Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/57/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111210456 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1111210456.1 Uznesenie Krajský súd v Q., v právnej veci o návrat maloletých detí L.: X., narodená XX.XX.XXXX a L., narodená XX.XX.XXXX, obe štátna občianky B. republiky, do krajiny obvyklého pobytu, zastúpené kolíznym opatrovníkom H. práce, sociálnych vecí a rodiny L., so sídlom P. X, XXX XX L., deti rodičov: otec: L.. D. L., narodený XX.XX.XXXX, bytom XX L. place, B., R. XX, B. republika, štátny občan P. republiky, zastúpený: T.. I. B. - advokátkou, so sídlom K. XX, XXX XX Q. a matka: L. L., rod. P., narodená XX.XX.XXXX, toho času bytom B. XX, XXX XX B., štátna občianka P. republiky, zastúpená: L.. J. K. - advokátkou, so sídlom B. X, XXX XX Q., o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie matky a otca proti uzneseniu Okresného súdu Q. I, č. k. XP/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : G. súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : M. uznesením súd prvého stupňa nariadil návrat maloletej X. L., nar. XX.XX.XXXX a maloletej L. L., nar. XX.XX.XXXX na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do B. republiky. G. maloletých detí sa zaviazal po návrate maloletých detí do B. matke a maloletým deťom zabezpečiť ubytovanie v prenajatom byte na adrese R. XX,XX L. road, J. a prispievať na výživu detí a matky sumou XXX,- eur mesačne k rukám matky od návratu detí do B. až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred B. T. orgánmi. F. svojom rozhodnutí ustálil, že maloleté deti X. (4 roky) a L. (2 roky) L. sa narodili rodičom počas trvania ich manželstva uzavretého v roku XXXX po ich presťahovaní do B. a obe deti sú štátnymi občiankami B. s tým, že v čase narodenia maloletých detí rodičia žili v B. v spoločnej domácnosti. D. spoločne vykonávali opatrovnícke právo k maloletým deťom, matka zabezpečovala osobnú starostlivosť o deti, bola na materskej dovolenke, otec pracoval ako lekár, ktorý rodinu zabezpečoval po finančnej stránke. J. jeden z rodičov pred XX.XX.XXXX nepodal na príslušnom súde v B. návrh na úpravu práv a povinnosti k maloletým deťom. L. dňa XX.XX.XXXX bez súhlasu otca maloletých detí a bez jeho vedomia premiestnila deti na územie P. republiky. P. rozhodnutie, na podklade vykonaného dokazovania, odôvodnil tým, že je nesporné, že maloleté deti L. mali obvyklý pobyt v B. a krajinu obvyklého pobytu matka nespochybňovala. U. posúdení výkonu opatrovníckeho práva otcom maloletých detí, ktorého výkon matka namieta z dôvodu, že celodenná osobná starostlivosť o deti bola zabezpečovaná ňou a otec „iba“ zarábal peniaze, súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade je možné výkon opatrovníckeho práva vyhodnotiť tak, že obaja rodičia teda aj otec svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, keďže rodičia žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby detí, otec zväčša po materiálne stránke ako živiteľ rodiny, (keďže matka nepracovala), matka vykonávala osobnú starostlivosť o deti ktoré boli v útlom veku a tým, že v roku XXXX obe deti začali navštevovať predškolské zariadenia. Súd prvého stupňa poukázal, že v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí. V ďalšom súd prvého stupňa skúmal či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu detí matkou dňa XX.XX.XXXX z B. na územie P. republiky. V konaní bolo preukázané výsluchom rodičov, že k neoprávnenému premiestneniu detí matkou v zmysle R. skutočne došlo, keďže matka v čase odchodu s maloletými deťmi na P. odišla v neprítomnosti otca a bez jeho súhlasu. G. matke súhlas s vysťahovaním detí na P. nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Po jej odchode zisťoval, kde sa matka s deťmi nachádza, následne podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu detí, kontaktoval príslušné orgány a XX.XX.XXXX po neúspešnej mediácii podal návrh na súd. P. vyjadrenie otca prezentované matkou a jej sestrou, že počas konfliktu sa mal vyjadriť „keď sa ti nepáči môžeš ísť a na tvoje miesto príde iná“ prvostupňový súd nevyhodnotil ako súhlas otca s vysťahovaním detí na P. alebo do inej krajiny. U. súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosťami a to domácim násilím, ktoré malo byť podľa udania matky na nej