Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/81/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200948 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011200948.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobkyne: Gabriela Z., U. 2, R., zastúpená: C.. Ján Havlát, advokát, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, proti žalovanému: Krajský stavebný úrad v Bratislave, Lamačská cesta 8, Bratislava, za účasti: 1/ B.. C. K., U. 4, R., 2/ C.. D. K., O. XXX/XX, E., zastúpený JUDr. Matejom Valašikom, advokátom, Advokátska kancelária VALAŠIK&PARTNERS, s.r.o., ul. 29. augusta 5, Bratislava, 3/ N.. B.. R. A. B., U. 5, R., o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. A/XXXX/XXXX/SAM zo dňa 15.04.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou na súde dňa 23.05.2011 sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. A/2010/1556/SAM zo dňa 15.04.2010, ktorým žalovaný ako odvolací orgán podľa § 4 písm. b/ zákona č. 608/2003 Z.z., § 118 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj len stavebný zákon) ako aj podľa § 58 Správneho poriadku rozhodol o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu Mestskej časti Bratislava - Staré mesto č. 3984/2009/4518/2010/URS/Vas/K-135 zo dňa 27.01.2010 tak, že toto prvostupňové rozhodnutie zmenil, keď vo výrokovej časti na 1. strane rozhodnutia v druhom odseku zrušil text: „...§ 25 vyhlášky MŽP SR č. 532/2002 Z.z.“ a nahradil textom: „...§ 25 vyhlášky MŽP SR č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Stavebného zákona“, ďalej vo výrokovej časti na 1. strane rozhodnutia, v treťom odseku zrušil text: „...stavebníčke I. Z., bytom U. 2, R.“ a v druhom riadku tretieho odseku sa za slová „...v k.ú. Staré mesto“ dopĺňa text: „ktorá bola zrealizovaná v rozpore s právoplatným rozhodnutím MČ Bratislava Staré mesto č. SÚ 2004/25141,80728-A/41- So zo dňa 30.09.2004, vlastníčke stavby a stavebníčke I. Ubovičovej, bytom U. 2, R.“, v rozsahu schválenej projektovej dokumentácie pre odstránenie nepovolenej zmeny stavby (v zmysle podmienky č. 1 tohto rozhodnutia), ...“ Žalovaný zároveň uviedol, že jeho rozhodnutie je súčasťou prvostupňového rozhodnutia stavebného úradu, ktoré odvolací orgán v ostatných častiach ponecháva v platnosti. Žalobkyňa žiadala zrušiť tak napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie o nariadení odstránenia nepovolenej časti stavby - Nadstavby a prístavby rodinného domu na ulici Novosvetská 2, Bratislava. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie žalovaného jej nebolo riadne doručené a o vydaní tohto rozhodnutia sa dozvedela až dňa 18.04.2011 pri nahliadnutí do administratívneho spisu po tom, ako jej bolo dňa 08.04.2011 doručené upovedomenie súdneho exekútora o začatí exekúcie odstránením nepovolenej časti stavby. Z dôvodu rekonštrukcie stavby sa objektívne nezdržiavala v predmetnom období na adrese trvalého bydliska - Novosvetská 2, Bratislava a tak sa nemohla uplatniť fikcia doručenia podľa § 24 Správneho poriadku. Na doručenke o prevzatí tohto rozhodnutia na adrese Panská 1, Bratislava sa nenachádza jej podpis, ale ide o podpis tretej osoby. Táto adresa nie je ani adresou trvalého ani prechodného pobytu žalobkyne. Namietala neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia s tým, že vada spočívajúca v nepresnosti a neurčitosti výroku spôsobuje nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, čo odôvodňuje jeho zrušenie. Poukázal na rozsudky NS SR sp. zn. 7Sž 102/98, sp. zn. 7Sž 19/01, a tiež sp. zn. 5Sž 66/98. Namietala, že tak prvostupňové ako ani druhostupňové rozhodnutie neobsahuje všetky formálne obligatórne náležitosti stanovené v stavebnom zákone a vykonávacej vyhláške k tomuto zákonu, pre rozhodnutie o odstránení stavby. Citovala § 25 vyhlášky č. 453/2000 Z.z., podľa ktorého rozhodnutie o odstránení stavby obsahuje okrem všeobecných náležitostí tiež najmä miesto a označenie stavby podľa katastra nehnuteľností a podmienky odstránenia stavby podľa § 90 zákona. V rozhodnutiach absentuje úplné a presné označenie stavby podľa katastra nehnuteľností, najmä uvedenie čísla listu vlastníctva, na ktorom je stavba vedená, uvedenie registra parcely, na ktorej je stavba umiestnená, označenie príslušnej správy katastra a katastrálneho úradu. Citovala § 90 ods. 2 stavebného zákona, podľa ktorého v rozhodnutí, ktorým sa nariaďuje alebo povoľuje odstránenie stavby, určí stavebný úrad podmienky pre zabezpečenie nevyhnutnej dokumentácie odstraňovanej stavby, pre odborné vedenie prác a bezpečnosti, včítane okolitých stavieb, ďalej podmienky vyplývajúce zo všeobecných a technických požiadaviek na výstavbu a podmienky pre archivovanie dokumentácie. V danom prípade nie je zrejmé, čo má stavebník odstrániť, pričom správne orgány sa obmedzili len na odkaz na projektovú dokumentáciu, ktorá však nie je súčasťou ani jedného rozhodnutia. Ďalej namietala, že z výroku napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako bolo vo veci rozhodnuté, výrok nevyjadruje v presnej, stručnej a úplnej formulácie záver správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. Celý výrok mal byť totiž obsiahnutý v jednom rozhodnutí (v danom prípade v rozhodnutí odvolacieho orgánu) z dôvodu presnosti a určitosti, aby účastník konania nemusel prácne porovnávať viaceré rozhodnutia. Ak teda odvolací orgán výrok správneho orgánu prvého stupňa čiastočne zmenil, mal ho uviesť v rozhodnutí celý aj v znení zmeny. Žalovaný tiež neuviedol, ktoré ostatné časti prvostupňového rozhodnutia nezmenil a z napadnutého rozhodnutia nie je jasné, čo mal žalovaný na mysli pod „ostatnými časťami“. Nie je teda zrejmé, akým spôsobom žalovaný rozhodol o ďalších napadnutých častiach prvostupňového rozhodnutia, či ich potvrdil alebo zmenil a ak zmenil, tak ako. Poukázala na rozhodnutie NSS ČR sp. zn. 6A 127/2002-28. Zmena uvedená ako bod 1. výroku napadnutého rozhodnutia nemení výrok prvostupňového rozhodnutia, ale jeho záhlavie. Ak žalovaný chcel vyjadriť, že zvyšok prvostupňového rozhodnutia potvrdzuje, mal tak urobiť autoritatívnym a zákonom predpísaným slovným spojením v znení napr. vo zvyšku sa rozhodnutie potvrdzuje (§ 59 ods. 2 Správneho poriadku). Vyššie uvedené dôvody podľa žalobkyne predstavujú vadu, ktorá je obligatórne dôvodom na zrušenie rozhodnutia. Ďalej namietala porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods. 2 a § 33 ods. 1,2 Správneho poriadku. Žalobkyňa sa nemala možnosť oboznámiť s obsahom spisu pred vydaním napadnutého rozhodnutia a vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Správne orgány neumožnili žalobkyni navrhovať dôkazy a ich doplnenie, čím žalovaný porušil § 33 ods. 1, 2 Správneho poriadku. Touto procesnou vadou došlo aj k porušeniu § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého sú správne orgány povinné dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Dňa 13.06.2011 žalobkyňa doplnila dôvody žaloby, keď uviedla, že skutočnosť, že stavba je postavená sčasti na cudzom pozemku, resp. že presahuje na susedný pozemok, bola zistená až neskôr po realizácii stavebných prác, pričom projektová dokumentácia vychádzala zo zapísaného stavu a vymerania pozemkov, podľa ktorého v tom čase sa celá stavba vrátane balkónov nachádzala na pozemku žalobkyne. Až pri následnom vymeraní sa zistilo, že projekt stavby zasahuje do cudzích pozemkov. Poukázala na odborné stanovisko Ing.E. L. z odboru statiky stavieb ohľadne rizika realizovania navrhovaného riešenia odstránenia balkónov na stavbe bez zabezpečenia statiky stropných dosiek prístavby a detailného posúdenia stavu a lokalizácie úložísk doskových konštrukcií. Podľa tohto statického posudku nie je možné v tejto chvíli realizovať sanáciu a sanácia sa nedoporučuje. Žalovaný vo vyjadrení k obsahu žaloby navrhol konanie zastaviť podľa § 250b ods. 1 O.s.p. s poukazom na zmeškanie lehoty na podanie žaloby, resp. žalobu ako nedôvodnú zamietnuť v prípade, ak súd bude názoru, že žalobkyňa podala žalobu v zákonnej lehote. Poukázal na § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku s tým, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyni doručované dňa 27.04.2010 doporučene do vlastných rúk na adresu U. 2, R., kde má žalobkyňa trvalý pobyt, pričom následne pošta zásielku vrátila ako neprevzatú v odbernej lehote a na základe fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný považoval zásielku za doručenú. Navyše bolo napadnuté rozhodnutie žalobkyni doručené aj na adresu D. 1, R., ktorá bola správnym orgánom známa z podaní žalobkyne a žalobkyňa zásielku prevzala osobne, čo