Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/155/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201633 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201633.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Železnice Slovenskej republiky Bratislava v skrátenej forme „ŽSR", IČO: 31 364 501, Klemensova 8, Bratislava, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: S/2011/01249-2.1 O-60/2011 zo dňa 23.06.2011, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: S/2011/01249-2.1 O-60/2011 zo dňa 23.06.2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Inšpektorátu práce Košice č.: 14/11/B zo dňa 25.02.2011 m e n í tak, že žalobcovi sa za porušenie povinnosti stanovenej v § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na čl. 1397 a čl. 1398 predpisu Železníc Slovenskej republiky Ž 1 Pravidlá železničnej prevádzky schválené generálnym riaditeľom ŽSR č. 750 / 2005 - O 220 s účinnosťou od 11.12.2005, pričom porušenie povinnosti spočíva v tom, že žalobca nezabezpečil, aby pracovisko a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov dňa 01.04.2010 v obvode železničnej stanice Spišská Nová Ves, keď určil dopravnú cestu pre skúšobnú jazdu hnacieho dráhového vozidla rady 131-051/052 v obvode železničnej stanice Spišská Nová Ves a nie v medzistaničnom úseku, pričom pri jazde hnacieho dráhového vozidla riadeným Q. došlo na prvej traťovej koľaji pred prevádzkovou budovou železničnej stanice Spišská Nová Ves k nárazu na stojaci osobný vlak, čím došlo k smrteľným pracovným úrazom Q., X. B., H.. Q. B. a závažnému pracovnému úrazu s ťažkou ujmou na zdraví X. V., u k l a d á pokuta 36.000 eur, ktorú je povinný zaplatiť na účet Inšpektorátu práce Košice vedený v Štátnej pokladnici č. 7000102404/8180, KS 1148, VS 1411, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: S/2011/01249-2.1 O-60/2011 zo dňa 23.06.2011, ktorým žalovaný ako odvolací orgán podľa § 6 ods. 1 písm. b/ a § 21 ods. 2 zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Inšpektorátu práce Košice č.: 14/11/B zo dňa 23.02.2011 tak, že odvolanie žalobcu podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím uložil žalobcovi pokutu podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. vo výške 69.000 eur za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zák. č. 125/2006 Z.z.: - § 6 ods. 1 písm. d/ zák. č 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o BOZP) v nadväznosti na čl. 1397 a čl. 1398 predpisu ŽSR Ž1 Pravidlá železničnej prevádzky schválené generálnym riaditeľom ŽSR č. 750 / 205 - O 220 s účinnosťou od 11.12.2005, pričom porušenie malo spočívať v tom, že žalobca ako zamestnávateľ nezabezpečil, aby pracovisko a organizácie práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov dňa 01.04.2010 v obvode železničnej stanice Spišská Nová Ves, keď určil dopravnú cestu pre skúšobnú jazdu hnacieho dráhového vozidla rady 131-051/052 v obvode železničnej stanice Spišská Nová Ves a nie v medzistaničnom úseku, pričom pri jazde hnacieho dráhového vozidla riadeným Q. V. došlo na prvej traťovej koľaji pred prevádzkovou budovou železničnej stanice Spišská Nová Ves k nárazu na stojaci osobný vlak, čím došlo k smrteľným pracovným úrazom Q. X. B., H.. Q. B. a závažnému pracovnému úrazu s ťažkou ujmou na zdraví X. V.. - § 9 ods. 1 zákona o BOZP s tým, že porušenie malo spočívať v tom, že žalobca ako zamestnávateľ sústavne nekontroloval a nevyžadoval dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce a bezpečných pracovných postupov dňa 01.04.2010 v železničnej stanici SNV, keď určil dopravnú cestu v obvode tejto železničnej stanice pri jazde hnacieho dráhového vozidla na prvej traťovej koľaji pred prevádzkovou budovou železničnej stanice SNV, následkom čoho došlo k nárazu na posledný vagón stojaceho osobného vlaku, čím došlo k smrteľným pracovným úrazom a závažnému pracovnému úrazu s ťažkou ujmou na zdraví. Žalobca sa domáhal, aby súd z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ O.s.p. zrušil napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátil žalovanému na nové konanie, eventuálne aby po zrušení týchto rozhodnutí konanie zastavil. Poukázal na svoje argumenty uvedené vo vyjadrení zo dňa 24.01.2011, v doplňujúcom znení zo dňa 10.02.2011, k začatiu správneho konania, ako aj v odvolaní a žiadal, aby súd uvedené podania považoval za súčasť žaloby. Namietal svoju pasívnu legitimáciu, aplikáciu nesprávneho predpisu, nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočne zistený skutkový stav, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov a napokon namietal neoprávnenosť uloženia pokuty ako aj jej výšku. Uviedol, že pri predmetnej udalosti nedošlo k žiadnemu poraneniu alebo zdravotnej ujme zamestnanca žalobcu a z hľadiska zákona o BOZP teda nedošlo k pracovnému úrazu a preto je správne konanie voči žalobcovi nezákonné. Postihnuté osoby neboli zamestnancami žalobcu, čo bolo nesporné, napriek tomu však žalovaný zotrval na nesprávnom postoji, keď žalobcu považoval za zamestnávateľa. Postavenie žalobcu je postavením správcu infraštruktúry, ktorý je povinný každému, kto splní zákonom predpísané podmienky, umožniť vstup na železničnú infraštruktúru. Prirovnal svoje postavenie k postaveniu Národnej diaľničnej spoločnosti pri správe diaľnic. Osoby, ktoré vstúpia s vozidlom na diaľnicu, nikto nepovažuje za zamestnancov tejto spoločnosti. Ani ich úrazy utrpené na diaľnici nie sú považované za pracovné úrazy tejto spoločnosti. Žiadna z postihnutých osôb teda nebola zamestnancom žalobcu a ani pre neho nevykonávala prácu. Dôsledkom