Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/389/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010899296 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010899296.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľov: 1./ G.. M.. I. Ď. - Stavebno-obchodná firma Hodonín, Meštianska č. 9, Hodonín, 2./ N.. D.. D. X.Á., Y., E. Č.. X, obaja zastúpení JUDr. Jozefom Holíčom, advokátom, Bratislava, Lužická č. 7, proti odporcom : 1./ Želstav A- Z, s.r.o., Bratislava, Štefánikova č. 16, zast. správkyňou konkurznej podstaty Ing. Martinou Strýčkovou, PhD, Kráľovské údolie 22 Bratislava, 2./ Vodohospodárske stavby Malacky, Malacky, Pezinská č. 1098, 3./ Holcim /Slovensko/ a.s., Rohožník, IČO: 00214973, o vydanie nehnuteľných a hnuteľných vecí, na odvolanie navrhovateľa 1./ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 34C 15/2001- 584 zo dňa 19. februára 2010, na odvolanie navrhovateľa 1./ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č.k. 34C 15/2001- 610 zo dňa 14. júna 2010, na odvolanie navrhovateľa 1./ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č.k. 34C 15/2001- 625 zo dňa 27. augusta 2010, v pomere hlasov 3 : 0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnuté uznesenie č.k. 34C 15/2001- 610 zo dňa 14. júna 2010 a napadnuté uznesenie č.k. 34C 15/2001- 625 zo dňa 27. augusta 2010 p o t v r d z u j e. Odporcovi 3./ náhradu trov odvolacieho konanie nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Navrhovatelia sa návrhom domáhali voči odporcom 1./,2./ určenia, že nehnuteľnosti druh stavieb 703 na parcele č. 15115/40, č. 15115/41, č. 15115/42 zapísané na O. Č.. XXXX U. Ú. P. D. v Katastri nehnuteľností na Správe katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu sú v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľov 1./ a 2./, každého v podiele 1, ako i určenia, že hnuteľný majetok, a to nákladné motorové vozidlo Tatra 815, ŠPZ: MA 081 AI; nákladné motorové vozidlo Tatra 815, ŠPZ: MA 410 AH; Betonárka SB-20, inv. č. 43562 sú v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľov 1./ a 2./, každého v podiele 1. Zároveň sa voči odporcovi 3./ domáhali určenia, že odporca 3./ je povinný nehnuteľnosti druh stavieb 703 na parcele č. 15115/40, č. 15115/41, č. 15115/42 zapísané na O. Č.. XXXX U.. Ú.. P. D. a hnuteľnosti nákladné motorové vozidlo Tatra 815, ŠPZ: MA 081 AI; nákladné motorové vozidlo Tatra 815, ŠPZ: MA 410 AH a Betonárku SB-20, inv. č. 43562 vydať navrhovateľom do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedená zmena návrhu bola pripustená uznesením prvostupňového súdu č.k. 34C 15/2001-411 zo dňa 18.8.2009. Následným procesným úkonom navrhovateľ žiadal o zmenu petitu, ktorým by súd zaviazal odporcu 3./ zaplatiť navrhovateľovi 1./ sumu 7.200 € eventuálne vydania vozidla Tatra 815 ŠPZ : MA 081 AH ; sumy 92.520 € eventuálne vydania vozidla Tatra 815 ŠPZ : MA 410 AH a zaplatenia sumy 252.950 € eventuálne vydania Betonárky SB-20, inv. č. 43562. Uznesením zo dňa 16.2.2010 č.k. 34 C 15/2001-576 súd konanie s poukazom na ust. § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. voči odporcom 1./ a 2./ zastavil a rozhodol, že odporcom 1./ 2./ náhradu trov konania nepriznáva. Podaním zo dňa 1.10.2009 vzala navrhovateľka 2./ späť žalobu v celosti voči odporcom 1./, 2./, 3./, z dôvodu ktorého súd v zmysle § 96 ods. 1,3 O.s.p. konanie o návrhu navrhovateľky 2./ voči nim zastavil. Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom návrh voči odporcovi 3./ v celom rozsahu zamietol. Vychádzal pri rozhodnutí vo veci samej zo zistenia, že na základe Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 Federálny fond národného majetku ČSFR odpredal kupujúcemu Stavebno- obchodnej firme A-Z, Gorkého 9, Hodonín, zastúpeného navrhovateľom 1./ G.. M.. I. Ď. vlastnícke práva ku všetkým veciam a všetky iné práva a majetkové hodnoty, ktoré slúžili k prevádzkovaniu privatizovaného Železničného staviteľstva Bratislava, pôvodne zlúčeného do štátneho podniku Železničné staviteľstvo Bratislava v zmysle § 476 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení v roku 1992. Zápisom o prevzatí privatizovaného majetku v zmysle § 19 zák. č. 92/1991 Zb. v znení zák. č. 92/1992 Zb. medzi Fondom národného majetku ako odovzdávajúcim a „Stavebno-obchodnou firmou A-Z“, Hodonín bol odovzdaný a prevzatý privatizovaný majetok na základe špecifikovaných listinných dokladov, okrem iného v zmysle prílohy č. 5 i nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto návrhu a hnuteľné veci v zmysle inventárnej knihy základných prostriedkov, ktoré sú taktiež predmetom návrhu. Spoločenskou zmluvou o založení spoločnosti s ručením obmedzeným zo dňa 23.7.1992 založili spoločníci : Stavebno-obchodná firma A-Z, Mešťanská 9, Hodonín; D. X. - navrhovateľka 2./; M.. X. X. N. M.. A. D. spoločnosť pod názvom „ŽELSTAV, A-Z, spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom v Bratislave, Štefánikova 15. Rozsudkom Okresného súdu v Hodoníne č.k. 4C 784/96 zo dňa 24.6.1996, právoplatného 1.7.1996 bolo súdom bezpodielové spoluvlastníctvo manželov - navrhovateľa 1./ a navrhovateľky 2./ zrušené. Rozsudkom Okresného súdu v Hodoníne č.k. 7C 669/97 zo dňa 5.5.1997 súd určil neplatnosť právneho úkonu, ktorým navrhovateľ 1./ G.. M.. I. Ď. ako spoločník Želstavu A-Z, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 15 vniesol ako nepeňažný vklad do tejto spoločnosti časť podniku Železničné staviteľstvo so sídlom Bratislava, Štefánikova 15 v rozsahu, v akom ho získal na základe Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 formou Dodatku č. 1 o zmene spoločenskej zmluvy v článku IV bod 5, a to z dôvodu, že navrhovateľka 2./ ako manželka navrhovateľa 1./ tomuto nikdy nedala súhlas na realizáciu napádaného právneho úkonu. Zmenou spoločenskej zmluvy spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s .r.o. Dodatkom č. 1 zo dňa 23.11.1992 bol zmenený obchodný názov spoločnosti na „G.. I. Ď., Stavebno-obchodná firma A-Z, a súčasne bolo zmenené sídlo z Mešťanská 