Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/210/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410212353 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1410212353.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY B. súd v Q. v senáte zloženom z predsedu senátu T.. A. P. a členov senátu T.. T. F. a T.. L. W. v právnej veci navrhovateľa: F. Y., bytom L. XX, Q., štátny občan P., zastúpeného advokátom T.. T. S., U.., so sídlom W. XX, A., proti odporcovi: B. U., s.r.o. „v likvidácii", so sídlom J. X, Q., I.: XX XXX XXX, zastúpeného P., K. & U. s.r.o., so sídlom W. M.. XX, Q., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľ proti rozsudku Okresného súdu Q. IV zo dňa XX. mája XXXX č.k. XXC XXX/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : G. súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : M. rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné a jeho pracovný pomer u odporcu trvá, zároveň uloženia odporcovi povinnosti nahradiť mu mzdu v sume priemerného mesačného zárobku X.XXX,XX eur od XX.XX.XXXX do právoplatnosti rozsudku, keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ uzatvoril s odporcom dňa XX.XX.XXXXX S. o výkone funkcie konateľa a pracovnom pomere, predmetom ktorej bola zmena a doplnenie pracovnej zmluvy medzi navrhovateľom a touto spoločnosťou odporcu a úprava právnych vzťahov medzi spoločnosťou a navrhovateľom ako zamestnancom a zároveň konateľom spoločnosti s tým, že uzavretím tejto zmluvy sa zrušujú všetky skoršie zmluvy, ktoré sa týkali právneho vzťahu medzi spoločnosťou a navrhovateľom, keď tento pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, nezávisle na tom, či navrhovateľ vykonával funkciu konateľa, a to na druh práce riaditeľ spoločnosti, ktorého náplňou práce podľa čl. 2 časť 2 zmluvy bol výkon riadiacej činnosti podľa uznesení a príkazov spoločnosti, rozhodovanie o všetkých zamestnaneckých otázkach, vytvorenie organizačnej štruktúry spoločnosti, zastupovanie spoločnosti voči tretím osobám, vypracovanie konceptov pre strategické plánovanie podnikateľskej činnosti spoločnosti a jej rozvoja, kontrola operatívnej činnosti spoločnosti, riadenie obchodnej činnosti spoločnosti, s dohodnutým miestom výkonu práce a iných práv a povinností konateľa. L. preukázané, že listom zo dňa XX.XX.XXXX odporca okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľom a oznámil mu aj odvolanie z funkcie konateľa, na čo mu navrhovateľ listom zo dňa XX.XX.XXXX oznámil, že toto okamžité skončenie považuje za neplatné. S poukazom na ust. § 68 ods. 1 písm. b) a § 42 ods. 1 S. práce sa ako predbežnou zaoberal otázkou vzniku a existencie pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi, ktorý mal vzniknúť na základe uvedenej S. o výkone funkcie konateľa a pracovnom pomere zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorej nepochybne vyplynulo, že navrhovateľ bol jediným konateľom odporcu a ako konateľ uzatvoril sám so sebou S. o výkone funkcie konateľa a pracovnom pomere a nakoniec mal preukázané, že v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľ vykonával funkciu konateľa. Na základe uvedeného dospel k záveru, že pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi nevznikol, vychádzajúc z dohodnutej náplne práce, z ktorej vyplývalo, že náplň práce navrhovateľa ako riaditeľa spoločnosti bola totožná s náplňou funkcie konateľa, posudzujúc toto podľa § 133 ods. X, § 134, § 135 ods. X,X G.. zák. odkazujúc tu aj na právny názor vyjadrený v rozsudku M. súdu P. republiky zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. XCo XX/XX, podľa ktorého vykonanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je konateľ v danom prípade konateľ spoločnosti s rušením obmedzeným, nie je výkonom práce v pracovnom pomere, nevznikol medzi účastníkmi pracovný pomer podľa § 42 ods. 1 S. práce, a preto nemohlo dôjsť ani jeho zániku okamžitým zrušením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 S. práce, a teda neprichádzalo do úvahy ani rozhodovanie o platnosti skončenia takéhoto pracovného pomeru. Z uvedených dôvodov preto nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy týkajúce sa existencie dôvodov skončenia pracovného pomeru, ani jeho mzdovými nárokmi, pretože by toto dokazovanie bolo nadbytočné. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania ako odmenu za právne zastúpenie za tri úkony právne služby - prevzatie, príprava a podanie vyjadrenia a účasť na pojednávaní, ďalej režijný paušál a R., nepriznal mu odmenu za uplatnené 2 úkony právnej služby, a to nahliadnutia do spisu, nakoľko vzhľadom na štádium a priebeh konania vykonané úkony by sa javili byť neúčelné, pričom sadzba tarifnej odmeny bola určená z tarifnej hodnoty s najvyššou hodnotou sporu podľa § 10 ods. 3 F. č. XXX/XXXX Z.z., ako X-násobok ročného plnenia vypočítané z hrubej mesačnej mzdy navrhovateľa X.XXX,XX eur, ktorú si v návrhu uplatnil, pričom základná sadzba sa podľa § 13 ods. 3 cit. vyhl. zvyšovala o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny XX,XX eura, ktorá mu patrila v ostatných spojených veciach, v danom prípade vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, keďže odporca si uplatnil tarifnú odmenu vo výške XXX,XX eur za 1 úkon právnej služby, túto mu súd prvého stupňa priznal spolu s režijným paušálom 1 x X,XX eur, 2 x X,XX eur, zvýšenú o R. XX% za 1 úkon v roku XXXX a o R. XX% za 2 úkony vykonané v roku XXXX, pričom spolu trovy právneho zastúpenia predstavovali sumu X.XXX,XX eur. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a)m b), c), d), e) a f) O.s.p., namietajúc v podrobnostiach najmä, že súd prvého stupňa porušil povinnosť v zmysle ust. § 118 ods. 2 O.s.p., keď neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov bolo možné považovať zhodné a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, čím odňal odporcovi možnosť riadne konať pred súdom, pretože „uplatňovanie nárokov navrhovateľa v konaní, tak nemohlo riadne plniť svoj účel, nakoľko odporca v konaní nevedel, akým smerom sa uberajú úvahy súdu ohľadom skutkového právneho posúdenia a súd tak vydal prekvapivé rozhodnutie“. U. išlo o hmotno-právne dôvody odvolania, namietal voči záveru súdu prvého stupňa o neplatnosti vzniku pracovnoprávneho pomeru na základe S. o výkone funkcie konateľa v pracovnom pomere zo dňa XX.XX.XXXX, keď podľa jeho názoru tento záver nevyplýval z vykonaného dokazovania, resp. z tohto nevyplývalo, že by náplň jeho práce ako riaditeľa spoločnosti bola totožná s náplňou funkcie konateľa, keď v uvedenej zmluve boli osobitne upravené právne vzťahy medzi spoločnosťou a ním ako zamestnancom riaditeľom spoločnosti, a osobitne právne vzťahy medzi ním ako konateľom spoločnosti, keď nikdy netvrdil, že činnosť štatutárneho orgánu vykonával v pracovnom pomere. Súd prvého stupňa tak neskúmal obsah týchto pracovných činností a ich rozdiely a nesprávne aj posudzoval znaky závislej práce, a to aj pri výkone práce ako zamestnanca. U. na to, že k tomu, či výkon funkcie konateľa je nezameniteľný s pracovnou náplňou zamestnanca, sa nedá dospieť len jednoduchým porovnaním pracovných náplní s povinnosťou konateľa, ale len na základe toho, ak sa zistí, že v predmetnej pracovnej náplni je rozhodovanie na úrovni konateľa, v ktorej súvislosti poukázal na to, že v danom prípade on ako riaditeľ, nemal všetky oprávnenia štatutárneho orgánu, ale iba tie, ktoré mu boli zverené rozhodnutím štatutárneho orgánu, a ktoré sa mohli aj meniť v rámci organizačnej štruktúry spoločnosti a ako riaditeľ musel postupovať podľa uznesení a príkazov spoločnosti, teda štatutárneho orgánu a tá skutočnosť, že výkon funkcie konateľa a pracovná náplň riaditeľa boli oddelené vyplýva aj čl. 5 časti I. zmluvy, kde je uvedené, že „pracovný pomer trvá nezávisle na skutočnosti, či