Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/280/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202108 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Majerníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010202108.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Puchelovej a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: M. Q. U., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U., právne zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MV-SLV-OLVS-29/2010 zo dňa 30.9.2010, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 2.12.2010 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra SR sp.zn. MV-SLV-OLVS-29/2010 zo dňa 30.9.2010, ktorým bol zamietnutý rozklad proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR (ďalej len migračný úrad) č.: ČAS: MU-224-21/PO-Ž/2010 z 18.6.2010, ktorým bolo konanie o žiadosti navrhovateľky o udelenie azylu na území SR zastavené. V zákonom stanovenej lehote podala žalobkyňa túto žalobu, nakoľko rozhodnutie žalovaného, podľa jej právneho názoru, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Dňa 18.6.2010 vydal Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ako prvostupňový správny orgán rozhodnutie ČAS: MU-224-21/ PO-Ž-2010, ktorým bolo konanie o udelenie azylu navrhovateľke zastavené z dôvodu uvedeného v § 19 ods. 1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o azyle). Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. MV-SLV-OLVS-29/2010 zo dňa 30.9.2010 sa s právnym názorom Migračného úradu v celom rozsahu stotožnil. Žalobca v žalobe uviedol, skúmanie aktuálnej situácie v krajine pôvodu správnym orgánom je nevyhnutným pre riadne posúdenie otázky udelenia, či neudelenia azylu ako aj poskytnutia, či neposkytnutia doplnkovej ochrany. Bez jej riešenia nie je možné vydať riadne rozhodnutie v azylovom konaní. Ak ani migračný úrad ani žalovaný neskúmali situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, nie je možné rozhodnutie o zastavení azylového konania považovať za rozhodnutie zákonné. V súlade s § 13a o azyle, ak aj migračný úrad je toho názoru, že navrhovateľka nespĺňa podmienky na udelenie azylu na území SR, teda že v jej prípade nemožno hovoriť o odôvodnenej obave z prenasledovania v zákone o azyle vymenovaných dôvodov, mal podľa zákona povinnosť zaoberať sa otázkami poskytnutia, či neposkytnutia doplnkovej ochrany. Otázku doplnkovej ochrany migračný úrad nijakým spôsobom nerieši, napriek tomu, že jej posudzovanie je zákonnou povinnosťou migračného úradu. Ďalej sa žalobca domnieva, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného, podobne ako je v odôvodnení rozhodnutia migračného úradu v nijakom prípade nespĺňa atribúty odôvodnenia rozhodnutia tak, ako si ich vyžaduje uvedené ust. § 47 správneho poriadku. Na základe vyššie uvedených skutočností je toho názoru, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave vec zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 25.2.2011 uviedol, že žalobca počas zaistenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove dňa 3.5.2010 opakovane požiadal o udelenie azylu z titulu, že v prípade návratu by mu hrozilo vážne bezprávie. Poukázal, že rozhodnutím ČAS: MO-291-84/PO-Ž/2006 zo dňa 14.8.2009 bolo rozhodnuté o neudelení azylu žalobcovi podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle a zároveň mu podľa § 20 ods. 4 nebola poskytnutá doplnková ochrana. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 1.12.2009. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že v konaní o udelení azylu už bolo právoplatne rozhodnuté a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Ak žalovaný rozhodol podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle, ktorý obligatórne ustanovuje v danom prípade konanie zastaviť, rozhodol tak v súlade so zákonom o azyle. Je názoru, že ani žalobca ani jeho právny zástupca v rozklade neuviedli také relevantné dôkazy, resp. návrhy, ktoré by mohli zmeniť právny názor žalovaného. Poukázal, že zákon o azyle pri rozhodovaní o zastavení konania podľa § 19 ods. 1 písm. i) neukladá povinnosť zisťovať aj dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany bez toho, aby žiadateľ o jej poskytnutie uviedol dôvody, prečo by mu mala byť doplnková ochrana poskytnutá. Inštitút doplnkovej ochrany má subsidiárny charakter pri porovnaní s inštitútom azylu, to znamená, že ak sa v konaní nezistia dôvody na udelenie azylu a z výpovede žalobcu vyplýva, že by mu v krajine pôvodu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie, migračný