Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/49/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200452 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011200452.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., a členov senátu JUDr. Nory Puchelovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského v právnej veci žalobcu: TAXI TREND BRATISLAVA, s.r.o., IČO 44 732 309, so sídlom Odborárska 52, 831 02 Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Ivan Jánošík, advokát so sídlom Klincová 35, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, 815 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/174-6015/2011/991759-r zo dňa 11.2.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou na Krajský súd v Bratislave dňa 15.3.2011 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/174-6015/2011/991759-r zo dňa 11.2.2011, ktorým žalovaný potvrdil platobný výmer Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 3/10/001798-36/81/899456 zo dňa 29.11.2010, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň za užívanie verejného priestranstva podľa zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady vo výške 4.818,00 € za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 s miestom užívania Štúrová o výmere 33 m2 . Žalobca sa žalobou domáhal, aby Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca uviedol, že je právnickou osobou, ktorá v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti prevádzkuje na miestnych komunikáciách v hlavnom meste SR - Bratislava vnútroštátnu taxislužbu. Za užívanie verejného priestranstva mala podľa správcu dane Hlavné mesto SR - Bratislava vzniknúť daňová povinnosť nakoľko pre osobitné užívanie verejného priestranstva zaviedol oznamovaciu povinnosť o vzniku, zmene a zániku daňovej povinnosti. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že z odôvodnenia platobného výmeru vyplýva, že tento bol vydaný na základe zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a podľa Všeobecného záväzného nariadenia Hlavného mesta SR - Bratislava č. 5/2010 o dani za užívanie verejného priestranstva, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecné záväzné nariadenie Hlavného mesta SR - Bratislava č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva. Podľa ustanovenia § 30 zákona č. 582/2004 Z.z. predmet dane za užívanie verejného priestranstva sa definuje ako osobitné užívanie verejného priestranstva. V zmysle splnomocňujúceho ustanovenia § 36 zákona č. 582/2004 vydala obec normatívny právny akt, ktorým upravila podrobnosti k podmienkam a kritériám vyrubovania dane za užívanie verejného priestranstva. Dňa 1.1.2009 nadobudlo účinnosť Všeobecné záväzné nariadenie Hlavného mesta SR - Bratislava č. 5/2008, ktorým správca dane extenzívnym výkladom rozšíril daňovú povinnosť za osobitné užívanie verejného priestranstva aj o užívanie verejného priestranstva určeného hlavným mestom ako stanovište vozidiel taxislužby, hoci inštitút dočasného parkovania motorového vozidla na vyhradenom priestranstve právna úprava v čase vydania platobného výmeru nerozoznáva. Žalobca poukazuje na tú skutočnosť, že novelou č. 538/2007 Z.z. zákona č. 582/2004 Z.z. bolo dočasné parkovanie motorového vozidla s účinnosťou od 30.11.2007 vypustené, na základe čoho zanikol právny rámec daňového konania v predmetnej oblasti. V spornej veci sa vzájomné práva a povinnosti konkrétne vymedzili podaním „Oznámenia o vzniku, zmene, a zániku daňovej povinnosti za užívanie verejného priestranstva,“ na základe ktorého správca dane udelil žalobcovi povolenie na užívanie stanovišťa pre vozidlá taxislužby na Štúrovej ul. v Bratislave. Stanovište užíval žalobca podľa podmienok správcu dane, prípadne ho užívali tretie osoby označené jeho obchodným menom a nápisom TAXI, pričom žalobca upresňuje, že užívanie stanovišťa taxislužby bolo zo strany správcu dane vždy ohraničené len dátumovo, avšak nikdy nie časovo, s vopred určeným harmonogramom užívania stanovišťa. Z tohto dôvodu nie je možné skonštatovať, že sa jedná o trvalé parkovanie vozidla, či iné osobitné užívanie verejného priestranstva. Opísaním rozhodujúcich skutočností žalobca vyjadruje názor, že užívaním verejného priestranstva boli reálne naplnené znaky dočasného parkovania motorového vozidla, čím sa vylučuje možnosť správcu dane vo veci konať