Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/236/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201927 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201927.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Nory Majerníkovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: WAAG HOLDING, a.s., IČO: 35 852 208, so sídlom ul. Svornosti 50, 821 06 Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Daniela Laktišová, advokátka, so sídlom Damborského 3, 949 01 Nitra proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), so sídlom Vazovova 2, 815 11 Bratislava o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.: I/222/15602-92018/2011/993415-r zo dňa 19.09.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 12.12.2011 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/15602-92018/2011/993415-r zo dňa 19.9.2011, ktorým žalovaný podľa ustanovenia § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer č. 621/230/37268/11/Bes zo dňa 9.6.2010, ktorým Daňový úrad Komárno vyrubil podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 rozdiel dane vo výške XX.XXX,XX €. Dôvodom vyrubenia uvedeného rozdielu dane bola skutočnosť, že správca dane na základe vykonanej daňovej kontroly skonštatoval, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu a z toho titulu neboli splnené podmienky oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že dôvodom zvýšenia dane bol nedostatočne a neúplne zistený skutkový stav, žalovaný sa nedostatočne zaoberal predloženými listinnými dôkazmi, dôkazy z medzinárodných dožiadaní do Maďarska sú neúplné, nedostatočné, nakoľko neobsahujú vyjadrenia konateľov dožadovaných právnických osôb a obsahujú úvahy pracovníkov finančnej správy, ktoré nie sú ničím podložené a tým bol porušený § 16, § 29 ods. 1 a 4 zákona č. 511/1992 Zb. Zároveň poukázal na skutočnosť, že nebola dodržaná lehota na výkon daňovej kontroly, pretože prerušenie konania v priebehu výkonu daňovej kontroly nemá vplyv na plynutie zákonnej 6 mesačnej lehoty. Žalovaný správny orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a vo svojom rozhodnutí sa stotožnil s rozhodnutím správcu dane. Výkon daňovej kontroly trval 5 mesiacov a 29 dní s tým, že správca dane dospel k tomu, že závery maďarskej daňovej správy boli dostatočným dôkazom a pri ich hodnotení správca dane nespochybnil ich správnosť a teda žalobca podľa správcu dane nesplnil podmienky ustanovené v § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Podľa žalobcu rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný nevykonal predovšetkým úplné dokazovanie v zmysle § 29 zákona č. 511/1992 Zb., čím porušil základné zásady daňového konania. V zmysle týchto zásad v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Ďalej správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektami a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Správca dane však v uvedenom prípade nedostatočne dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov. Vykonané dokazovanie bolo jednostranné, správca dane nerešpektoval požiadavky daňového subjektu na vykonanie úplného dokazovania podľa § 29 zákona č.511/1992 Zb., nevyhodnotil objektívne svedecké výpovede a napriek tomu, že daňový subjekt splnil všetky podmienky na oslobodenie dodania tovaru podľa § 43 zákona č. 222/2004 o DPH, rozhodol v neprospech žalobcu. Tým správca dane porušil zásady daňového konania v zmysle § 2 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca okrem uvedeného namieta skutočnosti, pri ktorých došiel správca dane k záveru, že: - na základe výsledkov v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií dodanie kryštálového cukru od dodávateľa Magyar Cukor Manufaktúry Kft., MR bolo potvrdené - na základe výsledkov miestneho zisťovania a v rámci medzinárodnej výmeny informácií dodanie kryštálového cukru v množstve 697 700 kg od dodávateľa AQUITRADE, s.r.o., SR nebolo preukázané - preprava kryštálového cukru z územia MR na územie SR spoločnosťou E+P SPED KFT., MR nebolo potvrdené uskutočnenie prepráv - dodanie kryštálového cukru pre slovenské spoločnosti K.K.V.