Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/125/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201421 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201421.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., IČO: 00 618 322, Brečtanová 1, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná Mgr. Peter Ďurček, konateľ spoločnosti a advokát, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej republiky, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. RL/61/2011 zo dňa 26.04.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. RL/61/2011 zo dňa 26.04.2011, ktorým žalovaný uložil žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon č. 308/2000 Z.z. alebo zákon) sankciu - upozornenie na porušenie zákona - povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 16.10.2010 o cca 22:40 hod. odvysielal po programe Začarovaní komunikáty označujúce za sponzora programu spoločnosť Orange Slovensko, a.s. a Danone s.r.o., ktoré naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Žalobca sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia mu veci na ďalšie konanie s tým, že správny orgán zasiahol do jeho práva na súdnu a inú ochranu garantovanú článkom 46 ods. 1,2 Ústavy SR, nezákonným postupom žalovaného sa žalobcovi odňala možnosť konať, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Poukázal na § 4 a § 71 ods. 1 zákona. Zásah do práva na súdnu a inú ochranu garantovaného článkom 46 ods. 1, 2 Ústavy SR videl žalobca v použití procesného postupu mimo ústavný a zákonný rámec tým, že žalovaný vydal jedno meritórne rozhodnutie, ktorým skončil viacero správnych konaní. Takýto postup nemá zákonný základ a je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR ako aj s procesnou úpravou správneho konania v § 3 ods. 3 Správneho poriadku. Žalobca uviedol, že napadnutému rozhodnutiu predchádzali dve správne konania - č. 14-PLO/ O-129/2010 a č. 13-PLO/O-128/2010. Nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného, že vzhľadom na predmet týchto správnych konaní a na povahu a účel sankcie - upozornenie na porušenie zákona, Rada rozhodla, že s prihliadnutím na zásadu hospodárneho vedenia správneho konania je v predmetných správnych konaniach účelné vydať jedno meritórne rozhodnutie. Podľa žalobcu išlo o dve samostatné konania, ktoré nemožno ukončiť prostredníctvom jedného meritórneho rozhodnutia, bez procesného vyporiadania sa so zlúčením konaní. Nesprávnym postupom žalovaného mu bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Žalovaný postupoval nesprávne, keď rozhodol o udelení jednej sankcie v nezávisle začatých konaniach, ktoré medzi sebou nemajú žiadny formálny procesný vzťah, pričom správny procesný postup je zárukou spravodlivosti a ústavnosti rozhodovania správneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a rozhodnutie žalovaného taktiež vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výrok napadnutého rozhodnutia je nezrozumiteľný pre neurčitosť alebo nedostatok dôvodov, keďže žalovaný identifikoval predmetné komunikáty ako sponzorské odkazy. Ak by aj žalovaný rozhodol, že sa jednalo o odvysielanie reklamného obsahu, nie je možné tvrdiť, že nebol rozoznateľne a zreteľne oddelený od iných častí programovej služby, nakoľko je zrejmé, že žalovaný identifikoval obsah bez akýchkoľvek problémov. Odvysielané komunikáty neboli súčasťou celku, v ktorom boli v uvedenom čase odvysielané reklamné šoty a zároveň, ako je to z napadnutého rozhodnutia zrejmé, uvedené komunikáty boli rozoznateľne a zreteľne oddelené od iných zložiek programovej služby. Žalobca poukázal na časť odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ohľadne „pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov“, pričom podľa názoru žalobcu z odôvodnenia vyplýva, že žalovaný vydal text, ktorý nazval návrhom „pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov“, a tento