Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/371/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010898942 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010898942.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, sudkýň JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: A. C.G.E., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, C., zast. advokátom: Mgr. Andrejom Gunárom, Panenská 6, Bratislava, proti odporcom: 1/ P.. M. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, C. a 2/ Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, C., obaja zast. JUDr. Soňou Tóthovou, advokátku v Bratislave, Šafárikovo nám. 2, Bratislava, o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, na odvolanie odporcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 28. mája 2010 č.k. 12C 159/2003-292, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 117,21 eur k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že navrhovateľ je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/3 nehnuteľnosti - stavby (dvojgaráže), súpisné číslo XXXX, parc.č. XXXX/X a stavby (dvojgaráže), súpisné číslo XXXX, parc.č. XXXX/X katastrálneho územia K. Z. N. C., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX katastra nehnuteľností vedeného E. Ú. N. C., Správy katastra S. D. Z. K. C., pracoviska C. P. a navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 1.262,37 eur. Vychádzal z odôvodnenia návrhu navrhovateľa na určenie spoluvlastníctva k spornej nehnuteľnosti, odôvodnenú tým, že ju získal od svojich rodičov darovacou zmluvou v roku 1991, a oni v roku 1963 kúpnou zmluvou od Q. F., keď na preukázanie vlastníctva, okrem darovacej a kúpnej zmluvy, bol predložený výpis z listu vlastníctva evidencie nehnuteľností katastrálneho územia K. Z. č. XXXX z 08.04.1991, v ktorom boli navrhovateľovi rodičia zapísaní ako spoluvlastníci 2/6-ín nehnuteľnosti parc.č. XXXX/X zastavenej plochy o výmere 16m2 a nehnuteľnosti parc.č. XXXX/X zastavenej plochy o výmere 17m2 a výpis z listu vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia K. Z. č. XXXX z 18.08.1998, v ktorom bol navrhovateľ zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti parc.č. XXXX/X zastavenej plochy o výmere 16m2, nehnuteľnosti parc.č. XXXX/X zastavenej plochy o výmere 17m2 a stavby súpisné číslo XXX na parc.č. XXXX/X, čo bolo v tom čase súpisné číslo spornej dvojgaráže. Skutočnosť, že zo spornej nehnuteľnosti nerušene užíval od roku 1983 jednu garáž, po jeho nasťahovaní sa do dolného bytu v dome v novembri 1981 (podľa odporcov v roku 1980), kedy dal nájomcovi garáže výpoveď, bola v konaní preukazovaná zápismi o dohodách s odporcami z 06.04.1995, 28.10.1993 a 06.06.1994 o spôsobe platenia dane za garáže. Vo veci vykonal dokazovanie týkajúce sa výstavby predmetnej nehnuteľnosti a nakladaniu s ňou jej pôvodnou vlastníčkou, nadobudnutia spoluvlastníctva tejto darom od rodičov, obrany odporcov, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudli vydržaním, jej zápisom v pozemkovej knihe, evidencii nehnuteľností a katastri nehnuteľností a prideľovania súpisných čísiel predmetnej nehnuteľnosti. Z jeho výsledkov zistil, že pôvodnou vlastníčkou spornej dvojgaráže bola Q. F., rodená R., ktorá ju postavila so súhlasom stavebného úradu (povolením Národného výboru v C. z 19.08.1947 č.k. 133604-II/4-1947) ako prístavbu 2 garáži pre osobné autá na pozemku katastrálnej mapy č. XXXX/XX, stará XXXX, nové v okr. č. II na V. XX, užívanie ktorej bolo povolené Ústredným národným výborom C. 25.08.1952 pod č.k. W. - X/XXX.X-XXXX. Ďalej, že zmluvou z 29.07.1962, registrovanou Štátnym notárstvom C. - Z. 30.05.1963 pod č. S. XXX/XXXX, Q. F. predala rodičom navrhovateľa A. C. a B. C. 1/3-inový podiel na nehnuteľnostiach zapísaných v pozemkovej knihe katastrálneho územia C. vo vložke č. XXXX, r.