potvrdila svojim podpisom. Žalovaný ani poštový úrad nie je oprávnený skúmať pravosť podpisu, pričom zamestnanec pošty pri doručovaní zásielky overuje len totožnosť adresáta. Za správnosť doručenia zodpovedá pošta a údaje na doručenke, ktorá je verejnou listinou, nie je správny orgán oprávnený spochybňovať, ani nie je povinný správnosť týchto údajov overovať. Napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.05.2010 a žaloba podaná na súd dňa 23.05.2011 bola teda zjavne podaná oneskorene. K namietaným formálnym vadám poukázal na § 47 ods. 1-5 Správneho poriadku s tým, že vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia sa autoritatívnym spôsobom vysporiadal s otázkou, ktorá bola predmetom konania. Výrok rozhodnutia je jasný, presný, určitý, záväzný a zrozumiteľný, pričom napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky povinné obsahové náležitosti výroku, ktoré ustanovuje Správny poriadok. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na podklade spisového materiálu, ktorý žalovanému predložil prvostupňový orgán, pričom žalovaný si nezabezpečoval žiadne iné podklady pre rozhodnutie o odvolaní a preto nemohlo dôjsť k porušeniu § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Uznesením č.k. 2S 81/2011-74 zo dňa 18.08.2011 súd pribral podľa § 250 ods. 1 O.s.p. do konania účastníkov správneho konania B.. C. K., C.. D. K. a N.. B.. R. A. B., ktorí ako spoluvlastníci nehnuteľností susediacich s predmetnou stavbou, o odstránenie ktorej sa jedná, mohli byť výsledkom sporu dotknutí na právach a povinnostiach. Účastník JUDr. D. K. uviedol, že v konaní bolo spoľahlivo zistené, že nepovolená časť stavby zasahuje bez právneho titulu do jeho vlastníckeho práva, nakoľko sa sčasti nachádza na pozemku parc. č. XXXX/ X, ktorého spoluvlastníkom je v podiele 1. Súčasný protiprávny stav spočívajúci v existencii nepovolenej časti stavby priamo zasahuje do jeho hmotnoprávneho postavenia. Namietal tiež oneskorené podanie žaloby, keďže zásielka bola doručovaná žalobkyni na adresu trvalého pobytu, na ktorom sa aj zdržiavala a v prípade doručovania na adresu D. X v R. vyjadril názor, že meno podpisujúceho je Z. a pokiaľ sa aj tvar podpisu na prvý pohľad nezhoduje s podpisom na iných listinách, nemožno to považovať za dostatočne preukázaný fakt. Podpisom osoby nie je nezameniteľný a nemenný písomný prejav mena (priezviska) osoby, ale akýkoľvek písomný prejav mena osoby potvrdzujúci meno tejto osoby. Pokiaľ sa teda žalobkyňa nepodpísala zvyčajným spôsobom, ale tak, že vypísala svoje meno, nemožno považovať takýto podpis za neplatný. Na pojednávaní doplnil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne neúčinnosti doručenia zásielky, a nepredložila ani písmoznalecký posudok. Žaloba obsahuje úplne iné dôvody ako odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom v žalobe sú len formálne námietky, ktoré sami o sebe nemôžu spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danom prípade ide o čiernu stavbu, ktorá neprimerane zasahuje do vlastníckych práv ostatných vlastníkov a judikatúra sa v ostatnom čase prikláňa skôr k ochrane vlastníckych práv týchto vlastníkov ako k ochrane vlastníkov čiernych stavieb. Uznesením č.k. 2S 81/2011-72 zo dňa 18.08.2011 súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a nasl. O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov súd zistil, že na podnet Ing. C. K. vykonal stavebný úrad (Mestská časť Bratislava - Staré mesto) dňa 13.06.2008 štátny stavebný dohľad zameraný na zistenie skutkového stavu realizovaných stavebný prác týkajúcich sa prestavby a nadstavby rodinného domu na U. X v R., nehnuteľnosť súp. č. XXXX na pozemku parc. č. XXXX/X a XXXX/X v k.ú. Staré mesto. Bolo zistené, že žalobkyňa ako stavebníčka realizuje stavebné práce nad rámec vydaného stavebného povolenia č. SÚ-2004/25141,80728-A/41-So zo dňa 30.09.2004, právoplatného dňa 02.11.2004 a to, že ustúpené podlažie nie je realizované v súlade s projektovou dokumentáciu overenou v stavebnom konaní, na dvoch nadzemných podlažiach sú naviac realizované balkóny, ktorých osadenie a odvodnenie presahujú na susednú parcelu a nie je dodržaná veľkosť okna na severnej fasáde. Z geometrického plánu č. 58/05 zo dňa 10.02.2006 je zrejmé, že stavba je postavená aj na cudzom pozemku parc. č. XXXX/X k.