text doručil vysielateľovi. Následne však konštatuje, že na vydanie takýchto pravidiel nemá právomoc. Vyplýva z neho tiež, že spôsob, ako stanoviť záväzné pravidlá pre vysielanie sponzorských odkazov, je prostredníctvom rozhodovacej činnosti. Žalobca nevie, čo presne bolo obsahom dokumentu s názvom „pravidlá pre vysielanie sponzorských odkazov“, pričom v súčasnosti ho žalovaný sankcionoval pre postup, ktorý je na území SR v oblasti vysielania dlhodobo zaužívaný. Argumentácia žalovaného je v kontexte výroku a odôvodnenia rozhodnutia zmätočná, neurčitá a nezrozumiteľná. Vysielateľ v dobrej viere podloženej dlhoročnou praxou vysielal sponzorské odkazy v zmysle určitej formy a žalovaný následne bez upozornenia rozhodol o sankcionovaní tohto postupu, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne. Žalovaný navyše rozhoduje v individuálnych veciach individuálne a preto žalobca považuje akékoľvek stanovenie záväzných pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov prostredníctvom rozhodovacej činnosti za v rozpore so základnými ústavnými princípmi platnými v SR. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca uviedol, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty porušenia povinnosti podľa § 34 ods. 1 zákona, keďže aj žalovaný identifikoval jednotlivé komunikáty bez akýchkoľvek problémov a v odôvodnení rozhodnutia ich označuje ako sponzorské odkazy. Vo vyjadrení k obsahu žaloby navrhol žalovaný túto zamietnuť. Poukázal na § 32 ods. 1, § 34 ods. 1, § 38 ods. 1, 2 zákona s tým, že vo výroku rozhodnutia vo vzťahu k porušeniu § 34 ods. 1 zákona žalovaný presne a nezameniteľne špecifikoval, ktoré komunikáty naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona. V rámci odôvodnenia rozhodnutia žalovaný podrobne odôvodnil, prečo uvedené komunikáty naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 a § 37a ods. 2 zákona a tiež odôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že uvedené komunikáty neboli rozoznateľne a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby. Žalobca bol v zmysel § 34 ods. 1 zákona povinný odvysielať reklamu tak, aby bola rozoznateľne a zreteľne oddelená od iných častí programovej služby takým spôsobom, ktorý vylúči zameniteľnosť reklamy s inými zložkami programovej služby. Žalovaný pri posudzovaní možných porušení zákona č. 308/2000 Z.z. v zmysle zásady spoľahlivého zistenia skutkového stavu vychádza vždy zo záznamu vysielania, t.j. z toho, čo bolo reálne odvysielané. Žalovaný uviedol, že nevidí žiadny logický dôvod, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že vydaním jedného meritórneho rozhodnutia vo viacerých správnych konaniach bolo zasiahnuté do žalobcovho práva na súdnu a inú ochranu. Poukázal na fakt, že žiadne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu vrátane Ústavy SR neobsahuje zákaz vydania jedného meritórneho rozhodnutia vo viacerých správnych konaniach. Ani Správny poriadok neobsahuje explicitnú úpravu, ktorá by ukladala správnemu orgánu ukončiť každé správne konanie práve jedným meritórnym rozhodnutím. Predmetom obidvoch správnych konaní bolo možné porušenie § 34 ods. 1 zákona, pričom v obidvoch správnych konaniach k porušeniu zákonných ustanovení došlo odvysielaním komunikátov, ktoré označovali sponzora toho istého programu, pričom tieto komunikáty naplnili definíciu reklamy v zmysle § 32 ods. 1 zákona a teda museli spĺňať podmienky ustanovené pre reklamu. Jednalo sa o komunikáty, ktoré označovali sponzora identického programu a boli odvysielané za sebou po skončení tohto programu. Žalobca bol osobitne v každom správnom konaní vyzvaný na vyjadrenie k predmetu správneho konania ako aj k jeho podkladom a tiež mu bola daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam každého správneho konania na ústnom pojednávaní. Po zvážení všetkých týchto skutočností žalovaný skonštatoval, že