Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/284/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202128 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Majerníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010202128.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Puchelovej a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: Q. A., B., právne zastúpený advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. 8866/2010-2.1.2 zo dňa 16.9.2010, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného sp.zn. 8866/2010-2.1.2 zo dňa 16.9.2010 ako i rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2010/00883-3/Dur zo dňa 19.7.2010 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je p o v i n n ý do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 369,31 € na účet jeho právnej zástupkyne. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom určenej lehote sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. sp.zn. 8866/2010-2.1.2 zo dňa 16.9.2010, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 2010/00883-3/Dur zo dňa 19.7.2010. Správny orgán svojim prvostupňovým rozhodnutím nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania vo veci prerokovania jeho pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, zverejneného verejnou vyhláškou sp. zn. 2010/00351-3/Dur,Nm dňa 10.2.2010. Podľa žalobcu predmetné rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na článok 8, Aarhuského dohovoru, (ďalej len dohovoru) upravujúceho postavenie verejnosti v záležitostiach týkajúcich sa životného prostredia, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, § 50 ods. 1 až 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane prírody). Žalovaný vo svojom rozhodnutí vychádzal z uvedeného ustanovenia zákona o ochrane prírody, v zmysle ktorého, ak v § 50 ods. 3 nie je uvedená verejnosť alebo jej členovia ako osoby oprávnené podať pripomienky k zámeru vyhlásiť zóny chráneného územia, nemá žalobca v prípade, ak nie je osobou výslovne uvedenou v tomto ustanovení právo na podanie pripomienok proti zámeru zónácie a ani aby boli jej pripomienky prerokované v určených lehotách. Podľa názoru žalobcu, Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR prednosť pred zákonmi štátu. Ak vnútroštátny zákon neumožňuje uplatňovať práva vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, došlo by k porušeniu čl. 7 odsek 5 Ústavy SR. Aarhuský dohovor, ku ktorému Slovenská republika pristúpila dňa 6.3.2006, má teda prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi. Uznesenie Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23.9.2005, ktorým bol vyslovený súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Dohovoru, neobsahuje konštatovanie, podľa ktorého ide o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon. Podľa názoru žalobkyne, Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonmi štátu. Žalobkyňa odvodzuje svoje právo byť účastníkom správneho konania z článku 8 Dohovoru. Toto postavenie jej umožňuje využívať také právne prostriedky, ktoré jej ako členovi verejnosti umožňujú pripomienkovať priamo alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov zámer zonácie Tatranského národného parku, ktorý je vykonávacím predpisom, ktorý môže mať vplyv na životné prostredie. Jej právo vyplýva z článku 8 písm. c) Dohovoru. Nepriznaním postavenia účastníka konania žalovaný odňal žalobkyni právo na aktívnu účasť na príprave vykonávacieho predpisu. Podľa jej názoru, Krajský úrad životného prostredia v Žiline mal aplikovať ust. § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody tak, aby právo žalobkyne na aktívnu účasť na príprave vykonávacích predpisov bolo zachované. Tým, že takto nekonal, postupoval v rozpore s čl. 8 písm. c) Dohovoru, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok). Na základe uvedených dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalovaný nikdy nespochybnil charakter Aarhuského dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi SR podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čo vyplýva aj z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.9.2005 a z doložky prednosti, v ktorej je tiež uvedené, že na vykonanie predmetnej medzinárodnej zmluvy je potrebný zákon, pričom táto neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb, čo má vplyv na posúdenie jej priamej aplikácie. Inštitút prednosti sa tak môže vzťahovať len na medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň sčasti spôsobilé na priamu aplikáciu, t.j. na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon, príp. iný predpis.. Priamo aplikovateľné sú podľa názoru žalovaného len tie medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti jednotlivcom bez nutnosti existencie sprostredkujúceho právneho aktu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 13.12.2007, Asda Stores, C-372/06 Zb. s. I-11223, bod 82. Žalovaný citoval čl. 3 ods. 1 Dohovoru, z ktorého vyplýva, že sa jedná o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej je potrebný zákon a z doložky prednosti je zrejmé, že dohovor neobsahuje priamu a dostatočne presnú úpravu práv a povinností fyzických a právnických osôb. V danom prípade nemožno medzinárodnú zmluvu aplikovať priamo, pretože nie je