Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoKR/56/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108234543 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blažena Hirnerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1108234543.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Eleny Kúšovej a členiek JUDr. Blaženy Hirnerovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci navrhovateľa: TIPL, spol. s r.o. Priemyselná 13, 965 01 Ladomerská Vieska, IČO: 31 364 659, zastúpeného Mgr. Renátou Záhorákovou, advokátkou, Krasovského 13, 851 01 Bratislava, proti odporcovi: JUDr. Eva Vodová, Wilsonova 4, 811 07 Bratislava, správca úpadcu VUIS NOVA, spol. s r.o., Lamačská 8, 811 04 Bratislava, IČO: 35 744 251, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 Cbi/49/2008 - 82 zo dňa 21.06.2010, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 1 Cbi/49/2008 - 82 zo dňa 21.06.2010 p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia jeho pohľadávok prihlásených do konkurzu na majetok úpadcu a určenia, že je veriteľom úpadcu. Súd tiež rozhodol, že odporca nemá právo na náhradu trov konania. Predmetom konania boli pohľadávky navrhovateľa prihlásené prihláškou č. 29 v celkovej výške 1.160.863,50 Sk, pohľadávky prihlásené prihláškou č. 30 v celkovej výške 553.275,91 Sk všetky v časti úrokov z omeškania a pohľadávky prihlásené prihláškou č. 31 v celkovej výške 275.790,50 Sk. Právnym dôvodom prihlásených pohľadávok bola odmena za poskytnutie materiálu a vykonanie práce, ktoré boli pôvodným veriteľom Article, s.r.o., Bratislava, IČO: 35 729 597 vyúčtované faktúrami so splatnosťou 03.06.2004, 17.05.2004 a 24.05.2004 a ktorá napriek splatnosti faktúr nebola úpadcom uhradená. Navrhovateľ žiadal, aby konajúci súd určil, že jeho pohľadávky prihlásené konkurznými prihláškami č. 29, 30 a 31 sú uznané v plnej výške. Poukázal pritom na skutočnosť, že správcom úpadcu, t. j. odporcom popreté úroky z omeškania boli vyčíslené v zákonnej výške, pričom istinu správca nepoprel, ako aj na to, že uznaním hlavného záväzku sa predĺžila premlčacia doba vzťahujúca sa na príslušenstvo. V odôvodnení svojho zamietavého rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že pohľadávky, ktoré vznikli pôvodnému veriteľovi Article, s. r. o., Bratislava, voči úpadcovi z titulu nezaplatenej ceny dodávok prác a materiálu, tento nadobudol od K.. V. M., H., Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12.03.2009, ktorá bola uzatvorená v nadväznosti na päť predchádzajúcich zmlúv o postúpení pohľadávok, prvou Zmluvou o postúpení zo dňa 27.01.2005, ktorou boli pohľadávky postúpené z pôvodného veriteľa Article, s. r. o., Bratislava, na INKASOSERVIS, s. r. o., Trnava, ďalej druhou Zmluvou zo dňa 27.01.2005 o postúpení pohľadávok na LUX Group, a. s., Bratislava, treťou Zmluvou zo dňa 09.09.2005 o postúpení pohľadávok na E.. H. P., L., štvrtou Zmluvou zo dňa 02.05.2007 o postúpení pohľadávok na spoločnosť JAMEXI, s. r. o., Žiar nad Hronom a piatou Zmluvou zo dňa 15.08.2008 o postúpení pohľadávok na K.. V. M., H.. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd dospel k záveru, že prvé dve z citovaných zmlúv neobsahovali dostatočne určitú špecifikáciu pohľadávok, ktoré mali byť predmetom postúpenia, t. j. pohľadávky v zmluvách uvedené neboli identifikované dostatočne určite, jasne a zrozumiteľne tak, aby nevzbudzovali žiadnu pochybnosť o tom, ktoré pohľadávky sú predmetom postúpenia. Okresný súd Bratislava I preto konštatoval, že predmetné zmluvy sú v zmysle § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné právne úkony, ktoré nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, nakoľko takéto následky môže mať len platný právny úkon. V dôsledku uvedeného, v duchu zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, sú potom absolútne neplatné tiež nadväzujúce štyri zmluvy o postúpení pohľadávok, a to v časti týkajúcej sa postúpenia pohľadávok pôvodného veriteľa Article, s. r. o., Bratislava. Prvostupňový