9, Hodonín na Štefánikovu 15, Bratislava. K doterajším spoločníkom pristúpila M.. H. C.. V zmysle čl. IV bodu 5 Zmeny spoločenskej zmluvy sa G.. M.. I. Ď. -Stavebno- obchodná firma A-Z ako spoločník zaviazal v súlade s § 59 a § 109 ods. 3 Obch. zák. vniesť ako nepeňažný vklad do spoločnosti časť podniku Železničné staviteľstvo so sídlom Bratislava, Štefánikova 15 v rozsahu, ktorý nadobudol na základe Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 a jej príloh, ako aj Zápisu o odovzdaní a prevzatí vecí podľa zákona č. 92/1991 Zb. v znení zák. č. 91/1992 Zb. s výnimkou špecifikovaných nehnuteľností. Spoločníci sa dohodli na cene vnesenej časti podniku ako nepeňažného vkladu, a to sume 455.000.000,- Sk. Podaním zo dňa 23.12.1992 spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., v zastúpení navrhovateľom 1./ ako konateľom podala na Štátne notárstvo Bratislava I návrh na registráciu zmeny spoločenskej zmluvy v zmysle Dodatku č. 1 zo dňa 23.11.1992, ktoré nehnuteľnosti boli špecifikované, navyše i skutočnosťou, že predmetné nehnuteľnosti boli predmetom Zmluvy o predaji časti podniku medzi Federálnym fondom národného majetku ČSFR a Stavebno-obchodnou firmou A-Z v hodnote 455.000.000,- Sk. Záznamom Štátneho notárstva Bratislava I č. RI 587/92 zo dňa 28.12.1992 bola zaregistrovaná zmena spoločenskej zmluvy zo dňa 23.12.1992 a dňom registrácie nastali jej účinky. Z katastrálneho spisu Okresného úradu Bratislava súd zistil, že dňa 26.5.1999 pod č. V- 1804/99 bol povolený vklad Kúpnej zmluvy zo dňa 17.5.1999 uzavretej medzi predávajúcim ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. - odporcom 1. / a kupujúcim odporcom 2./, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané na O. Č.. XXX U.. Ú.. P. D., a to budovy bez súpisných čísel na parc.č. 15115/40, 15115/41, 15115/42. Odporca 1./ bol zastúpený správcom konkurznej podstaty G.. G., ktorému bol daný na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 38K 111/95 zo dňa 18.2.1997 súhlas na predaj majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu priamo mimo dražby. Z katastrálneho spisu Katastrálneho úradu Bratislava, Správa katastra Bratislava III súd zistil, že dňa 10.2.2003 odporca 2./ previedol na odporcu 3./ Kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod č. V-430/03 dňa 24.2.2003, nehnuteľnosti zapísané na O. Č.. XXXX U.. Ú.. P. D. (E. O. Č.. XXX), a to stavby na parc. č. 15115/40, 15115/41, 15115/42 (armovňa, sociálne zariadenie, betonáreň SB-20), ako i hnuteľné veci : technológie betonáreň SB 20 za kúpnu cenu 252.950 €, čerpadlo na betón ELBA na podvozku T 815 ŠPZ: MA 410 AH za kúpnu cenu 92.520 € , autodomiešavač betónu AM 369 na podvozku T 815 ŠPZ MA 081 AI za kúpnu cenu 7.200 €. Rozsudkom Najvyššieho súdu č.k. 2 Obo 170/96 zo dňa 14.5.1997, právopl. 9.7.1997 bolo určené, že navrhovateľ 1./ zmenou spoločenskej zmluvy zo dňa 23.11.1992 o založení spoločnosti s ručením obmedzeným ŽELSTAV, A-Z vniesol majetok v rozsahu čl. IV bol 5 zmeny spoločenskej zmluvy. K uvedenému záveru došiel Najvyšší súd SR po zistení, že Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 Federálny fond národného majetku ČSFR ako predávajúci previedol na Stavebno-obchodnú firmu A-Z Hodonín ako kupujúceho vlastnícke právo k všetkým veciam, všetky iné práva a majetkové hodnoty slúžiace k prevádzkovaniu privatizovanej hodnoty ŽS Bratislava, dovtedy začlenenej do štátneho podniku Železničné staviteľstvo Bratislava špecifikovaný v čl. II a III zmluvy. Spoločenskou zmluvou o založení ŽELSTAV, A-Z spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom Bratislava, Štefánikova 15 bola založená uvedená spoločnosť a vznikla dňom 23.7.1992 zápisom do obchodného registra, pričom jedným zo spoločníkov boli Stavebno-obchodná firma A-Z, Mešťanská 9, Hodonín, ako i navrhovateľka 2./. Zmenou spoločenskej zmluvy Dodatkom č. 1 zo dňa 23.11.1992 došlo okrem iného k upresneniu názvu obchodného mena a miesta podnikania spoločníka Stavebno-obchodná firma A- Z, Mešťanská 9, Hodonín na obchodné meno G.. M.. I. Ď. - Stavebno-obchodná firma A-Z, s miestom podnikania Štefánikova 15, Bratislava, ktorý súčasne vniesol v zmysle § 59, § 109 ods.3 Obch. zák. ako nepeňažný vklad do spoločnosti časť podniku Železničné staviteľstvo, Bratislava, Štefánikova 15 v rozsahu nadobudnutom na základe Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 a jej príloh, ako aj Zápisu o odovzdaní a prevzatí vecí s výnimkou dvoch špecifikovaných nehnuteľností. V čase uzavretia Zmluvy o predaji časti podniku bol navrhovateľ 1./ manželom navrhovateľky 2./ D. X., obaja sa stali spoločníkmi spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., pričom k zrušeniu ich BSM rozhodnutím súdu nedošlo. Rozsudok Okresného súdu v Hodoníne č.k. 7C 669/96 zo dňa 5.5.1997, ktorým súd určil, že právny úkon G.. M.. I. Ď. ako spoločníka odporcu 1./, ktorým vniesol do spoločnosti časť podniku Železničné staviteľstvo so sídlom Bratislava, Štefánikova 15 v rozsahu získanom na základe Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 formou Dodatku č. 1 o zmene spoločenskej zmluvy v čl. IV bod 5 je neplatný, Najvyšší súd SR vyhodnotil tak, že uznanie tohto rozhodnutia by bolo v rozpore s verejným poriadkom SR, keďže rozhodnutie Okresného súdu Hodonín vychádzalo zo zistenia, že vnesenie nepeňažného vkladu do spoločnosti odporcu 1./ je neplatné z dôvodu, že manželka navrhovateľa 1./ D. X. súhlas k takému právnemu úkonu nedala, avšak je zrejmé, že táto takýto súhlas navrhovateľovi 1./ ako manželovi dala pri uzavretí spoločenskej zmluvy s prihliadnutím na § 148a Obč. zák., kedy takýto jej súhlas bol potrebný pri začatí podnikania navrhovateľom 1/. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 81Cb 80/97-859 zo dňa 9.12.2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 6 Obo 62/03 zo dňa 29.11.2004, právopl. 