Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/257/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108238490 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1108238490.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Břouškovej a Mgr. Soni Pekarčíkovej v právnej veci navrhovateľky: Y. L., bytom N. XXXX/ XX, F., proti odporcovi: Kooperativa poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 5.937,79 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 27. 4. 2010, č.k. 21C 220/08-82, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č. k. 21C 220/08-82 zo dňa 27. 4. 2010 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie o návrhu, v časti o zaplatenie istiny vo výške 3.593,93 Eur zastavil. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu v sume 1.093,38 Eur so 6,5%-ným úrokom z omeškania z istiny 694,29 Eur od 10. 12. 2008 do zaplatenia, s 9,5%-ným úrokom z omeškania z istiny 399,09 Eur od 5. 4. 2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 85,89 Eur a trovy konania v sume 630,97 Eur, všetko v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 65,50 Eur na účet súdu prvého stupňa. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že navrhovateľka sa návrhom zo dňa 20. 11. 2008 domáhala zaplatenia sumy 5.508,03 Eur (165.935,- Sk), titulom náhrady škody vzniknutej pri dopravnej nehode dňa 27. 12. 2005. Navrhovateľka návrh odôvodnila tým, že dňa 27. 12. 2005 došlo k dopravnej nehode na ceste v obci Šiatroská Bukovinka, pri jazde smerom od štátnej hranice na Lučenec. Vodič motorového vozidla Opel Astra EČ: T.-XXX E., Y. S., neprispôsobil rýchlosť svojej jazdy stavu a povahe vozovky a čelne narazil do protiidúceho vozidla, v ktorom sa viezla navrhovateľka. Pri dopravnej nehode bola navrhovateľke spôsobená ťažká ujma na zdraví a mnohopočetné zranenia. Navrhovateľka si svoj nárok od odporcu žiada ako od poisťovateľa zodpovedajúceho za osobu, ktorá škodu spôsobila a bola u neho poistená. Z dôvodu, že odporca navrhovateľke dobrovoľne dňa 22. 5. 2009 zaplatil časť uplatnených nárokov v sume 3.593,93 Eur, pričom jej zaplatil celé nároky uplatnené pod bodom 10 žaloby (za okuliare z dôvodu zhoršenia zraku následkom dopravnej nehody v sume 2.875,- Sk - 95,43 Eur), za lieky na liečbu v sume 80,96 Eur, za náhradu za pomoc tretím osobám v sume 3.186,61 Eur, ďalej navrhovateľke uhradil časť cestovného uplatneného pod bodmi 5, 6 a 7 žaloby v sume 230,92 Eur, ktoré si navrhovateľka uplatnila ako náhradu za pohonné látky, zobrala navrhovateľka návrh v tejto časti späť a súd prvého stupňa v tejto časti konanie zastavil. K otázke premlčania nároku súd prvého stupňa uviedol, že nárok na náhradu škody sa premlčí za 3 roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí ak ide o škodu na zdraví. Keďže odporca vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľky uplatneného pod bodom 1 až 4, podľa názoru súdu prvého stupňa je námietka odporcu opodstatnená. Navrhovateľka si v bodoch 1. až 4. uplatnila nárok na cestovné za obdobie od 16. 1. 2006 do 13. 2. 2006 v sume 5.560,- Sk, nárok na cestovné za obdobie od 28. 2. 2006 do 13. 6. 2006 v sume 1.379,60 Sk, náklady na hospitalizáciu za 42 dní, t.j. 50,- Sk na deň v období od 27. 12. 2005 do 16. 1. 2006 a od 18. 1. 2006 do 31. 1. 2006 v sume 2.100,- Sk a náklady na kúpeľnú liečbu v Trenčianskych Tepliciach od 13. 6. 2006 do 11. 7. 