-UNION, s.r.o. a ELITE TRADE, s.r.o. bolo potvrdené - dodanie kryštálového cukru pre maďarské spoločnosti VERFOR TRADE Kft a RIKOTTA 2003 Kft. nebolo preukázané. Správca dane pri svojich tvrdeniach vychádza zo záverov kontrolných zistení zo skutočností, že dodanie tovaru od maďarského dodávateľa MCM Kft. bolo uskutočnené, avšak preprava z územia MR na územie SR nemohla byť vykonaná. Pri následnom predaji tovaru z územia SR na územie MR uskutočnenie prepráv a vo väzbe na to ani dodanie tovaru maďarským odberateľom VERFOR TRADE Kft. A RIKATTA 2003 Kft. nebolo preukázané, a preto nemohlo ísť o dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením. Napriek tomu bol tovar vyskladnený a v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH platiteľovi vznikla daňová povinnosť v celkovej sume XX.XXX,XX €. Správca dane ako aj odvolací správny orgán pri svojich tvrdeniach porušili ustanovenie § 2 ods. 1, 3 a 6 a najmä nehodnotil všetky získané dôkazy vo vzájomnej súvislosti a nebral do úvahy všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie alebo vyrubenie dane. Okrem uvedeného použil aj také prostriedky, ktoré daňový subjekt zaťažovali v značnej miere. Nadobudnutie tovaru od maďarského dodávateľa MCM bolo uznané, preprava z územia na územie SR uznaná nebola, pričom boli použité výlučne dôkazné prostriedky týkajúce sa prepravy z územia SR na územie MR. Na základe týchto dôkazných prostriedkov však nebolo uznané dodanie tovaru z územia SR na územie MR. Žalobca sa domnieva, že správca dane použil dôkazné prostriedky bez vzájomnej súvislosti, nakoľko v opačnom prípade by musel dospieť k záveru, že buď nedošlo k nadobudnutiu tovaru z územia MR a ani k jeho následnému dodaniu na územie MR, alebo došlo k nadobudnutiu tovaru z iného členského štátu a následne aj k dodaniu do iného členského štátu, pretože nepotvrdenie prepravy nie je dôkazom, ktorý by potvrdzoval, že k dodaniu nemohlo prísť. Okrem uvedeného nie je možné bez akýchkoľvek dôkazov prekvalifikovať dodanie tovaru do iného členského štátu na tuzemské dodanie tovaru, pretože účtovníctvo daňového subjektu vrátane všetkých podkladov preukazujú opak. Podľa žalobcu sa na daňovú kontrolu nevzťahuje § 25 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane je povinný postupovať tak, ako je uvedené v § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., v predmetnom spore však správca dane tak nepostupoval, čím porušil zákon a nedodržal zákonnú lehotu na výkon daňovej kontroly. Daňová kontrola bola začatá dňa 11.8.2010 a protokol bol prerokovaný dňa 7.6.2011. Týmto postupom správcu dane boli porušené práva a právom chránené záujmy daňovníka. Je možné konštatovať, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, v dôsledku čoho je samostatné rozhodnutie nezákonné. Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca domáhal, aby Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal aj náhrady trov konania. II. Vo vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 9.3.2012 žalovaný uviedol, že sa stotožňuje so záverom správcu dane, ktorý dospel k záveru, že závery maďarskej daňovej správy boli dostatočným dôkazom a pri ich hodnotení správca dane nespochybnil ich správnosť. Nie je možné súhlasiť so žalobcom, že maďarským odberateľom VERFOR-TRADE Kft. a RIKOTTA 2003 Kft. tovar riadne dodal a že preprava fakturovaného tovaru bola spoločnosťou E+P SPED Kft. uskutočnená, pretože na základe rozsiahleho šetrenia, ktoré vykonala maďarská daňová správa sa nepreukázalo, že deklarovaný tovar bol z tuzemska na územie Maďarska prepravený. Podľa platnej legislatívy za intrakomunitárnu dodávku tovaru v rámci Európskeho spoločenstva môžeme označiť len takú, ktorá je spojená s prepravou. Z dôvodu, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu, ale bol podľa záznamov v účtovníctve žalobcu tento tovar vyskladnený, vznikla žalobcovi daňová povinnosť dňom dodania