pán Y. vykonáva v spoločnosti funkciu konateľa“, k čomu neskôr aj prišlo, pretože štatutárnym orgán odporcu sa pri predaji obchodného podielu stali dvaja konatelia, ktorí mohli konať za spoločnosť iba spoločne, avšak on ako riaditeľ mohol konať za spoločnosť aj samostatne. V ďalej odvolaní tvrdil, že ak aj v danom prípade nevznikol pracovný pomer medzi účastníkmi na základe uvedenej písomnej zmluvy, vznikol konkludentne a ani nedostatok písomnej formy zmluvy nespôsoboval jej neplatnosť, v ktorej súvislosti výkal súdu prvého stupňa, že sa vôbec nezaoberal otázku, či bol konateľom spoločnosti, ktorý mohol konať samostatne, alebo bolo v spoločnosti viac konateľov, a ako mohli za spoločnosť konať, keď od roku XXXX, kedy došlo k zmene spôsobu konania štatutárneho orgánu za spoločnosť, nemohol ako konateľ konať za spoločnosť samostatne, ale iba spoločne s druhým konateľom, od ktorej doby muselo byť zrejmé, kedy vykonával funkciu konateľa, konal spoločne a kedy pracoval v pracovnom pomere ako riaditeľ spoločnosti, teda konal samostatne, od ktorého okamihu sa výkon činnosti konateľa náplň pracovného pomeru vôbec neprekrývali, boli jednoznačne odlíšiteľné. Na takýto konkludentný súhlas odporcu s výkonom pracovného pomeru vyplýva aj z toho, že tento mu do skončenia pracovného pomeru vyplácal dohodnutú mzdu za prácu riaditeľa, odvádzal za neho príslušné odvody a aj s ním okamžite skončil pracovný pomer a tvrdenie odporcu, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručil len z preventívne formálnych dôvodov, považoval za účelové. M. tiež proti rozhodnutiu o výške trov konania, resp. jej náhrade, keď spochybňoval určenie tarifnej hodnoty veci podľa § 10 ods. 3 vyhlášky č. XXX/ XXXX Z.z., keď predmetom právnej služby nebolo opakujúce sa plnenie a ani sa nedomáhal plnenia na čas dlhší ako 5 rokov a ani na čas neurčitý a tak mal pri určení výšky tarifnej hodnoty vychádzať z ust. § 11 ods. 1 cit. vyhl.. Odporca vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, odvolanie navrhovateľa v plnom rozsahu „zamietnuť“ a uplatnil si náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia. K námietke nedodržania postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. súdom prvého stupňa uviedol, že počas celého priebehu konania priebeh veci podrobne prostredníctvom právneho zástupcu sledoval, ani z rozhodnutia súdu prvého stupňa nebol zmätený, toto nebolo ani prekvapivé, a teda postupom súdu prvého stupňa mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, čo vyplýva aj z toho, že sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotožňuje. K odvolacím argumentom navrhovateľa pokiaľ išlo o vznik pracovnoprávneho vzťahu poukázal na jeho vyjadrenie k návrhu vo veci samej zo dňa XX.XX.XXXX, uviedol, že v S. o výkone funkcie sa navrhovateľ dopustil excesu, keď sám so sebou uzatvoril zmluvu o pracovnom pomere a de facto bol teda sám sebe zamestnávateľom i zamestnancom, a teda k absencii striktnej odlíšiteľnosti postavenia zamestnanca a zamestnávateľa a vzťahu nadriadenosti a podriadenosti a nebola tu pritom splnená podmienka závislej práce podľa § 1 ods. 2 S. práce, a tento pracovný pomer nemohol vzniknúť ani konkludentne. U. by aj v danom prípade vznikol medzi účastníkmi pracovný pomer, pri posudzovaní neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázal na rozsudok M. P. P. sp. zn. XCdo XXX/XXXX týkajúce sa ust. § 53 ods. 1 písm. b) S. práce a povinnosťou súdu skúmať či možno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával až do uplynutia výpovednej lehoty pri skúmaní otázky intenzity porušenia pracovnej disciplíny. U. išlo o námietky proti správne určeným trovám právneho zastúpenia poukázal na odôvodnenie vo vyčíslení v liste zo dňa XX.XX.XXXX, striktne v zmysle vyhlášky č. XXX/XXXX Z.z. a na navrhovateľom požadovanú náhradu mzdy, ktorá nebola v petite návrhu časovo ohraničená a spĺňala