Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/190/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201446 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Puchelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010201446.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Puchelovej a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcu: I. G., toho času A. policajného zaistenia pre cudzincov I., právne zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., so sídlom Makovického 15, Žilina proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. SLV-209/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. SLV-209/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010 z r u š u j e podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 465,06 € titulom náhrady trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Škamla, s.r.o. v Žiline v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 5.8.2010 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-209/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010, ktorým žalovaný rozklad žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. ČAS:MU-54-13/PO-Ž/2010 zo dňa 23.2.2010, ktorým bolo konanie o žalobcovej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle.
Žalobca s uvedeným rozhodnutím žalovaného v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), c) a d) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, teda z dôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
V zmysle § 8 zákona o azyle a podľa § 13a zákona o azyle Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že MÚ MV SR má povinnosť skúmať splnenie podmienok na udelenie azylu na území Slovenskej republiky a v prípade, ak má za to, že tieto nie sú splnené, povinnosť skúmať splnenie podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Ide o jeho dve kľúčové povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákona o azyle. Pri plnení si týchto povinností sa okrem
iného musí MÚ MV SR riadne vysporiadať s aktuálnymi správami o situácii v krajine pôvodu žiadateľov o azyl. Je nepredstaviteľné, aby bolo rozhodnutie v azylovom konaní vydané bez toho, aby správny orgán skúmal túto aktuálnu situáciu. Rozhodnutie vydané bez vysporiadania sa s informáciami o krajine pôvodu žiadateľov o azyl nemožno za žiadnych okolností považovať za rozhodnutie zákonné.
Rozhodnutie o zastavení azylového konania teda možno vydať po splnení dvoch podmienok. Prvou je skutočnosť, že v konaní o azyle už existuje právoplatné rozhodnutie a druhou, že skutkový stav sa podstatne nezmenil. Konštatovanie, že skutkový stav sa podstatne nezmenil si vyžaduje skúmanie podmienok udelenia azylu a následne aj podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany z pohľadu možnej zmeny skutkového stavu. Predpokladom na posúdenie týchto otázok je aj riadne vysporiadanie sa s aktuálnou situáciou v krajine pôvodu žiadateľov o azyl. Znamená to teda, že splnenie podmienok na udelenie azylu a špeciálne poskytnutia doplnkovej ochrany si vyžaduje náležité skúmanie situácie v krajine pôvodu žiadateľov o azyl a následné skúmanie toho, či prípadná zmena situácie v krajine pôvodu neodôvodňuje splnenie zákonom stanovených podmienok na udelenie azylu prípadne poskytnutia doplnkovej ochrany. Ako z uvedeného vyplýva, za žiadnych okolností nie je možné konštatovať, že skutkový stav sa nezmenil bez toho, aby sa správny orgán zaoberal skúmaním aktuálnej situácie v krajine pôvodu žiadateľov o azyl. V prípade navrhovateľa sa ani MÚ MV SR a ani odporca touto otázkou nezaoberali. Z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odporca nijakým spôsobom neskúmal aktuálnu situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa. Ak však odporca túto situáciu neskúmal, nemožno hovoriť o tom, že riadne zistil skutkový stav veci. Napriek uvedenému sa však stotožnil s právnym názorom MÚ MV SR, ktorý konštatoval že skutkový stav sa podstatným spôsobom nezmenil. Je nepredstaviteľné a nemožné, aby vzhľadom na neskúmanie aktuálnej situácie v krajine pôvodu mohli oba kompetentné orgány bez ďalšieho vysloviť takýto právny názor. Uvedené konanie kompetentných orgánov svedčí o absolútnom nezáujme riadne sa zaoberať prípadom navrhovateľa.
