Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/77/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010899158 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010899158.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Ayše Pružinec Erenová a JUDr. Jana Vlčková, v právnej veci navrhovateľa: P.. B.. P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., B. V.. Č.. X, zast. advokátom: JUDr. Peter Muríň, advokát, Žarnovická ul. č. 1, Bratislava proti odporcovi: N. B.. K.., IČO: XX 381 250, M. Q. Č.. X. Ž., zast. advokátom: JUDr. Rudolf Adamčík, Liptovská 2/A, Bratislava, o zaplatenie 19.916,35 eur (600.000,- Sk) s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10. decembra 2009, č. k. 13C/20/1999-376, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 19.916,35 eur (600.000,- Sk) s 10 % úrokom z omeškania ročne od 26.01.2009 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 100 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 12 ods. 1 písm. c), § 13 ods. 1, § 151 ods. 1, § 148 ods. 1 O.s.p. a vecne ustálením výšky autorskej odmeny znaleckým posudkom vypracovaným v priebehu prvostupňového konania, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa 16. októbra 2003, č. k. 9Co 358/02-148, z ktorého vyplýva, že návrh designu kancelárskeho nábytku „S. vykazuje znaky autorského diela a preto je základ nároku navrhovateľa daný a nakoľko odporca jeho dielo používal a nejde o žiadnu výnimku z práva na autorskú odmenu, právo na autorskú odmenu mu patrí. Priznanie príslušenstva k uplatnenej istine (úroku z omeškania) odôvodnil súd prvého stupňa vecne tým, že odporca sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného dlhu voči navrhovateľovi dňom, keď sa o výške autorskej odmeny dozvedel, t. j. dňom nasledujúcom po dni prevzatia znaleckého posudku, ktorý výšku autorskej odmeny určil s poukazom na skutočnosť, že o opodstatnenosti navrhovateľovho nároku mal vedomosť od rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (uznesenie zo dňa 16. októbra 2003, č. k. 9Co 358/02-148). Výšku úroku z omeškania odôvodnil právne § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z., účinného od 01.01.2009, v súlade s ktorým výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k 26.01.2009, t. j. 2 %. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a vecne čiastočným úspechom navrhovateľa v konaní, keď neúspech mal v časti uplatneného príslušenstva (nárok na zaplatenie úroku z omeškania od 30.04.1994 do 23.01.2009 ) a preto priznaním plnej náhrady trov konania, keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo v časti, v ktorej bol neúspešný od úvahy súdu a znaleckého dokazovania, spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za návrh a preddavku na trovy dôkazu v sume 1.095,41 eur. Poukázal na skutočnosť, že síce svojim rozhodnutím, ktoré vyhlásil na pojednávaní dňa 10.12.2009 navrhovateľovi priznal aj trovy právneho zastúpenia, nakoľko ich však právny zástupca napriek výzve súdu podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil, keď iba súdu písomne oznámil, že si uplatňuje odmenu vo výške 20 % z hodnoty sporu titulom podielovej odmeny, na ktorej sa s navrhovateľom dohodol, nebolo možné dané podanie posúdiť ako vyčíslenie trov právneho zastúpenia za jednotlivé úkony právnej služby a preto navrhovateľovi podľa § 151 ods. 2 O.s.p. priznal náhradu iba tých trov, ktoré ku dňu rozhodnutia zo spisu vyplývali. Zároveň poukázal na to, že súd úspešnému účastníkovi v konaní môže priznať náhradu trov právneho zastúpenia iba vo výške tarifnej odmeny a nie vo výške podielovej odmeny. Výrok o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť na účet súdu prvého stupňa trovy štátu v sume 534,42 eur odôvodnil právne ust. § 148 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o príslušenstve k žalovanej pohľadávke, ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol (v časti príslušenstva) ako aj v časti náhrady trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol v napadnutých častiach zmeniť, úrok z omeškania priznať za obdobie, ktoré si návrhom uplatnil (od 30.04.1994 do 30.04.1995 vo výške 3 % ročne z autorskej odmeny, od 1. mája 1995 úrok z omeškania vo výške 22 % ročne z autorskej odmeny) a v časti trov právneho zastúpenia tak, že navrhovateľovi prizná trovy zastupovania advokátom vo výške 20% z autorskej odmeny a z úrokov z omeškania. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že rozhodnutie súdu v napadnutých častiach považuje za protiprávne a rozporné tak v časti času za ktorý bolo príslušenstvo priznané a jednak vo výške úroku z omeškania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj odporca, ktorý ho navrhol zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť v celom rozsahu z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci a vec aj nesprávne právne posúdil. Poukázal na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľ je autorom designu skrinkových zostáv nábytku „S. s tým, že nárok navrhovateľom uplatnený nie je možné posudzovať podľa § 13 autorského zákona, nakoľko navrhovateľ nedal privolenie na využitie diela a uplatnený nárok bolo preto potrebné právne posúdiť ako právo na primerané zadosťučinenie, podľa ust. § 32 autorského zákona, t. j. bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zisťovať, či je dané právo a aj taká ujma v rozsahu, ktorá zakladá právo na peňažné zadosťučinenie, k čomu navrhovateľ žiadne dôkazy nepredložil a súd žiadne dôkazy nevykonal. Namietol priznanie práva navrhovateľa na úrok z omeškania, pretože právo na primerané peňažné zadosťučinenie určuje súd a vznik práva na úrok z omeškania prichádza do úvahy v prípade, ak sa odporca so zaplatením zadosťučinenia omešká v lehote určenej právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu. Podľa názoru odvolateľa súd prvého stupňa nesprávne posúdil aj námietku premlčania vznesenú odporcom, keďže navrhovateľovi trojročná premlčacia na uplatnenie jeho nároku nad 60.000,- Sk (pôvodne žalovaná istina), lehota uplynula. Namietol nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v tom, že nerozhodol o zámene účastníkov na strane odporcu. Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto odvolaniu navrhovateľa ani odporcu, nie je možné priznať úspech. Podľa § 12 autorského zákona autor má právo: a/ na ochranu svojho autorstva, najmä na nedotknuteľnosť svojho diela, a ak dielo používa iná osoba, aby sa tak dialo spôsobom neznižujúcim hodnotu diela, b/ s dielom nakladať, najmä rozhodnúť o jeho uverejnení a udieľať privolenia na jeho použitie, c/ na odmenu za tvorivú prácu (§ 13). Podľa § 32 ods. 1 autorského zákona autor, ktorého právo bolo porušené, môže sa domáhať najmä toho, aby rušenie jeho práva bolo zakázané, následky porušenia odstránené a poskytnuté mu primerané zadosťučinenie. Ak vznikla porušením práva závažná ujma nemajetkovej povahy, má autor právo na zadosťučinenie v peňažnej sume, pokiaľ by sa priznanie iného zadosťučinenia nejavilo postačujúce; výšku peňažného zadosťučinenia určí súd, ktorý prihliadne najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Ak vznikla autorovi porušením jeho práv škoda, má právo na jej náhradu podľa Občianskeho zákonníka (§ 32 ods. 2 autorského zákona). Predmetom sporu v danej veci nebola otázka, či dôsledky konania odporcu, boli porušením autorského práva navrhovateľa a to takého rozsahu, že došlo k vzniku závažnej ujmy nemateriálnej povahy žalobcu v zmysle § 32 ods. 1 autorského zákona, keďže navrhovateľ sa priznania uvedených nárokov v konaní vôbec nedomáhal, pričom i keby uvedené nároky v konaní uplatnil, ich priznanie autorovi nezbavuje autora nároku na autorskú odmenu. Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že sa navrhovateľ domáhal zaplatenia odmeny (autorskej) za použitie diela, ktoré vytvoril (kancelársky nábytok „Profesionál“) a preto sa nebolo možné stotožniť s názorom odporcu, že nárok navrhovateľa uplatnený v konaní mal súd prvého stupňa posúdiť ako nárok na primeranú satisfakciu. Citované ustanovenie § 32 ods. l autorského zákona upravuje právne prostriedky ochrany autorského práva, kde okrem zákazu rušenia a práva na odstránenie následkov jeho porušenia je aj právo na primerané zadosťučinené (na satisfakciu), ktoré autorovi patrí iba za predpokladu, že mu porušením autorského práva (t.j. neoprávneným zásahom do autorského práva) vznikla ujma nemajetkovej povahy. To je všeobecný hmotnoprávny predpoklad, pretože nároky satisfakčné nie sú považované v našom práve za nárok vyplývajúci zo spôsobenej hmotnej škody (napr. § 75 zák. č. 527/1990 Zb. o vynálezoch a zlepšovacích návrhoch, § 13 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ochrane všeobecných osobnostných práv, § 53 Obchodného zákonníka pre ochranu proti nekalej súťaži). Ak by však autorovi vznikla iba ujma majetková, nebolo by možné sa satisfakčného nároku dovolať s hmotnoprávnou oporou v autorskom zákone (§ 32 ods. 1 autorského zákona). V prejednávanej veci ide o druhý rozsudok súdu prvého stupňa (prvým rozsudkom zo dňa 02.10.2001, č. k. 13C 20/99-109 bol návrh zamietnutý), keďže uznesením zo dňa 16. októbra 2003, č. k. 9Co 358/2002-148 Krajský súd v