Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/324/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010201850 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010201850.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Q.. Q. W., nar. XX.XX.XXXX, W. 7, O. O., zastúpený: Mgr. Robert Antal, advokát, Skuteckého 1, Banská Bystrica, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. KaVSÚ-5-38-4/2010 zo dňa 25.06.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.10.2010 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. KaVSÚ-5-38-4/2010 zo dňa 25.06.2010, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia Bratislava č. 6530102994104/3-VÚSZ/DO 2 zo dňa 08.02.2005 o priznaní odchodného žalobcovi vo výške 10.045,14 eur. Žalobca v žalobe uviedol, že ku dňu 31.12.2004 bol na základe rozkazu vedúceho služobného úradu Ministerstva obrany SR č. 146 zo dňa 15.10.2004 prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Po prepustení zo služobného pomeru odovzdal príslušným orgánom žalovaného všetky podklady potrebné pre riadny výpočet odchodného a výsluhového dôchodku v zmysle zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov (ďalej len zákon č. 328/2002 Z.z.), vrátane Osvedčenia č. SP-9-1267/RH-91 zo dňa 01.08.1991 (ďalej len Osvedčenie) podľa § 22 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len zákon č. 87/1991 Zb.). Uviedol ďalej, že proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa č. 65301026994104/3-VÚSZ/DO 2 zo dňa 08.02.2005 vo veci odchodného podal odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. SEĽUZ-4-28/2005 zo dňa 11.05.2005 zamietol a rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia zo dňa 08.02.2005 potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu na Krajskom súde v Bratislave, ktorý rozsudkom č.k. 1S 193/2005-46 zo dňa 15.03.2007 žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Sžso 44/2007 zo dňa 17.12.2008 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného č. SEĽUZ-4-28/2005 zo dňa 11.05.2005 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní žalovaný napadnutým rozhodnutím č. KaVSÚ-5-38-4/2010 zo dňa 25.06.2010 znovu zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia zo dňa 08.02.2005 o odchodnom žalobcu potvrdil. Žalobca naďalej zotrval na svojom názore, že do doby trvania služobného pomeru rozhodujúcej na vznik nároku na odchodné a jeho výšku, mala byť v zmysle § 58 ods. 1 písm. e/ zákona č. 328/2002 Z.z. započítaná aj doba v rozsahu 15 rokov, 8 mesiacov a 4 dni, čo podľa žalobcu súhlasí aj s názorom Najvyššieho súdu SR. Žalobca tvrdil, že zákonným spôsobom preukázal ukončenie služobného pomeru vojaka z povolania, keďže Osvedčenie osvedčuje ukončenie služobného pomeru vojaka z povolania dňom 27.07.1975. S poukazom na ustanovenie § 22 ods. 1 a § 24 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. a § 58 ods. 1 písm. e/ zákona č. 328/2002 Z.z. dôvodil, že ak mu bolo vydané osvedčenie o neplatnom skončení jeho služobného pomeru, za skutočnosť rozhodujúcu pre vznik nároku na odchodné sa považuje doba hodnotená ako doba služby podľa zákona č. 87/1991 Zb., pričom nie na základe rozhodnutia súdu alebo žalovaného, ale priamo zo zákona sa musí táto doba hodnotiť ako doba trvania služobného pomeru. Mal zato, že podmienkou vyplývajúcou z § 58 ods. 1 písm. e/ zákona č. 328/2002 Z.z. pre zohľadnenie doby služby podľa zákona č. 87/1991 Zb. nie je ukončiť služobný pomer, ale podmienkou je existencia osvedčenia v zmysle uvedeného zákona, ktoré potvrdzuje skutočnosť, že doba od 28.07.1975 do 31.03.1991 je dobou hodnotenou ako doba služby na účely zákona č. 328/2002 Z.z.. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný ani Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nemajú právomoc preskúmavať zákonnosť správnosť a zákonnosť vydaného Osvedčenia a dokonca nejde ani o rozhodnutie správneho orgánu, ktorého zákonnosť by mohol preskúmavať správny súd. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie bývalého Najvyššieho súdu ČSFR č. Cf 5/92 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 So 245/93 zo dňa 30.09.1993. Za smerodajnú považoval žalobca aj skutočnosť, že doba služby podľa § 58 ods. 1 písm. e/ zákona č. 328/2002 Z.z. už bola žalobcovi dva krát priznaná a to prvý krát v čase nástupu do služobného pomeru v roku 1991, kedy predloženie dokladu o mimosúdnej rehabilitácii bolo personálnymi orgánmi vyžadované pre priznanie hodnosti, a druhý raz personálnym odborom žalovaného v Zápočte času služby č. 14-11/2002-OdRVZ zo dňa 05.02.2002. Konanie žalovaného, ktorý na jednej strane v minulosti započítal dobu od 28.07.1975 do 31.03.1991 ako dobu služby a udelil žalobcovi príslušnú hodnosť a na druhej strane v čase, keď bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, spochybnil správnosť a zákonnosť Osvedčenia, ktoré mal k dispozícii už oveľa skôr a ktoré v minulosti spôsobilo právne účinky, je podľa názoru žalobcu v rozpore so zásadou právnej istoty. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že na žalobcu by sa mohol vzťahovať len § 24 ods. 1 alebo ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb., obidve tieto ustanovenia však predpokladajú alebo neplatné skončenie pracovného vzťahu z dôvodov uvedených v § 1 tohto zákona alebo určenie neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého skončil pracovný vzťah v konaní podľa § 22 tohto zákona. Ani jedna z týchto hmotnoprávnych podmienok však v predmetnej veci nie je podľa žalovaného splnená a objektívne splnená ani byť nemôže, pretože základnou podmienkou, aby neplatnosť pracovného vzťahu mohla byť určená je, aby pracovný vzťah vôbec existoval. Medzi žalobcom a žalovaným však v rozhodnom období žiadny pracovný vzťah neexistoval. Neexistujúci pracovný vzťah teda podľa názoru žalovaného nemôže byť skončený a nemôže byť skončený ani neplatne. Žalovaný ďalej uviedol, že v predmetnej veci nejde o preskúmanie Osvedčenia vydaného podľa zákona č. 87/1991 Zb., ale o jeho aplikáciu, hlavne vo vzťahu k § 21 a § 24 ods. 1, 3 zákona č. 87/1991 Zb. Podľa Osvedčenia žalobca skončil služobný pomer príslušníka ZNB (vojaka z povolania) dňom 27.07.1975 z dôvodu uvedeného v § 21 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Žalovaný však poukázal na to, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca nebol v tejto dobe so žalovaným a ani so žiadnym iným právnym subjektom v pracovnoprávnom vzťahu. Nemohol byť preto ani prepustený zo služobného pomeru. Z dôvodu politickej perzekúcie mu nebolo umožnené vykonať ústnu maturitnú skúšku na Vojenskej strednej škole Pohraničnej stráže v Z., keď bol nepriamo donútený podať tesne pred ústnymi maturitnými skúškami žiadosť o prepustenie zo školy. Žalovaný ďalej uviedol, že nakoľko žiaci vojenských škôl počas štúdia vykonávali súčasne aj základnú vojenskú službu, po prepustení zo školy dokončil žalobca u bežného vojenského útvaru základnú vojenskú službu, z ktorej bol prepustený 27.07.1975. Poukázal aj na obsah potvrdenia o zamestnaní z 30.12.2004, podľa ktorého žalobca v dobe od 01.08.1973 do 27.07.1975 vykonával základnú