ú. E. mesto. Stavebný úrad v zmysle § 102 ods. 1 Stavebného zákona vyzval stavebníčku zastaviť stavebné práce a zároveň ju vyzval, aby v zmysle § 88a stavebného zákona a § 8 vyhlášky č. 453/2000 Z.z. preukázala, že stavba bola realizovaná v súlade s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom a osobitnými predpismi a na stavebný úrad v lehote 30 dní predložila kvalifikovanú žiadosť o dodatočné stavebné povolenie stavby realizovanej nad rámec vydaného stavebného povolenie doplnenú o ďalšie konkrétne uvedené doklady, vrátane preukázania vlastníckeho práva alebo iného práva k pozemku parc. č. 3026/3, na ktorom časť predmetnej stavby stojí. Zároveň bola upozornená, že ak v určenej lehote doklady nepredloží alebo ak sa na ich podklade preukáže rozpor s verejnými záujmami, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby. V zmysle § 88a ods. 6 písm. a/ stavebný úrad nariadi odstránenie stavby aj v prípade, ak stavebník v určenej lehote nepredloží žiadosť o dodatočné stavebné povolenie. Na kontrole štátneho stavebného dohľadu zo dňa 14.07.2009 bolo zistené, že stavebníčka (žalobkyňa) nerešpektovala výzvu stavebného úradu zo dňa 29.04.2009 a požadované doklady neboli v určenej lehote predložené. Žalobkyňa požiadala stavebný úrad dňa 14.07.2009 o predĺženie lehoty na predloženie požadovaných dokladov, čomu stavebný úrad vyhovel a lehotu jej predĺžil do 30.10.2009 s upozornením, že tento termín je už konečný. Žalobkyňa ani v tejto lehote nepredložila požadované doklady a preto stavebný úrad listom zo dňa 25.11.2009 oznámil účastníkom konania a dotknutým orgánom začatie konania o nariadení odstránenia predmetnej stavby a zvolal ústne pojednávanie, ktoré bolo dňa 17.12.2009 na mieste stavby. Z tohto konania vyplynulo, že stavebníčka neuposlúchla výzvu správneho orgánu zo dňa 29.04.2009 a pokračovala v stavebných prácach na stavbe, ďalej nepredložila požadované doklady o tom, že stavba nie je v rozpore s verejnými záujmami. Žalobkyňa doručila dňa 09.12.2009 ďalšiu - opakovanú žiadosť na predĺženie lehoty na doloženie požadovaných dokladov, ktorej však stavebný úrad nevyhovel. Následne stavebný úrad rozhodnutím zo dňa 27.01.2010 podľa § 88a ods. 1 pís. b/ stavebného zákona vo väzbe na § 88a ods. 1, 2 a ods. 6 písm. a/ stavebného zákona nariadil žalobkyni ako stavebníčke odstrániť nepovolenú časť stavby, určil jej podmienky odstránenia a zároveň rozhodol o námietkach účastníkov konania. Žalovaný na základe odvolania žalobkyne, ktorá v ňom uviedla chronologický sled udalostí pred vydaním prvostupňového rozhodnutia s tým, že požadované doklady nemohla predložiť, lebo nimi disponoval projektant a stavebný dozor, namietala, že stavebný úrad jej odmietol opakovane predĺžiť lehotu na predloženie dokladov a uviedla, že projektant jej poskytol projektovú dokumentáciu skutočného vyhotovenia stavby až vo februári 2010 s tým, že túto dokumentáciu podala dňa 17.02.2010 na hlavné mesto spolu so žiadosťou o vydanie záväzného stanoviska k dodatočnému povoleniu zmeny stavby, že konala v dobre viere, že realizácia zmien stavby oproti pôvodne schválenej PD nie v rozpore s verejnými záujmami, o čom ju ubezpečil aj projektant stavby a že nemala vedomosť, že nepredloženie dokumentácie môže mať za následok nariadenie odstránenia stavby, prvostupňové rozhodnutie podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zmenil, nakoľko zistil zrejmú chybu v písaní textu ohľadne nesprávneho uvedenia čísla vykonávacej vyhlášky a pretože stavebný úrad nedostatočne definoval rozsah nariadenia odstránenia stavby. Zároveň upresnil vzťah stavebníčky k rozostavanej stavbe a uviedol, že toto pochybenie stavebného úradu nemalo žiaden vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia a preto ho v ostatných častiach potvrdil. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou, či žalobkyňa podala žalobu v zákonnej lehote stanovenej v § 250b ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa žaloba musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. Táto lehota je lehotou procesnoprávnou, pričom nedodržanie lehoty na podanie žaloby predstavuje neodstrániteľný nedostatok konania, ktorý má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3 O.s.p.. Zároveň sa v tejto lehote striktne uplatňuje koncentračná zásada na vyjadrenie všetkých žalobných dôvodov. V danom prípade žalobkyňa namietala, že o vydaní napadnutého rozhodnutia sa dozvedela až dňa 18.04.2011 pri nahliadnutí do administratívneho spisu po tom, ako jej bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie odstránením nepovolenej časti stavby. Napadnuté rozhodnutie teda osobne prevzala až dňa 18.04.2011 a od tohto dátumu jej začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie žaloby. Žalovaný ako aj pribratý účastník C.. D. K. navrhovali konanie zastaviť, nakoľko žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že doručenie zásielky na adresu trvalého bydliska U. 2, R. ako aj na adresu D. 1, R., bolo neúčinné, t.j. že sa v danom čase na mieste doručovania nezdržiavala a v prípade doručovania na adresu Panská X v R., že nejde o podpis žalobkyne. Pokiaľ ide o doručovania zásielok správnymi orgánmi na adresu trvalého pobytu žalobkyne, t.j. na U. X v R., je potrebné uviesť, že správne orgány doručovali všetky písomnosti aj na túto adresu, ktorú, čo súd zdôrazňuje, samotná žalobkyňa uvádzala vo všetkých svojich podaniach, žalobu nevynímajúc. Je zrejmé, že na tejto adrese sa vykonávala aj nadstavba a prístavba rodinného domu vo vlastníctve žalobkyne, pričom súd konanie žalobkyne považuje za značne zneužívajúce a zavádzajúce, keď sama vo všetkých podaniach uvádzala túto adresu, bez toho, aby uviedla, že sa na tejto adrese nezdržiava z dôvodu prebiehajúcej rekonštrukcie. Až v podaní zo dňa 12.10.2011 žalobkyňa pre súd uviedla, že tento dom bol odpojený od všetkých energií a preto sa v rozhodnom čase nezdržiavala na adrese trvalého pobytu ale s celou svojou rodinou sa zdržiavala na adrese F. 4, R.. E. sú známe žalobkyňou predložené názory súdov týkajúce sa predpokladov náhradného doručenia a šetrenia o mieste zdržovania sa adresáta v mieste doručenia, čo sa skutočne v praxi často opomína. Pri doručovaní písomností súdu poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka, zachytávajúca postup pri doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia bola splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval . Uvedené sa nepochybne vzťahuje aj pre doručovanie písomností správnych orgánov, pričom samotný žalovaný správne poukázal na § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, na základe ktorého vychádzal po vrátení zásielky poštou ako neprevzatej v odbernej lehote z fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Z obsahu administratívneho spisu však vyplýva, že žalobkyňa napriek tomu, že vždy uvádzala túto adresu, na tejto adrese žiadnu písomnosť nikdy neprevzala, pričom na žiadnej z doručeniek vyplnených príslušnou poštou nie je zachytený postup doručovateľa pri doručovaní, či tento zisťoval, či sa žalobkyňa v relevantnom čase zdržiava v mieste doručovania. Vychádzajúc zo skutočnosti, že nehnuteľnosť bola v relevantnom čase odpojená od energií a nachádzala sa v stave rekonštrukcie, existuje dôvodný predpoklad, že sa žalobkyňa na tejto adrese skutočne nezdržovala. Pokiaľ ide o doručovanie na adresu D.reba uviesť, že túto adresu správnym orgánom uviedla samotná žalobkyňa, ktorá na svojich viacerých písomných podaniach v hlavičke uviedla adresu Novosvetská 2, R. a v spodnej časti uvádzala adresu D. X v R., pričom v žiadosti o predĺženie platnosti povolenia zo dňa 07.04.2009 vyslovene uviedla, že poštu žiada zasielať na túto adresu. Súd zistil, že na tejto adrese má žalobkyňa firmu, tu sa aj podľa svojho vyjadrenia zdržiavala, keďže je tu aj zamestnaná. Na doručenke potvrdzujúcej doručenie druhostupňového rozhodnutia adresovaného žalobkyni na adresu Panská X v R. je skutočne uvedený na prvý pohľad iný podpis, aký žalobkyňa bežne používa (používala aj pred týmto dátumom). Žalobkyňa uviedla, že podpis na doručenke preukazujúcej doručovanie napadnutého rozhodnutia, nie je jej, pričom súd zistil, že v spise sa nachádzajú viaceré doručenky podpísané iným spôsobom, ako sa žalobkyňa bežne podpisuje. Tu podľa názoru súdu mohlo dôjsť k tomu, že buď sa žalobkyňa k tejto zásielke, hoci po možnom nesprávnom postupe doručovateľa, dostala a vec považovala za skončenú, alebo sa k nej práve táto jedna zásielka nedostala a tým jej lehota na podanie správnej žaloby začala plynúť až odo dňa 