tovaru v tuzemsku podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. vo výške XX.XXX,XX €. Správca dane na základe preverených dokladov dospel k záveru, že žalobca si nesplnil podmienky ustanovené v § 43 zákona č. 222/2004 Z.z.. Dodávateľ, ktorý dodá tovar do iného členského štátu, môže na dodanie tovaru uplatniť oslobodenie od dane, ale len v tom prípade, ak sú splnené základné podmienky pre oslobodenie dodania a to, že tovar je fyzicky prepravený do iného členského štátu, ide o odplatný obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom, tovar prepraví dodávateľ alebo odberateľ, alebo tovar bude prepravený inou osobou. Žalovaný zastáva názor, že žalobca mal počas výkonu daňovej kontroly dostatočný časový priestor na predloženie dôkazov, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia. Žalovaný ďalej v danej veci uvádza, že otázkou prepravy tovaru sa zaoberal aj ESD vo svojom rozhodnutí C-409/04 -Teleos zo dňa 27.9.2007, z ktorého vyplýva nutnosť kvalifikácie dodávky tovaru alebo nadobudnutia tovaru vnútri Spoločenstva na základe objektívnych dôkazov, ako je existencia fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi. Keďže dodávka tovaru vnútri Spoločenstva a jeho nadobudnutie vnútri Spoločenstva predstavujú jeden zdaniteľný obchod, akémukoľvek zdaneniu nadobudnutia tovaru v členskom štáte určenia alebo prepravy tovaru zodpovedá oslobodenie predmetnej dodávky v členskom štáte odoslania alebo prepravy tovaru. ESD skonštatoval, že dodanie tovaru osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte mohlo byť oslobodené od dane, musí sa tovar odoslať, alebo prepraviť z jedného členského štátu do druhého členského štátu. Dodávateľ musí riadne a dôveryhodne preukázať splnenie základných podmienok nevyhnutých na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane z pridanej hodnoty a prijať všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci Spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Predpokladom oslobodenia od dane je, aby nadobúdateľ a dodávateľ boli podnikateľmi a vlastníctvo tovaru bolo prevedené na nadobúdateľa a tovar bol skutočne fyzicky premiestnený do iného členského štátu. Premiestnenie tovaru na územie Maďarska nebolo zo strany daňovej správy potvrdené a podľa maďarskej daňovej správy odberatelia VERFOR - TRADE Kft a RIKOTTA 2003 Kft. nadobudnutie tovaru nedeklarovali ani v podaných daňových priznaniach a súhrnných výkazoch. Žalobca však žiadne dodanie tovaru v prospech vyššie uvedených spoločností nepreukázal. Prvoradou povinnosťou správcu dane bolo zistiť počas kontroly, či sú zákonom stanovené podmienky podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. pri nároku na oslobodenie od dane zo strany daňového subjektu splnené. Nakoľko však zákonné podmienky zo strany daňového subjektu neboli preukázané, postup správcu dane pri vyrubení rozdielu dane bol v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalovaný s tvrdením žalobcu, ktorý uvádza k procesnému postupu správcu dane v súvislosti s dodržanou lehotou výkonu daňovej kontroly nesúhlasí a uvádza, že správca dane neporušil § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. a dodržal zákonom stanovenú 6 mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, nakoľko daňová kontrola sa začala 11.8.2010, prerušila sa 19.11.2010, opätovne pokračovala 17.3.2011 so záverečným prerokovaním protokolu 7.6.2011, čo je spolu 5 mesiacov a 29 dní. Zo znenia ustanovenia § 25a zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že konanie sa prerušuje najmä v prípadoch, ktoré zákon vymenúva, avšak slovné spojenie prerušuje najmä nevylučuje konanie prerušiť aj z iných, ako zákonom ustanovených dôvodov. V ostatných prípadoch nie je zákonom stanovené, dokedy môže byť konanie prerušené. Ak správca dane nemôže vo veci konať a rozhodnúť, pretože začalo konanie o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, konanie preruší do doby, kým o predbežnej otázke nerozhodne príslušný orgán. V danej veci išlo o