tak podmienky opakujúceho sa plnenia, keďže bola žiadaná v opakovaných pravidelných časových intervaloch v mesačných dávkach. G. súd prejednal vec z dôvodov a v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolania pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolanie navrhovateľa nie je možné považovať za dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX, určenia, že tento pracovný pomer trvá a skúmaním podmienok pre náhradu mzdy. F. dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., správne sa ako predbežnou zaoberajúc otázkou vzniku a existencie pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania a po jej vyriešení správne dospel k záveru, že pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi v danom prípade nevznikol na základe S. o výkone funkcie konateľa a pracovnom pomere zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 42 ods. 1 S. práce, a preto nemohlo dôjsť ani k jeho zániku okamžitým zrušením podľa § 68 ods. 1 S. práce, čo spôsobovalo bezzákladnosť uplatneného návrhu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a súvisiacich nárokov. Podľa § 1 ods. 1 S. práce (zákon č. XXX/XXXX Z.z. v znení neskorších predpisov), tento zákon upravuje individuálne pracovné vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Podľa § 1 ods. 2 S. práce, za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu k nadriadenosti zamestnávateľa podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa podľa pokynov zamestnávateľa v jeho mene za mzdu alebo odmenu v pracovnom čase na náklady zamestnávateľa jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností. Podľa § 1 ods. 3 S. práce, závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu, alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. S. prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodno-právnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Podľa § 7 ods. 3 S. práce, so zamestnancom, ktorý je štatutárnym orgánom, alebo členom štatutárneho orgánu, dohodne podmienky podľa § 43 ods. 1 v pracovnej zmluve orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny orgán ustanovila. U. ako právny pojem a predmet pracovného pomeru musí spĺňať charakteristiky práce, ktorú zamestnanec na základe pracovnej zmluvy vykonáva pre iný subjekt. U. pracovného pomeru je teda vždy len práca spĺňajúca určité právne charakteristiky, medzi ktoré najpodstatnejšie patrí osobný výkon práce, to že práca je vykonávaná pre iného, teda pre zamestnávateľa a podľa jeho pokynov na princípe podriadenosti a nadriadenosti, čo tvorí základnú charakteristiku závislej práce, ktorá je vždy osobnou závislosťou zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi. S. v zmysle ust. § 7 ods. X, 2 S. práce, sa rozumie osoba, ktorá v rámci pracovnoprávneho vzťahu disponuje pracovnou silou a ktorá má vo vzťahu k zamestnancovi právo dávať pokyny. U. zamestnávateľ má povahu pracovnoprávneho pojmu a treba ho odlišovať od pojmu podnikateľ, ktorý má hospodársko- právny význam a zamestnávateľ je iba obvykle vlastníkom podniku. Pre právne postavenie zamestnanca má právny význam nielen tzv. konateľské oprávnenie zamestnávateľa, t.j. oprávnenie vystupovať vo vlastnom mene, a na vlastnú zodpovednosť voči iným subjektom, ale hlavne oprávnenie zamestnávateľa dovnútra zamestnávateľského subjektu, ktorým zamestnávateľský subjekt plní svoje práva a povinnosti aj voči zamestnancom. U. členovia štatutárnych orgánov (§ 7 ods. 3 S. práce) nevykazujú všetky potrebné charakteristiky pracovného pomeru, ich vzťah napr. k príslušnej obchodnej spoločnosti, resp. družstvu nemá byť pracovnoprávnym vzťahom, ale vzťahom založeným predovšetkým zmluvou o ustanovení do funkcie. F. funkcie člena štatutárneho orgánu nie je výkonom závislej práce v podriadenosti zamestnávateľovi, ako to vyplýva nielen zo všeobecnej charakteristiky pracovného pomeru zakotveného v