nedostatočného rozlišovania jednotlivých zamestnávateľov a ich zamestnancov boli potom aj niektoré nesprávne hodnotenia a závery správneho orgánu. Žalobca má postavenie prevádzkovateľa železničnej infraštruktúry a Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s. prevádzkuje dopravu na dráhe. Prevádzkovanie dráhy a prevádzkovanie dopravy na dráhe upravujú osobitné predpisy a tieto aktivity si vyžadujú aj iné povolenia regulátora. Žalobca teda nemôže niesť zodpovednosť za konanie postihnutých osôb a ani za následky, ktoré vo vzťahu k týmto osobám v dôsledku predmetnej udalosti nastali. Žalovaný nepostupoval v súlade s § 84 ods. 3 zákona č. 513/2009 Z.z. o dráhach, podľa ktorého „Manažér infraštruktúry a železničné podniky sú zodpovední za svoju časť železničného systému a jeho bezpečnú prevádzku vo vzťahu k užívateľom železníc, cestujúcim, zamestnancom a tretím osobám, vrátane údržbových prác, dodávok materiálu a zadávania objednávok služieb. Pri kontrole a vyhodnocovaní rizík manažér infraštruktúry spolupracuje so Železničnou políciou“. Subsystém vozidlový park je subsystémom dopravcu - Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a.s. a nie žalobcu, pričom žalovaný nesprávnym rozdelením zodpovednosti medzi zamestnávateľov určil zodpovednosť žalobcu aj za tú časť subsystému, za ktorú žalobca nezodpovedá. Žalobca nesúhlasil s tým, že by porušil § 9 ods. 1 zákona o BOZP, keďže záver správnych orgánov sa neopiera o žiaden fakt a neboli vyžiadané žiadne podklady, protokoly alebo iné doklady, z ktorých by bolo zrejmé, či a v akých intervaloch zamestnávateľ kontroly uskutočňoval a či takéto kontroly napĺňali pojem sústavnej kontroly a vyžadovania dodržiavania predpisov...Žalovaný porušil princíp zistenia materiálnej ako aj formálnej pravdy. Žalobca zdôraznil, že predpis Ž1 - Pravidlá železničnej prevádzky je záväzný aj pre Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., predpis 3_S42 Predpis V25_2008 v1.2 vrátane príloh je interným predpisom Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a.s. a pre žalobcu a jeho zamestnancov je bezpredmetný. Správne orgány v danom prípade posudzovali a vykladali predpis žalobcu Ž1, avšak podľa žalobcu správnym orgánom takýto odborný výklad neprináleží. Poukázal na § 2 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z.. Podľa žalobcu správne orgány neuviedli ani jednu časť predpisu Ž1, ktorá by riešila otázky týkajúce sa ochrany života a zdravia. Obsah a náplň tohto predpisu bola určená vo vyhláške č. 250/1997 Z.z. „Pravidlami prevádzkovania dráhy je ustanovenie spôsobu a podmienok zabezpečenia dráhy, obsluhy dráhy a organizovania dopravy na dráhe“. „Podrobnejšie podmienky zabezpečenia dráhy, obsluhy dráhy a organizovania dopravy na dráhe upravujú jednotné technologické postupy a prevádzkové predpisy prevádzkovateľa dráhy“. Aj ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR určilo tento predpis ako národný bezpečnostný s hlavným obsahom „Označovanie zariadení v koľajisku, priechodný prierez, umiestňovanie návestidiel a upozorňovadiel, význam návestí, vlakový zabezpečovač, GVD - grafikon vlakovej dopravy, posun, zabezpečenie jázd vlakov, jazdy vlakov, zjednodušené riadenie dopravy, mimoriadnosti, operatívne riadenie dopravy, koľajové vozidlá, zostava vlaku, brzdenie, HDV - hnacie vozidlá. Otázky bezpečnosti zdravia a života sú u žalobcu riešené samostatným predpisom Bz1- Bezpečnosť zamestnancov v podmienkach železníc. Aj tento predpis určilo ministerstvo ako národný bezpečnostný s hlavným obsahom „Pracovná pohoda, komunikácie, bezpečnosť pri manipulácii s bremenami, bezpečnosť pri pohybe a práci v koľajisku, v koľaji, na trati a v ich tesnej blízkosti, zaistenie bezpečnosti zamestnancov v ostatných pracovných priestoroch, pri výkone ich ostatných pracovných činností a na pracovných cestách, zaistenie bezpečnosti osôb vyžadujúcich zvýšenú starostlivosť“. Správne orgány nesprávne vykladali predpis Ž1, pričom z tohto predpisu vyplýva, že na dráhe existujú len dva samostatné druhy úmyselného pohybu a to buď pohyb vlaku alebo ide o posun. Žalobca teda organizuje prácu tak, že realizuje buď predpisy týkajúce sa pohybu vlaku alebo predpisy týkajúce sa posunu. Správne orgány nesprávne posúdili pohyb vlaku a v nadväznosti na čl. 1397 a čl. 1398 predpisu Ž1 žalobca zopakoval tvrdenia uvedené v podaní zo dňa 24.01. a 24.03.2011. Zdôraznil, že výpravca v danom prípade postupoval na základe požiadavky dopravcu pri zabezpečovaní jeho požiadaviek ako pri posune, pričom posun je každý úmyselne a organizovane vykonávaný pohyb dráhového vozidla okrem jazdy vlaku. Aj v danom prípade išlo o úmyselný, organizovaný pohyb v Spišskej Novej Vsi a dôvod pohybu nie je požadovaný - skúšku HDV za podmienok posunu nevylučuje. HDV sa každý pohyb (tri pohyby) dovoľoval Návesťou č. 82 „Posun dovolený“ - biele svetlo, pričom žalobca poukázal na povinnosti, ktoré je vodič povinný dodržiavať. Tvrdenie žalovaného, že žalobca realizoval skúšobnú jazdu pod pojmom posun označil za nepravdivé. Žalobca žiadne skúšobné jazdy nerealizoval a pohyb vlaku realizoval dopravca. Žalobca len pripravil podmienky pre pohyb vlaku tak, ako to dopravca požadoval. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením správnych orgánov, že porušil § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o BOZP, keďže má vypracované predpisy týkajúce sa pracovných postupov, organizácie práce, ktoré sú v každodennej činnosti aj používané. Správny orgán neuviedol, ktorý pracovný postup alebo predpis je nesprávny, pričom sa ani nezaoberal skutkovými okolnosťami, resp. skutočnou príčinou nehody. Príčinou nehody nebola skutočnosť, že by žalobca nemal vypracované predpisy, alebo by boli tieto nesprávne alebo ich porušili jeho zamestnanci, ale skutočnou príčinou nehody bolo, že zamestnanci dopravcu nerešpektovali, prípadne priamo porušili predpisy upravujúce železničnú prevádzku - predpis Ž1. Hnacie dopravné vozidlo uviedli do pohybu v rozpore s predpismi zamestnanci dopravcu, títo zamestnanci dopravcu nedodržali ani predpisovú rýchlosť a znefunkčnili zariadenie zabraňujúce prekročeniu maximálne dovolenej rýchlosti pri posune. Žalobca poukázal na niektoré nepravdivé tvrdenia alebo skutkové zistenia správnych orgánov a odmietol tiež tvrdenie, že by sa podobné skúšobné jazdy pod pojmom posunu vykonávali opakovane aj pred 01.04.2010. Preukázal, že skúšobné jazdy podľa predpisu Ž1 čl. 1397 a čl. 1398 sa vykonávali na základe požiadavky dopravcu, po odsúhlasení zmenového plánu a zavedení vlaku v súlade s predpisom Ž1 čl. 1290. Ak dopravca požiadal o vykonanie skúšobnej jazdy, žalobca túto jazdu realizoval a zabezpečoval v súlade s predpismi. V predmetný deň však dopravca o takúto skúšobnú jazdu nepožiadal a preto nemohla byť ani realizovaná. Podľa názoru žalobcu pojem „vyskúšanie HDV“ nie je totožný s pojmom „skúšobná jazda HDV“. Ak rušňovodič požiadal o posun HDV, mal tiež dodržiavať podmienky určené pre posun. Žalobca namietal aj nekorektný výklad žalovaného ohľadne pojmu pracovisko vo vzťahu k železničnej stanici so starostlivosťou žalobcu o „cudzích“ zamestnancov zdržiavajúcich sa na pracovisku žalobcu. Pod pojmom pracovisko možno subsumovať priestory výpravcu a niektoré ďalšie, ale považovať celý priestor železničnej stanice vrátane nástupišťa a koľají za pracovisko žalobcu, na ktorom sa zdržiavajú „cudzí“ zamestnanci a z toho vyvodzovať povinnosti žalobcu v oblasti BOZP voči týmto zamestnancom, je neudržateľné. V danom prípade je železničná stanica, vrátane koľají, pre zamestnancov dopravcu pracoviskom dopravcu so všetkými dôsledkami. Namietal teda nesprávne zistený skutkový stav, oprávnenie žalovaného uložiť mu pokutu a tiež výšku pokuty. Zdôraznil, že predpis Ž1 je najmä predpisom technologickým a nie predpisom BOZP. Samotná výška pokuty je podľa žalobcu neprimerane vysoká oproti výške pokuty uloženej dopravcovi za porušenie predpisov priamo vedúcich k udalosti. Záverom žalobca uviedol, že jedným konaním - určeným dopravnej cesty - došlo k porušeniu dvoch ustanovení zákona o BOZP a každé porušenie zákona bolo zohľadnené pri ukladaní sankcie, čím došlo k porušeniu princípu za jeden skutok jeden trest. Napokon namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S 100/2011-25 zo dňa 19.09.2011 tento súd postúpil vec tunajšiemu súdu ako súdu miestne príslušnému na konanie. V písomnom vyjadrení k obsahu žaloby žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že z § 39 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s predpisom Ž1 - pravidlá železničnej prevádzky, je zjavné, že tieto pravidlá upravujú otázky týkajúce sa ochrany života a zdravia a sú predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Správne orgány sa nevyjadrovali ku kvalite tohto predpisu, ani nespochybňovali jeho platnosť. Poukázal na § 6 ods. 7 zákona o BOZP, podľa ktorého je každý zamestnávateľ povinný starať sa aj o bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých osôb, ktoré sa nachádzajú s jeho vedomím na jeho pracoviskách alebo v jeho priestoroch. Povinnosti zamestnávateľa sa teda netýkajú jeho vzťahu k len vlastným zamestnancom. Pokuta bola žalobcovi uložená preto, že nezabezpečil, aby pracovisko a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravia zamestnancov. Neorganizoval prácu tak, aby dňa 01.04.2010 nebola ohrozená bezpečnosť a zdravie zamestnancov v obvode železničnej stanice SNV, keď určil dopravnú cestu pre skúšobnú jazdu HDV v obvode tejto stanice a nie v medzistaničnom úseku. Ďalším porušením povinnosti žalobcu bolo, že sústavne nekontroloval a nevyžadoval dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce a bezpečných pracovných postupov dňa 01.04.2010, keď v predmetnej železničnej stanici určil dopravnú cestu v obvode tejto stanice pri jazde HDV. Porušenie predpisov zo strany iných subjektov nezbavuje žalobcu zodpovednosti za porušenie predpisov a to aj v súvislosti s objektívnou zodpovednosťou zamestnávateľa za správny delikt. Zdôraznil, že povinnosti stanovené právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sú základnými povinnosťami zamestnávateľa, nakoľko pri ich porušení nedochádza iba k ohrozeniu materiálnych hodnôt ale i k ohrozeniu života a zdravia zamestnancov. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že je iba správcom infraštruktúry. V rámci železničnej stanice sa takmer vždy bude jednať o spoluprácu zamestnancov žalobcu so zamestnancami dopravcu, resp. zamestnancami iných spoločností. Keďže predpis Ž1 - Pravidlá železničnej prevádzky spadá do okruhu predpisov na zaistenie BOZP, nemôže byť sporná právomoc inšpektorátu a v tejto súvislosti nie je možné akceptovať námietky žalobcu, že sa nejednalo o pracovný úraz, pričom železničná stanica je pracoviskom zamestnávateľa ŽSR a zamestnávateľ - ŽSR je povinný starať sa v zmysle § 6 ods. 7 zákona o BOZP o bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých osôb, ktoré sa nachádzajú s jeho vedomím na jeho pracoviskách alebo v jeho priestoroch. Preto je žalobca ako zamestnávateľ povinný zaisťovať bezpečnosť nielen svojich zamestnancov, ale aj ďalších osôb. Pokuta bola v danom prípade uložená s ohľadom na skutočnosť, že