Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2To/106/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110010477 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikuš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1110010477.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikuša a členov senátu JUDr. Ľudmily Králikovej a JUDr. Denisy Mészárosovej, v trestnej veci obžalovaného R. Q. pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T 45/2010 zo dňa 09.05.2011, na verejnom zasadnutí konanom dňa 29. septembra 2011 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie obžalovaného R. Q., nar. XX.XX.XXXX sa z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T 45/2010 zo dňa 09.05.2011 bol obžalovaný R. Q. v bode 1/ uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zákona a v bode 2/ z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že 1/ dňa 06.01.2010 v presne nezistenom čase od 14.20 hod. do 17.25 hod. , v byte C. Q. na prízemí obytného domu na P. ulici číslo XX v Q., počas nedorozumenia s poškodenou J. P. ju presne nezisteným, pevným, podlhovastým, plochým predmetom s ostrým hrotom a ostrou hranou, s dĺžkou čepele minimálne 15 cm náhle a vo veľmi krátkom čase za sebou, rôznou intenzitou a prudkosťou trikrát bodol do krku vpravo a šestnásťkrát do ľavej polovice krku, hrudníka vpravo a chrbta, bezprostredne po čom jej stlačil krk s následným zamedzením dýchania, čím jej spôsobil úrazovo krvácavý šok po početných bodných poraneniach zadnej plochy hrudníka a pľúc s krvácaním navonok, pri súčasnom tlaku na dýchacie cesty s následným dusením, ktorému zraneniu poškodená J. P. na mieste podľahla, 2/ dňa 06.10.2010 v Bratislave, bezprostredne po spáchaní skutku uvedeného v bode 1/ obžaloby, pred odchodom z miesta činu z bytu na prízemí domu na P. ulici číslo XX v Q. odcudzil zväzok kľúčov, mobilný telefón značky P. V. Z v hodnote 199,- € a mobilný telefón značky P. K v hodnote 69,- €, ktorých vlastníkom bola nebohá J. P., čím poškodenej spôsobil škodu najmenej 268,- €. Za to bol obžalovaný podľa § 145 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 42 ods. 1, § 37 písm. m/ Tr. zákona odsúdený k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 23 (dvadsaťtri) rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona bol obžalovaný pre výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T 91/2007 zo dňa 03.02.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To 78/2010 zo dňa 18.08.2010 vo výroku o treste, ako aj všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 73 ods. 2 písm. b/, § 74 ods. 1 Tr. zákona súd uložil obžalovanému ochranné ambulantné sexuologické liečenie. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zákona bol obžalovanému uložený ochranný dohľad na dobu 3 roky. Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bol obžalovaný zaviazaný na náhradu škody voči poškodeným J. P. a B. P. vo výške 268,- €. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. poriadku odvolanie obžalovaný R. Q.. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že rozsudok napáda vo výroku o vine, o treste ako aj vo výroku o náhrade škody. Prvostupňový súd podľa jeho názoru nezistil náležite skutkový stav, porušil trestný zákon, nakoľko dokazovaním vykonaným na hlavných pojednávaniach nebolo nepochybne preukázané, že sa dopustil žalovaného skutku. Podľa obžalovaného súd prvého stupňa dospel k záveru o vine iba na základe nepriamych dôkazov, neexistuje proti nemu žiadny priamy dôkaz. Výpoveď svedka F. P. považuje obžalovaný za účelovú, svedok touto výpoveďou sledoval iba maximálne zníženie trestu, na ktorý čakal. Jeho výpoveď sa nezhoduje s obžalobou a navyše počas neprítomnosti obžalovaného na