č. X, parc.č. XXXX, dom II. okr. popisné č. XXX o výmere 188m2, r.č. X, parc.č. XXXX, okrasná záhrada pri dome o výmere 672m2, r.č. 3, parc.č. XXXX, besiedka o výmere 10m2. Z odhadu odboru pre výstavbu Obvodného národného výboru C. - K. Z. z 11.09.1962 č. výst. 1830/1962 pripojenom k tomuto prevodu zistil, že predmetná nehnuteľnosť (dvojitá murovaná podzemná dvojgaráž, obstavaný priestor 66m2) mala hodnotu 2.400,- Kčs, ktorá bola zahrnutá do hodnoty nehnuteľností predávaných touto zmluvou. Ďalej, že do dedičstva po zomrelej Q. F. rozhodnutím Štátneho notárstva C. I z 18.11.1986 č.k. M. XXX/XX - XX, právoplatným 18.11.1986, bol zahrnutý 2/-3-inový spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti parc.č. XXXX/X a parc.č. XXXX/ X a že navrhovateľ nadobudol 1/3-inový podiel na predmetnej nehnuteľnosti parc.č. XXXX/X a parc.č. XXXX/X - dvojgaráži darom od svojich rodičov zmluvou z 28.05.1991 registrovanou Štátnym notárstvom C. I 05.06.1991 pod č. Q. - XXX/XX. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX evidencie nehnuteľností pre katastrálne územie K. Z. z 04.05.1986 a rovnako aj z výpisov z 08.04.1991, z 18.08.1998 a z 23.07.2003 súd prvého stupňa zistil, že rodičia navrhovateľa boli zapísaní ako vlastníci parc.č. XXXX/ X zastavaná plocha o výmere 16m2 a parc.č. XXXX/X zastavaná plocha o výmere 17m2, každý v 1/6- ine a Q. F. ich vlastníčkou v podiele 2/3- ín. Vo výpise z 18.08.1998 bola osobitne uvedená aj stavba so súpisným č. XXX na parc.č. XXXX/X. Vo výpise z 23.07.2003 bola poznámka, že navrhovateľ nie je vlastníkom stavby na parc.č. XXXX/X a parc.č. XXXX/X. V liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX zo dňa 16.07.2003 boli odporcovia uvedení ako vlastníci stavby súp.č. XXXX na parc.č XXX/X a parc.č. XXX/X, každý v 1/2-ici, ktorú nadobudli vydržaním osvedčeným notárkou JUDr. Máriou Šimkovou notárskou zápisnicou z 03.06.2003 zn. H. XXX/XXXX, H. XXXXX/XXXX. Rozhodnutím Mestskej časti C. - K. Z. z 19.2.2002 č.k. XXXXX/XXXX - Q. mal súd za preukázané, že pre predmetnú stavbu na pozemku parc.č. XXXX/X a XXXX/X kat. územia K. Z. bolo zrušené evidenčné číslo XXX/X a určené nové číslo I. XXXX. S prihliadnutím na názory odvolacieho súdu uvedené v uznesení z 29.05.2009 č.k. 12Co 272/2008-24 riešil vo veci ako prejudiciálne otázky platnosť všetkých právnych úkonov týkajúcich sa predmetnej nehnuteľnosti. K zmluve uzavretej Q. F. s rodičmi navrhovateľa, ako rozhodujúcej vo veci, keďže ňou došlo k prvému rozdeleniu nehnuteľností predávajúcej medzi viacerých spoluvlastníkov, skúmal skutočnú vôľu jej účastníkov v dobe uzatvárania zmluvy. S ohľadom na okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá, túto zmluvu vyložil s poukazom na ustanovenia § 31 ods. 1, § 24, § 27 a § 130 Obč. zák. tak, že Q. predala rodičom navrhovateľa spoluvlastnícky 1/3-inový podiel aj na predmetnej nehnuteľnosti. Prevod spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti na navrhovateľa mal za preukázaný darovacou zmluvou zo dňa 28.05.1991 registrovanou Štátnym notárstvom C. P. 05.06.1991 č. R - I 29/91 a výpisom z listu vlastníctva č. XXXX z 18.08.1998. Mal za to, že vlastnícke právo odporcov nemohlo vzniknúť vydržaním, osvedčeným notárkou JUDr. Máriou Šimkovou do notárskej zápisnice z 03.06.2003 zn. H. XXX/XXXX, H. XXXXX/XXXX preto, že odporcovia nemali predmetnú nehnuteľnosť v oprávnenej držbe po stanovenú dobu (§ 130 ods. 