Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/203/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201693 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201693.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: N. Y., štátna príslušnosť Z., zastúpeného JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou, Hurbanovo nám. č. 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície PZ Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Hrobákova ul. č. 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2011/005529-023 zo dňa 04.08.2011, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom určenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2011/005529-023 zo dňa 04.08.2011, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava, č.p. UHCP-BA-TT-AV-14-9/2011 zo dňa 23.02.2011, ktorým sa rozhodlo o administratívnom vyhostení žalobcu a o určení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov). Žalobca je toho názoru, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné z týchto dôvodov: - rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu je v rozpore so zásadou procesného práva „ne bis in idem“, teda „nie dvakrát v tej istej veci“ a - rozhodnutie porušuje právo žalobcu na jeho rodinný a súkromný život , garantovaný čl. 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ED). V prvom prípade námietok uviedol, že rozsudkom Okresného súdu v Bratislave, č.k. 2T 102/2008 zo dňa 25.09.2008 bol uznaný vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov nepodmienečne a nebol mu uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky, pretože ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 5 To 10/2008 zo dňa 27.11.2008, tento trest by bol v rozpore s právom žalobcu na rodinný a súkromný život. Preto je toho názoru, že správny orgán svojim rozhodnutím o administratívnom vyhostení nahradil trest vyhostenia, ktoré v trestnej veci mu neuložili, takto je dvakrát trestaný za tú istú vec, čo pokladá v demokratickej spoločnosti za neprípustné. V druhom prípade námietok uviedol, že má na území SR so štátnou občiankou J. N. dcéru T. N.Ó.. S uvedenými osobami žil v spoločnej domácnosti a spoločne sa staral o dcéru až do výkonu trestu. Počas väzby ho priateľka navštevovala aj s dcérou až do doby, kým si nenašla partnera. Žalobca sa stýka s matkou a bratom priateľky a prostredníctvom týchto ľudí sa zaujíma aj o svoje dieťa. Keďže si žalovaný zaobstaral podklady k rozhodnutiu až po vydaní prvostupňového rozhodnutia, žalobca má za to, že od počiatku nezistil riadne skutkový stav veci a tento aj nesprávne právne vyhodnotil, keď nezohľadnil jeho práva a právo jeho dieťaťa na riadny rodinný a súkromný život v zmysle ED. Žiadal napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať mu trovy právneho zastúpenia. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zaslanom súdu dňa 16.12.2011 zotrval na svojich doterajších rozhodnutiach. Podrobne popísal zistený skutkový stav ako aj úvahy a právnu aplikáciu, ktorými sa riadil pri vydávaní svojich rozhodnutí v predmetnej veci. Nesúhlasil s námietkou žalobcu, že by ho svojimi rozhodnutiami dvakrát trestal za totožnú vec, keďže administratívne vyhostenie nepokladá za druh trestu (§ 32 Trestného zákona) ani za sankciu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Je toho názoru, že ide o rozhodnutie príslušného policajného útvaru z dôvodu presne vymedzeného v zákone o pobyte cudzincov. Žalovaný ďalej uviedol, že pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádzal z výpovedí účastníkov, ktoré sú založené do administratívneho spisu, pričom okrem iného poukázal na zápisnicu o podanom vysvetlení samotného žalobcu zo dňa 23.02.2011, z ktorého vyplynulo, že od 09.12.2008 nie je s bývalou priateľkou ani s dcérou v žiadnom kontakte a že J. N. v súčasnosti žije s iným mužom, s ktorým má ďalšie dieťa. Odmietol tvrdenie žalobcu, že pri posudzovaní veci nevychádzal aj s čl. 8 ods. 2 ED, pretože ako uviedol, bral do úvahy, že žalobca nerešpektoval zákony SR a páchal trestnú činnosť vysokej spoločenskej nebezpečnosti, ktorým ohrozil život a zdravie viacerých osôb. Má za to, že nie je žiaduce a akceptovateľné zdržiavať takýchto cudzích štátnych príslušníkov na území SR. Okrem toho uviedol, že jeho povinnosťou je hájiť záujmy štátu aj jednotlivcov pri rešpektovaní ich práv garantovaných Dohovorom. Pri tom je povinný prijímať okrem iného aj také opatrenia, ktoré zaručujú efektívne a nie len teoretické užívanie práv. Pri zisťovaní, či žalobca skutočne realizuje na území SR súkromný život dospel k názoru, že u žalobcu absentujú osobné, sociálne aj ekonomické väzby, keďže jeho pobyt na tunajšom území je nelegálny, nemá žiadne osobné doklady, zamestnanie ani stále bydlisko. Z výpovedí účastníkov mal preukázané, že žalobca rodinný život deklaroval iba