cele, študoval jeho spis. Naopak ďalší svedkovia jednoznačne potvrdili, že v čase medzi 16.00 hod. a 17.00 hod., kedy malo dôjsť k smrti poškodenej, sa nachádzal na inom mieste v Q.. Podľa názoru obžalovaného, súd prvého stupňa ignoroval viaceré navrhnuté dôkazy, napríklad výsluch príslušníka policajného zboru, nezaoberal sa ani kamerovými záznamami. Voči konajúcemu sudcovi vzniesol obžalovaný námietku zaujatosti, avšak táto nebola napriek uvedeniu písomných dôvodov prejednaná. Nakoľko sa trestného činu vraždy nedopustil a toto konanie mu nebolo ani preukázané, navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a postupom podľa § 226 písm. c/ Tr. poriadku ho spod obžaloby oslobodil. Odvolanie obžalovaného bolo odôvodnené aj podaním obhajcu, ktoré bolo dodatočne doručené odvolaciemu súdu. V dôvodoch obhajca vytýka prvostupňovému súdu postup v rozpore s ustanovením § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. poriadku, pričom poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný od začiatku prípravného konania spáchanie skutku popiera a neexistuje žiadny priamy dôkaz o jeho vine. Obhajca poukázal na najdôležitejšie body, na ktorých obžalovaný od začiatku postavil svoju obranu a taktiež zdôraznil, že jeho klient od začiatku prípravného konania spáchanie skutku popiera. Podľa jeho názoru väčšina dôkazov predložených súdu bola vyvrátená a spochybnená výpoveďou najbližšej priateľky poškodenej sa podľa obžalovaného potvrdilo, že s poškodenou mal dobrý vzťah, miloval ju aj ona mu prejavovala svoju náklonnosť. Často si dlho telefonovali, posielali správy a stretávali sa. Ich vzájomné sympatie však vadili jej rodinnému okoliu. Obžalovaný v odvolaní znovu zdôraznil, že presne opísal súdu sled udalostí zo dňa 06.01.2010. Popísal miesta, kde sa počas dňa nachádzal, s ktorými ľuďmi prišiel do kontaktu a jeho výpoveď je potvrdená svedeckými výpoveďami svedkov W., Q., P., P. a E.. Podľa odvolateľa najdôležitejšiu skupinu dôkazov tvoria dôkazy zabezpečené technikmi pri prvotných úkonoch, pretože práve tieto dávajú presné odpovede na otázky vo vyšetrovaní a smerujú k usvedčeniu páchateľa alebo jeho oslobodeniu. Z tohto dôvodu považuje za významný fakt, že na mieste činu neboli nájdené odtlačky jeho prstov a rúk, ktoré by nasvedčovali tomu, že skutok spáchal. Za dôležité považuje ďalej to, že znalci konštatovali u poškodenej pohlavný styk, ktorý mala mať pred smrťou, avšak na jej tele nikde nebola nájdená DNA obžalovaného. Na tele poškodenej ani na oblečení obžalovaného neboli nájdené žiadne stopy vlákien z jeho oblečenia a z oblečenia poškodenej. Je pritom nepochybne preukázané, že bol zadržaná políciou vo večerných hodinách dňa 06.01.2010 v tom istom oblečení ako mal cez deň, keď bol u poškodenej v byte. Žiadne stopy neboli nájdené ani za nechtami prstov poškodenej, rovnako neboli na oblečení obžalovaného nájdené stopy krvi poškodenej. Odvolateľ v žiadnom prípade nesúhlasí s tvrdením, že jeho oblečenie nebolo postriekané krvou z dôvodu, že poškodená bola krátko po dobodaní nožom uškrtená, pretože z fotodokumentácie z miesta činu je zrejmé, že poškodená stratila značné množstvo krvi a v okolí jej tela na tele sa nachádzajú rozsiahle krvné stopy. Obžalovaný takisto tvrdí, že pri bodných ranách na krku bola zasiahnutá aj krčná tepna, z ktorej krv striekala a táto by ho musela zasiahnuť. V závere svojho odvolania poukazuje obžalovaný na zásadnú nezrovnalosť a je ňou stanovenie času smrti poškodenej. Od začiatku prípravného konania narábali orgány činné v trestnom konaní s veľmi veľkou a teda nepresnou odchýlkou, ide o odchýlku troch hodín a súd prvého stupňa ju bez akýchkoľvek pochybností prevzal do skutkovej vety. Znalec z odvetvia súdneho lekárstva, ktorý