Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/423/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107235503 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1107235503.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdy Florekovej v právnej veci navrhovateľa : D.. Ľ. L., bytom A. Č..XX, XXX XX B., zastúpeného JUDr. Blankou Neštickou, advokátkou, so sídlom Paulínska č. 24, 917 00 Trnava, proti odporcovi : Bratislavská teplárenská ,a.s. so sídlom Čulenova č. 7, 812 22 Bratislava, o zaplatenie 6.982,44EUR spolu príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C 158/2007-128 zo dňa 23. júna 2010, v pomere hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 291,01 EUR k rukám JUDr. Blanky Neštickej, advokátky v Trnave, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 6.982,44 EUR titulom náhrady mzdy spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.982,44 EUR od 12.11.2004 do zaplatenia, trovy konania v sume 418,-EUR na účet navrhovateľa číslo účtu XXXXXXXX/XXXX V. V. Slovenskej , T..Q.. B. a nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 1.682,37 EUR na účet právnej zástupkyni navrhovateľa Č. XXXXXXXXXX/XXXX V. V. , T..Q.. - K., všetko v lehote troch dní od dňa právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo skutkového zistenia, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom bol založený pracovnou zmluvou uzavretou účastníkmi konania dňa 15.1.1999. Odporca s navrhovateľom prerokoval organizačnú zmenu a navrhovateľa oboznámil so zmenou organizačnej štruktúry spoločnosti Bratislavská teplárenská, a.s., ktorá bola schválená predstavenstvom spoločnosti dňa 27.10.2004 s účinnosťou od 1.11.2004. Z dôvodu organizačnej zmeny pracovná funkcia Z 101100 riaditeľ odboru ochrany aktív, ktorú navrhovateľ vykonával, bola zrušená. Účastníci konania sa dohodli na skončení pracovného pomeru ku dňu 31.10.2004. V kontexte žalobného nároku súd prvého stupňa mal za preukázané iba splnenie si povinnosti odporcu pred začatím hromadného prepúšťania prerokovať so zástupcami zamestnancov opatrenia umožňujúce predísť hromadnému v rámci hromadného prepúšťania v súvislosti s prijatými dvomi organizačnými zmenami. Odporca so zástupcami zamestnancov prerokoval hromadné prepúšťanie zamestnancov v súvislosti s prijatou organizačnou zmenou, ktorá bola schválená predstavenstvom odporcu dňa 5.5.2004 (zápis zo dňa 13.5.2004 a zo zápisu zo dňa 7.7.2004), avšak nikdy so zástupcami zamestnancov neprerokoval v rámci hromadného prepúšťania skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom ku dňu 31.10.2004 v dôsledku prijatej organizačnej zmeny predstavenstvom odporcu dňa 27.10.2004 a ani túto skutočnosť neoznámil vo forme písomnej informácie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, čím porušil nielen ustanovenie § 73 ods. 2 Zák. práce, ale aj ustanovenie § 73 ods. 4 Zákonníka práce, v dôsledku čoho vznikol navrhovateľovi nárok na zaplatenie žalovanej sumy v zmysle ustanovenia § 73 ods. 9 Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené v odseku 2, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 134 Zák. práce zaviazal odporcu na zaplatenie žalovanej sumy 6.982 EUR, výšku ktorej odporca v konaní nespochybnil. Prvostupňový súd zaviazal odporcu na zaplatenie príslušenstva žalovanej pohľadávky a to ročného úroku z omeškania vo výške 9 % zo sumy 6 982,44 EUR od 12.11.2004, t.j. od nasledujúceho dňa, ktorý bol podľa kolektívnej zmluvy platnej v roku 2004 určený výplatný termín na 11. kalendárny deň v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, za ktorý je zamestnancovi vyplácaná mzda a to podľa ustanovenia § 517 ods.1 veta prvá, ods.2 Obč.zák., výšku ktorú určil podľa vykonávacieho predpisu, ktorým je vyhl.č. 87/1993 Zb. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods.1 O.s.p. a to na náhradu, ktorá vznikla v súvislosti so zaplateným súdnym poplatkom za návrh vo výške 418,50 EUR a na zaplatenie trov právneho zastúpenia vo výške 1.682,37 EUR v súlade s ustanovením §149 ods.1 O.s.p. Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol odporca, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení, pretože v zmysle platnej právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej, na rozdiel od súčasnej právnej úpravy, vyplynulo z ods. 9 § 73 Zák. práce, že ak zamestnávateľ poruší povinnosť ust. ods. 2, mal zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134. Pre sankcionovanie zamestnávateľa musia byť splnené všetky povinnosti a nielen niektorá povinnosť uvedená v ust. ods. 2 § 73 Zák. práce. Z odôvodnenia rozsudku však vyplýva, že tomu tak nebolo. Rozsudok považuje za nesprávny aj pri priznaní príslušenstva, t.j. úroku z omeškania vo výške 9 % zo sumy 6.982,44 € od 12.11.2004 do zaplatenia, nakoľko či zamestnávateľ porušil povinnosti pri hromadnom prepúšťaní, sa rozhodne až právoplatným rozsudkom príslušného súdu. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že pre sankcionovanie zamestnávateľa musia byť nesplnené všetky vyššie uvedené povinnosti a nie len niektoré povinnosti uvedené v ust. ods. 2 § 73 Zák. práce, je nesprávnym výkladom zákona, keďže ust. § 73 ods. 2 vymenúva povinnosti zamestnávateľa len príkladmo. Vzhľadom na použité pojmy „predovšetkým“ a „najmä“ teda stačí, aby si zamestnávateľ nesplnil ktorúkoľvek, čo i len jednu s príkladmo uvedených povinností zamestnávateľa uvedených v ust. § 73 ods. 2 Zák. práce. Z vykonaného dokazovania naviac vyplýva, že odporca si nesplnil žiadnu z povinností uvedených v ust. § 73 ods. 2 Zák. práce, ani si nesplnil povinnosti uvedené v § 73 ods. 4 a 6 Zák. práce, pretože zrušenie pracovného miesta navrhovateľa nebolo vôbec zahrnuté do procesu hromadného prepúšťania. Čo sa týka námietky ohľadom počítania úroku z omeškania, splatnosť je upravená v § 29 ods. 1 Zák. práce a splatnosť náhrady mzdy, na ktorú má navrhovateľ v zmysle § 73 ods. 9 Zák. práce nárok, sa spravuje rovnakými ustanoveniami ako splatnosť mzdy. Podľa kolektívnej zmluvy platnej v roku 2004 bol u odporcu stanovený výplatný termín na 11. kalendárny deň mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý je zamestnancovi vyplácaná mzda. Keďže ku skončeniu pracovného pomeru došlo 31.10.2004, splatnosť náhrady mzdy nastala dňa 11.11.2004. Keďže odporca navrhovateľovi v lehote splatnosti náhradu mzdy neuhradil, dostal sa do omeškania v zmysle § 517 ods. 1 Obč. zákonníka a to nasledujúcim dňom po splatnosti náhrady mzdy, t.j. 12.11.2004 a to vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určené Národnou bankou Slovenska platnej k 1. dňu omeškania vo výške 9 % ročne. S poukazom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a priznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p.), s odôvodnením ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 73 ods. 2 Zák. práce s cieľom dosiahnuť dohodu, je zamestnávateľ povinný najneskôr jeden mesiac pred začatím hromadného prepúšťania prerokovať so zástupcami zamestnancov opatrenia umožňujúce predísť hromadnému prepúšťaniu zamestnancov alebo ho obmedziť, predovšetkým prerokovať možnosť ich umiestnenia vo vhodnom zamestnaní na iných svojich pracoviskách, a to aj po predchádzajúcej príprave a opatrenia na zmiernenie nepriaznivých dôsledkov hromadného prepúšťania zamestnancov. Na ten účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť zástupcom zamestnancov všetky potrebné informácie a písomne ho informovať najmä o a) dôvodoch hromadného prepúšťania, b) počte a štruktúre zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer rozviazať, c) celkovom počte a štruktúre zamestnancov, ktorých zamestnáva, d) dobe, počas ktorej sa hromadné prepúšťanie bude uskutočňovať, e) kritériách na výber zamestnancov, s ktorými sa má pracovný pomer rozviazať. V posudzovanej veci medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca s navrhovateľom ukončil pracovný pomer v rámci lehoty určenej v citovanom ustanovení § 73 ods. 1 Zákonníka práce, teda v rámci hromadného prepúšťania zamestnancov. Spornou v posudzovanej veci zostala otázka, či odporca porušil povinnosti zakotvené v ustanovení § 73 ods. 2 Zákonníka práce a či pre sankcionovanie zamestnávateľa musia byť splnené všetky povinnosti v ust. ods. 2 § 73 Zákonníka práce, alebo iba niektorá z nich, v dôsledku porušenia povinnosti ktorých, resp. ktorej, vznikol navrhovateľovi nárok na zaplatenie žalovanej sumy v zmysle ustanovenia § 73 ods. 9 Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené v odseku 2, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134. Z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že o zrušení pracovného miesta Z 101100 riaditeľ odboru ochrany aktív, ktoré zastával navrhovateľ, sa rozhodlo dňa 27.10.2004. So zástupcami zamestnancov odporca neprerokoval v rámci hromadného prepúšťania skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom ku dňu 31.10.2004 v dôsledku prijatej organizačnej zmeny predstavenstvom odporcu dňa 28.10.2004 a ani túto skutočnosť neoznámil vo forme písomnej informácie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, čím porušil ustanovenie § 73 ods. 2 Zákonníka práce, v dôsledku čoho nastupuje sankcia uvedená v ust. § 73 ods. 9 Zákonníka práce. Bez významu je snaha odporcu spochybniť záver súdu prvého stupňa arbitrárnym výkladom skutkovej podstaty ust. § 73 ods. 2 Zákonníka práce, keď zo znenia cit. ust. nespochybniteľným spôsobom vyplýva, že ide o fakultatívny výpočet porušenia povinnosti vzhľadom na zvolený termín „najmä“. Vyčerpávajúce zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa ako v časti nároku na náhradu mzdy, tak aj príslušenstva, si nežiada doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, pretože by odvolací súd iba zopakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V odvolaní odporca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ho potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p., keď navrhovateľ cestou svojho právneho zástupcu podal návrh na priznanie náhrady trov konania a priznal v konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkony právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 28.9.2010, ktoré zaviazal odporcu s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa. Odmena za tento úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1 a § 15 písm. a) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 244,55 EUR (1 x 237,34 EUR + 1 x 7,21 EUR režijný paušál). Táto odmena a náhrada advokáta bola v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. zvýšená o 19 % DPH, t.j. o sumu 46,46 EUR. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.