prerušenie konania z titulu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ktoré súviseli s predmetnými obchodnými transakciami v prospech maďarských spoločností VERFOR - TRADE Kft. a RIKOTTA 2003 Kft. Žalovaný zastáva názor, že výkon daňovej kontroly trval celkom 5 mesiacov a 29 dní, čiže 6 mesačná lehota na vykonanie daňovej kontroly prekročená nebola, a preto ukončenie daňovej kontroly zo strany správcu dane bolo v zmysle platných právnych predpisov. Zákon o správe daní nestanovuje správcovi dane, ako často a aké úkony má v súvislosti s daňovou kontrolou vykonať. Kontrolór ich vykoná podľa vlastného uváženia tak, aby bolo preukázané, že požadoval od daňového subjektu súčinnosť a využil zákonné možnosti v maximálnej miere tak, aby ukončil daňovú kontrolu v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný k predmetným zdaniteľným obchodom a k lehote na výkon daňovej kontroly, ktorú žalobca namieta uviedol, že v zmysle § 15 ods. 8 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy podľa odseku 10 citovaného zákona uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Daňový subjekt do dňa doručenia výzvy nepodal žiadnu písomnú ani ústnu námietku voči postupu zamestnancov správcu dane, a preto vychádzajúc z citovaného ustanovenia je podľa žalovaného zrejmé, že zamestnanci správcu dane postupovali pri výkone daňovej kontroly v súlade s platnou legislatívou. Žalovaný v závere svojho vyjadrenia poukázal na ustanovenia § 43 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., § 2 ods. 6 a 6, § 25a, § 29 ods. 2 , 4 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. s tým, že odvolací orgán dospel k názoru, že záver správcu dane zodpovedá zásadám správneho uváženia. Daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, čo znamená, že neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať dodanie tovaru v rámci Európskeho spoločenstva. Žalovaný ako aj správca dane zistili dostatočne skutkový stav a po právnej stránke posúdili vec správne, a preto navrhol žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j O.s.p. zamietnuť. III. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup správnych orgánov je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Komárno ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie január - december 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Dá,Csj zo dňa XX.XX.XXXX a dodatok k protokolu zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré boli prerokované a doručené dňa 07.06.2011. Vo vyrubovacom konaní vydal správca dane dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Bes zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XX.XXX,XX Eur podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 ZSDP. Žalobca podal proti tomuto výmeru odvolanie s podobným obsahom ako žalobu, pričom žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 19.09.2011 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca deklaroval dodanie tovaru - kryštálového cukru z tuzemska na územie Maďarskej republiky. Za účelom preverenia skutočného dodania tovaru správca dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií požiadal maďarskú daňovú správu o preverovanie reálnosti dodania tovaru (cukru) v prospech deklarovaných maďarských odberateľov - spoločnosti RIKOTTA 2003 Kft. a VERFOR- TRADE Kft. Zároveň požiadal o preverenie prepravy deklarovaného tovaru spoločnosťou E+P Sped Kft., ktorá mala podľa žalobcom predložených dokladov zabezpečovať prepravu tovaru do Maďarskej republiky. Z obsahu odpovedí na dožiadania vyplýva, že skutočné nadobudnutie a následný predaj cukru nemohol byť uskutočnený, pretože bola zistená len fakturácia deklarovaného tovaru, pričom spoločnosť VERFOR-TRADE Kft. podľa maďarskej daňovej správy nepriznala nadobudnutie tovaru od žalobcu. Žalobcom deklarované dodanie tovaru v prospech maďarskej spoločnosti VERFOR-TRADE Kft. teda nebolo potvrdené maďarskou daňovou správou a jej zistenia sú v evidentnom rozpore s vyjadrením bývalého konateľa