ide o tri samostatné subjekty a preto boli aj vypracované tri osobitné protokoly. Pri rozhodovaní bolo zohľadnené, že porušenia zo strany žalobcu neboli jedinými zistenými porušeniami v súvislosti s udalosťou, ale preukázané porušenia predpisov zo strany žalobcu uvedené vo výroku rozhodnutia boli jednoznačne v príčinnej súvislosti s udalosťou a preto bolo správne konanie a uloženie pokuty dôvodné. Podstatou pochybenia žalobcu je skutočnosť, že realizoval skúšobnú jazdu pod pojmom posunu. Účelom požadovanej jazdy nebol posun HDV, ale vyskúšanie účinku EDB počas jazdy HDV v obvode železničnej stanice SNV, pričom HDV bolo v tom čase v správkovom režime. Skúšobná jazda bola vykonaná v obvode železničnej stanice a nie v medzistaničnom úseku. Navyše sa takéto skúšobné jazdy pod pojmom posunu vykonávali opakovane aj pred 01.04.2010, čo vyplýva z výpovedí svedkov. Záverom uviedol, že správne orgány vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci, rozhodnutia obsahujú všetky predpísané náležitosti a sú v súlade s § 46 a 47 Správneho poriadku. Prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s § 3 ods. 1, ods. 4 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku a pri rozhodovaní o pokute postupoval v súlade s § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii a prihliadal na všetky skutočnosti v zmysle § 19 ods. 5, najmä na závažnosť zisteného porušenia povinnosti a závažnosť následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa, skutočnosť, či ide o ojedinelý výskyt nedostatku alebo opakované zistenie toho istého nedostatku a v nadväznosti na § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Podaním zo dňa 12.01.2012 žalobca predložil záverečnú správu z vyšetrovania vážnej nehody kategórie A1 v žst. Spišská Nová Ves, ku ktorej došlo dňa 01.04.2010. Poukázal na § 101 zák. č. 513/2009 Z.z. o dráhach, podľa ktorého je ministerstvo dopravy orgánom verejnej správy vo veci dráh a podľa § 102 ods. 1 písm. c/ je toto ministerstvo vyšetrovacím orgánom, ak ide o nehody a mimoriadne udalosti, ku ktorým došlo na železničných dráhach. Z uvedenej správy vyplýva, že príčinou vzniku nehody bolo prekročenie stanovenej rýchlosti pri posune rušňovodičom posunujúceho rušňa porušením technológie posunu; porušenie predpisu ŽSR Ž1 - Pravidlá železničnej prevádzky, čl. 545. Vznik nehody bol umožnený prepnutím vlakového zabezpečovača MIREL VZ1 z pracovného režimu „posun“ do pracovného režimu „prevádzka“ neidentifikovanou osobou; porušenie smernice PS_3_S23_T108_1991, čl. II., bod 6. Tiež z nej vyplýva porušenie predpisu V 2 ZSSK Cargo - Výkon rušňovej čaty, čl., kapitola 1 ods. 28- v kabíne rušňovodiča, z ktorej je HV riadené, môžu byť počas jazdy najviac 4 osoby vrátane rušňovej čaty, pokiaľ to priestor tejto kabíny umožňuje. Na pojednávaní dňa 25.01.2012 žalobca uviedol, že predpis Ž1 je technologickým predpisom, avšak má dosah aj na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. V tomto predpise sú zadefinované pojmy, čo je to posun a čo je to jazda. V daný deň išlo jednoznačne o posun a k tomuto smerovali aj všetky úkony vykonané výpravcom A.. Predpis Ž1 nedefinuje, čo je to skúšobná jazda. Tento pojem definovala vyhláška č. 250/1997 Z.z. a po jej zrušení zákon č. 513/2009 Z.z. V danom prípade nemohlo ísť o skúšobnú jazdu, pričom v danom prípade išlo na HDV o závadu EDB a táto nespadá do okruhu opráv, po ktorých je potrebné vykonať skúšobnú jazdu. Žalovaný poukázal na obsah výpovedí svedkov, z ktorých vyplýva, že rušňovodič Paugsch chcel vykonať skúšobnú jazdu, t.j. chcel preskúšať brzdy, ktoré mali mať predtým závadu. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 244 a nasl. O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, ako aj ich postup predchádzajúci vydaniu týchto rozhodnutí, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe vychádzajúc z dispozičnej zásady (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná a to v súvislosti s uložením pokuty 33.000 eur za porušenie § 9 ods. 1 zák. č. 124/2006 Z.z. o BOZP, keď podľa názoru súdu nebolo zistené a preukázané porušenie povinností uvedených v § 9 ods. 1 zákona o BOZP, ktoré malo podľa názoru správnych orgánov spočívať v tom, že žalobca ako zamestnávateľ sústavne nekontroloval a nevyžadoval dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie BOZP, zásady bezpečnej práce a bezpečných pracovných postupov..., keď určil dopravnú cestu v obvode žst. SNV pri jazde hnacieho dráhového vozidla na prvej traťovej koľaji pred prevádzkovou budovou žst. SNV. Preto v súlade s § 250j ods. 5 O.s.p. (keďže ide o vec uvedenú v § 250i ods. 2 O.s.p.) zmenil napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 36.000,- eur, ktorú je povinný zaplatiť na účet uvedený v prvostupňovom správnom rozhodnutí do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok súdu nahrádza uvedené rozhodnutia správnych orgánov v celom rozsahu. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať so spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že prvostupňový správny orgán - Inšpektorát práce Košice vykonal u žalobcu v dňoch 06.04.2010 až 15.07.2010 vyšetrovanie príčin vzniku závažného pracovného úrazu postihnutých X. B., H.. Q. B., X. V. a Q. V., ktorý sa stal dňa 01.04.2010 na prvej traťovej koľaji v žst. SNV. Zistené nedostatky sú uvedené v protokole č. IKO-03-13,32,49-2.3/P-J1,2-10 zo dňa 15.07.2010 a v dodatku č. 1 k protokolu zo dňa 11.01.2011, v časti G.