Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/56/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509210225 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1509210225.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY A. súd v B. v senáte zloženom z predsedu senátu P.. K. Q. a členov senátu P.. P. V. a P.. F. O. v právnej veci navrhovateľky: M. X., bytom F. ul. č. X, A., zastúpenej advokátom P.. T. K., so sídlom O. č. X, B., proti odporcovi: G. Q., s.r.o., so sídlom A. č. XX, B., D.: XX XXX XXX, zastúpenému T. A. H. V., s.r.o., so sídlom L. č. XX, B., o zaplatenie XXX,XX eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu B. V zo dňa XX. januára XXXX č.k. XXC XXX/XXXX-XX, takto r o z h o d o l : H. súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : J. č.k. XXC XXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľky na zaplatenie stravného a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť jej XXX,XX eur spolu s X% úrokom z omeškania zo sumy XX,XX eur a s X,X% úrokom z omeškania zo sumy XX,XX eur od XX.XX.XXXX do zaplatenia spolu s náhradou trov konania v sume XX,XX eur a vo zvyšku návrh zamietol. V. z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že navrhovateľka pracovala u odporcu na základe pracovnej zmluvy z XX.XX.XXXX, počnúc od XX.XX.XXXX, a vykonávala administratívnych prác v kancelárii odporcu. Podľa bodu 4 pracovnej zmluve jej bola priznaná základná mesačná mzda XX.XXX,- Sk brutto, vyplácaná spätne vždy do XX. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorá zahŕňala aj finančnú kompenzáciu za nemožnosť zabezpečovania stravovania zo strany zamestnávateľa. Navrhovateľkou uplatnený nárok na zaplatenie príspevku na stravné za obdobie od júla do decembra (bez mesiaca október) XXXX posúdil podľa § 152 I. práce ako dôvodný. L. podľa druhej vety bodu 4 pracovnej zmluvy o tom, že mesačná mzda zahŕňa aj finančnú kompenzáciu za nemožnosť zabezpečiť stravovanie, považoval pre neurčitosť a rozpor so zákonom za neplatné (§ 37 ods. 1 a § 39 H.. zák.). S poukazom na ust. § 118 ods. 2 I. práce dovodil, že za mzdu nemožno považovať finančný príspevok na stravovanie, keďže nie je peňažným plnením za prácu a nemôže byť súčasťou mzdy. A., že zamestnávateľ sa môže so zamestnancom dohodnúť, že príspevok bude vyplácať spolu so mzdou, avšak výška mzdy musí byť zo mzdových podmienok zrejmá. Q. mzdy a finančného príspevku predstavujúceho mimomzdový nárok, do jednej sumy bez toho, aby obidva samostatné nároky boli špecifikované a oddelené, a teda dojednanie, že súčasťou mzdy je bližšie nešpecifikovaný finančný príspevok na stravovanie, vyhodnotil ako neurčitú a v rozpore s § 118 a § 119 I. práce. X. odporca žiadal vykladať bod 4 pracovnej zmluvy podľa ust. § 37 H.. zák., v zmysle ktorého je právny úkon prejav vôle smerujúci k vzniku, zániku alebo zmene tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, poukázal na skutočnosť, že právne predpisy s prejavom vôle musia spájať zamýšľané právne následky, teda musí ísť o prejav vôle, ktorý sa objektívne urobil v súlade s právnym poriadkom, čo v prejednávanom prípade nebolo, pre rozpor s §§ 118 a XXX I. práce, dodržané. B. nepochybné, že odporca chcel vyriešiť splnenie jeho povinnosti ako zamestnávateľa pri zabezpečovaní stravy, avšak jeho konanie premietnuté do bodu 4 pracovnej zmluvy nesplnilo znaky platného právneho úkonu. X. odporca tvrdil, že navrhovateľka bod 4 pracovnej zmluvy nespochybnila a o podmienkach dohody zabezpečenia stravného vedela, uviedol, že nie je možné len z pasívneho správania sa zmluvnej strany konvalidovať neplatný právny úkon. K námietke započítania vznesenej odporcom uviedol, že odporca navrhovateľke vyplácal