Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/499/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106207691 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1106207691.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Eleny Ďuranovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci navrhovateľov: X/ W.. I. Y., J. C., J. X, X/ Y. L., J. E. , S.. J.T. XX, X/ I. T., J. E. XXX, X/ C. T., J. J. XXX, všetci zast. Hagyari Kubovič Partners s.r.o. advokátska kancelária v Bratislave, Vlčkova 8/A proti odporcom: 1/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR v Bratislave, Župné nám. 13, 2/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR v Bratislave, Pribinova 2, 3/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií SR v Bratislave, Štefanovičova 5, 4/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom hospodárstva SR v Bratislave, Mierová 19, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 7. júla 2011 č. k. 7C 26/2006 - 271 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom 1 až 4 nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov na náhradu škody, ktorá im mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom orgánov štátu podľa § 18 a nasl. zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zamietol aj návrh navrhovateľov na prerušenie konania do skončenia konkurzného konania a odporcom 1, 2, 3, 4 nepriznal náhradu trov konania. Škoda im mala vzniknúť nakoľko zo strany štátu neboli ich finančné prostriedky vložené do nebankových subjektov B.M.G Invest, s.r.o. Horizont SLOVAKIA, ocp, a.s. BDV družstvo, AGW s.r.o. v celkovej sume 2.446.000,- Sk na základe zmlúv o pôžičke, na základe zmlúv o budúcej darovacej zmluve, zmlúv o zriadení záložného práva k cenným papierom, dohôd o vrátení ďalšieho členského vkladu z BDV družstva, prihlášky do BDV družstva primerane a dostatočne ochraňované. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že v prejednávanej veci bolo možné pri výkone štátneho dozoru v rámci kompetencie štátneho orgánu zakázať ako neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa tohto osobitného zákona môžu vykonávať iba investičné spoločnosti alebo investičné fondy, čo znamená, že by muselo ísť nepochybne o zhromažďovanie peňažných prostriedkov spôsobmi ustanovenými týmto zákonom, a teda predajom podielových listov alebo upisovaním alebo vydávaním akcií. O takýto spôsob činnosti však zo strany B.M.G. Invest, s.r.o., HORIZONT SLOVAKIA ocp, a.s., BDV družstva, AGW, s.r.o. nešlo. Z uvedeného vyplýva, že takúto inú činnosť nebolo v právomoci odporcov v 1. - 4. rade zakázať. Nemohla preto táto nečinnosť zo strany odporcov v 1.,2.,3. a 4. rade založiť z ich strany nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním ich právomoci vymedzenej zákonom. Kompetenciu odporcov v 1.,2.,3. a 4. rade v tomto ohľade nemožno zakladať ani rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu povinnosť odporcu. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom bolo umožnené obchodným spoločnostiam ako podnikateľom vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke, či vstupom občanov do družstva. V súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov navrhovatelia a právni predchodcovia navrhovateľov v prvom, druhom a treťom rade dobrovoľne vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti vyplývajúce zo zmlúv o pôžičke, zmlúv o budúcej darovacej zmluvy ,zmlúv o zriadení záložného práva k cenným papierom, dohôd o vrátení ďalšieho členského vkladu z BDV družstva, prihlášky do BDV v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Pokiaľ by odporcovia v 1.,2.,3. a 4. rade zakázali činnosť spočívajúcu v uzatváraní vyššie uvedených zmlúv s občanmi, zasiahli by tým do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzili resp. zmarili ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce z uvedených zmlúv. Ďalej konštatoval, že podľa zákona č. 385/1999 Z.z. v období od 01. 01. 2000 ( účinnosť zákona ) do 01. 11. 