Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3S/347/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202132 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010202132.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členov senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Petra Pospecha, v právnej veci žalobcu: D. J., nar. XX.XX.XXXX, bez štátnej príslušnosti, krajina pôvodu: D., t.č. G. 8, J., zastúpený advokátom: JUDr. Bohumír Bláha, Hurbanovo nám. 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-29/2010 zo dňa 30.09.2010, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. SLV-OLVS-29/2010 zo dňa 30.09.2010 a rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu Bratislava č.: ČAS-MU-193-38/PO-Ž-2010 zo dňa 21.07.2010 podľa § 250j ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 254,88 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Včas podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.12.2010 sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. SLV-OLVS-29/2010 zo dňa 30.09.2010, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a potvrdené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - Migračného úradu (ďalej len migračný úrad) č. ČAS:MU-193-38/PO-Ž-2010 zo dňa 21.07.2010. Prvostupňovým rozhodnutím bolo podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle zastavené konanie vo veci žalobcovej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že skutkový stav, z ktorého vychádzalo, je v rozpore s administratívnym spisom vedeným v súčasnom ako aj v predchádzajúcich konaniach o udelenie azylu, zistenie skutkového stavu bolo nedostatočné na posúdenie veci a tiež má za to, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil.
Skutočnosť, že rozhodnutiu predchádzalo nedostatočné zistenie skutkového stavu preukazuje žalobca poukázaním na tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, a to, že v prvom konaní o udelenie azylu na území SR v roku 2004 migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-7435/PO-Ž-2004 zo dňa 08.11.2004 žalobcovi neudelil azyl, neposkytol doplnkovú ochranu a zároveň neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do krajiny jeho pôvodu. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že migračný úrad v tomto rozhodnutí o neposkytnutí doplnkovej ochrany nerozhodol a rozhodnúť ani nemohol,
keďže inštitút doplnkovej ochrany v čase vydania tohto rozhodnutia ešte neexistoval. Ten sa stal súčasťou slovenského právneho poriadku až novelou zákona o azyle č. 692/2006 Z.z. účinnou od 01.01.2007, pričom išlo o transpozíciu smernice Rady 2004/83/ES zo dňa 29.04.2004, o minimálnych ustanoveniach o oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytovanej ochrany (ďalej „kvalifikačná smernica“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej žalovaný tvrdí, že rozhodnutím migračného úradu č. MU-540-20/PO-Ž-2006 zo dňa 14.08.2006 žalobcovi nebol udelený azyl a nevzťahoval sa naňho zákaz vyhostenia alebo vrátenia do D., no v skutočnosti sa naňho podľa uvedeného rozhodnutia migračného úradu zákaz vyhostenia alebo vrátenia do D. vzťahoval. Ak by žalovaný dostatočne preskúmal skutkový stav, zistil by, že v prípade žalobcu nebolo do súčasnosti preskúmavané, či spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, a teda je ním vyvodený záver, na ktorom zakladá napadnuté rozhodnutie nesprávny. Okolnosti preskúmavané pri doplnkovej ochrane totiž nie sú totožné s dôvodmi pre udelenie azylu, a preto sa nimi správny orgán musí zaoberať samostatne a je potrebné preskúmavať aktuálne podmienky pre jej udelenie vždy k času vydania rozhodnutia, najmä v prípadoch, kedy od vydania predchádzajúceho rozhodnutia uplynul dlhší čas. V prípade, že správny orgán situáciu v krajine pôvodu žiadateľa nepreskúma v čase vydania rozhodnutia, môže žiadateľov o azyl, resp. doplnkovú ochranu dostať do situácie, kedy sú vystavení riziku, že budú vyhostení, resp. vrátení do krajiny pôvodu napriek tomu, že im tam hrozí nebezpečenstvo vážneho bezprávia. Vzhľadom na uvedené argumenty navrhuje žalobca napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie ako nezákonné zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Vo vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 20.01.2011 navrhuje žalovaný žalobu ako bezdôvodnú zamietnuť, keďže zo žiadneho ustanovenia Správneho poriadku ani zákona o azyle nevyplýva povinnosť správneho orgánu domýšľať právne relevantné dôvody na udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a k takýmto dôvodom vykonávať dokazovanie. Vzhľadom na to, že žalobca v poslednom azylovom konaní neuvádzal žiadne nové skutočnosti, ktoré by oproti predchádzajúcim konaniam podstatne menili skutkový stav, ani situácia v krajine pôvodu sa podstatne nezmenila, nebolo povinnosťou žalovaného zisťovať nové právne relevantné skutočnosti. Tvrdenia žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave preto považuje za neodôvodnené a žalobu za účelovú a irelevantnú.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúci postup bolo potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. b/, c/ a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie a rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a to, či uvedené procesné pochybenie je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že žalobca prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 07.09.2004 pod menom Sali Kalu z obavy o svoj život. Dňa 08.11.2004 rozhodnutím č. Č.p.: MU-7435/PO-Ž-2004 neudelil migračný úrad žalobcovi azyl a rozhodol, že sa naňho
nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia podľa § 47 zákona o azyle v znení platnom a účinnom k uvedenému dátumu. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu nepodal opravný prostriedok a toto nadobudlo právoplatnosť dňa 04.01.2005. Dňa 18.05.2005 bol žalobca na základe Dublinského dohovoru vrátený z Nemecka na územie Slovenskej republiky a pred pracovníkmi M. hraničnej kontroly PZ Bratislava Ružinov-letisko požiadal opakovane o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život v krajine pôvodu. Rozhodnutím č.p: MU-540-20/PO-Ž-2006 zo dňa 14.08.2006 migračný úrad žalobcovi neudelil azyl a rozhodol, že sa naňho vzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia podľa § 47 vtedy platného a účinného zákona o azyle. Včas podaným opravným prostriedkom napadol žalobca uvedené rozhodnutie v časti neudelenia azylu, avšak toto bolo rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 9 Saz 93/2006-51 zo dňa 06.06.2007 potvrdené. Dňa 23.04.2010 požiadal žalobca pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Adamov - Gbely o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky a následne s ním bol vykonaný vstupný pohovor za účelom objasnenia a zdôvodnenia jeho opakovanej žiadosti. O azyl alebo doplnkovú ochranu požiadal, lebo sa nemôže vrátiť do D., keďže sa obáva represií zo strany štátnych orgánov, pretože je T. a I.. D. štátny režim by ohrozoval jeho život. Nie je občanom žiadnej krajiny a nemá doklad totožnosti. Rozhodnutím ČAS: MU-193-38/PO-Ž-2010 zo dňa 21.07.2010 migračný úrad rozhodol tak, že konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany žalobcovi na územie Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní sa už niekoľkokrát právoplatne rozhodlo a žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote žalobca rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra vnútra č. SLV-OLVS-29/2010 zo dňa 30.09.2010 zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie migračného úradu potvrdené. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa okrem iného uvádza, že rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-7435/ PO-Ž-2004 z 08.11.2004 sa žalobcovi, okrem iného, neposkytla doplnková ochrana a rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-540-20/PO-Ž-2006 zo dňa 14.08.2006 sa na žalobcu nevzťahoval zákaz vyhostenia alebo vydania do D.. Nakoľko bolo zistené, že vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu ako aj o tom, že žalobcovi sa neposkytuje doplnková ochrana a neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do D. a žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by poukazovali na podstatnú zmenu skutkového stavu. Vzhľadom na uvedené žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Podľa § 2 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie
a/ medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany,
b/ azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise,
c/ doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu,
f/ vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu,
Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b ods. 1,2,3 zákona o azyle, ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,
a/ manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b/ slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo osoby podľa písmena a/ do 18 rokov ich veku alebo
c/ rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, mladšieho ako 18 rokov.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky.
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5.
Podľa § 13c ods. 1,2,3,4 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ
a/ sa dopustil trestného činu proti mieru, trestného činu vojnového alebo trestného činu proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov, 2/
b/ spáchal obzvlášť závažný zločin, 7a/
c/ je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov,
d/ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky alebo
e/ predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.
Ustanovenie odseku 2 sa vzťahuje aj na účastníkov činov uvedených v odseku 2 písm. a/ až c/, ako aj na osoby, ktoré sa na týchto činoch inak podieľali. Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak žiadateľ
a/ má viac štátnych občianstiev a odmieta ochranu štátu, ktorého je štátnym občanom, pričom nejde o štát podľa § 13a,
b/ mohol využiť účinnú ochranu v inej časti krajiny pôvodu, ak v tejto časti neexistuje reálna hrozba vážneho bezprávia a je v nej možný aj pobyt žiadateľa; ministerstvo pritom prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti a na osobné pomery žiadateľa, alebo
c/ je dôvodne podozrivý, že pred vstupom na územie Slovenskej republiky spáchal iný čin, ako je uvedený v odseku 2, ktorý je podľa osobitného predpisu trestným činom, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej päť rokov, a krajinu pôvodu opustil len z dôvodu, aby sa vyhol trestnému stíhaniu.
Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle, ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 32 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 250j ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov alebo že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.