súd preto dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko navrhovateľ predmetné pohľadávky uplatnené prihláškami č. 29, 30 a 31 v dôsledku uvedenej absolútnej neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok nikdy nenadobudol, nikdy sa nestal veriteľom týchto pohľadávok, a teda ani nie je a nikdy nebol aktívne legitimovaným na podanie návrhu na ich určenie. Odhliadnuc od uvedeného, k popretiu pohľadávok správcom z dôvodu ich premlčania prvostupňový súd konštatoval, že toto bolo dôvodné, keďže uznaním záväzku pôvodným dlžníkom boli uznané výslovne len záväzky z faktúr, t.j. istiny, pričom pohľadávky z titulu úrokov z omeškania uznané neboli. Prvostupňový súd preto návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia existencie jeho pohľadávok prihlásených do konkurzu na majetok úpadcu a určenia, že je veriteľom úpadcu, zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorý uviedol, že súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie malo vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ uviedol, že Okresný súd Bratislava I neakceptoval základné charakteristické znaky incidenčného konania a jeho predmet rozšíril aj o dôvody a rozsah, ktoré v skutočnosti neboli predmetom popretia zo strany odporcu. Predmetom konania totiž nebolo určenie preukázania vlastníckeho práva k predmetnej pohľadávke tak, ako to uviedol súd, ale vysporiadanie sa s dôvodmi popretia pohľadávok vznesené zo strany odporcu. Sporné pohľadávky č. 29, 30 a 31 boli správcom, t. j. odporcom popreté čo do právneho dôvodu a čo do výšky z dôvodu premlčania veriteľom v konkurze uplatnených úrokov z omeškania. Až na pojednávaní konanom dňa 31.05.2010 odporca rozšíril dôvody popretia pohľadávok o dôvod spočívajúci v tom, že v Zmluve o postúpení pohľadávky uzavretej medzi postupcom Article, s. r. o., Bratislava, a postupníkom INKASOSERVIS, s. r. o., Trnava, zo dňa 27.01.2005, ako aj v Zmluve o postúpení pohľadávok uzavretej v ten istý deň medzi postupcom INKASOSERVIS, s. r. o., Trnava, a postupníkom LUX Group, a. s., Bratislava, chýba príloha, ktorá by identifikovala postúpené pohľadávky, ktorých určenia sa navrhovateľ domáha v predmetnom súdnom konaní. Podľa názoru odvolateľa s rozšírením dôvodu popretia zo strany odporcu nie je možné súhlasiť s poukazom na ustanovenie § 32 ods. 3 a 4 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, nakoľko tridsaťdňová lehota zákonom určená na popretie pohľadávky zo strany správcu v čase pojednávania už uplynula a nie je ju možné predĺžiť ani incidenčným konaním. Navrhovateľ ďalej uviedol, že vzhľadom na dôvody popretia pohľadávok odporcom uvedené v písomnom konečnom zozname pohľadávok je zrejmé, že správca nesprávne poprel pohľadávky čo do dôvodu a čo do výšky, keď sledoval cieľ poprieť pohľadávky čo do vymáhateľnosti. Zdôraznil tiež, že premlčanie neznamená zánik práva (popretie čo do dôvodu), ale len zánik vymáhateľnosti pohľadávky v prípade vznesenia námietky premlčania (popretie čo do vymáhateľnosti). Správca úpadcu môže pohľadávku poprieť len so zákonom taxatívne určených dôvodov a len v ich spornom rozsahu. Popieranie pohľadávok svojvoľne je neprípustné. K otázke premlčania pohľadávky č. 29, 30 a 31 odvolateľ uviedol, že pôvodný veriteľ si tieto pohľadávky uplatnil v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uznesením Okresného súdu Bratislava I dňa 12.06.2007. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/3/2007 zo dňa 05.09.2007 bolo vyhlásenie konkurzu zo dňa 12.06.2007 zrušené a následne dňa 03.06.2008 prvostupňový súd opätovne vyhlásil konkurz na majetok úpadcu. S ohľadom na skutočnosť, že konkurzné konanie vyhlásené dňa 12.06.2007 bolo zrušené (začatie konkurzného konania zrušené nebolo), v danom prípade, podľa názoru odvolateľa, nastali podmienky pre zákonné predĺženie premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 405 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „ak v čase skončenia súdneho alebo rozhodcovského konania uvedeného v odseku 1 premlčacia doba už uplynula alebo ak do jej skončenia zostáva menej ako rok, predlžuje sa premlčacia doba tak, že sa neskončí skôr než jeden rok odo dňa, keď sa skončilo súdne alebo rozhodcovské konanie.