Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/299/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107225099 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1107225099.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: K.. F. N., nar. X. X. XXXX, bytom V.. R. XX, Š., zastúpený: TIMAR & partners, s.r.o., P. Pazmáňa 915/9, Šaľa, IČO: 36 866 296, proti odporcovi: Klöber - HPi, s.r.o., Grösslingová 53, Bratislava, IČO: 34 146 202, zastúpený: JUDr. Juraj Erben, advokát, Nám. SNP 22, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 15C 22/2007-265 zo dňa 8. 4. 2010, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 15C 22/2007-265 zo dňa 8. 4. 2010 v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudok súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom, doručené navrhovateľovi dňa 1. 6. 2007, je neplatné. Vo zvyšku návrh zamietol. Navrhovateľa a odporcu zaviazal zaplatiť štátu náhradu trov konania titulom svedočného každému vo výške 105,38 Eur. Odporcu zaviazal zaplatiť na účet súdu titulom súdneho poplatku 99,50 Eur a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom zo dňa 27. 7. 2007 sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené navrhovateľovi dňa 1. 6. 2007 je neplatné, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 26. 6. 2007, ktoré bolo navrhovateľovi doručené 29. 6. 2007, je neplatné, a aby súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške priemerného hodinového zárobku 746,42 Sk za rozhodné obdobie mesačne aj s úrokmi z omeškania. Návrh odôvodnil tým, že dňa 1. 6. 2007 počas jeho práceneschopnosti mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré neprevzal. Pri doručovaní mu bolo oznámené, že závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. Navrhovateľ okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za neplatné, preto listom z 18. 6. 2007 požiadal odporcu o prideľovanie práce. Odporca navrhovateľovi dňa 29. 6. 2007 doručil list z 26. 6. 2007, ktorým s navrhovateľom ukončil pracovný pomer výpoveďou z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len ZP). Rozhodnutím o organizačných zmenách odporca zrušil funkciu vedúceho skladu, nákupu a predaja materiálu, ktorú navrhovateľ vykonával. Navrhovateľ je toho názoru, že o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru môže rozhodnúť iba súd podľa § 79 ods. 1 ZP, ktorý však nebude rozhodovať ku dňu, kedy sa mal pracovný pomer z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru skončiť, ale ku dňu právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Pokiaľ teda súd o okamžitom skončení pracovného pomeru nerozhodne, pracovný pomer trvá a to bez ohľadu na výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, ktorá bola doručená navrhovateľovi 29. 6. 2007. Do výroku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené navrhovateľovi 1. 6. 2007 je neplatné sa účastníci neodvolali a tento výrok nadobudol právoplatnosť. Vo vzťahu k druhému žalovanému výroku o určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania sa skončil výpoveďou zo dňa 26. 6. 207, súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol, že z rozhodnutia spoločnosti odporcu o organizačných zmenách z 22. 6. 2007 má za preukázané, že odporca za účelom efektivity práce a zlepšenia služieb zákazníkom rozhodol tak, že zrušil niektoré pracovné pozície a nahradil ich využitím vonkajších zdrojov. Konkrétne odporca zrušil pracovné pozície a miesta vedúcich ekonomicko-personálnych činností a nákupu a predaja. Keďže navrhovateľ na základe pracovnej zmluvy vykonával funkciu vedúceho nákupu a predaja a odporca mu nemohol ponúknuť inú vhodnú prácu a to ani na kratší čas, navrhovateľ sa stal v dôsledku tejto organizačnej zmeny pre odporcu nadbytočným. Preto bol oprávnený dať navrhovateľovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. O tom, ktorý zamestnanec je nadbytočný rozhoduje len zamestnávateľ a toto súd nemá oprávnenie skúmať. Súd môže skúmať len to, či existovala organizačná zmena a či v dôsledku nej sa stal zamestnanec nadbytočným. Keďže pracovná pozícia navrhovateľa bola zrušená a odporca nemal pre neho žiadnu prácu, podľa názoru súdu tým bola plnená podmienka platnosti tejto výpovede. Vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa ohľadne informácií z internetu zo dňa 7. 