a vyberať za dočasné parkovanie motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva daňové úhrady. Svoj názor opiera žalobca aj o rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS 60/97, podľa ktorého právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach, toto platí predovšetkým pri výkonnej moci, ale aj pre obce, pokiaľ rozhodujú vo veciach samosprávy všeobecne záväzným nariadením. Podľa žalobcu je vydanie nariadenia o využívaní verejného priestranstva, ktorým sa nad rámec zákona ukladajú daňové povinnosti, v nesúlade s čl. 59 Ústavy SR. Z rozhodnutia Ústavného súdu III. ÚS 1/00 vyplýva, že správa obecných komunikácií zverené obci podľa § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení nezahŕňa právo vyberať poplatky alebo ináč nazvané platby za používanie obecných komunikácií bez výslovného zákonného zmocnenia. Súčasne platí, že neexistuje zákonný základ pre stanovenie platby, ktorá nie je sankciou, za zastavenie a státie motorových vozidiel na miestnych komunikáciách s výnimkou „ 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 582/2004 Z.z. Žalobca tvrdí, že z ustanovenia § 30 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov vyplýva, že rozhodnutie musí obsahovať riadne odôvodnenie, v ktorom sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodlo. Rozhodnutie musí mať zákonom stanovenú formu, ktorú predstavujú tak obsahové, ako aj formálne náležitosti rozhodnutia. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu zastáva žalobca názor, že žalovaný namietané skutočnosti vybavil výlučne formálnym spôsobom, so skutkovým stavom sa riadne nevysporiadal, prehliadol rozhodné skutočnosti zakladajúce vadnosť postupu prvostupňového správneho orgánu, čím došlo k porušeniu zásady spoľahlivého zistenia skutkového stavu. Napádané rozhodnutie stojí výlučne na citáciách, avšak namietaným skutočnostiam sa nevyjadril správny orgán vôbec. Žalobca má za to, že žalovaný sa nevysporiadal so všetkými dôvodmi odvolania. Opísaním rozhodujúcich skutočností žalobca poukázal na pochybenia správneho orgánu prvého stupňa, ktoré žalovaný prehliadol, prípadne preskúmal len okrajovo. Z vyššie uvedených dôvodov sa žalobca domáhal, aby Krajský súd v Bratislave rozhodnutie č. I/222/174-6015/2011/991759-r zo dňa 11.2.2011, ktorým bol potvrdený platobný výmer č. 3/10/001798-36/81/899456 zo dňa 29.11.2010 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 27.4.2011 uviedol, že správca dane postupoval v súlade so zákonom č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a VZN č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva. Z ustanovení § 30 a § 36 zákona č. 582/2004 Z.z. vyplýva, že pri dani za užívanie verejného priestranstva ide o užívanie verejného priestranstva osobitným spôsobom, ktorý správca dane určí všeobecne záväzným nariadením. Vzhľadom na demonštratívne vymedzenie osobitného užívania verejného priestranstva môže správca dane tento okruh rozšíriť aj o ďalšie osobitné užívania. Hlavné mesto SR Bratislava v nadväznosti na splnomocňovacie ustanovenie § 36 zákona č. 582/2004 Z.z. ustanovilo vo VZN č. 5/2010 podrobnosti k tejto dani, pričom okrem iného v ustanovení § 3 ods. 1 písm. l) za osobitné užívanie verejného priestranstva určila aj stanovište taxislužby. Žalovaný sa dožadoval, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. III. Úlohou Krajského súdu v Bratislave v predmetnej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/174-6015/2011/991759-r zo dňa 11.2.2011, ktorým žalovaný potvrdil platobný výmer Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 3/10/001798-36/81/899456 zo dňa 29.11.2010, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň za užívanie verejného priestranstva podľa zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady vo výške 4.818,00 € za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 s miestom užívania Štúrová o výmere 33 m2. Z administratívneho spisu súd zistil, že podľa oznámenia vzniku, zmene a zániku daňovej povinnosti za užívanie verejného priestranstva podľa zákona č. 584/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné dopady zo dňa 2.1.2010 bola žalobcom oznámená doba užívania verejného priestranstva od 1.1.2010 do 31.12.2010 vo výmere 33 m2 s miestom stanovišťa Štúrová ulica. Platobným výmerom č. 3/10/001798-36/81/899456 zo dňa 