2000 ( účinnosť zákona č. 329/2000 Z.z. o Úrade pre finančný trh ) bola daná kompetencia podľa § 62 ods. 4 zák. zakázať vykonávanie činnosti, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť alebo depozitár, pričom činnosť ako predmet zákona ( § 1 písm. b)) bola vymedzená v § 5 ods. 1 pokiaľ ide o správcovskú spoločnosť ako zhromažďovanie peňažných prostriedkov na základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto zákonom ( § 11) a z takto zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať podielové fondy a vykonávať nútenú správu podielových fondov, a teda ani v tomto prípade nezodpovedá činnosť obchodnej spoločnosti B.M.G. INVEST, s.r.o., HORIZONT SLOVAKIA , ocp, a.s., AGW spol. s r.o., BDV družstva činnosti zverejnenej zákonom správcovskej spoločnosti. V čase uzavretia zmlúv bol kompetentný výkonom štátneho dozoru Úrad pre finančný trh. V odôvodnení poukázal na to, že v danom prípade nebankové subjekty pôsobili t.j. podnikali na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle platných právnych noriem občianskeho a obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných vzťahov s fyzickými osobami uzatváraním vyššie špecifikovaných zmlúv , ktoré sú uvedeným ustanovením vylúčené z prípadov prijímania vkladov bez povolenia pôsobiť ako banka. Nebola preto daná kompetencia NBS zasiahnuť voči nebankovým subjektom, keďže uzatváranie zmlúv bolo mimo rámca dozoru NBS. Okrem toho navrhovatelia neuviedli žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že NBS v tom čase mala vedomosť o uzatváraní takýchto zmlúv. Pokiaľ novela zákona o bankách č. 252/1997 Z.z. s účinnosťou od 11. 10. 1999 túto kompetenciu NBS v ust. § 26 ods. 3 zrušila, bolo tak v dôsledku koncentrácie kompetencie NBS ukladať sankcie iba voči bankovým subjektom, pretože iné subjekty, ktoré vykonávajú činnosti bez povolenia pôsobiť ako banka, by mali byť postihované za nedovolené podnikanie. V danej veci prihliadol súd prvého stupňa na vznesené námietky pasívnej legitimácie v konaní s tým, že žiaden z navrhovateľmi označených odporcov v 1.,2.,3. a 4. rade nie je v tejto časti pasívne legitimovaným. Vo vzťahu k odporcom v 1.,2.,3. a 4. rade navrhovatelia poukazovali na zásadu oficiality, ktorú orgánom činným v trestnom konaní ukladá ust. § 2 ods. 4 Tr. poriadku v trestnom konaní, ktoré je konaním podľa trestného poriadku ( § 12 ods. 11 Tr. poriadku ). Z návrhu však nevyplýva, ktoré z viacerých OČvTK mali začať konať, neuvádza sa v akej veci, v zmysle ktorých konkrétnych ustanovení postupu ich konania a ani kedy mali podľa navrhovateľov začať konať a to tak, aby opomenutie ich činnosti predpísaným spôsobom, bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť zakladajúcu ich nesprávny úradný postup. Navrhovatelia neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nečinnosti OČvTK spočívajúcej v opomenutí robiť všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno však vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia povinnosti urobiť konkrétne opatrenia a teda postupovať určitým predpísaným spôsobom za splnenia podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy. V tomto smere odporca v 2. rade ( SR zastúpená MV SR ) preukázal listinnými dôkazmi k svojmu vyjadreniu, že OČvTK venovali pozornosť zisťovaniu skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozreniu z páchania trestnej činnosti, a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. Absentuje tu aj príčinná súvislosť medzi nečinnosťou OČvTK a vznikom škody. Škoda nevznikla navrhovateľom a právnym predchodcom navrhovateľov v prvom, druhom a treťom rade tým, že uzatvorili vyššie špecifikované právne úkony s nebankovými subjektmi, ale nevrátením vloženého vkladu a to výlučne v dôsledku zlej finančnej situácie a hospodárenia nebankových subjektov, a nie v dôsledku postupu či nečinnosti OČvTK. V prejednávanej veci nemohol odporca v 1. rade ( SR zastúpená MS SR ) sám, či prostredníctvom do jeho pôsobnosti patriacich orgánov súdnej moci , v rámci svojej kompetencie zakázať podnikateľskú činnosť nebankovým subjektom či uzavretie zmlúv resp. ovplyvniť začatie trestného stíhania vo veci nebankových subjektov. Nemohla preto táto nečinnosť z jeho strany založiť nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. Kompetenciu odporcov v 1. a 2. rade v tomto ohľade nemožno zakladať ani rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu povinnosť. Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali v rámci svojho postupu v kompetencii zakázať či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú činnosť či uzatváranie zmlúv s občanmi. Taktiež skutočnosť trestného stíhania zodpovedných štatutárnych zástupcov nemohla ovplyvniť vymožiteľnosť pohľadávky navrhovateľov, táto len môže založiť ich občianskoprávnu zodpovednosť za škodu spôsobenú trestnou činnosťou voči navrhovateľom ako poškodeným touto trestnou činnosťou, pokiaľ sa preukáže. Preto súd prvého stupňa ani neuvažoval o príčinnej súvislosti medzi postupom trestného konania a vznikom škody v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky. Navrhovatelia v samotnom návrhu neuvádzajú žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že reklama nebankových subjektov v médiách naplnila skutkovú podstatu klamlivej reklamy ( § 45 Obch. zák. ) Takýmto znakom nie sú ani sľubované výnosy z vkladov, keďže vzhľadom na predmet podnikateľskej činnosti nebankových subjektov zapísaný v obchodnom registri, takéto zisky nevylučovali, pričom je všeobecne známe že spočiatku nebankové subjekty dohodnuté zisky riadne vyplácali. V tomto smere neboli teda navrhovatelia uvedení do omylu, nebola zneužitá ich dôvera, či nedostatok skúseností alebo vedomostí. Navrhovatelia totiž vedeli, že sa nejedná o bankové subjekty, ktoré v tom čase ponúkali nízke úroky, v snahe dosiahnuť vyššie výnosy zo vložených peňazí si museli byť vedomí, že je s tým spojené adekvátne riziko, uzatvorené zmluvy riadne definovali práva a povinnosti s vkladom spojené, na ktorých pochopenie nebolo potrebné, aby disponovali odbornými vedomosťami či skúsenosťami. V predmetnej veci súd prvého stupňa konštatoval, že nie je daná príčinná súvislosť medzi nečinnosťou Slovenskej republiky zastúpenej štátnymi orgánmi a vznikom škody, pretože táto nevznikla navrhovateľom tým, že vložili finančné prostriedky do nebankových subjektov v dôsledku klamlivej reklamy, ale mohla vzniknúť jedine v dôsledku neschopnosti nebankových subjektov splniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu ich nepriaznivej finančnej situácie. Zo skutkových okolností prípadu súd prvého stupňa dôvodil, že boli to práve samotní navrhovatelia, ktorí zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, a preto musia následky s tým spojené znášať sami. Mali postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ich podielu viny nezbavuje. Súd prvého stupňa neprisvedčil navrhovateľom v tom, že nadobudli presvedčenie, že investujú svoje peňažné prostriedky v súlade so zákonom o kolektívnom investovaní, resp. že ich investovali do bankových subjektov. Mohli sa presvedčiť na základe výpisu z obchodného registra, ktorý je verejnou listinou, že uvedené nebankové subjekty nemajú v predmete podnikania prijímanie vkladov a poskytovanie úverov ( § 1 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách ) a pokiaľ sa rozhodli vložiť peňažné prostriedky do nebankových subjektov, pretože ponúkali zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý prevyšoval mnohonásobne úroky poskytované bankami, znamená to, že mali vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky oproti iným nie bankovým subjektom, a teda z toho vyplýva, že si boli vedomí, že nevkladajú peniaze do banky. Vyjadril, že nie je daná zodpovednosť odporcov v 1.,2.,3. a 4. rade podľa § 415 Obč. zák., lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup a porušenie § 415 Obč. zák. zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Obč. zák., ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou úpravou zákona. A napokon nestotožnil sa ani s