Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/344/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202107 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010202107.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobcu: M. N., nar. X.X.XXXX, štátna príslušnosť Pakistan, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova č. 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p.:UHCP-RHCPBA2-2010/001627-004 zo dňa 23.9.2010 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č.p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 15.6.2010, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: UHCP-RHCPBA2-2010/001627-004 zo dňa 23.9.2010 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 369,30,- € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 2.12.2010 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.p.:UHCP-RHCPBA2-2010/001627-004 zo dňa 23.9.2010, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda č.p.: UHCP-BA-DS- AV-21/2010 zo dňa 15.6.2010, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie Pakistanu a zároveň mu bol zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky na obdobie troch rokov, do 15.6.2013. Žalobca s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu, že zistenie skutkového stavu nebolo postačujúce na posúdenie veci a z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobca v odvolaní voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu namietal nesprávne právne posúdenie existencie prekážok administratívneho vyhostenia aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Podľa žalobcu z druhostupňového rozhodnutia žalovaného, ktoré vydal na základe podaného odvolania nie je zrejmé ako dospel k právnemu názoru, že neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia. Žalobca v žalobe citoval ustanovenie § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva že tento vychádzal z dvoch samostatných rozhodnutí Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky týkajúcich sa osoby navrhovateľa. Poukázal na okolnosť, že žalobcovi nebol udelený azyl a súčasne mu nebola poskytnutá doplnková ochrana. Takisto poukázal na rozhodnutie zo dňa 11. júna 2010, ktorým bolo azylové konanie zastavené. Podľa názoru žalobcu tieto rozhodnutia sú vo vzťahu k posudzovaniu existencie prekážok administratívneho vyhostenia úplne irelevantné. V rozhodnutiach, z ktorých vychádzal žalovaný, boli skúmané podmienky na udelenie azylu v zmysle zákona o azyle, avšak existenciu prekážok administratívneho vyhostenia je potrebné posudzovať podľa zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov). Okolnosť, že žalobca si vybavil cestovný doklad domovskej krajiny, nemôže byť dôkazom toho, že nemá dôvod na obavu z návratu do krajiny pôvodu. Žalobca je štátnym príslušníkom Pakistanu, a ak chcel disponovať cestovným dokladom musel mu ho vydať práve Pakistan. Žiaden iný štát by žalobcovi cestovný doklad nevyhotovil, a preto je tvrdenie žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí zmätočné. Podľa názoru žalobcu z rozhodnutia prvostupňového orgánu ani z rozhodnutia žalovaného nevyplýva skúmanie existencie prekážok administratívneho vyhostenia, ktorej skúmanie je nevyhnutné na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca. Z rozhodnutia nevyplýva, aká iná okolnosť okrem rozhodnutí Migračného úradu bola podkladom pre jeho rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by žalovaný skúmal aktuálnu situáciu v Pakistane. Uvedeným spôsobom žalovaný porušil ustanovenie § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok). Žalobca ďalej správnym orgánom vytýkal, že ani z jedného z vydaných rozhodnutí nie je zrejmé, či sa žalobca zdržiaval na území Slovenskej republiky oprávnene alebo neoprávnene. V čase vydania prvostupňového rozhodnutia dal žalobca žiadateľom o azyl, pretože rozhodnutie o zastavení azylového konania nebolo v tom čase právoplatné. Žiadatelia o azyl sú oprávnení zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, a z tohto dôvodu ich nemožno ako neoprávnene sa združujúcich cudzincov administratívne vyhostiť. Na základe uvedených dôvodov žiadal žalobca napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a nahradiť trovy konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že preskúmal prvostupňové správne rozhodnutie, odvolanie žalobcu ako i rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4. októbra 2010. Žalovaný uviedol, že dňa 15. júna 2010 o deviatej hodine tridsiatej minúte bol predvedený na OCP PZ Dunajská Streda za účelom podania vysvetlenia a zistenia totožnosti. Žalobca podal vysvetlenie ohľadom svojho nelegálneho pobytu o