29.11.2010 bola žalobcovi vyrubená daň za užívanie verejného priestranstva podľa zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady vo výške 4.818,00 €. Dňa 17.2.2010 podal žalobca odvolanie v ktorom uviedol, že dočasné parkovanie na vyhradenom stanovišti taxislužby nemožno subsumovať pod legálnu definíciu osobitného užívania verejného priestranstva, nakoľko to odporuje právnej zásade, že obec môže zaviesť iba tie dane a poplatky, ktoré sú výslovné uvedené v zákone o miestnych daniach a poplatku. Žalovaný vo svojom rozhodnutí č. I/222/174-6015/2011/991759-r zo dňa 11.2.2011 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a uviedol, že z ustanovení § 30, 36 zákona č. 582/2004 ako aj z VZN č. 1/2007 vyplýva, že pri dani za užívanie verejného priestranstva ide o užívanie verejného priestranstva osobitným spôsobom, ktorý správca dane určí všeobecne záväzným nariadením. Vzhľadom na demonštratívne vymedzenie osobitného užívania verejného priestranstva môže správca dane tento okruh rozšíriť aj o ďalšie osobitné užívania. Na vyhradenom mieste môžu parkovať iba vozidlá tej taxislužby, pre ktorú je stanovište vyhradené a je len vecou daňového subjektu v akom rozsahu tieto svoje práva využíva. IV. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p. a § 246a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle ustanovenia § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správnych orgánov je v súlade so zákonom, a teda žalobu zamietol ako nedôvodnú. Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 O.s.p.). Podľa čl. 59 ods. 1 ústavy dane a poplatky sú štátne a miestne. Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Podľa čl. 68 ods. 1 ústavy vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia. Podľa čl. 71 ods. 1 ústavy na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy. Náklady takto preneseného výkonu štátnej správy uhrádza štát. Podľa čl. 71 ods. 2 ústavy pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 28.02.2011 (ďalej len „zákon o miestnych daniach“) miestnou daňou, ktorú môže ukladať obec, je daň za užívanie verejného priestranstva. Podľa § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach predmetom dane za užívanie verejného priestranstva je osobitné užívanie verejného priestranstva. Podľa § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach účinného do 30.11.2007 predmetom dane za užívanie verejného priestranstva je osobitné užívanie verejného priestranstva a dočasné parkovanie motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva. Podľa § 30 ods. 2 zákona o miestnych daniach verejným priestranstvom na účely tohto zákona sú verejnosti prístupné pozemky vo vlastníctve obce. Verejným priestranstvom na účely tohto zákona nie sú pozemky, ktoré obec prenajala podľa osobitného zákona (odkaz pod čiarou uvádza Občiansky zákonník a Obchodný zákonník). Podľa § 30 ods. 3 zákona o miestnych daniach osobitným užívaním verejného priestranstva sa rozumie umiestnenie zariadenia slúžiaceho na poskytovanie služieb, umiestnenie stavebného zariadenia, predajného zariadenia, zariadenia cirkusu, zariadenia lunaparku a iných atrakcií, umiestnenie skládky, trvalé parkovanie vozidla mimo stráženého parkoviska a podobne. Podľa § 31 zákona o miestnych daniach daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá verejné priestranstvo užíva. Podľa § 34a ods. 1 zákona o miestnych daniach daňovník je povinný oznámiť svoj zámer osobitného užívania verejného priestranstva správcovi dane najneskôr v deň vzniku daňovej povinnosti. Podľa § 36 zákona o miestnych daniach (nazvaný „Splnomocňovacie ustanovenie“) obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením podrobnosti k § 30 až 34a, najmä sadzbu dane, prípadne rôzne sadzby dane podľa určených kritérií, miesta, ktoré sú verejnými priestranstvami, osobitné spôsoby ich užívania, podrobnosti, náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti, spôsoby vyberania dane, prípadné oslobodenia od tejto dane alebo zníženia dane, splátky dane a lehotu splatnosti splátok dane. Podľa § 3 ods. 1 písm. l/ Všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva v znení neskorších predpisov (úplné znenie č. 5/2010, ďalej len „VZN“) osobitným spôsobom užívania verejného priestranstva sa rozumie užívanie verejného priestranstva určeného hlavným mestom ako