Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/417/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209200017 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1209200017.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Eleny Ďuranovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: L.. I. F., Q. F. Bratislave, B. XX, zast. Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom v Bernolákove, Národného oslobodenia 25 proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, so sídlom v Bratislave, Nám. Slobody 6, o zaplatenie 3.967,19 € s prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 8. júna 2011 č. k. 5C 1/2009 - 149 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e . Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.453,74 € spolu s úrokom z omeškania 8,5% ročne zo sumy 2.014,70 € od 3.8.2008 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 5% zo sumy 1.439,04 € od 7.1.2009 do zaplatenia do troch dní a náhradu trov konania 1.561,84 € do rúk právneho zástupcu Mgr. Vladimíra Šárnika. Konanie v časti o zaplatenie sumy 514,45 € s prísl. zastavil a to v dôsledku späťvzatia tejto časti žaloby. V odôvodnení poukázal na to, že žalobcovi voči žalovanému vznikol nárok na zaplatenie uplatnenej náhrady škody a to škody vzniknutej v dôsledku nesprávneho úradného postupu stavebného úradu, ktorého sa tento dopustil svojou nečinnosťou, ktorý postup viedol k vydaniu nesprávneho rozhodnutia stavebného úradu o prerušení konania č. 98/3970-97/Sz/08H zo dňa 2.3.1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.3.1998 (pričom voči tomuto rozhodnutiu nebol prípustný opravný prostriedok). V danej veci nesprávny úradný postup orgánov štátu treba vidieť v tom, že ak by OÚ BA IV a MsČ Dúbravka ako stavebného úradu neboli v konaní nečinné a dom žalobcu by skolaudovali v zákonnej lehote, žalobca by nemusel vynaložiť sumu vo výške 3.453,74 eur, predstavujúcu odmenu za poskytnuté právne služby. V dôsledku postupu a rozhodnutia OÚ BA IV a MsČ Dúbravka ako stavebného úradu žalobca bol nútený, vzhľadom na komplikovanosť a zložitosť celej problematiky, vyhľadať odbornú právnu pomoc a vykonať jednotlivé právne úkony, ktoré napokon v konečnom dôsledku viedli k vydaniu kolaudačného rozhodnutia, pričom však, ak by nebol žalovaný požadoval od žalobcu predloženie listín - dohody o vymedzení vlastníctva a vecných bremien vzájomne zosúladenú pre všetkých účastníkov bytového domu, resp. rozsudok súdu o tejto občiansko-právnej otázke, nebol by žalobca nútený tieto jednotlivé úkony vykonať a za tieto aj riadne zaplatiť odmenu právnym zástupcom a teda by nedošlo k vzniku škody na jeho strane. V tejto súvislosti súd poukázal aj na rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Bratislave zo dňa 18.01.2007, č.: A/2006/1977/JA, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 07.02.2007, ktorým Krajský stavebný úrad v Bratislave ako príslušný odvolací orgán zamietol odvolanie Ing. Vojtecha Kúkoľa a Marty Kúkoľovej proti rozhodnutiu Mestskej časti Bratislava -Dúbravka č.j.: D-1997-2006/3970/ Y-9/Sz,Go zo dňa 24.08.2006, ktorým bolo povolené užívanie stavby rodinného domu žalobcu a toto rozhodnutie potvrdil. V tomto rozhodnutí na strane 3 Krajský stavebný úrad uvádza, cit.: "Stavebný úrad kolaudačné konanie rozhodnutím č. 98/3970-97/Sz/08H zo dňa02.03.1998 prerušil z dôvodu, že stavebník Mgr. Vrabec (žalobca) mal návrh na kolaudačné konanie doplniť o dohodu o vymedzení vlastníctva a vecných bremien vzájomne zosúladené pre všetkých účastníkov bytového domu, príp. rozsudok súd v tejto občiansko-právnej otázke. Podľa názoru odvolacieho orgánu stavebný úrad v tomto pochybil, pretože existovala zmluva uzavretá medzi predstavenstvom Družstva ORBITA a Igorom Vrabcom zo dňa 29.05.1981, z ktorej je zrejmý spôsob užívania terasovitého rodinného domu." Na strane 4 ďalej uvádza, cit.: "Otázky vlastníckych práv nie sú predmetom kolaudačného konania, a preto sa odvolací orgán námietkami týkajúcimi sa určenia vecného bremena