formálne. Mal za to, že aj prvostupňový správny orgán vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, pričom podklady boli doplnené aj žalovaným správnym orgánom. Týmito bol oboznámený aj zástupca žalobcu, ktorý nemal žiadne ďalšie návrhy a nežiadal ani o ďalšie doplnenia. Námietky žalobcu považuje za neopodstatnené a preto žiada žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len OSP), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na nariadenom pojednávaní jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011) dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 OSP v spojení s § 249 ods. 2). Predmetom preskúmania boli rozhodnutia správnych orgánov, ktorými bolo žalobcovi uložené administratívne vyhostenie a určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov. Podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Zákon o pobyte cudzincov stanovuje práva a povinnosti cudzincov súvisiacich s ich vstupom, vycestovaním a pobytom na území Slovenskej republiky. Jednoznačne upravuje aj inštitút administratívneho vyhostenia a určenia zákazu vstupu na území Slovenskej republiky. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, obsahuje základné pravidlá pri uplatňovaní konkrétnej ochrany ľudských práv a slobôd, ktoré treba rešpektovať aj pri administratívnom vyhostení. Podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Podľa § 78 zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak. Z doloženého administratívneho spisu súdu bolo preukázané, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu v Bratislave V, č.k. 2T 102/2008 zo dňa 25.09.2008 právoplatne odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky nepodmienečne podľa vyššie citovanej skutkovej podstaty a týmto rozsudkom mu nebol uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Vo výkone trestu bol v dobe od 18.01.2008 do 23.02.2011, kedy bol podmienečne prepustený a bola mu určená skúšobná doba v trvaní troch rokov. Z výpovedi žalobcu spísanej do Zápisnice o podaní vysvetlenia policajtmi Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava dňa 23.02.2011 vyplýva, že žalobca nelegálne prekročil hranice Slovenska v zime roku 2003 a odvtedy tu pobýval v rôznych pobytových táboroch. V roku 2004 sa zoznámil s J. N., s ktorou si prenajal byt v U. neskôr sa presťahovali do jej bytu v U. - R., kde bývali spolu až do jeho nástupu do výkonu trestu. Na živobytie si zarábal nelegálne na rôznych stavbách a občas dostával peniaze aj od svojho otca. Dňa 23.06.2006 sa mu narodila dcéra T.. Že je otcom dcéry T. nie je medzi ním a matkou sporné, pričom J. N. ho ako otca do rodného listu dieťaťa nemohla uviesť, pretože nedisponoval so žiadnym preukazom totožnosti. Družka ho bola navštíviť, keď bol vo väzbe v Justičnom paláci, ale od 09.12.2008 už nebol s ňou ani s dcérou v kontakte. Družka mu tiež napísala, že má nového partnera, s ktorým má ďalšie dieťa a chce s novým druhom žiť vlastný život. Žalobca súčasnú adresu bývania bývalej družky a svojej dcéry nepozná a nevie ani ako žijú. Žalobca uviedol, že od vstupu na územie Slovenskej republiky nemá žiaden cestovný doklad, nikdy oň ani nepožiadal aj keď má vedomosť o tom, že v Bratislave sídli Veľvyslanectvo Indickej republiky. Uviedol, že o udelenie azylu žiadal trikrát avšak neúspešne, pričom ako dôvod uvádzal členstvo v politickej strane X. a prenasledovanie a vyhrážanie sa smrťou ľuďmi z politickej strany G. Z výpovede matky bývalej družky žalobcu, G. N. uvedenej do Zápisnice dňa 29.03.2011 k veci vyplýva, že žalobca nie je v nijakom kontakte so svojou dcérou ani s jej matkou už od roku 2008. Je v telefonickom kontakte iba s ňou a jej synmi. Z výpovede bývalej družky žalobcu, J. N. uvedenej do Zápisnice dňa 08.06.2011 k veci vyplýva, že žalobca mal len príležitostné práce, občas finančne prispieval na spoločnú domácnosť avšak už pred výkonom trestu nežili v zásade spolu a o rodinu sa staral finančne iba príležitostne. Napriek jej požiadavke si žalobca nevybavil preukaz totožnosti za účelom získania zamestnania a finančného zabezpečenia rodiny. Menovaná účastníčka uviedla, že žalobca na dieťa finančne neprispieva, dieťa žalobcu nepokladá za svojho otca, nechcú s ním spolu žiť a nijako sa už nekontaktujú. Právna zástupkyňa žalobcu potom, čo sa oboznámila s obsahom listín zhromaždených správnymi orgánmi k veci, nežiadala vykonať ďalšie úkony k ich doplneniu (zápisnica zo dňa 29.06.2011). Následne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.08.2011. Zásada procesného práva „ne bis in idem“ je v čl. 4 ods.1 Protokolu č. 7 Dohovoru upravená tak, že nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu. Súd pri posudzovaní námietky žalobcu, že žalovaný predmetným rozhodnutím dvakrát trestal žalobcu za totožnú vec dospel k názoru, že táto námietka nie je dôvodná z nasledovných