spoločnosti VERFOR-TRADE Kft. U. T. (toto vyhlásenie správca dane vyhodnotil ako nedôveryhodné). Zo šetrenia maďarských daňových orgánov v súvislosti so spoločnosťou RIKOTTA 2003 Kft. vyplýva, že táto spoločnosť nevykonávala v roku 2008 žiadne podnikateľské aktivity, za uvedené obdobie nepodala žiadne daňové priznanie DPH, čím nedeklarovala žiaden nákup a predaj tovaru. V tejto súvislosti treba poukázať aj na vyjadrenie E. P. - výkonného riaditeľa prepravnej spoločnosti, ktorý sa vyjadril v tom zmysle, že prepravná spoločnosť E+P Sped Kft. prepravila cukor pre spoločnosť RIKOTTA 2003 Kft. len v mesiacoch november a december 2007 a nikdy pred tým alebo po tomto období. Maďarská daňová správa tiež uviedla, že podľa výpisov z bankového účtu spoločnosti RIKOTTA 2003 Kft. neboli zistené žiadne úhrady v prospech spoločnosti žalobcu za dodaný tovar. Podľa maďarskej daňovej správy teda deklarované dodanie tovaru v roku 2008 žalobcom spoločnosti RIKOTTA 2003 Kft. nebolo potvrdené. Maďarská daňová správa na žiadosť správcu dane vykonala rozsiahle šetrenie aj v súvislosti s prepravnou spoločnosťou E+P Sped Kft. a usúdila, že nemôžu byť vykonané štyri prepravy za deň s ohľadom na povinnú prestávku na ceste, pričom registračné čísla vozidiel neboli evidované vo väčšine faktúr na tankovanie a identifikované vozidlá mali byť evidované v objednávke na výpočet presných nákladov/výdavkov. Daňoví úradníci maďarskej daňovej správy uviedli, že aj na základe rozsiahlych zistení nemôžu potvrdiť uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru na územie MR. Je nesporné, že správca dane v rámci daňovej kontroly postupoval v súčinnosti so žalobcom, čo preukazujú zápisnice o ústnom pojednávaní, na ktorých sa zúčastňoval Z.. T. R., predseda predstavenstva žalobcu. Tento bol oboznámený so všetkými výsledkami kontrolných zistení a zároveň bol požiadaný o predloženie dokladov, ktorými môže preukázať opak uvedených kontrolných zistení. Z.. T. R. následne predložil správcovi dane čestné prehlásenie E. P. - konateľa spoločnosti E+P Sped Kft. a čestné prehlásenie U. T. - bývalého konateľa spoločnosti VERFOR-TRADE Kft., ktoré však podľa správnych orgánov a taktiež aj podľa názoru súdu nepotvrdili reálnosť obchodných transakcií, t.j. dodanie tovaru spomínaným odberateľom v Maďarskej republike. Obidve vyššie uvedené osoby totiž mali možnosť sa k sporným obchodným transakciám vyjadriť už aj do zápisníc u miestne príslušného správcu dane maďarskej daňovej správy, keďže maďarská daňová správa vo veci vykonávala rozsiahle šetrenie a mohli preukázať svoje tvrdenia, ktoré až následne uviedli v čestných prehláseniach. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Za intrakomunitárnu dodávku v rámci ES sa považuje len taká, ktorá je spojená s prepravou. V danom prípade nebolo preukázané, že žalobca dodal maďarským odberateľom tovar a že vôbec bola preprava fakturovaného tovaru spoločnosťou E+P Sped Kft. uskutočnená. Zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH je oslobodené od dane dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa názoru súdu bolo preukázané, že žalobca nesplnil podmienky uvedené v § 43 ods. 1 zákona DPH, keďže nebolo preukázané, že tovar bol fyzicky prepravený do iného členského štátu, ide o odplatný obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom, tovar prepraví dodávateľ alebo odberateľ, alebo tovar bude prepravený inou osobou. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH je platiteľ povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa ods. 1 až 4 cit. zákonného ustanovenia. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry a a/ ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto doručenia, b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d/ inými dokladmi, ako napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 27.09.2007, C-409/04-Teleos, z ktorého vyplýva nutnosť kvalifikácie dodávky tovaru alebo nadobudnutie tovaru vnútri Spoločenstva na základe objektívnych dôkazov, ako je existencia fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi. Keďže dodávka tovaru vnútri Spoločenstva a jeho nadobudnutie vnútri Spoločenstva predstavujú jeden zdaniteľný obchod, akémukoľvek zdaneniu nadobudnutia tovaru v členskom štáte určenia alebo prepravy tovaru zodpovedá oslobodenie predmetnej dodávky v členskom štáte odoslania alebo prepravy tovaru. Súdny dvor skonštatoval, že na to, aby dodanie tovaru osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte mohlo byť oslobodené od dane, musí sa tovar odoslať, alebo prepraviť z jedného členského štátu do druhého členského štátu. Dodávateľ musí riadne a dôveryhodne preukázať splnenie základných podmienok nevyhnutných na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane z pridanej hodnoty a prijať všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci Spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Predpokladom oslobodenia od dane je, aby nadobúdateľ a dodávateľ boli podnikateľmi a vlastníctvo tovaru bolo prevedené na nadobúdateľa a tovar bol skutočne fyzicky premiestnený do iného členského štátu. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že fyzické dodanie - premiestnenie tovaru na územie MR nebolo preukázané a podľa maďarskej daňovej správy odberatelia z MR nadobudnutie tovaru nedeklarovali ani v podaných daňových priznaniach a súhrnných výkazoch. Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali dôsledne v súlade so zákonom a pri skúmaní podmienok pre oslobodenie od dane správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume XX.XXX,XX Eur. Treba dodať, že žalobca samotnú výšku dorubenej DPH nespochybňoval, a preto sa s ňou ani súd bližšie nezaoberal. Rovnako sa súd nevyjadruje ani k otázkam, ktoré neboli sporné, resp. ktoré žalobca v žalobe nerozporoval a ktoré uznali aj správne orgány vo svojich rozhodnutiach. Pokiaľ ide o spoločnosť AQUITRADE s.r.o., treba uviesť, že za zdaňovacie obdobie február 2008 neboli vykonané žiadne dožiadania týkajúce sa tejto spoločnosti, pretože v tomto období nemal daňový subjekt vo svojom účtovníctve zaúčtované žiadne doklady od tejto spoločnosti, a preto neboli ani predmetom kontroly. Keďže žalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu a podľa záznamov v jeho účtovníctve bol tovar vyskladnený, vznikla mu daňová povinnosť dňom dodania tovaru v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Podľa názoru súdu správne orgány postupovali v súlade s § 29 ods. 2, 4, § 2 ods. 3, ods. 6 ZSDP. Je všeobecne známou skutočnosťou, že už predchádzajúci zákon o dani z pridanej hodnoty č. 289/1995 Z.z. bol prijímaný za situácie aproximácie právnych predpisov Slovenskej republiky s právom Európskych spoločenstiev a to na základe čl. 69 a 70 Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej (platnosť dohoda nadobudla dňa 1.2.1995, pozri oznámenie MZV č. 158/1997 Z.z.). V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty zo 6.apríla 2004, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.mája 2004, t.j. v ten istý deň ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky a ostatných štátov k Európskej únii (pozri oznámenie MZV č. 185/2004 Z.z.). Podľa čl. 53 Aktu o podmienkach pristúpenia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pristúpení (čl. 1 ods. 2 zmluvy) je Slovenská republika po jej pristúpení považovaná za adresáta smerníc a rozhodnutí v zmysle bývalého článku 249 Zmluvy o ES (teraz čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ, ďalej aj len ZFEÚ) a článku 161 Zmluvy o Euratom za predpokladu, že tieto smernice a rozhodnutia boli adresované všetkým súčasným členským štátom. S výnimkou smerníc a rozhodnutí, ktoré nadobudnú účinnosť podľa článku 254 odseku 1 a 2 Zmluvy o ES sa predpokladá, že novým členským štátom boli doručené oznámenia o takýchto smerniciach a rozhodnutiach odo dňa pristúpenia. Podľa čl. 54 Aktu o podmienkach pristúpenia „nové členské štáty [teda aj Slovenská republika] prijmú opatrenia nevyhnutné na to, aby odo dňa