10. 2008, kedy odporca zverejnil, že hľadá do hlavného pracovného pomeru zamestnanca s náplňou identickou s pracovnou náplňou ako vykonával navrhovateľ, súd považoval za nedôvodné, pretože podmienky výpovedného dôvodu musí skúmať ku dňu dania výpovede. Ďalej súd uviedol, že u odporcu nie sú organizovaní žiadni zástupcovia zamestnancov a preto nebolo možné spornú výpoveď prerokovať s nimi v zmysle § 74 ZP. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu mzdy, súd uviedol, že navrhovateľ bol v časti okamžitého skončenia pracovného pomeru úspešný a vznikol by mu nárok na náhradu mzdy. Avšak v spojitosti s druhým výrokom, v ktorom bol navrhovateľ neúspešný, vznikol by mu nárok len za obdobie od 1. 6. do 26. 6. 2007. Navrhovateľ si však náhradu mzdy uplatnil až od 27. 6. 2007 a za toto obdobie mu súd takýto nárok nemohol priznať. V súvislosti s danou výpoveďou by navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie výpovednej lehoty od 27. 6. do 30. 9. 2007, ale iba za splnenia zákonnej podmienky oznámenia odporcovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Nakoľko navrhovateľ doručenie takéhoto oznámenia zamestnávateľovi nepreukázal, nárok na náhradu mzdy za toto obdobie mu nevznikol a súd zamietol návrh na náhradu mzdy aj v tejto časti. Názor navrhovateľa, že o okamžitom skončení pracovného pomeru môže súd rozhodnúť iba podľa § 79 ods. 1 ZP ku dňu právoplatnosti rozsudku vo veci samej a až do tohto času pracovný pomer medzi účastníkmi pracovného pomeru trvá, súd vyhodnotil ako nedôvodný a nemajúci oporu v zákone. Zamestnávateľ o organizačných zmenách môže rozhodnúť kedykoľvek a keď sa v dôsledku nich stane pre neho zamestnanec nadbytočný, môže mu dať výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. Ak by tak nemohol urobiť len preto, že so zamestnancom nemá právoplatne ukončené okamžité skončenie pracovného pomeru, takáto aplikácia zákona by bola pre neho zväzujúca a problém zamestnávateľa by bol neriešiteľný. Súd je toho názoru, že zamestnávateľ môže so zamestnancom skončiť pracovný pomer viacerými právnymi úkonmi, čo nastalo aj v tomto prípade. V rámci rozhodovania nemohol súd o každom právnom úkone odporcu rozhodnúť osobitne v celom rozsahu, pretože by to odporovalo logike skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že pracovný pomer u odporcu sa platne skončil výpoveďou z 26. 6. 2007, a s poukazom na 3-mesačnú výpovednú lehotu ku dňu 30. 9. 2007. Preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Pokiaľ ide o náhradu trov, súd vyhodnotil, že úspešnosť bola u oboch účastníkov 50%-ná a podľa § 142 ods. 2 O.s.p. nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 2. 6. 2010. Odvolanie podal do výrokov, ktorým bol jeho návrh na začatie konania zamietnutý, ako aj do výroku o náhrade trov konania. Poukázal na to, že dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru prestal byť zamestnancom odporcu a stratil právny status zamestnanca. V danom prípade bol zrušujúcim prejavom odporcu okamžité skončenie pracovného pomeru a s poukazom na § 38 ods. 3 ZP pracovný pomer medzi účastníkmi skončil ku dňu 1. 6. 2007. Ust. § 79 ZP predstavuje zákonnú domnienku správnosti a platnosti skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom až do času, kým súd právoplatne nerozhodne o tom, že zamestnávateľ skončil so zamestnancom pracovný pomer neplatne. Na okamžité skončenie pracovného pomeru reagoval navrhovateľ listom zo dňa 18. 6. 2007, doručeným odporcovi 27. 6. 