dôvodov. V danom prípade sa postupovalo kompetentným orgánom o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do určenej krajiny z presne vymedzených dôvodov podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o pobyte cudzincov, teda za to, že žalobca bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Súd predovšetkým zdôrazňuje, že na konanie a rozhodnutie o administratívnom vyhostení nemožno aplikovať rovnaké postupy ako pri konaniach a rozhodnutiach o priestupku, iných administratívnych trestaniach resp. konaniach trestných, pretože svojou povahou administratívne vyhostenie nie je druhom sankcie. „Administratívne vyhostenie v zmysle § 56 zákona o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky je definované ako rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie a času zákazu vstupu.“ Európsky súd pre ľudské práva sa dňa 05. 10. 2000 vo veci J. proti Francúzsku (RoESĽP 2000, 6; 267) vyslovil tak, že „prijatím čl. 1 Protokolu č. 7, ktorý obsahuje špecifické záruky týkajúce sa konania o vyhostení cudzincov, dali štáty jasne najavo svoju vôľu nezahrňovať tieto konania do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru a teda, že rozhodnutia týkajúce sa vstupu, pobytu a vyhostenia cudzincov neumožňujú vznik sporov o občianske práva alebo záväzky sťažovateľa ani v nich nejde o oprávnenosť trestného obvinenia proti nemu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“ V tej istej veci tiež uviedol, že opatrenie zákazu pobytu sa netýka ani oprávnenosti trestného obvinenia. „Je možné konštatovať, že zákaz pobytu na území štátu nemá v členských štátoch Rady Európy obecne trestný charakter. Toto opatrenie, ktoré vo väčšine štátov môže byť prijímané rovnako správnym orgánom je svojou povahou špecifickým preventívnym opatrením v oblasti kontroly prisťahovalectva a netýka sa oprávnenosti trestného obvinenia proti sťažovateľovi v zmysle čl. 6 ods. 1.“ Ako už bolo vyššie uvedené štátne orgány Slovenskej republiky sú povinné rešpektovať súkromný a rodinný život každého, čo vyplýva z čl. 8 Dohovoru. Rešpektovanie týchto základných práv zaručuje v našej vnútroštátnej právnej úprave vyššie spomenutý čl. 16 ods. 1 Ústavy SR a Listina základných práv a slobôd v čl. 10 ods. 2, kde je uvedené, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný sa uvedenými normami v priebehu konania riadil. Účastníkov vypočúval vo veci existencie rodinného a súkromného života žalobcu. Jednoznačne zistil, že žalobca počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky v skutočnosti nevytvoril žiadne ekonomické, spoločenské vzťahy a pracovné možnosti získaval iba nelegálne. Je zarážajúce, že od počiatku svojho nelegálneho pobytu na území Slovenskej republiky nepreukázal, že by mal snahu zabezpečiť si preukaz totožnosti, čo by mu nepochybne umožňovalo adaptovať sa skôr do rodinných pomerov už aj s ohľadom na požiadavky bývalej družky a matky jeho dieťaťa T.. Žalobca nemá vedomosť o tom, ako žije bežný život jeho dieťa, nemá vedomosť ani o tom, či navštevuje škôlku, finančne naň neprispieva, nestýka sa ani s jej matkou už od roku 2008 a nepozná ani ich miesto bydliska. Matka jeho dieťaťa nechce s ním viesť rodinný život a o jeho dieťa sa starajú iní členovia rodiny bývalej družky, resp. jej súčasný druh. Vo všeobecnosti je možné povedať, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym. Nemožno čl. 8 vnímať len ako prameň výhod. V čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva a tak prípadný zásah do súkromného a rodinného života neznamená, že je správny orgán vždy pri takejto námietke povinný svoje rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho správneho uváženia (pri tejto svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou úpravou). Ustanovenie čl. 8 Dohovoru tak neukladá štátu všeobecný záväzok napomáhať zjednocovaniu rodiny. Nakoľko je však rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu vstupu na územie SR rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do nadobudnutých práv cudzinca, je správny orgán rozhodujúci o takejto žiadosti povinný vysporiadať sa so všetkými námietkami, ktoré cudzinec v konaní uviedol a tvrdený zásah do súkromného a rodinného života je pritom povinný posúdiť z hľadísk uvedených v zákone o pobyte cudzincov a hľadísk vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa názoru súdu žalovaný postupoval náležite v intenciách čl. 7 Ústavy SR a všetkými uvedenými inštitútmi sa náležite aj vysporiadal. Z uvedeného dôvodu námietky žalobcu uvádzané týmto smerom súd považuje za neopodstatnené. Z vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalovaný pri posudzovaní veci dostatočne preukázal dôvodnosť postupu podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250 j ods. 1 OSP . O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.