1 , § 134 ods. 1 Obč. zák.). Na liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX z 08.04.1991 a 18.08.1998 boli ako spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti uvedení rodičia navrhovateľa a neskôr navrhovateľ čo vylučuje dobromyseľnosť odporcov pri spisovaní osvedčenia o vydržaní k tejto nehnuteľnosti dňa 03.06.2003. Navyše odporcom (najmä odporkyni 1/) bolo podľa jeho záveru známe, že od 29.07.1962, kedy Q. F. predala podiel na svojich nehnuteľnostiach rodičom navrhovateľa, túto nemohli mať v držbe prinajmenej do 28.05.1991, kedy bola prevedená na navrhovateľa. Poukázal na to, že rozhodnutím Štátneho notárstva C. P. z 18.11.1986 č.k. M. XXX/XX - XX o dedičstve po poručiteľke Q. F. odporcovia nadobudli len 2/3-iny z predmetnej nehnuteľnosti. Uvedené súd prvého stupňa uzavrel tým, že navrhovateľ je vlastníkom 1/3-iny nehnuteľnosti - stavby (dvojgaráže) súpisné číslo XXXX, parc.č. XXXX/X a stavby (dvojgaráže) súpisné číslo XXXX, parc.č. XXXX/X, nachádzajúcej sa v katastrálnom území K. Z., okres C. P., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX Katastrálneho úradu v C., Správy katastra S. D. Z. K. C., pracovisko I na základe darovacej zmluvy uzavretej s rodičmi A. C. a B. C. a registrovanej Štátnym notárstvom C. P. 05.06.1991 pod č. Q. - P. XX/XX. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania podľa jeho návrhu. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obidvaja odporcovia a žiadali rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť návrh sa zamietnuť alebo zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože v konaní došlo k vadám uvedeným v §221 ods. 1 O.s.p., súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým záverom, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti a nové dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a preto že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietali proti záveru súdu, že predmetná stavba (dvojgaráž) je prístavbou rodinného domu súp. č. XXX s tým, že táto nikdy nebola postavená ani užívaná ako prístavba, ale bola postavená ako samostatná stavba s dvomi časťami určenými na parkovanie dvoch osobných motorových vozidiel, a aj proti tomu jeho hodnoteniu, že táto dvojgaráž je príslušenstvom rodinného domu. Poukázali na jej projekt, ktorý aj pripojili, a vytkli súdu, že sa s týmto dôkazným prostriedkom nezaoberal. Ďalej poukazmi na právne predpisy platné v dobe výstavby predmetnej stavby argumentovali, prečo táto nemôže byť prístavbou rodinného domu a jeho príslušenstvom. Údaj v stavebnom a kolaudačnom povolení tejto stavby, že ide o prístavbu, označili za zmätočný a v rozpore so skutočným stavom a záver súdu prvého stupňa, že predmetná stavba je príslušenstvom rodinného domu za nesprávny, ktorý nie je v súlade s ustanoveniami § 24, § 27 a § 130 Obč. zák., na ktoré v odôvodnení rozhodnutia poukázal. K darovacej zmluve uzavretej navrhovateľom s rodičmi dňa 28.05.1991 uviedli, že v tejto nebol jednoznačne, určito a zrozumiteľne vyjadrený predmet darovania, keď dvojgaráž uvedená v zmluve nebola identifikovaná súpisným číslom, resp. popisným číslom a nebolo v nej uvedené presne, na ktorej parcele sa nachádza, ani to, kto je vlastníkom dvojgaráže a v akom podiele, tak ako to vyžadovali prislúchajúce právne predpisy. To, že vo výpise z listu vlastníctva z 08.04.1991 boli rodičia navrhovateľa zapísaní ako vlastníci parc.č. XXXX/X, zastavaná plocha o výmere 16m2, evidenčné číslo neuvedené a vlastníci parc.