nezaoberá. Spoluvlastníci terasového rodinného domu ich musia riešiť v občianskoprávnom konaní." Pokiaľ ide o občiansko-právne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava IV, sp. zn.: 11C 90/98, žalovaný namietal, že tento návrh bol podaný na súd skôr ako bolo vydané rozhodnutie stavebného úradu o prerušení konania. Žalobca však žalobu podal práve na základe požiadavky žalovaného a je irelevantné, či návrh bol doručený súdu pred alebo po vydaní tohto uznesenia, keď samotný stavebný úrad žalobcu na predloženie dohody vyzýval. Teda žalobca, v prípade, ak by príslušný orgán nevyžadoval preloženie vyššie uvádzanej dohody, resp. rozhodnutia súdu, nemal dôvod podávať takúto žalobu. Aj samotný Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č.k.: 3 Co 52/2005-258 zo dňa 10.11.2005, ktorým napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietol uvádza, že ustanovenie § 66 ods. 2 stavebného zákona o určení rozsahu vecných bremien by stavebný úrad mohol realizovať iba v prípade, ak by stavebníkom bol občan. Ale stavebníkom všetkých terasovitých rodinných domov bolo v čase vydania stavebného povolenia SDB ORBITA. V danom prípade by navyše podľa názoru Krajského súdu malo ísť o povinnosti vlastníka nehnuteľností podľa § 127 Občianskeho zákonníka, a nie o vecné bremeno, prípadne jeho vymedzenie. Okrem toho boli v predmetnej veci naplnené aj všetky ďalšie zákonné predpoklady pre vznik práva žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. V konaní bolo preukázané, že navrhovateľa zastupovali v súvislosti s bránením jeho práv v konaní viacerí právny zástupcovia a to :JUDr. Róbert Slopovský, JUDr. Darina Michalková, Mgr. Monika Patassyová a JUDr. Edita Gavorová, pričom týmto voči žalobcovi vznikol nárok na odmenu za ich zastupovanie a žalobca im túto odmenu za poskytovanie právnej pomoci aj zaplatil a teda došlo u neho k vzniku škody v podobe zmenšenia majetku. Na druhej strane však súd prvého stupňa uviedol, že skutočnosť, že žalobca zaplatil právnemu zástupcovi odmenu za zastupovanie v určitej výške, ešte sama o sebe neznamená, že celá takto vyplatená odmena a teda celá takto vzniknutá škoda je v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Otázku príčinnej súvislosti hodnotil individuálne z toho hľadiska, či daný úkon právnej pomoci, za ktorý žalobca zaplatil právnemu zástupcovi odmenu priamo súvisel s nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Taktiež otázku náhrady škody hodnotil aj z toho hľadiska, či daný úkon právnej pomoci, za ktorý žalobca zaplatil právnemu zástupcovi odmenu bol úkonom účelne vynaloženým na bránenie jeho práv. Nemožno totiž akceptovať, že by došlo k zmenšeniu majetku žalobcu v podobe zaplatenia advokátskej odmeny za akékoľvek úkony právnej pomoci, teda aj za tie, ktoré nemali z hľadiska účelnosti bránenia práv žiadne opodstatnenie. Napokon nemožno pri ustálení výšky náhrady škody opomenúť ani správanie poškodeného, ktorým poškodený prispel k zvýšeniu vzniknutej škody, či ktorým sa len on podieľal na vzniku škody (§ 441 OZ). Vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk súd, po dôkladnom vyhodnotení všetkých skutkovo ustálených úkonov právnej pomoci, za ktoré žalobca zaplatil právnym zástupcom postupne odmenu, dospel k záveru, že žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradný postupom škoda v celkovej výške 3 453,74 eur. Vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnej pomoci tak, ako boli špecifikované žalobcom, možno z hľadiska ich príčinnej súvislosti s daným neprávnym úradným postupom a z hľadiska účelnosti jednotlivých úkonov právnej pomoci uviesť, že súd po dôkladnom zvážení a posúdení všetkých žalobcom uplatnených úkonov dospel k záveru, že tieto úkony bol nevyhnutné na bránenie jeho práv a všetky úkony právnej pomoci sa týkajú nesprávneho úradného postupu vedúcemu k rozhodnutiu o prerušení konania, a preto zaplatenie odmeny za tieto jednotlivé úkony je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym postupom. Čo