2006 v sume 5.514,40 Sk. Podľa názoru súdu prvého stupňa osobitné ust. § 15 ods. 1 a 2 zák. č. 381/2001 Z.z. vyslovene uvádza, že právo na náhradu škody sa premlčí tak, ako je uvedené v ust. § 106 Občianskeho zákonníka (ďalej už len OZ), t.j. právo na náhradu škody sa premlčí v dvojročnej subjektívnej prekluzívnej lehote, bez ohľadu na objektívnu premlčaciu lehotu, ktorá pri ublížení na zdraví neplatí, či už 3-ročná alebo 10-ročná. Navrhovateľka hneď po dopravnej nehode vedela o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ako sama vo výpovedi uviedla, protiidúce vozidlo prešlo do protismeru, dostalo šmyk a čelne narazilo do vozidla, kde sedela navrhovateľka. Od počiatku bolo teda zrejmé, že dopravnú nehodu zavinil poistený odporcu, teda Y. S.. Posledný z nárokov (bod 4) si navrhovateľka uplatnila za dobu do 11. 7. 2006 (vtedy vedela, že jej škoda vznikla a vedela rozsah škody) a začala jej plynúť dvojročná premlčacia lehota, teda nárok na súde si mala uplatniť najneskôr do 11. 7. 2008. Navrhovateľka návrh podala až 20. 11. 2008. Z týchto dôvodov došlo k premlčaniu nároku navrhovateľky uplatnenom pod bodmi 1 až 4 v sume 14.554,- Sk (483,10 Eur) a z týchto dôvodov preto súd prvého stupňa v tejto časti návrh ako nedôvodný zamietol. Odporca ďalej namietol neopodstatnenosť uplatneného nároku navrhovateľky na kilometrovné, v časti cestovného, uplatneného v bodoch 5, 6 a 7. Za pohonné hmoty jej náhradu zaplatil. Podľa názoru súdu prvého stupňa námietka odporcu je dôvodná, preto súd zamietol aj návrh navrhovateľky, ktorým si uplatnila základnú náhradu podľa § 7 Zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z.z. s poukazom na opatrenie, podľa ktorého za 1 km jazdy sa priznáva paušálna suma 6,20 Sk. Podľa názoru súdu Zákon o cestovných náhradách, ako z neho vyplýva, sa používa pre účely výpočtu cestovného pri pracovných cestách, t.j. zákon výslovne nestanovuje, že by sa mal aplikovať aj vo veciach, akou je prejednávaná vec. Je možné pripustiť, že v určitých konkrétnych prípadoch sa použije analógia a pri vyúčtovaní cestovného sa prihliadne aj na základnú náhradu, ktorá vyjadruje opotrebenie motorového vozidla, tzv. amortizáciu. Bolo by to však v prípade, keby sa navrhovateľka viezla vlastným motorovým vozidlo. Sama však vo výpovedi uviedla, že jednotlivé cesty tak, ako ich špecifikovala v návrhu, absolvovala v osobných autách kamarátov a známych, ktorým platila za pohonné hmoty. Škodou sa rozumie ujma, zníženie majetku poškodeného, ku ktorému došlo po škodovej udalosti. Majetok navrhovateľky sa zmenšil v súvislosti s cestovným len o sumu, ktorú vynaložila za pohonné látky, preto jej súd nemohol priznať aj náhradu za škodu za opotrebovanie vozidla, pretože taká škoda jej nevznikla. Nárok uplatnený navrhovateľkou pod bodom 8 ako stratu na zárobku za obdobie od 17. 2. 2008 do 7. 5. 2008 v sume 4.116,- Sk (136,63 Eur) súd prvého stupňa považoval za nesporný a teda ho navrhovateľke priznal. V bode 9 si navrhovateľka uplatnila náhradu škody na osobných veciach, ktoré mala pri dopravnej nehode oblečené, pričom odporca odmietol navrhovateľke v tejto časti zaplatiť akýkoľvek nárok, pretože navrhovateľka nepredložila doklady preukazujúce zakúpenie vecí. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom odporcu a priznal navrhovateľke právo na zaplatenie sumy 557,66 Eur (16.800,- Sk), ako náhradu za poškodené osobné veci pri dopravnej nehode. Podľa názoru súdu, uvedená suma zohľadňuje hodnotu vecí, ktoré mohla mať navrhovateľka oblečené na sebe a mohla mať pri sebe vzhľadom na jej postavenie, vek, zárobok, čo súd zistil z výpovede navrhovateľky. Žiaden právny predpis neustanovuje navrhovateľke preukazovať výšku škody len dokladmi o zakúpení. K výške náhrady škody v tejto časti súd dospel voľnou úvahu, z uplatnenej sumy odpočíval hodnotu retiazky a 20% z hodnoty vecí, ako ich opotrebenie, lebo považoval za veľmi málo pravdepodobné, že navrhovateľka mala na sebe všetky veci úplne nové, ako uvádza v návrhu. Zlatá retiazka bola len potrhaná, teda na hodnote nestratila, dá sa opraviť (23.500,- Sk uplatnená suma mínus 2.500,- Sk zlatá retiazka = 21.000,- Sk, z toho 20% je 4.200,- Sk, 21.000,- Sk mínus 4.200,- Sk = 16.800,- Sk). Posledným so sporných nárokov medzi účastníkmi bol nárok navrhovateľky na zaplatenie sumy 429,76 Eur, uplatnený ako bod 13, pričom išlo o škodu, ktorá navrhovateľke vznikla v súvislosti s kúpeľnou liečbou v dňoch 15. 