Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/307/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201658 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010201658.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík č. 27, 082 13 Prešov, IČO: 31 303 862, zastúpeného: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka so sídlom Štúrova 20, 042 83 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, 812 35 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 8215/2010-2.1.2/GP zo dňa 07.07.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského úradu životného prostredia v Prešove č. 1/2010/00696-015/KM-R zo dňa 31.05.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 8215/2010-2.1.2/GP zo dňa 07.07.2010, ako aj rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v Prešove č. 1/2010/00696-015/KM-R zo dňa 31.05.2010 z r u š u j e podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je p o v i n n ý do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 303,31 eura na účet jeho právnej zástupkyne. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 09.09.2010 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 8215/2010-2.1.2/GP zo dňa 07.07.2010, ktorým ministerstvo podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zamietlo rozklad žalobcu a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v Prešove č. 1/2010/00696-015/KM-R zo dňa 31.05.2010. Uvedeným rozhodnutím správny orgán nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania vo veci žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu - Mestského poľovníckeho spolku ,,R.“ Y. U., XXX XX Y. U. v konaní o povolenie výnimky zo zákazu podľa § 16 ods. 1 písm. g) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov na lov 2 ks jeleňa v III. a IV. vekovej triedy vo vybraných jednotkách priestorového rozdelenia lesa s piatym stupňom územnej ochrany vo vlastníctve J. Y. U.. Podľa názoru žalobcu správne orgány nesprávne právne posúdili vec, ich rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Napadnutým rozhodnutím žalovaný porušil medzinárodnú zmluvu o ľudských právach, ktorá podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, stanov združenia a článku 2 Aarhuského dohovoru, (ďalej len ,,Dohovoru“) je žalobca zainteresovanou verejnosťou, ktorá má mať podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru zabezpečený prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov alebo opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má Aarhuský dohovor, ku ktorému Slovenská republika pristúpila dňa 05.03.2006, prednosť pred zákonmi. Uznesenie Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23.09.2005, ktorým bol vyslovený súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Dohovoru, neobsahuje konštatovanie uvedené v rozhodnutí žalovaného, podľa ktorého ide o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon. Podľa názoru žalobcu, Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonmi štátu. Ak vnútroštátny zákon neumožňuje uplatňovať práva vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, došlo by k porušeniu čl. 7 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca odvodzuje svoje právo byť účastníkom správneho konania z článku 9 ods. 3 Dohovoru. Toto postavenie mu umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré sú spôsobilé dosiahnuť preskúmanie správnych orgánov. Ustanovenia § 15a, Správneho poriadku a § 250 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“) takéto oprávnenie zúčastnenej osobe nepriznávajú. Oprávnenia verejnosti podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru nie sú podľa žalobcu podmienené len na prípady uvedené v čl. 6. Oprávnenie žalobcu je dané tým, že sa jedná o úkony týkajúce sa životného prostredia. Žalobca poukázal na názor Najvyššieho súdu SR prezentovaný v rozsudku sp.zn. 3Sž 39/2003 a 1So 98/2004. Podľa jeho názoru, Dohovor vo svojom čl. 9 ods. 3 mu výslovne dáva aktívnu legitimáciu na podávanie opravných prostriedkov v konaniach týkajúcich sa životného prostredia, pričom žalovaný sa s touto námietkou riadne nevysporiadal. Na základe uvedených dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe doručenej Krajskému súdu dňa 09.11.2010 uviedol, že zákonom č. 454/2007 Z.z., ktorým došlo k zmene a doplnení zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane prírody“), došlo k zmene ustanovenia § 82 ods. 3, podľa ktorého združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1), a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmych dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou. Z procesného postavenia účastníka konania sa od 01.12.2007 občianske združenia dostali v predmetných konaniach do pozície zúčastnených osôb. Rozsah