Povinnosť riadneho zistenia skutkového stavu veci pritom obom kompetentným orgánom vyplýva z § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok“), podľa ktorého má správny orgán povinnosť zistiť skutočný stav veci a za týmto účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Je pravdou, že žiadatelia o azyl majú povinnosť uviesť všetko, čím by mohli podporiť svoje tvrdenia, táto povinnosť však neznamená pasivitu správneho orgánu. On sám má povinnosť skúmať skutočný stav veci a táto jeho povinnosť sa v azylovom konaní premieta predovšetkým v jeho povinnosti riadne skúmať aktuálnu situáciu v krajine pôvodu žiadateľov o azyl a to na základe relevantných a dôveryhodných správ o krajine pôvodu žiadateľov. Ide pritom o také správy, ktorými žiadatelia, ako osoby umiestnené v Pobytových táboroch, resp. v útvaroch policajného zaistenia pre cudzincov, nemajú možnosť disponovať. Rozhodnutie žalovaného je navyše stručné a neposkytuje žiadne informácie o tom, ako a na základe akých skutočností žalovaný rozhodol. Na prvej strane rozhodnutia sa žalovaný venuje predchádzajúcim žalobcovým žiadostiam o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Tieto sú pritom pre posúdenie žiadosti žalobcu absolútne irelevantné. V závere prvej strany rozhodnutia žalovaný uvádza, že žalobca dňa 22. januára 2010 opakovane požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, že MÚ MV SR vydal rozhodnutie, ktorým konanie o azyle žalobcu zastavil a že proti tomuto rozhodnutiu bol podaný rozklad. Uvádza, že dospel k záveru, že MÚ MV SR sa dôvodmi žalobcu, ako aj situáciou v krajine pôvodu žalobcu zaoberal dostatočne a jeho rozhodnutie o zastavení konania, že bolo vydané v súlade so zákonom, s čím sa žalobca nestotožňuje. Žalovaný ďalej uvádza, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Ani v danom prípade však nie je zrejmé, prečo a ako žalovaný dospel k tomuto názoru.
Rozhodnutie sa tak javí ako nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Žalobca ani nemôže oponovať odporcovi v jeho vyjadreniach, nakoľko rozhodnutie žalovaného žiadne relevantné vyjadrenia ani neobsahuje. Právoplatné rozhodnutie vo veci žiadosti žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky existuje. Naposledy bolo vo veci žalobcu vydané rozhodnutie ČAS: MU-267/Po-Ž-2008 zo dňa 30. júla 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.augusta 2009. MÚ MV SR teda naposledy posudzoval aktuálnu situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa k 30.júlu 2008. Proti rozhodnutiu síce bol podaný opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave a následne aj odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, tieto však majú zákonnú povinnosť preskúmavať opravnými prostriedkami napadnuté rozhodnutie z pohľadu skutkového stavu aktuálneho ku dňu vydania napadnutého
rozhodnutia, t.j. k 30. júlu 2008. Od vydania tohto rozhodnutia sa situácia v krajine pôvodu žalobcu mohla niekoľkokrát zmeniť. Od 30. júla 2008 ju však s prihliadnutím na prípad žalobcu nikto neskúmal. Neurobil tak ani MÚ MV SR a napriek námietkam uvedeným v podanom rozklade ani žalovaný. Žalovaný sa dokonca riadne nevysporiadal ani so všetkými námietkami obsiahnutými v podanom rozklade. Vyberá z neho iba úvahu právneho zástupcu žalobcu o tom, aké je rozhodnutie o zastavení konania pre žalobcu dôležité a príslušný správny orgán by ho mal vydať až po dôkladnom a úplnom zistení skutkového stavu veci a nadobudnutí presvedčenia, že tento stav sa skutočne podstatne nezmenil. S námietkou, že MÚ MV SR porušil povinnosť riadne zistiť skutočný stav veci a svoje rozhodnutie primerane týmto zisteniam odôvodniť, sa žalovaný nezaoberal. Z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, že by k došlo k skúmaniu skutkového stavu veci. Rovnako z neho nevyplýva, že by došlo ku skúmaniu aktuálnej situácie v krajine pôvodu žalobcu. Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že odporca svojím rozhodnutím a jemu predchádzajúcim postupom hrubým spôsobom zasiahol do práv navrhovateľa.
Žalovaný v konaní o svojej poslednej žiadosti jasne uviedol, že sympatizanti opozičnej strany Kongres Party sa mu vyhrážali, že ho zabijú. Ide o skutočnosť odlišnú od skutočností uvádzaných v predchádzajúcich konaniach, kde konštatoval, že vtedy ešte vládnuca strana Kongres ho politicky prenasledovala. Uvedené žalovaný konštatuje v predposlednom odseku na 2 strane rozhodnutia číslo: SLV-209/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010. Týmto rozdielom vyplávajúcim zo spisového materiálu sa ani prvostupňový orgán a ani žalovaný nezaoberali, napriek tomu, že ich povinnosťou v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok je riadne a úplné zisťovanie skutočného stavu veci. Žalovaný nerealizoval žiaden úkon za účelom objasnenia vzniknutého rozdielu a bez ďalšieho konštatoval, že skutkový stav veci sa nezmenil.