2. 2009 do 8. 3. 2009 v Piešťanoch. Súd prvého stupňa z uplatnenej sumy vo výške 429,76 Eur za kúpeľnú liečbu od 15. 2. 2009 do 8. 3. 2009 priznal navrhovateľke 399,08 Eur, pričom z uplatnenej sumy odpočítal časť cestovného (kilometrovné) v sume 30,67 Eur, z hore uvedených dôvodov (rovnakých ako nepriznané iné kilometrovné). Vzhľadom k tomu, že odporca sa dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, súd prvého stupňa navrhovateľke priznal úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1 a 2 OZ, s poukazom na § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Zb. Navrhovateľka preukázala, že u odporcu si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 165.935,- Sk (5.508,03 Eur) listom zo dňa 19. 11. 2008, pričom k listu pripojila všetky doklady. Bolo povinnosťou odporcu v lehote 15 dní vykonať šetrenie a navrhovateľke poskytnúť plnenie najneskôr do 9. 12. 2008. Odporca tak urobil až 22. 5. 2009, zaplatil navrhovateľke časť uplatnenej istiny, preto bol v dobe od 10. 12. 2008 do 22. 5. 2009 v omeškaní so zaplatením sumy 3.593,93 Eur. Povinnosťou odporcu je zaplatiť úrok z omeškania vo výške určenej vyhláškou v čase, kedy sa dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, čo vyplýva zo znenia § 3 cit. vyhlášky. Odporca sa dostal do omeškania s platením peňažného dlhu dňa 10. 12. 2008, kedy bola výška úroku 6,5 %, t.j. odporca je po celú dobu, počas ktorej bol s plnením peňažného dlhu v omeškaní, povinný platiť úrok z omeškania vo výške 6,5% a nie vyšší úrok 10,5%, ako si navrhovateľka uplatnila za obdobie od 1. 1. 2009 do 22. 5. 2009. Súd z uvedeného dôvodu priznal úrok z omeškania vo výške 85,89 Eur, čo zodpovedá 6,5%-nému úroku z omeškania z istiny 3.593,93 Eur za dobu od 10. 12. 2008 do 22. 5. 2009. Súd prvého stupňa ustálil, že odporca bol v omeškaní po dobu 172 dní, čo predstavuje 110,08 Eur. Navrhovateľka si uplatnila úrok z omeškania vo výške 85,89 Eur a preto súd prvého stupňa nemohol navrhovateľke priznať viac, ako sama žiadala. Súd prvého stupňa tiež priznal navrhovateľke právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 6,5% ročne z istiny 694,29 Eur od 10. 12. 2008 do zaplatenie, pretože ide o časť priznaného nároku, ktorý si navrhovateľka uplatnila listom zo dňa 19. 11. 2008 a na zaplatenie 9,5%-ného úroku z omeškania z istiny 399,09 Eur od 5. 4. 2009 do zaplatenia, pretože ide o časť priznaného nároku, ktorý si navrhovateľka uplatnila u odporcu listom zo dňa 19. 3. 2009 a 15-dňová lehota na plnenie mu uplynula dňa 4. 4. 2009. Vo zvyšnej časti súd nárok navrhovateľky na zaplatenie úroku z omeškania ako neopodstatnený zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a trovy konania pomerne rozdelil. Voči uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolala navrhovateľka a to voči rozsudku v časti, v ktorej súd návrh zamietol a v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania. V odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa navrhovateľke nepriznal 1.336,37 Eur. Nepriznanie uvedenej sumy súd odôvodnil tým, že navrhovateľka pri výsluchu uviedla, že náklady, ktoré vynaložila na prepravu motorovým vozidlom na rehabilitácie, kúpeľnú liečbu, kontrolné vyšetrenia, prípadne ďalšie operácie nazvala ako náklady za pohonné látky. Súd sa vôbec