čom bola spísaná zápisnica. V nej uviedol, že v auguste 2009 vycestoval z Pakistanu lietadlom do Moskvy. Následne za pomoci prevádzačov vycestoval do Poľska a v októbri roku 2009 na územie Slovenskej republiky. Po zadržaní políciou žalobca požiadal o azyl z politických dôvodov, na čo bol umiestnený v pobytovom tábore Humenné. Po opustení pobytového tábora vycestoval do Talianska, kde požiadal o udelenie azylu. Odtiaľ bol vrátený na územie Slovenskej republiky, kde opätovne požiadal o udelenie azylu. Azyl mu udelený nebol a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana. Podľa jeho vyjadrenia v čase, keď sa zdržiaval v Taliansku, mu bol vybavený nový cestovný doklad. Následne prvostupňový správny orgán vydal dňa 16. júna 2010 podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, t. j. do 15. júna 2013. Zároveň mu bolo určené vyhostenie do krajiny pôvodu, Pakistanu. Žalobcovi nebola určená lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. V prvostupňovom rozhodnutí bol vylúčený odkladný účinok rozhodnutia podľa § 55 ods. 2 správneho poriadku, z dôvodu naliehavého všeobecného záujmu. Zároveň bolo vydané rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a žalobca bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Žalovaný zo spisového materiálu zistil, že Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v roku 2009 neudelil žalobcovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu, o čom vydal rozhodnutie zo dňa 12. novembra 2009. Po opätovnej žiadosti žalobcu o azyl Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zastavil konanie vo veci. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že prvostupňový správny orgán nesprávne rozhodol o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia, pretože žalobca už počas azylového konania poukazoval na problémy, ktoré mal z dôvodu členstva svojho otca v politickej strane Pakistan Muslim League - Quaid a z dôvodu agitácie za túto politickú stranu. Táto jeho činnosť mala za následok násilný stret s členmi politickej strany Pakistan Peopleś Party, na čo žalobca zo strachu opustil krajinu pôvodu. Správny orgán nedostatočne skúmal prekážky administratívneho vyhostenia, nedostatočne odôvodnil neexistenciu prekážok vyhostenia a dospel k nesprávnemu záveru o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia. Žalovaný následne vec preskúmal a vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na stanovisko migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, podľa ktorého tento úrad po prehodnotení dôvodov žiadosti žalobcu o azyl dospel k záveru, že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle a to i napriek jeho tvrdeniu o vyhrážkach. Žalobca počas konania a uložení administratívneho vyhostenia neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by zakladali prekážku administratívneho vyhostenia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že po predvedení jeho osoby omáčka žalobcom, bolo zistené, že sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez povolenia príslušných orgánov. Táto skutočnosť bola uvedená v rozhodnutí o uložení administratívneho vyhostenia a určení zákazu vstupu. V zápisnici zo dňa 15. júna 2010 žalobca neuviedol, že by existovala prekážka jeho vyhostenia do domovského štátu. Uviedol, že žiadal o udelenie azylu z politických dôvodov. V konaniach o udelenie azylu vyplynulo, že žalobcovi nehrozí prenasledovanie v domovskej krajine. V napadnutom rozhodnutí žalovaný neuvádzal, že posudzoval prekážky vyhostenia z pohľadu zákona o azyle. Rozhodnutia Migračného úradu Slovenskej republiky boli len podkladom pre jeho rozhodnutie, z ktorých vyplynulo, že neboli preukázané obavy z prenasledovania v domovskej krajine žalobcu. Žalovaný postupoval podľa § 32 ods. 1 a 2 správneho poriadku, vychádzal z podkladov, ktoré tvorili rozhodnutia Migračného úradu Slovenskej republiky a dospel k záveru, že neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia. Žalovaný považoval takýto postup za správny a nepociťoval potrebu zaobstarať si ďalšie podklady. Podľa názoru žalovaného rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, sú v ňom uvedené skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k vydaniu rozhodnutia. Z dôvodu, že žalobca si dobrovoľne vybavil cestovný doklad domovskej krajiny, dospel k záveru, že tým prejavil prípadnú vôľu vrátiť sa do domovskej krajiny. Vydanie cestovného dokladu poukazuje na skutočnosť, že žalobca nie je v domovskej krajine perzekuovaný štátnymi orgánmi, pretože v tom prípade by mu cestovný doklad vydaný nebol. Prvostupňový správny orgán aj žalovaný vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu, na vec aplikovali správny predpis, napadnuté rozhodnutie je zrozumiteľné a náležite odôvodnené aj je logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení. Na základe uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal na nariadenom pojednávaní napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 247 ods. 1 a nasl. OSP a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Úlohou súdu v danej veci bolo posúdenie zákonnosti a správnosti rozhodnutia oboch správnych orgánov, t.j. žalovaného a prvostupňového správneho orgánu ako i posúdenie zákonnosti postupu, ktorý predchádzal vydaniu ich rozhodnutí. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup (§ 245 ods. 1 OSP). Predmetom zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov je okrem iného ustanoviť podmienky vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky a vycestovanie cudzincov z územia Slovenskej republiky, ktoré nie sú ustanovené v osobitnom predpise, podmienky a postup administratívneho vyhostenia cudzinca z územia Slovenskej republiky, priestupky a iné správne delikty na úseku vstupu a pobytu (§ 1 ods. 1 písm. a/,f/,j/ zákona). Súd preskúmaval napadnuté rozhodnutia len v medziach žaloby, ak námietky v nej boli totožné s námietkami uvedenými v podanom odvolaní s ktorými mal možnosť sa správny orgán vysporiadať, pretože súd nemôže nahrádzať činnosť správneho orgánu ani porušiť princíp dvojinštančnosti správneho konania. Z obsahu predloženého spisového materiálu žalovaného, ktorého súčasťou bol aj spisový materiál prvostupňového správneho orgánu, súd zistil, že dňa 15.6.2010 bol žalobca predvedený na oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Dunajskej Strede za účelom podania vysvetlenia. Žalobca v podanom vysvetlení popísal spôsob akým sa dostal na územie Slovenskej republiky a uviedol, že nemá žiaden cestovný doklad na základe ktorého by mohol opustiť Slovenskú republiku a nemá žiadne financie. Uviedol, že príslušným orgánom mu nebol udelený azyl ani doplnková ochrana. Prvostupňový správny orgán následne vydal rozhodnutie č.p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 15.6.2010 ktorým podľa § 57 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov žalobcov administratívne vyhostil do Pakistanu. Zároveň mu určil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, do 15. júna 2013. Podľa § 57 ods. 4 písm. a) zákona o pobyte cudzincov mu neurčil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. V administratívnom spise sa nachádza rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 12. novembra 2009, ktorým žalobcovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu v zmysle príslušných ustanovení zákona o azyle. V odôvodnení predmetného rozhodnutia správny orgán uviedol, že počas pohovoru vykonaného so žalobcami, tento uviedol, že nebol členom žiadnej politickej strany ani hnutia v krajine pôvodu. Spolu so starším bratom, ktorý takisto nebol členom žiadnej politickej strany mal pomáhať otcovi v činnosti v strane Pakistanská moslimská liga. V máji 2008, cestou na rodinné pole na brata niekto začal strieľať, pričom tento mal zraneniam podľahnúť. Tí ľudia, ktorí boli nablízku, údajne videli človeka, ktorý strieľal, pričom tento mal byť príslušníkom Pakistanskej ľudovej strany. Podľa názoru žalobcu k streľbe došlo z dôvodu, že sa v tom čase konali miestne mestské voľby. Pár dní pred nimi došlo k hádke kvôli voličom medzi údajným strelcom a jeho otcom. Uvedený incident mala vyšetrovať polícia, pred ktorou strelec utiekol a doteraz nikto nevie, kde sa nachádza. Vyšetrovanie ohľadom bratovej smrti naďalej pokračuje. Podľa vyjadrenia žalobcu, strelec sa mal telefonicky vyhrážať jeho otcovi, že zabije aj jeho ďalšieho syna. Uvedenú okolnosť otec žalobcu nahlásil polícii. Po smrti brata mali žalobcu údajne zastaviť jemu neznámi ľudia, ktorým ušiel. Z dôvodu obavy o život vycestoval k priateľovi do iného mesta kde mesiac býval. Otec žalobcu následne rozhodol, aby sa vrátil domov a potom vycestoval do niektorého štátu Európskej únie. Otec žalobcu predal dom a za utŕžené peniaze zaplatil prevádzačom. Rozhodnutím zo dňa 11. júna 2010 Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konanie o novej žiadosti žalobcu o udelenie azylu zastavil. Okrem predmetných rozhodnutí a rozhodnutí týkajúcich sa zaistenia žalobcu sa v spise nachádzajú záznamy v zmysle, ktorých žalobca odmietol vyplniť dotazníky nevyhnutné na zistenie totožnosti a vydanie náhradného cestovného dokladu príslušným zastupiteľstvom Pakistanskej islamskej republiky. Iné doklady svedčiace o skúmaní politickej situácie v krajine pôvodu žalobcu, resp. zisteniu