5.1.2004, súd zamietol návrh navrhovateľa 1./, ktorým sa domáhal voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu ŽELSTAV, A- Z, s.r.o. G.. G. G. vylúčenia hnuteľných a nehnuteľných vecí z konkurznej podstaty, okrem iných i nehnuteľností a hnuteľností, ktoré sú predmetom nároku v konaní č. k. 34C 15/2001, nehnuteľnosti zapísané t. č. na O. Č.. XXXX U.. Ú.. P. D. (E. na O. Č.. XXX) v rozsahu nadobudnutom Zmluvou o predaji časti podniku. Pri rozhodovaní súd vychádzal zo zistenia, na základe ktorého bola posudzovaná otázka vnesenia majetku navrhovateľa 1./ do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., účinky registrácie zmeny spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti zo dňa 23.11.1992. Krajským súdom bolo skonštatované, že hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý navrhovateľ 1./ žiadal vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu, patril do podstaty odporcu 1./ - úpadcu. Správca ho správne zaradil do podstaty, obdržal súhlas príslušného konkurzného súdu na speňažovanie majetku úpadcu a navrhovateľ 1./, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, nepreukázal vlastnícke právo k majetku. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 6 Obo 62/03 zo dňa 29.11.2004 bolo rozhodnutie Krajského súdu potvrdené, pričom ako dôvody svojho rozhodnutia uviedol, že : - navrhovateľ 1./ nepreukázal, že by bol v čase rozhodovania súdu vlastníkom sporných nehnuteľných a hnuteľných vecí nadobudnutých v rozsahu získanom Zmluvou o predaji časti podniku z 30.4.1992, - celý majetok získaný Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30.4.192 platne a účinne navrhovateľ 1./ vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV A-Z, s.r.o., Štefánikova 15, Bratislava, - na právnom úkone zmien spoločenskej zmluvy zo dňa 23.11.1992 sa podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy, preto bolo nedôvodné tvrdenie navrhovateľa 1./, že sa nikdy nevzdal majetku. Vnesenie hnuteľného i nehnuteľného majetku navrhovateľom 1./ do vlastníctva úpadcu - odporcu 1./ sa realizovalo v súlade s § 59 ods.3, § 109 ods. 3, § 476 a nasl. Obch. zák. Štátne notárstvo Bratislava I zmenu spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 zaregistrovalo dňa 28.12.1992 pod č. RI 587/92, ktorým dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa právne účinnou a vkladuschopnou listinou pri splnení podmienok § 133 ods. 2 Obč. zák. v znení platnom v roku 1992, kedy na platnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti bola potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. V tejto veci vlastníctvo k celému vnesenému hnuteľnému i nehnuteľnému majetku prešlo na úpadcu - odporcu 1./ v zmysle vtedy platného § 133 ods. 1 a 2 OZ dňom registrácie zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti ŽELSTAV A-Z, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 15, - D. X. ako manželka navrhovateľa 1./ vedela o zmene spoločenskej zmluvy zo dňa 23.11.1992, s ktorou zmenou súhlasila, čo potvrdila svojim podpisom, preto rozsudok Okresného súdu v Hodoníne č. 7C 669/96 zo dňa 5.5.1997 vyhodnotil Najvyšší súd SR za nulitný v dôsledku dezinformovanosti súdu prednesmi účastníkov v rozpore so skutočnosťou, prečo nemôže požívať právnu ochranu podľa § 265 Obch. zák. a § 3 Obč.zák. Súčasne Najvyšší súd SR poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 2Obo 170/96 zo dňa 14.5.1997, - správca konkurznej podstaty odporcu 1./ po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu - odporcu 1./ rozhodnutím Mestského súdu v Bratislave č.k. 38K 111/95 zo dňa 1.2.1996 pojal do konkurznej podstaty všetok majetok, ktorý nadobudol na základe zmeny spoločenskej zmluvy Dodatkom č. 1 zo dňa 23.11.1992. Správca konkurznej podstaty odporcu 1./ postupoval pri pojatí všetkého majetku patriaceho odporcovi v čase vyhlásenia konkurzu do konkurznej podstaty správne podľa § 6 ods. 2, § 18 ods. 1 ZKV, - majetok, o ktorom Najvyšší súd SR rozsudkom č. 2Obo 170/96 zo dňa 14.5.1997 určil, že bol vnesený do spoločnosti ŽELSTAV A-Z, s.r.o., Bratislava, je totožný (totožnosť predmetu veci) s majetkom, ktorý si navrhovateľ 1./ v konaní 81Cb 80/97 uplatňuje v zmysle návrhu na vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu ŽELSTAV A-Z, s.r.o. (totožnosť účastníka). Aj keď sa jedná o opačné postavenie strán, nie je možné sa domáhať určenia opaku, že tento majetok má byť vylúčený z konkurznej podstaty úpadcu ŽELSTAV A-Z, s.r.o. Súd prvého stupňa na svoje rozhodnutie aplikoval ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho konštatoval, že navrhovateľ neuniesol v spore dôkazné bremeno preukázania svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľným i hnuteľným veciam. Spoločenskou zmluvou o založení spoločnosti s ručením obmedzeným zo dňa 23.7.1992 založili spoločníci : Stavebno-obchodná firma A-Z, Mešťanská 9, Hodonín, navrhovateľ 1/, jeho manželka D. X., M.. X. N. M.. D. spoločnosť pod názvom ŽELSTAV, A-Z, spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom Bratislava, Štefánikova 15. Zmenou spoločenskej zmluvy Dodatkom č. 1 zo dňa 23.11.1992 bol okrem iného zmenený obchodný názov spoločnosti navrhovateľa 1./ a sídlo na „G.. M.. I. Ď., Stavebno-obchodná firma A-Z, so sídlom Bratislava, Štefánikova 15 a súčasne v zmysle čl. IV bod 5 spoločník - navrhovateľ 1./ vniesol do spoločnosti ŽELSTAV A-Z, spol. s r.o. nepeňažný vklad v rozsahu, v akom ho nadobudol na základe Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992. Navrhovateľ v tomto konaní preukazoval svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľným i hnuteľným veciam tým, že nikdy na nikoho nepreviedol vlastnícke právo k nim; zmenu spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 zo dňa 23.11.1992 považoval za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo prejsť vlastníctvo k veciam na odporcu 1./, poukazoval na neurčitosť tohto čl. IV bodu 5 Dodatku č. 1 pre nešpecifikáciu nehnuteľných i hnuteľných vecí; ako i z dôvodu, že navrhovateľka 2./ ako manželka nikdy k tomuto úkonu nedala súhlas; ďalej na skutočnosť, že nikdy Zmena spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 zo dňa 23.11.1992 nebola registrovaná v súlade so zákonom, že