Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/279/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308200855 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1308200855.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Břouškovej a Mgr. Soni Pekarčíkovej, v právnej veci navrhovateľa: 1.FC TATRAN, a.s., Čapajevova 47, Prešov, IČO: 36 503 975, zastúpeného Mgr. Viliamom Čobirkom, advokátom, Čapajevova 29, Prešov, proti odporcovi: V. Viazanko, nar. 27. 10. 1981, bytom Domašská 47, Ľubotice, štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, Floriánska 17, Košice, o zrušenie rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu zo dňa 26. 11. 2007, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č. k. 10C 12/2008-72, zo dňa 15. 06. 2009, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č. k. 10C 12/2008-72, zo dňa 15. 06. 2009 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu so sídlom v Bratislave, Junácka č. 6 zo dňa 26. 11. 2007, sp. zn. 01/2007. Súčasne odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu so sídlom v Bratislave zo dňa 26. 11. 2007, sp. zn. 01/2007, a to do dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Súčasne odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 100 %. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 18. 01. 2008 domáhal zrušenia rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu so sídlom v Bratislave, Junácka č. 6 zo dňa 26. 11. 2007, č. k. 01/2007 vo veci odporcu (V. M.) proti navrhovateľovi (1. FC TATRAN a.s.) o určenie neplatnosti Dodatku č. 2 k profesionálnej hráčskej zmluve registrovanej pod č. 0359/05, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 1. 7. 2005 v bode 4 a 5. Návrh na začatie konania navrhovateľ odôvodnil s poukazom na ust. § 40 ods. 1 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní. Navrhovateľ uviedol, že vo svojom vyjadrení k žalobe podanej na rozhodcovský súd namietal, že na predmetnú vec sa nevzťahuje rozhodcovská zmluva, čo vyplýva z obsahu Dodatku č. 3 k profesionálnej zmluve, v zmysle ktorého akýkoľvek spor z tejto zmluvy budú zmluvné strany riešiť výhradne prostredníctvom rozhodcovského súdu, pokiaľ podlieha právomoci rozhodcovského súdu. Navrhovateľ ďalej namietal právomoc rozhodcovského súdu aj s poukazom na právnu úpravu právomoci rozhodcovského súdu podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa tejto úpravy v prejednávanom prípade pred rozhodcovským súdom išlo o spor, ktorý nemožno skončiť súdnym zmierom, nakoľko súd pri posudzovaní súdneho zmieru musí brať do úvahy, či tento súdny zmier je alebo nie je v súlade s hmotným právom. V danom prípade súd nemôže schváliť súdny zmier ohľadom platnosti zmluvy, pokiaľ z hmotnoprávneho hľadiska táto zmluva nespĺňala náležitosti platného právneho úkonu. Poukázal v tejto súvislosti na svoje stanovisko, uvedené vo vyjadrení k žalobe v konaní pred rozhodcovským súdom. Odporca namietal, že navrhovateľ podal žalobu z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní, teda z dôvodu, že sa rozhodlo vo veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal, pričom pre prípustnosť žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku z uvedeného dôvodu neboli splnené obidva kumulatívne dôvody zakladajúce jej prípustnosť. Ako prvý dôvod odporca uviedol, že rozhodcovská zmluva sa vzťahovala na rozhodnutie vo veci neplatnosti Dodatku č. 2 k profesionálnej hráčskej zmluve, čo vyplýva z prvého výroku rozsudku rozhodcovského súdu, ktorým tento súd rozhodol podľa ust. § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní o svojej právomoci. Rozhodcovský súd pri skúmaní, či má v danej veci právomoc konať a rozhodnúť vychádza z prvého, rozhodujúceho kritéria, a to zodpovedanie otázky, či sa jedná o majetkový spor. Rozhodcovský súd konštatoval, že podľa jeho názoru nejde ani o tzv. statusový spor ani o prípad, žeby sa tento spor nemohol skončiť súdnym zmierom. Ako druhý dôvod prípustnosti žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý nie je v konaní splnený, odporca