s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti vedenia konania je účelné v daných správnych konaniach vydať jedno meritórne rozhodnutie. Týmto postupom nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu konať pred správnym orgánom. Poukázal tiež na neexistujúcu spojitosť medzi vydaním právne nezáväzného konzultačného materiálu „pravidlá pre vysielanie sponzorských odkazov“ vytvoreného pre účely stretnutia s vysielateľmi ohľadom vysielania sponzorských odkazov, so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia. Uvedený dokument sumarizoval hlavné tézy, ktoré obsahovala analýza vysielania sponzorských odkazov, ktorá bola vyhotovená na objednávku Európskej komisie. Tento materiál nie je právne záväzný, popisuje iba vzniknutú situáciu, avšak neobsahuje právny výklad sporných ustanovení. S otázkou dlhodobo zaužívanej praxe sa žalovaný vysporiadal pri odôvodnení uloženia sankcie a s prihliadnutím na právnu istotu a s tým spojenú predvídateľnosť rozhodovania správneho orgánu uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a nasl. O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalovaný dňa 11.01.2011 prijal uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi vo veci možného porušenia § 34 ods. 1 zákona v súvislosti s tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 16.10.2010 o cca 22:40 hod. po programe Začarovaní odvysielal komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť Orange Slovensko,a.s., ktorý mohol naplniť definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona, čím mohlo dôjsť k odvysielaniu reklamného šotu bez jeho rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby. Rovnako v tento deň prijala uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi s rovnakým obsahom s výnimkou sponzora programu, ktorým bola v danom prípade spoločnosť Danone s.r.o.. Oznámenia o začatí konaní boli žalobcovi doručené dňa 16.02.2011. Začatie správnych konaní č. 14-PLO/O-129/2011 a č. 13-PLO/O-128/2011 vo veci dohľadu nad dodržiavaním zákona bolo v súlade so zákonom. Žalobca ako účastník konania bol vyzvaný, aby sa k predmetu jednotlivých konaní vyjadril, prípadne navrhol dôkazy. Listom zo dňa 08.03.2011 bol žalobca opätovne vyzvaný na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie. Vyjadrenie žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 07.04.2011 a na žiadosť žalobcu bolo nariadené ústne pojednávanie na deň 26.04.2011, na ktorom sa zúčastnil zástupca žalobcu. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. RL/61/2011 zo dňa 26.04.2011 rozhodol tak, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona tým, že odvysielal dňa 16.10.2010 po programe Začarovaní o cca 22:40 hod. komunikáty označujúce za sponzora programu spoločnosť Orange Slovensko, a.s. a Danone s.r.o., ktoré naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona bez ich oddelenia zvukovo-obrazovými prostriedkami od tohto programu, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby, za čo mu uložil podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Komunikát spoločnosti Danone s.r.o. obsahoval obrazovú zložku: Na obrazovke obrazovka televízora s nápisom Fantasia, ktorý sa tvaruje v bielej hmote, následne záber na výrobok - premiešavanie sa džemovej časti s bielou jogurtovou, lyžička naberajúca obsah téglika, žena, olizujúca lyžičku, žena sa následne usmieva. Na obrazovke záber na výrobok s označením „Fantasia“. Pod výrobkom nápis : „Sponzorom programu je spoločnosť Danone s.r.o.“. Verbálna zložka: „Príjemne sa nalaďte a vychutnajte si fantastický filmový večer do poslednej lyžičky s fantáziou. Fantásia, viac ako jogurt.