“ Vzhľadom na vyššie uvedené odvolateľ zastáva názor, že dôvod popretia spočívajúci v premlčaní pohľadávky nebol správny, nakoľko prihlásené pohľadávky bez ohľadu na ich uznanie alebo nie, premlčané neboli. Za vadu konania vedeného súdom prvého stupňa navrhovateľ považuje skutočnosť, že súd nekonal v súlade s ustanovením § 121 O. s. p., keď si nepripojil konkurzný spisový materiál, nakoľko incidenčné konanie je konaním súvisiacim s konkurzom a keď neskúmal dôvodnosť tvrdení navrhovateľa vyplývajúcich z konkurzného spisu ako aj z Obchodných vestníkov. Odvolateľ tiež poukázal na ďalšiu vadu v konaní spočívajúcu v tom, že súd sa s právnym a skutkovým zhodnotením prípadu navrhovateľa žiadnym spôsobom v rozsudku nevysporiadal. V tejto súvislosti považuje za neobvyklú aj skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I na základe nekompletného spisového materiálu nielenže vyhlásil rozsudok, ale tento aj priamo v písomnom vyhotovení na pojednávaní osobne zástupcom sporových strán doručoval. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolateľ navrhol, aby odvolací súd po pripojení spisového materiálu konkurzného konania vedeného pod sp. zn. 6 K/15/2007 v plnom znení, rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Cbi/49/2008 zmenil tak, že vyhovie žalobe navrhovateľa a prizná mu náhradu trov konania. K odvolaniu navrhovateľa sa podrobne písomne vyjadril správca úpadcu, ktorý uviedol, že s odvolaním navrhovateľa proti citovanému rozsudku nesúhlasí, považuje ho za nedôvodné a žiada, aby odvolací súd odvolanie zamietol a podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. K tvrdeniu navrhovateľa, že súd nerešpektoval povahu incidenčného konania tým, že rozšíril jeho predmet aj o dôvody a rozsah, ktoré neboli predmetom popretia zo strany odporcu v zákonnej lehote na popieranie pohľadávok, správca úpadcu uviedol, že z ustanovenia § 32 ods. 4 až 6 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, na ktorý poukazuje odvolateľ, ani zo žiadneho iného ustanovenia zákona ani zo žiadneho ustanovenia O. s. p. alebo iného právneho predpisu, nevyplýva žiadne obmedzenie pre správcu ani pre súd ohľadne zmeny alebo doplnenia dôvodov popretia a práva súdu zaoberať sa týmito dôvodmi v rámci incidenčného konania. Podľa ustanovenia § 32 ods. 6 ZKR aktívnu legitimáciu na podanie incidenčnej žaloby má veriteľ popretej pohľadávky, ktorá mu zakladá postavenie účastníka konkurzu, pasívne legitimovaný je správca, ktorý je z tohto dôvodu účastníkom incidenčného konania na strane odporcu, a to so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami a povinnosťami, vrátane dôkaznej povinnosti stanovenej v § 118a O. s. p. a v § 120 O. s. p.. K tvrdeniu navrhovateľa, že prvostupňový súd nemal posudzovať platnosť, resp. neplatnosť zmlúv o postúpení, správca úpadcu uviedol, že podľa jeho názoru mala otázka platného a účinného nadobudnutia predmetných pohľadávok navrhovateľom pre rozhodnutie súdu o odôvodnenosti návrhom uplatnených pohľadávok zásadný význam. Správca zdôraznil, že navrhovateľ na preukázanie svojho nároku nepredložil súdu žiadne dôkazy, a to ani pri podaní žaloby ani do skončenia prvého pojednávania, a to aj napriek výzve a poučeniu konajúceho súdu o splnení dôkaznej povinnosti a následkoch jej nesplnenia. Súd preto vychádzal pri rozhodovaní o podanom návrhu zo žaloby, vyjadrení účastníkov a prihlášok spolu s ich prílohami, na základe čoho dospel k záveru, že žalobe z dôvodov absolútnej neplatnosti prvých dvoch zmlúv o postúpení pohľadávok nemožno vyhovieť. K otázke vlastníctva sporných pohľadávok správca nespochybnil tvrdenie navrhovateľa, že Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 6 K/15/2007 zo dňa 19.03.2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/21/2009 zo dňa 