len mzdu, nie finančný príspevok na stravovanie, navrhovateľka preto na základe neplatnej časti právneho úkonu nezískala žiadne plnenie, ktoré by musela ako bezdôvodné obohatenie vydať. L., že neplatnosť právneho úkonu nespôsobila navrhovateľka sama, preto v zmysle § 17 ods. 3 I. práce nemôže byť ne platnosť na jej ujmu, čo znamená, že i prípade, ak by na základe neplatného právneho úkonu nejaké plnenie získala, nezaťažovala by ju povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať. Z. poukázal aj na to, že I. práce neupravuje započítanie ako spôsob zániku záväzku a na zánik záväzkov z pracovnoprávnych vzťahov nie je možné použiť ani ustanovenia § 580 a nasl. H.. zák., keďže nejde o ustanovenia všeobecné (podľa § 1 ods. 4 I. práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia H. zákonníka). K uplatneným úrokom z omeškania uviedol, že v § 152 I. práce a ani v inom jeho ustanovení sa nehovorí, kedy je finančný príspevok za stravovanie splatný, pričom príspevok patrí za pracovnú zmenu (§ 152 ods. 2 hovorí o poskytovaní stravy v priebehu pracovnej zmeny), takže výšku mesačného príspevku mohol odporca zistiť po ukončení mesiaca a navrhovateľka mohla prvýkrát právo uplatniť v X. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Keďže lehota na vyplatenie finančného príspevku na stravovanie nie je určená ani v zákone a ani v pracovnej zmluve (pre neplatnosť druhej vety bodu X. pracovnej zmluvy), dospel k záveru, že odporca bol povinný v zmysle § 33 ods. 3 I. práce nárok uspokojiť do 7 dní odo dňa, kedy ho navrhovateľka na zaplatenie vyzvala. Navrhovateľka tak prvýkrát urobila až listom z XX.XX.XXXX, avšak kedy úkon požiadania bol adresne doručený odporcovi, nepreukázala. X. však odporca na túto výzvu odpovedal dňa XX.XX.XXXX, vyhodnotil tento dátum ako deň, kedy ho navrhovateľka o uspokojenie nároku požiadala. Na základe uvedeného potom dovodil, že splatnosť uplynula dňa XX.XX.XXXX a od XX.XX.XXXX bol odporca v omeškaní. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľke neúspešnej len v nepatrnej časti priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby aj v tejto časti bol návrh zamietnutý dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. X. na to, že navrhovateľka v pracovnej zmluve určito a zrozumiteľne prejavila súhlas s tým, že vyplácaná suma XX.XXX,-Sk brutto zahŕňa dve zložky, a to mzdu a stravné. Z. so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti druhej vety čl. 4 pracovnej zmluvy, hoci aj pri jej nesprávnej právnej formulácii, že mzda zahŕňa stravné. Podľa neho bolo jasne stanovené, že suma XX.XXX,-Sk brutto označená nesprávne ako „mzda“, zahŕňa aj nemzdovú zložku - stravné, ktorej nárok je určitý aj bez výslovnej dohody o jeho výške na základe zákona, a preto nemohlo byť pochýb o výške príspevku na stravné a tým ani o výške mzdy ako rozdielu medzi sumou XX.XXX,-Sk a príspevkom na stravné. R., že vôľa zmluvných strán bola jednoznačná v tom, že suma XX.XXX,-Sk zahŕňa ako mzdu, tak aj stravné a pri posudzovaní zákonnosti uvedeného dojednania nie je správne vychádzať z omylu nesprávnej právnej formulácie, ktorá protirečí zmyslu zákona o vôli zmluvných strán, ale z takého jej významu, ktorý zodpovedal vôli zmluvných strán a praxi, ktorú zaviedli a navrhovateľka ju počas celého trvania pracovného pomeru nenamietala. Z. priznanie úrokov z omeškania od XX.XX.XXXX, ktorá nemé oporu v zákone, ani vo vykonanom dokazovaní. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za správne, a preto ho navrhla potvrdiť. H. súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa venoval otázke platnosti dojednania v článku 4 pracovnej zmluvy náležitú pozornosť, na jej posúdenie vykonal potrebné dokazovanie (§ 120 ods. X,X O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia I. práce (§ 152, § 118, § 119 ods. X) v spojení s ustanoveniami H. zákonníka (§ 37 ods. X, § 39), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k priznaniu peňažného príspevku na stravné z dôvodu, že dojednanie podľa druhej vety článku 4 pracovnej zmluvy je neplatné, ako pre jeho neurčitosť, tak aj pre rozpor so zákonom, aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Odporca vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. Q. zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. H. odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov v napadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatňovaného odvolacieho dôvodu podľa § XXX ods. 2 písm. f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Q. zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. X, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok odporcu. Odporca sa nedôvodne bráni tým, že dojednanie v pracovnej zmluve o tom, že mzda zahŕňa aj príspevok na stravné, je len nesprávnou právnou formuláciou, ktorá nemôže spôsobovať neplatnosť tejto časti pracovnej zmluvy pre neurčitosť, či rozpor so zákonom. K právnej argumentácii súdu prvého stupňa, ktorú odvolací súd považuje v celom rozsahu za správnu, dodáva, že dojednanie príspevku na stravné, ako súčasť mzdy, bez určenia konkrétnej výšky pripadajúcej na mzdu a na príspevok na stravné, by navyše znamenalo neprípustnú zmenu výšku mzdy vzhľadom na zmenu výšky príspevku, ktorá závisí od sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste, čím by takto v rozpore so zákonom nepriamo dochádzalo k zmene podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy v časti výšky mzdy, ktorá je možná jedine dohodou zmluvných strán v zmysle ust. § 43 ods. 1 I. práce. Vzhľadom na objektívny rozpor uvedeného dojednania so zákonom, majúci za následok jeho absolútnu neplatnosť podľa ust. § 39 H. zákonníka, nie je právne významná obrana odporcu založená na argumentácii, že vôľa zmluvných strán v skutočnosti smerovala k dojednaniu dvoch zložiek, a to mzdy a príspevku na stravné. X. omeškania odporcu s plnení peňažného príspevku na stravné súdom prvého stupňa má oporu v ust. § 33 ods. 3 I. práce, podľa ktorého ak nie je lehota uspokojenia nároku ustanovená právnym predpisom alebo ak nie je určená v rozhodnutí alebo dohodnutá, musí sa nárok uspokojiť do siedmich dní odo dňa, keď o uspokojenie oprávnený účastník požiadal. V. vykonaného dokazovania dávajú spoľahlivý podklad pre záver súdu prvého stupňa, že odporca sa dostal do omeškania dňom X.X.XXXX, nakoľko nárok navrhovateľky neuspokojil ani do X.X.XXXX, teda do 7 dní po tom, ako ho navrhovateľka listom zo dňa XX.X.XXXX o plnenie požiadala. Q. súd prvého stupňa rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. vzhľadom na neúspech navrhovateľky v konaní len v nepatrnej časti. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok odporcu už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, ktorý v súlade so zákonnou právnou úpravou dôkladne vyhodnotil relevantnosť argumentácie odporcu, na ktorej založil svoju obranu v prvostupňovom konaní, a na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní. Z. sa žiada uviesť, že z hľadiska všetkých zistených skutkových okolností prípadu zodpovedajú právne závery súdu prvého stupňa aj požiadavke spravodlivého vysporiadania vzťahu medzi účastníkmi. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešnej navrhovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodala návrh v odvolacom konaní na rozhodnutie o povinnosti nahradiť jej trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.