2007, v ktorom mu oznámil, že považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a žiada o pridelenie práce podľa pracovnej zmluvy. Tým boli splnené hmotnoprávne predpoklady pre podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 ZP. Pokiaľ ide o následnú výpoveď zo dňa 26. 6. 2007, vychádzajúc zo skutočnosti, že účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú doručením, je vylúčené, aby mohol zamestnávateľ skončiť pracovný pomer s osobou, ktorá už nie je jeho zamestnancom. Súd sa však nevyporiadal s týmito účinkami okamžitého skončenia pracovného pomeru a ani s účinkami trvania pracovného pomeru po podaní žaloby navrhovateľom. V prípade, ak by sa vychádzalo z tézy, že v prípade, ak zamestnanec požiada po okamžitom skončení pracovného pomeru o pridelenie práce, pretože takéto skončenie považuje za neplatné, a potom takýto pracovný pomer trvá aj naďalej až do právoplatného rozhodnutia súdu o jeho neplatnom skončení, potom by síce bolo možné skončiť s navrhovateľom pracovný pomer výpoveďou s organizačných dôvodov, no najskôr ku dňu právoplatného rozhodnutia súdu. Pri inom výklade by sme dospeli do stavu, že síce súd rozhodol o tom, že odporca skončil okamžitý pracovný pomer so zamestnancom neplatne, avšak aj tak navrhovateľ nemôže byť zamestnancom, pretože s nim odporca pred dvoma rokmi skončil pracovný pomer výpoveďou. Takýto výklad nie je možné akceptovať. Pokiaľ ide o spôsob skončenia pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, navrhovateľ poukázal, že zamestnávateľ musí zamestnancovi najneskôr ku dňu doručenia výpovede nadbytočnosť a organizačnú zmenu preukázať. V danom prípade odporca prijal rozhodnutie o organizačných zmenách dňa 22. 6. 2007, podľa ktorého pracovnú pozíciu navrhovateľa zrušil a jeho pracovnú náplň preniesol na externých zamestnancov inej spoločnosti. Bolo úlohou odporcu v konaní pred súdom prvého stupňa preukázať, že sa stal navrhovateľ pre odporcu nadbytočným z dôvodu organizačnej zmeny. Súd sa však s týmito základnými podmienkami platnosti výpovede nezaoberal, dokazovanie v tomto smere neviedol, a dokonca ani sám odporca tieto skutočnosti nepreukázal. Úlohou súdu prvého stupňa bolo predovšetkým skúmať, či v čase doručenia výpovede existovala príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou navrhovateľa. Podľa rozhodnutia o organizačnej zmene vykonávali jeho pracovnú náplň zamestnanci inej spoločnosti a to Klöber Slovensko spol. s r.o. a HPi - CZ s.r.o.. Odporca vôbec nepreukázal, či túto činnosť tieto osoby vykonávajú na základe mandátneho či iného obchodného záväzkového vzťahu s týmito spoločnosťami, alebo či boli na výkon práce k odporcovi pridelenými podľa § 58 ZP. Tieto spoločnosti sú pritom so spoločnosťou odporcu majetkovo prepojené a sú previazané aj personálne tými istými konateľmi. Ďalej navrhovateľ poukázal na to, že po okamžitom skončení pracovného pomeru doručil odporcovi žiadosť o pridelenie práce v súlade s pracovnou zmluvou. Táto skutočnosť je nesporná a v konaní bola preukázaná samotnou listinou, ktorou žiadal navrhovateľ o pridelenie práce. Následne mu potom bola doručená výpoveď z organizačných dôvodov, pričom súd vychádzal z názoru, že navrhovateľ mal požiadať odporcu o pridelenie práce po podaní výpovede. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 24/1996, podľa ktorého navrhovateľ nie je povinný podať samostatný list a žiadať o pridelenie práce ak v zákonom stanovenej lehote podal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, v ktorej žiadal aj náhradu mzdy. V danom prípade sa tak stalo. Preto názor súdu prvého stupňa neobstojí a je v rozpore so samotným Zákonníkom práce. Rovnako podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu č. R 10/1969, ak z obsahu žaloby vyplýva, že zamestnanec sa domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru, potom treba predpokladať, že si žalobou uplatňuje aj nárok na náhradu mzdy. Do zamietajúcej časti žaloby pokiaľ ide o neplatnosť danej výpovede, súd odôvodnil napadnutý rozsudok veľmi stručne a toto