bol vypočutý na hlavnom pojednávaní, potvrdil, že v znaleckom posudku sa objavila pisárska chyba a správne má byť uvedený čas úmrtia poškodenej medzi 16.00 hod. a 17.00 hod. dňa 06.01.2010. Uvedenú skutočnosť však prokurátor aj súd ignorovali, pretože ho zo zavinenia smrti vyviňuje. Podľa výpovedí svedkov P. sa obžalovaný v čase okolo 16.10 hod. nachádzal už na R. W., kde vystupoval z trolejbusu pri nákupnom centre W.. Je nemožné, aby v priebehu 10-tich minút zvládol presun po takej vzdialenosti ako je vzdialenosť zo P. ulice na R. W., pričom mal byť medzi tým ešte aj na autobusovej stanici L. M.. Odvolateľ upriamil pozornosť krajského súdu na všeobecne známu skutočnosť, že na preukázanie viny obžalovaného musí existovať súhrn priamych a nepriamych dôkazov, ktoré tvoria logickú ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich sa dôkazov, ktorá vo svojom súhrne nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Podľa jeho názoru záver o vine nie je v žiadnom prípade jednoznačný a nie je teda bez akýchkoľvek pochybností usvedčovaný zo spáchania žalovaného trestného činu. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol obžalovaný krajskému súdu zrušiť prvostupňový rozsudok a rozhodnúť vo veci tak, že ho spod obžaloby oslobodí. Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len za predpokladu, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Obžalovaný R. Q. požiadal odvolací súd o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného v celom rozsahu zotrval na písomných dôvodoch podaného odvolania. Vyslovil presvedčenie, že dôkazy, ktoré boli vykonané, aj s prihliadnutím na výsluch znalca v rámci odvolacieho konania, neumožňujú bez pochybností rozhodnúť o vine obžalovaného. Preto navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie. Zástupkyňa krajského prokurátora navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, nakoľko je k dispozícii dostatok dôkazov, ktoré takýto postup odôvodňujú. Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 2 ods. 19 Tr. poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. V rámci plnenia revíznej povinnosti, odvolací súd zistil, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa a po jeho doplnení v rámci konania na odvolacom súde, boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Tr. poriadku. Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúci spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných procesných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci alebo v dôsledku, ktorých by došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu. V tejto súvislosti krajský súd skúmal aj námietku zaujatosti vznesenú obžalovaným voči senátu Okresného súdu Bratislava I, ktorú podal dňa 17.03.2011 a namieta vo svojom odvolaní, že sa súd prvého stupňa touto námietkou vôbec nezaoberal, ďalej vo veci konal a dospel aj k meritórnemu rozhodnutiu. V prvom rade je potrebné dať čiastočne za pravdu obžalovanému v tom smere, že zo spisového materiálu ako aj obsahu zápisníc o hlavnom pojednávaní naozaj vyplýva, že súd prvého stupňa sa týmto podaním obžalovaného nezaoberal. Na druhej strane po preštudovaní obsahu podania obžalovaného označeného ako námietka zaujatosti, krajský súd zistil, že obžalovaný namieta výlučne procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov a vedení hlavného pojednávania (nevykonanie navrhnutých dôkazov, výsluchy svedkov, ktorí sú podľa obžalovaného zaujatí, pojednávanie bez vylúčenia verejnosti, eskortovanie na termín hlavného pojednávania napriek žiadosti obžalovaného o konanie v neprítomnosti). V súlade s ustanovením § 32 ods. 6 Tr. poriadku, ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní, o takejto námietke sa nekoná. Súd