úrad pri posudzovaní žiadosti v tom prípade prihliadne na aktuálne správy o krajine pôvodu. Ak však žiadateľ neuvádza skutočnosti, ktoré by mohli naznačovať zmenu skutkového stavu vyplývajúcu zo situácie v krajine pôvodu, ktoré by u neho vyvolávali oprávnené obavy z reálnej hrozby vážneho bezprávia, pridŕža sa tých dôvodov, ktoré uviedol už v predchádzajúcom konaní, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté. Migračný úrad považuje takýto stav za nezmenený, tak ako je to kvalifikované v § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. Ďalej žalovaný poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu, rozsudok NSSR sp.zn. 1SžoKS 124/2005, povinnosť zistiť skutkový stav vo veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania uviedol. Zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby si sám domýšľal právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto aj vykonal príslušné skutkové zistenia. Vzhľadom na subsidiárny charakter inštitútu poskytnutia doplnkovej ochrany je povinnosťou žiadateľa o udelenie azylu oznámiť zmenu skutkového stavu veci v súvislosti s aktuálnym stavom v krajine pôvodu. Žalovaný poukázal, že z výpovede žalobcu logicky usúdil, že do krajiny pôvodu sa nechce vrátiť nie preto, že by mal obavy z hrozby vážneho bezprávia, ale iba preto, lebo tam už nemá žiadnych príbuzných a všetci jeho najbližší žijú na Slovensku. Žalobca nikdy nepoukazoval na situáciu v krajine pôvodu vo vzťahu k jeho možnému prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov. Vzhľadom na vyššie uvedené žiada žalovaný, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. Súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca sa na území SR zdržiava asi od roku 1976, kedy pricestoval na územie bývalej Československej republiky, do Starej Ľubovne, za účelom zvýšenia svojej odbornej kvalifikácie. V roku 1984 uzatvoril manželstvo so štátnou občiankou SR, v roku 1997 sa rozviedol, pričom až do septembra 2005 mal povolený trvalý pobyt na území SR. V mesiaci jún 2005 mu ukradli všetky doklady totožnosti, ich stratu nahlásil aj na polícii. Po skončení platnosti trvalého pobytu nepodnikol žiadne kroky k legalizácii svojho ďalšieho pobytu na území SR. Na Slovensku sa zdržiaval nelegálne a až po zaistení políciou a umiestnení do ÚPZ Medveďov požiadal o udelenie azylu na území SR. Na základe výpovede žalobcu ako aj všetkých dostupných informácií bolo v konaní vo veci jeho žiadosti č.p. MU-291-22/PO-Ž/2006 podľa § 13 ods. 3 zákona o azyle 25.4.2006 rozhodnuté o neudelení azylu a zároveň podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle sa na neho nevzťahoval zákaz vyhostenia alebo vrátenia podľa § 47 zákona o azyle do U.. Voči predmetnému rozhodnutiu žalobca podal v zákonnej lehote na krajský súd žalobu. Najvyšší súd SR rozsudkom pod č. 8Sža 14/2008 zrušil rozhodnutie krajského súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Najvyšší súd zaviazal správny orgán preskúmať, či v prípade žalobcu nejde o žiadateľa „sur place“. Migračný úrad rozhodnutím č.p. Mu-291-84/PO-Ž/2006 zo dňa 14.8.2009 podľa § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 žalobcovi neudelil azyl na území SR a zároveň mu nebola poskytnutá doplnková ochrana podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle. Právny zástupca žalobcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 9 Saz 56/2009-11 z 5.11.2009 odmietol návrh žalobcu, nakoľko nebol podpísaný žalobcom, bol podpísaný iba právnym zástupcom JUDr. Bláhom. V návrhu však nebolo priložené žiadne plnomocenstvo právnemu zástupcovi. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 1.12.2009. Žalobca dňa 26.1.2010 druhýkrát požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany počas nelegálneho pobytu na území SR pred pracovníkmi oddelenia azylu PZ Adamov - Gbely, nakoľko na území SR žije od roku 1976 a s bývalou manželkou má na Slovensku 3 deti. Vo U. už nikoho nemá. Následne bol presunutý do záchytného tábora Humenné, kde s ním bol 3.2.2010 uskutočnený vstupný pohovor za účelom objasnenia jeho žiadosti o azyl. Dňa 18.2.2010 bolo v jeho veci opätovne rozhodnuté, keď mu rozhodnutím Migračného úradu MV SR ČAS: MU-58-13/PO-Ž-2010 bolo jeho konanie podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle zastavené, nakoľko sa v jeho konaní už raz právoplatne rozhodlo o neudelení azylu a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Toto rozhodnutie bolo dňa 9.3.2010 doručené, žalobca proti rozhodnutiu Migračného úradu MV SR nepodal opravný