Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/58/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200723 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011200723.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Marián Trenčan a členov senátu: JUDr. Vlastimil Pavlikovský, Mgr. Viliam Pohančeník, v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o., IČO: 00 618 322, Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO: 36 731 544, Drotárska cesta 102, Bratislava, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej republiky, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: RL/02/2011 zo dňa 11.01.2011, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: RL/02/2011 zo dňa 11.1.2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, z toho trovy právneho zastúpenia v sume 484,75 Eur a ostatné trovy v sume 66,- Eur, na účet ich právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou, súdu doručenou dňa 20.04.2011, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/02/2011 zo dňa 11.01.2011, ktorým žalovaný uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona, pre porušenie § 16 písm. b/ z. č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon). Zákon mal žalobca porušiť tým, že dňa 26.06.2007 o 19:30 hod. odvysielal v programe Noviny príspevok s názvom ,,Výpalné metódy vymáhačskej firmy“, v ktorom reprezentoval jednostranné informácie, čím došlo k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. Žalobca považoval rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že sa mu nezákonným postupom žalovaného odňala možnosť konať pred správnym orgánom, čo považoval za takú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca tiež považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné a pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť a zároveň namietal, že žalovaný vydal rozhodnutie na základe neúčinného právneho predpisu. Ku priebehu správneho konania žalobca uviedol, že žalovaný pôvodne uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona svojím rozhodnutím RL/116/2007 zo dňa 04.12.2007. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp.zn. 1S 46/2009 zo dňa 13.05.2010 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie a na jeho základe Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 4Sžo/ 4/2010 zo dňa 31.8.2010 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dňa 27.10.2010 bola žalobcovi doručená výzva na vyjadrenie sa k predmetnému správnemu konaniu, v ktorom žalovaný špecifikoval porušenie § 16 písm. b/ zákona. Rozhodnutím žalovaného č. RL/02/2011 zo dňa 11.01.2011 bola žalobcovi uložená sankcia v súvislosti s odvysielaním príspevku vyššie uvedeného v programe Noviny dňa 26.06.2007 o 19:30 hod. V prvom rade žalobca namietal nezákonnosť postupu žalovaného, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vytýkal žalovanému, že mu neposkytol záznam z vysielania, na základe ktorého vo veci rozhodol a taktiež, že žalobca nebol prizvaný na ústne pojednávanie, kde by mu bol záznam premietnutý. Takýto postup žalovaného nemožno podľa žalobcu považovať za súladný zo zákonom - § 33 ods.2 Správneho poriadku. Žalovaný vydal svoje rozhodnutie bez splnenia uvedenej zákonnej podmienky, čím odoprel možnosť konať účastníkovi konania (žalobcovi) pred správnym orgánom a takéto rozhodnutie nespĺňa ani podmienky podľa § 46 Správneho poriadku. Odopretie možnosti účastníka vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia má negatívne následky v podobe nesprávnych a prípadne aj nezákonných rozhodnutí, kde následne vzniká potreba použitia opravného prostriedku, čím sa samozrejme oddiaľuje riešenie vzniknutej situácie a rastú náklady na uskutočnenie správneho konania. Žalobca podotkol, že uvedený postup bol pritom zhodný s postupom, ktorý viedol k zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného (č. RL/116/2007), keď Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku už konštatoval porušenie práva na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a tiež pre nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť spočíva podľa jeho názoru v nedostatočnej identifikácii skutku vo výroku rozhodnutia. Výroková veta rozhodnutia je neurčitá, nemá oporu v zákone, ktorý nepozná definíciu ,,jednostranné informácie“. Hovorí o povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ zákona, pričom však pokiaľ ide