MÚ MV SR ako aj žalovaný sú orgánmi, ktoré majú cudzincom, ktorí často za dramatických podmienok opúšťajú krajinu pôvodu, v čo najväčšej miere pomôcť a v prípade závažných situácií aj udeliť azyl a poskytnúť doplnkovú ochranu. Súčasne majú v zmysle ustanovení Správneho poriadku postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. Nie je úlohou a poslaním týchto orgánov prioritne sa snažiť zamietať žiadosti a bez ďalšieho zastavovať azylové konanie. Tvrdenia žiadateľov o azyl sú v azylovom konaní v značnej miere rozhodujúce, neznamená to však pasivitu MÚ MV SR a žalovaného. V zmysle uvedeného by na riadne preskúmanie aktuálnej situácie v krajine pôvodu postačovalo, keby žalobca bez ďalšieho pri pohovore uviedol „situácia v Indii je nebezpečná“. Takýto postup zo strany príslušných orgánov nie je v súlade so Ženevským dohovorom o ochrane utečencov, k dodržiavaniu ktorého sa Slovenská republika zaviazala.
Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca domáhal, aby Krajský súd v Bratislave rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky sp. zn.: SLV-209/OLVS-2010 zo dňa 23.júna 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.10.2010 uviedol, že navrhovateľ vo svojej poslednej žiadosti o udelenie azylu neuviedol žiadne nové dôvody, ktoré by mali opodstatňovať poskytnutie doplnkovej ochrany. V žalobcovom prípade išlo o jeho štvrtú žiadosť o udelenie azylu. Konanie vo veci udelenia azylu, ktoré sa začalo na základe jeho prvej žiadosti zo dňa 5.11.2003 č. MU-6492/PO-Ž/2003 migračný úrad podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavil. Druhú žiadosť o udelenie azylu si žalobca podal dňa 8.4.2004 a správny orgán rozhodnutím č. MU-2475/ PO-Ž/2004 zo dňa 23.6.2004 neudelil menovanému azyl podľa § 13 ods. 3 zákona o azyle a súčasne podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle rozhodol, že sa na neho nevzťahuje zákaz vyhostenia podľa § 47 zákona o azyle do Indie. Po podaní odvolania proti uvedenému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave, tento rozsudkom sp.zn. 8Saz/34/2009-49 zo dňa 14.12.2005 potvrdil v celom rozsahu rozhodnutie žalovaného č. MU-2475/PO-Ž/2004. Žalobca podal odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6Sž-o-KS 27/2006 zo dňa 4.4.2007 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil a rozhodnutie migračného úradu nadobudlo dňa 5.7.2007 právoplatnosť. Tretia žiadosť žalobcu o udelenie azylu bola podaná dňa 19.5.2008 a migračný úrad rozhodnutím č. ČAS: MU-267-17/ PO-Ž-2008 zo dňa 30.7.2008 podľa § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona o azyle rozhodol o neudelení azylu a súčasne mu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu. Správny orgán zároveň rozhodol, že v prípade menovaného neexistuje prekážka jeho administratívneho
vyhostenia do Indie podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov. Žalovaný podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom sp.zn. 10Saz/34/2008 zo dňa 13.3.2009 potvrdil rozhodnutie správneho orgánu ČAS: MU-267-17/PO-Ž-2008. Menovaný podal proti rozsudku krajského súdu žalobu na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom č.k. 8Sža/34/2009 zo dňa 1.7.2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a rozhodnutie migračného úradu nadobudlo dňa 13.8.2009 právoplatnosť.
