Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/318/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010898817 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010898817.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky : L. P., P. Q., P. XXX, proti odporcovi : Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, Bratislava, Odborárske nám. 3, o zaplatenie 16.596,96 €, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. 1. 2010 č.k. 7Ct 15/2003 - 232, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým ( v poradí druhým ) rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporcovi domáhala zaplatenia sumy 16.596,96 € ( 500.000,-Sk ) titulom nemajetkovej ujmy na základe § 13 ods. 5 Zák. práce za diskrimináciu v pracovnoprávnom vzťahu. Pôvodným návrhom sa navrhovateľka domáhala tiež určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, o ktorej časti návrhu súd prvého stupňa uznesením zo dňa 22. 3. 2004 sp.zn. 7Ct 15/2003 konanie zastavil, keďže v tejto časti vzala navrhovateľka svoj návrh späť. Následne uznesením zo dňa 25. 7. 2005 č.k. 7Ct15/2003 - 112 zastavil prvostupňový súd konanie tiež v časti o náhradu mzdy, rovnako z dôvodu späťvzatia tohto návrhu navrhovateľkou. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by odporca navrhovateľku diskriminoval, či už priamo alebo nepriamo, v zmysle § 13 Zák.práce. Navrhovateľka v konaní tvrdila, že bola diskriminovaná odporcom pre jej zdravotný stav a vek - navrhovateľka bola v dôsledku úrazu dlhodobo práceneschopná. Prvostupňovým súdom vykonané dokazovanie - svedecké výpovede Y. T., S.. X. I., D. D., R. P., písomným vyjadrením L. P. - preukázalo, že navrhovateľke nebol jej zdravotný stav zo strany odporcu nikdy vytknutý. V konaní nebola preukázaná ani diskriminácia z hľadiska veku navrhovateľky, keď spolupracovníčky navrhovateľky v podateľni odporcu boli od navrhovateľky staršie. Navrhovateľka tiež nebola osamelým zamestnancom starajúcim sa o deti do 15 rokov veku. Podľa výpovedí svedkov odporca toleroval, že navrhovateľka nedodržiavala striktne pracovný čas, keďže mal vedomosť o tom, že sa stará o trvale invalidného manžela. Konanie nepreukázalo ani tvrdenie navrhovateľky o diskriminácii spočívajúcej v tom, že sa o výpovedi pracovného pomeru dozvedela len dva dni vopred; spochybňovala zároveň existenciu organizačnej zmeny ako aj príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou navrhovateľky. Uvedené okolnosti však súd prvého stupňa neskúmal, s odôvodnením, že tieto nie sú diskriminačným konaním v zmysle § 13 Zák. práce, pričom predmetom skúmania by boli len v prípade vecného posudzovania neplatnosti výpovede, k čomu nedošlo z dôvodu späťvzatia návrhu v tejto časti a následného zastavenia konania o tejto časti návrhu. Dôvodom výpovede danej navrhovateľke listom zo dňa 29. 5. 2003 bolo rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, v rámci ktorej došlo k zrušeniu jedného pracovného miesta na pracovisku navrhovateľky. Podľa výpovedí svedkov k výpovedi práve navrhovateľke došlo z dôvodu jej nižšej pracovnej výkonnosti, avšak o nadbytočnosti konkrétneho zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ a v tomto smere jeho rozhodnutie súd nemôže preskúmavať. Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvého stupňa o § 142 ods. 1 O.s.p.; v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže odporcovi v konaní trovy nevznikli. Uvedený rozsudok napadla odvolaním navrhovateľka, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd vyhovie jej návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 €. Prvostupňovému súdu vytýkala nesprávne právne posúdenie veci. Aj napriek uzatvoreniu Dohody o vysporiadaní vzájomných nárokov z titulu ukončenia pracovného pomeru zo dňa 5. 2. 2004, že pracovný pomer navrhovateľky trval do 31. 1. 2004, zotrvala navrhovateľka na všetkých výhradách ku skončeniu jej pracovného pomeru s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré viedli k daniu výpovede zo strany odporcu, ktoré navrhovateľka naďalej považuje za prejav diskriminácie, a to napriek tomu, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ sám. Svoje právo navrhovateľka vyvodzuje z čl. 36 písm. b/ Ústavy SR, ktorý zaručuje zamestnancom právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, právnu úpravu v § 13 ods. 1 až 3 Zák. práce, právnu úpravu v § 6 ods. 2 písm. b/ zák.