nezaoberal tým, či uhradená suma uplatnená žalobou ako cestovné náklady bola uhradená. Súd túto skutočnosť bral ako fakt, avšak časť týchto nákladov uplatnených ako kilometrovné neuznal s odôvodnením, že tieto náklady by mohla uplatniť len vtedy, ak by sa viezla vlastným motorovým vozidlom. Takéto tvrdenie súdu je nielen nesprávne ale aj nezákonné, pretože týmto postupom bol porušený základný princíp náhrady škody. Poukázala na ust. § 442 OZ, ako aj na zák. č. 381/2001 Z.z., ktorý ukladá odporcovi, aby za poisteného uhradil aj všetky účelne vynaložené náklady spojené s liečením. Tieto náklady liečenia podľa § 449 OZ majú byť uhradené tomu, kto ich skutočne vynaložil. V tomto konkrétnom prípade navrhovateľke, pretože práve táto žiadala známych o vykonanie ciest, ktoré súviseli s jej opakovanými operáciami, rehabilitáciami a liečením a tieto náklady vynaložila. Súd prvého stupňa nepriznaním tzv. kilometrovného podľa názoru navrhovateľky pochybil a poprel celý princíp náhrady škody, podľa ktorého zodpovedný subjekt má niesť všetky finančné náklady vzniknuté v dôsledku poškodenia zdravia navrhovateľky. Prvostupňový súd tiež pochybil, keď sa stotožnil s tvrdením odporcu, že položky uplatnené pod bodom 1 až 4 považoval za premlčané. K tomuto záveru súdu prvého stupňa navrhovateľka uviedla, že všetky nároky na náhradu škody uplatnila v trestnom konaní a trestným rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 2T 12/2007-209 zo dňa 6. 3. 2007. Bola odkázaná so svojimi nárokmi na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych. Podľa názoru navrhovateľky lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody začína plynúť až právoplatnosťou rozhodnutia v trestnej veci, resp. doručením znaleckého posudku k priebehu dopravnej nehody, kedy sa poistený aj poškodený, v tomto prípade navrhovateľka, dozvedel, kto za škodu zodpovedá. Listy odporcu sa nachádzajú v súdom spise. Dvojročná premlčacia lehota teda mohla začať plynúť najskôr až 6. 3. 2007, resp. doručením trestného rozsudku Okresného súdu Lučenec. Keďže žaloba bola podaná dňa 20. 11. 2008, bola podaná včas. Súčasne uviedla, že vychádzajúc z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR má za to, že námietku premlčania by nemal súd akceptovať v prípadoch, keď sa to prieči dobrým mravom. Ďalšie pochybenie súdu spočíva v tom, že navrhovateľke nepriznal nárok uplatnený pod bodom 9 za veci, ktoré mala navrhovateľka v čase dopravnej nehody oblečené a ktoré mala pri sebe. Súd priznal náhradu vo výške 16.800,- Sk, keď z uplatnenej sumy 23.500,- Sk odpočítal cenu zlatej retiazky v sume 2.500,- Sk a za zničené veci, ktoré mala navrhovateľka oblečené v čase dopravnej nehody odpočítal 20% amortizácie. Uvádza, že k nehode došlo 27. 12. 2005, teda prvý pracovný deň po vianočných sviatkoch, keď sa navrhovateľka s matkou a bratom a jeho priateľkou vybrali na výlet do Maďarska. Za daných okolností je teda takmer istý skôr opak, že na výlet s rodinou, tesne po Vianociach sa každý oblečenie do nových vecí a to úplne nových, pretože Vianoce sú slávnostným obdobím a častým darčekom býva práve oblečenie. Má za to, že pri všetkých týchto veciach jej mala byť priznaná plná náhrada. Pochybenie súdu prvého stupňa navrhovateľka vidí tiež v tom, že podľa nariadenia vlády č. 586/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády č. 87/95 Z.z. s účinnosťou od 1. 1. 2009 bol zmenený § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Z.z.. Zmena spočívala v tom, že § 3 bol rozšírený o ďalší ods. 2, kde sa uvádza, že ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškania. Táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto polroka. Navrhovateľka pri uplatňovaní nárokov vychádzala z tohto ustanovenia a od 1. 