Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/69/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209211287 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1209211287.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobcu: W.. E. E., bytom I. D. X, J., zast. advokátom JUDr. Ondrejom Nagyom, Ružová dolina 27, Bratislava, proti žalovanému: HYDROSAN, s. r. o., Technická 6, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Jurajom Gajdošíkom, Košická 52, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10. februára 2010, č. k. 7C 145/2009 - 39, pomerom hlasov 3 : 0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a. Výrok o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok za žalobu 389 € na účet súdu prvého stupňa sa z r u š u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 19. 5. 2009 je neplatné, pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.825,68 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu v sume 389,- € na účet Okresného súdu Bratislava II do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, pričom ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi, keď zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone a jedným z dôvodov, pre ktorý môže zamestnávateľ použiť tento výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru je porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, pričom intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Mal za preukázané, že žalobca "čerpal" dovolenku bez súhlasu žalovaného, teda jeho neprítomnosť v práci dňa 11. 5. 2009 bola neospravedlnená a dospel k záveru, že žalobca tým, že sa dňa 11. 5. 2009 nedostavil do práce, porušil pracovnú disciplínu. Mal za to, že jednodňová, hoci neospravedlnená neprítomnosť zamestnanca v práci nemôže byť bez ďalšieho považovaná za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, aby bola dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže neboli preukázané negatívne následky neprítomnosti žalobcu v práci pre žalovaného, vznik škody žalovanému, predchádzajúci negatívny postoj žalobcu k plneniu pracovných povinností, ani iné okolnosti, ktoré by zvyšovali intenzitu tohto porušenia pracovnej disciplíny. Dospel k záveru, že porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustil žalobca nemožno považovať za tak závažné, aby bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a keďže okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, pracovný pomer medzi účastníkmi, založený pracovnou zmluvou zo dňa 2. 5. 2008 neskončil a ďalej trvá. O náhrade mzdy rozhodol podľa § 79 ods. 1 ZP a pri jej výpočte vychádzal z priemerného hrubého zárobku žalobcu v rozhodujúcom období mesiacov január až marec 2009, pričom zistil, že žalobca mal v mesiaci január 2009 hrubú mzdu v sume 664,41 € (z toho náhrada mzdy predstavovala sumu 121,23 €), vo februári 2009 v sume 663,88 € a v marci 2009 v sume 664,15 € (z toho náhrada mzdy predstavovala sumu 60,62 €), teda spolu 1.810,59 € (po odpočítaní náhrady mzdy v sume 181,85 €) a priemerný hrubý mesačný zárobok žalobcu bol 678,29 €. Keďže si žalobca uplatňoval náhradu mzdy za jeden mesiac v sume 663,88 € (teda menej ako bol jeho skutočný priemerný hrubý mesačný zárobok), priznal mu náhradu mzdy v tejto výške, hoci viazaný jeho návrhom. Mal za to, že žalobcovi patrí náhrada mzdy za obdobie od 7. 7. 2009 do 10. 2. 2010, teda za 6 celých mesiacov (august 2009 - január 2010) v sume 3.983,28 €, za mesiac júl 2009 v sume 592,80 € (19 pracovných dní x 31,20 €) a za mesiac február 2010 v sume 249,60 € (8 pracovných dní x 31,20 €) a celkom teda patrí žalobcovi náhrada mzdy v sume 4.825,68 €. Žalobcovi priznal náhradu mzdy až od 7. 7. 2009, keď nemal za preukázané, kedy bol žalovanému doručený list žalobcu zo dňa 22. 6. 2009, ktorý podľa jeho obsahu možno považovať za oznámenie žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní, avšak odpoveď žalovaného na tento list bola datovaná dňom 7. 7. 2009, teda najneskôr v tento deň musel byť list doručený žalovanému. Nakoľko žalobca bol v konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 71/1992 Z. z., uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok a to v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v sume 99,50 € (položka 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov) a v časti o náhradu mzdy v sume 289,50 € (položka 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov) - 6 % z priznanej sumy. O trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 O. s. p. až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu zamietnuť dôvodiac tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, keď nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca dopustil nemožno považovať za tak závažné, aby bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Poukázal na to, že súdna prax považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, odôvodňujúce možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom o. i. aj neospravedlnenú neúčasť zamestnanca na pracovisku. Mal za to, že žalobca závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, keď bolo nepochybné, že na deň 11. 5. 2009 mu neschválil čerpanie dovolenky a teda sa mal dňa 11. 5. 