odôvodnenie nespĺňa náležitosti § 157 O.s.p.. Vôbec z odôvodnenia nevyplýva, akým spôsobom súd prvého stupňa dospel k takému rozhodnutiu a nie je odôvodnený právny názor súdu, či je možné, aby zamestnávateľ skončil pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou aj potom, ako s nim už predtým skončil pracovný pomer okamžitým skončením, ktoré bolo doručené a je účinné. Súd predovšetkým neuviedol, kedy nastávajú účinky zrušovacieho prejavu zamestnávateľa, ktorým okamžité skončil so zamestnancom pracovný pomer. Takisto sa súd nevenoval otázke, či je možné zo strany zamestnávateľa skončiť pracovný pomer okamžitým skončením a následne ukončiť pracovný pomer výpoveďou z úplne iného dôvodu. Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že listom zo dňa 18. 6. 2007, doručeným odporcovi dňa 27. 6. 2007, oznámil odporcovi, že považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a žiada o pridelenie práce. Odporca doručil navrhovateľovi výpoveď zo dňa 26. 6. 2007 dňa 29. 6. 2007. Už z týchto časových údajov je zrejmé, že odporca ako zamestnávateľ datoval výpoveď dňom 26. 6. 2007, teda v čase keď ešte nemal vedomosť o oznámení navrhovateľa, že trvá na pracovnom pomere a prideľovaní práce. Pre prípad, ak by odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, žiada o pripustenie možnosti podania dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Je potrebné sa vyporiadať s otázkou účinkov okamžitého skončenia pracovného pomeru po tom, ako sa zamestnanec obrátil na súd so žalobou o jeho neplatnosť v spojitosti s otázkou, či je vôbec možné zo strany zamestnávateľa skončiť so zamestnancom pracovný pomer aj z iného dôvodu a iným spôsobom. V konkrétnom prípade výpoveďou z organizačných dôvodov. Domáha sa, aby na základe podaného odvolania odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie. Alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu vyhovie a odporcu zaviaže nahradiť navrhovateľovi trovy konania. Ďalším podaním doručeným súdu dňa 3. 6. 2010 navrhovateľ doplnil svoje odvolanie k výkladu ust. § 79 ods. 1 a 2 ZP. Podľa názoru navrhovateľa je výklad tohto ustanovenia taký, že ak zamestnávateľ doručí zamestnancovi okamžité skončenie pracovného pomeru, zaniká postavenie zamestnanca spolu so zánikom pracovného pomeru dňom jeho doručenia. Uplatnenie žiadosti o prideľovanie práce zamestnancom nevyvolá účinok fikcie, že pracovný pomer trvá sám o sebe, avšak na to, aby vznikla fikcia, že pracovný pomer trvá je potrebné, aby k žiadosti zamestnanca pristúpila aj ďalšia právna skutočnosť v podobe nepochybnosti o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne. To je možné dosiahnuť len osobitnou určovacou žalobou v súdnom konaní a právoplatným rozhodnutím súdu. Až keď súd rozhodne o neplatnom skončení pracovného pomeru, potom nastáva fikcia, že pracovný pomer neskončil. Pokiaľ ide o inštitút náhrady mzdy, tento je viazaný na neplatnosť skončenia pracovného pomeru a súčasne oznámenia zamestnanca o pridelení práce. Toto je možné nahradiť samotnou žalobou o neplatnosť spolu s nárokom na náhradu mzdy, pričom súd prizná náhradu mzdy najskôr až na základe právoplatného rozhodnutia, ktorým určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril písomne odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 1. 7. 2010. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa skončenia pracovného pomeru výpoveďou považuje odporca po právnej stránke za správne. K doručeniu výpovede navrhovateľovi odporca pristúpil z toho dôvodu, že tento sa domáhal prideľovania práce v súlade s pracovnou zmluvou. O organizačných zmenách u odporcu bolo rozhodnuté ešte v čase, kedy odporca ako zamestnávateľ nemal vedomosť o úmysle navrhovateľa spochybniť okamžité skončenie pracovného pomeru. Keďže navrhovateľ svojim listom zo dňa 21. 6. 2007 oboznámil odporcu s tým, že je pripravený a ochotný plniť si všetky svoje pracovné povinnosti, bol odporca nútený na vzniknutú situáciu reagovať. Pokiaľ aj bol na výpovedi uvedený dátum 26. 