Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/125/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010200681 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010200681.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobkyni: Z. Z. G. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Somálsko, právne zastúpená: JUDr. Miroslava Mittelmannová, advokátka so sídlom Hurbanovo nám. č. 5, 811 03, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p. UHCP- 443-14/ RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 09.12.2009, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou tunajšiemu súdu dňa 02.03.2010 sa žalobkyňa domáhala preskúmania postupu žalovaného a jeho rozhodnutia č. UHCP- 443-14/ RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 09.12.2009 , ktorým bolo jej odvolanie zamietnuté a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície (OCP) PZ Bratislava č.p. UHCP-155-6/RHCP-BA-OCP-AV-2009-Maz zo dňa 22.07.2009 potvrdené. Uvedeným rozhodnutím sa rozhodlo o vyhostení žalobkyni a o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky (SR) do 22.07.2011. Žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie správnych orgánov je v rozpore so zákonom č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že je štátna príslušníčka Somálska a na území SR mala udelený prechodný pobyt za účelom osobitnej činnosti od 28.09.2007 do 31.08.2008, resp. po obnovení povolenia pobytu do 31.08.2009. Počas pobytu na území SR sa rozhodla zmeniť pôvodný študijný program, čo sa jej podarilo a bola prijatá na trojročné bakalárske štúdium v akademickom roku 2009/2010. V čase podávania žiadosti (dňa 22.07.2009) o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na území SR jej OCP oznámilo, že jej prechodný pobyt bol zrušený dňa 26.04.2009 a že sa na území SR zdržiava bez oprávnenia. Následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určilo jej zákaz vstupu na územie SR na 2 roky. Žalobkyňa s poukazom na § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov tvrdí, že žalovaný sa v danom rozhodnutí vysporiadal s otázkou administratívnych prekážok jej vyhostenia len všeobecne, čo nenapravil ani odvolací správny orgán, pretože sa nezaoberali dôsledne otázkou, či jej život a osobná sloboda nebudú vyhostením skutočne ohrozené. Poukázala ďalej na čl. 154c Ústavy SR, čl. 3 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor), čl. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (Pakt) a na dostupné informácie z roku 2007 o krajine pôvodu žalobkyne, ktoré sú v skutočnosti prekážkou pre administratívne vyhostenie. Na verejnom pojednávaní právna zástupkyňa žalobkyni uviedla, že sa žalobkyňa toho času nachádza v Saudskej Arábii. Z vyššie uvedených dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutia zrušiť, vec vrátiť na nové konanie a priznať náhradu trov konania. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zaslanom súdu dňa 21.04.2010 zotrval na svojich doterajších rozhodnutiach a žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobkyňa sa na území SR zdržiavala z titulu štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave v rámci poskytovania štipendií vládou SR, ktorá takto postupuje pri poskytovaní rozvojovej pomoci SR, rozvojovým krajinám a Slovákom žijúcim v zahraničí na roky 2007-2010, pričom podmienky sú stanovené v Uznesení vlády SR č. 1096 z 20.12.2006 na vyhodnotenie uznesenia vlády SR č. 1053 z 13.11.2003. Jednou z týchto podmienok je, že štipendista uznáva a akceptuje skutočnosť uvedenú v písm. A) bod 1.: „Štipendium a pobyt zahraničných študentov - štipendistov vlády Slovenskej republiky sa realizuje v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi Slovenskej republiky“ o čom žalobkyňa vedela, keďže sama o štipendium a o prechodný pobyt na území SR za účelom osobitnej činnosti požiadala. Žalovaný je toho názoru, že žalobkyňa bola uzrozumená s tým, že po skončení štúdia vycestuje z územia SR do domovskej krajiny, kde bude aplikovať znalosti získané štúdiom. Žalovaný upozornil na to, že žalobkyňa ako štipendistka vlády SR bola na základe návrhu vysielajúcej krajiny (Somálsko) zaradená do zoznamu osôb žiadajúcich o štipendium vlády SR. Ak jej teda domovská krajina umožnila zaradiť sa medzi žiadateľov o štúdium v zahraničí, potom je nepochopiteľné, že v domovskej krajine uvedenej osobe hrozí mučenie alebo iné kruté neľudské zaobchádzanie. Uvedené vyhlásenia pokladá žalovaný za všeobecné vyhlásenia žalobkyni bez akýchkoľvek priamych alebo nepriamych dôkazov. Žalovaný tiež upozornil na tú skutočnosť, že cieľom SR je vo vzťahu k týmto štipendistom z rozvojových krajín vytvoriť optimálne podmienky pre ich tunajší pobyt a tiež zachovanie kontaktu s krajinou pôvodu a vytvorenie motivácie pre ich návrat a uplatnenie v domovskej krajine. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011), dospel k záveru, že žaloba žalobkyni nie je dôvodná. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 OSP). Podľa § 250i ods. OSP (1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa odseku 3) Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") „ nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu“. Podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do päť rokov, najmenej však na jeden rok, ak cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej republiky. V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č. UHCP- 443-14/ RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 09.12.2009, ako aj prvostupňového správneho orgánu č.p. UHCP-155-6/RHCP-BA-OCP-AV-2009-Maz zo dňa 22.07.2009. Z administratívneho spisu vyplýva, že Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (ďalej len MŠ SR) priznalo žalobkyni štipendium vlády SR v sume 7.500,- Sk mesačne, v rámci zahraničnej pomoci v zmysle uznesenia vlády SR č. 1096 zo dňa 20.12.2006, na bakalárske štúdium dennou formou na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského Bratislava v študijnom programe biológia od akademického roku 2008/2009 (Oznámenie č. CD-2008-7634/28316-1:06 zo dňa 18.09.2008). MŠ SR rozhodnutím č. CD-2009-221859/7934-1:06 dňa 09.03.2009 vyradilo žalobkyňu z evidencie zahraničných študentov - štipendistov vlády SR; toto bolo doručené 13.03.2009 OCP. Na základe toho správny orgán začal dňa 16.03.2009 pod č. UHCP-1685/RHCP-BA-OCP-Ž-2009 správne konanie vo veci zrušenia prechodného pobytu na území SR na účel osobitnej činnosti, spolu s výzvou žalobkyni na zaujatie stanoviska, čo však táto neprevzala v odbernej lehote. Následne OCP dňa 26. 04.2009 pod č. UHCP-1685-3/RHCP-BA-OCP-Ž-2009 vydalo rozhodnutie o zrušení povolenia na prechodný pobyt na území SR za účelom osobitnej činnosti. Ani toto rozhodnutie si žalobkyňa neprevzala v odbernej lehote a právoplatnosť nadobudlo dňa 27.05.2009. Listiny súvisiace so správnym konaním vo veci zrušenia prechodného pobytu na území SR na účel osobitnej činnosti do administratívneho spisu založené neboli, avšak neboli ani žalobkyňou namietané. Zo zápisnice o podaní vysvetlenia vo veci nelegálneho zdržiavania sa na území SR spísanej dňa 22.07.2009 za prítomnosti tlmočníčky z jazyka arabského súd z výpovedi žalobkyni zistil tieto skutočnosti: žalobkyňa pricestovala na územie SR dňa 03.09.2007, potvrdila vyššie uvedený účel svojho prechodného pobytu, ktorý mal trvať od 28.09.2007 do 31.08.2008 t.j. kedy absolvovala jazykovú a odbornú prípravu a po prijatí na vysokoškolské štúdium jej bolo obnovené povolenie na prechodný pobyt v období od 28.07.2008 do 31.08.2009. Uviedla, že vo februári 2009 bola zo štúdia vylúčená pre nesplnenie podmienok pre ďalší postup, avšak túto skutočnosť cudzineckej polícii neoznámila a sama ju pokladala iba za formalitu, aby mohla prestúpiť na ďalšiu školu. Finančné prostriedky jej poskytovali známi a ostala naďalej bývať na internáte. Keď dňa 22.07.2009 žiadala príslušný OCP o obnovenie povolenia na prechodný pobyt, z dôvodu, že dňa 25.06.2007 obdržala rozhodnutie o prijatí na vysokoškolské štúdium na čas 2009/2010 na Fakultu sociálnych a ekonomických vied UK odbor európske štúdiá, bolo jej správnym orgánom oznámené, že medzičasom jej bol prechodný pobyt na Slovensku zrušený. O tejto skutočnosti nemala vedomosť, nakoľko rozhodnutie jej nebolo doručené. Ďalej uviedla, že by nežiadala o obnovenie pobytu, keby vedela, že porušila zákon, nežiada ani o udelenie azylu, ale do vlasti sa nechce vrátiť, lebo tam nechce žiť. Následne prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 22.07.2009 rozhodol o administratívnom vyhostení žalobkyni a určení zákazu vstupu na územie SR do 22.07.2011, keďže bol toho názoru, že naplnila dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. c/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov. Žalobkyňa podala proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietala, že pred vydaním rozhodnutia prvostupňový správny orgán nezistil presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si nezaobstaral potrebné podklady o krajine, kde vrátil žalobkyňu, t.j. kde je predpoklad, že budú porušované jej ľudské práva a existujú opodstatnené obavy domnievať sa, že jej život alebo osobná sloboda môžu byť ohrozené, preto navrhla, aby odvolací správny orgán napadnuté rozhodnutie zrušil. Žalovaný napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že prvostupňový správny orgán sa dôsledne riadil ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov, pričom uviedol, že prvostupňový správny orgán mal dostatok nepochybných podkladov pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu vstupu na územie SR je rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do nadobudnutých práv cudzinca. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu vstupu na územie SR musí byť preto založené na takých podkladoch, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci. Za tým účelom je správny orgán rozhodujúci vo veci, povinný obstarať potrebné podklady na rozhodnutie a vykonať náležité dokazovanie. Okrem dôkazov navrhnutých účastníkom konania je správny orgán povinný vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastník konania nenavrhol, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Žalovaný v rámci zisťovania vnútropolitickej situácie v Somálskej demokratickej republike mal k dispozícii informácie Ministerstva vnútra SR, odboru cudzineckej polície z 22.09.2009, ktoré v závere správy hodnotili situáciu v oblasti humanitárnej ako krajinu s najvyššou mierou porušovania ľudských práv. V predmetnej veci súd považoval za podstatné, či žalovaný pri posudzovaní a rozhodovaní danej veci dostatočne prihliadol k všeobecne uznávaným právnym princípom administratívneho konania, ako je právo účastníka konania byť vypočutý, právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, právo navrhovať v konaní dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V danom prípade Krajský súd v Bratislave konštatuje, že uvedené práva žalobkyňa v plnom rozsahu uplatnila, pretože bola riadne oboznámená s prebiehajúcim konaním o administratívnom vyhostení, k veci vypovedala a uplatnila všetky práva jej náležiace. Žalobkyňa nijakým spôsobom nespochybnila možnosti svojho návratu do Somálska z hľadiska namietanej bezpečnosti. Podľa názoru súdu z dôkazov, ktoré mal k dispozícii správny orgán a to týkajúceho sa zázemia žalobkyne v kontexte so všeobecnou situáciou v Somálsku, nebolo jednoznačne preukázané, že osobné pomery žalobkyni by boli také zlé, že by takýto návrat vylučovali. Žalobkyňa týmto smerom neprodukovala žiadne dôkazy. Uvedené pomery existovali v Somálsku aj v čase jej zaradenia do systému, vďaka ktorému jej bolo umožnené štúdium v zahraničí a tieto pomery zrejme ostali vo vzťahu k nej nezmenené, resp. sama žalobkyňa sa o nich nijako nezmieňovala. Samotná okolnosť, že v Somálsku je vysoká miera porušovania ľudských práv ešte nevedie k presvedčeniu, že žalobkyňa, ktorá výslovne uviedla, že o azyl nemá záujem, by bola vystavená reálnemu riziku zaobchádzania nezlučiteľného s článkom 3 Dohovoru. Súd vychádzal z individuálneho posudzovania celého prípadu a v zhode s názorom žalovaného dospel k záveru, že nemožno vytýkať vadu konania, ak správny orgán neprihliadol na skutočnosti jemu neznáme alebo na tie, ktoré žalobkyňa mohla uviesť, ale neuviedla. Vzhľadom na uvedené nebolo dôvodné rozhodnutie žalovaného zrušiť a vrátiť mu vec na nové posúdenie, pretože žalobkyňa (ako už uviedla do zápisnice z 22.07.2009) vypovedala všetko, čo k veci uviesť chcela a informácie o Somálsku sú nezmenené. Preto tieto úvahy viedli súd k záveru, že v danom prípade neexistovali závažné dôvody vedúce k presvedčeniu, že administratívne vyhostenie a dočasný zákaz vstupu na územie SR žalobkyňu vystavilo reálnemu riziku neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu podľa § 250 j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží. Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.