“. Komunikát spoločnosti Orange Slovensko, a.s. obsahoval obrazovú zložku: Animovaný obraz so statistickými postavami sediacimi na pohovke, žena stojaca pri okne, následne sa zaťahujú žalúzie na okne, záber na ľudí sediacich na pohovke. Potom čierna obrazovka s oranžovou hviezdou a nápisom: „FiberNet neobmedzený internet s rýchlosťou svetla“. Obraz strieda ďalší - na čiernom pozadí oranžový štvorec - logo spoločnosti Orange, pod ním nápis: „www.orangedoma.sk. Sponzorom programu je Orange Slovensko, a.s.. Z ustanovenia § 4 zák. č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že žalovaný je orgánom verejnej správy, ktorého prvoradým poslaním je presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom citovaným zákonom. Do jeho pôsobnosti patrí aj ukladanie sankcií vysielateľom a prevádzkovateľom retransmisie, stanovených §§ 64-67 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom na konanie podľa tohto zákona sa podľa § 71 zák. č. 308/2000 Z.z. vzťahuje Správny poriadok s výnimkou ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, § 53, § 54, § 56 až 68 Správneho poriadku. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.: „Reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.“ Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.: „Vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky.“ Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.: „Sponzorovanie na účely tohto zákona je plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Sponzorovanie nie je plnenie podľa prvej vety, ktoré poskytla právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je vysielateľom alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo tento program vyrobila.“ Podľa § 38 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.: „Ak je program alebo séria programov čiastočne alebo ako celok sponzorovaný, musí byť vysielateľom a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie zreteľne označený názvom, ak ide o právnickú osobu, obchodným menom alebo menom a priezviskom, ak ide o fyzickú osobu, ktorá plnenie poskytla, na začiatku programu a na konci programu. Vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie môže na začiatku programu a na konci programu namiesto označenia podľa prvej vety označiť sponzorovaný program alebo sériu programov logom sponzora alebo odkazom na výrobok alebo službu sponzora.“ Podľa názoru súdu žalovaný svojim procesným postupom neporušil právo žalobcu na súdnu a inú ochranu garantovanú mu článkom 46 ods. 1,2 Ústavy SR a tiež mu nebola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom tým, že rozhodol jedným meritórnym rozhodnutím o dvoch pôvodne samostatne začatých správnych konaniach č. 14-PLO/O-129/2011 a č. 13-PLO/O-128/2011, ktoré začali zhodne toho istého dňa vo veci možného porušenia § 34 ods. 1 zákona. Predmetom obidvoch správnych konaní bolo odvysielanie komunikátov označujúcich sponzorov jedného programu, tieto boli odvysielané po rovnakom programe cca v rovnakom čase a žalovaný správne dospel k záveru, že s poukazom na skutkový stav je odôvodnené uložiť rovnakú sankciu - upozornenie na porušenie zákona, keď s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti vedenia správneho konania bolo účelné vydať v týchto správnych konaniach jedno meritórne rozhodnutie. Medzi základné pravidlá konania uvedené v § 3 Správneho poriadku patrí aj povinnosť správnych orgánov, aby dbali nato, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Zásada hospodárnosti (procesnej ekonómie) vyjadruje požiadavku, aby správny orgán v konaní použil také prostriedky, ktoré sú jednoduché, účinné, nezvyšujú náklady a pritom vedú k správnemu rozhodnutiu. Táto zásada však logicky nesmie byť na ujmu kvality rozhodnutia, najmä presného a úplného zistenia skutočného stavu veci. V danom prípade však neboli porušené žiadne procesné práva žalobcu ako účastníka správneho konania, keďže tento bol v každom správnom konaní osobitne vyzvaný, aby sa vyjadril k predmetu správneho konania ako aj k jeho podkladom a to dokonca opätovne, pričom žalobca mal na vlastnú žiadosť tiež možnosť vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam každého správneho