č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou ( antidiskriminačný zákon ), ktorý v pracovnoprávnych vzťahoch o.i. stanovuje, že zásada rovnakého zaobchádzania sa uplatňuje v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane prepúšťania ako aj právnu úpravu v § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, ktorý stanovuje, že žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Navrhovateľka vytýkala prvostupňovému súdu, že vyššie uvedeným sa nezaoberal, jej námietky o spochybnení existencie organizačnej zmeny a príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou navrhovateľky neskúmal, hoci v zmysle uznesenia odvolacieho súdu 9Co 112/2008 - 128 zo dňa 27. 5. 2009, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok prvostupňového súdu, sa mal tento venovať zisťovaniu konkrétnych okolností, ktoré viedli k daniu (neplatnej) výpovede z pracovného pomeru navrhovateľke, nakoľko práve z nich navrhovateľka vyvodzovala diskriminačné konanie odporcu. Navrhovateľka dodala v odvolaní, že až do času než dostala výpoveď, nemala v zásade výhrady k správaniu odporcu a v oblasti odmeňovania poukázala len na skutočnosť, že jej nebola vykonaná valorizácia, ktorú odporca vykonal od 1. 5. 2003. Navrhovateľka v odvolaní vytýkala súdu prvého stupňa aj to, že sa nezaoberal jej písomnými vyjadreniami, ktoré doložila do spisu, v ktorých popísala všetky dôvody porušení zákonných ustanovení a diskriminačného postupu zamestnávateľa. Konajúci súd si osvojil svedecké výpovede zamestnancov odporcu, resp. ich časti, ktoré boli v prospech odporcu, čo považuje za nenáležité hodnotenie dôkazov zo strany súdu, odporujúce ust. § 132 a § 133 O.s.p. Z doplneného dokazovania súdom prvého stupňa nie je doposiaľ jednoznačné ani len to, aké dôvody viedli odporcu k výberu jej osoby ako nadbytočného zamestnanca, keď svedecké výpovede si navzájom protirečia a vzájomne sa vyvracajú. Súd prvého stupňa vypočul svedkov dňa 30. 11. 2009, títo zostali v pojednávacej miestnosti, zaznamenal ich výpovede a zároveň ich aj vyhodnotil, čím nebola dodržaná podmienka objektívneho a nestranného posúdenia veci. Naďalej zotrvala na svojom tvrdení, že jej odporca neumožnil čerpanie pracovného voľna na vyhľadávanie nového miesta, že na jej žiadosť o pracovné voľno odporca neodpovedal, a to aj napriek tvrdeniu právneho zástupcu odporcu, že jej pracovné voľno na tento účel poskytol, o čom mal doložiť listinné doklady, ktoré však nepreukazujú, že by si navrhovateľka prevzala odpoveď odporcu na jej žiadosť o pracovné voľno. Odporca naďalej voči nej používa diskriminačný postup, pretože jej nedoručil všetky doklady po ukončení pracovného pomeru podľa § 75 ods. 2 Zák. práce, aby si mohla uplatniť všetky zákonné nároky; týmto konaním ju poškodil, predovšetkým ohľadom uplatnenia si nároku na prídavky na deti, ktoré jej tak nemohli byť vyplatené za celé obdobie. Navrhovateľka poukazovala v odvolaní na to, že pokiaľ ona ako navrhovateľka v súlade s antidiskriminačným zákonom v návrhu ako aj opakovane vo svojich písomných podaniach oznámila súdu skutočnosti, z ktorých dôvodne usudzovala, že zo strany odporcu voči nej došlo k diskriminačnému konaniu pri prepúšťaní, potom odporca bol povinný v konaní preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil a že sa teda nedopustil diskriminačného konania. Avšak odporca počas celého konania iniciatívne opakovane informoval súd o jej ťaživej sociálnej situácii, nedoplatkoch, čo z jeho strany považuje navrhovateľka za znevažovanie jej osoby, a tiež za nedôstojné a účelové konanie. Rovnako za účelové považuje navrhovateľka aj vyjadrenie odporcu, podľa ktorého riadne nevyužívala fond pracovného času a výpoveď jej preto bola daná ako najslabšiemu pracovnému článku. Odporca tak nevyvrátil skutočnosti, z ktorých dôvodne navrhovateľka usudzuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a teda diskriminačného konania odporcu pri prepúšťaní; v konaní nebol preukázaný opak jej tvrdení. Jedná sa totiž o prípad, v ktorom sa tvrdenie účastníka, t.j. navrhovateľa ako zamestnanca, považuje za preukázané, bez toho, aby tento účastník mal dôkaznú povinnosť a preto tvrdenie účastníka o tom, že bol diskriminovaný v pracovnoprávnych veciach, má súd za preukázané vždy, keď vo veci nie je preukázaný opak. Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca tak, že žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť; odvolanie navrhovateľky označil za neodôvodnené. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok ( § 156 ods.3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.), keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je opodstatnené. Podľa § 13 ods. 1 Zák. práce ( v znení platnom ku dňu 29. 5. 2003 ) zamestnancom patria práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku rodu alebo iného postavenia okrem prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať. Podľa § 13 ods. 3 Zák. práce ( v znení platnom ku dňu 29. 5. 2003 ) na účely zásady rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa priamou diskrimináciou rozumie, ak sa so zamestnancom zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s iným zamestnancom v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny pokyn, rozhodnutie alebo prax znevýhodňujúce zamestnanca v porovnaní s inými zamestnancami, ak tento pokyn, rozhodnutie alebo prax nie sú primerané a nevyhnutné a nemožno ich ospravedlniť objektívnymi skutočnosťami. Za priamu diskrimináciu alebo nepriamu diskrimináciu sa považuje aj pokyn na diskrimináciu zamestnanca. Podľa § 13 ods. 5 Zák. práce ( v znení platnom ku dňu 29. 5. 2003 ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania. Podľa § 13 ods. 7 Zák. práce ( v znení platnom ku dňu 29. 5. 2003 ) zamestnanec, ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania podmienok ustanovených v odsekoch 1 až 6, môže sa domáhať svojich práv na súde vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak zamestnanec, ktorý sa považuje za poškodeného z dôvodu neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, preukáže súdu skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V súdenej právnej veci sa navrhovateľka návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 27. 6. 2003 domáhala jednak určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorú jej dal odporca listom zo dňa 29. 5. 2003 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce ( t.j. pre nadbytočnosť v dôsledku organizačnej zmeny ), ďalej sa domáhala priznania jej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a napokon si uplatňovala aj nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- Sk, v prepočte 16.596,96 € na základe ust. § 13 ods. 5 Zák. práce, keď tvrdila, že odporca ako zamestnávateľ ju v pracovnoprávnom vzťahu pri prepúšťaní z pracovného pomeru diskriminoval pre jej zdravotný stav a vek. Počas konania vzala navrhovateľka späť svoj návrh v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy ( keď ohľadom týchto nárokov uzavrela s odporcom mimosúdnu dohodu ); súd prvého stupňa preto v tejto časti konanie zastavil ( uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 22. 3. 2004 sp.zn. 7Ct 15/2003 ). Vo zvyšku, t.j. čo do priznania náhrady nemajetkovej ujmy z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania navrhovateľka na návrhu trvala. Odporca diskriminačné konanie vo vzťahu k navrhovateľke v plnom rozsahu popieral. Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania zistil skutkový stav veci v potrebnom rozsahu, vec správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 13 Zák. práce. Svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ ide o aplikáciu antidiskriminačného zákona ( zákon č. 365/2004 Z.z. ) jeho použitie v danej právnej veci neprichádza do úvahy, nakoľko tento zákon vstúpil do platnosti až počnúc 1. 7. 2004, avšak k diskriminačnému konaniu odporcu vo vzťahu k navrhovateľke podľa jej tvrdení malo dôjsť v čase dania jej výpovede z pracovného pomeru, t.j. vtedy, kedy ešte antidiskriminačný zákona neplatil (zákon nebol ešte ani prijatý). Napokon aj k ukončeniu pracovného pomeru navrhovateľky na základe dohody uzavretej s odporcom došlo ku dňu 31. 1. 2004 ( keď odporca predtým písomne uznal, že navrhovateľke dal listom zo dňa 29. 5. 