uviedol, že navrhovateľ v konaní pred rozhodcovským súdom nenamietal, že sa rozhodlo vo veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala. Namietal, že vec nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, čo by zakladalo prípustnosť žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že ide o spor, ktorý nie je majetkovým sporom v zmysle rozsudku uvedeného výkladu a nemožno ho skončiť súdnym zmierom. Predmetom tohto sporu bolo určenie platnosti Dodatku č. 2 k profesionálnej hráčskej zmluve. Pri určení platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu v danom prípade nejde o majetkové právo účastníkov právneho vzťahu, s predmetom ktorého môžu strany aspoň čiastočne voľne disponovať svojimi prejavmi vôle (napr. darovať, predať, prenajať a pod.), i keď rozhodnutie o platnosti takéhoto právneho úkonu môže a spravidla aj má vplyv na majetkové práva účastníkov právneho vzťahu, avšak až v súvislosti s faktickými následkami platnosti resp. neplatnosti napadnutého právneho úkonu. Ide teda o spor, z povahy ktorého vyplýva, že účastníci sporného právneho vzťahu nemôžu pristúpiť k procesnej dohode, nemôžu uzavrieť súdny zmier o tom, že určitý právny úkon, v danom prípade Dodatok č. 2 k profesionálnej hráčskej zmluve je alebo nie je platný. O takejto platnosti, resp. neplatnosti môže na základe žaloby rozhodnúť iba súd, s ohľadom na súlad s hmotným právom. Účastníci právneho vzťahu teda nemôžu konvalidovať, resp. nahádzať autoritatívne rozhodnutie súdu o platnosti resp. neplatnosti právneho úkonu svojou dohodou (zmierom). Súdny zmier účastníkov nie je akákoľvek nimi akceptovaná dohoda, ale ide o určitú kvalifikovanú procesnú dohodu účastníkov sporového konania v otázke sporného nároku, ktorej právne účinky môžu nastať až schválením tejto dohody súdom. Z uvedených dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že v spore, predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti Dodatku č. 2 k profesionálnej hráčskej zmluve, uzavretej účastníkmi dňa 1. 7. 2005, nie je podľa zákona o rozhodcovskom konaní prípustné, aby rozhodoval rozhodcovský súd, nakoľko sa nejedná o majetkový spor v zmysle ust. § 1 ods. 1 písm. a) ZRK, za použitia pomocného zákonného kritéria podľa § 1 ods. 2 ZRK, teda spor, ktorý by účastníci konania pred súdom mohli skončiť súdnym zmierom. Súd prvého stupňa neakceptoval obranu odporcu v časti, žeby súd zrušením napadnutého rozsudku rozhodcovského súdu prekročil návrh navrhovateľa, ktorý sa zrušenia tohto rozsudku domáhal, s odvolaním sa na ust. § 40 ods. 1 písm. d) ZRK, pretože súd neprekročil týmto rozsudkom návrh navrhovateľa vo veci samej, keď mu vyhovel v celom rozsahu z iného právneho dôvodu (§ 40 ods. 1 písm. a) ZRK). Právna kvalifikácia sporu nie je pre súd záväzná, čo znamená, že ak účastník konania nesprávne právne kvalifikuje spor, ale vykonané dokazovanie svedčí v jeho prospech, i keď z iného právneho dôvodu, súd jeho návrhu môže vyhovieť práve z tohto iného právneho dôvodu. Súd prvého stupňa tiež uzatvoril, že neprekročil žalobný návrh (§ 153 ods. 2 O.s.p.) ani s ohľadom na námietku, že sa navrhovateľ nedomáha zrušenia rozhodcovského rozsudku v jeho prvom výroku, ktorým rozhodol tento súd o právomoci podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko z formulácie konečného návrhu žaloby (žalobného petitu), ktorým sa domáha zrušenia rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu zo dňa 26. 11. 2007, č. k. 01/2007 vo veci odporcu proti navrhovateľovi, o určenie platnosti Dodatku č. 2 k profesionálnej hráčskej zmluve je zrejmé, že navrhovateľ obsiahol v žalobnom petite celý výrok napadnutého rozhodcovského rozsudku, vo všetkých jeho častiach, a to aj v tej, ktorým rozhodcovský súd rozhodol o svojej právomoci. Navrhovateľ sa tiež domáhal odloženia vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku, a preto súd v súlade s ust. § 40 ods. 2 veta druhá zákona o rozhodcovskom konaní, vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu odložil do dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že