prvého stupňa teda nebol povinný formou uznesenia o takejto námietke rozhodnúť, avšak chybou súdu bolo to, že obžalovaného ani inou vhodnou formou vôbec neoboznámil s tým, že o jeho námietke sa rozhodovať nebude. Ak tak aj urobil nie je táto skutočnosť zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zrejmá. Skutkové zistenia, o ktoré súd prvého stupňa opiera svoj záver o vine obžalovaného, vyplynuli najmä z výpovede obžalovaného R. Q., výpovedí svedkov D. W., P. P., L. E., J. D., C. N., L. M., J. P., záverov znaleckých posudkov z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo, z odvetvia psychiatrie, z odboru kriminalistiky a v podstatnej miere aj z listinných dôkazov zabezpečených od prevádzkovateľov mobilných sietí. Postoj obžalovaného R. Q. je od začiatku trestného stíhania v zásade nemenný a spáchanie žalovaných skutkov popiera. Priznal však, že v byte poškodenej dňa 06.01.2010 v čase okolo 14.00 hod. bol a chvíľu sa u nej zdržal. Popiera, že by medzi nimi došlo k nejakému vážnemu konfliktu a že by jej nejakým spôsobom ublížil. Z bytu odišiel smerom na autobusovú stanicu L. M., ďalej pokračoval trolejbusom na R. W., kde ho vyzdvihli svedkovia P. a s nimi sa odviezol do F. na G.. Potom už zostal v objekte firmy, v ktorej pracoval a tam ho policajti vo večerných hodinách aj zadržali. Výpoveď obžalovaného a súčasne celá jeho obrana je vyvrátená radom nepriamych dôkazov, ako aj priamym dôkazom v podobe krvnej stopy zaistenej z oblečenia obžalovaného. Vykonané dôkazy poskytujú dostatočne ucelený obraz o priebehu skutku a to aj napriek tomu, že podstatnú časť usvedčujúcich dôkazov tvoria práve nepriame dôkazy. Tieto dôkazy z vecného aj časového hľadiska do seba zapadajú a napriek drobným nezrovnalostiam nevyvolávajú pochybnosti o vine obžalovaného. Z výpovedí obžalovaného a svedka D. W. jednoznačne vyplýva, že obžalovaný prišiel do bytu na P. ulici v Q., kde sa nachádzala poškodená J. P.. K domu došiel spoločne so svedkom D. W. približne o 14.20 hod. dňa 06.01.2010. Predtým ako vošiel do bytu, kde sa poškodená nachádzala, klopal a použil slovo „polícia“. Pokiaľ ide o ustálenie času, kedy sa do bytu k poškodenej dostal, podporne súd vychádzal aj z výpovede svedka L. Q., ktorý ako revízor v čase o 13.56 hod. uvedeného dňa kontroloval obžalovaného na linke trolejbusu č. 210 v smere na W. stanicu. D. sú časové údaje o príchode obžalovaného k poškodenej podporené výpoveďami svedkov C. N. a J. P.. Posledné uskutočnené telefonické hovory J. P. s C. N. a so svojou matkou J. P. potvrdzujú vyššie uvedený fakt a to, že obžalovaný do bytu prišiel, pričom poškodená sa pôvodne bránila a nechcela ho do bytu vpustiť, z jej hlasu v telefóne bolo možné cítiť obavy, čo bolo dôvodom, že jej príbuzní neskôr kontaktovali vlastníka bytu, v ktorom poškodená bývala a políciu. Tento krok zo strany príbuzných poškodenej bol podmienený najmä tým, že na neskôr uskutočnené volania poškodená už nereagovala, telefón nedvíhala. Ďalej mal súd prvého stupňa, rovnako odvolací súd k dispozícii presvedčivé dôkazy o pohybe obžalovaného potom, čo opustil byt na P. ulici a ide predovšetkým o listinné dôkazy o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke a lokalizácii mobilného telefónu obžalovaného R. Q. a telefónov, ktoré používala poškodená a tieto sa pôvodne nachádzali v byte na P. ulici v Q.. Z údajov poskytnutých operátormi T-L. a.s. Q. a G. P. a.s. Q. vyplýva, že mobilný telefón poškodenej s číslom XXXX/XXX XXX bol do 14.39 hod. dňa 06.01.2010 lokalizovaný na D. ulici v Q. a o 15.41 hod. bol lokalizovaný na U. ulici v Q., o 16.23 hod. v L., o 16.26 hod. v L. pri Q.. Uvedené body súhlasia s trasou, po ktorej sa pohyboval v tomto čase obžalovaný. Jeho pohyb po Bratislave