Bratislave, rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vyslovil právny názor (ktorým bol súd prvého stupňa v ďalšom konaní podľa § 226 O.s.p., viazaný), že právny základ nároku navrhovateľa je daný a ako autorovi diela mu vznikol nárok na autorskú odmenu, keďže odporca jeho dielo používa a nejde o žiadnu výnimku z práva na autorskú odmenu (prípady, keď použitie diela je bezplatné). Súdu prvého stupňa uložil povinnosť doplniť dokazovanie za účelom zistenia autorskej odmeny (nie satisfakcie) nariadením znaleckého dokazovania a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď vo veci ustanovil súdneho znalca na vyriešenie spornej otázky medzi účastníkmi konania (výška autorskej odmeny) a z takto ustálenej výšky odmeny, pri rozhodovaní aj vychádzal s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľovi priznal nárok v sume 600.0000,- Sk, napriek tomu, že znalec výšku autorskej odmeny stanovil sumou 684.864,- Sk (22.733,32 eur). Správne súd prvého stupňa posúdil aj otázku premlčania navrhovateľom uplatneného nároku podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Keďže Občiansky zákonník o premlčaní práva vyplývajúceho z uvedených vzťahov podľa autorského zákona neuvádza iné, treba v danom prípade na posúdenie otázky premlčania použiť ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Navrhovateľ svoj nárok uplatnil na súde prvého stupňa návrhom zo dňa 15.03.1996 proti obchodnej spoločnosti P. K.. K.. Q.. X.., a nakoľko navrhovateľ v čase podania návrhu na súd nemal vedomosť o tom, že táto spoločnosť už dňom 01.01.1996 vstúpila do likvidácie, keďže rozhodnutie valného zhromaždenia bolo uverejnené v Obchodnom vestníku až v júli 1996, návrhom zo dňa 14.06.1996 navrhol pripustiť zmenu na strane odporcu tak, že za odporcu označil obchodnú spoločnosť P. K.. Q.. X.., v likvidácii a zároveň navrhol pripustenie do konania ďalšieho účastníka na strane odporcu, spoločnosť N., K.. Q.. X.., ktorým obom navrhol uložiť povinnosť (o. i.) zaplatiť mu titulom autorskej odmeny sumu 600.000,- Sk spoločne a nerozdielne. O týchto dispozitívnych úkonov navrhovateľa rozhodol súd prvého stupňa uznesením zo dňa 12. februára 1997, č. k. 13C 107/96-24, ktoré v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (o pripustení spoločnosti N. K.. Q.. X.. do konania na strane odporcu ) zo dňa 23. mája 1997, č. k. 26Co 24/97-32 nadobudlo právoplatnosť dňa 02.07.1997. Odporca (N. K.. Q.. X..)na valnom zhromaždení dňa 25.06.1998 rozhodol o zrušení spoločnosti bez likvidácie premenou na akciovú spoločnosť s tým, že práva, povinnosti, záväzky a majetok prešli v plnom rozsahu na spoločnosť N. B.. K.., so sídlom M. Q. X, Ž.P. (aj pôvodné sídlo spoločnosti s ručením obmedzeným) a táto spoločnosť bola ku dňu 30.06.1998 z obchodného registra vymazaná. Z uvedeného vyplýva, že na základe univerzálnej sukcesie vstúpila do práv a povinností ako i záväzkov pôvodne označeného odporcu 2/ (N. K.. Q.. X..) akciová spoločnosť N. B.. K.. a preto je námietka premlčania neopodstatnená a nemajúca oporu v zákonných ustanoveniach Občianskeho zákonníka (ale i v ust. § 92 O.s.p.). Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami navrhovateľa v podanom odvolaní proti časti výroku, ktorými boli navrhovateľovi priznané úroky od 26.01.2009 z dôvodu, že i podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne posúdil začiatok omeškania odporcu s plnením peňažného dlhu a následne správne aplikoval aj nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z.., týkajúcu sa výšky úroku z omeškania. Pochybenie súdu prvého stupňa nebolo zistení ani v rozhodnutí o náhrade trov konania. K námietkam navrhovateľa v odvolaní o nepriznaní trov právneho zastúpenia súdom prvého stupňa odvolací súd uvádza, že pokiaľ právny zástupca navrhovateľa uzavrel s navrhovateľom zmluvu o zastupovaní s tým, že mu za zastupovanie patrí podielová odmena za poskytovanie právnej pomoci vo výške 20% z hodnoty veci, ktorá je predmetom sporu, tak uvedená zmluva je uzavretá iba vo vzťahu advokáta a osoby, ktorú zastupuje a nároky z nej si môže splnomocnenec uplatňovať iba voči klientovi, nie voči súdu, resp. protistrane v spore, nakoľko súd môže priznať náhradu trov právneho zastúpenia iba vo výške tarifnej odmeny a nie ako sa mylne domnieva navrhovateľ, vo výške podielovej odmeny. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď obaja odvolatelia v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona, rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným uznesením poľa § 214 ods. 5 O.s.p. (účinného od 01.01.2012). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.