Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/475/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104118230 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1104118230.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ K. C., C. R., D. XX, 2/ Z. C., C. M. Š. XXX, 3/ G. C., C. M. K., H.. S. XXXX/X, 4/ B. C., C. C. XXX, 5/ A. C., C. N. E., N. XX, 6/ Z. C., C. Č. XX, 7/ Z. L., C. Š. na X., XXX, 8/ S. L., C. Š. na X. XXX, 9/ Z. L., C. Š., N. XXX/XX, 10/ Š. L., C. Š., T. XXX/X, navrhovatelia 2/, 3/, 4/ zastúpení Advokátskou kanceláriou HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom V Bratislave, Vlčkova 8/A, proti odporcom: 1/ Slovenská republika -Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, 3/ Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, 4/ Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, o zaplatenie 113.722,37 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľov 2/, 3/, 4/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 12C 93/2004-130 zo dňa 15. 3. 2007 v pomere hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa navrhovateľov 2/, 3/, 4/ p o t v r d z u j e . Odporcom 1/, 2/, 3/, 4/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali, aby súd zaviazal odporcu Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR, alebo Ministerstvo vnútra SR alebo Ministerstvo financií SR, alebo Ministerstvo hospodárstva SR na zaplatenia súm a to navrhovateľovi 1/ sumy 300.000,-Sk, navrhovateľovi 2/ sumy 150.000,-Sk, navrhovateľovi 3/ sumy 730.000,-Sk, navrhovateľovi 4/ sumy 1.296.000,-Sk, právnemu predchodcovi navrhovateľa 5/ B. C. sumy 150.000,-Sk, navrhovateľovi 6/ sumy 100.000,-Sk, navrhovateľovi 7/ sumy 40.000,- Sk, navrhovateľovi 8/ sumy 60.000,-Sk, navrhovateľovi 9/ sumy 400.000,-Sk, navrhovateľovi 10/ sumy 200.000,-Sk, alebo alternatívne aby zaviazal odporcov 1./, 2./ 3./, 4./ k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť im tieto sumy z titulu náhrady škody, za ktorú odporca ako štát zodpovedá v zmysle § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že odporcom 1./, 2./, 3./ a 4./nepriznal náhradu trov konania proti navrhovateľovi. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že návrh je bezdôvodný, nakoľko nie je daná zodpovednosť odporcov za škodu, ktorá navrhovateľom vznikla. Obchodné spoločnosti HORIZONT SLOVAKIA, o.c.p., a.s., SPOROIVEST, a.s., B.M.G. INVEST, s.r.o. a BDV družstvo nesplnili svoj záväzok vyplývajúci zo zmlúv o pôžičke, zo zmlúv tichom spoločenstve a zo zmlúv o budúcej darovacej zmluve. Nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V súvislosti s uzatváraním vyššie uvedených zmlúv odporcovia nevykonávali žiadnu činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli teda porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre jeho konanie, resp. nemohli porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov ich činnosti. Navrhovatelia uzatvorili s nebankovými subjektami predmetné zmluvy v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka, pričom tu ide o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli v dôsledku vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej vôle, ktorá bola prejavená určite a zrozumiteľne. Na základe týchto zmlúv vznikol medzi zmluvnými stranami súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát zastúpený odporcami 1/ až 4/ nemohol zasahovať. Tu platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Štát mal v zmysle zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným spoločnostiam, fondom, depozitárom, núteným správcom a likvidátorom v prípade kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však o kolektívne investovanie nejednalo, pretože vyššie uvedené obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. Odporcovia za škodu nezodpovedajú ani podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretože porušenie prevenčnej povinnosti zakotvenej v ust. § 415 Občianskeho zákonníka má za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 1 O.s.p., keď absentoval návrh úspešných odporcov na ich priznanie. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia, navrhli jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali, že im bolo postupom súdu znemožnené uplatniť v súdnom konaní všetky zákonom a ústavou garantované procesné práva, najmä právo na spravodlivé súdne konanie, keď súd prvého stupňa zamietol ich návrhy na ďalšie dokazovanie, ktorým chceli preukázať, že nebankové subjekty nevykonávali podnikateľskú činnosť, výnosy vyplácali z vkladov a išlo vlastne o pyramídový efekt a nedovolené podnikanie od samého začiatku. Tvrdenie súdu, že išlo o zmluvy o pôžičke a o tichom spoločenstve, ktoré sú v režime súkromnoprávnych vzťahov, do ktorých štát nemohol zasiahnuť, sa nezakladajú na správnom posúdení veci. Rovnako namietali nesprávne právne posúdenie, ako aj skutkové zistenia súdu, týkajúce sa posúdenia klamlivej reklamy. Vzhľadom na skutočnosť, že súd sa pri argumentoch v súvislosti s klamlivou reklamou v podstate nezaoberal skutkovým stavom veci a nepripustil a nevykonal navrhované dokazovanie, nemohol teda dostatočne tento skutkový stav ani zistiť, ani prejudikovať, že výnosy boli vyplácané z podnikania a že takéto sľubované výnosy v klamlivej reklame boli reálne. Zároveň nesúhlasili so záverom, že jedine oni samotní sú tí, ktorí zavinili vznik škody, pretože neboli dostatočne obozretní a investovali do nebankových subjektov podstupujúc riziko. O spoluzodpovednosti štátu svedčí aj fakt, že samotný zákon o odškodnení poškodených klientov nebankových subjektov prešiel v NR SR do druhého čítania. Odporcovia 1/, 2/ a 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Odporca 4/ sa k odvolaniu navrhovateľov písomne nevyjadril. Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. júna 2008 č.k. 14 Co 4/2008-172 odmietol odvolanie advokáta Z.. S. E. podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že proti prvostupňovému rozsudku podal advokát Z.. S. E. za navrhovateľov odvolanie, hoci si navrhovatelia na zastupovanie v konaní zvolili advokáta A.. S. D.. Podľa obsahu plnej moci navrhovatelia zároveň udelili súhlas na to, aby advokáta pri jednotlivých úkonoch zastúpil advokátsky koncipient. V čase udelenia plnej moci už od 1. januára 2004 platil zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. A.. S. D. v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. bol pozastavený výkon advokácie, od 25. januára 2007 nebol oprávnený poskytovať právne služby. Zvolený zástupca podľa § 8 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. však môže zastupovať klienta iba v tom prípade, ak preukáže, že so zastupovaním súhlasí. Z.. S. E. nemal oprávnenie zastupovať navrhovateľov bez ich súhlasu (§ 16 zákona č. 586/2003 Z.z., § 24 a § 25 ods. 3 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali navrhovatelia 2/ až 5/ dovolanie, ktorým navrhli, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe dovolania navrhovateľov 2/ až 5/ Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím zo dňa 30. augusta 2011 sp. zn. 2 Cdo 229/2010 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2008 sp. zn. 14 Co 4/2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol, že konanie o dovolaní navrhovateľa 5/ zastavuje. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že v danej veci z obsahu spisu vyplýva, že advokát Z.. S. E. podal v mene navrhovateľov ako ich zástupca odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa. Písomné plnomocenstvo, ktoré by preukazovalo jeho oprávnenie za navrhovateľov pred odvolacím súdom konať, pripojené k odvolaniu nebolo. Keďže týmto úkonom uplatňovali procesné práva v konaní navrhovatelia a nie zástupca, súd bol povinný za účelom odstránenia tohto nedostatku urobiť vhodné opatrenie formou písomnej výzvy adresovanej navrhovateľom ako účastníkom konania, obsahom ktorej mala byť predovšetkým informácia o nedostatku plnomocenstva a výzva k jeho odstráneniu. Ak za situácie, keď súd prvého stupňa navrhovateľov k odstráneniu tohto nedostatku nevyzval a odvolací súd bez nápravy jeho pochybenia odvolanie advokáta ako podané neoprávnenou osobou odmietol, ide o postup nesprávny, ktorým odňal navrhovateľom možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odvolací súd vzhľadom na výrok dovolacieho súdu vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. už len v napadnutom rozsahu týkajúceho sa navrhovateľov 2/, 3/, 4/, bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľov 2/ až 4/ nemožno priznať úspech a zároveň je tiež toho názoru, že súd prvého stupňa zistil náležite skutkový stav veci (§ 153 ods. 1 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd. Podľa § 18 zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem zodpovednosti štátu bez ohľadu (bez ohľadu na zavinenie) a štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Sú nimi 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2./ nesprávny úradný postup štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávny úradný postup neobsahuje. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. K nesprávnemu úradnému postupu štátneho orgánu môže dôjsť pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje ako i v rámci rozhodovacej činnosti. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že návrh je bezdôvodný, nakoľko nie je daná zodpovednosť odporcov za škodu, ktorá navrhovateľom 2/ až 4/ vznikla tým, že obchodné spoločnosti HORIZONT SLOVAKIA, o.c.p., a.s., Kováčska č. 63, Košice, B.M.G. Invest, spol. s r.o., Južná trieda č. 93, Košice, AGW, spol. s r.o., Štúrova č. 14, Košice, BVD družstvo, Banská Bystrica, ul. prof. Sáru č. 5, SPOROINVEST, a.s., Mäsiarska č. 11, Košice, nesplnili svoj záväzok vyplývajúci zo zmlúv o pôžičke, o tichom spoločenstve. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. V súvislosti z uzatváraním zmlúv odporcovia nevykonávali žiadnu činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli teda porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre ich konanie, resp. nemohli porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov jeho činnosti. Navrhovatelia uzatvorili s nebankovými subjektmi predmetné zmluvy o pôžičke v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zmluvy o tichom spoločenstve v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, predmetné zmluvy o budúcej darovacej zmluvy a dohody o vrátení ďalšieho členského vkladu v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka, pričom tu ide o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli v dôsledku vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej vôle, ktorá bola prejavená určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na základe týchto zmlúv vznikol medzi navrhovateľmi a vyššie uvedenými obchodnými spoločnosťami súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát nemohol zasahovať. Tu platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Štát mal v zmysle zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným spoločnostiam, fondom, depozitárom, núteným správcom a likvidátorom v prípade kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však o kolektívne investovanie nejednalo, pretože vyššie uvedené obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. V danom prípade, nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969, ktorou je nesprávny úradný postup orgánu štátu a preto odporcovia za škodu podľa tohto zákonného ustanovenia nezodpovedali. Čo sa týka námietok navrhovateľov uvedených v odvolaní, že prvostupňový súd nevykonal nimi navrhované dôkazy, má odvolací súd za to, že prvostupňový súd pre rozhodnutie vo veci samej v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci a ďalšie dokazovanie bolo v tomto smere nadbytočné, keď odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. To znamená, že nie je viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov v tom zmysle, že by bol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, ale je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy a rozhodnúť o tom, ktorý z týchto dôkazov vykoná. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci (k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy). Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešným odporcom 1/, 2/, 3/ a 4/ ich náhradu nepriznal, pretože v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.