č. XXXX/X, zastavaná plocha o výmere 17m2, evidenčné číslo neuvedené dosvedčuje, že nikdy neboli evidovaní ako podieloví spoluvlastníci predmetnej dvojgaráže a teda nemohli na navrhovateľa previesť vlastnícky podiel na tejto stavbe. Podľa neho súd prvého stupňa pri zisťovaní údajov z listu vlastníctva č. XXXX kat. územia K. Z. si neuvedomil rozdiel medzi súpisným a popisným číslom stavby s tým, že číslo XXX bolo evidenčným číslom prideleným jednej z garáži a jeho uvedenie na liste vlastníctva v žiadnom prípade nepreukazuje vlastnícky vzťah navrhovateľa k nej. K tomu, že v konaní zostalo neobjasnené, kedy a na základe čoho bolo „súpisné číslo 347“ priradené k predmetnej stavbe a kedy a na základe čoho bol tento zápis vymazaný v katastri nehnuteľností, vyjadrili domnienku, že sa tak stalo chybou správy katastra. Vzhľadom k tomu, že žiadne rozhodnutie o pridelení súpisného čísla XXX k stavbe postavenej na parc.č. XXXX/X neexistuje, čo podporuje i vyjadrenie Správy katastra S. z 15.01.2002, podľa ktorého neeviduje na parc.č. XXXX/X a XXXX/X žiadne garáže, zopakovali tvrdenie, že na zápis danej stavby do katastra nehnuteľností neboli splnené zákonné podmienky. Podľa nich súd prvého stupňa mal k objasneniu zápisov na liste vlastníctva č. XXXX v kat. území vykonať ďalšie dokazovanie napr. vyžiadať si písomné vyjadrenie od správy katastra alebo vypočuť jej riaditeľa. Vzhľadom k tomu, že ku dňu prevodu spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam Q. F. na rodičov navrhovateľa nebola v pozemkovej knihe zapísaná predmetná stavba, mali za to, že nie je možné zmluvu vykladať tak, že jej predmetom bola i dvojgaráž. Poukázali na bod 1 kúpnej zmluvy, podľa ktorého bol predmetom predaja rodinný dom o výmere 188m2, čo zodpovedá výmere domu bez garáži a na bod 3 zmluvy, podľa ktorej budú kupujúci užívať jednu garáž. Prihliadať pri výklade tejto kúpnej zmluvy na text ponúkajúci nehnuteľnosť na predaj v novinách nepovažovali za priliehavé. Nesúhlasili ani so záverom súdu, že oni nenadobudli vlastníctvo k predmetnej dvojgaráži vydržaním s tým, že o darovacej zmluve a o listoch vlastníctva, na ktorých bola zapísaná stavba súp.č. XXX na parc.č. XXXX/X kat. územia K. Z. nevedeli, nakoľko výpisy v takomto znení neboli vydané pri prejednávaní dedičstva po nebohej Q. F.Q.j a ani pri osvedčovaní vydržania notárkou. Podľa nich sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov neriadil ustanovením § 132 O.s.p., ak sa stotožnil s tvrdeniami navrhovateľa a neprihliadol na nimi uvádzané skutočnosti a predložené listinné a iné dôkazy, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie v rozpore s ustanoveniami § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 O.s.p. Napokon navrhli, aby odvolací súd, v prípade ak potvrdí napadnuté rozhodnutie pripustil dovolanie proti svojmu rozhodnutiu (§ 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p.). Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, pretože vychádza zo správnych skutkových i právnych záverov a je aj dostatočne odôvodnený. Mal za to, že listiny, ktoré odporcovia pripojili k odvolaniu sú staršieho dáta (z roku 1948 a 2002), mohli byť teda predložené v prvostupňovom konaní a preto nie je prípustné vykonanie dokazovania nimi v odvolacom konaní, navyše ak nijako nespochybňujú rozsudok súdu prvého stupňa. Podľa neho súd prvého stupňa správne, v súlade s príslušnými právnymi predpismi a konkrétnym stavebným povolením zistil, že stavba dvojgaráže v čase výstavby i prevodu na jeho rodičov bol právnou súčasťou rodinného domu (§ 27 Obč. zák. z roku 1950). Predložený projekt dvojgaráže nijako nespochybňuje závery napadnutého rozsudku a bol vyhotovený až po pol roku od vydania stavebného povolenia, možno ako zakreslenie stavby ku