02.07.2009 povolil vstup nového veriteľa do konkurzného konania spoločnosti TIPL, spol. s. r. o., Ladomerská Vieska, na miesto pôvodného veriteľa, avšak v súlade s § 25 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd v tomto konaní skúmal len to, či bolo v návrhu na povolenie vstupu nového veriteľa preukázané nadobudnutie pohľadávky od účastníka konkurzného konania. Súd pritom neskúmal okolnosti nadobudnutia pohľadávok, ktoré vyhláseniu konkurzu a prihláseniu pohľadávok podaním konkurzných prihlášok predchádzali. K tvrdeniu navrhovateľa, že správca nesprávne poprel pohľadávky čo do dôvodu a výšky, keď sledoval cieľ poprieť pohľadávky čo do vymáhateľnosti, keďže ich považoval za premlčané, odkázal správca na znenie ustanovenia § 32 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a vzhľadom na jeho obsah zastával názor, že pokiaľ správca pri preskúmavaní prihlásených pohľadávok dospel k záveru, že sú čo do vymáhateľnosti sporné, pretože sú premlčané, postupoval v súlade so zákonom, ak túto skutočnosť zapísal do zoznamu pohľadávok ako dôvod popretia. K tvrdeniu navrhovateľa, že správca nesprávne poprel pohľadávky z dôvodu premlčania, keďže tieto si veriteľ prihlásil už do konkurzu, ktorý bol vyhlásený v roku 2007, v dôsledku čoho došlo k predĺženiu premlčacej lehoty podľa § 402 a § 405 ods. 2 Obchodného zákonníka správca úpadcu uviedol, že navrhovateľ ani v žalobe, ani do skončenia prvého pojednávania vo veci neuviedol a ničím nepreukázal skutočnosť, že sporné pohľadávky boli uplatnené veriteľom LUX Group, a. s., Bratislava, v konkurze vyhlásenom v roku 2007. K argumentácii odvolateľa týkajúcej sa nedostatočného zistenia skutkového stavu a vád konania na strane súdu prvého stupňa správca zdôraznil, že veriteľ pri uplatnení pohľadávok v konkurze je povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať oprávnenosť tých skutočností, ktoré si prihlásil v prihláške a s poukazom na vyššie uvedenú dôkaznú povinnosť v incidenčnom konaní podľa § 118a ods. 1 a 2 O. s. p., je veriteľ povinný všetky relevantné skutočnosti uviesť a preukázať najneskôr do skončenia prvého pojednávania, na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada. Správca ďalej poukázal na ustanovenie § 156 ods. 2 O. s. p., ktoré konajúcemu súdu ukladá doručiť písomné vyhotovenie rozsudku prítomným účastníkom na pojednávaní, kde bol rozsudok vyhlásený, čím vyvrátil tvrdenie odvolateľa, ktorému sa javila ako neobvyklá skutočnosť, že súd nielenže vyhlásil rozsudok, ale tento aj priamo v písomnom vyhotovení doručoval na pojednávaní prítomným zástupcom sporových strán. Odvolaciemu súdu bolo tiež doručené podanie spoločnosti LUX Group, a. s., Bratislava, IČO: 35 815 027, ktorá uviedla, že je konkurzným veriteľom, a teda účastníkom konkurzného konania úpadcu a z tohto dôvodu má záujem na výsledku prejednávanej veci. Za dôležité považovala spoločnosť LUX Group, a. s., Bratislava, uviesť, že navrhovateľ, t.j. TIPL, s. r. o., Ladomerská Vieska, ale ani deklarovaní právni predchodcovia (J. M., JAMEXI, s. r. o., Žiar nad Hronom) k pohľadávkam, ktoré sú predmetom konania, neboli v okamihu ich uplatnenia na súde prihláškou v konkurze, ich hmotnoprávnym majiteľom. Spoločnosť LUX Group, a. s., Bratislava, ďalej v podaní uviedla, že z dokumentov, ktorými disponuje, vyplýva, že spoločnosť JAMEXI, s. r. o., Žiar nad Hronom, nebola v okamihu prihlásenia pohľadávok do konkurzného konania hmotnoprávnym nositeľom pohľadávok, a preto ani cez postúpenie pohľadávok nemohol byť nedostatok vecnej aktívnej legitimácie zhojený. Prílohou podania boli doklady, ktoré spoločnosť LUX Group, a. s., považuje za právne významné dokumenty osvedčujúce nedostatok vecnej aktívnej legitimácie navrhovateľa, odvodzujúcej z nástupníctva cez pána Chabadu od spoločnosti JAMEXI, s. r. o., Žiar nad Hronom. K vyššie uvedenému podaniu zaujal rozsiahle písomné stanovisko odvolateľ, ktorý poukázal na skutočnosť, že vedené konanie je typicky sporové konanie, v ktorom okruh účastníkov