oprávnení zúčastnených osôb v správnom konaní upravuje ustanovenie § 15a zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len ,,správny poriadok“). Prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s ustanovením § 82 ods. 7 zákona o ochrane prírody a oznámil žalobcovi začatie konania vo veci žiadateľa. Správny orgán skúmal procesné postavenie žalobcu podľa § 81 ods. 1 a 2 zákona o ochrane prírody ako i § 14 správneho poriadku. Poukázal na judikát NSS ČR č. 3 Ao 2/2007-42, podľa ktorého dohoda nie je priamo použiteľná a nedá sa uplatniť zásada jej prednosti pred zákonmi. V zmysle rozhodnutí NS SR č. Sž-o-NS 114/03 a 7 Sž 169/02 postavenie účastníka konania možno priznať len subjektom - nositeľom práva k veci, ktorá je predmetom konania. Vystupovanie žalobcu vo všeobecnom verejnom práve nemôže byť podľa žalovaného základom pre vznik postavenia účastníka konkrétneho správneho konania. Žalobcovo postavenie sa po vydaní rozhodnutia nezmení a je zrejmé, že rozhodnutím v správnom konaní nie sú dotknuté žiadne jeho práva alebo právom chránené záujmy a povinnosti. Žalobcovi nepriznáva postavenie účastníka konania ani osobitný predpis. V predmetnom konaní je žalobca z uvedených dôvodov len zúčastnenou osobou s právami a povinnosťami upravenými v ust. § 3 ods. 2, § 15a ods. 1 a 2, § 23 ods. 1, § 31 ods. 1 a 2, § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku. Žalovaný svoje postavenie odvodzuje od priamej aplikácie čl. 9 ods. 3 Dohovoru, avšak jeho citácia prezentovaná v žalobe nie je presná a neobsahuje podstatnú časť - ...“ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe obšírne zaoberal priamym účinkom Dohovoru, ktorého podmienkou je, aby takáto medzinárodná norma bola dostatočne jasná a presná, nepodmienená a právne perfektná. Z textu čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru vyplýva, že je v ňom daná podmienka prijatia resp. existencie vnútroštátnych noriem, a preto nemôžu mať priamy právny účinok vo vnútroštátnom práve. Z čl. 3 ods. 1 Dohovoru ďalej vyplýva, že sa jedná o medzinárodnú zmluvu na vykonanie ktorej je potrebný zákon a z doložky prednosti je zrejmé že dohovor neobsahuje priamu a dostatočne presnú úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. V danom prípade nemožno medzinárodnú zmluvu aplikovať priamo, pretože nie je z uvedených dôvodov spôsobilá na priame použitie pre rozhodnutie vo veci. Poukazovanie na porušenie práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR v danom prípade takisto neobstojí, pretože takéto právo v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR (č. III ÚS 93/2008 a III ÚS 102/2008) prislúcha len fyzickým osobám. V článku 9 ods. 2 Dohovoru sa jedná o záväzok štátu s úpravou vlastných pravidiel regulácie. Žalobca má v zmysle uvedeného postavenie mimovládnej organizácie zaujímajúcej sa o rozhodovací proces v zmysle čl. 9 ods. 2, čo však neznamená, že s týmto postavením je možné automaticky spájať aj postavenie účastníka konania podľa slovenského právneho poriadku. Článok 9 ods. 3 Dohovoru sa týka všeobecného prístupu k spravodlivosti vo veciach životného prostredia bez ohľadu na to či ide o povoľovací proces podľa čl. 6 na činnosti uvedené v prílohe č. I. Jedná sa o zabezpečenie mechanizmov na preskúmanie vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa životného prostredia, avšak nezakladá priamo právo na účasť v rozhodovacom procese. Právo na účasť na rozhodovacom procese či už vo forme zúčastnenej osoby alebo účastníka konania zabezpečuje čl.6 pri konkrétnych činnostiach uvedených v prílohe I. Dohovoru, alebo ak ide o činnosti, ktoré podliehajú posudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa vnútroštátnych predpisov. Článok 9 ods. 2 a 3 Dohovoru neobsahuje základné kumulatívne podmienky nevyhnutné na jeho priamu aplikáciu. Žalobcovi na základe uvedeného nevyplýva priame oprávnenie podať žalobu, avšak môže využiť iné nástroje, napr. mimoriadne opravné prostriedky (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu prokurátora. Žalovaný je povinný postupovať v správnom konaní na základe zákona - správneho poriadku. Dohovor, z ktorého žalobca odvodzuje svoje právo nie je dostatočne konkrétny a jednoznačný na jeho priame uplatnenie a žalovaný nemôže postupovať nad rámec vnútroštátneho zákona. Žalobca vo svojej žalobe ako príklad uviedol judikáty v ktorých sa rozhodovalo o právach fyzických osôb - nesporných účastníkov konania vyplývajúcich z priamo aplikovateľného Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách. Aahurský dohovor takýto účinok nemá. Na základe uvedených dôvodov žalovaný postupoval v súlade Ústavou SR a aplikovateľnými právnymi predpismi. Odôvodnenia oboch rozhodnutí zodpovedajú skutkovým zisteniam z