konania na ústnom pojednávaní dňa 26.04.2011. Písomné vyjadrenie žalobcu k predmetu obidvoch správnych konaní bolo žalovanému doručené 07.04.2011. Žalovaný teda so žalobcom riadne konal a tomuto umožnil využiť všetky jeho procesné práva. V žiadnom prípade teda nemožno tvrdiť, že by mu bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom a že by zvoleným procesným postupom bolo negatívne zasiahnuté do jeho práva na súdnu a inú ochranu. Treba uviesť, že zvolený postup žalovaného nie je v rozpore so Správnym poriadkom ani iným všeobecne záväzným právnym predpisom. Možno však vytknúť žalovanému, že o úmysle ukončiť obe správne konania jedným rozhodnutím nebol žalobca informovaný a o uvedenom sa dozvedel až z obsahu napadnutého rozhodnutia, keď tento postup žalovaný odôvodnil s prihliadnutím na zásadu hospodárneho vedenia správneho konania. Uvedené pochybenie však nepredstavuje takú vadu konania, ktorá by odôvodňovala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a potrebu jeho zrušenia. Tvrdenie žalobcu, že výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného je nezrozumiteľný pre neurčitosť alebo nedostatok dôvodov, súd odmieta. Výrok napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky zákonné náležitosti, presne a nezameniteľne špecifikuje, ktoré komunikáty naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona a žalovaný tiež zrozumiteľne uviedol, že týmto konaním došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Výrok je napokon zrozumiteľne a celkom podrobne odôvodnený, pričom súd sa s dôvodmi uvedenými žalovaným v napadnutom rozhodnutí stotožňuje. Súd nepovažuje za potrebné, aby inými slovami vyjadroval to, čo už zrozumiteľne odôvodnil žalovaný v napadnutom rozhodnutí, a tým potvrdzoval správnosť rozhodnutia žalovaného v uvedenej časti. Nie je povinnosťou súdu inými slovami zopakovať to, čo už vecne správne vyjadril správny orgán. Súdny prieskum nie je založený na zisťovaní nového skutkového stavu súdom, ale na prieskume zákonnosti, v rámci ktorého súd zisťuje správnosť aplikácie zákona na daný skutkový stav a správnosť interpretácie zákonných pravidiel z právnej argumentácie a z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného. V danom prípade nebol divák žiadnym spôsobom informovaný o skutočnosti, že dané komunikáty sú komerčného charakteru - reklamou, čím došlo jednoznačne k porušeniu § 34 ods. 1 zákona. Správne žalovaný poukázal na to, že pri posudzovaní možných porušení zákona v zmysle zásady spoľahlivého zistenia skutkového stavu vychádza vždy zo záznamu vysielania, t.j. z toho, čo bolo reálne odvysielané. Aj súd zdieľa názor, že samotná skutočnosť, akým spôsobom je určitý komunikát označený v prepise/ popise skutkového stavu, nemôže ovplyvniť alebo zmeniť to, čo bolo jeho obsahom, či teda daný komunikát naplnil definíciu reklamy a ani to, či bol predmetný komunikát oddelený od iných častí programovej služby podľa § 34 ods. 1 zákona. K námietkam týkajúcim sa „pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov“ súd uvádza, že sa taktiež stotožňuje s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozhodnutí a zdôrazňuje, že išlo výlučne o pracovný dokument, pre potreby stretnutia žalovaného s vysielateľmi ohľadom vysielania sponzorských odkazov, a tento dokument bol nazvaný ako „pravidlá pre vysielanie sponzorských odkazov“. Dokument sumarizoval hlavné tézy, ktoré obsahovala analýza vysielania sponzorských odkazov, ktorá bola vyhotovená na objednávku Európskej komisie. Bol zaslaný na pripomienkovanie vysielateľom, ktorá skutočnosť je nesporne preukázaná zo spisu. Uvedený dokument nikdy nebol záväzným stanoviskom žalovaného. Žalovaný správne poukázal na absenciu svojej kompetencie v danom smere a preto vytvoril iba pracovný dokument slúžiaci pre diskusiu k tejto otázke. Ku konsenzu zástupcov vysielateľov a žalovaného napokon nedošlo a jediným nástrojom