ak súd napadnutý rozhodcovský rozsudok zruší z dôvodov ad a) neexistencie právomoci rozhodcovského súdu, alebo ad b) neplatnosti rozhodcovskej zmluvy pokračuje rozhodcovský súd v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe (§ 43 ods. 1 ZRK). Uvedeným postupom právna úprava rieši stav, na ktorý v rámci obrany poukazoval odporca, že v prípade vyhovenia žalobného návrhu o zrušenie rozhodcovského rozsudku mu bude uprené právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde. O trovách prvostupňového konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 156 ods. 2 a § 151 ods. 7 O.s.p. a rozhodol, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 100 %, tak ako budú uvedené v samostatnom uznesení o náhrade trov konania. Voči uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal odporca. V odvolaní uviedol, že prvostupňový súd zrušil napadnutý rozhodcovský rozsudok z dôvodu, že ide o spor, ktorý nie je majetkovým sporom a nemožno ho skončiť súdnym zmierom. Ďalej uviedol, že v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať iba spory o nárokoch z určitého záväzkového vzťahu v prípade, že ich základ nie je sporný. Uviedol tiež, že z povahy sporu vyplýva, že účastníci nemôžu uzavrieť súdny zmier o tom, že určitý právny úkon je alebo nie je platný. S týmto záverom súdu prvého stupňa sa odporca nestotožňuje a uvádza, že rozhodcovský súd v prvom výroku rozhodcovského rozsudku rozhodol o svojej právomoci. V jeho druhom výroku rozhodol o určení neplatnosti ustanovení v Dodatku č. 2 a v treťom výroku o náhrade trov konania. Navrhovateľ sa žalobou mohol domáhať aj zrušenia rozhodcovského rozsudku v jeho prvom výroku, ktorým tento rozhodol o svojej právomoci, v zákonnej 30-dňovej lehote od jeho doručenia, čo však neurobil. Konajúci súd preto nemôže ísť v tomto smere podľa § 153 ods. 2 O.s.p. ultra petitum a zrušiť rozhodcovský rozsudok vo výroku, ktorého zrušenia sa navrhovateľ nedomáha. Je zrejmé, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je návrhovým konaním, spravovaným dispozičnou zásadou. Predmet a rozsah tohto konania vymedzuje navrhovateľ v žalobnom petite. Porovnaním výroku rozsudku rozhodcovského súdu a petitu žalobného návrhu je zrejmé, že výrok rozhodcovského rozsudku presahuje rozsah žalobného návrhu. Prvý výrok rozhodcovského rozsudku o právomoci rozhodcovského súdu, ktorý nebol žalobou napadnutý takto nadobudol účinky právoplatného rozsudku všeobecného súdu podľa § 35 ZRK. Odporca vo vyjadrení k žalobe uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi rozhodcovského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku. Je nepochybné, že medzi stranami ide o majetkový spor z obchodno-právneho vzťahu. Platnosť, resp. neplatnosť ustanovení Dodatku č. 2 má nepochybne vplyv na majetkové vzťahy a najmä na majetkové práva a povinnosti účastníkov z nich vyplývajúce. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd právne uzavrel, že rozhodcovský súd je príslušný pre spory SFZ, jeho členov a registrovaných hráčov s inými športovými zväzmi, ich klubmi, ďalej pre prestupové spory, vzájomné spory medzi stranami a tak ďalej. Ak sa na tom strany dohodnú, uznajú príslušnosť tohto súdu. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku ignoroval závery Krajského súdu v Prešove ako inštančne vyššie postaveného súdu. Pokiaľ ide o majetkový charakter medzi účastníkmi, podľa názoru odporcu tento je daný. Je nepochybné, že výsledok sporu sa prejaví v majetkovej sfére obidvoch účastníkov. Pokiaľ ide o záver prvostupňového súdu, že spor o neplatnosť ustanovení Dodatku č. 2 nemožno skončiť súdnym zmierom, odporca aj tento považuje za nesprávny. Zhodne s názorom rozhodcovského súdu v napadnutom rozsudku aj odporca tvrdí, že O.s.p. nevylučuje, aby sa spor o neplatnosť právneho úkonu mohol skončiť súdnym zmierom. Je zrejmé, že povaha sporu nevylučuje takýto záver už začatého súdneho konania. Konajúci súd uviedol v napadnutom rozsudku, že účastníci právneho vzťahu nemôžu konvalidovať resp. nahrádzať autoritatívne rozhodnutie súdu o platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu svojou dohodou. Podľa odporcu však takýto výklad, s ohľadom na znenie § 99 O.s.p. neobstojí. V každom súdnom konaní o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úklonu prichádza do úvahy, aby účastníci v určitom štádiu konania po vykonaní niektorých navrhnutých dôkazov dospeli k záveru, že o ďalšie vedenie sporu nemajú záujem a sú schopní a ochotní sa dohodnúť o platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu. Záver prvostupňového súdu je teda v tomto smere, podľa názoru odporcu nesprávny a spor, ktorý bol predmetom konania pred rozhodcovským súdom možno skončiť súdnym zmierom. Z týchto dôvodov navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. K odvolaniu odporcu sa písomne dňa 10. 08. 2009 vyjadril navrhovateľ, ktorý uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za vecne správny, a preto ho navrhuje potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie odporcu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 1 O.s.p. s nariadením odvolacieho pojednávania v neprítomnosti účastníkov konania podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pričom dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Ako prvou otázkou sa zaoberal odvolací súd tým, či bolo možné prejednať odvolanie odporcu v neprítomnosti účastníkov konania, na odvolacom pojednávaní dňa 02. 11. 2011. Odvolací súd konštatuje, že obaja účastníci konania, boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca sa pojednávania pred odvolacím súdom nezúčastnili ani nepožiadali o odročenie pojednávania a taktiež sa na pojednávanie neospravedlnil. Dňa 31. 10. 2011 bolo Krajskému súdu v Bratislave doručené ospravedlnenie právneho zástupcu odporcu z neúčasti na pojednávaní pred odvolacím súdom a súčasne bola pripojená žiadosť o odročenie pojednávania. Právny zástupca odporcu ako dôvod, pre ktorý žiadal o odročenie termínu pojednávania uviedol skutočnosť, že dňa 02. 11. 2011 bude so svojimi rodičmi, ktorí sú vo vysokom veku odcestovaný, v dôsledku sviatku Pamiatka zosnulých, a keďže predvolanie na pojednávanie obdržal dňa 21. 10. 2011, kedy už mal dohodnutý termín vycestovania, žiadal o odročenie termínu pojednávania na neskorší termín. Odvolací súd konštatuje, že uvedený dôvod nepovažoval za taký, pre ktorý by bolo možné vyhovieť žiadosti právneho zástupcu odporcu a odročiť odvolacie pojednávanie, nakoľko ust. § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje odročiť pojednávanie len z dôležitého dôvodu a tento dôvod za takýto odvolací súd nepovažuje. V danom prípade bolo možné poveriť zastupovaním iného právneho zástupcu na základe substitučnej plnej moci. Právny zástupca odporcu neuviedol a nepreukázal skutočnosť, že odporca, trval na osobnej účasti práve uvedeného právneho zástupcu. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre prejednanie veci pred odvolacím súdom s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Odvolací súd súčasne poukazuje na ust. § 219 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na zdôraznenie vecnej správnosti odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil všetky námietky, ktoré boli prednesené účastníkmi konania v priebehu prvostupňového konania. Odvolací súd poukazuje na správny právny záver súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil daný právny vzťah tak, že v danom prípade ide o spor, ktorý nie je majetkovým sporom, kedy poukázal na skutočnosť, že v rozhodcovskom konaní o majetkových veciach zo súkromnoprávnych vzťahov sú prípustné nielen žaloby na plnenie, ale tiež žaloby určovacie, avšak také, ktorými sa neurčuje, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, ale ktorými sa určuje určitý nárok, jeho existencia, výška, alebo rozsah, z nesporne existujúceho vzťahu. Odvolací súd tiež súhlasí s právnym záverom, že ide o spor, z povahy ktorého vyplýva, že účastníci sporného právneho vzťahu nemôžu pristúpiť k procesnej dohode a teda nemôžu uzavrieť súdny zmier v zmysle ust. § 99 O.s.p. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nie je možné schváliť pred súdom zmier, napr. v prípade, ak sa jedná o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, lebo takýto úkon nie je možné konvalidovať ani dodatočným odstránením dôvodu neplatnosti a preto sa ani nemôžu účastníci takého sporového konania dohodnúť na platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu, o ktorý sa vedie spor. Pokiaľ ide o námietku odporcu uvedenú v odvolaní, že v prípade, že jeden z účastníkov uzná v určitom štádiu konania a po vykonaní niektorých dôkazov, že na ďalšom vedení sporu nemá záujem a účastníci sú schopní a ochotní sa dohodnúť o platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu, tak k tejto námietke odvolací súd uvádza, že takýto postup nie je možný. V prípade, že účastník konania, ktorý o nejakom právnom úkone tvrdil, že je platný alebo neplatný dospeje k záveru, že druhá strana konania uvedie skutočnosti, ktoré bude považovať za správne po právnej stránke, môže mať za následok len prípadné späťvzatie žaloby zo strany navrhovateľa, resp. rozhodnutie vo veci samej. Účastníci právneho vzťahu nemôžu konvalidovať, resp. nahrádzať autoritatívne rozhodnutie súdu o platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu svojou dohodou. Súdny zmier totiž podlieha schváleniu súdom, ktorý prípadnú dohodu v zmysle ust. § 99 ods. 2 O.s.p. podmieňuje súladom s právnymi predpismi hmotného práva. Nie každá dohoda ad hoc je dohodou tvoriacou podklad pre schválenie súdneho zmieru. Vždy musí ísť o určitú kvalifikovanú procesnú dohodu účastníkov sporového konania v otázke sporného nároku, ktorá je tak, ako už bolo vyššie uvedené v súlade s hmotným právom. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že v danom prípade súd prvého stupňa neprekročil petit návrhu. Poukazuje na všetky právne závery, ktoré uviedol súd prvého stupňa. Odvolací súd súhlasne ako i súd prvého stupňa má za to, že v danom prípade ide o súvisiaci výrok, ktorý nie je možné oddeliť od ďalších výrokov z hľadiska rozhodnutia vo veci. V prípade ak sa účastník konania domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, domáha sa teda zrušenia celého rozhodcovského rozsudku a nielen niektorých jeho výrokov. Táto skutočnosť vyplýva už zo samotného návrhu, kde navrhovateľ napáda aj samotnú právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať v danej veci a teda vychádzajúc z obsahu návrhu je možné ustáliť, že bol napadnutý celý rozhodcovský rozsudok, vrátane jeho prvého výroku. Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom zaoberal i otázkou včasnosti podania návrhu na zrušenie rozhodnutia Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu, pričom z predložených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudok rozhodcovského súdu bol navrhovateľovi doručený dňa 27. 12. 2007 a návrh na zrušenie rozhodnutia rozhodcovského súdu bol Okresnému súdu Bratislava III doručený dňa 18. 01. 2008, teda v zákonnej 30-dňovej lehote v zmysle ust. § 41 ods. 1 ZRK. Z týchto dôvodov, ako i z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení napadnutého rozsudku Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v odvolacom konaní plne úspešný, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže navrhovateľovi žiadne trovy odvolacieho konania reálne nevznikli, ich náhradu mu nepriznal. Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré si právny zástupca navrhovateľa vyúčtoval vo výške 53,49 Eur a 6,95 Eur ako paušálnu náhradu za vyjadrenie k odvolaniu, nakoľko navrhovateľ sa v písomnom podaní zo dňa 10. 08. 2009 vyjadril k odvolaniu odporcu len v tom zmysle, že žiada rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. K žiadnym hmotnoprávnym námietkam uvádzaným v odvolaní odporcu sa navrhovateľ nevyjadril, a preto odvolací súd dospel k záveru, že takéto vyjadrenie nemožno považovať za úkon, ktorý spĺňa predpoklad pre náhradu trov právneho zastúpenia, v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. Z týchto dôvodov preto odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.