čoho vyplýva ich preskúmateľnosť. Žalovaný žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k rozhodnutiu jednomyseľne odsúhlasenému všetkými členmi senátu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Krajskému úradu životného prostredia v Prešove bola dňa 12.04.2010 doručená žiadosť Slovenského poľovníckeho zväzu - Mestského poľovníckeho spolku ,,., 059 01 Y. U. v konaní o povolenie výnimky zo zákazu podľa § 16 ods. 1 písm. g) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov na lov 2 ks jeleňa v III. a IV. vekovej triedy vo vybraných jednotkách priestorového rozdelenia lesa s piatym stupňom územnej ochrany vo vlastníctve J. Y. U.. S. zo dňa 13.04.2010 informoval správny orgán žalobcu o začatí správneho konania o predmetnej výnimke. Žalobca listom doručeným žalovanému dňa 22.04.2010 oznámil svoju účasť v správnom konaní. Listom zo dňa 05.05.2010 pozval správny orgán účastníkov konania, zúčastnené osoby a dotknuté orgány na ústne pojednávanie spojené s miestnou ohliadkou nariadené na deň 18.05.2010. Žalobca listom zo dňa 17.05.2010 sa ospravedlnil z neúčasti na zvolanom ústnom pojednávaní, dal pripomienky k predmetnému konaniu a požiadal o priznanie postavenia účastníka konania. Následne prvostupňový správny orgán svojím rozhodnutím č. 1/2010/00696-015/ KM-R zo dňa 31.05.2010 nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania. Voči rozhodnutiu sa žalobca v zákonnej lehote odvolal. Rozhodnutím č. 8215/2010-2.1.2/GP zo dňa 07.07.2010 Ministerstvo pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zamietlo rozklad žalobcu a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Uvedeným rozhodnutím správny orgán nepriznal žalobcovi postavenie účastníka v konaní o povolenie výnimky zo zákazu podľa § 16 ods. 1 písm. g) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov na lov 2 ks jeleňa v III.a IV. vekovej triedy vo vybraných jednotkách priestorového rozdelenia lesa s piatym stupňom územnej ochrany vo vlastníctve Mesta Spišská U.. Vzhľadom na okolnosť, že žalobca podal množstvo žalôb na súdy Slovenskej republiky, v ktorých sa domáhal prístupu do konaní týkajúcich sa životného prostredia ako účastník konania (t.j. v obdobných veciach), uznesením sp. zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 22.06.2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na možný komunitárny rozmer súdneho prieskumu prebiehajúce konania prerušil a postupom podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie. Súdny dvor Európskej únie položené otázky prijal na ďalšie konanie a svoj názor na ne zaslal Najvyššiemu súdu prostredníctvom rozsudku č. C-240/09 zo dňa 08.03.2011 tak, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“ Podľa právneho výkladu Najvyššieho súdu v rozsudkoch týkajúcich sa obdobných vecí, základná otázka, ktorá bola v prebiehajúcom konaní pred Najvyšším súdom odvolaním predložená, je, či s pozíciou žalobcu ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia v správnom konaní vzhľadom na predmet uvedeného konania sa spája aj právo na súdnu ochranu alebo je postačujúca ochrana poskytovaná predpismi správneho práva. Riešenie tejto otázky je späté s procesným postavením uvedeného občianskeho združenia, najmä v správnom konaní. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z toho, že teória správneho práva popri postavení zúčastnenej osoby vymedzuje prostredníctvom § 14 Správneho poriadku až štyri odlišné vnútroštátne definície účastníka správneho konania. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať [1. definícia] alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté [2. definícia]; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak [3. definícia]. Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva [4. definícia]. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených definícií a na základe ustálenia procesnej situácie dospel k záveru, že žalobcovi slovenský právny poriadok prostredníctvom § 250 O.s.p. priznáva právo na súdnu ochranu formou súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu. Poukázal na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze č. k. II. US 197/2010-52 z 13.01.2011, podľa ktorého tento potvrdzuje záver Najvyššieho súdu, že bez ohľadu na procesné označenie osoby v konaní je základným kritériom pre posúdenie účastníctva predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Ďalej v prejednávanej veci je nepochybné, že jadrom sporu medzi žalobcom a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé životné prostredie (bližšie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V súvislosti s týmto Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj vymedzenie pojmu účastníctvo z pohľadu medzinárodnoprávneho, ktorý najmä predurčuje