontrolu a nie na podanie odvolania proti platobnému výmeru ( k tomuto rozhodnutiu možno poznamenať, že napr. v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/79/2009 z 18. mája 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky naopak vyslovil, že je povinnosťou správneho orgánu obsah plnomocenstva v zmysle zásad daňového konania objasniť), obdobne NS SR uložil Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky povinnosť preverovať plnomocenstvo aj v rozsudku sp. zn. 3Sžf/102/2009 z 08. apríla 2010). Preto žalovaným tvrdený „prísnejší právny režim plnomocenstva ako režim v správnom konaní podľa § 17 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní“ ako aj jeho tvrdenie, že „ záujem štátu sa viaže nielen k osvedčeniu podpisu splnomocniteľa ale nepriamo aj k dátumu, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené“, čoho vyplýva, že k dátumu úradného overenia podpisu sa konštitutívne viažu účinky udeleného plnomocestva“, a že v dôsledku týchto skutočností žalovaný má zato, že „nie je možné akceptovať zo strany správcu dane právne neperfektné plnomocenstvo, keďže úradné overenie predstavuje jeho zákonnú náležitosť“, by sa mohol vzťahovať na udelenie plnomocenstva na vykonanie daňového úkonu (napr. podanie daňového priznania, započítanie daňovej pohľadávky ako aj ďalšie hmotnoprávne úkony daňového subjektu), nie však na procesné plnomocenstvo udelené advokátovi na zastupovanie v daňovom konaní; v tomto prípade tvrdený záujem štátu nemôže byť stavaný nad ústavné právo účastníka na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Súd na margo vysloveného názoru považuje tiež za potrebné zdôrazniť, že aj v daňovom konaní je v zmysle § 9 ods. 3 zákona o správe daní potrebné rozlišovať medzi plnomocenstvom udeleným podľa hmotnoprávnych predpisov (na daňové úkony) a procesným plnomocenstvom (udeleným na zastupovanie v daňovom konaní) a treba rozlišovať aj hmotnoprávne a procesnoprávne účinky týchto úkonov. Na základe uvedeného je súd názoru, že názor žalovaného týkajúci sa nedostatku plnomocenstva a názor o potrebe zamietnutia odvolania žalobkyne, je nesprávny. Ako však už súd uviedol, napadnuté rozhodnutie žalovaného nepodlieha súdnemu prieskumu a preto konanie podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil. Žalobkyňa sa bude môcť domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu až potom, keď správca dane o jej odvolaní rozhodne, hoc aj zamietnutím a následne toto oznámi žalobkyni. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.