Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/284/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011894969 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1011894969.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šramkovej a sudcov JUDr. Beáty Jurgošovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľa: J. P., Q. W. XXX, P. M. Q., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., Sartorisova 10, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 901,58 eura s prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/153/2008-102, zo dňa 15. marca 2011, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 58,86 eura k rukám jeho právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 901,58 eura s 8,5 % úrokom z omeškania od 27.8.2008 do zaplatenia a náhradu trov právneho zastúpenia 233,02 eura na účet právneho zástupcu navrhovateľa. V odôvodnení uviedol, že zaplatenia žalovanej sumy s prísl. sa navrhovateľ domáhal titulom náhrady škody. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že vyšetrovateľom Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČVS: UIS-20/IOV-V-2006 zo dňa 16.3.2006 bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. zák. platného do 31.12.2005. Prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov uznesením sp. zn. OPv 19/2006 zo dňa 10.4.2006 zamietol sťažnosť navrhovateľa ako obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia. Prokurátor Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov uznesením sp. zn. OPv 19/2006 zo dňa 31.10.2006 zastavil trestné stíhanie, nakoľko sa navrhovateľ neodpustil trestného činu. Uplatnená náhrada škody predstavovala dohodnutú odmenu advokáta za poskytnuté právne služby vo výške 10.000,- Sk a odmenu znalca I.. Y. Q. vo výške 17.161,- Sk za vypracovaný znalecký posudok v súvislosti s trestným stíhaním. Námietku odporcu týkajúcu sa nedostatku pasívnej legitimácie súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na možnosť odstúpenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. príslušnému orgánu, čo však odporca neurobil. Uviedol, že rozhodnutie o zastavení trestného stíhania má pri splnení ďalších predpokladov za následok nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Navrhovateľ má právo na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 53/1993 zo dňa 26.10.1993. Nezákonným rozhodnutím zo dňa 16.3.2006 tak navrhovateľovi vznikla škoda predstavujúca náklady na vypracovanie znaleckého posudku a na trovy obhajoby, ktoré boli zmluvne dohodnuté vo výške nižšej, ako v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. Na uvedenom základe súd prvého stupňa návrhu s poukazom na ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. vyhovel a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú istinu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % od 27.8.2008, kedy sa odporca dostal do omeškania. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcu zaviazal na zaplatenie špecifikovaných trov právneho zastúpenia. Proti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť. Uviedol, že v uvedenom prípade vyšetrovateľ vydal predmetné uznesenie o vznesení obvinenia navrhovateľovi. Jeho sťažnosť bola prokurátorom zamietnutá ako nedôvodná. Právo na náhradu škody v zmysle § 6 zák. č. 514/2003 Z.z. sa zakladá na podmienke, že rozhodnutie bolo zrušené ako nezákonné. Rozhodnutím príslušného orgánu, ktoré konštatuje nezákonnosť rozhodnutia, je súd viazaný a nemôže prípadnú nezákonnosť rozhodnutia posudzovať ako predbežnú otázku. Zamietnutím sťažnosti obvineného prokurátorom nadobudlo uznesenie o vznesení obvinenia právoplatnosť. Predmetné uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané na základe dôkaznej situácie, ktorá takéto rozhodnutie umožňovala, pričom bol použitý správny procesný postup. Vykonané dôkazy dostatočne odôvodňovali podozrenie, že navrhovateľ spáchal trestný čin. V predmetnej veci tak nedošlo k zrušeniu žiadneho právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom z dôvodu jeho nezákonnosti. Vyšetrovateľ postupoval správne a pod dozorom prokurátora, ktorý nesie zodpovednosť za zákonnosť a aj za správnosť úradného postupu vyšetrovateľa. Prokurátor je o.i. oprávnený zrušiť ktorékoľvek nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie a opatrenie vyšetrovateľa a môže ho nahradiť vlastným rozhodnutím a opatrením. Vyšetrovateľ v danom prípade postupoval správne a všetky svoje rozhodnutia vydal v súlade so zákonom. Oprávnenosť trestného stíhania obvineného nemožno dávať do pomeru s konečným výsledkom trestného konania, ale len s podmienkami pre trestné stíhanie stanovenými zákonmi. Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené ani zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, nedošlo k naplneniu podmienok v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Rozhodnutím o zastavení trestného stíhania sa nekonštatuje nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, len sa vyslovuje záver, že po vykonaní všetkých nevyhnutných dôkazov pre rozhodnutie nie je možné obvineného postaviť pred súd, prípadne rozhodnúť iným zákonným spôsobom. Na priznanie náhrady škody tak nie je v danom prípade splnená jedna zo základných podmienok zák. č. 514/203 Z.z., a to existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ nepreukázal, že by zo strany vyšetrovateľa došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo že došlo k jeho nesprávnemu úradnému postupu. Nezákonnosť rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup je oprávnený konštatovať jedine dozorujúci prokurátor, nie však civilný súd. Civilné súdy tak s poukazom na § 6 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z. nie sú príslušné určovať, či postup a rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní sú alebo nie sú zákonné. Rovnako nie je daná právomoc civilného súdu určovať, či niektoré z rozhodnutí orgánu činného v trestnom konaní bolo zákonné; v predmetnej veci sa tak rozhodlo o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Záverom