18.04.2011, keď si napadnuté rozhodnutie osobne prevzala. Súd s poukazom na istú mieru pochybností, ktoré však celkom zrejme zapríčinila aj samotná žalobkyňa, a na princípy uplatňované v súlade s právom na spravodlivý proces, vychádzal z toho, že túto zásielku žalobkyňa neprevzala a keďže žiadnym následným správaním nedala najavo, že by sa s obsahom tejto písomnosti (druhostupňového rozhodnutia) oboznámila, t.j. že by ho dostala do svojej dispozičnej sféry hoc aj od inej osoby ako poštového doručovateľa, súd považoval žalobu za podanú v zákonnej lehote. S poukazom na v správnom súdnictve uplatňujúcu sa dispozičnú zásadu znamenajúcu, že súd preskúma napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom, pričom žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona, ktorý však musí tiež konkretizovať, t.j. že správny orgán porušil vydaním rozhodnutia konkrétny zákon alebo iný právny predpis a to poukázaním na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj postup, ktorý mu predchádzal a dospel k záveru, že námietky žalobkyne nie sú dôvodné. Správne žalobkyňa uviedla, že výrok je ústrednou zložkou každého rozhodnutia a iba výrok rozhodnutia predstavuje autoritatívne riešenie veci, keďže iba v ňom sú formulované práva a povinnosti účastníkov. Výrok rozhodnutia preto musí vymedzovať práva a povinnosti účastníkov konania takým spôsobom, aby nevznikali pochybnosti o obsahu práv a povinností týchto účastníkov. Podľa názoru súdu výrok napadnutého rozhodnutia spĺňa požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti a nesporne je z neho zrejmý konečný výsledok konania a to bez toho, aby žalobkyňa musela porovnávať znenie druhostupňového a prvostupňového správneho rozhodnutia. Podľa § 47 ods. 1 až 5 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky povinné náležitosti výroku, pričom z neho vyplýva, že tento odvolací orgán postupoval podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, keď zmenil odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie, a túto zmenu v odôvodnení náležite odôvodnil. Na tomto mieste je potrebné poukázať na obsah samotného odvolania žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom žalobkyňa v podstate ani nenamietala nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, ale iba uvádzala, že konala v dobre viere, že má záujem zlegalizovať zmeny na prestavbe jej rodinného domu, že požadované doklady mal architekt stavby a stavebný dozor, ktorí jej doklady neodovzdali. Žalovaný sa odvolaním žalobkyne riadne zaoberal, pričom dôvodne uviedol, že žalobkyňa nespolupracovala so stavebným úradom, bola nečinná, nepodala žiadosť o vydanie dodatočného stavebného povolenia na nepovolenú časť stavby, nezaplatila správny poplatok a ani nepredložila žiadne doklady a preto samotná žalobkyňa mala rozhodujúci vplyv na začatie konania o nariadení odstránenia stavby. Termín na usporiadanie právneho stavu na rozostavanej stavbe bol poskytnutý takmer veľkoryso, prvostupňový správny orgán vyhovel žalobkyni a predĺžil jej lehotu na dokončenie stavby ako aj lehotu na predloženie požadovaných dokladov. Žalobkyňa naopak, napriek výzve stavebného úradu, pokračovala v stavebných prácach, čiže konala svojvoľne a nerešpektujúc stavebný zákon. Súd sa rovnako nestotožňuje s názorom žalobkyne, že druhostupňové rozhodnutie malo byť vo výroku uvedené celé, t.j. prvostupňové včítane zmeny. Z napadnutého rozhodnutia nesporne vyplýva, že žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho uvedenia čísla vykonávacej vyhlášky, čo považoval za zrejmú chybu v písaní textu a tiež z dôvodu nedostatočne definovaného rozsahu nariadenia odstránenia stavby. Zároveň tiež upresnil vzťah žalobkyne ako stavebníčky k rozostavanej stavbe. Aj podľa názoru súdu tieto pochybenia stavebného úradu nemali vplyv na zákonnosť samotného rozhodnutia o nariadení odstránenia nepovolenej časti stavby. K námietkam žalobkyne ohľadne § 25 vyhlášky č. 453/2000 Z.z. súd uvádza, že z rozhodnutia stavebného úradu o nariadení odstránenia nepovolenej časti stavby zo dňa 27.01.2010 nepochybne vyplýva, o akú stavbu ide, čiže je z rozhodnutia zrejmé miesto a označenie stavby podľa katastra nehnuteľností (nadstavba a prístavba rodinného domu na ulici Novosvetská 2, nehnuteľnosť súp. č. XXXX na pozemku parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X v k.