-Z zistené nedostatky, ods. 1, písm. b/ v bodoch 1. a 2. - porušenie § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o BOZP a § 9 ods. 1 zákona o BOZP. Listom zo dňa 24.01.2011 správny orgán oznámil žalobcovi začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty vo výške 69.000 eur, pričom z návrhu na začatie konania o uložení pokuty v spojení s protokolom vyplýva, že za porušenie § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o BOZP bola navrhovaná a neskôr uložená pokuta vo výške 36.000 eur a za bod 2. - porušenie § 9 ods. 1 zákona o BOZP bola navrhovaná a neskôr uložená pokuta vo výške 33.000 eur. Žalobca sa k tomuto oznámeniu o začatí konania rozsiahle vyjadril a žiadal konanie zastaviť. Listom zo dňa 10.02.2011 svoje vyjadrenie k začatiu konania doplnil. Prvostupňový správny orgán žalobcovi uložil rozhodnutím zo dňa 25.02.2010 pokutu 69.000 eur za porušenie § 6 ods. 1 písm. d/ a § 9 ods. 1 zákona o BOZP. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 23.06.2011 tak, že podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. K rozsahu preskúmavacej právomoci súdu v správnom súdnictve treba s poukazom na žiadosť žalobcu uvedenú v žalobe, aby súd podania tvoriace obsah správneho spisu považoval za súčasť žaloby, uviesť, že správny súd preskúma rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, t.j. v medziach žalobných bodov, keďže v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený len s poukazom na dôvody uvedené účastníkom konania v správnom konaní. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušenie zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Na podania žalobcu obsiahnuté v administratívnom spise teda súd z týchto dôvodov neprihliadal, avšak obsah samotnej žaloby je v podstate zhodný s dôvodmi, ktoré žalobca uvádzal v správnom konaní, predovšetkým v odvolaní a s ktorými sa žalovaný podľa názoru súdu dostačujúco vysporiadal a svoje rozhodnutie, rovnako ako aj prvostupňový správny orgán, v súlade so zákonom odôvodnil. Krajský súd v Bratislave sa stotožnil so skutkovým stavom ako ho zistili správne orgány, ktoré vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie a postupovali v súlade s právnymi predpismi, pričom sa stotožnil aj s dôvodmi a zisteniami o porušení § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o BOZP žalobcom a v tomto smere prislúchajúcej pokuty vo výške 36.000 eur, avšak pokiaľ ide o vytýkané porušenie povinností uvedených v § 9 ods. 1 zákona o BOZP, je súd názoru, že k tomuto porušeniu nedošlo, resp. nebolo správnymi orgánmi preukázané. Súd nepovažuje za potrebné, aby inými slovami vyjadroval to, čo už zrozumiteľne odôvodnil žalovaný v napadnutom rozhodnutí, a tým potvrdzoval správnosť rozhodnutia žalovaného v uvedenej časti. Nie je povinnosťou súdu inými slovami zopakovať to, čo už vecne správne vyjadril správny orgán. Súdny prieskum nie je založený na zisťovaní nového skutkového stavu súdom, ale na prieskume zákonnosti, v rámci ktorého súd zisťuje správnosť aplikácie zákona na daný skutkový stav a správnosť interpretácie zákonných pravidiel z právnej argumentácie a z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného. Aj súd v zhode so správnymi orgánmi považuje aplikované dôkazné prostriedky za postačujúce a ich vykonanie viedlo k riadnemu zisteniu skutočného stavu veci. Je potrebné zásadne odmietnuť tvrdenie žalobcu, že správne orgány odignorovali jeho obsiahle vyjadrenie k začatiu správneho konania, pričom samotný orgán prvého stupňa sa na stranách 10-19 odôvodnenia rozhodnutia pomerne podrobne vysporiadal s každou námietkou žalobcu. K námietkam žalobcu je potrebné uviesť, že inšpekcia práce je predovšetkým dozor vykonávaný podľa osobitného právneho predpisu, ktorým je zákon č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce. K namietanej pasívnej legitimácie žalobcu a právomoci inšpektorátu práce je potrebné v súvislosti s predpisom Ž1 - Pravidlá železničnej prevádzky uviesť, že podľa § 2 ods. 1 zákona o inšpekcii práce je inšpekciou práce aj dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, pričom zákon o inšpekcii práce odkazuje na § 39 zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce. Za právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sa teda považujú všetky predpisy na ochranu života a predpisy na ochranu zdravia, hygienické a protiepidemické predpisy, technické predpisy, technické normy, dopravné predpisy, predpisy o požiarnej ochrane a predpisy o manipulácii s horľavinami, výbušninami, zbraňami, rádioaktívnymi látkami, jedmi a inými látkami škodlivými zdraviu, ak upravujú otázky týkajúce sa ochrany života a zdravia. Podľa § 39 ods. 2 Zákonníka práce takýmito predpismi sú aj pravidlá o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci vydané zamestnávateľmi po dohode so zástupcami zamestnancov. Z uvedeného vyplýva, že predpis Ž1 spadá do okruhu predpisov na zaistenie BOZP, pričom aj z jeho základných ustanovení vyplýva, že tento upravuje aj otázky týkajúce sa ochrany života a zdravia, pričom pravidlá železničnej prevádzky sú záväzné pre všetkých zamestnancov žalobcu, právnické a fyzické osoby, ktoré na základe zmluvy so žalobcom vykonávajú prevádzkovanie dopravy na dráhe. Z ustanovenia § 39 Zákonníka práce v spojení s predpisom Ž1 je teda aj podľa názoru súdu zrejmé, že tieto Pravidlá železničnej prevádzky Ž1 upravujú aj otázky týkajúce sa ochrany života a zdravia a ide teda o predpis na zaistenie BOZP, pričom dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie BOZP je podľa zákona o inšpekcii práce inšpekciou práce. Správne orgány sa nevyjadrovali k platnosti ani ku kvalite tohto predpisu a toto nerobí ani súd. Poukazuje na vyjadrenie samotného