stanovište vozidiel taxi služby. Podľa § 3 ods. 2 VZN verejné priestranstvo sa môže osobitne užívať len na základe povolenia vydaného hlavným mestom alebo inými orgánmi podľa osobitných predpisov. Podľa bodu 34 zákona č. 538/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 30.11.2007 sa v § 30 ods. 1 vypúšťajú slová „a dočasné parkovanie motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva“. Podľa dôvodovej správy predkladateľa vyššie uvedenej zmeny zákona k bodom 34 až 36 „Predmetnými ustanoveniami sa vypúšťa z predmetu dane dočasné parkovanie motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva, nakoľko túto daň so zreteľom na „dočasnosť“ nemožno v praxi vyberať ani spravovať. Spravidla pri dočasnom parkovaní vozidla daňovník a správca dane nemajú príležitosť sa stretnúť a tak nie je vytvorený priestor na začatie daňového konania. Ako prax ukázala, ustanovenia platného zákona sa obchádzajú a platby za dočasné parkovanie vozidla vyberajú rôzne spoločnosti (fyzické osoby, právnické osoby) a nie obec, čo je v rozpore so zákonom a takúto platbu nemožno potom ani zaradiť do systému daní. Preto by sa malo „parkovné“ za dočasné parkovanie vozidla ponechať v kategórii ceny za službu tak, ako sa to aj v praxi v súčasnosti realizuje. V záujme zamedzenia dvojakému zdaneniu užívania verejného priestranstva sa dopĺňa ustanovenie v tom smere, že sa za pozemky prenajaté obcami popri nájomnom už nevyberá daň za užívanie verejného priestranstva.“ Predovšetkým je potrebné uviesť, že práve z vyššie citovaných ustanovení článkov Ústavy Slovenskej republiky (čl. 59 ods. 1 a 2, čl. 68 ods. 1 a čl. 71 ods. 2 ústavy) ako i z ustanovení zákona o miestnych daniach (§ 2 ods. 1 písm. c/, § 30 ods. 1 až 3 a § 36 citovaného zákona) pre obce vyplýva výslovné ústavné a zákonné zmocnenie na realizáciu normotvornej právomoci obce v súvislosti so správou miestnych daní. Podľa názoru súdu argumentácia žalobcu ohľadne vypustenia dočasného parkovania motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva z definície predmetu dane podľa § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach s účinnosťou od 30.11.2007 neobstojí. Predmetom dane i pred uvedenou zmenou zákona bolo osobitné užívanie verejného priestranstva, ktoré ako predmet zdanenia zostalo naďalej v zákone o miestnych daniach, a to i so zákonným splnomocnením vyplývajúcim z ustanovenia § 36 citovaného zákona dávajúcim obci právomoc všeobecne záväzným nariadením ustanoviť okrem iného osobitné spôsoby užívania verejných priestranstiev za účelom definovania predmetu zdanenia, tak akoto bolo upravené i pred účinnosťou zákona č. 538/2007 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon o miestnych daniach. Je zrejmé, že prípad dočasného parkovania motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva je potrebné vykladať ako dočasné parkovanie, prípadne zastavenie a státie motorového vozidla dopravným označením povoleným účastníkom cestnej premávky, avšak ktorý nie je vopred individuálne určený. Ako zo zákonnej úpravy vyplýva, v týchto prípadoch obec z dôvodu zamedzenia dvojitému zdaneniu nemôže vyberať aj tzv. parkovné a súčasne aj daň za osobitný spôsob užívania verejného priestranstva. Z uvedeného dôvodu, ak obec prenajme tretej osobe verejné priestranstvo za účelom zriadenia a prevádzkovania parkoviska pre motorové vozidlá, nemôže od dočasne tam parkujúcich vodičov motorových vozidiel požadovať zaplatenie dane za osobitný spôsob užívania verejného priestranstva, nakoľko zmluvný vzťah na plnenie za poskytnutie predmetnej služby vznikne medzi parkujúcim vodičom a prevádzkovateľom parkoviska, pričom vodič dočasne parkujúceho motorového vozidla nespĺňa znaky daňového subjektu dane za osobitné užívanie verejného priestranstva. Skutočnosť vyhradenia verejného priestranstva na jeho osobitné užívanie individuálne určenou osobou s určením účelu užívania v zmysle zákona o miestnych daniach a v zmysle osobitnej úpravy vyplývajúcej zo všeobecne záväzného nariadenia obce, možno považovať za moment začatia osobitného užívania verejného priestranstva podľa § 34 zákona o miestnych daniach a teda vznik daňovej povinnosti. Z demonštratívneho výpočtu spôsobov osobitného užívania verejného priestranstva uvedeného v § 30 ods. 3 zákona o miestnych daniach a zo zákonného splnomocnenia stanoviť