vojenskú službu a profesionálnu vojenskú službu vykonával len v dobe od 01.07.1991 do 31.12.2004. Dátum prepustenia žalobcu zo služobného pomeru podľa Osvedčenia z 01.08.1991 je totožný práve z dátumom prepustenia žalobcu z výkonu základnej vojenskej služby. Výkon základnej vojenskej služby však podľa žalovaného nemožno považovať za pracovný vzťah. Žalovaný dôvodil, že ak by bol žalobca v služobnom pomere, musel by existovať o existencii tohto služobného pomeru i o prepustení z neho nejaký doklad (žiadosť o prijatie do služobného pomeru, rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, existencia služobného pomeru by musela byť zachytená v evidencii o priebehu služobného pomeru, doklad o skončení služobného pomeru). Žiaden takýto doklad však neexistuje ani nemôže existovať, pretože žalobca vtedy v služobnom pomere nebol. Obsah predmetného Osvedčenia je teda podľa názoru žalovaného evidentne v rozpore s objektívnym skutkovým stavom a preto aj bez toho, aby bolo formálne zrušené, nie je na účely § 58 zákona č. 328/2002 Z.z. objektívne použiteľné. Ustanovenia § 21, 22 a 24 zákona č. 87/1991 Zb. sa vzťahujú výlučne len na pracovný vzťah a na jeho neplatné skončenie a nie na žiakov a ich vylúčenie zo štúdia. Žalobcom uvádzané dvojnásobné priznanie predmetnej doby služby podľa § 58 ods. 1 písm. e/ zákona č. 328/2002 Z.z. nebolo podľa žalovaného v súlade s právnou úpravou. Navyše bol žalobca takýmto zápočtom doby služby neoprávnene zvýhodnený o značnú sumu už od prijatia do služobného pomeru až do jeho skončenia aj pri odmeňovaní, pretože doba 15 rokov, 8 mesiacov a 4 dni mu na základe Osvedčenia z 01.08.1991 bola započítaná do doby praxe pre zaraďovanie do platových stupňov, aj do času služby na účely výpočtu prídavku za výsluhu rokov. Žalovaný poukázal nato, že započítania uvedenej doby služby sa žalobca domáhal aj pri výpočte výšky jeho výsluhového dôchodku, avšak Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 2S 201/2005 zo dňa 14.02.2007 jeho žalobu zamietol a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 7Sžso 23/2008 z 15.12.2009 žalobcom napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, pričom podľa názoru súdov Osvedčenie vydané podľa § 22 zákona č. 87/1991 Zb. osvedčuje len dôvody skončenia pracovného vzťahu, nepotvrdzuje však jeho existenciu. Z uvedených dôvodov navrhoval žalovaný žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie aj postup správneho orgánu boli v súlade so zákonom. Z pripojených administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov súd zistil, že v súvislosti so skončením služobného pomeru žalobcu ako profesionálneho vojaka dňom 31.12.2004 a jeho žiadosťou o výsluhový dôchodok a o odchodné vydal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia Bratislava rozhodnutie č. 65301026994104/3-VÚSZ/DO 2 zo dňa 08.02.2005, ktorým podľa § 123 ods. 1 a § 33 zákona č. 328/2002 Z.z. priznal žalobcovi odchodné vo výške 10.045,14 eur za 15 ukončených rokov služby. Odvolanie žalobcu proti tomuto rozhodnutiu žalovaný rozhodnutím č.p. SEĽUZ-4-28/2005 zo dňa 11.05.2005 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Krajský súd v Bratislave žalobu podanú proti tomuto rozhodnutiu rozsudkom č.k. 1S 193/2005-46 zo dňa 15.03.2007 zamietol. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4Sžso 44/2007 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. SEĽUZ-4-28/2005 zo dňa 11.05.2005 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom konštatoval, že žalovaný rozhodol vo veci predčasne, bez zadováženia dostatočných skutkových zistení a podkladov pre záver o nepoužiteľnosti žalobcom predloženého Osvedčenia. Žalovaný v ďalšom konaní vydal dňa 25.06.2010 rozhodnutie č. KaVSÚ-5-38-4/2010, ktorým odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia Bratislava zo dňa 08.02.2005 zamietol a toto rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia podrobne popísal dôkazy, z ktorých vychádzal a skutkové zistenia, ku ktorým na ich základe dospel, pričom konštatoval, že podstatou sporu je posúdenie otázky zistenia doby trvania žalobcovho služobného pomeru na výpočet výšky odchodného a použiteľnosti bývalým Federálnym ministerstvom vnútra ČSFR vydaného Osvedčenia podľa § 22 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. v intenciách odvolania žalobcu a právneho názoru odvolacieho súdu. Podľa zistení žalovaného vyplývajúcich zo zhromaždených podkladov žalobca po skončení základnej školy od 01.09.1971 začal študovať na Vojenskej strednej odbornej škole strojníckej so sídlom v Holešove, pričom v čase od 01.08.1973 do 30.06.1975 ako žiak tretieho a štvrtého ročníka vykonal časť základnej vojenskej služby, ktorú v spojitosti s prepustením z ďalšieho štúdia z vojenskej strednej odbornej školy ku dňu 01.07.2005 a dočasným premiestnením k Výcvikovej rote Pohraničnej stráže tretej fakulty Vysokej školy Zboru národnej bezpečnosti dokončil v čase od 01.07.1975 do 27.07.1975. Žalovaný zistil, že na základe vlastnej žiadosti bol žalobca dňom 01.07.1975 prepustený z ďalšieho štúdia na uvedenej škole a po premiestnení k uvedenému vojenskému útvaru bol po dokončení základnej vojenskej služby dňa 27.07.1975 prepustený a preložený do zálohy. Žalovaný zdôraznil, že v čase od 01.09.1971 do 27.07.1975 žalobca nebol vylúčený zo štúdia na strednej škole a nesporne nebol prepustený zo služobného pomeru, pretože v žiadnom pracovnom vzťahu nebol, nakoľko nebol v služobnom pomere príslušníka Zboru národnej bezpečnosti, ani v služobnom pomere vojenskej osoby z povolania podľa v tom čase platného Branného zákona č. 92/1949 Zb. Po ukončení strednej školy vykonával žalobca v čase od 01.10.1975 do 30.06.1991 občianske povolania. Na základe žiadosti zo dňa 22.02.1991 bol žalobca rehabilitovaný Rehabilitačnou komisiou Federálneho ministerstva vnútra ČSFR s doporučením prijať žalobcu do služieb ministerstva národnej obrany, kde sa o zamestnanie uchádzal a priznať mu primeranú hodnosť. V zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. bolo Federálnym ministerstvom vnútra ČSFR vydané osvedčenie č.j.: SP-9-1267/RH-91 zo dňa 01.08.1991, ktoré osvedčilo, že žalobca ukončil služobný pomer príslušníka ZNB (vojaka z povolania) dňom 27.07.1975 z dôvodu uvedeného v § 21 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Toto Osvedčenie bolo vydané za účelom prejednania nárokov z dôchodkového zabezpečenia podľa uvedeného zákona. Dňom 01.07.1991 bol žalobca prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania s priznanou vojenskou hodnosťou nadpráporčík. Rozkazom vedúceho služobného úradu Ministerstva obrany SR č. 146 z 15.10.2004 bol dňom 31.12.2004 skončený služobný pomer žalobcu ako profesionálneho vojaka ozbrojených síl SR prepustením podľa § 32 ods. 1 písm. c/ zákona č. 370/1997 Z.z. Na účely zistenia doby trvania služobného pomeru žalobcu rozhodujúcej pre vznik nároku na odchodné a na jeho výšku v zmysle § 58 zákona č. 328/2002 Z.z. bola žalobcovi započítaná doba výkonu základnej vojenskej služby od 01.08.1973 do 27.07.1975 (1 rok, 11 mesiacov, 27 dní) a doba služobného pomeru vojaka od 01.07.1991 do 31.12.2004 (13 rokov, 6 mesiacov, 0dní), spolu 15 rokov, 5 mesiacov, 27 dní. Žalovaný uzavrel, že v dobe prepustenia (vylúčenia) zo školy a ani v dobe prepustenia zo základnej vojenskej služby nebol žalobca v pracovnom ani služobnom pomere a preto nemožno na účely sociálneho zabezpečenia zohľadniť žalobcovi obdobie od prepustenia zo štúdia na vojenskej strednej škole do prijatia do služobného pomeru vojaka z povolania. Z uvedených dôvodov mal žalovaný zato, že obsah vydaného Osvedčenia je evidentne v rozpore s objektívnym skutkovým stavom a nemôže byť preto podkladom na úpravu žalobcovho odchodného, keďže žalobca nemohol byť prepustený z pracovného vzťahu, ak v žiadnom pracovnom vzťahu nebol. Ostatná časť argumentácie žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa zhoduje s obsahom písomného vyjadrenia k žalobe. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa § 58 ods. 1 písm. e/ zákona č. 328/2002 Z.z. dobou trvania služobného pomeru rozhodujúcou na vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a pre výšku týchto dávok je doba hodnotená ako doba služby podľa predpisu o súdnych rehabilitáciách a podľa predpisu o mimosúdnych rehabilitáciách. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. za neplatný sa na účely tohto zákona považuje právny úkon, ktorým došlo v rozhodnom období ku skončeniu pracovného alebo služobného pomeru alebo členského pomeru k družstvu (ďalej len"pracovný vzťah") z dôvodu politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody (§ 2 ods. 2 a 3), najmä a) ak jeho dôvod spočíva v odsúdení pre trestný čin (zločin, prečin, priestupok), ak súdne rozhodnutie bolo zrušené podľa druhého a tretieho oddielu zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení zákona č. 47/1991 Zb. a trestné stíhanie bolo zastavené alebo obvinený bol v celom rozsahu zbavený viny; b) ak sa urobil podľa zákonného opatrenia Predsedníctva Federálneho zhromaždenia č. 99/1969 Zb. o niektorých prechodných opatreniach potrebných na upevnenie a ochranu verejného poriadku; c) ak bola daná výpoveď podľa § 46 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení zákona č. 153/1969 Zb. preto, že pracovník narušil svojou činnosťou socialistický spoločenský poriadok a nemal preto dôveru potrebnú na zastávanie doterajšej funkcie alebo svojho doterajšieho pracovného miesta; d) ak bol pracovný pomer okamžite zrušený podľa § 53 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení zákona č. 153/1969 Zb.; e) dohoda o skončení pracovného vzťahu, ak ju pracovník uzavrel pod tlakom politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. na žiadosť toho, ktorého pracovný vzťah sa skončil z dôvodov uvedených v § 21, vydá mu o tom osvedčenie organizácia, v ktorej bol v pracovnom vzťahu, alebo jej právny nástupca, a ak niet ani nástupcu, ústredný orgán , do ktorého pôsobnosti by organizácia, prípadne jej činnosť v čase podania žiadosti patrila (ďalej len "organizácia"). Ak ten, ktorého pracovný pomer takto skončil, nežije, môžu žiadosť podať jeho manžel alebo deti. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. ak je skončenie pracovného vzťahu neplatné podľa § 21 zákona alebo ak bola v konaní podľa § 22 zákona určená neplatnosť právneho úkonu, na ktorého základe sa skončil pracovný vzťah, považuje sa na účely dôchodkového zabezpečenia doba od skončenia tohto pracovného vzťahu do dňa vzniku nároku na starobný, invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok, najdlhšie však do dňa účinnosti tohto zákona, za dobu zamestnania. Žalovaný na podklade zhromaždených dôkazov spoľahlivo zistil a podrobne zdôvodnil, že žalobca bol v čase od 01.08.1973 do 30.06.1975 študentom vojenskej strednej odbornej školy, zo štúdia na ktorej bol prepustený na základe vlastnej žiadosti dňom 01.07.1975. Po ukončení štúdia bol premiestnený k príslušnému vojenskému útvaru a pokračoval v základnej vojenskej službe, z ktorej bol prepustený dňa 27.07.1975, potom až do roku 1991 vykonával občianske povolania. Tieto zistenia žalobca v žalobe nenamietal, preto ich považoval súd za nesporné a vychádzal z nich. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť povahu a záväznosť Osvedčenia o ukončení služobného pomeru dňom 27.07.1975 z dôvodu uvedeného v § 21 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. pre účely dôchodkového zabezpečenia žalobcu, osobitne určenia výpočtu výšky odchodného. Podľa názoru súdu je toto Osvedčenie treba považovať za listinný dôkaz majúci povahu verejnej listiny, nakoľko bolo vydané štátnym orgánom v medziach jeho právomoci (§ 134 O.s.p.). Skutočnosti, ktoré osvedčuje verejná listina, sa považujú za pravdivé, pokiaľ nie je dokázaný opak. Pokiaľ sa teda v konaní, v ktorom bola takáto listina predložená, dokazovaním preukáže, že osvedčené skutočnosti nemôžu byť pravdivé, treba mať zato, že obsah verejnej listiny bol vyvrátený a na skutočnosti v nej uvedené sa neprihliada. Prezumpcia pravdivosti skutočností osvedčených vo verejnej listine môže byť vyvrátená v ktoromkoľvek štádiu konania, v ktorom sa posudzuje pravosť osvedčených skutočností. Žalovaný v konaní bezpečne preukázal, že žalobca v roku 1975, kedy mal podľa Osvedčenia ukončiť služobný pomer príslušníka ZNB (vojaka z povolania) dňom 27.07.1975 z dôvodu uvedeného v § 21 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., nebol v pracovnom ani služobnom pomere, ale po prepustení zo štúdia na strednej škole nastúpil na dokončenie základnej vojenskej služby, ktorú uvedeným dňom (27.07.1975) dokončil. Súd sa stotožnil s právnymi závermi žalovaného, že pokiaľ žalobca v tom čase nebol v služobnom alebo pracovnom pomere, nemohol ho ukončiť, platne či neplatne. Žalovaný preto postupoval v súlade so zákonom, keď žalobcom predložené Osvedčenie v konaní o dávkach dôchodkového zabezpečenia nevzal do úvahy. Súd znovu zdôrazňuje, že Osvedčenie nemá pre správne orgány bezpodmienečnú právnu záväznosť v tom zmysle, že by bolo samo o sebe právnym dôvodom pre započítanie predmetnej doby služby bez ohľadu na to, či služobný alebo pracovný pomer v čase uvedenom v Osvedčení v skutočnosti trval alebo nie. Obsah osvedčených skutočností žalovaný správne posudzoval v spojitosti s inými dôkazmi a v súlade so zákonom ich podrobil hodnoteniu tak, ako v skutočnosti zistené ostatnými dôkazmi. Na zákonnosti postupu žalovaného a vydaného rozhodnutia o odchodnom nič nemení ani fakt, že doba služby žalobcu vyplývajúca z osvedčenia bola v minulosti služobnými orgánmi na iné účely zohľadnená. Za podstatnú považoval súd skutočnosť, že v konaní o odchodnom bol obsah Osvedčenia vykonaným dokazovaním vyvrátený a preto pri rešpektovaní základných zásad právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a relevantnej zákonnej úpravy správne orgány nemohli žalobcom namietanú dobu 15 rokov, 8 mesiacov a 4 dni na účely výpočtu výšky odchodného zohľadniť. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav veci, po právnej stránke ho správne posúdili a svoje závery náležite odôvodnili. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech v konaní nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.