správca konkurznej podstaty odporcu 1./ nemohol predmetné nehnuteľnosti a hnuteľnosti odpredávať tretím osobám z dôvodu, že sa nestal ich vlastníkom pred vyhlásením konkurzu, že nikdy nedošlo k fyzickému odovzdaniu a prevzatiu hnuteľných vecí. Ako však vyplýva z právoplatných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č.k. 2Obo 170/96 zo dňa 14.5.1996 a 6Obo 62/03 zo dňa 29.11.2004, totožné námietky navrhovateľa 1./ tvrdené i v tomto konaní, ktorými preukazoval svoje vlastnícke právo k predmetným hnuteľným a nehnuteľným veciam, boli podrobne vyhodnocované práve právoplatnými rozsudkami Najvyššieho súdu SR, ktoré sú záväzné nielen výrokovou časťou, ale i právnym posúdením v ich odôvodnení a je preto irelevantné, aby ich navrhovateľ 1./ spochybňoval a žiadal v tomto konaní o opätovné vyhodnocovanie totožných námietok. Na základe vykonaných dokazovaní a listinných dokladov preto prvostupňový súd dospel k záveru, že navrhovateľ 1./ celý majetok získaný Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o.; na zmenách Spoločenskej zmluvy tejto spoločnosti sa podieľali vedome všetci vtedajší spoločníci, teda okrem iných i navrhovateľ 1./ a jeho manželka navrhovateľka 2./, ktorá teda súhlas na vloženie nepeňažného vkladu do spoločnosti ŹELSTAV, A-Z, s.r.o. dala; Štátne notárstvo Bratislava I zaregistrovalo Zmenu Spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 dňa 28.12.1992, ktorým dňom sa zmena stala vkladuschopnou listinou, pričom je irelevantné, či návrh na registráciu predmetnej zmeny spoločenskej zmluvy Dodatku č. 1 zo dňa 23.11.1992 obsahuje alebo neobsahuje špecifikáciu nehnuteľností, nakoľko je nepochybné, čo vyplýva zo samotného návrhu podaného navrhovateľom 1./ ako konateľom ŽELSTAV A-Z, s.r.o., predmetom návrhu na registráciu bola zmena spoločenskej zmluvy Dodatku č. 1, na základe ktorej boli vložené nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad a ktorých hodnota bola vo výške 455.000.000,- Sk v zmysle Zmluvy o predaji časti podniku medzi Federálnym fondom národného majetku ČSFR ako predávajúcim ako Stavebno-obchodnou firmou A-Z ako kupujúcim. Rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava 1 č. RI 587/92 bola zaregistrovaná Zmena spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 zo dňa 23.11.1992, ktorá konkrétne poukazovala a odkazovala (obsahovala) špecifikáciu predmetných nehnuteľností, a to Zmluvou o predaji časti podniku z 30.4.1992 a jej príloh a Zápisu o odovzdaní a prevzatí vecí. Vlastníctvo k celému vnesenému majetku, a teda i k nehnuteľným a hnuteľným veciam, ktoré sú predmetom tohto návrhu, prešlo platne a účinne na odporcu 1./ v zmysle § 133 ods. 1, 2 Obch. zák. dňom registrácie zmeny Spoločenskej zmluvy Dodatku č. 1. Rozsudkami Najvyššieho súdu SR bolo ustálené, že majetok nadobudnutý navrhovateľom 1./ na základe Zmluvy o predaji časti podniku a jej príloh zo dňa 30.4.1992 bol vnesený do majetku odporcu 1./, preto je nadbytočné opätovne preukazovať a vyhodnocovať tvrdenia navrhovateľa 1./ opačným spôsobom, ktorý rovnakými skutočnosťami a tvrdeniami preukazuje vlastníctvo i v tomto konaní, pričom tunajší súd pri rozhodovaní sa pridržiaval právnych záverov ustálených v rozhodnutiach Najvyššieho súdu č. 2 Obo 170/96 zo dňa 14.5.1996 a 6 Obo 62/03 zo dňa 29.11.2004 v celom rozsahu. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že v konaní úspešnému odporcovi 3./ nepriznal ich náhradu, nakoľko tento si žiadne trovy neuplatnil. Zároveň v zmysle § 146 ods.2 O.s.p. nepriznal náhradu trov konania ani odporcom 1./,2./, voči ktorým bol návrh podaný nedôvodne, keďže týmto žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku a to v časti zamietnutia návrhu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ 1./, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že hodnotil iba tie listinné dôkazy, ktoré predložil odporca. Aj tieto dôkazy hodnotil v rozpore s ustanovením Občianskeho zákonníka, Občianskeho súdneho poriadku. Ak súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol s poukazom na právoplatné rozhodnutie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 170/96 zo dňa 14.5.1997 a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 24.9.2003, nepostupoval správne, pretože uvedené rozhodnutie nemá oporu v zákone. Súd prvého stupňa odmietol riešiť otázku, či existuje akákoľvek listina, v ktorej sú nehnuteľnosti označené a ktorá by bola spôsobilá na zmenu vlastníctva ako vkladu schopná alebo záznamová listina. Tvrdenie súdu, že jeho manželka podpísala dodatok spoločenskej zmluvy, súhlasila so zmenou vlastníctve, nemá oporu v zákone. Manželka spoločenskú zmluvu podpisovala ako spoločník spoločnosti, ktorý podpis nie je súhlasom na prevod vlastníctva podľa § 145 ods. 1, 2 Obč. zákonníka. Keďže nikdy nebola uzatvorená zmluva o predaji časti podniku, nikdy nedošlo k zmene vlastníctva v prospech ŽELSTAV A-Z, s r.o. Tým, že súd nevykonal dokazovanie v tomto naznačenom smere, nevykonal ním navrhnuté dôkazy, odňal mu ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Odporca 1./ nadobudnuté nehnuteľnosti predával v čase, keď mu bránila žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty. V predaji mu bránilo aj právoplatné predbežné opatrenie vydané dňa 21.5.1999 pod sp. zn. 19Cd 146/99. Rozsudok Najvyššieho súdu SR 6 Obo 62/03 nebol listinou spôsobilou na určenie vlastníctva. Na základe tohto rozsudku sa odporca 1./ nemohol stať vlastníkom. Súd svoje rozhodnutie oprel o dôkazy a to dodatok spoločenskej zmluvy č. 1 zo dňa 23.11.1992 a č. 3, pričom si neuvedomila, že dodatok č. 3 nadobudol účinnosť až dňa 22. januára 1993, pričom vychádzal z rozsudkov č. 6 Obo 62/03 a 2 Obo170/96. Pokiaľ sa cítila sudkyňa rozhodujúca vo veci na súde prvého stupňa viazaná rozhodnutiami, ktorými pri voľnej úvahe viazaná byť nemohla, správala sa závisle, a poukázala na odôvodnenie rozhodnutí, ktorými nikto nie je viazaný. Rozhodnutiami najvyššieho súdu ako aj krajských súdov nebolo rozhodnuté o vlastníckej žalobe, čo