S. práce, ale aj z právnej charakteristiky pracovného záväzku zamestnanca podľa S. práce. M. však vylúčiť, aby medzi členom štatutárneho orgánu a zamestnávateľom nebol založený pracovný pomer, pri ktorom druhom práce by bola iná pracovná činnosť, než je výkon funkcie štatutárneho orgánu. A. spôsobom môžu vzniknúť dva paralelné od seba zásadne nezávislé právne vzťahy, z ktorých jeden sa bude spravovať napr. mandátnou zmluvou podľa Obchodného zákonníka a druhý pracovnou zmluvou podľa S. práce. F. je smerodajný charakter vykonávanej práce (prof. T.. W. Q., R.., XXXX, S. práce komentár, piate prepracované a doplnené vydanie, P., október XXXX). J. z uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa v danom prípade správne zameral dokazovanie a následne právne posúdenie zisteného skutkového stavu na otázku vzniku existencie pracovného pomeru medzi účastníkmi konania a v tejto súvislosti skúmaním podmienky danosti existencie základnej charakteristiky, a to závislej práce ako podstatného znaku pracovného pomeru vykonávaného na základe ustanovení S. práce a na základe pracovnej zmluvy, a to jediným možným spôsobom, a to porovnaním opisu dohodnutých pracovných činností, ktoré mal navrhovateľ v danom prípade vykonávať ako zamestnanec s tými činnosťami, ktoré mal vykonávať v čase uzavretia predmetnej zmluvy o výkone funkcie konateľa v pracovnom pomere zo dňa XX.XX.XXXX ako štatutárny orgán, teda jediný konateľ odporcu v tom čase. U. uvedených činností dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že činnosti uvedené v čl. 2 ods. 3 predmetnej zmluvy patria nesporne do okruhu najzákladnejšej činností vykonaných spravidla konateľom spoločnosti ako štatutárnym orgánom a z uvedeného dôvodu preto v danom vzťahu absentuje charakteristika závislej práce, keď uvedené činnosti z hľadiska svojho obsahu nemožno od seba oddeliť, odlúčiť. Z uvedeného dôvodu preto jeho záver o tom, že medzi účastníkmi nevznikol riadny pracovný pomer a z uvedeného dôvodu preto nemohlo prísť ani k jeho zániku okamžitým zrušením podľa § 68 ods. 1 S. práce, preto v plnom rozsahu vyplýva z vykonaného dokazovania a súd prvého stupňa takto zistený skutkový stav aj správne právne posúdil podľa § 42 ods. X, § 68 ods. 1 písm. b) S. práce v spojení s ust. § 133 a nasl. Obchodného zákonníka. Pre absenciu základnej charakteristiky závislej práce ako podmienky pre vznik pracovnoprávneho pomeru, preto v danom prípade nemohlo prísť ani k vzniku tohto pracovného pomeru konkludentne tak, ako to namietal navrhovateľ vo svojom odvolaní, pretože tento bol naďalej štatutárnym orgánom odporcu so všetkými z toho vyplývajúcimi právami, tak v zmysle konania voči tretím osobám, ako aj konania dovnútra spoločnosti napr. voči zamestnancom, a to bez ohľadu na to, či tak mohol konať samostatne alebo spoločne s ďalším konateľom ako štatutárny orgán. U. išlo o námietku, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 O.s.p., resp. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci danú tým, že súd prvého stupňa porušil povinnosti v zmysle ust. § 118 ods. 2 O.s.p., odvolací súd aj vzhľadom na vyjadrenie odporcu poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade súd prvého stupňa postupoval plne v súlade s ust. § 114 O.s.p., riadne pripravil pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci na jedinom pojednávaní (aj keď jedno pojednávanie dňa XX.XX.XXXX odročil na žiadosť likvidátora odporcu), takto v rámci prípravy doručil návrh na začatie konania odporcovi spolu s prílohami do vlastných rúk s výzvou na vyjadrenie a s poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p., následne vyjadrenie odporcu k návrhu navrhovateľa doručil navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi spolu s predvolaním na pojednávanie dňa XX.XX.XXXX. J. vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa XX.XX.XXXX toto uskutočnil rovnako v súlade s