tvrdením navrhovateľov v 1.,2.,3. a 4. rade v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má rovnať hodnote investovanej sumy do nebankových subjektov a nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánov štátu je daná príčinná súvislosť, v tom, že keby tieto včas zakročili a pozastavili by činnosť nebankových subjektov, neboli by navrhovatelia a právny predchodcovia navrhovateľov v prvom, druhom a treťom rade svoje peniaze zverili týmto nebankovým subjektom. Je síce pravdou, že keby bola ich činnosť zakázaná, tak by navrhovatelia neuzavreli právne úkony, ktorých uzavretím im však škoda ešte nevznikla, vznikla im vymožiteľná pohľadávka voči nebankovým subjektom a škoda im vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto jej pohľadávky voči nebankovým subjektom, pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánov štátu, ale vo finančnom hospodárení nebankového subjektu v rozsahu jeho predmetu podnikania. Pokiaľ by teda bola zakázaná činnosť nebankových subjektov tak to samo osebe ešte neznamená, že pohľadávka navrhovateľov z uzavretých právnych úkonov by bola uspokojená, práve naopak uložením sankcií by mohla byť táto vymožiteľnosť ohrozená z dôvodu dosahu na celú ich podnikateľskú činnosť. Na základe uvedených právnych záverov súd prvého stupňa dospel k záveru, že neboli preukázané v tomto konaní zákonné predpoklady zodpovednosti Slovenskej republiky ( odporcov v 1.,2.,3. a 4. rade ) za škodu titulom nesprávneho úradného postupu, a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol, keď predtým zamietol návrh na prerušenie tohto konania s tým, že prebiehajúce konkurzné konanie nerieši otázku, ktorá by mala význam pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia. Žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu neúplného zistenia skutkového stavu. Podľa názoru navrhovateľov nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho života s poukazom na skutočnosť, že určitá činnosť, respektíve pôsobenie určitého subjektu nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej činnosti (pôsobenia) v danom sektore. Navrhovatelia zastávajú názor, že činnosť nebankových subjektov bola z pohľadu občana obsahovo zameniteľná s činnosťou povolenou podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách. NS touto činnosťou obsahovo zasahovali do sféry dozoru a regulácie štátu, najmä odporcu v 3. a 4. rade. V tejto súvislosti je podľa žalobcov dôležité pripomenúť, že štátna moc v Slovenskej republike pochádza od občanov a jej činnosť je financovaná z ich daní. Štátna moc poskytuje občanom platené služby a nesie zodpovednosť za ich riadne poskytovanie. Riadne poskytovanie znamená okrem iného uvedomenie si zodpovednosti z hľadiska účelu a cieľa danej služby a iniciatívu a aktivitu pri hľadaní spôsobov ako ho naplniť. Občan má právo za „svoje platby“ získať primeranú protihodnotu. Presun moci a s ňou prirodzene aj zodpovednosti na štát sa uskutočnil z dôvodu neschopnosti jedinca zaistiť primeranú ochranu a saturovanie svojich záujmov. Je významné, že činnosť NS svojím rozsahom a nasadením presiahla úroveň schopnosti jednotlivcov zaistiť ochranu svojich záujmov voči nim. Odporcovia vo svojich vyjadreniach navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., dospel pritom k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v rozsahu jeho napadnutého výroku vecne správny, čo viedlo odvolací súd k jeho potvrdeniu v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.10.2008. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa považuje odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho vyplývajúce závery a právne posúdenia veci za úplné, vystihujúce podstatu veci a námietky navrhovateľov uvedené v odvolaní sú bez právneho významu. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešní odporcovia náhradu trov neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.), nebolo tak možné im náhradu trov odvolacieho konania priznať. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním