Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/376/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009899350 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1009899350.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Bratislava, Štefanovičova 5, proti odporcovi : SÚVAHA, spol. s r.o., Bratislava, Prievozská 14/A, zastúpená prof. JUDr. Ivanom Schultzom, DrSc., advokátom, Ivánka pri Dunaji, Matičná 79, o zaplatenie 59.515,42 € ( 1.792.961,70 Sk ) s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14.5. 2009 č.k. 17C 6/2002 - 79, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 59.515,42 € s 15,81 % úrokom z omeškania zo sumy 17.992,82 € od 1.4.1999 do zaplatenia a s 12,51 % úrokom z omeškania zo sumy 41.522,60 € od 1.4.2000 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok vo výške 3.570 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť na účet Krajského súdu v Bratislave náhradu trov konania štátu vo výške 1.074,22 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým ( v poradí druhým ) rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 59.515,42 € ( v prepočte 1.792.961,70 Sk ) s príslušenstvom, z titulu bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľ svoj návrh odôvodňoval tým, že na základe výsledkov verejnej súťaže, konanej podľa zákona č. 263/1993 Z.z. o verejnom obstarávaní tovarov, služieb a verejných prác, uzatvorili účastníci dňa 30. 12. 1997 zmluvu o dielo č. 1/1998, podľa § 536 a nasl. Obch.zák. Jej predmetom bolo grafické spracovanie rukopisu, zabezpečenie vytlačenia, administrácia a distribúcia Finančného spravodajcu Ministerstva financií SR odporcom. Cena diela bola stanovená dohodou zmluvných strán podľa zák.č. 18/1996 Z.z. tak, že konečnou cenou mala byť suma, ktorú navrhovateľ ako objednávateľ ponechá zhotoviteľovi po konečnom zúčtovaní na úhradu nákladov a zisku. Spôsob výpočtu čistého výnosu bol určený vzorcom : tržby bez DPH - úhrada priamych nákladov = hrubý výnos - 40 % = čistý výnos. Zmluvné strany si určili, že sa jedná o náklady priame a úhrada priamych nákladov pri počte nad 11.000 výtlačkov je 0,41 Sk za list bez DPH. Navrhovateľ ďalej návrh opieral o výsledky svojej kontroly, podľa ktorých v rokoch 1998 a 1999 odporca navýšil priame náklady aj o náklady nepriame, konkrétne v r. 1998 o nešpecifikované náklady vo výške 1.806.839,- Sk a v r. 1999 o režijné náklady vo výške 4.169.700,- Sk, čím odporca odviedol navrhovateľovi nižší podiel zo zisku za rok 1998 o 542.051,70 Sk a za rok 1999 o 1.250.910,- Sk a tým sa bezdôvodne obohatil. Dodatkom č. 1 zo dňa 25. 11. 1998 s účinnosťou od 1. 1. 1999 zmluvné strany zmenili čl. IV pôvodnej zmluvy, ktorým sa odsek 2 zmenil tak, že „úhrada priamych nákladov pri prepočte nad 12.500 výtlačkov Finančného spravodajcu MF SR je 0,47 Sk za 1 list ( dve strany ).“ Odsek 3 sa zmenil tak, že „uvedená cena je v cenovej hladine roku 1998. Prípadná výrazná inflácia umožňuje upraviť cenu za 1 list koeficientom vývoja inflácie a to formou písomného dodatku k zmluve odsúhlaseného obidvomi zmluvnými stranami“. Dodatkom č. 2 zo dňa 29. 3. 1999 ( s účinnosťou od 1. 4. 1999 ) sa o.i. zmenil bod 2 čl. IV zmluvy a to tak, že „úhrada priamych nákladov pri prepočte nad 12.500 výtlačkov Finančného spravodajcu MF SR (vrátane vyhotoveného uceleného ročníka na CD ROM-e pri predpokladanom náklade nad 10.000 ks kópií ) je 0,55 Sk za L list ( dve strany ) bez DPH.“ Dňa 28. 6. 1999 bol uzavretý dodatok č. 3 k zmluve, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. 7. 1999, ktorým sa zmenilo dojednanie o cene diela tak, že DPH predstavuje 10 %. Prvostupňový súd svoj ( v poradí druhý ) rozsudok odôvodnil jednak prihliadnutím na odporcom odôvodnene vznesenú námietku premlčania časti uplatňovaného nároku z bezdôvodného obohatenia a tiež tým, že účastníci konania pôvodné znenie zmluvy o dielo zmenili a to v časti dohody o cene diela, takže na strane odporcu nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k vyúčtovaniu z roku 1998 ohľadom sumy 849.263,40 Sk ako opodstatnenú. Vyúčtovanie zo dňa 14. 1. 1999 doručil odporca navrhovateľovi dňa 19. 1. 1999. Keďže Obchodný zákonník bezdôvodné obohatenie neupravuje, aplikoval súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 1 ods. 2 Obch.zák. na daný právny vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka o plynutí premlčacej doby, a v zmysle § 107 ods. 1 Obč.zák., podľa ktorého sa právo na plnenie z bezdôvodného obohatenia premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, posúdil námietku predmetné právo na plnenie z vyúčtovania za rok 1998 ako premlčané. Ak bolo vyúčtovanie za rok 1998 doručené navrhovateľovi dňa 19. 1. 1999, mohol si navrhovateľ svoje právo na súde uplatniť už dňa 20. 1. 1999 a najneskôr dňa 20. 1. 2001. Návrh na súde však podal až dňa 28. 12. 2001, teda po uplynutí zákonnej dvojročnej premlčacej doby. Súd prvého stupňa zároveň nepovažoval za relevantnú obranu navrhovateľa, že sa dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil až po vykonaní kontroly konanej odo dňa 7. 8. 2000 do 20. 1. 2001 a po prerokovaní protokolu z kontroly dňa 1. 6. 2001, nakoľko doručením vyúčtovania navrhovateľovi dňa 19. 1. 1999 sa tento dozvedel o spôsobe a výške vyúčtovanej sumy a nasledujúcim dňom si mohol svoje právo uplatniť na súde. Súd prvého stupňa sa ďalej v napadnutom rozsudku zaoberal otázkou, č medzi účastníkmi a zároveň zmluvnými stranami došlo k platnej zmene pôvodného znenia zmluvy o dielo, a to v časti dohody o cene. Z vykonaného dokazovania zistil, že vtedajší konateľ odporcu faxom a listom zo dňa 28. 10. 1998 navrhovateľa výslovne informoval, že so spôsobom určenia ceny uvádzanej v Zmluve o dielo odporca nemôže súhlasiť a zároveň predložil spôsob úpravy ceny, keď navrhovateľ síce na list neodpovedal, ale následne listom zo dňa 7. 3. 2000 navrhovaný spôsob úpravy ceny odsúhlasila Y.. B. V. - generálna riaditeľka sekcie všeobecnej správy Ministerstva financií SR. Navrhovateľ vyúčtovanie za r. 1999 nenamietal ani nepripomienkoval, svojím konaním jeho správnosť nespochybnil. Odporca tak listom zo dňa 28. 10. 1998 navrhol zmenu pôvodnej zmluvy o dielo v časti dohody o cene a navrhovateľ tento návrh prijal dňa 7. 3. 2000 písomným odsúhlasením vyúčtovania za rok 1999, čím medzi účastníkmi konania došlo k platnému právnemu úkonu - k zmene zmluvy. Písomná forma právneho úkonu bola v danom prípade zachovaná, pretože len pri zmluve o prevode nehnuteľností musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine. Y.. B. V. bola s účinnosťou od 1. 10. 1999 vymenovaná do funkcie generálnej riaditeľky sekcie všeobecnej správy MF SR. Podľa organizačného poriadku MF SR generálny riaditeľ sekcie všeobecnej správy zabezpečuje úlohy vyplývajúce z pôsobnosti sekcie spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti ministerstva, okrem iných i v oblasti ekonomickej, informačnej, informatiky. Podľa čl. 5 bodu 4.1 písm. e/ generálny riaditeľ sekcie podpisuje zmluvy a dohody v pôsobnosti sekcie, okrem zmlúv uzatváraných v rámci verejného obstarávania. Z titulu svojej funkcie tak bola Y.. V. oprávnená podpísať zmluvu o dielo, resp. dodatok k nej, nakoľko zmluva patrila do pôsobnosti sekcie všeobecnej správy a nešlo o zmluvu v rámci verejného obstarávania. Verejné obstarávanie je proces, pri ktorom sú predmety verejného obstarávania uhrádzané úplne alebo sčasti z verejných prostriedkov, avšak v prípade zmluvy o dielo uzavretej medzi účastníkmi konania hradil všetky náklady spojené s grafickým spracovaním rukopisu, zabezpečením vytlačenia, administráciou a distribúciou Finančného spravodajcu odporca ako zhotoviteľ. Predmet zmluvy teda nebol hradený z verejných prostriedkov. Vzhľadom na zmenu znenia zmluvy o dielo v časti dohody o cene súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa aj vo zvyšku. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 536 ods. 1, 2, 3, § 546 ods. 1 Obch.zák., § 35 ods. 1, 2, § 40 ods. 2, 4 Obč.zák. Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvého stupňa o ust. § 142 ods. 1, § 151 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia a v zaplatenom súdnom poplatku za odvolanie, trovy celkom vo výške 6.466,83 €. Navrhovateľovi ako neúspešnému účastníkovi konania neuložil povinnosť nahradiť trovy štátu, ktoré v konaní vznikli ( § 148 O.s.p. ), keďže navrhovateľ bol v konaní zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny, keď navrhoval odvolaciemu súdu zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 542.051,- Sk s 21,92 % úrokom z omeškania p.a. od 1. 4. 1999 do zaplatenia a sumy 1.250.910,- Sk s 21,92 % úrokom z omeškania p.a. od 1. 4. 2000 do zaplatenia. Prvostupňovému súdu navrhovateľ vytýkal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. V odvolaní poukazoval na to, že s odporcom bola zmluva o dielo uzatvorená na základe výsledkov verejnej súťaže, cena diela bola v zmluve stanovená dohodou zmluvných strán tak, že konečnou cenou diela má byť suma, ktorú MF SR ako objednávateľ ponechá zhotoviteľovi po konečnom zúčtovaní na úhradu nákladov a zisku, pričom zisk sa mal vypočítať podľa vzorca : tržby bez DPH - úhrada priamych nákladov = hrubý výnos - 40 % : 2 = čistý výnos ( zisk ). Výslednú sumu - čistý výnos ( zisk ) bol oprávnený ponechať si odporca. Zmluva tiež konkretizovala náklady, ktoré mohol odporca z celkových tržieb odrátať, t.j. náklady priame, ktorých výška bola stanovená sumou 0,41 Sk za list ( dve strany ) bez DPH pri počte nad 11.000 výtlačkov a dodatkami 1 a 2 bola následne upravená na sumu 0,47 Sk za list pri počte výtlačkov nad 12.500, resp. 0,55 Sk za list pri počte výtlačkov nad 12.500. Návrh zmluvy o dielo bol predložený zo strany odporcu ako uchádzača vo verejnej súťaži a odporca bol vo verejnej súťaži úspešný práve z toho dôvodu, že predložil cenovú ponuku, ktorá bola výhodná pre navrhovateľa. Odporca pri vyúčtovaní postupoval presne podľa vzorca v zmluve, s tým rozdielom, že namiesto priamych nákladov, ktorých výška bola v zmluve určená, si od tržieb odrátal svoje celkové náklady a tak ministerstvu odviedol nižší podiel zo zisku za rok 1998 o 542.051,70 Sk a za rok 1999 o sumu 1.250.910 Sk, čím sa bezdôvodne obohatil. Súd prvého stupňa o návrhu navrhovateľa rozhodol prvýkrát svojím rozsudkom zo dňa 6. 4. 2006 č.k. 17C 6/2002 - 314 tak, že návrh navrhovateľa zamietol; na odvolanie navrhovateľa odvolací Krajský súd v Bratislave svojím uznesením zo dňa 21. 2. 2008 č.k. 9Co 285/2006 - 338 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že je mylný záver súdu prvého stupňa o tom, že cena v zmluve o dielo nie je dostatočne určiteľná a preto nenastupuje postup podľa § 546 ods. 1 Obch.zák.; nie je správny záver prvostupňového súdu o tom, že objednávateľ - navrhovateľ - je povinný zaplatiť cenu obvyklú. Krajský súd vo svojom zrušovacom uznesení tiež uložil prvostupňovému súdu vysporiadať sa s tvrdením odporcu, že listom a faxom vtedajšieho konateľa odporcu zo dňa 28. 10. 1998 a navrhovateľ následne písomne odsúhlasil spôsob určenia ceny a jej výšky. Rovnako sa mal súd prvého stupňa vysporiadať s námietkou odporcu, že práva úprava nevyžaduje, aby písomný prejav zmluvnej strany bol vykonaný na tej istej listine (s výnimkou prevodu nehnuteľností ), takže spomínaný list konateľa odporcu a jeho odsúhlasenie navrhovateľom možno považovať za platný právny úkon - zmenu zmluvy - urobený v písomnej forme. V odôvodnení v poradí druhého rozsudku súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľ odsúhlasením vyúčtovania príjmov a výdavkov za r. 1998 a r. 1999, ktoré odporca predložil listom zo dňa 14. 1. 1999, resp. 26. 1. 2000, pristúpil na zmenu zmluvy. Povinnosť predložiť ročné vyúčtovanie pritom vyplýva pre odporcu priamo zo zmluvy čl. VII bod 2 a jeho odsúhlasením nedochádza k zmene zmluvy. Meniť a dopĺňať zmluvu o dielo je možné výlučne formou písomných dodatkov k zmluve podpísaných obidvoma zmluvnými stranami, čo vyplýva aj z čl. VIII bod 1 zmluvy. Za navrhovateľa odsúhlasila vyúčtovanie vtedajšia generálna riaditeľka sekcie všeobecnej správy Y.. B. V.; jej pochybenie bolo zistené odborom kontroly MF SR - dokladmi bolo preukázané, že generálna riaditeľka bola oprávnená podpisovať zmluvy a dohody v pôsobnosti sekcie, avšak okrem zmlúv uzatváraných v rámci verejného obstarávania. Súd prvého stupňa v rozpore s vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že generálna riaditeľka Y.. V. bola oprávnená podpísať zmluvu o dielo, resp. dodatok k zmluve, pretože predmet zmluvy patril do pôsobnosti sekcie všeobecnej správy a nešlo o zmluvu v rámci verejného obstarávania. Pritom skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o zmluvu uzatvorenú v rámci verejného obstarávania vyplýva priamo z čl. I Zmluvy o dielo č. 1/98; v samotnej zmluve sa uvádza, že odporca sa na základe výsledkov verejnej súťaže stal jediným a výhradným zhotoviteľom Finančného spravodajcu MF SR. V zmysle napadnutého rozsudku úspešný uchádzač vo verejnej súťaži ( s najnižšou cenovou ponukou ) môže cenu za dielo následne po uzatvorení zmluvy upraviť podľa svojej požiadavky, a to aj podpisom osoby, ktorá nie je ani oprávnená podpisovať zmluvy uzatvárané v rámci verejného obstarávania. Navrhovateľ v odvolaní nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu o tom, že predmet zmluvy bol hradený z prostriedkov odporcu a teda nešlo o úhradu z verejných prostriedkov. Ak by bol predmet zmluvy hradený len z finančných prostriedkov odporcu ako podnikateľského subjektu, na vydávanie Finančného spravodajcu by odporca nepotreboval ani objednávateľa - Ministerstvo financií SR. Odporca zabezpečoval len grafické spracovanie rukopisu, vytlačenie a distribúciu Finančného spravodajcu MF SR. Ministerstvo financií SR bolo pritom povinné predložiť rukopisy príspevkov do jednotlivých čísiel Finančného spravodajcu MF SR, dodať zhotoviteľovi autorizované rukopisy v normalizovanej úprave na papieri alebo na diskete, vykonávať vo vysádzaných textoch dodatočné úpravy. Finančného spravodajcu teda vyhotovoval navrhovateľ ako vlastník autorských a vydavateľských práv. Súd prvého stupňa tak dospel k mylnému názoru, že predmet zmluvy je krytý z finančných prostriedkov odporcu. Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, ktorý navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ( v poradí druhý ) potvrdiť. Podľa odporcu nemožno predmetnú zmluvu o dielo považovať za zmluvu uzavretú v rámci verejného obstarávania. Samotné označenie zmluvy o dielo v jej texte ešte neznamená samo osebe, že sa skutočne jedná o zmluvu v rámci verejného obstarávania. V tomto smere sa stotožnil s dôvodmi uvádzanými prvostupňovým súdom - predmet zmluvy nebol hradený z verejných prostriedkov, ale z finančných prostriedkov odporcu ako podnikateľského subjektu. Vtedy platný zákon č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách ( § 5 ods. 1, 6 ) medzi príjmy rozpočtových organizácií neradil príjmy z podnikateľskej činnosti. Túto skutočnosť si zrejme uvedomila aj Y.. V. a predmetnú zmluvu ako generálna riaditeľka všeobecnej správy MF SR aj podpísala, hoci zmluvy o verejnom obstarávaní nebola oprávnená podpisovať. Hoci je zmluva formulovaná ako zmluva o dielo, navrhovateľ v postavení objednávateľa požaduje, aby odporca ako zhotoviteľ platil objednávateľovi vyššiu cenu. Naopak, navrhovateľ sa neoprávnene obohatil na úkor odporcu, lebo od neho vyžadoval odplatu za to, že mu dal k dispozícii text Finančného spravodajcu MF SR za účelom jeho publikácie, ktorý text nepožíva ochranu v zmysle § 6 ods. 3 písm. b/ autorského zákona č. 383/1997 Z.z. Odporca vo vyjadrení trval na svojom názore, že uzavretá zmluva nemá náležitosti zmluvy o dielo stanovené Obchodným zákonníkom. Za určitých okolností by však mohla spĺňať náležitosti inominátnej zmluvy podľa § 269 Obch.zák., podľa ktorého platí, že „ak účastníci takejto zmluvy dostatočne presne neurčia jej predmet, takáto zmluva nie je uzavretá od začiatku“. Pokiaľ v uvedenej zmluve cena nebola jednoznačne určená, je predmetná zmluva nulitná, a preto nemožno prihliadať ani na spôsob určenia ceny uvedený v čl. IV zmluvy, ktorý naviac traja súdni znalci označili za nezrozumiteľný. Preto podľa názoru odporcu prichádza do úvahy iba obvyklá cena. Prvostupňový súd sa zároveň zaoberal vo svojom rozhodnutí posudzovaním otázky premlčania a dospel k záveru, že námietka premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k vyúčtovaniu za r. 1998 je dôvodná, pretože vyúčtovanie za uvedený rok bolo doručené navrhovateľovi dňa 19. 1. 1999 a návrh bol na súde podaný až dňa 28. 12. 2001, teda po zákonnej dvojročnej premlčacej dobe. Bez ohľadu na námietku premlčania sa odporca domnieva, že na zamietnutie nároku uplatňovaného navrhovateľom na základe vyúčtovania za r. 1998 existujú rovnaké dôvody, aké sa týkajú aj uplatňovaného nároku z vyúčtovania za r. 1999. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal tiež s otázkou zmeny spôsobu určenia ceny v zmluve o dielo na základe listu konateľa odporcu zo dňa 28. 10. 1998, v ktorom zároveň predložil spôsob úpravy ceny, keď navrhovateľ síce na list neodpovedal, ale následne odsúhlasil uvedený spôsob určenia ceny a jej výšku. Podobne sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkou odporcu, že právna úprava nevyžaduje, aby písomný prejav zmluvnej strany bol vykonaný na tej istej listine ( okrem prípadov, kedy to zákon výslovne požaduje ). Svedok Y.. W. B., ktorý od r. 1997 pracoval u odporcu ako prokurista a od r. 1998 vo funkcii povereného riaditeľa vo svojej výpovedi uviedol, že sporná zmluva o dielo bola vypracovaná za aktívnej spolupráce oboch zmluvných strán. Svedok tiež uviedol, že až počas r. 1998, kedy už prebiehal proces vydávania Finančného spravodajcu bolo zistené, že ustanovenie čl. IV o cene diela nie je precízne špecifikované v časti o nákladoch. Uvedený problém bol konzultovaný s navrhovateľom. K zmluve bol vypracovaný dodatok, ktorého zmena spočívala v tom, že z tržby si odporca odpočíta nielen priame ale aj režijné ( tzv. nepriame ) náklady. Takýto návrh bol predložený navrhovateľovi, pričom sa pri konzultáciách dohodli tak, že navrhovateľovi budú zasielané vyúčtovania, ktoré navrhovateľ odsúhlasí alebo ich bude pripomienkovať. Vyúčtovania za r. 1998 a 1999 boli navrhovateľom v oboch prípadoch písomne odsúhlasené. Odporca poznamenal, že v dodatku č. 5 k zmluve o dielo sám navrhovateľ - zrejme súc si vedomý nesprávneho a nejasného určenia ceny - už priznáva odpočítateľnosť nielen priamych ale aj režijných nákladov ( 40 % ). V dodatkoch č. 5, 6 a 7 k základnej zmluve, ktoré sú založené v spise, sa v čl. IV uznávajú pri nákladoch nielen výrobné ale aj režijné náklady. Ináč výpočet ceny, ako to uvádza aj znalecký posudok Q.. Y.. B., J.., ani nemožno určiť. V r. 2000 bola cena určovaná uvedeným spôsobom, čo je zrejmé nielen zo zmluvy, ale aj z vyúčtovania za rok 2000 a z jeho akceptácie navrhovateľom, čo odporca rovnako doložil do spisu. Znalkyňa Q.. Y.. B., J.. v posudku aj vo svojej výpovedi uviedla, že sa s takýmto spôsobom výpočtu ceny v praxi ani v teórii nikdy nestretla a že požiadavku Ministerstva financií SR považuje za snahu o bezdôvodné obohatenie. Z opatrnosti, keby sa odvolací súd nestotožnil so stanovisko odporcu, odporca poukázal aj na ust. § 265 Obch.zák., podľa ktorého výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom nepožíva právnu ochranu. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j.v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., na odvolacom pojednávaní ( § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. ), doplnil dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania znalcom Y.. X. N., z odboru Ekonómia a manažment, Financie Kontroling ( § 213 ods. 5 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Navrhovateľ sa svojím návrhom domáha od odporcu z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatenia sumy 542.051,70 Sk , v prepočte 17.992,82 € s úrokom z omeškania 21,92 % p.a. od 1. 4. 1999 do zaplatenia, ako aj sumy 1.250.910 Sk, v prepočte 41.522,60 €, s úrokom z omeškania 21,92 % p.a. od 1. 4. 2000 do zaplatenia. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ uhradil odporcovi na základe ním predložených vyúčtovaní za r. 1998 sumu 849.263,40 Sk, v prepočte 28.190,38 € a za r. 1999 sumu 2.300.526,- Sk v prepočte 76.363,47 €. Odbor kontroly Ministerstva financií SR následne zistil, že hoci si zmluvné strany - účastníci konania - v Zmluve o dielo č. 1/98 určili, že konečnou cenou diela má byť suma, ktorú navrhovateľ ako objednávateľ ponechá zhotoviteľovi po konečnom zúčtovaní na úhradu priamych nákladov a zisku, pričom zisk sa vypočíta podľa zmluvne dohodnutého vzorca, v ktorom náklady predstavujú priame náklady ( pri počte nad 11.000 výtlačkov 0,41 Sk za list, t.j. dve strany, bez DPH ), v rozpore so zmluvným dojednaním odporca navýšil priame náklady aj o náklady nepriame, a to v r. 1998 o nešpecifikovanú sumu 1.806.838,90 Sk a v r. 1999 o režijné náklady vo výške 4.169.700,- Sk ( a to nájomné 1.320.000,- Sk, telefonické hovory 174.485,- Sk, poštovné 236.544,- Sk, spotreba materiálu a energie 226.562,- Sk, odpisy na HIM 265.206,- Sk a mzdové náklady 1.946.903,- Sk ). Navrhovateľ tvrdí, že sa týmto postupom mal odporca bezdôvodne obohatiť, keď navrhovateľovi odporca odviedol nižší podiel zo zisku za r. 1998 o 542.051,70 Sk a za r. 1999 o 1.250.910,- Sk. Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov ( § 451 ods. 1, 2Obč.zák. ). Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal ( § 456 prvá veta Obč.zák.). Bezdôvodné obohatenie vzniká na základe objektívnej skutočnosti, a to získaním bezdôvodného obohatenia na úkor niekoho iného. Na vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa preto nevyžaduje existencia zavinenia, ani existencia protiprávneho úkonu - bezdôvodné obohatenie vznikne na základe objektívnej skutočnosti uvedenej v zákone. Posúdenie, či medzi účastníkmi vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia prijatím plnenia bez právneho dôvodu závisí od toho, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - ustanovenia § 451 ods. 1, 2 Obč.zák. Týmito znakmi v prejednávanej veci je jednak skutočnosť, že žalovaný účastník získal majetkový prospech, t.j. že získal plnenie, na ktoré v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiadny právom stanovený dôvod, t.j. v prípade, kedy právny dôvod k okamihu plnenia vôbec neexistoval. Pri naplnení oboch týchto znakov vzniká žalovanému účastníkovi povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil a naopak vzniká právo toho, na úkor koho k obohateniu došlo, žiadať o vydanie tohto plnenia ( § 456 Obč.zák. ). Vychádzajúc z citovaného ust. § 451 ods. 1 Obč.zák. povinnosť vydať plnenie z neplatného právneho úkonu vzniká podľa zákona tomu, kto bezdôvodné obohatenie ( t.j. plnenie bez právneho dôvodu ) získal. Tým, kto plnenie získal, nie je osoba, ktorá má predmet plnenia aktuálne v držbe, ani osoba, ktorá plnenie skutočne spotrebovala, ale tá osoba, v prospech ktorej bolo plnené, hoci na to v okamihu plnenia neexistoval žiadny právny dôvod ( titul ). Osobou povinnou vydať bezdôvodné obohatenie, spočívajúce v plnení bez právneho dôvodu je teda adresát tohto plnenia. Ak následne plnenie získa ďalšia osoba, povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie na takúto ďalšiu osobu neprechádza, pretože záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká podľa zákona ( § 451 ods. 1 Obč.zák. ) len medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil a tým, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo. Predpokladom vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ako už bolo uvedené, nie je zodpovednosť povinného subjektu ( osoby povinnej vydať bezdôvodné obohatenie ), ale existencia konkrétnej skutkovej podstaty, s ktorou zákon spája vznik tohto právneho vzťahu ( v súdenej právnej veci má ísť o skutkovú podstatu plnenia bez právneho dôvodu ). V súdenej právnej veci k plneniu v prospech odporcu došlo na základe Zmluvy o dielo č. 1/98 ( s dodatkami ), ktorá bola uzavretá podľa § 536 a nasl. Obch. zák., ako je uvedené v záhlaví samotnej zmluvy. Právny vzťah vyplývajúci z uvedenej zmluvy je tak potrebné podriadiť režimu Obchodného zákonníka. Podľa § 536 ods. 1 Obch. zák. zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. Podľa § 536 ods. 2 Obch. zák. dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti. Podľa § 536 ods. 3 Obch.zák. cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa spochybňoval povahu uzavretej zmluvy ako zmluvy o dielo, bez toho, aby bližšie konkretizoval svoje pochybnosti o tom, či je uvedená zmluva zmluvou o dielo podľa § 536 a nasl. Obch.zák. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu uzavretej zmluvy, osobitne z predmetu diela, ktoré malo byť zhotovené, mal za to, že jej predmetom malo byť zhotovenie hmotne zachytiteľného výsledku, t.j. zhotovenie veci - výtlačkov Finančného spravodajcu MF SR, a to od grafického spracovania jeho rukopisu ( dodaného navrhovateľom ), po jeho vytlačenie, administráciu a distribúciu. Podľa názoru odvolacieho súdu možno takéto vymedzenie predmetu zmluvy o dielo podradiť pod ust. § 536 ods. 2 Obch.zák. so všetkými, z toho plynúcimi právnymi následkami. Zmluvné strany si ďalej v zmluve dojednali cenu diela ( čl. IV ), a to tak, že ňou bude suma, ktorú objednávateľ ( navrhovateľ ) ponechá odporcovi (zhotoviteľovi diela) po konečnom zúčtovaní na úhradu nákladov a zisk, ktorý sa podľa dohody strán vypočíta podľa presne dohodnutého vzorca. Pre účely výpočtu ceny sa zároveň zmluvné strany dohodli aj na tom, čo budú považovať za úhradu priamych nákladov. Z dokazovania vykonaného v konaní vyplýva, že dohodnutý spôsob určenia konečnej ceny diela je neobvyklý (závery znaleckých posudkov, napr. Q.. B., D. Y.. N.), resp. že uvedený spôsob určenia ceny nestanovuje, ktoré náklady, akým spôsobom a v akej výške majú do výpočtu konečnej ceny diela vstúpiť. Odvolací súd sa v tomto smere riadil cit. ust. § 536 ods. 3 Obch.zák., ktorý je založený na tom, že zmluva má obsahovať spôsob určenia ceny. V danom prípade, aj keď zmluvnými stranami dohodnutý spôsob určenia konečnej ceny diela zjavne nezohľadňuje všetky náklady ( odporca v tejto súvislosti argumentoval tzv. nepriamymi nákladmi, ktoré do výpočtu ceny diela podľa zmluvy neboli pojaté ), ktoré by mohli mať dosah na výslednú cenu diela z ekonomického hľadiska, odvolací súd dospel k záveru, že spôsob určenia ceny diela tak, ako bol dohodnutý zmluvnými stranami v zmluve, je určitý natoľko, že na jeho základe je možné zmluvnými stranami dohodnutú cenu diela vypočítať - do vzorca pre výpočet zisku je možné dosadiť príslušné veličiny, keďže tieto sú známe a následne určiť aj výšku ceny diela ako sumu, ponechanú zhotoviteľovi na úhradu priamych nákladov a zisku. Dohodu o cene diela v tomto znení uzavreli obe zmluvné strany, súhlas s ňou potvrdili zmluvné strany svojimi podpismi. K zmene zmluvného dojednania v časti dohody o cene diela, pokiaľ ide o čl. IV bod 1 písm. a/, b/ medzi zmluvnými stranami - pokiaľ ide o sporné vyúčtovanie za r. 1998 a 1999 - nedošlo, hoci ako je zjavné z dodatkov 1, 2, 3 k zmluve, zmluvné strany formou uvedených dodatkov reagovali na potrebu zmeny obsahu predmetnej zmluvy. Tieto zmeny sa však za žalované obdobie netýkali spomínanej dohody o cene diela, bodu 1 čl. IV zmluvy. Odporca poukazoval v konaní na to, že medzi účastníkmi došlo k zmene zmluvy o dielo aj v spomínanom čl. IV bod 1, na základe listu vtedajšieho konateľa odporcu zo dňa 28. 