vyslovil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 2 Obo 170/76, na ktorý sa súd prvého stupňa odvoláva. Toto rozhodnutie je nulitným rozhodnutím z dôvodu, že pôvodným žalobným návrhom bolo určenie vlastníctva a konečným rozhodnutím súd o vlastníctve nerozhodoval ani rozhodovať nemohol, nakoľko došlo k zmene predmetu konania v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd teda nemohol rozsudok č.k. 22Cb 21/96 potvrdiť, meniť alebo zrušiť, pretože pre žiaden z týchto alternatívnych postupov neboli splnené podmienky. Citovaný rozsudok nemá náležitosti predpokladané ust. § 42 ods. 2 zák. č. 162/95 Z.z. v spojení s § 39 ods. 1 vyhl. č. 79/96, nie je a nemôže byť listinou spôsobilou na zápis do katastra nehnuteľností. V spore odporca 1./, t.j. G.. M.. I. Ď. - Stavebno-obchodná firma A-Z Bratislava, v dobe rozhodovania Najvyššieho súdu SR dňa 14.5.1997 právne neexistoval, pretože bol dňa 9.5.1996 vymazaný z obchodného registra. Správca konkurznej podstaty nehnuteľnosti predal ako nevlastník a to predajné zmluvy, ktoré sú od počiatku absolútne neplatné. Neexistuje žiadne súdne rozhodnutie, ktorým by bolo určené, že majetok patrí do vlastníctva ŽELSTAV, A-Z. Takýmito rozhodnutiami nie sú ani rozsudky Najvyššie súdu SR sp. zn. 2 Obo 170/96 a 6 Obo 62/03. Súd bol povinný skúmať registrovanú listinu, zmenu spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 spoločnosti ŽELSTAV, a.s. zo dňa 23.11.1992. Po preskúmaní tejto listiny by súd zistil, že registračná listina ŠNČRI 587/92 nadobudla vykonateľnosť dňa 28.12.1992, ale nikdy nenadobudla právoplatnosť, lebo účastníkovi konania Stavebno-obchodnej firme A-Z, Hodonín, listina doručená bola až dňa 4.3.1996. Vlastník podal návrh o vyslovenie neúčinnosti tejto registrácie, spor ktorý je vedený na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C 51/99. Predmetom návrhu na registráciu nie sú nehnuteľnosti, o ktorých súd pojednáva, preto nikdy nemohlo prejsť vlastníctvo na ŽELSTAV A- Z, s.r.o. Preto je potrebné preskúmať registračnú listinu a registračné konanie. Ohľadom hnuteľných veci súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí tvrdí, že na základe tejto registrácie prešli na odporcu 1./, pričom nepostrehol, že hnuteľné veci nepodliehali registrácii, ale prevod hnuteľných vecí sa realizoval iba odovzdaním a prevzatím v zmysle § 133 ods. 1 Obč. zákonníka. Predmetné hnuteľnosti neboli zapísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu a preto správca konkurznej podstaty nemal právo tieto hnuteľnosti predávať, lebo netvorili konkurznú podstatu. Keďže spoločenská zmluva a jej registrácia nikdy nenadobudla právoplatnosť, lebo v zákonnej lehote bolo podané odvolanie. Spor, ktorý je vedený na OS Bratislava I sp. zn. 10C 51/99, rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 2 Obo 170/96, nebolo rozhodnuté o vlastníctve, čoho dôkazom je výrok rozsudok č. 2 Obo 170/96, nemá náležitosti v zmysle zákona, teda nie je záznamu schopnou listinou spôsobilou zmenu vlastníctva. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 62/03 je bez právneho významu, pretože odôvodnenia vyhodnotenie nesprávnych záverov najvyššieho súdu, malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako aj porušenie zákona, v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Napokon dôvodom pre zrušenie rozsudku sú úmyselné procesné pochybenia pri rozhodovaní. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odporca 3./ sa k odvolaniu navrhovateľa 1./ vyjadril v tom zmysle, že žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď navrhovateľ stále namieta skutočnosti, ktoré už boli raz rozhodnuté NS SR v rozhodnutí sp. zn. 6 Obo 62/03 a nepreukázal žiadne nové skutočnosti. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa 1. / voči rozsudku nie je dôvodné. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Toto ustanovenie upravuje nárok vlastníka na súdnu ochranu, ktorú možno realizovať najmä prostredníctvom dvoch typov žalôb, a to a) žaloby na vydanie veci (actio reivindicatio), b) zapieracou žalobou (actio negatoria). Obe žaloby sú žalobami na plnenie a chránia obsah vlastníckeho práva, t.j. právo vlastníka vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky vrátane oprávnenia nakladať s ňou. Žaloba na vydanie veci predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu, zadržiava vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju odmieta vydať. Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi. Vlastnícke právo musí trvať až do poskytnutia súdnej ochrany (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky u seba, avšak nemá na to žiadny právom aprobovaný dôvod. Ak porušovateľ vlastníckeho práva už nemá vec u seba, vzniká mu zodpovednostná povinnosť na náhradu škody. Navrhovateľ 1./ sa podaným návrhom domáhal vydania nehnuteľných i hnuteľných vecí eventuálne v prípade nemožnosti vydania hnuteľných vecí zaplatenia špecifikovaných súm hodnôt týchto vecí z dôvodu, že sa cíti byť vlastníkom predmetných nehnuteľností a hnuteľností, keďže ich nadobudol na základe Zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 uzavretej medzi Federálnym fondom národného majetku ČSFR a Stavebno- obchodnou firmou A-Z, V.. G.. M.. I. Ď.. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. spočívajúci v tom, že navrhovateľ 1./ celý majetok získaný Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o.; na zmenách Spoločenskej zmluvy tejto spoločnosti sa podieľali všetci spoločníci, t.j. i navrhovateľ 1./ a jeho manželka navrhovateľka 2./, ktorá súhlas na vloženie nepeňažného vkladu do spoločnosti ŹELSTAV, A-Z, s.r.o. dala; Štátne notárstvo Bratislava I zaregistrovalo Zmenu Spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 dňa 28.12.1992. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že vlastníctvo k nehnuteľným a hnuteľným veciam, ktoré sú predmetom tohto návrhu, prešlo platne a účinne na odporcu 1./ v zmysle § 133 ods. 1, 2 Obch. zák. dňom registrácie zmeny Spoločenskej zmluvy Dodatku č. 1. Tento ich platne previedol na odporcu 2./ a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.5.1999 (predmet prevodu nehnuteľnosť) a kúpnych zmlúv zo dňa 14.5.199, 18.6.1999 (hnuteľné veci). Zároveň nebol zistený žiadny dôvod neplatnosti právneho úkonu Kúpnej zmluvy zo dňa 29.3.2000, na základe ktorej právny predchodca odporcu 3./ - Holcim betón, s.r.o. so sídlom Dúbravská cesta 2, 841 04 Bratislava, IČO: 31 326 854 získal vlastnícke právo k predmetným veciam. Vecne správne potom prvostupňový súd návrh o vydanie veci ako nedôvodný zamietol, keď navrhovateľ nepreukázal existenciu vlastníckeho práva k veciam, t.j. aktívnu legitimáciu a zároveň nebolo preukázané, že odporca 3./ má veci u seba, resp. je vlastníkom vecí bez právneho dôvodu. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd k záverom prvostupňového súdu dodáva, že pre rozhodnutie v danej veci je právne významný Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 81Cb 80/97-859 zo dňa 9.12.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.1.2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 6 Obo 62/03 zo dňa 29.11.2004, keď dovolanie navrhovateľa 1./ proti rozsudku Najvyššieho súdu SR bolo uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 1 Obdo V 9/2004-1268 zo dňa 29.11.2004 odmietnuté. Rozsudkom súd zamietol návrh navrhovateľa 1./, ktorým sa domáhal voči odporcovi 1./ ( správcovi konkurznej podstaty úpadcu ŽELSTAV A-Z, s.r.o. G.. G. G. ) o vylúčenia hnuteľných a nehnuteľných vecí z konkurznej podstaty, okrem iných i nehnuteľností a hnuteľností, ktoré sú predmetom nároku v konaní č. k. 34C 15/2001, nehnuteľnosti zapísané t. č. na O. Č.. XXXX U.. Ú.. P. D. (E. na O. Č.. XXX) v rozsahu nadobudnutom Zmluvou o predaji časti podniku. Súdmi bolo skonštatované, že hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý navrhovateľ 1./ žiadal vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu, patril do podstaty odporcu 1./ - úpadcu. Správca ho správne zaradil do podstaty, obdržal súhlas príslušného konkurzného súdu na speňažovanie majetku úpadcu a navrhovateľ 1./, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, nepreukázal vlastnícke právo k majetku. Právoplatným súdnym rozsudkom sa zakladá prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané; jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím. Účinky právoplatnosti rozhodnutia - jeho nezmeniteľnosť a záväznosť sa chápu podstatne širšie než pojem ne bis in idem. Význam právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa neobmedzuje len na rovinu prekážky rei iudicatae (neodstrániteľnej procesnej podmienky konania), t. j. len na neprípustnosť nového prejednania už raz rozhodnutej veci. Právoplatnosť má aj uvedenú pozitívnu stránku spočívajúcu v pôsobení vecnom: význam v dosahu záväznosti na rozhodnutie o inej veci. To, že nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým predmetom konania), ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom občianskom súdnom konaní s konečnou platnosťou medzi účastníkmi vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu by mohol neskôr (ďalší) súd v inom (novom) občianskom súdnom konaní medzi tými istými účastníkmi posudzovať inak ako otázku predbežnú. Bráni tomu ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p., ktoré vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O.s.p. znamená osobitnú procesnú úpravu; z nej vyplýva súdu povinnosť v prípade riešenia predbežnej otázky považovať za záväzné právoplatné súdne rozhodnutie o takejto otázke. Súd má teda povinnosť pri svojom rozhodovaní o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorým sa vyriešila v inom občianskom súdnom konaní ako vec sama príslušná predbežná otázka. Uvedený prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom) občianskom súdnom konaní (s neidentickým predmetom konania, t.j. bez existencie prekážky rei iudicatae) môže preto (so zreteľom na tú - ktorú konkrétnu situáciu) viesť k výsledku (znamenať), že žalobca bude neúspešný. Zistenie súdu v predošlom občianskom súdnom konaní o práve (resp. právnom vzťahu) právoplatným rozsudkom (výrokom) neprejavuje sa (v prípade nového konania) preto iba negatívnym vymedzením, že o tej istej veci nemôže súd znova konať a rozhodovať (ne bis in idem), t. j. len v skúmaní (danosti) tejto stránky právoplatnosti, ale má aj ďalší aspekt (dopad či zacielenie); je ním prejudicialita spájaná s právoplatným rozsudkom. Prejudiciálna (predbežná alebo aj predurčujúca) otázka je potom taká otázka, ktorá sama predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať. Prejudicialita takto vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci význam (uvedené zároveň aj objasňuje použitý výraz „predurčujúca otázka“). Treba pripomenúť, že prejudiciálna otázka sa aj v minulosti chápala ako taká právna skutočnosť (právo, právny vzťah), ktorej existencia či neexistencia by mala vplyv na rozhodnutie o veci prejednávanej súdom a ktorá sama môže byť predmetom konania na súde, resp. predmetom rozhodnutia v inom konaní. Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Od žaloby o určenie vlastníckeho práva k veci treba odlišovať žalobu o vylúčenie veci zo súpisu podstaty (excindačnú žalobu) upravenú v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Výsledkom úspešného uplatnenia takejto žaloby je vylúčenie veci zo súpisu podstaty a tým aj strata oprávnenia správcu nakladať s vecou a najmä strata možnosti speňažiť ju. Zápisom veci do súpisu podstaty rovnako ako právoplatným rozhodnutím o jej vylúčení zo súpisu podstaty alebo o zamietnutí vylučovacej žaloby, nemôže byť nikdy určený vlastník veci. V konaní o vylučovacej žalobe môže byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná a to len za predpokladu, že má pre rozhodnutie sporu právny význam. Ak v už skončenom občianskom súdnom konaní (konanie vedené na Krajskom súdu v Bratislave č.k. 81Cb 80/97) bola právoplatným rozsudkom vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu (t.j. predbežná otázka vlastníckeho práva k veciam, ktoré sú predmetom tohto konania), je súd v konaní o tomto ďalšom nároku viazaný tým, ako bola uvedená otázka vyriešená v právoplatne skončenom občianskom súdnom konaní (Pozri Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 133/2009). Navrhovateľ 1./ v odvolaní namietal, že prvostupňový súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy a tým mu odňal ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že Občiansky súdny poriadok síce ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (Pozri tiež R 125/1999, R 6/2000). Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal na všetky pre vec dôležité argumentami navrhovateľa 1./, ktoré sú zopakované aj v rámci odvolacieho konania, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie, je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9.decembra 1994). Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Napadnutým uznesením č.k. 34 C 15/2001-609 zo dňa 14.6.2010 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi 1./ povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 16.596,50 € v lehote 10 dní za podané odvolanie proti rozsudku v zmysle Položky č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1.1.2009. Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ 1./, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil, resp. aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že mu prizná oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Vo svojom odvolaní uviedol, že rozhodnutie je nesprávne preto, lebo navrhovateľka 2./ zobrala žalobný návrh späť a konanie o návrhu navrhovateľky súd zastavil, preto nemá povinnosť uhradiť súdny poplatok za odvolanie. Súdny poplatok za odvolanie je vyrubený nesprávne, lebo predmetnou žalobou sa navrhovateľ domáhal neplatnosti kúpnych zmlúv podľa § 39 a § 126 Obč. zákonníka. Platnosť a neplatnosť kúpnych zmlúv sa nedá oceniť peniazmi a preto vyrubený súdny poplatok je nesprávny. V tomto smere neobstojí ani tvrdenie, že predmetom konania je vydanie veci, súd mal vychádzať z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi odporcom 1./ a odporcom 2./, ktorá bola stanovená na 400.000,- Sk a súdny poplatok mal byť vyrubený z tejto ceny. Napadnutým uznesením č.k. 34 C 15/2001-625 zo dňa 27.8.2010 súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi 1./ oslobodenie od súdnych poplatkov. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanovením § 138 ods. 1 O.s.p., keď v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že navrhovateľ vedie množstvo súdnych sporov na celom území Slovenska s tým, že vo všetkých sporoch je zastúpený zástupcom z radov advokátov. V tomto konaní od roku 2000 nepožiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, až po vyhlásení rozsudku, na základe ktorého nebol v merite veci úspešný. Náklady právneho zastupovania je schopný znášať sám v množstve prebiehajúcich sporov, preto je predpoklad, že jeho pomery by mu nemali brániť ani v plnení si poplatkovej povinnosti. Pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie je rozhodujúce iba majetkové pomery ale aj povaha uplatňovaného nároku. Navrhovateľ sa v tomto konaní domáhal nárokov, ktoré odôvodňoval skutkovými a právnymi skutočnosťami, o ktorých už rozhodoval Najvyšší súd SR a tento sa aj so skutočnosťami namietanými navrhovateľom opätovne náležite vysporiadal. Navrhovateľ neustále napáda rozhodnutie či Krajského súdu v Bratislave ako aj Najvyššieho súdu SR a opätovne požaduje posúdiť a vyhodnotiť skutočnosti už raz vyhodnotené v jeho neprospech. Vzhľadom na túto skutočnosť sa jedná o zrejme bezúspešné uplatňovanie a bránenie práva ako aj skutočnosť, že do rozhodnutia vo veci samej od roku 2000 sa navrhovateľ nedomáhal oslobodenia od súdnych poplatkov, posúdil jeho žiadosť o oslobodenie ako neopodstatnenú. Proti predmetnému uzneseniu rovnako podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ 1./, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a priznal mu oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Vo svojom odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, že súd vzal za nepochopiteľný argument, že navrhovateľ je zastúpený zástupcom z radov advokátov. Advokát zastupuje právnicky vzdelaného navrhovateľa z dôvodu, aby využil svoje skúsenosti z justičnej praxe a svojou osobou a menom poukázal na neodbornosť súdu. Predmetným uznesením sudkyňa prejudikuje meritórne rozhodnutie, keď ho označuje za zrejme bezúspešné uplatnenie práva. V dôvodoch svojho odvolania proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ opakovane zdôrazňuje nezákonnosť postupu tak krajského súdu ako aj Najvyššieho súdu SR. Odporca 3./ sa k týmto odvolaniam navrhovateľa 1./ písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal veci z hľadiska týchto odvolaní podaných proti uzneseniam podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. Podľa § 138 ods. 1 O.s.p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatnenie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. Z citovaného zákonného ustanovenia vychodí, že účastníkovi možno priznať oslobodenie od súdnych poplatkov iba za predpokladu súčasného splnenia dvoch podmienok, ktorými sú také majetkové a sociálne pomery účastníka, ktoré mu neumožňujú zaplatiť súdny poplatok a ďalej tá skutočnosť, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. O zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva ide najmä vtedy, keď zo skutkových tvrdení žiadateľa o priznanie oslobodenia ( bez potreby vykonania dokazovania) je nepochybné, že vo veci mu nemôže byť vyhovené. Svojvoľným uplatňovaním alebo bránením práva je najmä šikanózny výkon práva. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ) je umožniť každému bez rozdielu reálny prístup k súdu, čomu korešponduje povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. V rámci ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu sa realizuje aj právo na prístup k súdu, ktoré však nemožno chápať absolútne, keď jeho obmedzenie je dané legitímnym cieľom, ktorý štát sleduje v súvislosti s poplatkovou povinnosťou účastníkov konania, ako podmienkou prejednania návrhu. Prostredníctvom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov štát zabezpečuje určitej kategórii osôb prístup k súdu aj bez zaplatenia súdnych poplatkov, avšak za súčasného splnenia zákonných predpokladov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. Právo na spravodlivý proces zároveň nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; právo na spravodlivý súdny proces teda neobsahuje právo na automatické vyhovenie procesnému návrhu účastníka na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda ani bezvýhradné právo na bezplatné súdne konanie. Pri rozhodovaní o žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je úlohou súdu vyhodnotiť celkové majetkové pomery žiadateľa, a to aj vzhľadom na povahu a výšku uplatňovaného nároku, ktorý je predmetom konania a z ktorého sa odvíja aj výška súdneho poplatku; tiež posúdiť, či nepriaznivé pomery účastníka sú výsledkom subjektívneho zavinenia žiadateľa, alebo či sú objektívne dané okolnosťami existujúcimi nezávisle od jeho vôle. Súd musí zároveň pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov dbať o to, aby nedochádzalo k zneužívaniu inštitútu priznania oslobodenia v tom smere, že účastník si žalobným návrhom uplatní neprimerane vysokú sumu podľa svojej úvahy s úmyslom vyhnúť sa zaplateniu súdneho poplatku, pretože si je vedomý toho, že vyrubený súdny poplatok z takejto vysokej sumy ďaleko prevyšujúci jeho zárobkové a majetkové možnosti, nebude za žiadnych okolností schopný vzhľadom na svoje pomery zaplatiť. Z Potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a ďalších dokladov, ktoré navrhovateľ 1./ založil do spisu vyplýva, ktoré že G.. M.. I. Ď. je ženatý, v súčasnosti dôchodca poberajúci dôchodok vo výške 9.929,-Čk a 95,40 €, nemá žiadne iné príjmy ani osobný majetok väčšej hodnoty, okrem vozidla Ford Scorpio, rok výroby 1991, SPZ 1B9 95/89 (nepojazdné). Čo sa týka záväzkov uviedol, že má 3 vyživovacie povinnosti k synom narodeným v rokoch 1970, 1987, 1981 a dlhy na trovách konania v súvislosti s neúspešnými konaniami na Okresnom súde Bratislava III č.k. 7C 157/07 vo výške 1.005.094,- Sk; č.k. 12C 34/01 vo výške 3.368,30 € a na Okresnom súde Bratislava I č.k. 26Cb 92/98 vo výške 4.000.000,- Sk, keď v týchto konaniach navrhovateľ 1./ podal odvolania. Ďalej s týchto dokladov vyplýva, že má zvýšené výdavky na nákup liekov v súvislosti so svojim zdravotným stavom. Odvolací súd zistil nezrovnalosti ohľadne predmetného Potvrdenia spočívajúce v tom, že toto neobsahuje údaje o príjmoch manželky, potvrdenie o príjmoch navrhovateľa 1./, ktoré má z podnikajúcej činnosti, keď je zrejmé, že tento súkromne podniká pod obchodným menom G.. M.. I. Ď. - Stavebno- obchodná firma Hodonín, Meštianska č. 9, Hodonín, IČO 10579281. Toto potvrdenie nie je opatrené pečiatkou mestského úradu, a absentuje aj jeho stanovisko či odporúča, resp. neodporúča priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. S poukazom na všetky vyššie uvedené, keď navrhovateľ 1./ dostatočným spôsobom nepreukázal svoje celkové majetkové pomery a uvedené je na jeho úkor, lebo žiadajúci účastník konania o oslobodenie od súdneho poplatku, pokiaľ sleduje dosiahnutie úspechu svojej žiadosti, musí súdu vierohodným spôsobom preukázať svoje pomery rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti jeho žiadosti (splniť si povinnosť tvrdenia a preukázania svojich nepriaznivých pomerov). Odvolací súd preto zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 a 167 ods. 2 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým navrhovateľovi 1./ nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov ako vecne správne potvrdil. V odvolaní navrhovateľ 1./ sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým uznesením vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Vzhľadom na túto skutočnosť potom odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 211 ods. 2 O.s.p., § 154 ods. 2 O.s.p a § 167 ods. 2 O.s.p., keď pre rozhodnutie odvolacieho súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia ( navrhovateľovi 1./ nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov ) ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi 1./ povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 16.596,50 € v lehote 10 dní za podané odvolanie proti rozsudku. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa Položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy citovaného zákona, sa platí súdny poplatok z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba z ceny (z úhrady) predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu 6 %, najmenej 16,50 €, najviac 16.596,50 €. Podľa Poznámky 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich poplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. S poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia podaním odvolania proti rozsudku navrhovateľovi 1./ vznikla poplatková povinnosť. Pokiaľ teda súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi 1./ povinnosť v lehote 10 dní zaplatiť súdny poplatok vo výške 16.596,50 € (t.j. v maximálnej výške), jeho postup bol vecne správny, keď návrhom bol uplatnený nárok na vydanie vecí v hodnote 352.670 € a potom v zmysle Položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov za podané odvolanie prináleží poplatková povinnosť vo výške 16.596,50 €, (t.j. 6 % zo sumy 352.670 € predstavuje čiastku 21.160,20 €). Námietky navrhovateľa 1./ uvedené v odvolaní, že rozhodnutie je nesprávne z dôvodu, že navrhovateľka 2./ zobrala svoje návrhy na začatie konanie späť a preto nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok, sú právne irelevantné, keď napadnutým uznesením bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie len jemu a nie aj navrhovateľke 2./, v časti ktorej bolo konanie zastavené ako sa nesprávne domnieva. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi 3./ ich náhradu nepriznal, keďže tento nepodal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.