6. 2007, poukazuje odporca na to, že mohlo ísť o chybu v písaní, nakoľko výpoveď bola navrhovateľovi doručená bezprostredne a výlučne v súvislosti s jeho žiadosťou o pridelenie práce v súlade s pracovnou zmluvou ako dôsledkom medzičasom prijatých zmien v organizačnej štruktúre. Vychádzajúc z petitu podanej žaloby navrhovateľa je zrejmé, že požiadavka na náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru nebola žalobou navrhovateľa uplatnená a preto nemožno poukazovať na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 24/1996, podľa ktorého oznámenie zamestnanca, že naďalej trvá na zamestnaní, nahrádza aj žaloba, v ktorej si zamestnanec uplatní neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a súčasne aj požiadavku náhrady mzdy. Pokiaľ ide o splnenie ponukovej povinnosti odporcu v súlade s § 63 ods. 2 ZP, táto bola vykonaná v súlade so zákonom a vo vzťahu k všetkým vhodným prácam v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce. Zo strany navrhovateľa ide o účelovo nesprávne prezentovanie a prekrúcanie faktov. Pokiaľ ide o fikciu ďalšieho trvania pracovného pomeru, odporca poukázal na to, že považoval pracovný pomer s navrhovateľovom za platne skončený. Je to zrejmé aj z formulácie samotnej výpovedi, kde uviedol, že pracovný pomer týmto dňom končí iba v tom prípade, ak ku skončeniu pracovného pomeru nedošlo už skôr v dôsledku okamžitého skončenia pracovného pomeru. O žiadnej fikcii ďalšieho trvania pracovného pomeru nemôže byť reč a výklad konania odporcu, ktorý navrhovateľ prezentoval vo svojom odvolaní je nesprávny. Odporca poukázal aj na to, že navrhol navrhovateľovi skončenie pracovného pomeru dohodou, pričom navrhovateľ podpis dohody podmieňoval jedine vyplatením vyššieho odstupného. Z toho je nepochybné, že navrhovateľ vedel o zámere odporcu rozviazať s nim pracovnú zmluvu a s týmto rozhodnutím súhlasil, resp. bol s nim uzrozumený. Odporca sa domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania. Na pojednávaní pred odvolacím súdom zástupca navrhovateľa k podanému odvolaniu navyše uviedol, že je pravdou, že na jednej strane tvrdia, že výpoveď daná odporcom navrhovateľovi z organizačných dôvodov je obsolentným, ničotným právnym úkonom, avšak napriek tomu sa domáhajú vyslovenia jeho neplatnosti súdom. Ničotný právny úkon je totiž len jedným z druhov absolútne neplatných právnych úkonov, na ktoré sa vzťahuje § 15 ZP a všeobecná časť Občianskeho zákonníka. Dovolať sa ničotnosti právneho úkonu pri jednostrannom úkone je možné len podaním súdnej žaloby. Pokiaľ odporca tvrdí, že účinnosť danej výpovede podmieňoval platnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru na základe žiadosti navrhovateľa o prideľovaní práce, podstatnou otázkou je zodpovedanie toho, či je možné dvoma právnymi úkonmi skončiť ten istý pracovný pomer, ak už jeden z týchto pracovných úkonov nadobudol účinnosť jeho doručením. Zákonník práce pozná len konvalidáciu neplatných právnych úkonov, ktorá je však možná len pri dvojstranných právnych úkonov, ale nie jednostranných. Právny zástupca odporcu poukázal na to, že súbeh dvoch právnych úkonov pri rozväzovaní pracovného pomeru je možný a pripúšťa to aj judikatúra. Konkrétne poukázal na citáciu rozhodnutia Mestského súdu v Brne sp. zn. 49C 437/1994. Takúto možnosť nevylučuje ani samotný ZP. Je výlučne právom zamestnávateľa vykonať organizačné zmeny, v dôsledku ktorých sa zamestnanec môže stať kedykoľvek nadbytočným. Pokiaľ vo vyjadrení odporca tvrdil, že navrhovateľ si neuplatnil v žalobe nároky na náhradu mzdy, hoci z obsahu žaloby vyplýva opak, napriek tomu zotrváva na tejto časti podaného vyjadrenia. Súčasne sa vyjadril, že žiada, aby súd rozsudok v napadnutej časti potvrdil. Na otázky súdu právny zástupca navrhovateľa uviedol, že v dôsledku organizačných zmien boli prepustení navrhovateľ a jeho manželka, pričom pracovná náplň navrhovateľa bola rozdelená medzi iných zamestnancov spoločnosti odporcu a pracovná náplň pani N. medzi zamestnancov externých spoločností. Odporca tak nedisponoval žiadnym miestom, ktoré by mohol navrhovateľovi ponúknuť. Aj v ďalšom období vzhľadom na klesajúci obrat pristupoval odporca k znižovaniu stavu zamestnancov, nových pracovníkov neprijímal vôbec a v súčasnosti spoločnosť už nemá žiadneho zamestnanca, pretože už takmer rok nevykonáva žiadnu činnosť. Na otázku súdu, či bol vyhotovený prehľad obsadenosti funkcií pred a po organizačnej zmene z 22. 