z uvedených dôvodov spôsobilá na priame použitie pre rozhodnutie vo veci. Z formulácie čl. 8 Dohovoru, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok vyplýva, že strana Dohovoru prijme konkrétne opatrenia na naplnenie cieľov vyjadrených v predmetnom článku. Podľa žalovaného je podľa zákona o ochrane prírody zabezpečená účinná účasť verejnosti pri vyhlasovaní ochrany osobitne chránených častí prírody v krajiny. Proces vyhlasovania národného parku alebo zón národného parku má viacero štádií, na ktorých sa môžu jednotlivé subjekty zúčastniť. Medzi subjekty oprávnené podávať písomné pripomienky k zámeru vyhlásenia chráneného územia patria podľa § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody: vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec, dotknutý orgán štátnej správy. Zákon teda taxatívne stanovuje okruh aktívne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok k zámeru. Informovanie verejnosti zabezpečuje obec v súlade s ust. § 50 ods. 2 zákona o ochrane prírody. Prípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom režime podľa § 50 ods. 3 a 4 zákona o ochrane prírody. V zákone teda nie je upravená možnosť priamo podávať pripomienky k zámeru z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu - nariadenia Vlády Slovenskej republiky. Podľa čl. 21 v spojitosti s čl. 9 a 10 legislatívnych pravidiel Vlády Slovenskej republiky, je verejnosť oprávnená podávať pripomienky k návrhu nariadenia vlády SR zverejnenom na Portáli právnych predpisov v lehote 15 dní odo dňa zverejnenia návrhu na tomto portáli. Akúkoľvek pripomienku je predkladateľ návrhu (v tomto prípade žalovaný) povinný vyhodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Napriek tomu, že platná právna úprava, t.j. § 50 zákona o ochrane prírody nezačleňuje verejnosť do okruhu dotknutých osôb, žalovaný usmernil krajské úrady životného prostredia, aby v procese prerokovania zámeru boli zohľadnené a vyhodnotené pripomienky verejnosti. Krajský úrad životného prostredia v Žiline v procese pripomienkovania zámeru nad rámec zákona akceptoval podávanie pripomienok verejnosti aj mimo zákonom určeného okruhu osôb. Boli prerokované pripomienky verejnosti písomnou formou, zverejnením oznámenia o vyhodnotení pripomienok verejnosti na príslušných úradných tabuliach, webových stránkach úradov, úradných tabuliach obcí. Na základe uvedených dôvodov žiadal žalovaný žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní podľa § 250f ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že podaním zo dňa 10.2.2010 oznámil Krajský úrad životného prostredia v Žiline dotknutým obciam a dotknutým orgánom štátnej správy v Žilinskom kraji "Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku", ktorý vypracovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky. Oznamovateľ informoval, kde je možné nahliadnuť do komplexného zámeru a jeho príloh. Dotknuté obce a štátne orgány boli vyzvané o vyvesenie oznámenia na úradných tabuliach a na zaslanie pripomienok k zámeru. Listom zo dňa 4.3.2010, doručeným Krajskému úradu životného prostredia v Žiline dňa 9.3.2010, vzniesol žalobca pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Podaním zo dňa 23.4.2010 prvostupňový správny orgán oznámil verejnosti - fyzickým a právnickým osobám, ktoré podali pripomienky k zámeru, že do vyhodnotenia pripomienok je možné nahliadnuť v priestoroch správneho orgánu - oznamovateľa a na obecných úradoch dotknutých obcí. V prílohe boli zhrnuté pripomienky podávané jednotlivými fyzickými aj právnickými osobami a ich vyhodnotenie zo strany navrhovateľa zámeru. V predmetnom zozname sa žalobca so svojimi pripomienkami nenachádzal, z čoho vyplýva, že k nemu a ním vzneseným pripomienkam správny orgán nepristupoval ako k účastníkovi konania. Svojim postupom správne orgány neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcim sa k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, t.j. k otázkam týkajúcich sa životného prostredia. V spise je pripojené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/71/2010-50 zo dňa 8.6.2010, ktorým súd uložil Krajskému úradu životného prostredia v Žiline konať vo veci podania žalobcu, označeného ako Pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku zo dňa 4.3.2010. Krajský úrad životného prostredia dňa 19.7.2010 vydal rozhodnutie č. 2010/00883-3/Dur tak, že nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania v pripomienkovom konaní podľa § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody v rámci procesu vyhlasovania ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny pod. č. 2010/00351/Dur: "Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku". Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody. Voči predmetnému rozhodnutiu žalobkyňa podala odvolanie s poukazom na dôvody uvedené aj v podanej žalobe. Následne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie v zmysle jeho názoru prezentovaného aj vo vyššie popísanom vyjadrení k žalobe. Podľa čl. 7 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Dňa 4.2.2006 bolo v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 Z.z. oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR, že Národná rada SR vyslovila uznesením č. 1840 zo dňa 23.9.2005 súhlas s Aarhuským dohovorom a rozhodla, že dohovor je medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru, účasť verejnosti na príprave vykonávacích predpisov alebo všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov. Každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky: a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť; b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov, alebo by mali byť inak verejne sprístupnené a c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania a to priamo alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov. Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere. Žalobca je v konaní predstaviteľom verejnosti, podľa článku 2, ods. 4 dohovoru. Podľa čl. 3, bod 1 až 3 Dohovoru, každá Strana prijme nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné opatrenia vrátane opatrení na dosiahnutie súladu ustanovení tohto dohovoru týkajúcich sa informácií, účasti verejnosti a prístupu k spravodlivosti, rovnako ako aj riadne vykonávacie opatrenia s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec na vykonanie ustanovení tohto dohovoru. Každá Strana sa usiluje zabezpečiť, aby úradníci a orgány podporovali a usmerňovali verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám, uľahčovali jej účasť na rozhodovacom procese a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Každá Strana podporí vzdelávanie v záležitostiach životného prostredia a povedomie verejnosti predovšetkým o tom, ako možno získať prístup k informáciám, zúčastňovať sa na rozhodovacom procese a získať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Podľa ust. § 50 ods. 1 až 3 zákona o ochrane prírody, zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok, chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú pamiatku, chránené vtáčie územia, zóny chráneného územia alebo chránený strom je orgán ochrany prírody príslušný na ich vyhlásenie povinný písomne oznámiť vlastníkovi (správcovi, nájomcovi) pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v katastri nehnuteľností, dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy. Ak ide o chránené vtáčie územie a zóny chráneného územia, je týmto orgánom krajský úrad životného prostredia. Oznámenie zámeru obsahuje najmä základnú charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov, alebo ak ich pobyt nie je známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou. Obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní. Vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. Orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal. Z uvedeného je zrejmé, že vnútroštátny predpis určuje okruh účastníkov v konaniach podľa štvrtej hlavy zákona o ochrane prírody. Podľa čl. 7 Dohovoru, (účasť verejnosti na tvorbe plánov, programov a politík týkajúcich sa životného prostredia), každá Strana prijme vhodné praktické alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na procese zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá Strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím. Obdobnú problematiku vo vzťahu účasti verejnosti v konaniach týkajúcich sa životného prostredia, na priamu aplikáciu Aarhuského dohovoru, v prípade, ak vnútroštátny predpis neurčil za účastníka predmetných konaní osoby, ktoré nie sú priamo dotknuté ich výsledkom, riešil Súdny dvor Európskych spoločenstiev na základe podnetu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, o čom vydal rozsudok č. C-240/09 zo dňa 8.3.2011. Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že i keď sa predmetný Dohovor nemôže priamo aplikovať, súdy Slovenskej republiky sú povinné vykladať procesné ustanovenia tak, aby boli dodržané ciele a zámer Aarhuského dohovoru a bol tak umožnený prístup zainteresovanej verejnosti definovanej v čl. 9 ods. 3 ku konaniam týkajúcim sa životného prostredia. Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave je potrebné analogicky postupovať aj v prípadoch prístupu verejnosti podľa čl. 8 Dohovoru do konaní týkajúcich sa životného prostredia tak, aby boli zaručené práva vyplývajúce z čl. 7 Dohovoru. Podľa právneho výkladu Najvyššieho súdu SR v rozsudkoch týkajúcich sa obdobných vecí, t.j. účasti verejnosti v konaniach, v ktorých je okruh účastníkov konania vymedzený vnútroštátnym predpisom (zákon o ochrane prírody), ktorý neumožňuje vstup verejnosti do konaní, riešenie tejto otázky je späté s procesným postavením osôb, najmä v správnom konaní. Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z toho, že teória správneho práva popri postavení zúčastnenej osoby vymedzuje prostredníctvom § 14 Správneho poriadku až štyri odlišné vnútroštátne definície účastníka správneho konania. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať [1. definícia], alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté [2. definícia]; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak [3. definícia]. Podľa § 14 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva [4. definícia]. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených definícií a na základe ustálenia procesnej situácie dospel k záveru, že žalobcovi slovenský právny poriadok prostredníctvom § 250 O.s.p. priznáva právo na súdnu ochranu formou súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu. Poukázal na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze č. k. II. US 197/2010-52 z 13.01.2011, ktorý potvrdzuje záver Najvyššieho súdu SR, že bez ohľadu na procesné označenie osoby v konaní, je základným kritériom pre posúdenie účastníctva predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy alebo jeho rozhodnutia) na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Ďalej v prejednávanej veci je nepochybné, že jadrom sporu medzi žalobkyňou a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé životné prostredie (bližšie čl. 8 Aarhuského dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). V súvislosti s týmto Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj vymedzenie pojmu účastníctvo z pohľadu medzinárodnoprávneho, ktorý najmä predurčuje článok 2 písm. a) Odporúčania (2004) 20 Výboru ministrov Rady Európy o súdnom prieskume správnych úkonov a článok 7 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 2 písm. a) [s označením Prístup k súdnemu prieskumu]: a) súdny prieskum by mal byť dostupný prinajmenej fyzickým a právnickým osobám vzhľadom na správne akty, ktoré priamo ovplyvňujú ich práva a povinnosti. Členské štáty by mali byť podporované v snahe vyzistiť, či prístup k súdnemu prieskumu by nemal byť dostupný aj združeniam či iným osobám a organizáciám oprávneným chrániť kolektívne záujmy a záujmy jednotlivých komunít. Najvyšší súd SR zdôraznil aj Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16 o administratívnych konaniach, ktoré sa týkajú veľkého počtu osôb. Toto odporúčanie vyzdvihuje narastajúci počet oblastí správneho práva (najmä vo sfére výstavby veľkých technologických celkov alebo priemyselných zariadení), kde správne orgány stále čoraz viac čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane krajiny, prírody (tzn. prvkov nenahraditeľným spôsobom spojených so životným prostredím) a logicky sú preto orgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie uvedených kolektívnych rozhodnutí. Citované odporúčanie kladie jasný dôraz na úlohu združení (asociácií) zastupujúcich osoby pri ich práve na ochranu záujmov chránených právom vrátane súdneho prieskumu takýchto kolektívnych rozhodnutí správneho orgánu (viď článok I. zásada II. b/ a zásada VII. odporúčania). Vo vzťahu k menej záväznej povahe odporúčaní Rady Európy Najvyšší súd SR vyslovil, že síce pri svojej rozhodovacej činnosti na jednej strane posudzuje uvedené odporúčania Rady Európy ako právne akty medzinárodných organizácií, ktoré nemajú jednoznačný nariaďovací odkaz pre členské štáty, avšak na druhej strane nie je možné spochybniť ich obsah v tom zmysle, že obsahujú právne štandardy, ktorých realizácia vo vnútroštátnom právnom systéme je celkom logicky a legitímne očakávaná pre členský štát Rady Európy, pokiaľ má byť hodnotený ako právny štát. Ako posledný, avšak nemenej významný právny prameň Najvyšší súd SR uvádza rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 8.3.2011, ktorý je v zmysle čl. 7 ústavy a čl. 4 Zmluvy o Európskej únii významným zdrojom poznania komunitárneho práva pre orgány členského štátu. Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa článku 4 ods. 3 [pôvodne čl. 10] Zmluvy o Európskej únii podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Pre Najvyšší súd SR bolo nepochybné, že ciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu SR, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1 Aarhuského dohovoru s podnadpisom rubriky "Cieľ", a preto vyzdvihol všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy. V závere predmetného rozhodnutia, ktoré sú žalobcovi z jeho činnosti známe, na ktoré Krajský súd v Bratislave v danom prípade poukazuje a v zmysle ktorých rozhodol vo veci žalobcu, na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného prostredia patrí v zmysle systematiky Druhej hlavy ústavy do skupiny základných práv a slobôd. Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na priaznivé životné prostredie. Podľa článku 44 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo]. Podľa článku 44 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou Vzhľadom na hore uvedené závery je podľa súdu celkom logické konštatovanie, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle čl. 8 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne záväzné) kroky k vytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy) musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétne prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať. Krajský súd v Bratislave na základe uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách súdneho konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu súdneho poplatku v sume 66,- € a trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) za dva úkony (prevzatie a príprava zastupovania, žaloba) podľa § 11 ods. 3, prvá veta vyhlášky, realizované v roku 2010 vo výške 1/6 výpočtového základu, t.j. 2 x 120,23 €, 2 x 7,21 € paušálna náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a 19% DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky prislúchajúca odmene a náhradám. Trovy žalobcu súčtom uvedených položiek predstavujú čiastku 369,31 €, ktoré žalobca zaplatí na účet právnej zástupkyne žalobcu. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.