prostriedok a predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29.3.2010. Dňa 3.5.2010 žalobca opakovane požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR pred pracovníkmi ÚPZ Medveďov. Následne s ním bol vykonaný 11.5.2010 vstupný pohovor za účelom objasnenia a zdôvodnenia jeho opakovanej žiadosti. Počas pohovoru uviedol, že sa pridržiava výpovede z predchádzajúcich konaní, kde s ním boli vykonané pohovory za účelom objasnenia jeho žiadosti o udelenie azylu na území SR. Súčasne prehlásil, že dôvody, pre ktoré opakovane žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR sú tie isté, ako uviedol pri objasňovaní predchádzajúcej žiadosti o udelenie azylu na území SR. Opätovne poukázal na to, že do U. sa nechce vrátiť, nakoľko tam už nikoho nemá. Všetci jeho rodinní príslušníci, t.j. deti a bývalá manželka žijú na území SR. Z uvedeného vyplýva, že menovaný neuviedol, ani nepredložil žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné sa domnievať, že skutkový stav vo veci jeho žiadosti sa podstatne zmenil. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle ust § 250g ods. 1 OSP dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Konanie o udelenie azylu na území SR je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území SR je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ust. § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže, alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (č.l. 53 prvá veta ústavy SR). Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže, alebo nechce vrátiť do toho štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak : a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným dieťaťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku, alebo c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí (ods. 1). Žiadateľa uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území SR (ods. 2). Podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo 13b. Ministerstvo rozhodne podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Podľa § 19 ods. 1 písm. e) zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana, alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredloží doplnkovú ochranu, alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany podľa § 15 ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti o určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti, alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo, ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2). V danej veci je potrebné uviesť, že je povinnosťou zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. má žalovaný len v rozsahu, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému nevznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle, alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. Prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany a to doplnkovej ochrany, krajský súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiadúce, požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. Krajský súd v Bratislave uviedol, že žalobca nemal žiadne problémy v krajine pôvodu, ktoré by mohli navodiť obavu, že by mohol byť prenasledovaný. Z uvedených dôvodov nemožno preto predpokladať, že ani po návrate do krajiny pôvodu mu žiadne prenasledovanie nehrozí. Nehrozí mu, že by mal byť mučený alebo podrobený krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd z roku 1950 a podľa čl. 33 Ženevskej konferencie o postavení utečencov z roku 1951, premietnutého do § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov. Súd je názoru, že žalobca nesplnil ani jednu z podmienok potrebných na udelenie azylu ustanovených v § 8-10 zákona, nakoľko sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon. Skutočnosť, že žalobca podal opätovnú žiadosť o udelenie azylu na území SR neodôvodňuje zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu žalobcovi a ako vyplýva zo spisového materiálu, skutkový stav, na základe ktorého žalobca žiada udeliť azyl, sa podstatne nezmenil, čím boli naplnené právne podmienky pre postup v konaní podľa § 19 ods. 1 písm. i). Správne orgány dostatočne spoľahlivo zistili skutočný stav veci, aplikovali správne ustanovenia zákona a rozhodnutie náležite odôvodnili. Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd s poukazom na ust. § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca nemal vo veci úspech. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) v znení zákona č. 33/2011. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.