článok 2 písm. a) Odporúčania (2004) 20 Výboru ministrov Rady Európy o súdnom prieskume správnych úkonov a článok 7 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 2 písm. a) [s označením Prístup k súdnemu prieskumu]: a) súdny prieskum by mal byť dostupný prinajmenej fyzickým a právnickým osobám vzhľadom na správne akty, ktoré priamo ovplyvňujú ich práva a povinnosti. Členské štáty by mali byť podporované v snahe vyzistiť, či prístup k súdnemu prieskumu by nemal byť dostupný aj združeniam či iným osobám a organizáciám oprávneným chrániť kolektívne záujmy a záujmy jednotlivých komunít. Zdôraznil aj Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16 o administratívnych konaniach, ktoré sa týkajú veľkého počtu osôb. Toto odporúčanie vyzdvihuje narastajúci počet oblastí správneho práva (najmä vo sfére výstavby veľkých technologických celkov alebo priemyselných zariadení), kde správne orgány stále čoraz viac čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane krajiny, prírody (tzn. prvkov nenahraditeľným spôsobom spojených so životným prostredím) a logicky sú preto orgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie uvedených kolektívnych rozhodnutí. Citované odporúčanie kladie jasný dôraz na úlohu združení (asociácií) zastupujúcich osoby pri ich práve na ochranu záujmov chránených právom vrátane súdneho prieskumu takýchto kolektívnych rozhodnutí správneho orgánu (viď článok I. zásada II. b/ a zásada VII. odporúčania). Vo vzťahu k menej záväznej povahe odporúčaní Rady Európy Najvyšší súd vyslovil, že síce pri svojej rozhodovacej činnosti na jednej strane posudzuje uvedené odporúčania Rady Európy ako právne akty medzinárodných organizácií, ktoré nemajú jednoznačný nariaďovací odkaz pre členské štáty, avšak na druhej strane nie je možné spochybniť ich obsah v tom zmysle, že obsahujú právne štandardy, ktorých realizácia vo vnútroštátnom právnom systéme je celkom logicky a legitímne očakávaná pre členský štát Rady Európy, pokiaľ má byť hodnotený ako právny štát. Ako posledný, avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd uvádza rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011, ktorý je v zmysle čl. 7 ústavy a čl. 4 Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania komunitárneho práva pre orgány členského štátu. Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa článku 4 ods. 3 [pôvodne čl. 10] Zmluvy o Európskej únii podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Pre Najvyšší súd bolo nepochybné, že ciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1 Aarhuského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“, a preto vyzdvihol všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy. V závere predmetného rozhodnutia, na ktoré Krajský súd v danom prípade poukazuje a v zmysle ktorého rozhodol vo veci žalobcu, na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného prostredia patrí v zmysle systematiky Druhej hlavy ústavy do skupiny základných práv a slobôd. Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na priaznivé životné prostredie. Podľa článku 44 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo]. Podľa článku 44 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Vzhľadom na hore uvedené závery je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, potom celkom logické konštatovanie, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať. Krajský súd v Bratislave v intenciách uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu prezentovaného v rozhodnutí o obdobnej veci napadnuté rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách súdneho konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v celkovej výške 303,31 eura. Právna zástupkyňa si vyčíslila trovy konania písomným podaním zo dňa 14.10.2010 vo výške 383,42 €. Krajský súd v Bratislave však priznal právnej zástupkyne trovy konania za 2 úkony právnej služby a to: Za prevzatie zastúpenia a prípravu zo dňa 05.08.2010 a za žalobu zo dňa 07.09.2010 vo výške 2 x 120,23 eura vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 eura a 19% DPH, t.j. spolu 303,31 eura. Žalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za úkon právnej služby, ktorý si uplatnil v písomnom podaní a to za návrh na prerušenie konania v sume 60,12 €, keďže takéto podanie súd nevyžadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., rozhoduje aj bez návrhu. Žalovaný je povinný uhradiť trovy konania vo výške 303,31 € na účet právnej zástupkyne žalobcu do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Číslo účtu právnej zástupkyne žalobcu je 82 160 437/0900, VS 230 710. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia a to písomne, dvojmo na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.