ú. E. mesto...). K námietke chýbajúcich podmienok odstránenia stavby podľa § 90 stavebného zákona je potrebné poukázať na výrokovú časť prvostupňového rozhodnutia, v ktorej sú výstižne a zrozumiteľne formulované podmienky odstránenia stavby včítane povinnosti spracovať projektovú dokumentáciu pre odstránenie nepovolenej zmeny stavby v lehote do 30 dní a predložiť ju na stavebný úrad za účelom schválenia. Ďalej z tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa ako stavebníčka je povinná uviesť stavbu do súladu s overenou projektovou dokumentáciou vypracovanou projektovým ateliérom POSTING, ktorá je súčasťou rozhodnutia o povolení stavby zo dňa 30.09.2004. Súd nesúhlasí s názorom žalobkyne, že z tohto rozhodnutia nie je zrejmé, aké konkrétne zmeny sa majú na stavbe vykonať, keďže ide práve o odstránenie nepovolenej časti stavby, t.j. odstránenie nepovolenej zmeny stavby, ktorú žalobkyňa svojvoľne realizovala v rozpore s právoplatne vydaným stavebným povolením. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného jasne vyplýva, čo zmenil v prvostupňovom rozhodnutí a teda z tohto logicky vyplýva, čo odvolací orgán nezmenil a teda ponechal v platnosti. Súd odmieta tvrdenie o nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia, pričom sa nejedná ani o prípad prezentovaný žalobkyňou s poukazom na názor NSS ČR sp. zn. 6 A 127/2002-28. Nedôvodné je aj tvrdenie žalobkyne, že zmena uvedená ako bod 1. výroku napadnutého rozhodnutia nemení výrok prvostupňového rozhodnutia, ale jeho záhlavie. Z prvostupňového rozhodnutia totiž zjavne vyplýva, že stavebný úrad na podklade vykonaného konania rozhodol takto: „...podľa § 88 ods. 1 písm. b/ vo väzbe na ustanovenie § 88a ods. 1, 2,6 písm. a/ stavebného zákona v súčinnosti s § 25 vyhlášky MŽP SR č. 532/2002 Z.z. nariaďuje...“. Aj podľa názoru súdu mohlo ísť o chybu v písaní, ktorú odstránil žalovaný v odvolacom konaní. Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú preto dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. V danom prípade tu boli relevantné dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia a preto žalovaný ako odvolací orgán postupoval v súlade s § 59 ods. 2 Správneho poriadku, keď prvostupňové rozhodnutie vo vyššie naznačenom smere zmenil. Správne tiež uviedol, že v ostatných častiach sa prvostupňové rozhodnutie ponecháva v platnosti, t.j. bez zmeny, čo prispieva taktiež k zrozumiteľnosti a určitosti správneho rozhodnutia ako takého. Zmätočné by bolo nesporne rozhodnutie, ktorým by bolo napríklad prvostupňové rozhodnutie zrušené a zároveň by bolo odvolanie zamietnuté a rozhodnutie potvrdené. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa § 3 ods. 2 O SprP správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Podľa § 33 ods. 2 SprP správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa § 60a SprP ustanovenia prvej až tretej časti sa primerane vzťahujú aj na konanie o odvolaní. Podľa § 140 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, ak nie je výslovne uvedené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach Správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností. Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v § 32 ods. 1 Správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti a postupuje v súlade so Správnym poriadkom, aj keď účastník správneho konania je nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Treba zároveň rozlišovať od práva účastníka na vyjadrenie sa k začatiu konania, ako aj jeho práva na predkladanie alebo navrhovanie dôkazov, od jeho práva vyjadriť sa k podkladom alebo dôkazom zabezpečeným v konaní správnym orgánom, ktoré sú podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu vo veci samej, ktoré právo účastníkovi správneho konania zákonodarca ustanovil v § 33 Správneho poriadku. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania, pričom sa môže vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Z uvedených dôvodov povinnosťou správneho orgánu je umožniť účastníkovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia oboznámil s dôkazmi, ako aj so všetkými podkladmi, ktoré sú podkladom pre rozhodnutie vo veci, a za tým účelom oznámiť účastníkovi, že má možnosť sa vyjadriť pred vydaním rozhodnutia. Správny orgán v konaní môže pokračovať a vydať rozhodnutie, ak sa účastník svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavacom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je individuálne a je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu. V tejto veci je však zrejmé, že žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodujúc o podanom odvolaní žalobkyne nevykonával vo veci žiadne dokazovanie a neobstarával ani žiadne podklady pre svoje rozhodnutie, keďže vychádzal iba zo spisu predloženého mu prvostupňovým orgánom a preto ani nemohol porušiť povinnosť stanovenú v § 33 ods. 2 Správneho poriadku. K doplneným žalobným dôvodom týkajúcim sa toho, že časť stavby je na cudzom pozemku, resp. balkóny presahujú hranice pozemku žalobkyne, treba uviesť, že skutočnosť, že žalobkyňa toto zistila až neskôr, t.j. po realizácii stavebných prác, je irelevantná, pretože žalobkyňa bola povinná pred začatím akýchkoľvek stavebných prác stavbu riadne vytýčiť. Irelevantný je aj statický posudok, ktorý síce pripúšťa technické riešenie sanácie - odstránenia balkónov na prístavbe domu, ale sanáciu zároveň nedoporučuje. Je nepodstatné ekonomicko-funkčné hľadisko zabezpečovacích a statických úprav, ale podstatným pre vec je to, že ide o práce vykonané v rozpore s právoplatne vydaným povolením, to znamená, že ide o „čiernu“ stavbu a táto neprimeraným spôsobom zasahuje do oprávnených práv a záujmov vlastníkov susedných nehnuteľností a preto je potrebné nájsť také technické riešenie a vypracovať takú projektovú dokumentáciu, bez ohľadu na ekonomickú stránku, ktorá bude vyhovujúca. Žalobkyňa má pritom stále možnosť sa dohodnúť s vlastníkmi susedných nehnuteľností na takom riešení, ktoré by bolo pre všetky zainteresované strany vyhovujúce a pre žalobkyňu samotnú by znamenalo potrebu vykonania čo najmenších zásahov do stavby. Súd preskúmal všetky námietky žalobkyne a konštatuje, že správne orgány rozhodli v súlade s platnými právnymi predpismi. Záverom je potrebné ešte ku konaniu žalobkyne, ktorá poukazuje na porušenie zákona zo strany správnych orgánov a porušenie jej práv, uviesť, že práve žalobkyňa ako stavebníčka porušila právne predpisy tým, že bez povolenia zrealizovala stavbu, ktorá je v rozpore s tým, čo bola oprávnená realizovať, ďalej nerešpektovala výzvu na zastavenie prác, nebola súčinná so správnymi orgánmi a v podstate si sama zavinila tento stav. Treba uviesť, že vlastnícke právo je síce absolútnym právom, ktoré pôsobí erga omnes, ale ochranu mu je možné poskytnúť len vtedy, ak bolo nadobudnuté v súlade so zákonom, čo v danom prípade určite nie je. Je nepochybne potrebné vo verejnom záujme regulovať výstavbu jednak v záujme zachovania životného prostredia či iných všeobecne uznávaných hodnôt, ako aj v záujme samotných práv ostatných účastníkov správneho konania. Ako aj ústavný súd uviedol, dodatočné povolenie neoprávnenej stavby by mohlo byť chápané ako precedens a byť návodom pre ostatných ako obísť zákon. Stavebník nepovolenej stavby by v žiadnom prípade nemal mať viacej práv, resp. by nemal mať menej povinností ako stavebník, ktorý vykonáva stavbu na základe právoplatného stavebného povolenia a v súlade s ním. Z postupu stavebníčky však vyplýva, že táto postupovala v rozpore so stavebným povolením, keď sa zrejme spoliehala na ubezpečenie jej architekta resp. stavebného dozora, že všetko bude v poriadku. Takýmto spôsobom postavila správne orgány pred hotovú vec spoliehajúc sa zrejme nato, že stavebnému úradu napokon nezostane nič iné, než akceptovať status quo a stavbu dodatočne povoliť. Správne orgány však podľa názoru súdu v takýchto prípadoch musia mať na zreteli, že stavba bola nepovolená (resp. v dotknutej časti nepovolená), prebiehala teda svojvoľne a bez dodržania základných podmienok a požiadaviek pre realizáciu stavieb a tiež bez rešpektovania práv susedných vlastníkov. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobkyne neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobkyne v konaní tejto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto prípade zásadne podľa ustálenej judikatúry nemá právo na náhradu trov konania a žiaden z ďalších účastníkov si náhradu trov konania neuplatnil. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.