páchané zo strany otca maloletých detí a ktorého preukázanie by malo znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku XX R., na ktorý sa matka odvolávala. Z predložených dôkazov zo strany matky maloletých detí súd prvého stupňa zistil, že príslušným policajným orgánom v R. bolo dňa XX.XX.XXXX (až po neoprávnenom premiestnení detí) doručené podanie matky v slovenskom jazyku ako oznámenie domáceho násilia, ktoré mal na nej páchať jej manžel v čase spolužitia, nakoľko však policajné orgány písomnosti z iného jazyka neprekladajú, matka v máji XXXX vycestovala do R. a osobne bola na polícii vypočutá. Súd prvého stupňa skonštatoval, že doposiaľ nepredložila žiaden dôkaz, že takéto protiprávne konanie bolo otcovi maloletých detí preukázané, prípadne že bolo vznesené obvinenie voči nemu, či začaté trestné stíhanie. U. súd v B. nenariadil predbežné opatrenie na základe návrhu matky o zákaze priblíženia, nakoľko matka návrh nepodala v čase trvania ohrozenia a tieto skutočnosti tak podľa udania matky nemal dostatočne preukázané, preto bolo vytýčené pojednávanie vo veci samej na XX.XX.XXXX, kde súd rozhodne pravdepodobne po doplnení potrebného dokazovania. P. o domácom násilí popísané matkou otec popieral, matka tieto tvrdenia preukazovala znaleckým posudkom , ktorý súd prvého stupňa pripustil len ako podporný dôkaz, nakoľko jeho vyhotovenie nebolo nariadené týmto súdom, ďalej tým že už v roku XXXX v čase návštevy P. bola konzultovať túto skutočnosť v občianskom združení U. rodine v L. a dňa XX.XX.XXXX kontaktovala v R. P. Z. refuge, organizáciu pomoci týraným ženám, kde sa však napokon nedostavila. Z výpovede sestry matky maloletých detí ďalej zistil, že matka pri telefonických kontaktoch vyjadrovala smútok, zúfalstvo, udávala, že nevie čo má robiť, že ju manžel psychicky vydiera, že ju bil škrtil, avšak osobne takéto konanie nevidela. Súd prvého stupňa uzatvoril, že z takto zisteného skutkového stavu nemal dostatočne preukázané skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už vôbec nebolo preukázané, že domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých deťoch. U. však, že pri posúdení vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť a preto skúmal, či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl. XX ods. 4 M. rady (V.) č. XXXX/XXXX z XX.XX.XXXX o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (V.) č. XXXX/XXXX, ktoré ako právo V. únie má prednosť pred W. R., súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. XX písm. b) W. R., ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. U. súd preto argumentoval, že má povinnosť pri svojom rozhodnutí zohľadniť nielen text R., ale tiež nariadenia D. V., tzv. „Q. I. bis“, ktorého vzťah k R. je komplementárny, t. j. v rámci V. únie sa prednostne použije „Q. I. bis“, pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj R.. V zmysle uvedeného a v danom prípade mal súd prvého stupňa teda preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení, jednak zo strany otca, ktorý v konaní preukázal uzavretie zmluvy o prenájme bytu pre matku a deti na adrese R. XX, XX L. road, J. a zaviazal sa prenájom uvedeného bytu platiť a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou XXX,- eur mesačne, k rukám matky od návratu detí do B. až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred B. T. orgánmi. Za primerané opatrenia prvostupňový súd považoval i už prebiehajúce konanie polície, ktorá by mala zisťovať a preverovať skutočnosti tvrdené matkou, ako aj prebiehajúce konanie príslušného súdu v R. o nariadení zákazu približovať sa, taktiež aj to, že voči matke nie je na území B. vedené trestné konanie pre trestný čin rodičovského únosu. U. súd dodal, že matka tak môže po návrate do B., krajiny V. únie, využiť príslušné zákonné inštitúty na zabezpečenie či už ochrany, prípadne výživy detí či nej samotnej a má možnosť obrátiť sa na príslušné organizácie. P. rozhodnutie normatívne oprel o H. P. republiky, S. č. XX/XXXX S.. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, R. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v W. dňa XX.XX.XXXX, publikovaného v oznámení L. zahraničných vecí P. republiky pod č. XXX/XXXX Z. z. a o M. rady (V.) č. XXXX/XXXX z XX.XX.XXXX o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (V.) č. XXXX/XXXX. O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže podľa názoru súdu sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko ide o konanie týkajúce sa maloletého dieťaťa. Proti uvedenému rozhodnutiu podala odvolanie matka maloletých, čo do merita veci, a otec maloletých, čo do výroku o trovách konania. L. vo svojom odvolaní žiadala odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrat maloletých detí sa nenariaďuje. U. odvolania odôvodnila ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. d) a f). O.s.p. V jej odvolaní, okrem iného, poukazovala na skutočnosť, že je obeťou domáceho násilia, pričom dala odvolaciemu súdu do pozornosti súdnoznalecký posudok U.. L. Hargašovej s tým, že súd prvého stupňa sa s týmto dostatočne nevysporiadal. J. ďalej čl. XX ods. 4 H. P. republiky v tom kontexte, že občana P. republiky nemožno nútiť, aby opustil vlasť, keďže obe maloleté sú štátne občianky P. republiky s tým, že takýmto postupom súd flagrantným a absolútne neprípustným zásahom zasiahol do ústavných práv maloletých. U. ďalej, že nebol súdom prvého stupňa zohľadnený záujem maloletých detí, ktorý má prvoradú dôležitosť. V doplnenom odvolaní matka oboch maloletých detí dôvodila obdobnými skutočnosťami ako v podanom odvolaní. G. vo svojom odvolaní proti výroku o trovách konania poukázal na zákonné ustanovenie § 153 ods. 2 O.s.p. s tým, že žiadal náklady právneho zastúpenia v spojitosti s čl. XX ods. 4 R. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré týmto titulom predstavujú trovy advokátskeho zastúpenia vo výške XXX,XX eur. V nadväznosti na túto skutočnosť žiadal odvolací súd zmeniť uznesenie súdu prvého stupňa v časti trov konania tak, že trovy konania budú priznané. B. opatrovník sa vyjadril, že trvá na svojom vyjadrení z pojednávania vytýčeného na termín XX.XX.XXXX s tým, že navrhuje uznesenie prvostupňového súdu v časti nariadenia návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu zmeniť a vyhovieť odvolaniu matky v celom rozsahu. U. na vytvorenú citovú väzbu oboch maloletých detí na svoju matku, psychické násilie voči ich matke zo strany otca a existenciu vážneho nebezpečenstva fyzickej a duševnej ujme a neznesiteľnej situácii, ktorá by vyvstala v rámci ich návratu do B.. B. súd v Q., ako súd odvolací / § 10 ods. 1 O.s.p. /, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 2 písmeno a) O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie matky a otca maloletých detí L. nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne a právne správne. G. súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v intenciách § 219 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa N.. 1 odseku 2 H. P. republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky. Podľa § 2 zákona č. XX/XXXX S.. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. Podľa N.. 1 R. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v W. dňa XX.XX.XXXX, publikovaného v oznámení L. zahraničných vecí P. republiky pod č. XXX/XXXX Z. z. (ďalej len „ R. “), cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. Podľa N.. 3 R. U. alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. G. právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu. Súd prvého stupňa správne ustálil, že maloleté deti X. (4 roky) a L. (2 roky) L. sa narodili rodičom počas trvania ich manželstva uzavretého v roku XXXX po ich presťahovaní do B. a tieto sú štátnymi občiankami B. s tým, že v čase narodenia maloletých detí rodičia žili v B. v spoločnej domácnosti. D. spoločne vykonávali opatrovnícke právo k maloletým deťom, matka zabezpečovala osobnú starostlivosť o deti, bola na materskej dovolenke, otec pracoval ako lekár, ktorý rodinu zabezpečoval po finančnej stránke. J. jeden z rodičov pred XX.XX.XXXX nepodal na príslušnom súde v B. návrh na úpravu práv a povinnosti k maloletým deťom. L. dňa XX.XX.XXXX bez súhlasu otca maloletých detí a bez jeho vedomia premiestnila deti na územie P. republiky, ktorý dňa XX.XX.XXXX podal žiadosť (doručenú XX.XX.XXXX) na L. spravodlivosti, rovných príležitostí a reformy práva B. republiky o návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu. V zmysle M. rady (V.) č. XXXX/XXXX z XX.XX.XXXX o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (V.) č. XXXX/XXXX, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa má odvolací súd za preukázané, že v čase spolužitia v spoločnej domácnosti v B. sa otec jednoznačne podieľal na výkone opatrovníckych práv k maloletým. V zmysle vyššie uvedeného teda vyplýva, že obe podmienky /písmeno a) a b) citovaného článku 3 R./ boli naplnené kumulatívne. Teda, že matka maloletých neoprávnenie tieto premiestnila, čím porušila opatrovnícke práva otca, ktorý v čase premiestnenia toto skutočne vykonával spolu s matkou a vykonával by ho, ak by k premiestneniu nedošlo. Podľa čl. XX R. Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. T. alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa. Z obsahu návrhu otca na navrátenie dieťaťa mal súd prvého stupňa správne zistené, že neuplynula doba jedného roka odo dňa neoprávneného premiestnenia (XX.XX.XXXX) do návrhu na začatie konanie o navrátenie dieťaťa pred B. orgánmi (XX.XX.XXXX) s tým, že Okresný súd Q. I, ako súd prvého stupňa, prijal návrh otca na návrat maloletých dňa XX.XX.XXXX. Podľa čl. XX R. Q. ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. T. alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. U. hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje, že v konaní neboli nezistené žiadne závažné skutočnosti pre ktoré by návrat maloletých nemohol byť nariadený a to práve v zmysle N. XX R., na ktorý sa matka odvolávala, nakoľko nebola preukázaná existencia nebezpečenstva, žeby návrat deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Súd prvého stupňa sa v konaní veľmi správne zaoberal závažnými skutočnosti a to domácim násilím, ktoré malo byť podľa udania matky na nej páchané zo strany otca maloletých detí a ktorého preukázanie by malo znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku XX R., na ktorý sa matka odvolávala. Z predložených dôkazov zo strany matky maloletých detí bolo možné zistiť, že príslušným policajným orgánom v R. bolo dňa XX.XX.XXXX (až po neoprávnenom premiestnení detí) doručené podanie matky v slovenskom jazyku ako oznámenie domáceho násilia, ktoré mal na nej páchať jej manžel v čase spolužitia, nakoľko však policajné orgány písomnosti z iného jazyka neprekladajú, matka v máji XXXX vycestovala do R. a osobne bola na polícii vypočutá. G. súd, rovnako ako súd prvého stupňa konštatuje, že doposiaľ matka nepredložila žiaden dôkaz, že takéto protiprávne konanie bolo otcovi maloletých detí preukázané, prípadne že bolo vznesené obvinenie voči nemu, či začaté trestné stíhanie. U. súd v B. nenariadil predbežné opatrenie na základe návrhu matky o zákaze priblíženia, nakoľko matka návrh nepodala v čase trvania ohrozenia a tieto skutočnosti tak podľa udania matky nemal dostatočne preukázané, preto bolo vytýčené pojednávanie vo veci samej na XX.XX.XXXX, kde súd rozhodne pravdepodobne po doplnení potrebného dokazovania. P. o domácom násilí popísané matkou otec popieral, matka tieto tvrdenia preukazovala znaleckým posudkom , ktorý súd prvého stupňa pripustil len ako podporný dôkaz, nakoľko jeho vyhotovenie nebolo nariadené súdom, ďalej tým že už v roku XXXX v čase návštevy P. bola konzultovať túto skutočnosť v občianskom združení U. rodine v L. a dňa XX.XX.XXXX kontaktovala v R. P. Z. refuge organizáciu pomoci týraným ženám, kde sa však napokon nedostavila. Z výpovede sestry matky maloletých detí bolo zistené, že matka pri telefonických kontaktoch vyjadrovala smútok, zúfalstvo, udávala, že nevie čo má robiť, že ju manžel psychicky vydiera, že ju bil škrtil, avšak osobne takéto konanie nevidela. Z takto zisteného skutkového stavu nemohol mať súd prvého stupňa dostatočne preukázané skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už vôbec nie, že domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých deťoch. G. súd rovnako ako prvostupňový súd však pri posúdení vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť a preto skúmal, či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl. XX ods. 4 M. rady (V.) č. XXXX/XXXX z XX.XX.XXXX o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (V.) č. XXXX/XXXX, ktoré ako právo V. únie má prednosť pred W. R., súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. XX písm. b) W. R., ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. G. súd teda konštatuje, že má povinnosť pri svojom rozhodnutí zohľadniť nielen text R., ale tiež nariadenia D. V., tzv. „Q. I. bis“, ktorého vzťah k