6. 2007, právny zástupca uviedol, že bol vyhotovený len prehľad podľa funkcií a ich subordinácií k štatutárnemu zástupcovi, ale nemá vedomosť o tom, že by bol vykonaný iný prehľad obsadenosti jednotlivých pozícií. Takéto rozdelenie by však vedel preukázať spolu aj s pracovnými zmluvami. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že vec je potrebné zrušiť a vrátiť súdu na ďalšie konanie, pretože vo veci nebol riadne zistený skutkový stav a rozhodnutie v napadnutej časti bolo vydané predčasne. Základom sporu medzi účastníkmi je vyporiadanie sa s otázkou, či po okamžitom skončení pracovného pomeru medzi účastníkmi dňa 1. 6. 2007 mohol odporca následne ukončiť ten istý pracovný pomer výpoveďou z organizačných dôvodov zo dňa 26. 6. 2011. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou navrhovateľa, že pracovný pomer medzi účastníkmi účinne skončil okamžitým skončením dňa 1. 6. 2007, a až do právoplatného rozhodnutia súdu o platnosti či neplatnosti tohto právneho úkonu, treba vychádzať zo skutočnosti, že pracovný pomer zanikol. Odporca podľa názoru navrhovateľa preto nemohol výpoveďou skončiť pracovný pomer s niekým, kto už nie je jeho zamestnancom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje predovšetkým na rozpornosť tvrdení samotného navrhovateľa, ktorý v podanej žalobe zaujal opačný názor, t.j. že až do právoplatného rozhodnutia súdu o platnosti alebo neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pracovný pomer navrhovateľa v spoločnosti odporcu naďalej trval. Súdy však nie sú viazané právnym posúdením tvrdeného skutkového stavu zo strany účastníkov konania, a bez ohľadu na právne závery navrhovateľa, považuje odvolací súd právne posúdenie veci v tejto časti súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí za správne. Už z dikcie ustanovenia § 79 ods. 1 ZP vyplýva zákonná fikcia, že ak je neplatne skončený pracovný pomer okamžite a zamestnanec oznámi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer sa nekončí, s jednou výnimkou, ak až súd rozhodne, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Za uvedenej zákonnej fikcie nič nebráni tomu, aby boli zo strany zamestnanca aj zamestnávateľa robené ďalšie právne úkony smerujúce k skončeniu pracovného pomeru. Nevylučuje to žiadne ustanovenie Zákonníka práce. Rozhodujúce bude následné posúdenie, ktorým z právnych úkonov sa prvý krát platne skončil pracovný pomer. Tomuto právnemu názoru zodpovedá napríklad aj judikatúra súdov Českej republiky: Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdo 195/1997 rozviazanie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými súčasne alebo postupne Zákonník práce a ani iné predpisy nevylučujú. Jednotlivé právne úkony sa posudzujú samostatne a samostatne tiež nastávajú ich právne účinky. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 227/2000 skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobené súčasne či postupne ZP ani iné právne predpisy nevylučujú. Jednotlivé právne úkony sa posudzujú samostatne a samostatne tiež nastávajú ich právne účinky. Nie je preto dôvodné odvodzovať, že by zamestnanec nemohol podať platnú výpoveď z pracovného pomeru len preto, že zamestnávateľ skôr urobil právny úkon smerujúci ku skončeniu toho istého pracovného pomeru ak sa pracovný pomer skončil na základe skoršieho právneho úkonu; má to za následok iba to, že neskôr podaná (inak platná