žalobcu v odvolaní, že tento predpis má aj rozmer týkajúci sa života, zdravia, majetku..., t.j. sám nepriamo potvrdil, že sa jedná o predpis na zaistenie BOZP v zmysle § 39 ods. 1 Zákonníka práce. Námietku pasívnej legitimácie žalobcu treba odmietnuť s poukazom na § 6 ods. 7 zákona o BOZP, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný starať sa aj o bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých osôb, ktoré sa nachádzajú s jeho vedomím na jeho pracoviskách alebo v jeho priestoroch. Prioritne sa povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa týkajú jeho vzťahu k vlastným zamestnancom, avšak nie výlučne, pričom tvrdenie žalobcu nemá oporu v právnych predpisoch. Pokuta za porušenie povinnosti uvedenej v § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o BOZP bola uložená v nadväznosti na čl. 1397 a čl. 1398 predpisu ŽSR Ž1 Pravidlá železničnej prevádzky schválené generálnym riaditeľom ŽSR č. 750 / 2005-O 220 s účinnosťou od 11.12.2005. Pokuta teda nebola uložená za to, že by žalobca nemal vypracované predpisy týkajúce sa pracovných postupov, ale za to, že nezabezpečil, aby pracovisko a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov, neorganizoval prácu tak, aby dňa 01.04.2010 nebola ohrozená bezpečnosť a zdravie zamestnancov v obvode žst. SNV, keď určil dopravnú cestu pre skúšobnú jazdu HDV v obvode tejto železničnej stanice a nie v medzistaničnom úseku, v dôsledku čoho došlo ku 4 závažným pracovným úrazom, z toho trom smrteľným. Argumentácia žalobcu, že je iba správcom infraštruktúry, neobstojí, nakoľko na rozdiel od Národnej diaľničnej spoločnosti má žalobca priame povinnosti v súvislosti s organizovaním a riadením železničnej dopravy, prideľuje kapacity dopravcovi, upravuje zavádzanie a odriekanie vlakov, vypravuje vlaky a riadi celú železničnú dopravu, pričom povinnosti žalobcu v rámci bezpečnosti sú nespochybniteľné najmä v obvode železničnej stanice. Správne poukázal žalovaný na to, že nehodová udalosť na diaľnici nemusí byť pracovným úrazom, avšak železničná stanica je pracoviskom zamestnávateľa, ktorý je podľa § 6 ods. 7 zákona o BOZP povinný starať sa aj o bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých osôb, ktoré sa nachádzajú s jeho vedomím na jeho pracoviskách alebo v jeho priestoroch. Nie je sporné, že žalobca má postavenie prevádzkovateľa železničnej infraštruktúry, t.j. prevádzkuje dráhu a že Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s. prevádzkuje dopravu na dráhe. Samotná skutočnosť, že inšpektori zistili aj porušenie predpisov zo strany iných subjektov, však nezbavuje žalobcu zodpovednosti za porušenie § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o BOZP v nadväznosti na čl. 1397 a čl. 1398 predpisu ŽSR Ž1 Pravidlá železničnej prevádzky. V druhej časti zákona (povinnosti zamestnávateľa a práva a povinnosti zamestnancov) v § 6 všeobecné povinnosti zamestnávateľa je v ods. 1 písm. d/ stanovené, že zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný zabezpečovať, aby pracoviská, komunikácie, pracovné prostriedky, materiály, pracovné postupy, výrobné postupy, usporiadanie pracovných miest a organizácie práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov a na ten účel zabezpečovať potrebnú údržbu a opravy. Podľa čl. 1397 predpisu Ž1 Pravidlá železničnej prevádzky je posun každý úmyselne a organizovane vykonávaný pohyb dráhového vozidla okrem jazdy vlaku. Skúšobné jazdy sa vykonávajú rýchlosťami, ktoré neprekračujú traťovú rýchlosť alebo rýchlosťami vyššími. GR ŽSR určí medzistaničné úseky, v ktorých možno vykonávať skúšobné jazdy pri neprekročení dovolených traťových rýchlostí; okrem toho určí aj medzistaničné úseky pre skúšobné jazdy HDV rýchlosťou vyššou ako je traťová rýchlosť; pričom stanoví aj najvyššiu rýchlosť, ktorou možno prechádzať skúšobný úsek. Podľa čl. 1398 Predpisu ŽSR Ž1 pre skúšobné jazdy rýchlosťou vyššou ako dovoľujú rýchlostníky stanoví GR ŽSR aj opatrenia na zaistenie bezpečnosti dopravy (ak sú v skúšobnom úseku priecestia, hradlá alebo hlásnice, ako napr. uzavretie mechanických závor alebo uvedenie PZS do výstražného stavu alebo postavenie hlavných návestidiel na návesť dovoľujúcu jazdu a pod.), ktoré musia byť splnené skôr, ako vlak odíde zo stanice. Skúšobné jazdy sa podľa predchádzajúceho odseku uskutočnia vždy v medzistaničnom oddiely. Z výpovedí svedkov a z popisu vykonávaných činností pred vznikom nehodovej udalosti s následnými závažnými pracovnými úrazmi je zrejmé, že k udalosti došlo pri činnosti v súvislosti s odskúšaním funkčnosti elektrodynamickej brzdy (EDB) po jej oprave na hnacom dráhovom vozidle (HDV), keď rušňovodič Q. V. dohodol v dopravnej kancelárii s A. O. ďalšie jazdy HDV v obvode žst. SNV tak, že chcel vyskúšať rušeň na dlhšej rovnej koľaji. Traťový výpravca A. O. mu povolil jazdu HDV na odchodovú koľaj smerom na Vydrník tak, že po vchode osobného vlaku ho prestaví na prvú staničnú koľaj za osobný vlak, a to za prítomnosti panelového výpravcu X. K. a operátorky Q. O.. Po odchode osobného vlaku mu mala byť ďalšia jazda dovolená odchodovým návestidlom, umiestnenom smerom na Markušovce, len v obvode tejto železničnej stanice. Aby sa HDV dostalo do obvodu žst. SNV musel strojmajster požiadať výpravcu o umožnenie jazdy rušňa do stanice a uviesť aj dôvod jazdy. Výpravcovi teda muselo byť známe, že jazda rušňa zo stanice je požadovaná z dôvodu vykonania skúšobnej jazdy za účelom odskúšania elektrodynamickej brzdy po oprave. EDB nie je možné odskúšať dynamicky, ale iba počas jazdy a preto pokiaľ ju chceli zamestnanci