1. 2009 uplatňovala úrok z omeškania vo výške 10,5%, čo zodpovedá základnej úrokovej sadzba Európskej centrálnej banky zvýšenej o 7%. Navrhovateľka sa domáhala tiež uhradenia účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením. Tieto uplatňovala podľa zák. č. 381/2001 Z.z. ako účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastupovaním navrhovateľky. Tieto náklady si uplatnila ako súčet tarifnej odmeny a zmluvnej odmeny. Má za to, že súd mal teda postupovať nie podľa ust. § 142 ods. 2, ale podľa ods. 3 cit. ustanovenia, lebo jednak neúspech bol pomerne v nepatrnej časti a rozhodnutie o výške záviselo, resp. bolo posúdené úvahou súdu. Má za to, že všetky účelne vynaložené náklady, spojené s právnym zastúpením by mali byť navrhovateľke uhradené, aby bol zabezpečený princíp náhrady škody, podľa ktorého nemôže ísť na vrub poškodeného, aby znášal akékoľvek finančné následky spojené s tým, že mu inou osobou bola spôsobená ujma a aby sa mu dostalo plnej kompenzácie majetkovej ujmy. Súd nielenže účelne vynaložené náklady na právne zastúpenie nepriznal, ale k uplatnenej výške sa ani len nevyjadril, čím pochybil a nesporne spôsobil navrhovateľke majetkovú ujmu, pretože táto podľa uzatvorenej zmluvy musí náklady právneho zastúpenia uhradiť. Z týchto dôvodov navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti a v časti trov zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadril. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie navrhovateľky podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. 10. 2008 bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Podľa ust. § 219 O.s.p. v znení účinnom od 15. 10. 2008, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 cit. ust., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvého stupňa, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa a z dôvodu, aby nedošlo k duplicitnému uvádzaniu skutočností, ktoré už boli uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, odvolací súd sa obmedzil len na vyjadrenie k námietkam navrhovateľky v podanom odvolaní. K námietke nepriznaného tzv. kilometrovného odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa tento uplatnený nárok vyhodnotil správne, keď ustáli, že v danom prípade nebolo možné použiť ani analógiu pri priznaní tohto nároku, podľa § 7 Zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z.z., nakoľko analógiu by bolo možné použiť iba v prípade, ak by sa navrhovateľka viezla vlastným motorovým vozidlom a z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že kamarátom a známym, s ktorými absolvovala jednotlivé cesty za účelom liečenia resp. rehabilitácie platila za pohonné hmoty. Keďže navrhovateľka neuviedla a ničím nepreukázala, že platila týmto tretím osobám aj tzv. kilometrovné, naopak sama vypovedala, že uhrádzala len náklady za benzín (viď pojednávanie dňa 27. 4. 2010), súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ tento nárok navrhovateľke nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol. V odvolaní navrhovateľka uvádza, že kilometrovné bolo obsiahnuté v cestovných nákladoch, ktoré uhrádzala navrhovateľka tretím osobám. Z podaného návrhu však jednoznačne vyplýva, že kilometrovné a pohonné hmoty pri jednotlivých položkách boli vyúčtované, resp. vypočítané samostatne a z predložených listinných dôkazov tak ako už bolo vyššie uvedené bola preukázaná len úhrada pohonných hmôt tretím osobám a nie i úhrada tzv. kilometrovného. K námietke premlčania a k zamietnutiu návrhu v uplatnených položkách pod bodom 1 až 4 taktiež odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré i v tejto časti považuje za vecne správne. Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že uplatnené nároky pod bodom 1 až 4 boli zo strany navrhovateľky uplatnené na súde neskoro, t.j. po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty. Neobstojí názor navrhovateľky, že predmetné nároky uplatnené pod bodom 1 až 4, ktoré si uplatnila v trestnom konaní pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 2T 12/2007-209, až právoplatnosťou rozhodnutia v trestnej veci, resp. až doručením znaleckého posudku k priebehu dopravnej nehody bolo možné ustáliť z toho hľadiska, kto za škodu zodpovedá. Odvolací súd má za to, že v danom prípade v trestnom konaní sa zisťuje trestnoprávna zodpovednosť osoby, proti ktorej sa trestné konanie vedie, t.j. Y. S., ktorý bol stíhaný pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, t.z. v danom prípade sa zisťovala v trestnom konaní trestnoprávna zodpovednosť uvedeného subjektu. Nebolo však pochybné, že škoda, ktorá bola spôsobená navrhovateľke bola spôsobená práve touto osobou a táto skutočnosť bola zrejmá navrhovateľke už v deň, kedy došlo k dopravnej nehode. K ďalšej námietke navrhovateľky, a to k uplatneniu amortizácie na šatách navrhovateľky a nepriznanie náhrady škody za zlatú retiazku odvolací súd súhlasne so súdom prvého stupňa má za to, že v prípade náhrady škody, s aplikáciou 20%-nej amortizácie na šatách, ktorých hodnotu navrhovateľka nevedela preukázať listinnými dôkazmi (avšak je nepochybné, že túto povinnosť navrhovateľka ani nemala, nakoľko hodnota vecí, ktoré mala navrhovateľka v čase dopravnej nehody nebola neprimeraná), súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ priznal výšku náhrady voľnou úvahou z uplatnenej sumy, po odpočítaní 20%-nej amortizácie v celkovej výške 16.800,- Sk. Postup súdu bol správny preto, lebo plnú 100%-nú náhradu uplatnenej škody z poškodeného ošatenia je možné priznať iba v prípade, ak by navrhovateľka bola schopná predložiť doklad, resp. dôkaz o tom, že všetky veci, ktoré mala v deň dopravnej nehody na sebe mala úplne nové. Keďže tomu tak nebolo, postup súdu prvého stupňa pri náhrade škody bol v danom prípade správny. Čo sa týka uplatnenej náhrady škody v súvislosti s roztrhanou zlatou retiazkou, odvolací súd uvádza, že hodnota zlata navrhovateľke zostala a navrhovateľka nepreukázala, že si predmetnú retiazku dala opraviť a že s opravou retiazky jej vznikli náklady. Z týchto dôvodov preto nebolo možné akceptovať priznanie tejto uplatnenej náhrady škody zo strany navrhovateľky. Takýto postup by bol možný nap. r. v prípade, že pri dopravnej nehode by napr. došlo k strate zlatej retiazky a podobne. Škodou sa rozumie ujma, zníženie majetku poškodeného, ku ktorému došlo po škodovej udalosti. Navrhovateľka nepreukázala, že sa jej majetok v súvislosti s opravou zlatej retiazky zmenšil, preto jej nebolo možné tento nárok priznať. K námietke navrhovateľky, že súd prvého stupňa nesprávne priznal uplatnené úroky z omeškania, odvolací súd poukazuje na prechodné ustanovenia účinné od 1. 1. 2009 § 10 nariadenia vlády č. 87/1995, podľa ktorého ak došlo k omeškaniu pred 1. 1. 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do 31. 12. 2008. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia, pre priznané nároky, kde k omeškaniu došlo pred 1. 1. 2009, tak ako boli priznané súdom prvého stupňa, bolo potrebné vychádzať podľa znenia nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného do 1. 1. 2009, teda výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, čo predstavuje výšku 6,50% a teda súd prvého stupňa úrok v takejto výške priznal správne a v súlade so zákonom. Pri uplatnených peňažných nárokoch, kde omeškanie nastalo po 1. 1. 