R. je komplementárny, t.j. v rámci európskej únie sa prednostne použije „Q. I. bis“, pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj R.. V danom prípade mal i odvolací súd za preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení, jednak zo strany otca, ktorý v konaní preukázal uzavretie zmluvy o prenájme bytu pre matku a deti na adrese R. XX, XX L. road, J. a jednak, že súd prvého stupňa zaviazal prenájom uvedeného bytu platiť a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou XXX,- eur mesačne, k rukám matky od návratu detí do B. až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred B. T. orgánmi. Za primerané opatrenia súd prvého stupňa správne považoval i už prebiehajúce konanie polície, ktorá by mala zisťovať a preverovať skutočnosti tvrdené matkou, ako aj prebiehajúce konanie príslušného súdu v R. o nariadení zákazu približovať sa, taktiež aj to, že voči matke nie je na území B. vedené trestné konanie pre trestný čin rodičovského únosu. L. tak môže po návrate do B., krajiny V. únie, využiť príslušné zákonné inštitúty na zabezpečenie či už ochrany, prípadne výživy detí či nej samotnej a má možnosť obrátiť sa na príslušné organizácie ako napríklad W. P. V.. Podľa čl. XX R. D. podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. Na tomto mieste B. súd v Q., ako súd odvolací, dáva obom rodičom maloletých detí do pozornosti, že R. sa nesnaží riešiť problém o tom, kto má mať právo starostlivosti o dieťa. V tejto otázke zaujíma R. implicitne stanovisko, že každý spor vo veci samej (pokiaľ sa jeho merita týka), t. j. o úprave rodičovských práv a povinností, sa má realizovať pred príslušným orgánom štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt pred tým, ako bolo neoprávnene premiestnené. A. platí tak pre premiestnenie uskutočnené pred vydaním rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností - v taktom prípade bolo porušené právo starostlivosti vykonávané ex lege, tak aj pre premiestnenie, ktorým bolo porušené už existujúce rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností. U. sa samotných dôvodov odvolania matky týka, tieto neobstoja. U. ide o súdnoznalecký posudok, ktorý súd prvého stupňa vzal do úvahy iba ako podporný dôkaz, odvolací súd poukazuje, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). S. tu teda vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. XX H. P.). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. U. úprava však neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska ich pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v občianskom súdnom konaní predstavuje zložitý myšlienkový postup. F. hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia jeho rozsudku (v danom prípade uznesenia), lebo z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s. p. vypláva súdu povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Súd prvého stupňa sa uvedenými zásadami hodnotenia dôkazov v kontexte súdnoznaleckého posudku riadil, keď uviedol, že zo zisteného skutkového stavu nemohol mať dostatočne preukázané skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už vôbec nie, že domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých deťoch. U. však, že existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť. Preto pristúpil k skúmaniu, či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl. XX ods. 4 M. rady (V.) č. XXXX/XXXX z XX.XX.XXXX o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (V.) č. H./XXXX pre prípad, že by k takémuto násiliu dochádzalo s tým, že ustálil vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany maloletých detí čo vyjadril i v samotnom výroku svojho uznesenia. D. neobstojí odvolací argument H. P. s tým, že každý občan má právo na slobodný vstup na územie P. republiky a že občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť. K. čl. XX ods. 4 H. P. je prejavom trestnohmotno právnej a trestnoprocesno právnej úpravy, ktorá je premietnutá do základného zákona štátu a ktorá nadobúda aktuálnosť v súvislosti s D. štatútom L. trestného súdu a následnej ratifikácie R. týkajúceho sa extradície medzi členskými štátmi V. únie. Z uvedeného dôvodu, ktorý právnou úpravou nesúvisí s právnou úpravou navrátenia maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, sa týmto odvolacím dôvodom odvolací súd bližšie