žalovaného, ktorým môže usmerňovať a ovplyvňovať v súlade so zákonom činnosť vysielateľov, je rozhodovacia činnosť žalovaného, ku ktorej sa samozrejme neskôr pripája aj samotná prax správnych súdov. Neexistuje teda súvislosť medzi vydaním uvedeného pracovného dokumentu a napadnutým rozhodnutím. S otázkou dlhodobej zaužívanej praxe sa žalovaný správne vysporiadal pri odôvodnení uloženia sankcie, keďže sankcia spočívala iba v upozornení na porušenie zákona. Žalovaný je v zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku povinný rozhodovať tak, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely a práve z tohto dôvodu môže žalovaný svojimi rozhodnutiami stanoviť určitý štandard, podľa ktorého sa bude v obdobných veciach postupovať. Napokon treba uviesť, že aj podľa názoru súdu odvysielané komunikáty svojim obsahom naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona, čiže nešlo o sponzorské odkazy a keďže reklama musí byť rozoznateľne a zreteľne oddelená od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby, došlo k porušeniu povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona, za čo žalovaný uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona. Pre úplnosť treba dodať, že sponzorovanie, ktorého vonkajším prejavom v televíznom vysielaní je práve sponzorský odkaz, s reklamou veľmi úzko súvisí. Sponzorovanie ako aj reklamu totiž možno považovať za určitú formu propagácie a je jedno, či priamo osoby sponzora, jeho výrobkov, služieb alebo iných výkonov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 32 ods. 1 a § 38 ods. 1 zákona je zrejmé, že samotný zákon hranicu medzi sponzorským odkazom a reklamou celkom jednoznačne nevymedzuje. Je preto nutné súhlasiť s názorom žalovaného, že práve svojou rozhodovacou činnosťou a v prípade neskoršieho súdneho prieskumu zákonnosti i rozhodovacou činnosťou správnych súdov, je potrebné stanoviť túto hranicu pre každý konkrétny prípad. V súvislosti s kritériami pomáhajúcimi odlíšiť reklamu od sponzorského odkazu, súd poukazuje na známu judikatúru NSS ČR č.j. 7 As 80/2009 a č.j. 7 As 81/2005. Základným účelom sponzorovania je vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej alebo fyzickej osoby, či jeho výrobku (tzv. goodwill). Tento účel musí slúžiť ako odlišujúce kritérium pre reklamu a sponzorovanie, pretože tam, kde by sponzorský odkaz nabádal na kúpu určitého výrobku podnikateľa, by už nešlo o sponzorský odkaz ale reklamu. Sponzorovaním si tak sponzor vytvára goodwill, povedomie u diváka, prezentuje svoju existenciu, predmet činnosti a výsledok tohto predmetu, aby ho následne reklamou presvedčil o kúpe tohto výrobku. Klasickým príkladom sponzorského odkazu vytvoreného podľa zákona bude grafická prezentácia loga sponzora, jeho výrobku, sprevádzaná sloganom charakterizujúcim sponzora, či jeho výrobku, skôr statického charakteru s uvedením, že sa jedná o sponzora konkrétneho programu. V žiadnom prípade nemôže ísť o také stvárnenie, kde by ústredným motívom bolo presvedčiť diváka na kúpu určitého výrobku zdôrazňovaním jeho kvalít, porovnávaním s podobnými výrobkami, či nejaký reklamný príbeh, t.j. dynamický charakter vysielaného oznámenia. Je zrejmé, že jediným rozlišujúcim kritériom medzi reklamou a sponzorovaním vyplývajúcim priamo zo zákona je účel, ktorý má posudzovaný spot naplniť. Žalovaný musí pri hodnotení odvysielaného spotu najmä posúdiť, či sú údaje v ňom uvedené primárne len informatívneho charakteru alebo už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb. Kritériom pre hodnotenie skutočného účelu spotu sú potom prostriedky, ktorými má byť tohto účelu dosiahnuté. Toto kritérium už nevyplýva priamo zo zákona. Uvedenými prostriedkami teda môžu byť v prípade spotu odvysielaného v rámci televízneho vysielania v podstate akékoľvek jeho obrazové alebo zvukové výrazové prostriedky. Pre posúdenie môže byť podstatný napríklad