jej kolaudácii. Poukázali na ustanovenia § 139b ods. 5 písm. b/ Stavebného zákona , podľa ktorého existujú aj prístavby, ktoré pôdorysne stavby nerozširujú a nie sú navzájom prevádzkovo spojené s dovtedajšou stavbou, medzi ktoré možno zaradiť aj prístavbu spornej dvojgaráže. Tvrdenie odporcov, že darovacia zmluva nebola vkladuschopnou listinou označil za scestné, keď o opaku svedčí samotná skutočnosť, že bola registrovaná štátnym notárstvom a bol podľa nej vykonaný zápis v evidencií nehnuteľností. Zopakoval ako sa predmetná stavba prevádzala z pôvodnej vlastníčky na jeho rodičov a na neho s poukazom na čl. 3 kúpnej zmluvy, v ktorom medzi dotknutými nehnuteľnosťami bola jednoznačne uvedená aj garáž. Ďalej, že predmetom dedičského konania po poručiteľke Q. F. bol len 2/-3-inový spoluvlastnícky podiel na tejto garáži. Poprel tvrdenie odporcov, že dvojgaráž nebola nikdy riadne evidovaná v katastri nehnuteľností na obidvoch parc.č. 3621/2 a 3621/3. Už v konaní pred súdom prvého stupňa preukázali, že garáž bola zapísaná na obidvoch parcelách súpisom parciel z roku 1978, výpisom z listu vlastníctva č. XXXX z 08.04.1991 a z roku 1998. Skutočnosť, že odporcovia vedeli o spoluvlastníctve navrhovateľa predmetnej dvojgaráže potvrdzuje ich písomný súhlas z 19.10.1993 s tým, aby garáž - stavbu súpisné číslo XXXXXX založil ako zábezpeku svojmu veriteľovi. Navrhovateľ si uplatnil náhradu trov konania za podané vyjadrenie k odvolaniu. Odporcovia považovali toto vyjadrenie navrhovateľa za zmätočné, zavádzajúce a formálne. Poukázali opäť na skutočnosť, že predmetná dvojgaráž nie je s rodinným domom prevádzkovo spojená, nie je pod spoločným uzavretím, nemá s rodinným domom žiadne spoločné priestory, nepatrí k rodinnému domu stavebne ani funkčne a oddelenie stavby dvojgaráže od stavby rodinného domu neznehodnocuje stavu rodinného domu, je samostatnou stavbou a samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov a to aj za predpokladu, ak by s čase jej výstavby nemala pridelené orientačné číslo. Uviedli, že kúpnopredajná zmluva zo dňa 29.07.1962 neobsahuje písomné vyjadrenie vôle vlastníčky, p. Q. F. previesť na manželov C.Í. aj príslušenstvo rodinného domu, t.j. jednu garáž. V bode 3 tejto zmluvy je jednoznačne uvedené, že jednu garáž budú kupujúci užívať a nie že ju nadobúdajú do vlastníctva. Podľa nich ani gramatickým ani systematickým a ani logickým výkladom prejavu vôle predávajúcej nemožno dospieť k tomu, že by predmetom tejto zmluvy mal byť aj prevod vlastníctva k predmetným dvojgarážam. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu uvádzanom v odvolaní odporcov a podľa uplatnených dôvodov bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní vecí dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal na objasnenie skutkového stavu dostatočné dokazovanie, skutkové zistenia súdu zodpovedajú výsledkom dokazovania, vec posúdil podľa príslušných právnych noriem a rozhodnutie aj odôvodnil spôsobom stanoveným § 157 ods. 2 O.s.p., s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje, pričom námietky odporcov v odvolaní nepovažoval za dôvodné. Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na podporu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd, k dôvodom odvolania odporcov, ktorými namietajú skutkové závery súdu prvého stupňa uvádza, že tieto majú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú výsledkom hodnotenia dôkazov, ktoré zodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to i z hľadiska ich pravdivosti, eventuálne hodnovernosti, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátané toho, čo uviedli účastníci konania. V prejednávanej veci navrhovateľ odvodzoval svoje spoluvlastnícke právo k predmetnej dvojgaráži od darovacej zmluvy, uzavretej so svojimi rodičmi, ktorou mu previedli 1/3 podiel na tejto nehnuteľnosti, ktorí ho nadobudli v roku 1963 kúpnou zmluvou od Q.. F.. Na preukázanie vlastníctva okrem darovacej a kúpnej zmluvy predložil súdu výpis z listu vlastníctva evidencie nehnuteľností katastrálneho územia K. Z. č. XXXX z 08.04.1991, v ktorom boli jeho rodičia zapísaní ako spoluvlastníci 2/6-ín nehnuteľností parc.č. XXXX/X zastavenej plochy o výmere 16m2 a nehnuteľností parc.č. XXXX/X zastavenej plochy o výmere 17m2 a výpis z listu vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia K. Z. č. XXXX z 18.08.1998, v ktorom bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti parc.č. XXXX/X zastavenej plochy o výmere 16m2, nehnuteľnosti parc.č. XXXX/X zastavenej plochy o výmere 17m2 a parc.č. XXXX/ X stavby súpisné číslo XXX, čo bolo v tom čase súpisné číslo spornej dvojgaráže. Skutočnosť, že jednu z garáži v spornej nehnuteľnosti nerušene užíval od roku 1983, po jeho nasťahovaní sa do dolného bytu v dome v novembri 1981, kedy dal nájomcovi garáže výpoveď, preukazoval okrem svojho tvrdenia, zápisom o dohode s odporcami z 06.04.1995, 28.10.1993 a 06.06.1994, ktorými sa dohodli na spôsobe platenia dane za garáže. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie o návrhu v danej veci bolo závislé na posúdení platnosti kúpnej zmluvy uzavretej právnymi predchodcami účastníkov konania a nadväzujúcej darovacej zmluvy. So záverom súdu prvého stupňa, že pôvodná vlastníčka dvojgaráže zmluvou z 29.07.1962 predala rodičom navrhovateľov 1/3- inový spoluvlastnícky podiel aj na predmetnej dvojgaráži a títo sa stali jej spoluvlastníkmi sa odvolací súd stotožňuje, keďže tento vychádza zo skutkových zistení v konaní a k jeho odôvodneniu nie je treba v zásade nič dodávať. Odporcami namietaný nedostatok vôle predávajúcej predať aj predmetnú dvojgaráž nebolo pri výklade prejavu vôle predávajúcej, vyjadrenej v predmetnej zmluve, možné zistiť. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Citované ustanovení predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť, a pre ten prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom, a to najmä gramatickým, logickým a systematickým. Okrem toho súd posúdi na základe vykonaného dokazovania, aká bola skutočná vôľa účastníkov v okamihu uzatvárania zmluvy. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom nemôže nahradzovať či meniť prejavy vôle; použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci vo vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného dojednania. Výkladové pravidla sa uplatnia predovšetkým v situácii, kedy účastníci konania interpretujú obsah zmluvných dojednaní odlišným spôsobom. Súd pri úsudku o skutočnej vôli účastníkov zmluvy prihliadne najmä k účelu tohto právneho úkonu, k okolnostiam, za ktorých k nemu došlo, a k následnému správaniu sa účastníkov zmluvy. Skutočnosť, že predmetná dvojgaráž bola podľa predložených dokladov označovaná ako prístavba rodinného domu a preto nebolo osobitne svojimi identifikačnými údajmi uvedenými v bode 1 tejto zmluvy, neznamená, že nebola predmetom predaja, pretože už v bode 3 kúpnopredajnej zmluvy, v ktorom účastníci upravili spôsob užívania predmetných predaných nehnuteľností v budúcnosti vyplýva, že kúpenými nehnuteľnosťami sú dom, záhradka, garáže a besiedka, z ktorých kupujúci, rodičia navrhovateľa, budú užívať dvojizbový byt, garáž bližšie k domu č. XX a besiedku. Tvrdenia odporcov, že garáže neboli predmetom predaja (resp. spoluvlastnícky podiel na nich) spochybňuje skutočnosť, že predávajúca nemala dôvod nechávať kupujúcim bez náhrady možnosť užívať jednu časť garáže, najmä, keď druhú časť prenajímala. Rovnako záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ spoluvlastnícky podiel na dvojgaráži nadobudol darovacou zmluvou z 28.05.1991 registrovanou štátnym notárstvom 05.06.1991 zodpovedá zistenému stavu. V darovacej zmluve, bode 1/ účastníci medzi darované nehnuteľnosti dvojgaráž uviedli výslovne, i keď bez súpisného čísla (súpisné číslo neuviedli ani pri rodinnom dome), čo však nespôsobuje neplatnosť darovacej zmluvy, ak jej účastníci poznali skutočný stav veci a navrhovateľ časť dvojgaráže už v dobe prijatia daru užíval (bod 3 zmluvy) a užíval ju bez rušenia odporcami až do 2003. K námietkam odporcov týkajúcich sa objasňovania zápisov dvojgaráže v evidencii a neskôr v katastri nehnuteľností, či už vôbec alebo ako prístavby alebo samostatnej stavby odvolací súd uvádza, že tieto neboli podstatnými vo veci. Uplatneniu nárokov vlastníka stavby na súde nemôže brániť skutočnosť, že táto (zväčšenie pôvodnej stavby o prístavbu tak ako bola v príslušných dokladoch označovaná) nie je v katastri nehnuteľností zapísaná aj s údajmi, ktorými má byť označená (§ 7 písm. b/ zák.č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov). Vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá sa zapisuje do katastra nehnuteľností, nemožno síce bez vkladu do katastra previesť, avšak existencia tohto práva nie je na údajoch katastra závislá. To napokon vyplýva i z ustanovenia § 70 zák.č. 162/1995 Z.z., podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Medzi údaje uvádzané v § 7 patria aj parcelné čísla nehnuteľností a súpisné čísla stavieb. Ak by zákon nepredpokladal, že môže byť rozdiel medzi skutočným právnym stavom a jeho zápisom v katastri nehnuteľností, stratilo by toto ustanovenie zmysel. Podľa súčasného právneho stavu teda v prípade rozporu medzi právnym stavom evidovaným v katastri nehnuteľností a stavom skutočným musí súd vychádzať zo skutočného stavu; pritom je oprávnený posudzovať ako predbežné otázky, či zmluva, alebo zmluvy, ktoré uvádza osoba domáhajúca sa určenia vlastníctva k nehnuteľnosti je platná, aký je jej obsah, poprípade prihliadať k iným skutočnostiam, ktoré mali za následok nesúlad medzi stavom katastra a skutočným stavom. Rovnako to platilo za predchádzajúcej právnej úpravy platnej v dobe uzavretia zmluvy právnymi predchodcami účastníkov konania (v roku 1963) a navrhovateľa s rodičmi (v roku 1991), keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti zmluvou bol podmienený jej registráciou štátnym notárstvom a zmeny sa zapisovali v evidencii nehnuteľností vedenej podľa zák.č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení zák.č. 150/1983 Zb. Podľa jeho ustanovenia § 6 boli údaje evidencie nehnuteľností záväzné pre plánovanie a riadenie poľnohospodárskej výroby, pre výkazníctvo a štatistiku o poľnohospodárskom pôdnom fonde a lesnom fonde, pre prehľady nehnuteľností vedené socialistickými organizáciami a aj podkladom pre spisovanie zmlúv a iných listín o nehnuteľnostiach. Návrhu odporcov, aby bolo vo veci pripustené dovolanie (§ 238 ods. 3 O.s.p.) odvolací súd nevyhovel preto, že odporcovia k tomuto neuviedli, aká právna otázka by sa mala v dovolacom konaní vyriešiť. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal ich náhradu podľa jeho návrhu za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu, s režijným paušálom a daňou z pridanej hodnoty, spolu 117,21 eur (§ 10 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.