2009 dostaviť na pracovisko a vykonávať svoje pracovné úlohy, ktoré v daný deň nezniesli odklad. Poukázal na výpoveď konateľa P. O., ktorý uviedol, že na SMS správu od žalobcu z 10. 5. 2009, ktorou mu oznámil, že 11. 5. 2009 nepríde do práce reagoval tiež SMS správou s tým, že nesúhlasí s dovolenkou na 11. 5. 2009, jeho účasť na pracovisku je nevyhnutná a trvá na tom, aby sa v pondelok dostavil do práce, pričom jeho absencia v práci ohrozila závažným spôsobom bezproblémové vykonávanie činnosti zamestnávateľa a taktiež aj postavenie ďalších jeho zamestnancov. Taktiež mal za to, že bolo preukázané, že žalobca závažným a zavineným spôsobom porušil pracovnú disciplínu, nakoľko vedel, že svojím konaním môže porušil pracovnú disciplínu a pre prípad, že sa tak stane bol s týmto uzrozumený, nakoľko žalobcu vyzval, aby dňa 11. 5. 2009 nastúpil do práce, pričom tento tak napriek jeho výzve neurobil, pričom na uvedený deň nemal schválenú dovolenku, resp. svoju neúčasť neospravedlnil dôležitými osobnými prekážkami na jeho strane. Žalobca odvolací návrh nepodal. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov V. L. a P. O. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, ale po právnej stránke vec neposúdil správne. Podľa § 68 ods. 1 ZP zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a/ bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin b/ porušil závažne pracovnú disciplínu. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na rozviazanie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažne) je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Zákonník práce a ani ostatné pracovnoprávne predpisy nedefinujú pojem "závažné porušenie pracovnej disciplíny". Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa preto musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, na spôsobenú škodu a pod. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 63/2003 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2004). V prejednávanej veci bolo dokazovaním vykonaným odvolacím súdom preukázané, že žalobca požiadal žalovaného o čerpanie dovolenky na 11. 5. 2009, pričom žalovaný mu dovolenku neschválil. Odvolací súd vzal do úvahy okolnosti i spôsob, ktorým žalobca žiadal o schválenie dovolenky, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že u žalovaného bolo bežným spôsobom žiadať o čerpanie dovolenky vopred po odsúhlasení žalovaným. V danej veci žalobca žalovaného v pracovných dňoch o čerpanie dovolenky nepožiadal, v zamestnaní nechal dovolenkový lístok napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že konateľ žalovaného je na služobnej ceste a do práce už nepríde. Následne požiadal o čerpanie dovolenky sms správou v nedeľu večer a nepočkal ani na odpoveď konateľa žalovaného, ktorý mu taktiež sms správou oznámil, že čerpanie dovolenky neschvaľuje. Odvolací súd má za to, že bolo povinnosťou žalobcu žalovaného kontaktovať a počkať na schválenie čerpania dovolenky. V prípade, že túto svoju povinnosť si žalobca nesplnil a nedostavil sa na pracovisko, závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. Čerpanie dovolenky určuje zásadne zamestnávateľ (§ 111 ods. 1 Zák. práce). Keďže žalovaný neurčil žalobcovi čerpanie dovolenky dňa 11. 5. 2009, bolo povinnosťou žalobcu v tento deň dostaviť sa do práce a pracovať. Neprítomnosť žalobcu v práci je preto podľa názoru odvolacieho súdu zavinenou absenciou a teda porušením pracovnej disciplíny. Odvolací súd je toho názoru, že neospravedlnenú neprítomnosť žalobcu v práci dňa 11. 5. 2009 treba kvalifikovať ako zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že v inkriminovanom čase - v roku 2009 žalovaný zamestnával spolu 4 zamestnancov, z čoho možno vyvodiť, že prítomnosť každého jedného na pracovisku bola nevyhnutná. Naviac, konateľ žalovaného, teda jeho štatutárny zástupca, na pojednávaní pred odvolacím súdom uviedol, že prítomnosť žalobcu na pracovisku v pondelok 11. 5. 2009 bola bezpodmienečne nutná, pretože mal plniť pracovné úlohy, ktoré vyžadovali neodkladné riešenie a tieto úlohy musel prideliť inému zamestnancovi. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že žalobca si dovolenkový lístok vypísal v stredu 6. 5. 2009 a mal teda 4 dní (štvrtok 7. 5. až nedeľa 10. 5. 2009) na to, aby kontaktoval konateľa žalovaného a požiadal ho o súhlas s čerpaním dovolenky. Žalobca však konateľovi žalovaného zaslal v nedeľu večer sms správu, ktorou o súhlas s čerpaním dovolenky nepožiadal, iba mu oznámil, že v pondelok 11. 5. 2009 do práce nepríde. Do práce neprišiel napriek tomu, že konateľ žalovaného mu 10. 5. 2009 poslal sms správu, v ktorej mu oznámil, že s čerpaním dovolenky nesúhlasí. Takéto správanie sa žalobcu vo vzťahu k žalovanému možno označiť za arogantné. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, ale túto nesprávne právne posúdil. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 ods. 1 O. s. p. tak, že žalobu zamietol. Keďže súd prvého stupňa návrhu z väčšej časti vyhovel a z tohto dôvodu zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť súdny poplatok, odvolací súd výrok o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok za návrh zrušil, nakoľko žalobu žalobcu zamietol. O náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 3 O. s. p., nakoľko si vyhradil právo o trovách konania rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.