ust. § 117 ods. X, § 118 ods. 1 a po prednesení návrhu zo strany navrhovateľa a vyjadrení odporcu muselo byť nepochybne zrejmé tak účastníkom, ako aj súdu, že jediným právne významným skutkovým tvrdením, resp. otázkou je tu predbežné posúdenie otázky platnosti uzavretej pracovnej zmluvy, resp. vzniku pracovného pomeru medzi účastníkmi, a to práve z dôvodov uvedených vo vyjadrení odporcu k podanému návrhu na začatie konania a následne oboznámil, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná tak, ako to vyplýva aj z uvedenej zápisnice. E. postup, aj keď zo zápisnice priamo nevypláva, že by súd prvého stupňa zaprotokoloval uvedené vyhlásenie o spornosti, resp. zhode významných skutkových tvrdení, tak nemožno považovať za postup, ktorý by odňal účastníkom možnosť konať pred súdom a za vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a nebol to dôvod pre zrušenie tohto rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. M. pokiaľ sa tejto vady dovoláva navrhovateľ, ktorý však zároveň netvrdí, že uvedeným postupom bola odňatá možnosť konať pred súdom jemu, ale tvrdí, že bola odňatá odporcovi, ktorý však uvedené popiera, aj z uvedeného dôvodu preto odvolací súd na uvedenú námietku neprihliadal, aj keď považoval za potrebné sa k nej vyjadriť. D. vecne správne bolo aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, keď aj v tomto smere svoje rozhodnutie dostatočne a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď je nepochybné, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal tak určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku, ktorý predstavuje sumu vo výške X.XXX,XX eur odo dňa XX.XX.XXXX bez uvedenia konkrétnej sumy, resp. obdobia, za ktoré by malo byť táto náhrada poskytovaná a z uvedeného dôvodu bolo potrebné sadzbu tarifnej odmeny určiť z tarifnej hodnoty podľa § 10 ods. 3 F. č. XXX/XXXX Z.z., ako X-násobok ročného plnenia vypočítaného z hrubej mesačnej mzdy navrhovateľa, pričom táto základná sadzba sa zvýšila podľa § 13 ods. 3 cit. vyhl. o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny a vo veci určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. U. z dôvodu, že navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania neobmedzil dobu poskytovania, po ktorú žiadal poskytnúť náhradu mzdy a ani túto časovo neohraničil, resp. uvedený nárok časovo neohraničil, bolo možné jeho nárok považovať za opakujúce plnenie tak, ako to uviedol odporca vo svojom vyjadrení, pretože túto náhradu žiadal v opakovaných pravidelných časových intervaloch, tzn. v mesačných dávkach a nebol tak dôvod pre postup podľa § 11 ods. 1 cit. vyhl.. P. zreteľom na uvedené, odvolací súd stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. X,X O.s.p.. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní náhradu nepriznal, keď tento si uvedený nárok síce uplatnil riadnym návrhom v zmysle § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. vo vyjadrení k odvolaniu podanom na súde prvého stupňa XX.XX.XXXX, uvedené trovy však nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku dňa XX.XX.XXXX; pretože mu okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývali, zmenil odvolací súd rozhodnutie o prisúdení náhrady trov konania tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V danom prípade mal odporca vedomosť o tom, že navrhovateľ podal odvolanie vo veci samej, k tomuto sa aj písomne vyjadril a v tomto vyjadrení si uplatnil náhradu odvolacieho konania a nič mu nebránilo trovy odvolacieho konania aj vyčísliť aspoň v uvedenom štádiu. M. termín vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bol zverejnený na úradnej tabuli odvolacieho súdu, ako aj na stránke Z.. v zákonom určenej lehote piatich dní v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a teda tento termín bolo možné považovať za všeobecne známy. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.