odskúšať, musela byť vykonaná jazda. Súd súhlasí s názorom žalovaného, že podstatou a pochybením žalobcu je skutočnosť, že realizoval skúšobnú jazdu pod pojmom posunu, keďže účelom požadovanej jazdy nebol posun HDV ale vyskúšanie účinku EDB počas jazdy HDV v obvode žst. SNV, pričom HDV bolo v tom čase v správkovom režime. Skúšobná jazda bola vykonávaná v obvode stanice a nie v medzistaničnom úseku. Z výpovedí svedkov správne orgány tiež zistili, že takéto skúšobné jazdy sa pod pojmom posunu vykonávali opakovane aj pred udalosťou, t.j. pred 01.04.2010. Správny je aj názor žalovaného, že je nevyhnutné zabezpečiť, aby v budúcnosti HDV s problémom bŕzd neboli skúšané v železničnej stanici, kde sa pohybujú nielen zamestnanci, ale aj cestujúca verejnosť a tak nebola ohrozovaná tak výrazne a hromadne bezpečnosť na dráhe, ktorá musí byť zabezpečená v každom režime. V prípade, ak by dopravca nepožiadal o vykonanie skúšobnej jazdy predpísaným spôsobom, nemala byť určená dopravná cesta a po rozhovore rušňovodiča s výpravcom v dopravnej kancelárii sa malo HDV vrátiť do rušňového depa. Ako už súd uviedol, stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutí správnych orgánov v súvislosti s deklarovaným porušením povinnosti uvedenej v § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o BOZP a námietky žalobcu týkajúce sa aplikácie nesprávneho predpisu, nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu nepovažuje za dôvodné. Podľa správnych orgánov mal žalobca porušiť aj povinnosti stanovené mu v § 9 ods. 1 zákona o BOZP s tým, že porušenie malo spočívať v tom, že sústavne nekontroloval a nevyžadoval dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie BOZP, zásady bezpečnej práce a bezpečných pracovných postupov dňa 01.04.2010 v predmetnej železničnej stanici, keď určil dopravnú cestu v obvode železničnej stanice SNV pri jazde HDV riadeným Q. V. na prvej traťovej koľaji pred prevádzkovou budovou žst. SNV. § 9 cit. zákona upravuje kontrolnú činnosť, pričom podľa ods. 1 § 9 je zamestnávateľ povinný sústavne kontrolovať a vyžadovať dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásad bezpečnej práce, ochrany zdravia pri práci a bezpečného správania na pracovisku a bezpečných pracovných postupov, najmä kontrolovať a/ stav bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane stavu bezpečnosti technických zariadení; na ten účel v intervaloch určených osobitnými predpismi, zabezpečovať kontrolu, meranie a hodnotenie faktorov pracovného prostredia, úradné skúšky, odborné prehliadky a odborné skúšky vyradených technických zariadení, b/ či zamestnanec nie je v pracovnom čase pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a či dodržiava určený zákaz fajčenia v priestoroch zamestnávateľa, c/ činnosť zamestnanca na odlúčenom pracovisku a zamestnanca, ktorý pracuje na pracovisku sám, d/ riadne používanie osobných ochranných pracovných prostriedkov, ochranných zariadení a iných ochranných opatrení. Správne orgány videli porušenie povinností žalobcu v súvislosti s kontrolnou činnosťou v tom, že tento sústavne nekontroloval a nevyžadoval dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie BOZP tým, že určil dopravnú cestu HDV v obvode železničnej stanice. V súvislosti so sankcionovaním žalobcu pre porušenie kontrolnej činnosti, t.j. povinností v súvislosti s touto kontrolnou činnosťou je potrebné uviesť, že z ust. § 9 ods. 1 zákona o BOZP vyplýva, že okruh povinností tam uvedených nie je taxatívne stanovený ale ide o výpočet príkladný. Súd súhlasí s názorom žalovaného, že aj v prípade, že zamestnávateľ kontroluje a vyžaduje dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie BOZP, zásady bezpečnej práce, ochrany zdravia pri práci a bezpečného správania sa na pracovisku a bezpečných pracovných postupov, nemusí to ešte znamenať, že si túto svoju povinnosť plní dostatočne, či primerane vzhľadom na všetky riziká, ktoré sa vyskytujú na pracovisku vzhľadom na charakter vykonávanej činnosti. Súd však dodáva, že správne orgány ničím nepreukázali, že by žalobca ako zamestnávateľ neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z kontrolnej činnosti a závery obidvoch správnych orgánov sa neopierajú o žiaden fakt, ktorý by bol zistený kontrolou, či iným spôsobom. Správne orgány si z oblasti kontrolnej činnosti žalobcu nevyžiadali žiadne podklady, protokoly, či iné skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, či a v akých intervaloch zamestnávateľ predmetné kontroly uskutočňoval a či takéto kontroly napĺňali pojem sústavnej kontroly a vyžadovania dodržiavania predpisov. Správne orgány celkom vágne subsumovali nesprávne určenie dopravnej cesty pre skúšobnú jazdu HDV v obvode železničnej stanice pod skutkovú podstatu uvedenú v § 9 ods. 1 zákona o BOZP, avšak žiaden vykonaný dôkaz porušenie povinnosti uvedenej v § 9 ods. 1 zákona o BOZP toto nepreukazuje a správne orgány žiadnym spôsobom konkrétne nepreukázali, že by žalobca zanedbal povinnosť sústavne kontrolovať a vyžadovať dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie BOZP. Z obsahu rozhodnutí sa súdu javí, že správne orgány sankcionovali žalobcu v danom prípade za následok, t.j. za smrteľné pracovné úrazy Q. V., X. B., H.. Q. B. a závažný pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví X. V.. Porušenie povinností ustanovených v § 9 ods. 1 zákona o BOZP správne orgány nijako bližšie neodôvodnili, zrejme z dôvodu, že nedisponovali potrebným dôkazovým materiálom preukazujúcim porušenie povinností vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia. Súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu v súvislosti s tvrdeným porušením povinností súvisiacich s kontrolovanou činnosťou vyslovuje názor, že z obsahu spisu takéto zistenie skutkového stavu v žiadnom prípade nevyplýva. V súvislosti s námietkou žalobcu o oprávnení žalovaného uložiť pokutu je potrebné poukázať na § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, podľa ktorého je inšpektorát práce oprávnený uložiť zamestnávateľovi pokutu za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ v 3 a 6 bode až do 100.000 eur, ak v dôsledku tohto porušenia došlo k smrteľnému pracovnému úrazu zamestnanca najmenej 33.000 eur. Pri rozhodovaní o pokute musí inšpektorát práce prihliadať na všetky skutočnosti v zmysle § 19 ods. 5, najmä na závažnosť zisteného porušenia povinnosti a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa, skutočnosť, či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, alebo opakované zistenie toho istého nedostatku. Pokutu je možné považovať za odôvodnenú, ak táto plní tak preventívny ako aj represívny účel a je uložená v súlade s kritériami uvedenými v § 19 ods. 5 Zákona inšpekcie práce v nadväznosti na § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že závažnosť zisteného porušenia povinností zo strany žalobcu bola vyhodnotená v kontexte so smrteľným pracovným úrazom troch zamestnancov a závažného pracovného úrazu ďalšieho zamestnanca. Bolo tiež preukázané, že ide o zistené porušenie povinnosti v dôsledku neúčinného systému riadenia ochrany práce u žalobcu a nie o ojedinelý výskyt zistených porušení povinností. Správne orgány však tiež zohľadnili aj poľahčujúce skutočnosti a to, že v minulosti neboli u žalobcu zistené rovnaké porušenia povinností a teda nejedná sa o opakované zistenie toho istého nedostatku. Pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie, tá je vecou voľnej úvahy správneho orgánu a súd sa výškou uloženej sankcie zásadne zaoberá len v prípade, ak by voľná úvaha, ktorou sa žalovaný riadi pri rozhodovaní o výške sankcie, nezodpovedala obsahu spisu, alebo by sa priečila zásadám logického myslenia. Takéto pochybenie v tomto konaní a rozhodnutiach žalovaného ako aj prvostupňového orgánu v súvislosti so sankciou 36.000 eur uloženou za porušenie povinnosti uvedenej v § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o BOZP nebola súdom zistená. Vzhľadom na výšku sankcie, ktorá je v medziach zákonnej sadzby, bola podľa názoru súdu pokuta odôvodnená dostatočne. Napokon k námietke žalobcu ohľadne toho, že jedným konaním - určením dopravnej cesty - došlo k porušeniu dvoch ustanovení zákona o BOZP a každé porušenie zákona bolo zohľadnené pri ukladaní sankcie, čím došlo k porušeniu princípu za jeden skutok jeden trest treba uviesť, že na rozdiel od trestného zákona právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť tzv. absorbčnú zásadu. Jej podstata spočíva v absorbcii sadzieb (t.j. prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktov a úhrnný trest uloží podľa sadzby za závažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená. Na základe analógie teda v danom prípade bolo potrebné aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu vzťahujúcu sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Pri rovnakých sadzbách pokút správny orgán posúdi len závažnosť deliktov, ktorú pri uložení sankcie zohľadní. V tomto prípade bol žalobca sankcionovaný za porušenie dvoch ustanovení zákona, pričom je zrejmé, že za porušenie týchto ustanovení zákona je ustanovená rovnaká sadzba a preto mal správny orgán posúdiť závažnosť deliktu a uložiť úhrnný trest. Žalobcovi síce bol uložený úhrnný trest vo výške 69.000 eur, avšak závažnosť deliktu ako ani ďalšie kritériá na správne určenie výšky pokuty neboli v tejto súvislosti relevantným spôsobom správne vyhodnotené. Vzhľadom na zmenu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia a ich nahradení rozsudkom súdu v súlade s § 250j ods. 5 O.s.p. však táto otázka stratila na význame, keďže súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť pokutu len vo výške 36.000 eur, t.j. vo výške, aká bola navrhovaná žalobcovi správnymi orgánmi za porušenie § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o BOZP. Podľa § 250i ods. 2 O.s.p., ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo inej právnej veci vyplývajúcej z občiansko-právnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy. Podľa § 250j ods. 5 O.s.p. vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 môže súd rozhodnúť rozsudkom o náhrade škody, o peňažnom plnení alebo peňažnej sankcii, ak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že o spore, o inej právnej veci alebo o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán. Rozsudok súdu nahrádza rozhodnutie správneho orgánu v takom rozsahu, v akom je rozsudkom súdu rozhodnutie správneho orgánu dotknuté. Tento rozsah musí byť uvedený vo výroku rozsudku, pričom súd dotknutý výrok zmení. Súd rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov, ktoré vznikli v konaní pred správnym orgánom. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a napriek čiastočnému úspechu žalobcu v konaní mu nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože väčšina jeho námietok nebola dôvodná a s výnimkou uloženia pokuty žalobcovi za údajné porušenie povinností stanovených v § 9 ods. 1 zákona o BOZP bolo rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom. Keďže žalovaný v takomto prípade podľa ustálenej judikatúry právo na náhradu trov konania nemá, súd rozhodol tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.