sa týka samotnej výšky odmeny za jednotlivé úkony právnej pomoci, súd pre účely jej výpočtu vychádzal z dohodnutej hodinovej sadzby, nakoľko v súlade s § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho klientom. V súlade s § 2 ods. 1 a ods. 2, písm. a) tejto vyhlášky si pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže advokát dohodnúť s klientom spôsob a výšku zmluvnej odmeny (pričom výška zmluvnej odmeny nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi). Zmluvná odmena sa teda môže určiť aj podľa počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci, tzv. hodinová odmena. Keďže žalobca právnym zástupcom takto vypočítanú odmenu vyplatil, je zjavné, že takto určená odmena bola predmetom ich dohody a súd takto určenú výšku odmeny ako hodinovú sadzbu považuje aj vzhľadom na obsah podaní za primeranú náročnosti veci. To obdobne platí aj o počte hodín, ktoré si právni zástupcovia vypočítali za jednotlivé vykonané právne úkony. Keďže žalobca v písomnom podaní zo dňa 06.05.2011 a súčasne aj ústne do zápisnice na pojednávaní konanom dňa 06.05.2011 zobral, so súhlasom žalovaného, späť svoj návrh v časti o zaplatenie sumy 513,45 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 03.08.2008 do zaplatenia, súd v súlade s § 96 ods. 1,2 O.s.p. konanie v tejto časti zastavil. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ktoré si navrhovateľ uplatnil, súd priznal navrhovateľovi úroky z omeškania vo výške určenej v súlade s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Pokiaľ ide o dobu omeškania, od ktorej si žalobca uplatňuje úrok z omeškania, súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, ktorý uvádza, že sa nemohol dosať do omeškania, nakoľko nárok na náhradu škody sa priznáva až súdom a preto tu nevzniká omeškanie ako pri klasických záväzkovo-právnych vzťahoch. Nárok na náhradu škody totiž nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale momentom kedy došlo k zmenšeniu majetku poškodeného, resp. v danom prípade, od momentu, kedy v súlade s § 9 zákona č. 58/1965 Zb. a § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. požiadal o predbežné prerokovaní svojho nároku na náhradu škody spôsobenej neprávnym úradným postupom, tak ako si to v konaní aj uplatnil žalobca. Nič nebránilo žalovanému, aby sa so žalobcom dohodol a v prípade, ak by jeho nárok uznal, mu vzniknutú škodu vyplatil. Zákon, a to ani zákon č. 58/1965 Zb., no ani zákon č. 514/2003 Z.z., v žiadnom prípade neviaže povinnosť škodcu resp. právo poškodeného na rozhodnutie súdu. Preto súd žalobcovi priznal úrok z omeškania tak, ako si ho uplatnil vo svojom návrhu. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca tvrdiac, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil danú vec, keď priznal žalobcovi úrok z omeškania z nároku priznaného rozsudkom a keď priznal žalobcovi sumu 2.041,70 € ako náhradu škody spočívajúcu v náhrade trov konania, ktorú žalobca zaplatil ako neúspešná strana na základe právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 52/2005 - 258 zo dňa 10.11.2005. Navrhol zrejme návrh v časti priznaných úrokov z omeškania a v časti istiny vo výške 2.014,70 € zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., dospel pritom k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v rozsahu jeho napadnutého výroku vecne správny, čo viedlo odvolací súd k jeho potvrdeniu v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.10.2008. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa považuje odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho vyplývajúce závery a právne posúdenie veci za úplné, vystihujúce podstatu prejednávanej veci, keď námietky žalovaného uvedené v odvolaní boli bez právneho významu. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. v odvolacom konaní úspešný žalobca náhradu trov neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.), nebolo tak možné mu náhradu trov odvolacieho konania priznať. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.