Žalovaný ďalej uviedol, že migračný úrad postupoval v súlade so zákonom, keď konanie podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle zastavil. Správny orgán dôkladne a úplne zistil skutkový stav, pričom vychádzal z dôvodov, ktoré menovaný uviedol vo svojej žiadosti o poskytnutie doplnkovej ochrany zo dňa 22.1.2010 ako aj z jeho následnej výpovede zo dňa 26.1.2010. Rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky č. SLV-209/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010 bol rozklad proti rozhodnutiu č. ČAS: MU-54-13/PO- Ž-2010 zo dňa 23.2.2010 zamietnutý a toto rozhodnutie bolo potvrdené, nakoľko nebol zistený žiadny dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie. Z odôvodnenia ministra vyplýva, že skutkový stav bol zistený spoľahlivo s aplikáciou správnych ustanovení zákona a po procesnej stránke boli zabezpečené všetky práva účastníka konania v konaní o azyle.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie ministra vnútra.
Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p. a § 246a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že rozhodnutie je potrebné podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.
Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. SLV-209/ OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010, ktorým žalovaný rozklad žalobcu zamietol a zároveň potvrdil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. ČAS:MU-54-13/PO-Ž/2010 zo dňa 23.2.2010, ktorým bolo konanie o žalobcovej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle. Ďalej úlohou súdu bolo, či správne orgány postupovali v súlade s platnými právnymi predpismi a skutkový stav vyhodnotili na základe predložených dôkazov.
Z administratívneho spisu súd zistil, že dňa 5.11.2003 žiadal žalovaný o udelení azylu na území SR z titulu zlej politickej a ekonomickej situácie. Zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 5.11.2003 súd zistil, že žalovaný žiadal o udelenie azylu z dôvodu hrozby vojny medzi Pakistanom a Indiou, že nie je členom žiadnej teroristickej organizácie a má záujem žiť v nejakej slobodnej európskej krajine. Dňa 5.1.2004 žalobca opustil objekt záchytného utečeneckého tábora bez oznámenia dôvodu a bez priepustky. Druhú žiadosť o udelenie azylu podal žalobca dňa 8.4.2004, pričom uviedol, že bol tri mesiace vo väzení v Rakúsku, nedopustil sa žiadneho kriminálneho činu a teroristických aktivít. Doma bol členom politickej strany Akalidal. Ďalej zo zápisnice zo dňa 22.6.2004 je zrejmé, že strana Kongres, ktorá sa dostala k moci v r. 2002 sa začala vyhrážať jeho zabitím, nakoľko boli sympatizanti politickej strany Akalidal. Žalovaný zistil skutkový stav v krajine pôvodu a následne vydal rozhodnutie č. MU-2475/PO-
Ž/2004 zo dňa 23.6.2004, ktorým rozhodol o neudelení azylu žalobcovi. Proti rozhodnutiu podal žalobca opravný prostriedok s tým, že Krajský súd v Bratislave v konaní sp.zn. 8Saz/34/2004 zo dňa 14.12.2005 potvrdil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. MU-2475/PO-Ž/2004 zo dňa 23.6.2004. Voči rozsudku podal žalobca odvolanie s tým, že Najvyšší súd SR potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Dňa 19.5.2008 žalobca požiadal o opätovné udelenie azylu na území SR s uvedením dôvodov ako vo svojej druhej žiadosti. Správny orgán preskúmal podmienky v krajine pôvodu a rozhodnutím č. ČAS:MU-267-17/PO-Ž-2008 zo dňa 30.7.2008 žalobcovi neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca opravný prostriedok. Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí sp.zn. 10Saz/34/2008 zo dňa 13.3.2009 potvrdil rozhodnutie správneho orgánu o neudelení azylu, s čím sa stotožnil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 8Sža/34/2009. Dňa 22.1.2010 sa žalobca dostavil na Oddelenie azylu PZ Gbely Adamov s opakovanou žiadosťou o udelenie azylu na území SR. Z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 26.1.2010. Rozhodnutím ČAS:MU-54-13/PO-Ž/2010 zo dňa 23.2.2010, bolo konanie o žalobcovej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle. Žalobca podal voči predmetnému rozhodnutiu rozklad, o ktorom rozhodol nadriadený správny orgán tak, že rozhodnutím č. SLV-209/OLVS-2010 zo dňa 23.6.2010, žalovaný rozklad žalobcu zamietol a zároveň potvrdil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. ČAS:MU-54-13/PO- Ž/2010 zo dňa 23.2.2010. Súd zistil, že v danom prípade správny orgán neskúmal životné podmienky v krajine pôvodu žalobcu a vychádzal z predchádzajúcich konaní.