slogan a to či už v textovej alebo zvukovej forme alebo naopak jeho absencia. Relevanciu má nepochybne zreteľný poukaz na určitú vlastnosť propagovaného výrobku, na to, že výrobok je novinkou, či informácia o tom, kde ho možno kúpiť. Evidentne reklamné bude tiež oznámenie informujúce o cene výrobku, zľavách alebo priamo porovnávajúce určitý produkt s konkurenčnými produktmi. Ďalšou skutočnosťou pre záver, že spot mal za cieľ presvedčiť diváka na kúpu produktu, môže byť jeho dynamika. V tejto súvislosti je však nutné zdôrazniť, že dynamické stvárnenie spotu nie je nutným znakom reklamy, avšak skôr svedčí tomu, že o reklamu pôjde. Dynamika spotu bude relevantná v prípade, že spolu vytvára reklamné oznámenie, t.j. presvedčovací proces, ktorý je pre diváka priamou ponukou k nákupu výrobku. Aj dynamický spot môže byť za istých okolností len sponzorským odkazom, a to najmä vtedy, pokiaľ sa v ňom neobjavujú vedľa dynamického stvárnenia žiadne ďalšie pohnútky na kúpu, nie sú tam zmieňované určité kvality alebo vlastnosti produktu, prípade pokiaľ nie je produkt vôbec spomínaný. Naopak, aj statický spot môže byť reklamou v prípade, keď napriek statickému stvárneniu ostatné zložky spotu majú jednoznačne reklamný obsah (napr. statická informácia o cene výrobku). Vždy je však potrebné hodnotiť celkové vyznenie - obsah spotu a to z hľadiska ústredného motívu, ktorý by mal vychádzať z jeho jednotlivých prvkov a z ich vzájomných súvislostí. Pre reklamu je typické, že jej primárnou funkciou je presvedčiť diváka k predaju, nákupu alebo prenájmu výrobkov alebo služieb. Ak je naopak primárnym cieľom spotu informovať diváka len o existencii výrobku alebo služby, nejedná sa o reklamu. Vzhľadom k tomu, aký široký priestor zákon prenecháva pre interpretáciu relevantných ustanovení pokiaľ ide o reklamu a sponzorský odkaz, je medzi nimi len veľmi ťažké vymedziť ostrú hranicu a preto je potrebné v každom jednotlivom prípade stanoviť a zohľadniť všetky, niekedy aj veľmi detailné alebo zdanlivo marginálne okolnosti konkrétneho odvysielaného spotu. Len na základe komplexného posúdenia všetkých zložiek odvysielaného spotu môže žalovaný a v prípade prieskumu zákonnosti jeho rozhodnutia i správny súd, vo veci kvalifikovania rozhodnúť. Komunikát spoločnosti Orange Slovensko, a.s. v rámci vizuálnej zložky obsahoval informáciu „FiberNet neobmedzený internet s rýchlosťou svetla“. Aj podľa názoru súdu vyjadrenia „neobmedzený internet“ resp. „internet s rýchlosťou svetla“ jednoznačne pozitívne, kvalitatívne hodnotia konkrétnu službu sponzora programu a tieto informácie slúžili výlučne na propagáciu predmetnej služby sponzora programu a teda podporovali jej predaj. Komunikát spoločnosti Danone, s.r.o. obsahoval verbálnu zložku „Príjemne sa nalaďte a vychutnajte si fantastický filmový večer do poslednej lyžičky s fantáziou. Fantasia, viac ako jogurt“. Aj v danom prípade vyjadrenie „Fantasia, viac ako jogurt“ je jednoznačne pozitívne, kvalitatívne hodnotí daný produkt a vyjadrenie „vychutnajte si spolu s Fantasiou“ v spojitosti s vizuálnom zložkou demonštrujú pozitívny, príjemný zážitok spotrebiteľa pri konzumácii daného produktu a teda tento komunikát nesporne prostredníctvom verbálnej a vizuálnej časti navodzuje atmosféru, ktorá v divákovi evokuje predstavu „fantastického“ zážitku v prípade konzumácie predmetného produktu. Tento komunikát tiež podľa názoru súdu podporoval predaj tohto produktu. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd v zhode s názorom žalovaného konštatuje, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 16.10.2010 odvysielal po programe Začarovaní o cca 22:40 hod. komunikáty označujúce za sponzora programu Orange Slovensko, a.s. a Danone s.r.o., ktoré naplnili definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto prípade zásadne podľa ustálenej judikatúry nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.