10. 1998, ktorý obsahoval návrh na spôsob úpravy ceny diela, na ktorý síce navrhovateľ nereagoval, avšak odporcom predložené vyúčtovanie za r. 1998 odsúhlasil, z čoho odporca vyvodzuje, že tým navrhovateľ odsúhlasil aj zmenu spôsobu určenia ceny diela, čím došlo k zmene zmluvy aj v časti o cene diela. Súd prvého stupňa sa s touto argumentáciou stotožnil. Podľa odvolacieho súdu však tento záver nie je správny. Ako vyplýva z čl. VIII bodu 1 Zmluvy o dielo č. 1/98, zmluvné strany sa v ňom dohodli, že uvedenú zmluvu je možné meniť a dopĺňať výlučne formou písomných dodatkov k zmluve podpísaných obidvomi zmluvnými stranami. Vychádzajúc z uvedeného zmluvného dojednania je nutné skonštatovať, že ani list vtedajšieho konateľa odporcu zo dňa 28. 10. 1998 a ani odsúhlasenie odporcom predloženého vyúčtovania navrhovateľom nespĺňa podmienku písomného dodatku k zmluve, na ktorej podmienke sa zmluvné strany v čl. VVV bode 1 výslovne dohodli. V prípade listu odporcu zo dňa 28. 10. 1998 mohlo ísť len o návrh na takúto zmenu zmluvného článku, na zmene ktorého sa však účastníci nedohodli, pre chýbajúci prejav vôle navrhovateľa, ako objednávateľa diela. Za takýto prejav nemožno považovať odsúhlasenie predloženého vyúčtovania ( č.l. 16 až 18 spisu ), z ktorého napokon ani nemožno zistiť presnú špecifikáciu priamych a nepriamych nákladov, keď navyše nebola dodržaná ani podmienka, stanovená zmluvou, že každá zmena zmluvy má mať formu písomného dodatku. Bolo už uvedené predtým, že zmluvné strany sa pritom nebránili zmene zmluvy dodatkami, ako o tom svedčia jednotlivé uzavreté dodatky k zmluve. Odvolací súd preto na rozdiel od záveru prvostupňového súdu uzavrel, že k zmene Zmluvy o dielo č. 1/98 spomínaným listom odporcu zo dňa 28. 10. 1998 v spojení s odsúhlasením vyúčtovania za r. 1998 navrhovateľom nedošlo. Odsúhlasenie vyúčtovania za r. 1998, podpísané za navrhovateľa Y.. V., by zároveň nemohlo vyvolať účinky zmeny zmluvy ani z toho dôvodu, že nebolo v kompetencii Y.. V. podpisovať zmluvy ( resp. dodatky k zmluve ) uzatvárané v rámci verejného obstarávania, keďže Zmluva o dielo č. 1/98 bola uzavretá podľa § 536 a nasl. Obch.zák., zároveň však išlo o zmluvu uzatvorenú s odporcom na základe výsledkov verejnej súťaže. Z vykonaného dokazovania, doplneného odvolacím súdom, odvolací súd uzavrel, že odporca v rozpore s obsahom uzavretej zmluvy o dielo, zahrnul do nákladov v rámci určovania ceny diela aj také náklady, ktoré neboli tzv. priamymi nákladmi v zmysle čl. IV bod 2 zmluvy, čím došlo ku kráteniu plnenia v prospech navrhovateľa a teda ku vzniku majetkového prospechu na strane odporcu, na ktorý nebol daný právny dôvod ( uvedené plnenie nevyplývalo zo zmluvy ). Podľa § 387 ods. 1 Obch. zák. právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Podľa § 397 Obch. zák. ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Podľa § 1 ods. 1 Obch. zák. tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Podľa § 1 ods. 2 Obch. zák. právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Podľa § 107 ods. 1 Obč.zák. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Problematika bezdôvodného obohatenia je komplexne upravená Občianskym zákonníkom; v Obchodnom zákonníku takáto úprava chýba. Uvedené znamená, že aj v prípade vzniku bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch bude aplikovaný v súlade s ust. § 1 ods. 2 Obch.zák. Občiansky zákonník. Zároveň však platí, že právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má komplexnú povahu a preto na premlčanie akéhokoľvek obchodného záväzkového vzťahu je nutné aplikovať právnu úpravu podľa § 397 Obch.zák., t.j. štvorročnú premlčaciu dobu. Použitím ust. § 397 Obch.zák. v prípadoch posudzovania bezdôvodného obohatenia vzniknutého z obchodnoprávnych vzťahov sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1 Obdo V 5/2008 a dospel k záveru, že aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných záväzkových vzťahoch sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe štyroch rokov podľa § 397 Obch. zák. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že ustanovenia § 391 až § 397 Obch.zák. ( upravujúce premlčanie ) majú vo vzťahu k § 107 Obč.zák. povahu lex specialis, a nie naopak. Pokiaľ aj Obchodný zákonník nemá samostatnú úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená to, že tým Obchodný zákonník mienil záväzkové vzťahy plynúce z bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch vylúčiť z režimu obchodných záväzkových vzťahov. Právna úprava v Obchodnom zákonníku len technicky odkazuje v § 1 ods. 2 na úpravu v Občianskom zákonníku, pretože táto úprava vyhovuje aj potrebám úpravy obchodných záväzkových vzťahov, bez toho, aby sa úprava opakovala aj v Obchodnom zákonníku. To však nič nemení na tom, že tieto vzťahy tým nestrácajú charakter obchodných záväzkových vzťahov. Obchodný zákonník obsahuje úpravu premlčania, preto na použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní práva na plnenie z bezdôvodného obohatenia z obchodnoprávnych vzťahov niet dôvodu. Ak teda odporca predložil navrhovateľovi vyúčtovanie za r. 1998 dňa 19. 1. 1999, mohol navrhovateľ svoje právo na plnenie z bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde prvý raz dňa 20. 1. 1999 a keďže návrh na súd podal navrhovateľ dňa 28. 12. 2001, svoje právo z bezdôvodného obohatenia vzniknutého z obchodnoprávneho vzťahu uplatnil v rámci plynutia štvorročnej premlčacej doby podľa § 397 Obch.zák. včas. Námietka premlčania vznesená v konaní odporcom teda nebola dôvodná, a pokiaľ súd prvého stupňa na ňu v zmysle § 107 ods. 1 Obč.zák. prihliadal, otázku premlčania uplatneného práva tým posúdil po právnej stránke nesprávne. Odvolací súd doplnil dokazovanie na zistenie výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré získal odporca na úkor navrhovateľa, a to znaleckým dokazovaním. Podľa záverov znaleckého dokazovania nariadeného v odvolacom konaní zistil znalec ( po doplnení č. 1 znaleckého posudku č. 5/2011 ), že podľa zmluvne dohodnutého vzorca mal odporca uhradiť navrhovateľovi za r. 1998 sumu 51.965,39 € a za r. 1999 sumu 118.318,13 €. Potom mal navrhovateľ právo na zaplatenie za rok 1998 sumy 23.775,01 € ( v prepočte 716.245,95 Sk ), ako rozdielu medzi sumou 51.965,39 € a uhradenou sumou 28.190,38 € a za rok 1999 právo na zaplatenie sumy 41.954,66 € ( v prepočte 1.263.926,- Sk ) ako rozdielu medzi sumou 118.318,13 € a sumou 76.363,47 €. Navrhovateľ v konaní žiada priznať plnenie v nižšej sume ( 17.992,82 € r. 1998, 41.522,60 € za r. 1999 ), než aká by mu podľa záverov znaleckého dokazovania prináležala, keďže však súd je viazaný návrhom navrhovateľa, nemohol priznať navrhovateľovi viac, než koľko uplatňoval, podľa § 153 ods. 2 O.s.p., t.j. nemohol mu priznať viac než úhrnom sumu 59.515,42 € ( 17.992,82 € + 41.522,60 € ). Odporca sa s plnením dostal do omeškania, pričom úroky z omeškania patria navrhovateľovi na základe ust. § 369 ods. 1 v spojení s § 502 Obch. zák. ( t.j. obvyklé úroky požadované za úvery poskytované bankami v mieste sídla dlžníka, zvýšené o 1 % ). Odvolací súd zistil z internetovej stránky NBS priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk v r. 1998 vo výške 11,68 % a v r. 1999 vo výške 14,81 % p.a. Odporcu preto zaviazal okrem istiny aj na zaplatenie úrokov z omeškania, zvýšených o 1 %. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ako je uvedené vo výroku odôvodnenia ( § 220 O.s.p. ). Vo zvyšku ( navrhovateľ žiadal priznať úroky z omeškania vo výške 21,92 % ) odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 142 ods. 3 O.s.p., keď navrhovateľ mal neúspech len v nepatrnej časti ( nad rámec priznaných úrokov z omeškania ); navrhovateľovi tak vznikol nárok na plnú náhradu trov konania, ktoré však neuplatňoval, preto mu náhrada trov konania nebola priznaná ( § 151 ods. 1 O.s.p. ). Podľa § 2 ods. 2 zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch uložil odvolací súd odporcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok 3. 570 € ( t.j. 6 % z predmetu konania 59.515,42 € ). O náhrade trov, ktoré vznikli štátu, rozhodol odvolací súd na základe ust. § 148 ods. 1 O.s.p. a odporcu ako neúspešného účastníka v konaní zaviazal povinnosťou nahradiť trovy štátu vo výške 1.074,22 € ( trovy znaleckého dokazovania 340,56 € zo znaleckej odmeny pre Q.. B. a 733,66 € znalecká odmena znalca Y.. N., ktoré boli hradené predbežne zo štátnych finančných prostriedkov ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.