o úvodný odsek rozhodnutia a tiež ustanovenia, podľa ktorého sa sankcia ukladá, tieto neobsahujú určenie, o ktoré znenie zákona sa jedná (v čase spáchania správneho deliktu, alebo v čase rozhodovania). Takéto znenie textu výroku rozhodnutia je nezrozumiteľné, zmätočné a preto nepreskúmateľné. Nedáva tiež účastníkovi priamu a nespochybniteľnú informáciu, podľa ktorej právnej úpravy žalovaný postupoval. Túto informáciu pritom neobsahuje ani odôvodnenie rozhodnutia. Žalobca záverom namietal, že žalovaný vydal rozhodnutie na základe neúčinného právneho predpisu. Zo znenia výroku rozhodnutia vyplýva, že rozhodnutie bolo vydané pre porušenie povinnosti podľa § 16 písm. b/ zákona. Nakoľko ku dňu vydania rozhodnutia napadnutého žalobou bola účinná novela zákona, ktorá nadobudla účinnosť 15.12.2009, žalovaný vydal rozhodnutie podľa už vtedy neúčinného právneho predpisu. Súčasťou uvedenej novely nie sú prechodné ustanovenia vo vzťahu ku konaniam, ktorých predmetom je spáchanie správnych deliktov pred účinnosťou novely zákona. Žalobca namietal, že nie je možné použiť predchádzajúce znenie zákona z toho dôvodu, že zákonná úprava je v zákone o vysielaní a retransmisii vo vzťahu k povinnostiam vysielateľa úplná a teda, ak by bolo prípustné použitie pôvodného znenia, išlo by o možnú účinnosť dvoch paralelných úprav pre jeden skutkový stav, čo je v rozpore s princípom právnej istoty a právneho štátu. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K námietke, že žalobca nebol riadne oboznámený s podkladom napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že na základe záverov vyplývajúcich z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžo/4/2010, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie žalovaného č. RL/1116/2007, žalovaný zaslal žalobcovi výzvu na vyjadrenie sa k správnemu konaniu, v ktorom bol opísaný sporný príspevok (,,Výpalné metódy vymáhačskej firmy“), ktorým sa mal žalobca dopustiť porušenia § 16 ods. písm. b) zákona. Žalobca bol vyzvaný, aby sa k veci vyjadril a aby sa vyjadril k podkladom pre rozhodnutie, ktorými boli záznam vysielania Noviny zo dňa 26.06.2007, jeho písomné vyjadrenie zo dňa 30.10.2007 a prepis skutkového stavu, ktorý tvoril prílohu tejto písomnosti (výzva na vyjadrenie). Taktiež bol žalobca poučený o svojom práve nazerať do spisu, robiť si z neho výpisy, odpisy a dostať kópie a rovnako bol poučený o skutočnosti, že záznam vysielania tvorí súčasť administratívneho spisu, o ktorého kópiu mal možnosť v prípade, ak ním nedisponoval, požiadať žalovaného v zmysle § 23 ods. 1 Správneho poriadku. Žalovaný týmto považoval svoju povinnosť podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku za splnenú. Skutočnosť, že žalobca nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu, urobiť si z neho kópie, resp. kópiu záznamu vysielania a rovnako ani nevyužil možnosť požiadať žalovaného o nariadenie ústneho pojednávania, nebola mu spôsobená v dôsledku porušenia procesných predpisov žalovaným žiadna ujma. Žalovaný podotkol, že záznam z predmetného vysielania poskytol sám žalobca. Preto žalovaný predpokladal, že žalobca je so záznamom oboznámený a nepovažoval za potrebné osobitne žalobcu s týmto záznamom oboznamovať. Žalovaný sa nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, ktorá má spočívať v nedostatočnej identifikácii skutku vo výroku rozhodnutia. Formulácia uvedená vo výroku ,, ... porušil povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b/ z. č. 308/2000 Z.z. tým, že dňa 26.06.2007 o cca 19:30 hod. odvysielal v programe Noviny príspevok s názvom Výpalné metódy vymáhačskej firmy, v ktorom prezentoval jednostranné informácie, čím došlo k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti“, bola podľa žalovaného presná, úplná a dostatočne určitá. Bola uvedená spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Vo výrokovej časti rozhodnutia je skutok vymedzený časom spáchania správneho deliktu (26.06.2007 cca 19:30 hod), spôsobom spáchania správneho deliktu (odvysielanie príspevku s názvom Výpalné metódy vymáhačskej firmy v programe Noviny) a jeho kvalifikáciou (nezabezpečenie objektívnosti a nestrannosti). Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ zákona považoval za nevyhnutné posúdiť program Noviny z hľadiska zabezpečenia objektívnosti a nestrannosti ako celok, teda nie jednotlivé vyjadrenia samostatne. Určenie konkrétnych vyjadrení, ktoré by boli jednostranné a spôsobili by neobjektívnosť predmetného programu priamo vo výroku rozhodnutia, by bolo podľa názoru žalovaného neúplné a nepresné a práve takéto vytrhnutie jednotlivých vyjadrení z kontextu by spôsobovalo neúplnosť výroku. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo 112/2010, v ktorom sa Najvyšší súd SR stotožnil s výrokom rozhodnutia žalovaného č. RL/128/2007, ktorý bol prakticky identický ako výrok žalobou napadnutého rozhodnutia. Vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd SR uviedol, že pokiaľ žalobca dôvodil, že jeden z najväčších nedostatkov rozhodnutia správneho orgánu spočíva v absencii identifikácie skutku v skutkovej vete rozhodnutia, ktorú skutočnosť uviedol na pojednávaní súdu prvého stupňa s poukazom na rozhodnutie Městského soudu v Praze č.k. 7Ca 315/07, odvolací súd zastal názor, že žalovaný správny orgán v danej veci v priebehu správneho konania dostatočne identifikoval skutok, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti, ktorá skutočnosť bola žalobcovi v konaní aj oznámená a k porušeniu právnej povinnosti práve týmto skutkom sa žalobca aj vyjadril v správnom konaní. Skutok, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti, žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí náležite identifikoval tak, že z jeho jasnej a určitej formulácie muselo byť žalobcovi zrejmé, ktorý skutok sa mu kladie za vinu a za ktorý skutok sa mu ukladá sankcia. K tretej námietke žalobcu, že žalovaný vydal rozhodnutie na základe neúčinného právneho predpisu, žalovaný poukázal na to, že obsah povinnosti ustanovenej do 14.12.2009 v § 16 písm. b/ zákona sa po zmene právnej úpravy k 15.12.2009 nezmenil v žiadnom ohľade. Zmenilo sa iba paragrafové označenie tejto povinnosti na § 16 ods. 3 písm. b/ zákona. Samotné znenie povinnosti je úplne identické ako pred novelou a nezmenila sa ani sankcia za porušenie danej povinnosti. Žalovaný postupoval v súlade s názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo 7/2010, podľa ktorého všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. pri jeho zrušení a nahradení novým právnym predpisom, určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak. Žalovaný v rozhodnutí uviedol ustanovenie zákona, ktoré bolo platné a účinné v čase spáchania sankcionovaného správneho deliktu zámerne, napriek skutočnosti, že uvedené rozhodnutie bolo prijaté v čase, kedy už bolo platné a účinné novelizované znenie zákona. Bolo tomu tak z dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný aplikoval na posúdenie sankcionovaného skutku zákon v znení platnom a účinnom v čase, kedy sa posudzovaný skutok stal. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť spôsobenú formálnymi nedostatkami výrokovej časti rozhodnutia. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný začal proti žalobcovi správne konanie označené číslom 332-PgO/O-3971/2007 pre porušenie 16 písm. b/ zákona v súvislosti s možným nezabezpečením nestrannosti a objektívnosti v príspevku „Výpalné metódy vymáhačskej firmy“ odvysielanom v programe Noviny dňa 26.06.2007. Dňa 04.12.2007 správne konanie vyústilo do rozhodnutia žalovaného č. RL/116/2007. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu podal žalobu, o ktorej právoplatne rozhodol až Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4 Sžo/4/2010, pričom rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci žalovanému na opätovné rozhodnutie žalovaný listom zo dňa 23.12.2010, v ktorom opísal skutok prepisom podstatných častí predmetného príspevku (Výpalné metódy vymáhačskej firmy), vyzval žalobcu na vyjadrenie k predmetu správneho konania, k podkladom pre rozhodnutia a na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania. Žalobca svoje právo nevyužil, k predmetu správneho konania sa nevyjadril a nové dôkazy vykonať nežiadal. Žalovaný vo veci opätovne rozhodol dňa 11.01.2011 rozhodnutím č. RL/02/2011, pričom odôvodnenie tohto rozhodnutia žalovaného obsahuje prepis predmetného príspevku zo dňa 26.06.2007; v ostatnom je odôvodnenie rozhodnutia obdobné ako vyjadrenie k žalobe, keď reaguje na stanovisko k začatiu správneho konania žalobcu obsahujúce námietky, ktoré boli (mimo iných) uvedené v žalobe. Podľa § 16 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodnom pre správne konanie (26.06.2007) vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon. Vo viacerých druhovo rovnakých veciach týkajúcich sa preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného o uložení sankcie podľa zákona, v ktorých boli v žalobách vznesené obdobné námietky ako v prejednávanej veci, rozhodol Najvyšší súd SR (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. Sž/17-23-24-25/2011, 6Sžo/31/2011, 6Sž/19,24,27/2011, 3Sž/11/2008, 2Sž/2/2009 a 3Sžo/200/2010), pričom svoj právny názor k otázke vymedzenia skutku v rozhodnutí správneho orgánu odôvodnil tým, že „...trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenoprávnymi princípmi. Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti postihu delikventa. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa Trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený i iným. U priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchaniu, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na Správny poriadok (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku), čo však neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon. I keď citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku nesporne priamo vyvoditeľný. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou. Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a rovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri napr. nález sp. zn. III ÚS 2310/2010-38 zo dňa 25. augusta 2010). Z uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený za iný. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku). V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že pokiaľ aj správny orgán v odôvodnení rozhodnutia podrobne opíše skutok, ktorým sa mal účastník konania dopustiť porušenia zákona a konštatoval dôvody, pre ktoré mal za to, že týmto skutkom sa porušenia právnej povinnosti účastník konania dopustil, opis skutku poručenia právnej povinnosti v odôvodnení rozhodnutia nemôže zhojiť jeho absenciu vo výroku rozhodnutia. Uvedená skutočnosť v zmysle posudzovaných hľadísk uvedených vyššie spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí, majúce za následok nezákonnosť rozhodnutí pre ich nepreskúmateľnosť“. Vzhľadom na druhovú totožnosť predmetu správneho konania, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil vyššie opísané právne závery, poukazuje tunajší súd pri posudzovaní problematiky vymedzenia skutku vo výroku rozhodnutia v predmetnom správnom konaní na argumentáciu Najvyššieho súdu SR, s ktorou sa v celom rozsahu stotožňuje. Zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný opis skutku, ktorým sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti ustanovenej v § 16 písm. b/ zákona, za ktoré porušenie mu žalovaný uložil sankciu - upozornenie na porušenie zákona, keď len konštatuje, že porušenia právnej povinnosti sa žalobca dopustil tým, dňa 26.6.2007 o 19:30 hod. odvysielal v programe Noviny príspevok s názvom ,,Výpalné metódy vymáhačskej firmy“, v ktorom reprezentoval jednostranné informácie, čím došlo k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. Skutok, ktorým žalobca nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu vo výroku preskúmavaného rozhodnutí absentuje. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú vadu konania, ktorá mohla spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva, že v správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii postupuje podľa ustanovení Správneho poriadku a preto povinnosťou žalovaného správneho orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania - žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach Správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností. Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať; nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Ani nesplnenie tejto povinnosti však nezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 Správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti a postupuje v súlade so Správnym poriadkom, aj keď účastník správneho orgánu je nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Treba však rozlišovať právo účastníka na vyjadrenie sa k začatiu správneho konania a na predkladanie alebo navrhovanie dôkazov, a právo vyjadriť sa k podkladom alebo dôkazom zabezpečeným v konaní správnym orgánom, ktoré sú podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu vo veci samej, ktoré právo účastníkovi správneho konania zákonodarca ustanovil v § 33 Správneho poriadku. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Z uvedených dôvodov povinnosťou správneho orgánu je umožniť účastníkovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia oboznámil s dôkazmi a so všetkými skutočnosťami, ktoré sú podkladom pre rozhodnutie vo veci, a za tým účelom oznámiť účastníkovi, že má možnosť sa k nim vyjadriť pred vydaním rozhodnutia. Správny orgán v konaní môže pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a spravidla o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavacom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je individuálne a je podmienené konkrétnymi okolnosťami prípadu. V konaní, ktorého predmetom je administratívne trestanie, je treba mať na zreteli zásadu č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91)1 o správnych sankciách zo dňa 13.02.1991, v zmysle ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj zásady v nej uvedené, ktoré sú v porovnaní s ustanoveniami Správnemu poriadku prísnejšie, pretože obvinenému účastníkovi správneho konania zaručujú práva na obranu vo väčšom rozsahu. Z obsahu administratívneho spisu mal súd preukázané, že žalovaný žalobcovi oznámil začatie správneho orgánu a správne ho aj vyzval na vyjadrenie sa k veci a na navrhnutie alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných právach. Podkladom pre rozhodnutie boli záznam vysielania Noviny zo dňa 26.06.2007 a žalobcovo písomné vyjadrenie zo dňa 30.10.2007 a prepis skutkového stavu. Žalobca bol oboznámený s vecou ako aj podkladmi rozhodnutia. Po vrátení veci na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR 4 Sžo/4/2010 na opätovné rozhodnutie žalovanému žiadne iné, nové, podklady žalovaný nezadovážil. Nebolo preto s čím žalobcu oboznamovať. Žalovaný si splnil svoju povinnosť tým, že žalobcovi oznámil, že vec opätovne prejednáva, pričom mu umožnil sa k veci opätovne vyjadriť. Vzhľadom na uvedené súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán nepostupoval v správnom konaní v rozpore s § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žalovaný aplikoval neúčinný právny predpis, súd tejto námietke žalobcu neprisvedčil. Žalovaný správne aplikoval na posúdenie sankcionovaného skutku zákon v znení platnom a účinnom v čase, kedy sa posudzovaný skutok stal. Preto v rozhodnutí správne uviedol ustanovenie zákona, ktoré bolo platné a účinné v čase spáchania sankcionovaného správneho deliktu. Na pozadí vyššie uvedených právnych záverov vyplývajúcich z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorými sa krajský súd v záujme zjednotenia aplikačnej praxe cíti viazaný, je potrebné konštatovať, že výrok žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného je nezrozumiteľný pre nedostatočné vymedzenie skutku, ktorého sa mal žalobca dopustiť, čo malo za následok nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia. Preto bolo potrebné rozhodnutie žalovaného zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatený súdny poplatok 66,- Eur a nákladoch právneho zastúpenia advokátom za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, §16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov: - Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (08/2011) v sume 127,17 Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,41 Eur - Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (22.08.2011) v sume 127,17 Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,41 Eur - Účasť na pojednávaní (28.11.2012) v sume 127,17 Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 Eur. Nakoľko právny zástupca žalobcov osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa citovanej vyhlášky nárok na tarifnú odmenu (403,96 Eur) zvýšenú o daň z pridanej hodnoty výške 20% z tejto sumy. Súd nepriznal žalobcovi DPH zo zaplateného súdneho poplatku, keďže takéto zvýšenie mu podľa § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. nepatrí. Tiež právnemu zástupcovi žalobcu súd nepriznal vyčíslenú náhradu za zastupovanie v konaní pred správnym orgánom v sume 643,75 Eur, keďže sa úkony právnej služby netýkali súdneho konania a o takejto náhrade súdu v súlade s § 250k O.s.p. súdu rozhodovať neprináleží. Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 550,75 Eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcom na účet právneho zástupcu žalobcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.