2003 neplatnú výpoveď z pracovného pomeru ). K tomu je však nutné dodať, že zásady, na ktorých je založený antidiskriminačný zákon v oblasti pracovnoprávnej, sú obsiahnuté práve v ust. § 13 Zák. práce, o ktorý predovšetkým navrhovateľka opiera svoj nárok. Z procesného hľadiska je dôkazné bremeno v konaní, ktorého predmetom je porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, nastavené tak, že poškodená osoba ( navrhovateľ ) musí súdu predložiť také dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo a žalovaný účastník je povinný v konaní preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. Navrhovateľka v konaní tvrdila, že bola diskriminovaná odporcom, ako zamestnávateľom, v pracovnoprávnom vzťahu, pri prepúšťaní z pracovného pomeru pre svoj zdravotný stav a vek; vo svojom odvolaní však zároveň uviedla, že až do času, kedy dostala výpoveď z pracovného pomeru, nemala výhrady k správaniu odporcu voči nej. Navrhovateľka v konaní vyvodzovala diskriminačné správanie odporcu voči nej z nedodržania podmienok Kolektívnej zmluvy na roky 2002, 2003, uzavretej medzi Jednotným majetkovým fondom zväzov odborových organizácií v SR a medzi Odborovou organizáciou pri JMF ZOO v SR, predovšetkým čl. 7 ods. 2, podľa ktorého pri rozhodovaní o tom, s ktorými zamestnancami bude v dôsledku organizačných zmien rozviazaný pracovný pomer, bude zamestnávateľ prihliadať na pracovnú výkonnosť pracovníkov, a ak to nebude nevyhnutné, nerozviaže pracovný pomer s osamelými pracovníkmi, ktorí sa starajú o deti do 15 rokov veku, a so zamestnancami nad 50 rokov. Uvedený článok Kolektívnej zmluvy síce ukladal odporcovi, ktoré skutočnosti na strane zamestnancov má prihliadať pri rozhodovaní o tom, s ktorými pracovníkmi ukončí pracovný pomer, z uvedeného článku však nevyplýval zákaz pre odporcu ( v prípade splnenia zákonných podmienok ), rozviazať pracovný pomer aj s takýmito pracovníkmi. Námietka navrhovateľky, že odporca v konaní nepreukázal navrhovateľkou podpísané prevzatie jeho odpovede na žiadosť navrhovateľky o poskytnutie pracovného voľna za účelom hľadania nového pracovného miesta, neobstojí - odporca založil do spisu svoj písomný súhlas s takouto žiadosťou, pričom rozhodujúca je skutočnosť, že takéto voľno navrhovateľke aj poskytol. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že významným faktorom, ktorý ovplyvňoval pracovné výkony navrhovateľky, bol jej zhoršený zdravotný stav - navrhovateľka bola odkázaná na používanie barly, sama sa starala o ťažko postihnutého manžela, čo malo dopad na jej sociálnu situáciu. Z vykonaného dokazovania však nevyplynulo, že by odporca v zamestnaní navrhovateľku z tohto dôvodu diskriminoval, pričom za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nemožno automaticky považovať samotnú skutočnosť, že navrhovateľke bola daná ( neplatná ) výpoveď z pracovného pomeru. Vykonané dokazovanie aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázalo, že odporca bral ohľad na rodinnú a sociálnu situáciu navrhovateľky napr. tým, že netrval striktne na dodržiavaní fondu pracovného času (navrhovateľka sa po odnesení pošty nemusela vracať na pracovisko, a teda mohla z neho odísť skôr, ešte pred skončením pracovného času; keďže jej zdravotný stav nedovoľoval prenášať ťažšie bremená, tieto práce vykonali jej spolupracovníčky). V konaní vypočutí svedkovia S.. I., D.. D., Y.. T., R.. P. zhodne vypovedali, že odporca ako zamestnávateľ bol vo vzťahu k navrhovateľke pri výkone jej pracovných povinností naopak ústretový, pričom navrhovateľka nebola ukracovaná ani v prípade odmeňovania zamestnancov. Za diskriminačné nemožno považovať ani konanie odporcu, ktorý sa v spore bránil aj poukazovaním na sociálnu a rodinnú situáciu navrhovateľky, o to viac, že poukazovaním na túto ťaživú situáciu sa v konaní od počiatku hájila samotná navrhovateľka a pokiaľ na ňu odporca poukazoval, išlo o poukazovanie na faktickú skutočnosť, nie ponižovanie navrhovateľky. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania odporcom vo vzťahu k navrhovateľke tak ani odvolací súd nemal za preukázané. Navrhovateľke tak nevznikol nárok na priznanie uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., keď v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nevznikli, resp. tieto si neuplatnil ( § 151 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.