namietol, že súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku nezaoberal námietkami odporcu, predloženými rozsudkami inštančne vyšších súdov a ich právnym názorom; neuviedol, z akých dôvodov neakceptoval námietky o nedostatku pasívnej legitimácie, ohľadom úrokov z omeškania a neexistencii dlhu odporcu voči navrhovateľovi. Odôvodnenie napadnutého rozsudku preto považuje za formalistické, svojvoľné a arbitrárne bez toho, aby malo rozumný základ vo vykonanom dokazovaní a právnom výklade zák. č. 514/2003 Z.z. Priznaná náhrada je neopodstatnená, dostatočne neodôvodnená a v rozpore s vykonaným dokazovaním a objektívnym právom. Pre prípad nevyhovenia návrhu na zmenu napadnutého rozsudku žiadal vysloviť prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (vyslovenie prípustnosti dovolania odôvodnil s poukazom na svoju argumentáciu o nedostatku právomoci civilného súdu určovať, či rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní sú zákonné, na argumentáciu o nedostatku pasívnej legitimácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako zodpovedného orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky v takýchto veciach, na uplatňovanie a následné priznávanie úrokov z omeškania v takýchto prípadoch, ako aj na ostatné argumenty uvedené v odvolaní). Uviedol, že za pasívne legitimovanú považuje Slovenskú republiku - Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.8.2010. Súd prvého stupňa na uvedenom základe neposudzoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, nakoľko samotná skutočnosť, že dňa 31.10.2006 bolo trestné stíhanie voči navrhovateľovi právoplatne zastavené, činí skoršie rozhodnutie o vznesení obvinenia nezákonným, a teda zakladajúcim nárok navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s vykonanou obranou voči nezákonnému rozhodnutiu. Vychádzal teda zo skutočnosti, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné na základe uznesenia Vojenskej obvodovej prokuratúry zo dňa 31.10.2006, ako orgánu oprávneného vo veci rozhodnúť; konajúci súd bol týmto rozhodnutím viazaný. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 O. s. p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22.9.2011 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Predmetom konania je náhrada škody spôsobená navrhovateľovi uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 16.3.2006 ako nezákonným rozhodnutím v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.8.2010 (R 57/2010) v právnej veci náhrady škody vedenej proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky: Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Z odôvodnenia: Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo 53/9, publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Na závery uvedeného rozhodnutia odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje. Zodpovedané sú nimi odvolacie námietky týkajúce sa základu uplatneného nároku v predmetnej veci. K námietke, že bolo rozhodnuté vo veci, ktorá nepatrí do právomoci civilného súdu odvolací súd dodáva, že predmetom konania bola náhrada škody a nie rozhodovanie o zákonnosti či nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Súd prvého stupňa správne vychádzal z rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, ktoré má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť; nerozhodoval o zákonnosti či nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a ani zákonnosť či nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia predbežne neposudzoval. Odporca v odvolaní namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Nakoľko je odvolací súd v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný dôvodmi odvolania, zaoberal sa v ďalšom len všeobecnou námietku odporcu týkajúcou sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca; stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané (vznesenie obvinenia, zamietnutie sťažnosti navrhovateľa, zastavenie trestného stíhania, špecifikovaná náhrada trov konania); uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal (jednotlivé rozhodnutia, znalecký posudok, prevodný príkaz, faktúra, žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu); uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Nakoľko mal za preukázané, že v danom prípade sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, návrhu vyhovel - mal teda za to, že odporca - Slovenská republika, v mene ktorej koná v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, je pasívne legitimovaný a že je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody. Nakoľko mal za preukázané, že odporca sa dostal do omeškania, uložil mu povinnosť zaplatiť úroky z omeškania. Na základe uvedeného odôvodnenie napadnutého rozsudku má základ vo vykonanom dokazovaní a priznaná náhrada škody je odôvodnená dostatočne. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania navrhovateľa odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal mu náhradu trov konania 58,86 eura predstavujúcu trovy právneho zastúpenia. Tieto vyčíslil v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. a priznal za vyjadrenie k odvolaniu z 23.5.2011 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhl. odmenu 51,45 eura (§ 10 ods. 1 vyhl.) a 7,41 eura režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl.); spolu 58,86 eura. Odporca v odvolaní pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal pripustiť dovolanie. Nešpecifikoval však, v čom spočíva zásadnosť významu právnej stránky napadnutého rozsudku, ktorá by mala byť riešená a ktorá nebola riešená doterajšou judikatúrou. V súvislosti s poukazom na nedostatok právomoci civilného súdu určovať zákonnosť rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní a na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odvolací súd odkazuje na horeuvedené odôvodnenie a na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd na základe uvedeného dovolanie proti rozsudku nepripustil (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.