prekážok vyhostenia sa v spise nenachádzajú. Podľa ust. § 19 ods. 1, písm. i) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Proti rozhodnutiu o zastavení konania možno podať rozklad na ministerstvo do 7 dní odo dňa doručenia rozhodnutia okrem rozhodnutia podľa odseku 1 písm. i), proti ktorému možno podať rozklad do 20 dní odo dňa jeho doručenia; rozklad však nemožno podať proti rozhodnutiu podľa odseku 1 písm. c) až e). Rozklad proti rozhodnutiu podľa odseku 1 písm. i) nemá odkladný účinok. Z uvedeného vyplýva, že správny orgán konal v súlade so zákonom, keď vo veci o administratívnom vyhostení konal, aj keď rozhodnutie o zastavení konania o azyle nenadobudlo právoplatnosť, pretože rozklad - odvolanie žalobcu voči nemu, nemalo odkladný účinok. Z obsahu spisu nevyplynulo, že by žalobca v danom čase požiadal do konečného rozhodnutia vo veci azylu o tolerovaný pobyt. Podľa ust. § 56 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie a času zákazu vstupu, ak tento zákon neustanovuje inak. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. Podľa § 57 ods. 1 až 4 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu a) na päť rokov, ak 1. ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu, 2. bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia, 2) 3. poruší predpisy o omamných látkach a psychotropných látkach, 21) 4. pri kontrole podľa tohto zákona predložil falošný alebo pozmenený doklad alebo doklad inej osoby, 5. vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum, alebo 6. uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na pobyt, b) do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak 1. vstúpi na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo sa zdržiava na území Slovenskej republiky bez oprávnenia, 2. odmieta hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, 3. zdržiava sa na území Slovenskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy alebo rozhodnutia vlády Slovenskej republiky a koná v rozpore s touto medzinárodnou zmluvou alebo s rozhodnutím vlády Slovenskej republiky, 4. uvedie v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby, 5. zistí, že účel, na ktorý bolo cudzincovi udelené povolenie na prechodný pobyt, zanikol a že cudzinec túto skutočnosť neoznámil policajnému útvaru, 6. marí výkon rozhodnutia štátneho orgánu alebo 7. iným spôsobom závažne poruší alebo opakovane porušuje všeobecne záväzné právne predpisy. Policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu najviac do 10 rokov, ak cudzinec vážne ohrozuje bezpečnosť štátu. Ak je viacero dôvodov na administratívne vyhostenie podľa odseku 1, policajný útvar určí čas zákazu vstupu podľa najprísnejšieho ustanovenia. Cudzinec, ktorému bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote určenej v rozhodnutí. Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia; túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav cudzinca. Občanovi Európskeho hospodárskeho priestoru a zvýhodnenému cudzincovi určí policajný útvar lehotu na vycestovanie najmenej 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. 4) Policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie alebo určí lehotu kratšiu ako sedem dní, ak a) možno predpokladať, že cudzinec ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť, b) cudzinec v konaní podľa tohto zákona uvedie nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby, alebo c) cudzinec ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných. Podľa § 58 ods. 1 až 3 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, možno administratívne vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2. V danom prípade neboli v správnom konaní preukázané prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov. Česká a Slovenská federatívna republika 21. februára 1991 podpísala Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý vstúpil do platnosti 18. marca 1992. Na základe rezolúcie Výboru ministrov č. 33/93 z 30. júna 1993 je Slovenská republika považovaná s účinnosťou od 1. januára 1993 za zmluvnú stranu tohto Dohovoru. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmenený protokolom č. 11 (platný od 1. novembra 1998), bol uverejnený v Zbierke zákonov pod číslami 209/1992 Zb. a 102/1999 Z.z. (ďalej len "Dohovor"). V intenciách čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má preto Dohovor prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Článok 3 Dohovoru zakazuje mučenie, neľudské zaobchádzanie a trestanie, ako aj ponižujúce zaobchádzanie a trestanie. V porovnaní s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa čl. 3 vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou. Z absolútnosti tohto ľudského práva vyplýva, že sa vzťahuje na všetkých ľudí vždy a nie je ničím limitované. Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V danom prípade sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu obavy o svoj život pre politické dôvody. Podľa vyjadrenia žalobcu, tento nie je príslušníkom žiadnej politickej strany a nevyvíjal žiadnu činnosť pre ktorú by mu hrozila perzekúcia, neuviedol, že by mu zo strany oficiálnych štátnych úradov hrozila ujma. Nebol nikdy trestaný, väznený, či prenasledovaný. Z ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahuje sa konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - správny poriadok). V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou zo základných zásad je zásada materiálnej pravdy. Z § 3 ods. 4 prvá veta správneho poriadku vyplýva, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Podľa ust. § 32 ods. 1 a 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. V danom prípade mal súd z obsahu spisu preukázané, že správny orgán postupoval v súčinnosti so žalobcom. Ako podklad pre jeho rozhodnutie mu slúžili len rozhodnutia Migračného úradu Slovenskej republiky v konaniach o udelenie azylu. Predmetné rozhodnutia vychádzali z informácií, ktoré si úrad zaobstaral z dostupných prameňov ohľadom politickej situácie v Pakistane s prihliadnutím na dodržiavanie ľudských práv. Predmetné správy však súčasťou spisu neboli. Podľa ust. § 47 ods. 1 až 3 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia plní niekoľko funkcií. Predovšetkým má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na dva okruhy problémov: na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené, a ich právny význam. Ďalej treba uviesť, aké dôkazy boli vykonané, ako ich hodnotí správny orgán, prečo neboli vykonané niektoré navrhované dôkazy a napokon, ako sa správny orgán vyrovnal s námietkami účastníkov. V odôvodnení rozhodnutia nemožno uvádzať skutkové zistenia, ktoré sa buď vôbec nevykonali alebo sa o nich správny orgán dozvedel až po vyhlásení rozhodnutia. V rozhodnutiach správnych orgánov prvého aj druhého stupňa nie je rozvedená správna úvaha, na základe akých okolností skúmaných Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dospeli k záveru, že v danom prípade neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu. Podľa názoru súdu nie je rozhodnutie dostatočne odôvodnené, ak v ňom správny orgán nekonkretizuje (aj pri aplikácii rozhodnutia iného orgánu), na základe akých dôvodov dospel k určitému záveru. Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí spočívajú len v popise priebehu správneho konania, popise úkonov a vyjadrení účastníkov konania a poukaze na rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorými nebol žalobcovi udelený azyl, príp. ktorým bolo konanie o udelenie azylu zastavené. Konštatovanie, že neboli zistené žiadne prekážky administratívneho vyhostenia nie je podľa názoru súdu dostatočným odôvodnením rozhodnutia, ak toto nevyplýva z konkrétneho dôkazného prostriedku. Správne orgány ani len nepoukázali na žiadne tlačové správy, príp. správy humanitárnych organizácií (z ktorých čerpal aj Migračný úrad) o stave ochrany ľudských práv v Pakistane, prípadne aktuálnej politickej situácii v krajine pôvodu. Z uvedeného dôvodu považuje krajský súd rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pričom zistenie skutkového stavu tak ako vyplýva z obsahu spisu je nedostačujúce na posúdenie veci. Na základe uvedených dôvodov súd rozhodnutie žalovaného zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku 66,- € a v nákladoch právneho zastúpenia podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) za dva úkony vykonané v roku 2010 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie veci, spísanie žaloby) v sume 2 x 120,23,- € podľa § 11 ods. 4 prvá veta vyhlášky, paušálnej náhrade prináležiacej k úkonom, 2 x 7,21,- €, podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a DPH vo výške 19 %, t.j. sadzbe platnej v čase vykonania úkonov z odmeny a náhrad v sume 48,42,- €. Spolu predstavujú priznané trovy žalobcu sumu 369,30,- €. Súd nepriznal žalobcovi náhradu za uplatnený úkon jeho právneho zástupcu, a to vyjadrenie zo dňa 16.7.2012, ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, vyjadril sa k veci a vyčíslil trovy konania. Podľa názoru súdu, vyjadrenie k veci nebolo účelne vynaloženým úkonom, pretože vo veci nenastali nové okolnosti na ktoré by mal súd prihliadať, relevantné žalobné dôvody mohol žalobca uviesť len v lehote podľa § 250b ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.