nezaoberal. U. sa ďalších argumentov matky maloletých detí týka, súd prvého stupňa sa v prejednávanom druhu prípadu správne obmedzil len na skúmanie podmienok splnenia/nesplnenia okolností umožňujúcich/neumožňujúcich návrat detí do krajiny ich obvyklého pobytu s tým, že ako už odvolací súd naznačil vyššie, bolo správne ustálené, že tieto boli neoprávnene premiestnené, ich otec v čase neoprávneného premiestnenia vykonával opatrovnícke práva, krajina ich obvyklého pobytu je B. a po ich návrate im nehrozí nebezpečenstvo pričom poukázal i na ich najlepší záujem, okrem iného, právo nebyť odňaté zo svojho prostredia bez meritórneho rozhodnutia autoritatívneho orgánu. Súd prvého stupňa sa tomto mieste veľmi správne spravoval čl. XX ods. 1 a ods. 2 M. v spojení s ods. XX, ods. XX F. ustanovení M. a to väzbe na najlepší záujem dieťaťa a nevyhnutnosť takejto úpravy za daného stavu, keď predbežne upravil vyživovaciu povinnosť otca k maloletým, ako aj k ich matke a nariadil zabezpečenie ubytovania na konkrétnej adrese. U. sa týka odvolania otca maloletých detí, čo do výroku o trovách konania, odvolací súd konštatuje, že zákonné ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého rozhodol súd prvého stupňa, predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 142 O.s.p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu (§ XXX O.s.p.). Podľa neho súd výnimočne nemusí priznať náhradu trov konania celkom alebo sčasti, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. U. posudzovaní týchto dôvodov musí súd prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania (teda nielen toho účastníka, ktorého by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. G. súd považuje za potrebné, v prvom rade, upriamiť pozornosť na charakter konania o navrátenie maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu. S. strany R. sú presvedčené, že vo veciach týkajúcich sa opatrovníctva detí majú ich záujmy prvoradú dôležitosť, vedené želaním chrániť deti na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania. Z M. ako aj z R. jednoznačne vyplýva, že konanie o návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu je konaním návrhovým. M. však každé návrhové konanie je konaním sporovým. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje, že otázka náhrady trov konania nie je upravená v tých nesporových konaniach, ktoré možno začať len na návrh. T. zrejmé, že v týchto konaniach len ťažko možno hovoriť o úspechu alebo neúspechu vo veci, čo je rozhodujúce kritérium pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 142 a XXX O.s.p.). J. by preto aj v týchto konaniach mali súdy postupovať či už podľa § 146 ods. písm. a) O.s.p., respektíve práve podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Z celkového charakteru prejednávanej veci ako aj z podstaty medzinárodných noriem upravujúcich túto problematiku možno jednoznačne prijať záver, že agenda medzinárodných únosov detí je konaním s osobitnými okolnosťami a má výnimočnú povahu čo do uplatňovaných ,,nárokov“ a výsledku v meritórnom rozhodnutí. G. súd teda v názorovej zhode so súdom prvého stupňa akcentuje potrebu aplikácie zákonného ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. s tým, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže ide o konanie týkajúce sa maloletých detí, konkrétne ich medzinárodného únosu. G. súd po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu súdu prvého stupňa a s odvolaním sa matky maloletých, dospel ku zhodnému záveru so súdom prvého stupňa a to, že neboli zistené žiadne dôvody pre ktoré by návrhu otca maloletých nemohlo byť vyhovené. S poukazom na to, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa o nariadenie návratu maloletej X. L., nar. XX.XX.XXXX a maloletej L. L., nar. XX.XX.XXXX do krajiny ich obvyklého pobytu a pod jurisdikciu B., aby tak bol zabezpečený a obnovený pôvodný stav pred ich neoprávneným premiestnením ich matkou zo dňa XX.XX.XXXX, potvrdil ako vecne správne /§ 219 odsek 1 O.s.p./. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 odsek 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže ide o agendu maloletých detí, konkrétne o ich medzinárodný únos. A. rozhodnutie bolo prijaté senátom B. súdu v Q. pomerom hlasov X:X (§ 3 ods. 9 zákona XXX/XXXX Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.