konania je daný Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a Občianskym súdnym poriadkom. Spoločnosť LUX Group, a. s., Bratislava, však takéto práva účastníka konania nemá, a teda nie je osobou oprávnenou predkladať námietku neexistencie vecnej aktívnej legitimácie, a to z dôvodu, že nie je účastníkom predmetného súdneho konania. Navyše podľa názoru odvolateľa nie je ani zrejmé, či podanie zo dňa 06.12.2010 bolo uskutočnené osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti LUX Group, a. s., Bratislava. Odvolateľ tiež považuje listiny predložené touto spoločnosťou za nevierohodné, a preto navrhuje, aby sa súd oboznámil s originálnymi dokumentmi, ktorými disponuje navrhovateľ a neprihliadal na nevierohodné fotokópie predkladané spoločnosťou LUX Group, a. s., Bratislava. Krajský súd v Bratislave prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Predmetom incidenčného konania je návrh navrhovateľa, aby súd určil, že jeho pohľadávky prihlásené konkurznými prihláškami č. 29, 30 a 31 sú uznané v plnej výške. Poukázal pritom na skutočnosť, že úroky z omeškania boli vyčíslené v zákonnej výške, že istinu správca podstaty nepoprel, ako aj na to, že uznaním hlavného záväzku sa predĺžila aj premlčacia doba vzťahujúca sa na príslušenstvo. Odporca, t. j. správca zastával názor, že pohľadávky v časti úrokov z omeškania, boli popreté z dôvodu premlčania a v súvislosti s uvedeným poukázal na skutočnosť, že prvé dve zmluvy o postúpení pohľadávok neobsahujú identifikáciu postúpených pohľadávok, ktoré sú predmetom tohto sporu. Úroky z omeškania považuje za premlčané, nakoľko neboli uznané uznaním dlhu. Za jednu zo zásadných odvolacích námietok zo strany navrhovateľa odvolací súd považoval jeho tvrdenie, že súd prvého stupňa rozšíril predmet incidenčného konania aj o dôvody a rozsah, ktoré neboli predmetom popretia pohľadávok zo strany odporcu. Po oboznámení sa s konkrétnym obsahom jednotlivých prihlášok o každej prejednanej pohľadávke navrhovateľa odvolací súd dospel k záveru, že uvedená námietka navrhovateľa, t. j. odvolateľa nie je dôvodná. Správca ako odporca v tomto konaní poprel právny dôvod a výšku pohľadávky, pričom poukázal na skutočnosť, že pohľadávka je s ohľadom na obsah uznania dlhu premlčaná. Vzhľadom na to, že námietka premlčania je klasický inštitút hmotného práva, spochybnenie obsahu tohto pojmu nie je prípustné. Úlohou súdu v incidenčnom konaní je skúmať, či pohľadávka v spornej časti je alebo nie je premlčaná, a teda či je alebo nie je v konkurze vymáhateľná. Vzhľadom na právnu argumentáciu navrhovateľa ako veriteľa a odporcu ako správcu úpadcu k otázke skúmania premlčania sporných pohľadávok považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorý musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti predpísané pre právne úkony (§ 34 a nasl. O. s. p.) a jednak osobitné náležitosti stanovené pre tento právny úkon v § 558 Občianskeho zákonníka. Pre platnosť uznania dlhu sa vyžaduje písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu a výšky dlhu. Určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky, musí jednoznačne vyplývať z obsahu listiny, na ktorej je zaznamenaný. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a tento prejav nemôže vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka musí byť prejav vôle urobený určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Z uvedeného je vzhľadom na obsah sporných zmlúv zrejmé, že argumentácia správcu úpadcu, že úroky z omeškania u prvých dvoch zmlúv o postúpení pohľadávok zo dňa 27.01.2005 neboli uznané uznaním dlhu, je právne irelevantná. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka, keďže zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho oprávnení a povinností vyplývajúcich pre neho zo záväzku. Na platnosť zmluvy o postúpení sa nevyžaduje ani to, aby dlžník o nej vedel. Nevyhnutným predpokladom postúpenia pohľadávky však je, že musí ísť o pohľadávku určitú, identifikovateľnú. Súd prvého stupňa zistil, že v prípade prvých dvoch zmlúv o postúpení, t. j. Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.01.2005, ktorú pôvodný veriteľ spoločnosť Article, s. r. o., Bratislava, ako postupca uzatvoril so spoločnosťou INKASOSERVIS, s. r. o., Trnava, ako postupníkom, ako aj druhá Zmluva o postúpení pohľadávok z toho istého dňa 27.01.2005, ktorú uzatvorila spoločnosť INKASOSERVIS, s. r. o., Trnava, ako postupca, so spoločnosťou LUX Group, a. s., Bratislava, ako postupníkom, v časti predmetu zmlúv neobsahovali dostatočne určitú špecifikáciu pohľadávok, ktoré mali byť predmetom postúpenia, tak ako to vyžaduje vyššie citované ustanovenie Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd dospel k záveru, že tieto zmluvy sú s poukazom na ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatnými právnymi úkonmi, ktoré nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, nakoľko takéto následky môže mať len platný právny úkon. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a na doplnenie považuje za potrebné uviesť, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negótium nullum) nastáva bez ďalšieho zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon teda nespôsobí žiadne právne následky. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Konajúci súd nemá možnosť zvažovať, či absolútnu neplatnosť úkonu uzná alebo neuzná, resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio). Uvedené je v súlade so zásadou rímskeho práva - nemo plus Iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet - podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, a v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Je tiež potrebné zdôrazniť, že konkrétne právo nemôže platne nadobudnúť právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje právo, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Odvolací súd nepovažoval za právne relevantnú ani argumentáciu navrhovateľa, v ktorej spochybňoval rozsah a spôsob vykonania dokazovania zo strany súdu prvého stupňa. Na priebeh konania a procesné postavenie účastníkov konania, najmä na veriteľa, t. j. navrhovateľa, má zásadný vplyv ustanovenie § 118a O. s. p., ktorým bola posilnená koncentračná zásada a ktorý sa vzťahuje na opísanie rozhodujúcich skutočností o veci samej účastníkmi konania a na označenie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa mal odvolací súd za jednoznačne preukázané, že účastníci konania boli o tejto skutočnosti náležite poučení, čo dokladuje predvolanie na pojednávanie zo dňa 22.04.2010, ktorého súčasťou je aj uvedené poučenie ako aj zápisnica z pojednávania konaného dňa 31.05.2010. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré boli uvedené v žalobe a vo vyjadrení odporcu, t. j. správcu. Súd má ale možnosť rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov vykoná, pričom nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania; výnimočne však môže vykonať aj iné dôkazy, ako navrhnuté účastníkmi, ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci. V prejednávanej veci má odvolací súd zato, že dokazovanie bolo vykonané v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Prvostupňový po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania, odročil pojednávanie na vyhlásenie rozsudku v súlade s ustanovením § 156 ods. 2 O. s. p.. Podľa § 156 ods. 2 O. s. p. rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na tri týždne; v takomto prípade súd doručí rozsudok prítomným účastníkom hneď po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený a neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní. Z uvedeného je zrejmé, že aj ďalšia námietka odvolateľa, ktorému sa ako neobvyklá javila skutočnosť, že súd rozsudok nielen vyhlásil, ale tento aj priamo v písomnom vyhotovení na pojednávaní doručoval zástupcom sporových strán, nebola preukázaná ako dôvodná. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu ich odvolací súd nepriznal. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.