výpoveď) sa neuplatní ako právny dôvod zániku tohto pracovného pomeru. Závery súd prvého stupňa v tejto spornej otázke odvolací súd preto vyhodnotil ako vecne správne. Súd prvého stupňa vo vzťahu k napadnutému výroku o zamietnutí žaloby navrhovateľa na vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi výpoveďou z 26.6.2011 nevykonal dostatočné dokazovanie a jeho závery sú predčasné. Podmienkou platnosti výpovede danej zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu organizačných zmien je preukázanie nadbytočnosti zamestnanca a splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 ZP. Je dôvodná odvolacia námietka navrhovateľa, že napadnutý rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný a súd vychádzal len z konštatácie, že odporca pracovnú pozíciu navrhovateľa zrušil a nemal pre neho inú prácu v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy. Pri zisťovaní skutkového stavu sa súd uspokojil z predložením rozhodnutia odporcu z 22. 6. 2007 o organizačných zmenách a s prehľadom pracovných pozícií v organizácii odporcu pred a po spornej organizačnej zmene. Tieto dôkazy samy osebe nemajú vypovedaciu schopnosť a nedá sa na ich základe ustáliť, či sa navrhovateľ stal alebo nestal u odporcu nadbytočným. Dokazovanie bude preto potrebné doplniť o pripojenie prehľadu obsadenosti jednotlivých pracovných pozícií u odporcu pred a po organizačnej zmene, s doložením príslušných pracovných zmlúv. V tejto súvislosti by sa súd mal zaoberať aj otázkou, prečo v dôsledku organizačnej zmeny boli prepustení len navrhovateľ a jeho manželka, či nešlo o účelovú zmenu vzhľadom na konflikty medzi účastníkmi konania a či pracovná náplň navrhovateľa a jeho manželky bola skutočne prerozdelená medzi interných a externých zamestnancov. Súd neskúmal ani splnenie ďalšej zákonnej podmienky uvedenej v § 61 ods. 3 ZP, podľa ktorého ak bola zamestnancovi daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) O.s.p., nesmie počas troch mesiacoch znovu vytvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto miesto iného zamestnanca. Odvolací súd sa nestotožnil ani so závermi súdu prvého stupňa, na základe ktorých v celom rozsahu zamietol žalovaný nárok navrhovateľa na náhradu mzdy. Prvostupňový súd vychádzal zo záveru, že ak po doručení spornej výpovede navrhovateľovi dňa 29. 6. 2007, tento písomne neoznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, neboli splnené podmienky § 79 ods. 1 ZP na priznanie náhrady mzdy za obdobie výpovednej lehoty od 27. 6. do 30. 9. 2007. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, a nebolo to medzi účastníkmi ani sporné, že navrhovateľ podaním daným na poštu dňa 26. 6. 2007 požiadal navrhovateľa o pridelenie práce v súlade s pracovnou zmluvou. Jeho vôľa byť ďalej u odporcu zamestnaným tak bola jasne prejavená, aj keď sa tak stalo 2 dni pred doručením výpovede zo strany odporcu navrhovateľovi dňa 29. 6. 2007. Navyše navrhovateľ dňa 27. 7. 2007 podal na súd žalobu, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti spornej výpovede a uplatnil si aj nárok na náhradu mzdy od 27. 6. 2007. Takáto žaloba v zmysle platnej judikatúry sama osebe nahrádza oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom rozhodujúci je v tomto prípade dátum, kedy bol rovnopis žaloby doručený zamestnávateľovi (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikované pod R 10/1969, R 36/1979, R 24/1996). Súd prvého stupňa sa však s týmito skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí nevyporiadal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V novom konaní bude úlohou súdu doplniť dokazovanie vo vyššie naznačenom smere, vo veci opätovne rozhodnúť a rozsudok odôvodniť tak, aby mal všetky náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. V súlade s § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. okresný súd rozhodne o trovách konania v novom rozhodnutí vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.