pristúpenia dosiahli súlad s ustanoveniami smerníc a rozhodnutí v zmysle článku 249 Zmluvy o založení ES a článku 161 Zmluvy o založení Euratom, pokiaľ v prílohách uvedených v článku 24 alebo v ktoromkoľvek inom ustanovení tohto aktu nie je stanovená iná lehota. Nie je sporné, že zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný práve v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Podľa čl. 288 tretí odsek Zmluvy o fungovaní EÚ (bývalý čl. 249 Zmluvy o založení ES) je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1.januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom 399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116) teda pri predmetnej smernici od 1.1.2008. Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak okrem splnenia ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67). Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu a súd sa s týmto názorom stotožnil. Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1.januára 2007 právnu úpravu Únie v oblasti DPH a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a 3 smernice 2006/112 bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa podstatne zmenil jej obsah. Ustanovenia smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi ustanoveniami šiestej smernice. Článok 273 smernice 2006/112, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej uvedenej smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3“. Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011, Tanoarch, C-504/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, už citovaný bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 32). Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 25). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37). K namietanému procesnému postupu správcu dane treba uviesť, že podľa názoru súdu neporušil § 15 ods. 17 ZSDP, keďže dodržal zákonom stanovenú 6-mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, ktorá trvala celkom 5 mesiacov a 29 dní. Treba totiž vziať na zreteľ prerušenie daňovej kontroly od 19.11.2010 rozhodnutím č. 621/320/64342/10/Dá podľa § 25a ZSDP, podľa ktorého správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Z § 25a ods. 1 ZSDP vyplýva, že konanie sa prerušuje najmä v prípadoch, ktoré zákon výslovne vymenúva, avšak slovné spojenie najmä nevylučuje konanie prerušiť aj z iných dôvodov. V danom prípade neboli splnené podmienky pre prerušenie konania podľa § 25a ods. 2 ZSDP, pretože prerušenie konania nenavrhli účastníci konania, ale išlo o prerušenie konania z dôvodu inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia a to zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií zo dňa 18.10.2010 súvisiacimi s preverením obchodných transakcií v prospech maďarských spoločností. Žalobca má pravdu v tom, že na dodržanie zákonnej lehoty nemôže mať vplyv podanie či nepodanie námietky daňového subjektu proti postupom zamestnanca správcu dane tak, ako to uviedol žalovaný (§15 ods. 8 písm. d/ ZSDP), ale táto okolnosť nie je relevantná, nakoľko správca dane neprekročil zákonom stanovenú 6-mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, a preto ani nebol povinný požiadať nadriadený orgán o primerané predĺženie tejto lehoty. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Súd rozhodol o žalobe žalobcu bez pojednávania rozsudkom v súlade s § 250f ods. 1 OSP, keď účastníci konania boli podľa § 250f ods. 2 OSP vyzvaní na vyjadrenie sa k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania, pričom žalobca súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania písomným podaním zo dňa 10.1.2012. Žalovaný sa napriek prevzatej výzve podľa doručenky z čl. 31 k tejto nevyjadril. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z.z. bolo s účinnosťou od 1.1.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo SR so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo SR so sídlom v Bratislave, preto súd podľa ust. § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.