v popoludňajších hodinách potvrdzujú aj výpovede svedkov P., ktorí s ním telefonovali a podľa dohody ho v čase po 16.00 hod. vyzdvihli vo F. pred obchodným centrom W. a ďalej s ním pokračovali po trase, ktorá bola zistená z ich výpovedí, ďalej podporená zábermi z priemyselnej kamery na benzínovom čerpadle vo F. na G.. Vzhľadom na zistenie, že posledný s kým prišla poškodená J. P. do osobného kontaktu, bol jednoznačne obžalovaný R. Q., nie je možné nájsť žiadne iné vysvetlenie ako to, že jej mobilné telefóny mal vo svojej dispozícii práve obžalovaný. Z dôkazov zaistených na mieste činu nepochybne vyplynulo, že mobilné telefóny spolu s kľúčmi od bytu sa v byte po náleze tela poškodenej nenašli, byt bol uzamknutý a prívesok s písmenom v tvare „A“, ktorý poškodená vždy nosila na zväzku kľúčov sa neskôr našiel pri obhliadke terénu v areáli firmy U., kde obžalovaný R. Q. pracoval. Za významný dôkaz považuje odvolací súd krvnú stopu zaistenú z pravého rukáva zimnej vetrovky bielej farby, ktorú mal dňa 06.01.2010 oblečenú obžalovaný R. Q. a táto časť oblečenia bola u obžalovaného zaistená krátko po jeho zadržaní. Znalecké skúmanie analýzou DNA potvrdilo, že DNA profil krvnej stopy zaistený zo zimnej vetrovky je zhodný s DNA profilom porovnávacej vzorky bukálneho výteru označenej „pitva P., výter z úst“. Pôvodcom krvnej stopy je teda poškodená J. P.. V tejto časti je potrebné súčasne uviesť, že bola závermi znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva, vyvrátená obrana obžalovaného, ktorý tvrdil, že krvná stopa na jeho zimnej vetrovke pochádza z menštruačnej krvi poškodenej, s ktorou mal pohlavný styk. Výsledky pitvy však jednoznačne vylučujú, že by poškodená J. P. mala v deň svojej smrti, resp. v posledných dňoch svojho života, menštruáciu. Nález na maternici poškodenej vylučuje túto fázu menštruačného cyklu. Znalci z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo v rámci svojho posudku ako aj v rámci výpovede na hlavnom pojednávaní vylúčili, že by v prípade poranení v oblasti krku išlo o poranenia povrchového charakteru a použitý nástroj zasiahol iba kožu a svalstvo krku, avšak nedošlo k prerezaniu krčnej tepny. Z uvedeného dôvodu neobstojí obrana obžalovaného, ktorý tvrdí, že z tejto časti tela poškodenej musela krv striekať, čo by sa nevyhnutne muselo prejaviť aj na jeho tele a oblečení, keďže by mal byť v tesnej blízkosti tela poškodenej. Dostatočná pozornosť bola v rámci konania na súde prvého stupňa a takisto aj v rámci odvolacieho konania venovaná vyhodnoteniu dôkazov, z ktorých súd vychádzal pri stanovení času smrti poškodenej J. P.. Vzhľadom k tomu, že v znaleckom posudku z odvetvia súdneho lekárstva a výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní, sa uvádzali viaceré časové údaje, ktorými sa určoval približný čas smrti poškodenej, pristúpil odvolací súd k výsluchu znalca L.. R. F. s cieľom odstrániť tieto nezrovnalosti, ktoré rovnako ako obhajoba, považoval za údaje zásadného významu. Znalec v rámci výsluchu pred odvolacím súdom k otázke, kedy nastala u J. P. smrť uviedol, že v znaleckom posudku pôvodne uvádzaný časový interval od 14.00 hod. do 17.00 hod. je pravdepodobne pisárskou chybou, pretože v jeho vlastnom vyhotovení posudku, ktorý si ponechal ako pracovnú verziu, sa uvádza časový interval od 16.00 hod. do 17.00 hod. Vzhľadom k tomu, že uvádzané rozpätia sú iba orientačného charakteru, nemožno vylúčiť, že ku smrti poškodenej došlo okolo 15.00 hod.. Presné určenie smrti človeka je veľmi obtiažne, preto znalec pripustil aj toleranciu v rozpätí 2-3 hodín, nakoľko posmrtné zmeny u každého človeka sú individuálne. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov znalca nemožno dospieť k stanoveniu okamihu smrti s presnosťou na hodiny, resp. minúty, ale je potrebné mať vždy na zreteli, že každý ľudský organizmus je jedinečný a nie je možné paušálne stanoviť nástup jednotlivých posmrtných zmien zistiteľných na ľudskom tele a tak presne stanoviť moment smrti človeka. Znalec jednoznačne konštatoval, že jednak odborná literatúra a takisto doterajšie praktické skúsenosti hovoria o časovej tolerancii ± 2-3 hodiny. V rámci odvolania poukázal obžalovaný R. Q. na výpoveď svedka F. P., ktorú považuje za zmanipulovanú a nepoužiteľnú, navyše údaje, ktoré v rámci výpovedi poskytol sa nezhodujú s ostatnými vykonanými dôkazmi. V tejto časti je nutné akceptovať argument obžalovaného v tom smere, že svedok F. P. skutočne uvádzal vo svojej výpovedi aj informácie, ktoré boli v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi. Ide najmä o údaje o tom, kde sa mal obžalovaný po spáchaní skutku pohybovať, ďalej údaje týkajúce sa oblečenia obžalovaného, akým spôsobom sa mal prezliecť, kde mal veci ukryť. Pokiaľ ide o výpoveď tohto svedka, nemožno vylúčiť, že čiastočné skreslenie údajov a informácií mohol získať od samotného obžalovaného, nakoľko sklony obžalovaného k uvádzaniu nadnesených, prehnaných údajov z jeho osobného, pracovného či rodinného života, potvrdzujú viaceré osoby, ktoré mali s obžalovaným vytvorený bližší vzťah, prípadne sa s ním častejšie kontaktovali. Uvedená svedecká výpoveď svedka F. P. nemá však pri komplexnom hodnotení všetkých dôkazov zásadný význam. Je potrebné si uvedomiť, že ide iba o tzv. dôkaz z druhej ruky, to znamená, že svedok poskytol súdu iba sprostredkované informácie, ktoré mal získať od obžalovaného. Odkazujúc na vyššie uvedené úvahy, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že vina obžalovaného bola bez pochybností preukázaná. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v dostatočnom rozsahu a presvedčivo odôvodnil. Takisto dospel k správnemu záveru, keď konanie obžalovaného R. Q. v bode 1/ obžaloby kvalifikoval podľa § 145 ods.1 Tr. zákona ako obzvlášť závažný zločin vraždy. Úmysel obžalovaného spôsobiť J. P. smrť je možné vyvodiť v prvom rade zo spôsobu vedenia útoku proti telu poškodenej, svedčia preň najmä lokalizácia bodných rán v oblasti, kde sa nachádzajú životne dôležité orgány, intenzita, ktorou bol útok na telo poškodenej vedený, použitý nástroj ako aj to, že išlo o veľké množstvo bodných rán, ktoré zasiahli životne dôležitý orgán a mali za následok smrť poškodenej. Podľa záverov znaleckého posudku rany boli spôsobené podlhovastým plochým predmetom s hrotom a ostrou hranou, prenikali až do pohrudnicovej dutiny a viaceré zasiahli obidva laloky pľúc. Bodné rany hrudníka s prebodnutím pľúc mali samy o sebe charakter smrteľného zranenia s rizikom krvácania navonok i do pohrudnicových dutín. Podľa zistení znalcov došlo bezprostredne po bodných a bodno- rezných poraneniach k stlačeniu krku s následným zamedzením dýchania a smrti poškodenej už nebolo možné zabrániť. Čo sa týka skutku v bode 2/ obžaloby, prvostupňový súd správne kvalifikoval konanie obžalovaného ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona. Ako už bolo spomenuté v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, záznam o uskutočnených telefonických hovoroch z mobilných telefónov, ktoré používala poškodená (XXXX XXX XXX, XXXX XXX XXX ) presne určuje čas, kedy poškodená poslednýkrát komunikovala so svojim priateľom C. N. a udáva lokality na území Q. a v jej blízkom okolí, v ktorých bol mobilný telefón poškodenej práve zaznamenaný. Celá trasa pohybu obžalovaného potom, čo opustil byt na P. ulici je znázornená na mape, pričom miesta, na ktorých boli telefóny poškodenej lokalizované, sú zhodné s miestami, ktoré sa nachádzajú na trase, ktorú