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže, alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
b) alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
c) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo,
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana, alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
V obdobnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. 1Sža/12/2011 zo dňa 5.4.2011 uviedol, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že podrobný výsluch navrhovateľa v konaní o udelenie azylu je primárnym predpokladom pre zistenie a objasnenie dôvodov, pre ktoré navrhovateľ žiada o udelenie azylu (tak ako to uviedol aj v rozsudku NS SR sp. zn. 4SžoKS/57/2006 zo dňa 27.2.2007). Má pritom bezpochyby význam pre určenie rozsahu a spôsobu vykonania ďalších dôkazov, vyhodnotenie ktorých musí byť náležite zdôvodnené, obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia a len dodržanie takého postupu môže vyústiť v riadne zistený skutkový stav. Nie je sporné, že dôležité fakty musí oznámiť sám navrhovateľ. V prípade nejasností je však správny orgán povinný sa na jednotlivé fakty dopytovať otázkami, tak aby vyhlásenia navrhovateľa boli ucelené a aby bol podrobnou výpoveďou navrhovateľa stanovený okruh okolností, na ktorých
dokazovanie sa odporca zameria. Odvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že správne orgány neskúmali aktuálnu situáciu v Indii a riadne sa ňou nezaoberali, považuje tiež za dôležité zdôrazniť, že správne orgány dostatočne navrhovateľa nevypočuli k dôvodom jeho druhej žiadosti o azyl, následne nevykonali riadne dokazovanie procesne legálnymi prostriedkami a nezaoberali sa tým, či sa skutkový stav naozaj nezmenil. V medziach námietok vznesených žalobcom v rámci konania o preskúmanie rozhodnutia žalovaného, správne dospel krajský súd k záveru o nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu.“
Po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia prvostupňového ako aj druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu a s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, dôvody, ktoré uvádzal žalobca vo svojej 4. žiadosti neboli riadne preskúmané a správne orgány neskúmali aktuálnu situáciu v krajine pôvodu žalobcu v čase podania a rozhodovania o jeho 4. žiadosti na udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z administratívneho spisu bolo zjavné, že správny orgán prvého stupňa nevykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôvodmi a to obsahom správ o krajine pôvodu. Správne orgány situáciu vyhodnotili na základe pohovoru so žalobcom a na základe predchádzajúcich konaní bez toho, aby sa riadne zaoberali tým, či sa skutkový stav naozaj zmenil. Krajský súd teda konštatuje, že zo strany oboch správnych orgánov došlo k neprešetreniu dôvodov uvádzaných žalobcom, a preto súd zrušil rozhodnutie žalovaného pre nedostatok dôvodov uvedených v rozhodnutí.
V ďalšom konaní považuje Krajský súd v Bratislave za potrebné, aby správny orgán vytknuté nedostatky odstránil a po doplnení dokazovania opätovne rozhodol o žiadosti žalobcu o udelenie azylu.
O trovách konania rozhodol Krajský súd v Bratislave podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci priznal trovy konania v rozsahu náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 465,06 € podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, za prevzatie a prípravu zastúpenia zo dňa 28.6.2010 a podanie žaloby zo dňa 5.8.2010 podľa § 14 ods. 1 písm. b) (2 x 120,23 € + 2 x 7,21 € + 19% DPH = 303,31 €) a vyjadrenie k veci zo dňa 5.6.2012 podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky (1x 127,16 € + 1 x 7,63 € + 20 % DPH = 161,75 €). Právny zástupca žalobcu si uplatnil trovy konania vo výške 467,60 € s tým, že na všetky úkony z roku 2010 a 2012 si uplatnil DPH vo výške 20 %. Krajský súd v Bratislave poukazuje na to, že 20% DPH je v Slovenskej republike zavedená odo dňa 1.1.2011, a preto za rok 2010 priznal právnemu zástupcovi ako platiteľovi dane 19% DPH a za rok 2012 20% DPH a teda súd mu priznal trovy konania vo výške 465,06 €.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia a to písomne, v dvoch vyhotoveniach na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.
V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.