Vychádzajúc zo zistení súdu tak, ako tieto vyplynuli z predloženého administratívneho spisu žalovaného v konaní na prvom ako i druhom stupni súd má za preukázané, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, keďže žalovaný tvrdí, že v predchádzajúcich azylových konaniach bolo rozhodnuté o neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi a uvádza tiež, že rozhodnutie migračného úradu zo dňa 14.08.2006 obsahuje výrok o tom, že na žalobcu sa nevzťahoval zákaz vyhostenia alebo vydania do D.. Toto tvrdenie je v zrejmom rozpore s rozhodnutiami, ktoré v predchádzajúcich konaniach vydal migračný úrad. V prípade žalobcu nebolo nikdy rozhodované o poskytnutí doplnkovej ochrany, čo je okrem samotného výroku rozhodnutí ČAS: MU-7435/PO-Ž-2004 zo dňa 08.11.2004 a ČAS: MU-540-20/PO-Ž-2006 zo dňa 14.08.2006 zrejmé aj z toho, že v oboch konaniach bolo rozhodnuté ešte pred tým, než sa inštitút doplnkovej ochrany transpozíciou kvalifikačnej smernice vôbec stal súčasťou slovenského právneho poriadku. Takéto nesprávne zistenie skutkového stavu bolo následne nedostatočné na posúdenie veci.
Ako vyplýva z § 2 písm. a/ zákona o azyle, medzinárodná ochrana môže mať buď formu azylu alebo doplnkovej ochrany, pričom azyl slúži k ochrane žiadateľa pred prenasledovaním, zatiaľ čo účelom doplnkovej ochrany je zabrániť hrozbe vážneho bezprávia v krajine pôvodu žiadateľa.
V žiadosti o medzinárodnú ochranu spravidla nie je špecifikované, o ktorú formu medzinárodnej ochrany cudzinec žiada, a preto je potrebné posudzovať žiadosť z hľadiska podmienok pre poskytnutie oboch jej foriem. Ani skutočnosť, že v predchádzajúcom konaní už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu, nemá vplyv na povinnosť správneho orgánu zistiť, či žiadateľovi nehrozí pri návrate do krajiny pôvodu vážne bezprávie. Správny orgán je teda povinný v odôvodnení rozhodnutia sa riadne vysporiadať s otázkou možného poskytnutia doplnkovej ochrany.
Súd nad rámec uvedeného poukazuje na skutočnosť, že rozsah vyhľadávacej povinnosti správneho orgánu bude závisieť od povahy vážneho bezprávia, ktoré by žiadateľovi v prípade vyhostenia či vydania do krajiny pôvodu mohla hroziť. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora Európskych spoločenstiev C-465/07, Meki Elgafaji a Noor Elgafaji proti Staatssecretaris van Justitie zo dňa 17.02.2009 (podávajúci výklad čl. 15 písm. c/ v spojení s čl. 2 písm. e/ kvalifikačnej smernice), v prípade uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu ide o špecifický druh vážneho bezprávia, ktoré musí vyplývať zo žiadateľovho tvrdenia a správny orgán má povinnosť dokazovať, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že by žiadateľ bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe takéhoto vážneho bezprávia, len na základe žiadateľovho tvrdenia. Naopak svojvoľné nerozlišujúce násilie počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu, obzvlášť ak dosahuje vysokú intenzitu, je skutočnosťou objektívnou, ktorej zistenie nevyžaduje zložité skúmanie miestnej situácie. Pokiaľ teda ide o hrozbu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, môže byť táto výnimočne považovaná za preukázanú, pokiaľ miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu alebo súdmi členského štátu, ktorým je predložené rozhodnutie o zamietnutí takejto žiadosti, dosiahne takú
vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny, prípadne regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na danom území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia.
Tunajší súd preto uzatvára, že v prípade vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f/ body 1 a 2 zákona o azyle, je správny orgán povinný sa poskytnutím doplnkovej ochrany zaoberať len v prípade, ak to vyplýva zo žiadateľových tvrdení, inak ich existenciu nie je správny orgán povinný vyhľadávať. Je však povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, že hrozba vážneho bezprávia nebola tvrdená. Existenciu či neexistenciu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a jej mieru je s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev Elgafaji, správny orgán v odôvodnení rozhodnutia povinný uviesť vždy a svoje tvrdenie podporiť dôkazmi. Pokiaľ teda ide o vážne bezprávie podľa § 2 písm. f/ bod 3 zákona o azyle, musí správny orgán zvažovať, k porušeniu akého medzinárodného záväzku by mohlo dôjsť, najmä ak by tento záväzok mohol mať objektívny charakter (treba mať na zreteli, že inštitút doplnkovej ochrany je tiež vyjadrením medzinárodnoprávnej zásady non refoulement). Vo všeobecnosti však bude správny orgán aj pri posudzovaní tohto bodu vychádzať z tvrdení žiadateľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené dospel tunajší súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť z dôvodu, že zistenie skutkového stavu žalovaným je v rozpore s obsahom spisu a takto zistený skutkový stav je nedostatočný na posúdenie veci. V ďalšom konaní je potrebné, aby správne orgány postupovali naznačeným smerom a odstránili vady konania, keďže sa nezaoberali doplnkovou ochranou.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z dvoch úkonov právnej pomoci a 120,23 eur a 2x paušál a 7,21 eur, čo je v súlade s § 11 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z., čo spolu predstavuje čiastku 254,88 eur, ktoré uhradí žalovaný k rukám právneho zástupcu žalobcu.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.)
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.