absolvoval obžalovaný a súhlasí takisto aj čas. Posledná SMS správa odoslaná z mobilného telefónu poškodenej v čase o 16.10 hod a vzápätí bol tento telefón lokalizovaný na I. ulici, kde sa práve nachádzal obžalovaný a v týchto miestach ho vyzdvihol svedok P.. V popoludňajších hodinách dňa 06.01.2010, keď bol obžalovaný v spoločnosti svedkov P. a svedka E., si svedkovia všimli, že obžalovaný mal u seba aj iný mobilný telefón, ktorý mu vo vrecku zvonil, on na zvonenie nereagoval a bez toho, aby sa na telefón pozrel, prerušil zvonenie. Napriek tomu, že mobilné telefóny sa u obžalovaného nikdy nenašli, je možné na podklade podrobných výpisov hovorov a na podklade svedeckých výpovedí svedkov N., J. P., manželov P. a svedka E. dospieť k záveru, že obžalovaný sa telefónov pri odchode z bytu zmocnil a mal ich vo svojej dispozícii. Okresný súd nepochybil ani pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zákona). Je potrebné súhlasiť so záverom okresného súdu, že u obžalovaného neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 Tr. zákona. Za nedostatok v postupe okresného súdu je nutné považovať to, že ako priťažujúcu okolnosť uznal odsúdenie Okresným súdom Bratislava V zo dňa 03.02.2010 sp. zn. 4T 91/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.08.2010 sp. zn. 1To 78/2010 ako predchádzajúce odsúdenie v zmysle § 37 písm. m/ Trestného zákona. Tento postup je nesprávny z dôvodu, že uvedené odsúdenie obžalovaného za inú trestnú činnosť nepredchádza spáchaniu skutku, ktorý je predmetom tohto konania. Uvedené pochybenie však nemalo vplyv pri určovaní výmery trestu, nakoľko aj z výroku prvostupňového rozsudku vyplýva, že okresný súd § 37 písm. m/ Tr. zákona síce nesprávne použil, avšak neaplikoval ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zákona, teda vychádzal zo základnej trestnej sadzby uvedenej v § 145 ods. 1 Tr. zákona a túto postupom podľa § 42 ods. 1 Tr. zákona zvýšil, vzhľadom k tomu, že uznal obžalovaného vinným zo spáchania dvoch trestných činov spáchaných vo viacčinnom súbehu a jedným z týchto trestných činov je obzvlášť závažný zločin. Preto nepovažoval krajský súd za nevyhnutné rušiť výrok o treste a nahrádzať ho novým rozhodnutím, nakoľko pochybenie nemalo žiaden vplyv na určovanie výmery trestu. Zohľadňujúc skutočnosť, že obžalovaný R. Q. bol uznaný vinným zo spáchania dvoch trestných činov spáchaných vo viacčinnom súbehu, pričom jeden je obzvlášť závažným zločinom, bolo nutné ukladať sprísnený súhrnný trest odňatia slobody. Horná hranica trestnej sadzby uvedenej v § 145 ods. 1 Tr. zákona sa z pôvodných 20 rokov zvýšila na 25 rokov v súlade so zásadou stanovenou v § 41 ods. 2 Tr. zákona a trest mohol byť teda ukladaný v rozpätí nad výmerou 20 rokov do 25 rokov. Súčasne boli splnené podmienky pre uloženie súhrnného trestu v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zákona vzhľadom k tomu, že spáchanie žalovaných skutkov predchádzalo vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za inú trestnú činnosť spáchanú obžalovaným a ide práve o vyššie spomenuté odsúdenie Okresným súdom Bratislava V v konaní 4T 91/2007. V nadväznosti na uloženie súhrnného trestu potom správne postupoval súd prvého stupňa, keď zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T 91/2007 zo dňa 03.02.2010 ako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To 78/2010 zo dňa 18.08.2010 vo výroku o treste ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce. Trest odňatia vo výmere dvadsaťtri rokov, ktorý bol obžalovanému uložený ako súhrnný trest je trestom, ktorý spĺňa kritéria požadované v § 34 ods. 1 Tr. zákona. V prípade tak závažnej trestnej činnosti je prioritným záujmom ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu a jeho výmera musí celkom zreteľne odzrkadľovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Popri okolnostiach, ktoré súvisia so spáchaním skutkov a jeho následkami je nevyhnutné mať na zreteli vždy aj osobu páchateľa a jeho osobné pomery. Ich skúmaniu bola v rámci prípravného konania i konania pred súdom venovaná dostatočná pozornosť a závery znalcov boli zohľadnené aj pri úvahách o výmere uloženého trestu. Obžalovaný R. Q. disponuje podľa znalkyne z odboru psychológie priemernou až ľahko nadpriemernou intelektovou výbavou, pričom najvýraznejším determinantom správania obžalovaného je frustrácia, neúspech a odmietnutie. Odmietnutie podnecuje u neho výrazný afektívny náboj a napätie, ktoré nedokáže adekvátne spracovať, pričom v záťažových situáciách sa môže prejavovať mimoriadne agresívne. Recidívy kriminogénnych prejavov znižujú jeho šance na resocializáciu. Jediným pozitívom je jeho mladý vek. Zohľadňujúc fakt, že uložený súhrnný trest postihuje obžalovaného nielen za skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona, ale je zároveň postihom za trestné činy, zo spáchania ktorých bol obžalovaný uznaný vinným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T 91/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To 78/2010, považuje krajský súd uložený trest za spravodlivý. Takto uložený trest, pokiaľ ide o jeho výmeru, je trestom primeraným, tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie a adekvátnym spôsobom zohľadňuje závažnosť konania obžalovaného, ako aj jeho nenapraviteľné následky. Je potrebné na tomto mieste pripomenúť, že obžalovaný R. Q. bol v označenej veci odsúdený v dvoch prípadoch za zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, prečin ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, prečin úverového podvodu podľa § 22 ods. 1 Tr. zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 pís. a/ Tr. zákona. Zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia postupom podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona je v súlade so zákonom, nakoľko obžalovaný bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu. Zákonný bol aj postup okresného súdu pri rozhodovaní o uložení ochranného sexuologického liečenia ambulantnou formou a toto opatrenie je plne v súlade so závermi znalca z odvetvia sexuológie. Obligatórnym postupom v súlade s ustanovením § 76 ods. 1 Tr. zákona prvostupňový súd správne rozhodol o uložení ochranného dohľadu vo výmere troch rokov. Rovnako výrok o povinnosti na náhradu škody voči poškodeným J. P. a B. P. zodpovedá vykonanému dokazovaniu a je aj po formálnej stránke v súlade so zákonom. Nárok na náhradu škody vo výške 268,- € za odcudzené mobilné telefóny bol riadne a včas uplatnený a preukázaný potrebnými dokladmi. V rámci odvolacieho konania bol súdu doručený návrh poškodenej J. P. na úpravu výšky pôvodne priznanej náhrady škody a požiadala o náhradu výdavkov spojených s pohrebom a nákladov vynaložených na zhotovenia náhrobného kameňa spolu vo výške 5.923,74 €. O priznaní tejto časti nároku na náhradu škody nemohol odvolací súd rozhodnúť, nakoľko by uvedeným rozhodnutím došlo ku zmene pôvodného rozsudku v neprospech obžalovaného. Takýto postup vylučuje ustanovenie § 322 ods. 3 Tr. poriadku, podľa ktorého v neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Nakoľko bolo odvolanie v tejto veci podané iba obžalovaným, je akákoľvek zmena rozhodnutia v neprospech obžalovaného vylúčená. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil žiaden zákonný dôvod pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, postupom podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie obžalovaného R. ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.