2009 a kde súd prvého stupňa priznal úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne, odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Zb. účinného odo dňa 1. 1. 2009, kde v ods. 2 § 3 je uvedené, ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškania. Táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto polroka. S poukazom na hore uvedené ustanovenie odvolací súd uvádza, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka v danom prípade bola vo výške 2,50% a teda pri navýšení tejto základnej sadzby o 7 percentuálnych bodov predstavuje výška úroku z omeškania 9,5 % tak, ako ju ustálil súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Z týchto dôvodov preto je potrebné skonštatovať, že i úrok z omeškania bol súdom prvého stupňa priznaný správne. K poslednej námietke navrhovateľky v podanom odvolaní, že táto sa domáhala uhradenia účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením a teda súd prvého stupňa mal pri rozhodnutí o trovách konania rozhodnúť nie podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a trovy konania pomerne rozdeliť podľa úspechu a neúspechu účastníkov konania, ale mal priznať navrhovateľke plnú náhradu trov konania podľa ods. 3 cit. ust., (pričom súčasťou rozhodnutia o náhrade trov konania mali byť navrhovateľke priznané i trovy konania spočívajúce zo zmluvnej odmeny zvoleného právneho zástupcu, teda advokáta na strane navrhovateľky). Navrhovateľka má za to, že súd prvého stupňa jej mal priznať i uvedenú zmluvnú odmenu, pretože zákonodarca ustanovením § 4 zák. č. 381/2001 Z.z. uložil povinnosť poisťovateľom uhradiť všetky účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením, aby bol zabezpečený princíp náhrady škody. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne pri určovaní výšky náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie klienta v občianskom konaní (§ 10 vyhl. č. 655/2004 Z.z.), nakoľko z ust. § 151 ods. 5 O.s.p. vyplýva, že trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda senátu alebo samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Vyhl. č. 655/2004 Z.z. pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb umožňuje advokátovi dohodnúť s klientom spôsob a výšku zmluvnej odmeny. Takáto odmena potom advokátovi prináleží podľa dojednanej zmluvy. V prípade, že súd rozhoduje o náhrade trov konania, je nevyhnutné, aby vždy posudzoval nárok v takýchto prípadoch podľa ust. § 10 cit. vyhl. a podľa tarifnej odmeny advokáta a nie zmluvnej odmeny. Z obsahu odvolania vyplýva, že navrhovateľka si uvedenú zmluvnú odmenu uplatňuje ako náhradu škody s poukazom na § 4 zák. č. 381/2001 Z.z.. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v prípade, ak by si navrhovateľka uplatňovala tento nárok ako náhradu škody, musel by byť tento nárok obsiahnutý v návrhu na začatie konania ako uplatnená škoda, ktorá jej vznikla v súvislosti so zastupovaním v konaní, resp. uplatňovaním škody, ktorá jej vznikla s poistnou udalosťou. Navrhovateľka si však takýto nárok v návrhu na začatie konania neuplatnila, nakoľko v tom čase jej tento nárok ešte ani nevznikol. Z týchto dôvodov preto Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne pokiaľ aplikoval ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a trovy konania pomerne rozdelil a priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa tarify tak, ako má na mysli ust. § 10 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Z týchto dôvodov preto Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom k tomu, že odporca bol v odvolacom konaní, plne úspešný, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak odporcovi žiadne trovy konania nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.