všeobecne záväzným nariadením obce osobitné spôsoby užívania verejného priestranstva vyplývajúceho z § 36 citovaného zákona, je zrejmé, že zákonodarca sledoval spôsob ako zvýšiť inkaso do obecných rozpočtov zdanením užívania verejného priestranstva obce právnickými a fyzickými osobami, ktoré v súvislosti s realizáciou účelu svojej podnikateľskej a obdobnej činnosti užívaním verejného priestranstva obce dosahujú, resp. majú za cieľ, dosahovať zisk. Nemožno akceptovať námietku žalobcu, že pre neho vyhradené stanovište taxi služby užívajú aj iné tretie osoby, ktoré na to nemajú oprávnenie. Je na žalobcovi, aby sa zákonnými prostriedkami domáhal u príslušných orgánov hlavného mesta pokojného užívania pre neho vyhradeného verejného priestranstva. Je nepochybné, že žalobca mal oprávnenie na užívanie vyhradeného stanovišťa taxislužby počas celého roka 2010, v ktorúkoľvek hodinu, pričom z podstaty výkonu jej zárobkovej činnosti a charakteru ním poskytovanej služby zákazníkom vyplýva, že na stanovišti nemôže stáť nepretržite, avšak má právo byť k dispozícii zákazníkom na uvedenom mieste kedykoľvek, a to bez toho, aby bola povinná platiť aj tzv. parkovné. Dôvodenie žalobcu nepodporuje ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. III. ÚS 1/2000 z 25.05.2000, nakoľko v danom prípade ústavný súd, zjednodušene uvedené, konštatoval prekročenie normotvornej právomoci mestom v súvislosti s vydaním všeobecne záväzného nariadenia určujúceho vyberanie platieb, resp. poplatkov za státie a parkovanie na miestnych komunikáciách vo vymedzenej zóne mesta. Z merita veci je zrejmé, že sa nejedná o totožný, resp. obdobný prípad aplikovateľný na prípad prejednávaný odvolacím súdom v tejto veci. Ústavný súd konštatoval, že „obec môže zaviesť iba tie miestne poplatky, ktoré sú výslovne uvedené v zákone o miestnych poplatkoch. Pri ich zavádzaní musí vo všeobecne záväznom nariadení uviesť zákonom o miestnych poplatkoch stanovený názov miestneho poplatku, dôsledne rešpektovať zákonné rámce vrátane stanovenia výšky poplatku.“, ako i „Podstatné časti cieľov VZN o podmienkach státia mohlo mesto Trnava dosiahnuť zákonnými prostriedkami, zavedením miestnych poplatkov za užívanie verejného priestranstva a za vjazd motorových vozidiel do historickej časti mesta, ako aj poskytovaním možností stráženého parkovania.“. V spojení s uvedeným právnym názorom ústavného súdu a v kontexte s vyššie citovanými ustanoveniami ústavy a zákona o miestnych daniach a namietaným obsahom VZN č. 11/2007, možno len konštatovať, že Hlavné mesto napádaným VZN na základe výslovného splnomocnenia príslušného zákona upravujúceho miestne dane ustanovilo za osobitný spôsob užívania verejného priestranstva aj stanovištia taxislužby, čím využilo zmocnenie dané mu ústavou a zákonom a zároveň uvedeným predmetom zdanenia neporušilo úmysel zákonodarcu vyjadrený účelom dane za osobitné užívanie verejného priestranstva vyplývajúceho z ust. § 30 ods. 1 až ods. 3 zákona o miestnych daniach. Stanovište taxi služby sa svojim účelom a charakterom poskytovanej služby nijako nevymyká od príkladov osobitného užívania verejného priestranstva, ktoré zákonodarca uviedol v § 30 ods. 3 citovaného zákona za účelom ozrejmenia predmetu zdanenia, čo „sa rozumie osobitným užívaním verejného priestranstva“. Krajský súd v Bratislave na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru že žaloba nie je dôvodná a zamietol ju, nakoľko žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym výkladom relevantných právnych predpisov, pričom tento výklad nebol ani v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky vynesenej v súvislosti s aplikáciou právomocí obce pri prenesenom výkone štátnej správy na úseku správy miestnych daní. Nad rámec uvedeného Krajský súd v Bratislave poukazuje na tú skutočnosť, že v obdobnej veci bolo vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/48/2011 zo dňa 28.6.2012, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/39/2011-28 zo dňa 1.1.2011 o zamietnutí žaloby, potvrdil. Ďalej Krajský súd v Bratislave uvádza, že zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bolo s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave a teda na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len „OSP“) neúspešnému žalobcovi uplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.